Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Judgement was issued on Wednesday, October 5, 2017

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 17C/66/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203384
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Bohuš Hruška

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2017:6716203384.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudcom Mgr. Bohušom Hruškom, v právnej veci žalobcov 1. N. I.,

nar. XX. XX. XXXX, T. ulica XXX/XX, XXX XX G., 2. S. I., nar. 7. 2. XXXX, T. ulica XXX/XX, XXX XX G.,
3. C. I., nar. XX. 2. XXXX, T. ulica XXX/XX, XXX XX G., všetci zastúpení Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o. Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému Kooperativa
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23, Bratislava, IČO: 00 585 441, zast.
advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava o zaplatenie 80
000,- Eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcov z a m i e t a .

II. Súd žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalovaným 1, 2, 3 v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa svojou žalobou zo dňa 18. 9. 2014 domáhali zaplatenia sumy 80 000,- Eur s prísl. na
tom základe, že dňa 28. 10. 2011 došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič motorového vozidla J.:
KA XXXAG, povinne zmluvne poistený u žalovaného a pri ktorej došlo k usmrteniu I. I., nar. 3. XX.
XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom W. XX/XX, G.. F. I. I. bola manželkou žalobcu v I. rade a
matkou žalobkyne v II. a v III. rade. Žalobca v I. rade pracoval od roku 2000 vo D., aby mala jeho rodina
na splátky hypotéky na rodinný dom, ktorý sa s manželkou rozhodli postaviť. Žalobkyne v II a v III. rade

sa v neprítomnosti otca silne naviazali na mamu, s ktorou trávili veľa času. Po dokončení rodinného
domu čakali žalobkyne v II. a v III. rade s mamou kým sa žalobca v I. rade vráti z pracovného turnusu
zo Švédska, aby sa konečne po 10 rokoch do rodinného domu presťahovali. Manželka sa však návratu
žalobcu v I. rade už nedočkala. Strašnú správu oznámili žalobcovi v I. rade telefonicky do práce odkiaľ
sa okamžite vybral domov za svojimi dcérami a na pohreb svojej manželky. S tragickou smrťou mamy
a manželky sa žalobcovia vyrovnávali len veľmi ťažko. Žalobkyne v II. a v III. rade sú vo veku, kedy
by prítomnosť a radu matky potrebovali viac ako predtým. Nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch voči žalovanému zakladá európska právna úprava poistenia zodpovednosti za škodu,
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako aj judikatúra európskeho súdneho dvora.

2. Rozsudkom zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 súdny dvor rozhodol, že povinné postenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy, spôsobenej blízkym osobám obetí, usmrtených pri dopravnej nehode. Žalobca v I.
rade si uplatňuje voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 40 000,-

Eur a žalobkyňa v II. a v III. rade si uplatňujú voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch každá vo výške 20 000,- Eur. Žalovaný žiadal žalobu žalobcov zamietnuť s odôvodnením,
že žalobou o ochranu osobnosti sa žalobca Jozef I., žalobkyňa I. I. a žalobkyňa C. I. prostredníctvom
zvoleného právneho zástupcu v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka sa domáhajú vočižalovanej Kooperativa poisťovňa, a.s. VIG náhrady nemajetkovej ujmy a to tak, že žalobca 1 požaduje
od žalovanej uhradiť sumu 40 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5, 15 % ročne zo sumy 40
000, Eur od podania žaloby do zaplatenia, žalobkyňa v II. rade požaduje od žalovanej uhradiť sumu 20

000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5, 15 % ročne zo sumy 20 000, Eur od podania žaloby
do zaplatenia a žalobkyňa v III. rade požaduje od žalovanej uhradiť sumu vo výške 20 000,- Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 20 000,- Eur od podania žaloby do zaplatenia
pričom tiež požadujú nahradiť trovy konania.

3. Svoju žalobu pritom žalobcovia opierajú o skutočnosť, prezentovanú v listinných dôkazoch,
doložených v žalobe, z ktorých vyplýva, že dňa 28. 10. 2011 v čase asi o 05.22 hod. došlo v meste
Zvolen k dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič osobného motorového vozidla značky M. XX s ev.č. KA
XXXAG U. Y., nar. XX. 4. XXXX, pri ktorej došlo k usmrteniu I. I., nar. 3. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX,
naposledy bytom W. XX/XX, XXX XX G.. T. I. I. bola manželkou žalobcu v I. rade a matkou žalobkýň
v II. a v III. rade, pričom v samotnej žalobe je stručne opísaný osobitný vzťah, ktorý mali menovaní k

nej ako aj ujma, ktorá im spôsobila jej smrť. Prílohou návrhu je okrem iného aj písomné prehlásenie
žalobcu v I. rade, kde už podrobnejšie prezentuje zmenu jeho životnej situácie pred osudnou dopravnou
nehodou a po nej.

