Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/70/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4306209502
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4306209502.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so
sídlom Námestie Jána Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35 395 008, zastúpený: JUDr. Svoradom Petruškom,
advokátom, so sídlom Kupecká 18, Nitra, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik,
sosídlomNámestieSNP8,BanskáBystrica,IČO:36038351,zastúpený:HMGLEGAL,s.r.o.,sosídlom
Červeňova 14, Bratislava, IČO: 35 885 459, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 14. novembra 2016, č. k. 14C/139/2006-1874, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej p o t v r d z u j e.

V časti výroku o nároku na náhradu trov konania rozsudok m e n í tak, že žalobcovi voči žalovanému
priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 14. novembra 2016, č. k.
14C/139/2006-1874 (napadnutý rozsudok) určil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi
vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela číslo XXXX, druh pozemku les o výmere 80,0294 ha, parcela

číslo XXXX, druh pozemku les o výmere 0,4528 ha, parcela číslo XXXX/X, druh pozemku les o výmere
4,5874 ha, vedených v Pozemkovoknižnej vložke číslo XX v katastrálnom území F. a ktoré sú vedené
Okresným úradom Z., katastrálny odbor, obec F., v katastrálnom území F., v katastri nehnuteľností v
registri C na mape určeného operátu, na Liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo XXXX/X, druh
pozemku lesné pozemky o výmere 800279 m2, parcela číslo XXXX/X, druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria o výmere 15m2, parcela číslo XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4528 m2,
parcela číslo XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 45874 m2, spolu s dokumentáciou, ktorá

k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 17.07.2006
sa žalobca domáhal vydania nehnuteľných vecí, špecifikovaných v žalobe. Mal za to, že Ostrihomská
kapitula bola výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v Pozemkovoknižnej vložke č. XX, v
katastrálnom území F.. Podľa článku I prvá veta Modusu vivendi medzi Československou republikou a

Svätou Stolicou z 02.02.1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977 bola na základe
konštitúcii „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui Divino“ zriadená samostatná Slovenská provincia. Na
základe týchto konštitúcii boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a potvrdená
úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. V zmysle Modusuvivendi a uvedených konštitúcii vyplýva, že žalobca je právnym nástupcom Ostrihomskej kapituly na
území Slovenskej republiky. Žalobca dňa 18.07.2005 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005
Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich
vydanie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území F., vedených v pozemkovoknižnej vložke č. XX.
O podanej výzve žalobca tiež upovedomil Odštepný závod Z., nakoľko predmetná nehnuteľnosť sa
nachádza v rámci jeho územného obvodu. Okrem toho dodal, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo
žalobcovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkovej reformy alebo

bez právneho dôvodu, o čom svedčí zápis v Pozemkovej knihe vo vložke č. XX zo dňa 02.07.1948.
Na základe uvedeného mal za to, že žalobca oprávnene podal výzvu na navrátenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam u žalovaného ako povinnej osoby. Žalovaný nevyhovel písomnej výzve, preto na
uplatnenie si svojich nárokov sa žalobca obrátil na súd a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
vydaťanavrátiťžalobcovivlastníctvoknehnuteľnostiamparcelačísloXXXX,druhpozemkulesovýmere
80,0294 ha, parcela číslo XXXX, druh pozemku les o výmere 0,4528 ha, parcela číslo XXXX/X, druh

pozemku les o výmere 4,5874 ha, vedených v Pozemkovoknižnej vložke číslo XX v katastrálnom území
F. a ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v X., Správa katastra Z., v katastrálnom území F., v katastri
nehnuteľností v registri C na mape určeného operátu, na Liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo
XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 800294 m2, parcela číslo XXXX, druh pozemku lesné
pozemky o výmere 4528 m2, parcela číslo XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 45874 m2,

spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

3. Žalobca žalobu doplnil podaniami zo dňa 31.10.2006, zo dňa 08.02.2007, zo dňa 15.03.2008, zo
dňa 15.04.2008, zo dňa 29.05.2008, zo dňa 07.07.2008, zo dňa 15.10.2008, zo dňa 14.11.2008, zo
dňa 14.10.2013 a uviedol, že sa mu nepodarilo uvedenú listinu zadovážiť ani prostredníctvom lustrácie

štátneho archívu, preto označil ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom v zmysle § 3 ods. 1
písm. h) zák. č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam prevzatie majetku bez právneho dôvodu. Nevylúčil, že nehnuteľnosti mohli na štát
prejsť aj v zmysle pozemkovej reformy, avšak na takéto tvrdenie nemá k dispozícii prídelovú listinu,
ktorá by preukázala, že sa jedná o tento právny spôsob prevzatia predmetných nehnuteľností. Čo sa

týkalo právneho nástupníctva, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 119/2012.
Naviac, mal za to, že predmetné nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu účinnosťou záborového
zákona, o čom svedčí súpis pôdy a žiadosť MO KSS. Nehnuteľnosti neprešli na štát podľa záborového
zákona z dôvodu článku 250 Trianonskej zmluvy, uverejnenej pod č. 102/1922 Sb, článku II. Dohody
Modus Vivendi zo dňa 02. 02. 1928 a ďalších súvisiacich právnych predpisov. Navyše Najvyšší súd

SR ustálil, že reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu legis specialis za
podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Preto v prípade, keď zákon vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka nebol preukázaný a vec bola štátom alebo právnickou osobou prevzatá len
fakticky, nemožno vylúčiť uplatnenie nárokov podľa Občianskeho zákonníka vrátane jeho ustanovení
o ochrane vlastníckeho práva. Namietal, že čo sa týka listu Ostrihomského arcibiskupa, ide o názor

fyzickej osoby a nie názor Katolíckej cirkvi.