4. Žalobcovia v podanej žalobe tiež uvádzajú, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001

Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj
nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

5. Žalobcovia v podanej žalobe tiež implicitne poukazujú na skutočnosť, že medzi škody na zdraví
sa zaraďujú aj nemajetková ujma, ktorú utrpeli osoby pri dopravných nehodách, krytých povinným

zmluvným poistením, pričom v tejto súvislosti argumentujú rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. C-22/12 čím zdôvodňujú relevantnosť svojho nároku. Vzhľadom k tomu, že
predmetné motorové vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda bolo v čase dopravnej nehody
poistené u žalovanej, žalobcovia majú za to, že je založená pasívna vecná legitimácia žalovanej, ktorá
má vo veci konať.

6. Z uvedenou argumentáciou žalobcov, evidentne zamieňajúcou si pojmy „právo na náhradu
nemajetkovej ujmy“ a „právo na náhradu škody“ sa žalovaná v žiadnom prípade nestotožňuje, pričom v
súlade s uvedeným považuje za potrebné preukázať na nasledujúce skutočnosti:
Z ust. §4 ods.2 zákona č. 381/2001 Z. z., na ktoré poukazujú vo svojom návrhu žalobcovia, je zrejmé, že

poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody a ušlý zisk. Nemajetková ujma však nie je podľa názoru žalovanej
škoda, čo evidentne vyplýva už len zo samotnej systematiky základného občianskoprávneho predpisu
Slovenskej republiky - Občianskeho zákonníka, v ktorom je nemajetkový ujma a ochrana osobnosti
upravená v jeho prvej časti, pričom zodpovednosť za škodu je upravená až v časti šiestej.

Ďalším dôvodom, prečo právna teória striktne odlišuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu
škody je ich pojmová a obsahová odlišnosť: Kým osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne
práva, ktoré prináležia výlučne fyzickým osobám, a vyznačujú sa svojou výlučnosťou, všeobecnosťou
a nepremlčateľnosťou, právo na náhradu škody patrí nielen fyzickej, ale právnickej osobe, pričom
vykazuje relativitu a majetkovú povahu a plní hlavne reparačnú a preventívnu funkciu (pozri aj Cirák,

J.: Ochrana osobnosti v slovenskom práve. Bratislava: PFUK, 1994; Lazar, J.: Základy občianskeho
hmotného práva. Bratislava: IURA EDITION, 2004 a pod.).
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že aktuálna právna teória (zhodne so súdnou praxou) označuje
neoprávnený zásah do zdravia fyzickej osoby v rámci ochrany osobnosti pojmom „nemajetková
ujma“. Pod uvedeným pojmom však nemožno rozumieť škodu na zdraví, ktorá je, ako už bolo v

predchádzajúcom texte uvedené, pojmovo samostatná a systematicky odlišne upravená. Nemajetková
ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej, než majetkovej sfére fyzickej osoby.
Pôvodca neoprávneného zásahu do takéhoto vzťahu sa označuje za „ohroziteľa“, resp. „porušiteľa“
práva, nikdy nie však ako „škodca“, pričom fyzická soba, do ktorej osobnostnej sféry bolo zasiahnuté,
sa nikdy neoznačuje ako poškodený. Obsah nemajetkovej ujmy nie je právnym poriadkom exaktne

vymedzený, avšak z povahy tohto práva jednoznačne vyplýva, že tento obsah musí byť iný, než
majetkový. Zatiaľ čo zodpovednosť za škodu je založená na princípe predpokladaného zavinenia a
subjektívnej zodpovednosti, v prípade nemajetkovej ujmy sa jedná výlučne o objektívnu zodpovednosť.Podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka má fyzická osoba tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pokiaľ by sa nezdalo za postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka,
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Občiansky zákonník však poskytuje túto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti
občana, a to tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k ďalším občanom a
ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti. V zmysle súdnej praxe musí mať zároveň súd pri rozhodovaní o
náhradenemajetkovejujmypreukázané,žesúdanéokolnostisvedčiaceotom,ževkonkrétnomprípade
nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Obč. zákonníka, a to najmä z hľadiska intenzity,