4. K žalobe žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, neuznal rozsah a ani základ uplatňovaného nároku.
Mal za to, že žalobca v hmotnoprávnej lehote končiacej dňom 30.04.2006, kumulatívne nepreukázal
dôvod navrátenia vlastníctva, ako ani status oprávnenej osoby. Následne vzniesol námietku preklúzie

práva, ako aj nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Poprel, že by Modus vivendi bol medzinárodnou
zmluvou, ako aj mal za to, že v texte sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve
po Ostrihomskej kapitule, o prevode alebo prechode nehnuteľných vecí na žalobcu z Ostrihomskej
kapituly. Okrem toho dodal, že právny predchodca Slovenskej republiky, t.j. Československá republika,
nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu ex lege - zákonom č. 215/1919 Sb., ktorý nadobudol

účinnosť dňom svojho vyhlásenia, t.j. dňa 16. apríla 1919. Z toho vyplývalo, že na predmetné vlastnícke
právo štátu, ktoré vzniklo konštitutívne priamo zo zákona, sa na jeho účinnosť nevyžadovala intabulácia
v zmysle Pozemkovoknižného poriadku z 15. 12. 1855 platného aj pre územie Slovenskej republiky.
Podľa § 31 zákona č. 329/1920 S.z. a n. nebolo možné domáhať sa uznania práva vlastníckeho k
nehnuteľnostiam prevzatým ani voči štátu a ani voči osobám, ktorých sa nehnuteľností týchto dostalo

prídelom, pričom bolo nerozhodné, či vklad práva vlastníckeho bol prevedený ihneď po uplynutí tejto
lehoty alebo nie. Navyše, vzniesol aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podaním zo dňa 10.09.2007 žalobca spresnil žalobu v časti
dokumentácie tak, že žiadal o lesný hospodársky plán, evidenciu ťažby dreva, evidenciu plochy
po ťažbe dreva, evidenciu plochy na zalesnenie, evidenciu zalesňovania a prirodzeného zmladenia,

evidenciu pestebnej činnosti, výkaz bilancie zalesňovacích povinností podľa jednotiek priestorového
rozdelenia lesa, výkaz porastovej evidencie ťažby, výkaz porastovej evidencie zalesnenia, výkaz
porastovej evidencie pestovnej činnosti, výkaz evidencie úhrnných ročných výsledkov za kategóriu
lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej evidencie, výkaz vykonaných hospodárskych opatrení podľa
jednotiek priestorového rozdelenia lesa za príslušný rok, grafická evidencia, plochové tabuľky, porastové

mapy, ťažbové mapy, projekty pestebnej ťažobnej a ostatnej činnosti, číselníky, karty pôvodu porastu,
hlásenia na obvodný lesný úrad, bilancia holín, priemerkovací manuál, súhlas na ťažbu dreva, evidencia
požiarov a požiarna ochrana, evidencia škôd spôsobených zverov, evidencia sadzového materiálu,
záznamy priestupkového konania.

6. K zmene petitu sa vyjadril žalovaný tak, že podľa jeho názoru je dôvodné nepripustenie zmeny petitu

žaloby, pričom poukázal na § 3 ods. 3 posledná veta zákona č. 161/2005 Z.z., § 40 ods. 1, 2, 3 zákona č.
326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov a mal za to, že súdnym rozhodnutím by súd prikročil
v konaní k založeniu povinnosti pre žalovaného nad rámec platnej zákonnej úpravy v problematike
vydávania dokumentácie.

7. V priebehu konania došlo k zmene žalobcu a uznesením zo dňa 16. 12. 2008 č.k. 14C/139/2006-1018
súd prvej inštancie pripustil zmenu strany sporu tak, že namiesto žalobcu Rímskokatolícka cirkev
Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, IČO: 00419702, Hollého 10, Trnava, P.O. BOX 78 do konania vstúpi
v procesnom postavení žalobcu Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza, IČO: 00419702, Hollého
10, Trnava, P.O. BOX 78. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, odvolací súd odvolanie

žalovaného odmietol. Dňa 21.09.2009 bol podaný návrh na vstup novej strany sporu do konania, súd
prvej inštancie uznesením zo dňa 04.03.2010 č.k. 14C/139/2006-1249 pripustil zmenu strany sporu tak,
že namiesto žalobcu Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza, IČO: 00419702, Hollého 10, Trnava,
P.O. BOX 78 do konania vstúpil v procesnom postavení žalobcu Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo
Nitra, Nám. Jána Pavla II. č. 7, P.O. BOX 46A, Nitra, IČO: 35 593 008. Aj proti tomuto uzneseniu podal

žalovaný odvolanie a odvolací súd uznesením odvolanie žalovaného odmietol.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016 žalobca požiadal o
zmenu petitu a to z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k rozdeleniu pôvodne žalovanej parcely č.
XXXX na parcelu č. XXXX/X a č. XXXX/X. Dôvod mu nebol známy. Žalovaný na tomto pojednávaní

uviedol, že čo sa týkalo zmeny petitu zo dňa 22.10.2007, táto je neaktuálna, nakoľko vyhlášku č. 31/1999
Z.z. nahradila vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva a vidieka SR č. 291/2011, z ktorej vyplýva úplne
odlišný rozsah listín, ale najmä ich obsahový význam. Okrem toho doplnil svoju argumentáciu o ďalšiu
námietku, týkajúcu sa spôsobilého predmetu konania a to nielen k parc. č. XXXX/X, ale aj k parc. č.
XXXX, nakoľko ide o pozemok, na ktorom je lesná cesta a táto môže byť predmetom vydania len vtedy,

ak bola vybudovaná z prostriedkov štátu. Vzhľadom k týmto skutočnostiam potom na pojednávaní
konanom dňa 14.11.2016 rozhodol tak, že nepripustil zmenu petitu žaloby v zmysle podania zo dňa
10.09.2007 a pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle prednesu na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016
tak,že:ŽalovanýjepovinnývydaťanavrátiťžalobcovivlastníctvoknehnuteľnostiamparcelačísloXXXX,
druh pozemku les o výmere 80,0294 ha, parcela číslo XXXX, druh pozemku les o výmere 0,4528 ha,

parcela číslo XXXX/X, druh pozemku les o výmere 4,5874 ha, vedených v Pozemkovoknižnej vložke
číslo XX v katastrálnom území F. a ktoré sú vedené Okresným úradom Z., katastrálny odbor, obec
F., v katastrálnom území F., v katastri nehnuteľností v registri C na mape určeného operátu, na Liste
vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 800279
m2, parcela číslo XXXX/X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 15m2, parcela číslo

XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4528 m2, parcela číslo XXXX/X, druh pozemku lesné
pozemky o výmere 45874 m2, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie na pojednávaní odôvodnil tým, že keďže výsledky
doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu v zmysle podania
zo dňa 10.09.2007, nepripustil túto zmenu návrhu. Mal za to, že čo sa týka dokumentácie, zákon

ukladá povinnej osobe spolu s vydávanými nehnuteľnosťami vydať aj prislúchajúcu dokumentáciu, ktorú
však bližšie nešpecifikuje, a preto je možné vychádzať z toho, že predmetom vydania bude všetka
existujúca dokumentácia, týkajúca sa vydávaných nehnuteľností, založená a evidovaná od prevzatia
nehnuteľností až do momentu vydania nehnuteľnosti oprávnenej osobe. Špecifikovanie dokumentácietak, ako bolo uvedené v návrhu na zmenu návrhu by zakladalo ďalšie dokazovanie, a to v danom prípade
nie je hospodárne, navyše, sám zákon vymedzil, že ide o dokumentáciu súvisiacu s nehnuteľnosťami.
Rovnako tak bola dôvodná aj námietka žalovaného, týkajúca sa zmeny vyhlášky. Súd prvej inštancie

uviedol, že následne sa zaoberal návrhom zmeny petitu predneseným na pojednávaní konanom dňa
09.05.2016 a v súčinnosti s listom vlastníctva zistil, že predmetný návrh zmeny petitu je dôvodný, a
preto mu vyhovel.

9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že výzvou na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí v katastrálnom území F. - PK vložka číslo XX,
adresovanej žalovanému zo dňa 13. júla 2005 sa žalobca domáhal navrátenia a vydania nehnuteľných
vecí. Vo výzve bolo uvedené, že nehnuteľnosti žalobca špecifikuje v Prílohe k výzve podľa ich zápisu
v pozemnoknižnej vložke č. XX, identifikácie parciel č. XXX/XX K1 zo dňa 21. 06. 2005, ktoré listiny
zasiela s rovnopisom tejto výzvy aj príslušnému odštepnému závodu. Záverom uviedol, že nehnuteľnosti
z J. č. XX prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c) zákona alebo z dôvodu

uvedenom § 3 ods. 1 písm. h) zákona. Žalovaný výzvu prevzal dňa 18. 07. 2005. Príloha k výzve sa
nachádza na č.l. XXX spisu a vyplývajú z nej sporné parcely, totožné s pozemnoknižnou vložkou č.XX.
Rovnako tak žalobca zaslal výzvu aj odštepnému závodu žalovaného, nazvanú: Nehnuteľnosti v kat.
území F. - výzva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Uvedenú

výzvu odštepný závod žalovaného prevzal dňa 18. 07. 2005.

10. Z Pozemkovoknižnej vložky č. XX vyplýva, že v časti A. H. podstata je uvedené, že podlieha revízii
podľa zák. č. 142/47 (čd 2441). Následne ako vlastník je označená Ostrihomská kapitula a parcely sú
vymedzené: i. parc. číslo XXXX/X Z. „S.“ katastrálna plocha 4 ha, 58 a, 74 m2, 2. parc. číslo XXXX

Z. „S.“ katastrálna plocha 48a, 28 m2, 3. parc. číslo XXXX Les „S.“ katastrálna plocha 80 ha 02 a 94
m2. V časti B. Vlastníctvo je pod poradovým číslom 1 uvedená Ostrihomská kapitula a pod poradovým
číslom 2 poznámka, že došlo 2. júla 1948 č.d. XXXX - poznamenáva sa, že tieto nehnuteľnosti zamýšľa
prevziať štát a že podliehajú revízií podľa zák. č. 142/47.

11. Z listu vlastníctva číslo XXXX pre kat. úz. F., obec F., okres Z., vedeného Okresným úradom Z.,
katastrálny odbor vyplýva, že na predmetnom liste sa nachádza parcela registra „C“ číslo XXXX/X, druh
pozemku lesné pozemky o výmere 800274 m2 spôsob využitia XX, t.j. pozemok s lesným porastom,
dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby, parcela registra
„C“ číslo XXXX/X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 m2 spôsob využitia XX, t.j.

pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom, parcela registra „C“ číslo
XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4528 m2 spôsob využitia XX, t.j. pozemok, na ktorom je
postavená inžinierska stavba - cesta, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník,
nekryté parkovisko a ich súčasti, parcela registra „C“ číslo XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o
výmere 45874 m2, spôsob využitia XX, t.j. pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu

za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby.

12. Z listu vlastníctva číslo XXXX pre kat. úz. F., obec F., okres Z., vydaný v čase začatia súdneho
konania vyplýva, že pri parcele registra „C“ číslo XXXX je uvedený spôsob užívania XXXXX, t.j. pozemky
nezalesnené, slúžiace lesnému hospodárstvu (prieseky, nespevnené lesné cesty, lesné sklady).

13. Súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 21.04.2006 bola spísaná ďalšia výzva na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí, adresovaná žalovanému a doručená
žalovanému dňa 24.04.2006, avšak bez špecifikácie konkrétnych nehnuteľností, len s odkazom na
prílohu č. 1, v ktorej neboli uvedené nehnuteľnosti, ale oprávnené osoby. V spise sa nachádza aj tretia

výzva a to zo dňa 23.06.2009, čo je po uplynutí zákonom stanovenej lehote.

14. Zo správy zo dňa 03. 03. 1947 súd prvej inštancie zistil, že z majetku Ostrihomskej kapituly sa
vykrojilo na krytie patronátnych subjektov a na krytie náležitosti r. kat. kostola fary a odovzdalo sa do
úžitku a vlastníctva Rímskokatolíckemu patronátnemu fondu vo Svätom Beňadiku. Okrem toho bola

vyjadrená mienka, že obidve ujednania zo dňa 19. mája 1939 v Trnave nie sú dvojstrannými smluvami,
ale vnútorným hospodárskym opatrením cirkevnej vrchnosti o užívaní určitého cirkevného majetku
Ostrihomskej kapituly. Zo súpisu pôdy podľa zákona zo dňa 21. marca 1948 o novej pozemkovej reforme
vyplynulo, že vlastníkom je Patronátny fond F., spravuje rím. kat. fara Sv. L. (Patronátny fond Sv. L.),celková výmera lesov a pôdy určenej k zalesneniu 85 ha 08 á 75 m2. Na poslednej strane pod bodom 10
je okrem iného uvedené, že majetok nepodlieha revizii, nakoľko zriadenie patron. fondu bolo povolené
a smluva o výmene patronátov zo dňa 19. mája 1939 bola schválená 3t. pozk. úradom v Bratislave

pod č. XXXX/XX.I. Majetok spravuje sám patr. fond t.j. fara vo Sv. L.. Zo žiadosti o výmeru lesa súd
prvej inštancie tiež zistil, že podpísaní zástupcovia MO KSS v obci F., okres B. H., úctivo žiadali o
združstevnenie patronátneho lesa vo výmere 85 ha 08 á XX m2, ktorý sa nachodí v katastrálnom území
obceF..Svojužiadosťodôvodnilitým,ževroku1935priprideľovanílesazmajetkuOstrihomskejkapituly
v chotári obce F., bola ponechaná vyšeuvedená plocha lesa ako patronátny les. Podľa zákona čís.

46/1948 Sb. tento les podlieha súpisovému pokračovanie a súpisové prihlášky boli podané. Z listu zo
dňa 25. 02. 1949 bolo zistené, že žiadosť o združstevnenie je bezpredmetná, keďže žiadaný majetok bol
pridelený,resp.odovzdanýdodržbyaúžitkuČsl.štátnymlesom,národnémupodniku.Uvedenépotvrdila
vyhlášky. Navyše podaniami Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky potvrdilo právnu subjektivitu
žalobcu, ako aj z listu č. XXXX/XX/RS vyplýva, že žalobca je zákonným nástupcom na územiach
vymedzených katolíckej cirkvi v N.. Prot. č. XXXX/XX zo dňa 21.10.2011 rovnako potvrdil, že 8 diecéz

latinského obradu v Slovenskej republike je legitímnym majiteľom hnuteľných a nehnuteľných majetkov,
ktoré sa momentálne nachádzajú na teritóriu príslušných arcidiecéz a diecéz, a ktoré v minulosti patrili
maďarským diecézam alebo cirkevným jednotkám. Zo záveru posudku zo dňa 25.04.1995 vyplynulo,
že pri požiadavkách o reštitúciu majetku ostrihomskej arcidiecézy trnavskou arcidiecézou sa musí
vychádzať zo zásady právneho dôkazu nárokov.

15. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c/, h/, ods. 3, § 4 ods. 1, §
5 ods. 1, § 6 zákona č. 161/2005 Z.z. a uviedol, že účelom uvedeného zákona je navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t.j. zákona č. 282/1993 Z.z.
o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v

znení zákona č. 97/2002 Z.z. a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo je
podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností.

16. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
a zistil, že v Pozemkovoknižnej vložke č. XX je ako vlastník pod poradovým číslom 1 uvedená

Ostrihomská kapitula a pod poradovým číslom X je poznámka, že došlo 2. júla 1948 č.d. XXXX
- poznamenáva sa, že tieto nehnuteľnosti zamýšľa prevziať štát a že podliehajú revízii podľa zák.
č. 142/47. Z uvedeného vyplýva, že k zmene vlastníckeho práva nedošlo a to i napriek tomu, že
predmetné nehnuteľnosti mal v užívaní Patronátny fond F., nakoľko zmluva o výmere patronátov
zo dňa 19. mája 1939 v konaní predložená nebola a ako vyplýva zo správy zo dňa 03.03.1947

zmluva nebola dvojstranou zmluvou, ale vnútorným hospodárskym opatrením cirkevnej vrchnosti o
užívaní určitého cirkevného majetku Ostrihomskej kapituly. V opačnom prípade by sa to premietlo
aj do Pozemkovoknižnej vložky č. XX. Čo sa týka ostatných správ, nebolo presne špecifikované, o
aké nehnuteľnosti ide a tiež zo žiadosti o výmeru lesa vyplýva, že v roku 1935 pri prideľovaní lesa
bola ponechaná plocha lesa ako patronátny les, teda neobstojí ani námietka týkajúca sa záborového

zákona. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 200/2010, v zmysle ktorého, ak v rozhodnom období prešla do vlastníctva štátu alebo obce
spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
nehnuteľnosť evidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi

sídliaceho mimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod vlastníctva tejto nehnuteľnosti z
vlastníctva právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho v Slovenskej republike. Ustanovenie §
2 ods. 2 citovaného zákona v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností
odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. priznávajúci právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským
spoločnostiam registrovaných štátom.

17.Ďalejsúdprvejinštanciekonštatoval,ževzťahymedziČeskoslovenskourepublikouaSvätoustolicou
boli upravené medzinárodnou zmluvou Modus vivendi zo 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť
2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia diecéz na území
Československejrepubliky.Podľačl.ItejtozmluvyČeskoslovenskárepublikauznala,želenSvätástolica

má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej
republiky nebude podriadená ordinárovi so sídlom za hranicami Československej republiky a že žiadna
československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá
stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad eclesiastici regiminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určilaobvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto
konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak, že územie Ostrihomskej
arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a odčlenená časť prešla

na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru. Svätá stolica tým územne
zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území
Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej
administratúre so sídlom v Trnave. Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a
„Qui divino“ potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Tieto

konštitúcie sú v plnom súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Rímskokatolícka cirkev
mala na území dnešnej Slovenskej republiky status štátom uznanej cirkvi aj v tzv. rozhodnom období
vymedzenom v zákone č. 161/2005 Z.z. a bola vlastníčkou aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách ako vlastníctvo Ostrihomskej arcidiecézy alebo iného
zahraničného právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území dnešnej Slovenskej
republiky. V čase odňatia sporných nehnuteľností štátom už Ostrihomská arcidiecéza nemala k nim