trvania a rozsahu nepriaznivých dôsledkov vzniknutých poškodenému vzhľadom na jeho postavenie v
rodine a spoločnosti.
Predpokladom priznania náhrady škody je na rozdiel od nemajetkovej ujmy preukázanie naplnenia
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to protiprávneho konania, vzniku škody či
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou, resp. zavinenie. Výška,
resp. rozsah náhrady majetkovej škody a škody na zdraví je kvantifikovaný v ustanoveniach § 442 a

nasl. Obč. zákonníka ako aj v nadväzujúcich právnych predpisoch.
Z uvedených dôvodov zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu
majetkovú, pričom rovnako nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry dotýkajúcej sa zdravia či súkromia alebo
rodinných vzťahov fyzickej osoby.

V zmysle obsahu predmetnej žaloby je otázkou zásadného významu, či nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je podľa ustanovenia § 13 Obč. zákonníka možné subsumovať pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č.381/2001 Z. z. v časti nákladov pri usmrtení.

Žalovaná zásadne nesúhlasí s právnym názorom žalobcov a ich zjavne extenzívnym výkladom

ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.
Citované ustanovenie vymedzuje rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, že v ustanovení § 4 ods.
1 stanovuje, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Už z tohto zákonného ustanovenia
je zrejmé, že poistenie sa týka poistenia zodpovednosti za škodu, a nie poistenia zodpovednosti za

nemajetkovú ujmu.
Z vymedzeného rozsahu poistného krytia obsiahnutého v ust. § 4 ods. 1 zákona č.381/2001 Z. z. je tiež
zrejmé, že rešpektuje rozlíšenie vecnej škody, ktorá je v Občianskom zákonníku upravená v ust. § 443
a škody na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 443 až § 449 Obč. zákonníka.
Z logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.381/2001 Z. z., podľa ktorého sa poistenie

vzťahuje na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, je zrejmé, že pod nákladmi pri usmrtení
je potrebné rozumieť náklady spojené s pohrebom podľa ust. § 449 ods. 2 Obč. zákonníka, prípadne i
náklady spojené s liečením podľa predchádzajúceho odseku. Uvedenú zložku náhrady škody samotný
Občiansky zákonník v ust. § 449 ods. 3 označuje ako náklady pohrebu.
Vzhľadom na skutočnosť, že pojem „náklady“ v súvislosti so škodou na zdraví, resp. pri usmrtení,

právny poriadok pozná a používa ho vo význame, ktorý mu pripisuje ust. § 449 Obč. zákonníka,
nie je možné pojem „náklady pri usmrtení“ vykladať tak, že by pod tento pojem mala patriť aj
nemajetková ujma. Doterajšia právna prax, právna teória a nakoniec ani samotné znenie zákona
nikdy neoznačovali „nemajetkovú ujmu“ slovným spojením „náklad spojený s úmrtím“. Takýto extenzívny
výklad je v priamom rozpore s gramatickým významom použitého slovného spojenia, keďže tento

znamená určitú kompenzáciu nákladov, ktoré poškodený, resp. pozostalí po poškodenom vynaložili
v súvislosti s pohrebom, resp. liečením. Pod tento pojem v žiadnom prípade nemožno subsumovať
finančné odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Pri výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. nemožno tiež vychádzať iba so
samotného znenia tohto ustanovenia, ale je potrebné ho vykladať v zhode s ustanoveniami, na ktoré

nadväzuje. Podľa ust. § 4 ods. 1 cit. zákona má totiž poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľzanehonahradilpoškodenémuuplatnenéapreukázanénároky.Akoužbolouvedené,platná
legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené za „poškodenú
osobu“. Obdobne sa aj v ustanovení § 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z. uvádza, že poškodeným je
ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody (nie nemajetkovej

ujmy!) podľa tohto zákona. Obdobne sa aj v ustanovení § 2 písm. i) zákona č. 381/2001 Z. z. uvádza, že
poistnou udalosťou sa rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu
(nie nemajetkovú ujmu).Spojením uvedených zákonných ustanovení nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma.
K inému právnemu záveru nemožno dospieť ani pri systematickom výklade (s poukázaním na už

uvedené členenie nárokov podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.), a ani pri teleologickej interpretácií
právnej normy. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.381/2001 Z. z. priamo nevyplýva, že by predmet
poistného krytia tvorili aj iné nároky ako náhrada škody.
Nakoniec, už zo samotného názvu poistenia („poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla“) je zrejmé, že jeho účelom je kryť zodpovednosť za škodu, a nie