žiadne práva ani de facto ani de iure, lebo Svätá stolica jej práva k sporným nehnuteľnostiam odňala 29.
mája 1922. Územie so spornými nehnuteľnosťami bolo aj právne odčlenené od Ostrihomskej arcidiecézy
a 2. septembra 1937 pripojené k Trnavskej apoštolskej administratúre. V období, ktoré je rozhodujúce
pre posúdenie danej veci, boli vzhľadom na uplatnenie uvedeného územného princípu subjekty
Rímskokatolíckej cirkvi sídliace na území dnešnej Slovenskej republiky vlastníkmi nehnuteľností, ktoré

boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách ako vlastníctvo cirkevných subjektov sídliacich mimo
tohto územia (vrátane Ostrihomskej arcidiecézy). K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v iných rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 119/2002 a 2 Cdo 208/2009). Spôsob,
akým bola vo veci sp. zn. 2 Cdo 208/2009 Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená otázka
prechodu vlastníctva, bol spochybnený v ústavnej sťažnosti, o ktorej rozhodoval aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorý podanú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (viď IV. ÚS
216/2011). Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti podanej vo veci
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 232/2007 (viď III. ÚS 142/2009).

18. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má aktívnu vecnú

legitimáciu, a preto už sa ďalšími vykonanými dôkazmi v tomto ohľade nezaoberal. Uvedené nevyvrátila
ani požiadavka žalovaného, týkajúca sa doplnenia dokazovania, za účelom zabezpečenia zmluvy k
výmene patronátov zo dňa 19.05.1939 od subjektu Dom spoločnosti katolíckeho apoštolátu - palotíni
so sídlom J. F. 2, P. L., nakoľko ani napriek umožneniu získania tohto dôkazu, takýto dôkaz v konaní
predložený nebol, a preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, týkajúce sa popretia vlastníckeho

práva žalobcu k nehnuteľnostiam v rozhodnej dobe. Vychádzajúc z toho, že dôkaz, v dôsledku ktorého
možnejexistenciebolozrušenévyhlásenierozsudku,nebolanidodatočnedokladovanýdopredmetného
sporu, súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vyčkať na takýto dôkaz, a preto ho zamietol. Aktívnu
legitimáciu žalobcu nepoprel ani posudok - odborné vyjadrenie uvedené v Oznámení Úradu geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky č. LP-3290/1995, pretože uvedené stanovisko malo len

odporúčací charakter a nemožno ho zamieňať s rozhodovacou činnosťou súdov, ktoré konštituujú alebo
deklarujú určité vzťahy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR vyplýva záver, že pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné, lebo
sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú viazané kanonickým právom a vôbec nie

vyjadrením príslušníka katolíckej cirkvi, a preto sa nezaoberal ani námietkami týkajúcimi sa nesprávnej
aplikácie kanonického práva a tiež vyjadreniami cirkevných hodnostárov, tvrdiacich, že nehnuteľnosti
na území Slovenskej republiky nepatria pod Ostrihomskú kapitolu, čo je pravda v súčasnosti, avšak nie
v minulosti.

19. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal pasívnou legitimáciou a rovnako tak dospel k záveru, že
žalovaný má pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1 zákona č.
161/2005 Z.z. je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. spravuje nehnuteľné
veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Jazykový aj logický výklad
uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia povinnej osoby a

charakteristiky,ktoréjejuvedenýzákondávaaumožňuje,abyoprávnenáosobauplatnilasvojnárokproti
povinnej osobe, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec, ale môže túto vec len spravovať
alebo len držať. Pred podaním žaloby, v čase podania žaloby aj po jej podaní predmetné nehnuteľnosti
drží, užíva a berie z nich úžitky práve žalovaný, a preto ani tejto námietke súd nevyhovel.20. Ohľadne náležitostí výzvy súd prvej inštancie uviedol, že z dôvodovej správy k uvedenému zákonu
vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom

a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto
majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd
spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností podľa zákona č. 282/1993 Z.z. v platnom
znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom

zákona č. 161/2005 Z.z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej
lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým
osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam.

21. Žalobca výzvou z 13. júla 2005 doručenou žalovanému 18. júla 2005 vyzval žalovaného na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. F., špecifikovaným v Prílohe k

výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. XX, identifikácie parciel č. XXX/XX K1 zo dňa 21. 06.
2005, ktoré listiny zaslal aj príslušnému odštepnému závodu, preto sa v spise nachádzajú dve výzvy.
Čo sa týka tretej výzvy, je len všeobecná, a preto súd prvej inštancie hodnotil námietku žalovaného
za irelevantnú, nakoľko bola podaná aj po lehote stanovenej zákonom. Vo výzve uviedol, že žalobca
ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor,

je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených
cirkevných organizáciách rímskokatolíckej cirkvi. Záverom uviedol, že nehnuteľnosti z PKV č. XX prešli
do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c) zákona alebo z dôvodu uvedenom § 3
ods. 1 písm. h) zákona, čo osvedčuje zápis v pozemnoknižnej vložke.

22. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z.z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky
jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie
minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý

sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie
opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je
namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej
osoby. Vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č.
161/2005 Z.z. ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená

osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie požiadavky
určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením príslušnej
pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010).

23. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že výzva spĺňala všetky náležitosti
vyžadované zákonom a to označenie príslušnej pozemnoknižnej vložky a katastrálneho zákona. Naviac,
súčasťou výzvy bola aj príloha, ktorá presne špecifikovala požadované nehnuteľnosti. Čo sa týkalo
preukázania prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát alebo obec v rozhodnom
období spôsobom, uvedeným v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., mal za to, že v danom prípade z

pozemnoknižnej vložky v časti B. Vlastníctvo je pod poradovým číslom X uvedená Ostrihomská kapitula
a pod poradovým číslom X poznámka, že došlo 2. júla 1948 č.d. XXXX - poznamenáva sa, že tieto
nehnuteľnosti zamýšľa prevziať štát a že podliehajú revízií podľa zák. č. 142/47. Prídelová listina
preukázaná nebola, avšak v konaní bol predložený súpis pôdy podľa zákona zo dňa 21. marca 1948
o novej pozemkovej reforme, ako aj žiadosť o výmeru lesa, z ktorých vyplýva, že v rozhodnom

období bol právny predchodca žalobcu vlastníkom nehnuteľností a tieto mu boli odobraté. Keďže nie je
zrejmý dôvod, správne právny predchodca žalobcu vo svojej výzve uviedol kombináciu dôvodu podľa
§ 3 písm. c), ako aj písm. h) zák. č. 161/2005. Naviac, z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 zákona
stačí pre riadne uplatnenie práva na navrátenia vlastníctva, ak v písomnej výzve doručenej povinnej
osobe do 30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva,

označené hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol
tento dôvod zistiteľný. Žalovanému preto boli dostupné všetky potrebné údaje týkajúce sa uplatneného
práva na navrátenie vlastníctva vydaním nehnuteľných vecí. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že
nebol zistiteľný právny dôvod prechodu vlastníckeho práva, nakoľko existovalo veľa prípadov zabratianehnuteľností bez právneho dôvodu, čo bol aj daný prípad. V konaní bolo jednoznačne preukázané,
že právny predchodca žalobcu nemohol svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vykonávať.
Neobstojí námietka žalovaného ohľadom záborového zákona a to s poukazom na predložené listiny,

najmä pozemkovoknižnú vložku, v ktorej sa nenachádza žiaden záznam o takomto konaní. Naviac,
posledný záznam je z obdobia až po tomto zákone, teda v čase prevzatia nehnuteľností boli stále
vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie dospel k
záveru, že námietky žalovaného popierajúce náležitosti výzvy a následne preklúziu práva neobstoja.

24. Na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016 žalovaný doplnil svoje námietky aj o námietku
neprípustnosti predmetu vydania, dôvodiac, že parcela č. XXXX/X predstavuje zastavané plochy a
nádvoria a parcela č. XXXX lesné pozemky, pričom pri spôsobe užívania je uvedené, že ide o pozemok,
na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná
cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
predchádzajúci spôsob využitia parciel, najmä parcely č. XXXX t.j. pozemky nezalesnené, slúžiace

lesnému hospodárstvu (prieseky, nespevnené lesné cesty, lesné sklady), pričom mal za to, že s lesnými
pozemkami sa vydávajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované
z prostriedkov štátu. Keďže v konaní zo strany žalovaného, ako užívateľa pozemkov od roku 1949
až doteraz nebolo preukázané investovanie zo strany inej osoby ako štátu a uvedenou informáciou
žalobca objektívne disponovať nemôže, súd prvej inštancie mal za to, že uvedená námietka neobstojí,

a preto nevidel dôvod, prečo nevydať parcelu č. XXXX. Navyše, čo sa týkalo zastavanej plochy a
nádvoria, v konaní nebolo sporné, že k jej zastavaniu došlo v priebehu konania a to i napriek tomu,
že prebieha konanie o vydanie nehnuteľnosti, teda žalovaný úmyselným konaním narušil možnosť
vydania nehnuteľnosti. Navyše mal za to, že ide o pozemok, na ktorom je postavená budova bez
označenia súpisným číslom, a táto v zmysle judikatúry je prípustná na vydanie, nakoľko aj s poukazom

na rozlohu zastavanej plochy nejde o pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej
kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb
na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, pretože len
tieto nemožno vydať a s nimi aj priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely. S poukazom na rozlohu a
neoznačenie súpisným číslom, súd dospel k záveru, že ide o drobnú stavbu, ktorú je možné vydať, a

preto žalobe žalobcu vyhovel a vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

25. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257
CSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal pritom z toho, že v
danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné vidieť v samotnom predmete konania.

Mal za to, že samotný charakter reštitučným zákonov zakladá výnimočnosť takýchto konaní, ktorými
dochádza k naprávaniu krívd, spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. Na uvedenom
nemení nič skutočnosť, že žalovaný nevyvinul úsilie a spoluprácu pri vydávaní nehnuteľností a v prípade
dobrovoľného vydania nehnuteľností by neboli vznikli náklady spojené s týmto konaním, nakoľko až
rozhodovacia prax súdov ustálila minimálne náležitosti výzvy, ako aj aktívnu a pasívnu legitimáciu strán

sporu, a preto nebolo možné prisúdiť neúspech v konaní len konaniu žalovaného. Naviac, žalobca v
predmetnom konaní získal sporné nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa môže tiež podieľať na nákladoch
konania a to v rozsahu svojich nákladov na predmetnom konaní.

26. Proti uvedenému rozsudku podal v merite veci - výrok I. odvolanie žalovaný, žiadal rozsudok zmeniť

a žalobu zamietnuť. Namietal, že prílohou žaloby bola len výzva na vydanie nehnuteľností bez príloh, vo
výzve žalobca neoznačil, po ktorej cirkevnej právnickej osobe si uplatňuje reštitučný nárok, uviedol to až
v žalobe. Poukázal na to, že žalobca na pojednávaní uviedol, že zo súpisu pôdy je zrejmé, že vlastníkom
nehnuteľností je patronátny fond F. s právom K. fary vo Sv. L. - J. fond Sv. L.. Žalobca seba označil za
právneho nástupcu po inej právnickej osobe, t.j. po Patronátnom fonde F., pričom za týmto účelom na

pojednávaní dňa 19.02.2008 predložil inú výzvu, tzv. generálnu Výzvu č. XXXX/XX zo dňa 21.04.2006,
v ktorej sa odvolal na Prílohu č. 1 bod 14 - Patronátny fond vo sv. L.. Žalobca podal žalobu na podklade
výzvy zo dňa 13.07.2005, od ktorej však v priebehu konania upustil a svoje právo začal od 19.02.2008
odvíjať od Výzvy zo dňa 21.04.2006, ktorá nebola podkladom na podanie žaloby v prekluzívnej
lehote podľa § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z.z. Ďalej uviedol, že žalobca podal žalobu s odkazom na