nemajetkovú ujmu, ktorá v zmysle už uvedeného nie je škodou.
Bezprostredne s otázkou rozsahu poistného krytia súvisí aj otázka existencie pasívnej legitimácie
žalovanej. Táto podľa jej názoru nemôže byť daná v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Obč. zákonníka, ktoré si žalobca uplatňuje titulom plnenia z
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Otázka pasívnej legitimácie poisťovacích spoločností vystupujúcich na strane žalovaných v prípade

uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla už v minulosti tvorila predmet rozhodovacej praxe
súdov. Sem možno zaradiť najmä rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. augusta
2005, sp. zn. 30 Cdo 1051/2005, a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. júna
2002, sp. zn. 28 Cdo 931/2002. Z odôvodnenia oboch rozhodnutí je zrejmé, že súdy nižších stupňov

zamietli žalobu voči žalovaným poisťovniam z dôvodu, že nebola daná ich pasívna legitimácia v prípade
uplatneného práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Obč. zákonníka.
Žalovaná má dôvodne za to, že (ako už bolo uvedené) nie je možné stotožniť právo na náhradu
škody (napr. na zdraví) a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry
fyzickej osoby (dotýkajúcej sa napr. zdravia) a obdobne nie je možné subsumovať nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniknutý z dôvodu neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv
pod pojem “škoda na zdraví“ uvedený v § 4 ods. 2 písmeno a) zákona č. 381/2001 Z. z. Uvedené
subsumovanie sa nedá podľa názoru žalovanej zdôvodniť ani eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia, keďže tzv. motorové smernice, ktoré boli v roku 2009 konsolidované smernicou 2009/103/
ES, sa jednoznačne týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla, pričom už aj v ich samotnom texte sa používajú slovné spojenia o “poistení zodpovednosti za
škodu“, o “náhrade škody“ a “odškodnení poškodených osôb“ .
V súlade s uvedeným možno teda prijať záver, že dané smernice sa zaoberajú poistením zodpovednosti
za škodu (spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) a nie poistením nárokov vzniknutých z iného
titulu, než je zodpovednosť za škodu. Ak teda smernice stanovujú, že treba odškodniť “ujmy na zdraví“,

považujeme za potrebné tento výraz vnímať v celkovom kontexte smerníc tak, že aj tento pojem
predstavuje nároky pri poškodení zdravia v rámci vzniku zodpovednosti za škodu a nie nároky
priznávané z iného titulu, než je vznik zodpovednosti za škodu. V súvislosti s pojmom “ujma
na zdraví“ žalovaná tiež poukazuje na to, že český preklad hovorí z hľadiska právnej terminológie ešte
presnejšie o “škodách na zdraví“ (používa sa slovné spojenie „jakákoliv věcná škoda nebo škoda na

zdraví“ (pozri český preklad smernice 2009/103/ES, článok 3). Anglický výraz „personal injury“ použitý
v daných smerniciach sa dá preložiť aj ako „poškodenie zdravia“ resp. „škoda na zdraví“, čo je podľa
názoru žalovanej výstižnejší preklad ako ten slovenský.
Rovnako je nevyhnutné poznamenať, že smernice bližšie nestanovujú, akým spôsobom a akými
konkrétnymi nárokmi si má členský štát vymedziť rozsah náhrady škody spôsobenej prevádzkou

motorového vozidla, a teda nepopierajú právo členského štátu upraviť jednotlivé nároky z titulu
zodpovednosti za škodu, vrátane škody na zdraví. Možno teda prijať stručný záver o tom, že je na
členskom štáte, akými princípmi sa riadi odškodnenie zásahu do zdravia človeka. Podľa vnútroštátnej
úpravy v Slovenskej republike sa škoda na zdraví alebo pri usmrtení odškodňuje nárokmi uvedenými
v § 444 až 449 Obč. zákonníka, pričom iné nároky už nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví,

resp. pri usmrtení (teda ani náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §11 a nasl. nie je nárokom
z titulu škody na zdraví).
Poisťovacia spoločnosť, akou je aj žalovaná, je viazaná pri výkone povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zákonom č. 381/2001 Z. z., do
ktorého obsahu boli podľa príslušných dôvodových správ transponované aj smernice Európskeho

parlamentu a Rady. Ak by obsahom smerníc malo byť skutočne to, že povinné poistenie pokrýva aj
nároky z neoprávnených zásahov do osobnosti človeka, potom by to bolo možné vyjadriť jednoznačným
spôsobom legislatívne priamo v texte zákona a keďže zákon č. 381/2001 Z. z. napriek deklarovanej
aproximácii smerníc takéto nároky neuvádza a nijako výslovne nespomína, žalovaná má za to, že aniSlovenská republika ako členský štát Európskej únie nevníma predmetné smernice tak, že predmetom
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je i nemajetková ujma.
Z vyššie uvedených dôvodov žalovaná namieta svoju pasívnu legitimáciu v predmetnom konaní.