pôvodného vlastníka - Ostrihomská kapitula, od ktorého však upustil v priebehu sporu a od 19.02.2008
označil za pôvodného vlastníka Patronátny fond F.. Ďalej uviedol, že Výzvou zo dňa 26.03.2009 si
Rímskokatolícka cirkev, Farnosť F. uplatnila nezávisle od žalobcu svoje právo k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom sporu, teda ako farnosť iná cirkevná právnická osoba a označila sa za právnehonástupcu po Ostrihomskej kapitule. Na ten istý nehnuteľný predmet sporu boli predložené tri rôzne
výzvy vyhotovené dvoma rôznymi cirkevnými právnickými osobami s rôznymi tvrdeniami o pôvodnom
vlastníkovi nehnuteľných vecí, ktoré sú predmetom sporu, na ten istý nehnuteľný predmet sporu boli

predložené tri rôzne výzvy vyhotovené dvoma rôznymi cirkevnými právnickými osobami s rôznymi
tvrdeniami o reštitučnom titule, čo osvedčuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť každej z predložených
výziev obzvlášť, ak dôvod navrátenia vlastníctva vo Výzve zo dňa 13.07.2005 bol uvádzaný alternatívne,
vo Výzve zo dňa 21.04.2006 generálne odkazom § 3 Zákona č. 161/2005 Z.z. a vo Výzve zo dňa
26.03.2009 nebol už ani len označený. Dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písmeno h) Zákona

č. 161/2005 Z.z. žalobca začal preukazovať až po vydaní Uznesenia Okresného súdu Levice sp.zn.
14C/139/2006-51 zo dňa 09.10.2006, pričom za uvedeným účelom žalobca predložil listinu - „Súpis
pôdy podľa zákona z 21.03.1948 o novej pozemkovej reforme po Patronátnom fonde Sv. L.“ až dňom
19.02.2008. Žalobca začal predkladať tvrdenie, že štát prevzal majetok bez právneho dôvodu, pričom
žalobca nešpecifikoval okamih prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát. V tejto
súvislosti uviedol, že k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát k predmetu tohto

sporu došlo na základe Zákona č. 215/1919 Sb.z. a predmetným zákonom bol zavedený pojem zábor,
čo znamená úkon prevzatia pôdy štátom, ekvivalentom tohto pojmu je vyvlastnenie. Z toho vyplýva, že
právny predchodca Slovenskej republiky, t.j. Československá republika, nadobudol vlastnícke právo k
predmetu sporu ex lege dňom účinnosti Zákona č. 215/1919 Sb.z. a n.. Z označeného ďalej vyplýva, že
predmetné vlastnícke právo štátu, ktoré vzniklo konštitutívne iba deklarovalo poznámkou v pozemkovej

kniheatedanajehoúčinnosťsanevyžadovalaintabulácia.Účinkypoznámkyzáborupodľa§16Zákonač
la č. 215/1919 Sb.z. a n. nastupujú konštitutívne, jej účinky nastanú aj vtedy, ak by nebola do pozemkovej
knihy zapísaná. Zákonom Č. 215/1919 Sb.z. bol do systému pozemkového práva zavedený aj ďalší
nový pojem a to pojem „velkv majetek pozemkový“, ktorého obsahový rámec bol definovaný najmä
ustanovením § 2 Zákona č. 215/1919 Sb.z. a n., podľa ktorého za veľký majetok pozemkový je potrebné

považovať súbory nehnuteľností s právami, s ktorými sú spojené ich držby, ak výmera pripadajúca na
územie Československej republiky vlastnícky patrí jednej osobe alebo spoluvlastníkom je väčší ako
150 ha pôdy poľnohospodárskej alebo 250 ha pôdy vôbec, pričom zábor bol realizovaný za všetok
nehnuteľný majetok jedného vlastníka na celom území Československej republiky. So záborom sú
spájané aj právne účinky vyvlastnenia v prospech štátu, plynutia 30 dňovej prekluzívnej lehoty podľa

§ 31 Zákona Č. 329/1920 Sb.. Poukázal na právne účinky vyvlastnenia v prospech štátu - výťah z
doboveí knižnej publikácie strana 53. 54 a 55 rok vydania 1924 označenej ako „Nástin súkromného
práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi“ výťah zo súčasnej literatúry strana 94. 95 rok
vydania 2007 označenej ako „ České katastry od 11. do 21. Století“, listiny predložené v konaní,
„žiadosť MO KSS v obci F. zo dňa 19.03.1949“, z ktorej vyplýva, že právny predchodca Slovenskej

republiky ešte v roku 1935 prideľoval z nehnuteľného majetku zabraného pôvodnému vlastníkovi podľa
Zákona č. 215/1919 tretím osobám; listinu - vyhláška zo dna 26. júna 1948 vydaná Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, z ktorej vyplýva, že ide o revíziu prvej pozemkovej reformy,
t.j. o revíziu už zabraného majetku na základe záborového zákona po roku 1919; dáva sa výpoveď
hospodárovi, ktorým je Ústredná správa niektorých r.k.cirk.majetkov a dočas.nár.správa osvedčuje, že

hospodárom nebola Apoštolská administratúra v Trnave ako tvrdí žalobca a súd prvej inštancie; dáva
sa výpoveď hospodárovi po vlastníkovi; Patronátny fond Svätý L. v k.ú.; F.. K prechodu vlastníckeho
práva z pôvodného vlastníka na štát došlo na základe Zákona č. 215/1919 Sb. mimo rozhodného
obdobia ustanoveného v § 2 ods. 2 Zákona č. 161/2005 Z.z.. S poukazom na Článok 19 Základnej
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou zo dňa 24.11.2000 je možné konštatovať, že

právom rozhodujúcim pre riešenie ma majetkovo právnej problematiky je iba právny poriadok Slovenskej
republiky. Tzv. kondičné právo. t.j. uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
oprávnenou osobou je podmienené zákonnými podmienkami, t.j. preukázaním prechodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnej veci z oprávnenej osoby na štát v rozhodnom období v zákonnej prekluzívnej
(prepadnej) lehote do 30.04.2006 - preukázaním skutočnosti podľa §3 - preukázaním dôvodu navrátenia