Žalobcovia sa pri svojej argumentácii prezentovanej v predmetnej žalobe odvolávajú na rozsudok
Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, sp. zn. C-22/12 (Haasová), podľa ktorého má povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrývať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.
V kontexte predmetného rozsudku Súdneho dvora EÚ je potrebné poukázať na nasledovné relevantné

súvislosti:
Katarína R. spolu so svojou dcérou podali na Okresnom súde Vranov nad Topľou žalobu o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela, resp. otca podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka. Žaloba
bola podaná proti Rastislavovi Petríkovi, ktorý spôsobil autonehodu, pri ktorej pán Haas zahynul (pričom
bol za tento čin odsúdený aj v trestnom konaní). Žaloba smerovala v druhom rade proti Blanke R., ktorej
predmetné vozidlo patrilo. Prvostupňový súd zaviazal Rastislava C. a Blanku R. na zaplatenie sumy vo

výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy Kataríne R.. Keďže sa proti tomuto rozhodnutiu
účastníci konania odvolali, vec bola postúpená na Krajský súd v Prešove. Tento súd uviedol, že podľa
zákona o povinnom zmluvnom poistení má majiteľ motorového vozidla právo, aby spôsobenú škodu za
neho uhradil poisťovateľ.
Vzhľadomnato,ženiektoréotázkyzodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel

súharmonizovanésmernicou72/166/EHS(tzv.„prvámotorovásmernica")asmernicou90/232/EHS(tzv.
„tretiamotorovásmernica"),krajskýsúdpožiadalSúdnydvorEÚovysvetlenie,čisačlánok3ods.1prvej
smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenú blízkym osobám obeti usmrtenej pri dopravnej nehode.

Na základe uvedenej prejudiciálnej otázky prijal Súdny dvor EÚ nasledovné vágne rozhodnutie: „Článok
3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného“ (pozri Ro ESD z 24. 10. 2013 vo veci
Katarína Haasová/Rastislav Petrík, Blanka Holingová, sp. zn. C-22/12).
Na základe tohto rozsudku sa v odbornej tlači i právnickom prostredí začali prezentovať
názory, že na základe uvedeného sa zmenil aktuálny právny stav odškodňovania pozostalých

po obeti dopravnej nehody z povinného zmluvného poistenia a že tento rozsudok je priamo
aplikovateľný na právny poriadok Slovenskej republiky v tom zmysle, že poisťovniam vzniká
povinnosť hradiť takéto ujmy z povinného zmluvného poistenia. Podľa nášho názoru rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie nič nezmenil na doterajšom právnom stave, pričom túto
skutočnosť možno vyvodiť aj z analýzy citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ, ktorú prezentoval

odborník na poisťovacie právo JUDr. Imrich Fekete, CSc. vo svojom článku uverejnenom
na portáli „opoisteni.sk“ (pozri http://www.opoisteni.sk/poistne-produkty/poistenie-aut/nahrada-
nemajetkovej-ujmy-pozostalych-pri-smrte-nej-dopravnej-nehode/,[online].[14.04.2015]) nasledovne:
1. náhradanemajetkovejujmypozostalýchpoobetidopravnejnehodyakosúčasťsúkromnéhoprávanie
je predmetom úpravy právneho poriadku EÚ, pretože táto problematika spadá v zmysle zakladateľských

dokumentov EÚ do právomoci národného štátu;
2. harmonizácia právnych poriadkov sa v danom prípade týka iba poistného krytia v rámci
povinného zmluvného poistenia (pričom platí zásada, že z poistného krytia nesmú byť vylúčené či
redukované nároky poškodených, ktoré sú vymedzené ako nároky poškodených v rámci právnej úpravy
zodpovednosti za škodu); harmonizácia sa netýka spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje

národné zákonodarstvo v rámci svojej kompetencie;
3. v nadväznosti na vyššie uvedené Súdny dvor EÚ vo výroku svojho rozsudku zámerne neuviedol, že
povinné zmluvné poistenie „kryje“ aj nároky pozostalých, ale iba to, že toto poistenie „má pokrývať“ ajnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ktoré boli usmrtené pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo;
4. z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení vyplýva,

že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom
škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje (porovnaj § 13 ods. 2
a § 16 Obč. zákonníka na jednej strane a ustanovenia § 444 a nasl. Obč. zákonníka na druhej strane);
5. Súdny dvor EÚ v rámci výkonu svojej právomoci v citovanom rozsudku nekonštatoval, že ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení a ustanovenia § 11 a nasl. a §

420 a nasl. sú v rozpore s právom EÚ (konkrétne so smernicami, ktoré sú vo výroku rozsudku citované);
6. v SR platí princíp písaného práva, čo je v protiklade s princípom sudcovskej tvorby práva; na základe
uvedeného ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ani rozhodnutia národných súdov) nemá subsidiárny
právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle, že ním alebo prostredníctvom neho majú vypĺňať
medzery v platnom právnom poriadku SR, a tým menej tam, kde je právo dané výslovnou právnou
úpravou.

Záver predmetnej analýzy je tak jednoznačný a nespochybniteľný: Súkromné právo členského štátu, ak
sa neprieči právu EÚ, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý vychádza z platnej právnej úpravy,
ktorá je v danej veci zakotvená v zákone č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení a v Občianskom
zákonníku.

Žalovaná teda pri právnom posúdení nároku na nemajetkovú ujmu zastáva i po vydaní rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ pod sp. zn. C- 22/12 právny názor, že nemajetková ujma nie je krytá z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (!)
Žalovaná v súlade so skutkovými okolnosťami predmetnej veci nespochybňuje veľkú ujmu, ktorá vznikla
žalobcom stratou blízkej osoby, avšak uplatnenie nároku v zmysle § 13 Obč. zákonníka logicky a

systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody, ale pod právne prostriedky slúžiace na ochranu
osobnosti, čo však nie je možné požadovať podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. V
sledovanom prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu,
rozhodne však nie náhradu škody. Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako
preukázať a zostáva vždy na posúdení súdu, pričom súd je povinný prihliadať na závažnosť vzniknutej

ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je
hlavne vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej,
akájeajprináhradeškody,avšakvychádzazúplneinýchpredpokladov,pretotietodvainštitútynemožno
stotožňovať.
Odhliadnuc od uvedeného je potrebné stručne poznamenať, že žalobcovia v predmetnej žalobe v

dostatočnom rozsahu neozrejmili, podľa akého kľúča postupovali pri stanovení uplatňovanej sumy vo
výške 40.000 eur, resp. 20.000 eur titulom nemajetkovej ujmy pre každého žalobcu zvlášť (nedostatočná
špecifikácia). Tvrdené skutočnosti na preukázanie intenzity a charakteru citových väzieb medzi nimi
a zosnulou príbuznou totiž zostali iba v rovine vágnych fráz a všeobecných tvrdení bez možnosti ich
následnej verifikácie.

Žalovaná tiež namieta žalobcami uplatnené úroky z omeškania, keďže je jasné, že tento právny inštitút
má charakter sankcie za to, že dlh nebol splnený riadne a včas (§ 559 Obč. zákonníka v spojení s § 517
ods.2 Obč. zákonníka), čo sa však v danom prípade nenastalo, keďže dlh ani nevznikol.

7. Súd zo sobášneho listu navrhovateľa v I. rade zistil, že uzavrel manželstvo s I. Q., nar. 3. XX. XXXX

dňa 4. XX. XXXX.

8. Súd z rodných listov navrhovateľov v II. a v V.. rade zistil, že ich otcom je navrhovateľ v I. rade a ich
matkou I. I., rod. Q., nar. 3. XX. XXXX.

9. Súd z úmrtného listu I. I., rod. Q., nar. 3. XX. XXXX zistil, že táto zomrela dňa XX. XX. XXXX.

10. Súd z uznesení OR PZ vo Zvolene a z rozsudku OS Zvolen 4T 70/2013-401 zistil, že obžalovaný
U. Y. bol uznaný vinný z prečinu usmrtenia pretože dňa 28. 10. 2011 v čase o 5.20 hod. vo Zvolene,
okres Zvolen v križovatke ciest I/66 a V./069002 v km 71,20 viedol ako vodiť OMV zn. M. XX, ev. č. KA

XXXAG, pričom pri odbočovaní vozidla vľavo na cestu III/069002, v oblasti zakrytého výhľadu tvorenú
autobusom, ktorý odbočoval vľavo, nedal prednosť autobusu Setra S, ev. č. NR 127 FO, ktorý viedol
vodič Ivan H., nar. 23. 11. XXXX, bytom G. XXX v smere od Banskej Bystrice na Žiar nad Hronom,
následne autobus prednou časťou narazil do pravej bočnej časti OMV M. XX, čím spolujazdkyni naprednom sedadle vozidla M. XX, I. I., nar. 3. XX. XXXX, bytom G., W. XX/XX spôsobil zranenia - zlyhanie
životne dôležitých centier v predĺženej mieche a Varolovom moste pri ich pomliaždení a opuchu,
podpavúčnicovom a podlebnicovom krvnom výrone, zlomenine klenby a spodiny lebečnej, zlomenine

krčných stavcov, pretrhnutí väzov spájajúcich krčnú chrbticu a kostru lebky, v dôsledku ktorých zranení
týmto podľahla, čím ako vodič porušil dôležitú povinnosť, uloženú v ust. § 19 ods. 4 Zákona č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke.

11. Súd z výpisu z evidencie Slovenskej kancelárie poisťovateľov zistil, že U. Y. mal na vozidle M. KA

XXXAG, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, pri ktorej zomrela I. I. uzatvorené povinné zmluvné
poistenie u odporcu.

12. Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však
účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo o jej základe.

13. Podľa § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov, aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúcu zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

14.OkresnýsúdZvolen,svojímrozsudkom17C66/16-55zodňa26.4.2016určil,žezákladuplatneného
nároku návrhom zo strany žalobcov 1 2, 3 je daný. voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením 14Co 387/2016-118 zo dňa 9. 5. 2017 zrušil

rozsudok súdu I. inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho
uznesenia uviedol, že poukazuje na to, že náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod úpravu zásahov do
osobnostnýchpráv,spočívajúcichvzásahudoprávanasúkromnýarodinnýživot,spôsobenýusmrtením
blízkej osoby a to aj pôvodom, ktorý v prevádzke dopravného prostriedku, čo upravuje ustanovenie §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda ustanovenia, na základe ktorých sa poškodený môže domáhať

právnej ochrany a náhrady nemajetkovej ujmy, avšak postupom podľa iných zákonný ustanovení mimo
rámca poistného právneho vzťahu, upraveného zákonom č. 381/2001 Z.z. Ide totiž o právny vzťah medzi
poškodenými a pôvodcom zásahu do ich osobnostného práva, ktorým pri dopravnej nehode došlo k
usmrteniu blízkej osoby. Práve v takomto konaní pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
sú významné okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a preto vždy musia byť zisťované

okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu ale aj na strane dotknutej osoby v tom, či nejde aj o jej podiel
na priebehu činnosti pôvodcu, vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Na základe vyššie uvedeného
preto Krajský súd dospel k záveru, že právny záver súdu I. inštancie v danej veci pokiaľ vyvodil, že základ
nároku žalobcov na náhradné nemajetkové ujmy je daný nebol správny. Keďže návrh bol uplatnený
žalobcami aj podľa § 11 a § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka tak v danej veci sa potom súd v ďalšom

konaní bude musieť vysporiadať s ohľadom na uplatnený nárok nemajetkovej ujmy, či podľa uvedených
zákonných ustanovení vo vzťahu k žalovanej v danom prípade je pasívne legitimovaným subjektom vo
vzťahu k uplatňovanému nároku, ak náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné zahrnúť pod § 4 ods. 2
písm. a) Zákona č. 381/2001 Z.z. čo v danej veci nezakladá pasívnu legitimáciu vo vzťahu k žalovanej.

16. Podľa § 11 občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromnej, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,
alebo jej vážnosť spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 28. 10. 2011 došlo k dopravnej nehode,
ktorú zavinil vodič motorového vozidla D.: KA XXXAG pán U. Y., ktorý bol uznaný vinným z prečinuusmrtenia a to rozsudkom OS Zvolen 4T 70/2013-401, ktorý sa stal právoplatným dňa 28. 4. 2015. Vo
výrokovej časti tohto rozsudku sa konštatuje, že dňa 28. 10. 2011 viedol ako vodič osobné motorové
vozidlo značky M. XX ev. č. KA XXXAG, pričom pri odbočovaní vozidla vľavo na cestu III/069002

v oblasti zakrytého výhľadu tvorenú autobusom, ktorý odbočoval vľavo nedal prednosť autobusu,
ktorý viedol vodič V. H. v smere od Banskej Bystrici na Žiar nad Hronom, následne autobus prednou
časťou narazil do pravej bočnej časti osobného motorového vozidla, čím spolujazdkyni na prednom
sedadle I. I. , nar. 3. XX. XXXX spôsobil zranenia - zlyhanie životne dôležitých centier, v dôsledku
ktorých táto zraneniam podľahla. Bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo Renault KA XXXAG

mala uzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovaného. Tieto skutočnosti medzi stranami sporu
neboli sporné. Žalovaný namietal tú skutočnosť, že vo veci nie je pasívne a vecne legitimovaný,
nakoľko žalovaná nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a nie sú vecne pasívne legitimovaní ani z pohľadu
ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko oni žalobcom do osobnostných práv nezasiahli.
Pokiaľ Okresný súd Zvolen svojím rozsudkom 17C 66/2016-55 zo dňa 26. 4. 2016 určil, že základ

uplatneného nároku žalobou zo strany žalobcov 1, 2, 3 je daný voči tomuto rozsudku podal odvolanie
žalovaný, pričom Krajský súd Banská Bystrica vo svojom uznesení 14Co 387/2016-118 zo dňa 9. 5.
2017 zrušil rozsudok súdu I. inštancie, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom ,
že právny záver súdu I. inštancie v danej veci, pokiaľ vyvodil, že základ nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy je daný nebol správny. V tejto súvislosti Okresný súd poukazuje na ustanovenie §

391 ods. 2, 3 CSP s tým, že súd I. inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd sa
preto ďalej len zaoberal otázkou, či žalovaný je v danom prípade pasívne legitimovaným subjektom vo
vzťahu k uplatňovanému nároku a to podľa ustanovení § 11 a § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka
tak, ako to žiadal posúdiť Krajský súd Banská Bystrica. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že
žalovaný nebol účastníkom dopravnej nehody dňa XX. 10. 2011, pri ktorej došlo k úmrtiu Martiny I., nar.

3. 11. XXXX, zomrelej dňa 28. 10. XXXX. Táto skutočnosť medzi stranami sporu nakoniec nie je sporná.
Žalovaný teda nemôže byť pasívne legitimovaným subjektom vo vzťahu k uplatňovanému nároku podľa
ustanovení § 11 a § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že takouto osobou môže byť
len vodič motorového vozidla, ktorý uvedenú dopravnú nehodu spôsobil a nie poisťovňa, u ktorej bolo
motorové vozidlo, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu povinne zmluvne poistené. Z týchto dôvodov súd

potom žalobu žalobcov zamietol.

19. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20.Nakoľkovkonanímalplnýúspechžalovaný, súdmupriznalplnúnáhradutrovkonaniavočižalobcom

1, 2, 3 v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 4 vyhotoveniach (§ 355 ods.1 CSP

a § 362 ods.1 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 CSP nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 (§ 360 ods.1 CSP)
V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 CSP (§ 360

ods.2 CSP).
Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia intervenientovi (§ 360 ods.3 CSP).
Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
361 ods.1 CSP).
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods.2

CSP).
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa ods. 1 preto, že odvolateľ
sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje
poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie
je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia (§ 362 ods.3 CSP).Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na nepríslušnom súde preto, že odvolateľ sa
spravoval nesprávnym poučením o súde príslušnom na podanie odvolania. To platí aj vtedy, ak
rozhodnutie neobsahuje poučenie o súde príslušnom na podanie odvolania (§ 362 ods.4 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1

CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods.2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods.3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o

odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 367 ods.1 CSP).
Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie
týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne
vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je
napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý

odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu (§ 367 ods.2 CSP).
Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o
trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367
ods.3 CSP).

Osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu,
a to až po vyhlásení rozhodnutia (§ 368 CSP).
Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova (§ 369 ods.1 CSP).
Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k

podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú
v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania (§ 369 ods.2 CSP).
Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§
369 ods.3 CSP).
Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369

ods.4 CSP).
Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia (§ 370 ods.1 CSP).Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví (§ 370 ods.2 CSP).
Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370

ods.3 CSP).
Žalobu nie je možné v odvolacom konaní meniť (§ 371 CSP).
V odvolacom konaní nie je možné uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (§ 220 ods.1 CSP).