vlastníctva v zákonnej prekluzívnei (prepadnei) lehote do 30.04.2006; preukázaním, že žiadateľ |e
oprávnenou osobou v zákonnej prekluzívnej prepadnej) lehote do 30.04.2006. Nepreukázanie splnenia
zákonných podmienok do 30.04.2006 nie je možné zhojiť následným predkladaním dokladov na súde.
Povinná osoba je povinná spolupracovať a poskytnúť pomoc iba tomu, kto preukáže, že je oprávnenou
osobou. Uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenou osobou je

právom podmieneným, t.j. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je podmienené
kumulatívnym splnením zákonných predpokladov podmienok - preukázaním prechodu nehnuteľných
veci do vlastníctva štátu, resp. obce v rozhodnom období od 08,05.1945 do 01.01.1990 v zákonnej
prekluzívnej (prepadnej) lehote do 30.04.2006, preukázaním, že žiadateľ je oprávnenou osobou,preukázaním vlastnej právnej subjektivity a neprerušenej línie právneho nástupníctva po pôvodnom,
resp. pôvodných vlastníkoch preukázaním dôvodu navrátenia vlastníctva v zákonnej prekluzívnej
(prepadnej) lehote do 30.04.2006. Žalobca nepreukázal, resp. nepredložil v hmotnoprávnei lehote do

30.04.2006 identifikáciu nehnuteľných vecí, ku ktorým si uplatňuje svoje právo. Žalobca nepreukázal v
hmotnoprávnei lehote do 30.04,2006 dôvod na navrátenie vlastníctva podľa § 3 v spojení s § 5 ods.
1 Zákona č. 161/2005 Z.z., nepredložil v hmotnoprávnej lehote do 30.04.2006 listiny, resp. dôkazy
preukazujúce dôvod na navrátenia vlastníctva podľa § 3 v spojení s § 5 ods. 1 Zákona č. 161/2005
Z.Z.. Súd prvej inštancie odkazuje výlučne iba na dôkazy označené a predložené žalobcom. Súd prvej

inštancie sa v danej veci nevysporiadal so skutočnosťou, že Potvrdenie Ministerstva kultúry SR o
právnej subjektivite a o právnom nástupníctve boli vydané v rozpore s Opatrením Ministerstva kultúry.
Potvrdenie Ministerstva kultúry SR o právnej subjektivite a o právnom nástupníctve nie sú rozhodnutiami
správneho orgánu. V texte Modus vivendi sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve
po Ostrihomskej kapitule a rovnako sa nenachádza žiadne ustanovenie o prevode alebo prechode
nehnuteľných vecí na žalobcu z Ostrihomskej kapituly. Modus vivendi nie je medzinárodnou zmluvou,

zákon č. 161/2005 Z.z. vstúpil do platnosti a účinnosti po uzatvorení Základnej zmluvy medzi Slovenskou
republikou a Svätou Stolicou zo dňa 24.11.2000 a teda v celom rozsahu sa na predmet sporu vzťahuje
Článok 19 označenej zmluvy, t.j. právom rozhodujúcim pre riešenie majetkovoprávnej problematiky je
iba právny poriadok Slovenskej republiky. A „Qui Divino“ boli vydané na žiadosť slovenských biskupov,
slovenských kňazov a veriacich a nie ako dôsledok, resp. pokračovanie Modus vivendi. Subjektom

intabulácie vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa na území Slovenskej republiky
v roku 1950 nebol ako žalobca tak ani iná československá cirkevná právnická osoba ako právny
nástupca po S.. Súd prvej inštancie však nezohľadnil, že žaloba podávaná na základe § 5 ods. 3
Zákona č. 161/2005 Z.z. je žalobou spadajúcou do režimu tzv. vlastníckych žalôb. Podľa Uznesenia
Ústavného súdi Slovenskej republiky sp.zn. PL.US 23/98 zo dňa 01.07.1999 oprávnené osoby nie sú v

dobe podania návrhu na vrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto v čase podania
písomnej výzvy oprávnená osoba nie je vlastníkom. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností čo osvedčuje najmä zamietnutie návrhu žalovaného
na doplnenie dokazovania za účelom zabezpečenia zmluvy k výmene patronátov. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie

spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. Súd prvej
inštancie sa podľa jeho názoru nevysporiadal so všetkými námietkami vznesenými v spore zo strany
žalovaného.

27. Proti rozsudku podal odvolanie i žalobca v časti trov konania, žiadal v tejto časti rozsudok zmeniť

a priznať mu náhradu trov konania alebo rozsudok v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že reštitučné konanie síce samo osebe predstavuje dôvody
hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený z dôvodu nespolupráce zo
strany žalovaného vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia predžalobnej výzve nebol
nútený vynaložiť. Preto charakter reštitučných zákonov, ktorý zakladá výnimočnosť týchto konaní,

nepredstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska náhrady trov, ale naopak, práve priznanie
náhrady trov by bolo v týchto veciach odôvodnené. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
ÚS 248/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo/14/99, uznesenie Najvyššieho súdu SR z
28. januára 2010 č. k. 2 M Cdo 17/2009. Prvostupňový súd mu mal v každom prípade priznať nárok
na náhradu trov konania, nakoľko sa z jeho strany jednalo o procesné úkony nevyhnutne spojené s

uplatňovaním ústavného zaručeného práva na právnu pomoc a mali mu byť priznané trovy konania v
celom rozsahu, nakoľko žalobe bolo vyhovené v plnom rozsahu.

28. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Poukázal na znenie § 8 ods. 1 a 2 Zákona č.
161/2005 Z.z. s tým, že je potrebné zdôrazniť, že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné konania sú

oslobodené od všetkých prípadných poplatkov a vypracovanie geometrických plánov rovnako všetkých
prípadných poplatkov a vypracovanie geometrických plánov rovnako zákona žiadnym spôsobom
žalobcu finančne nezaťažuje, nebolo by v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od žalovaného
zastupujúceho štát, ktorý už v zmysle § 8 ods. 1 a 2 znáša všetky náklady konania, aby znášal aj trovy
žalobcu, ktorými sú výlučne trovy právneho zastúpenia, obzvlášť, ak je len zástupcom štátu. Odvolanie

považoval za nedôvodné.

29. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenejlehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

v merite veci podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V časti trov konania rozsudok ako vecne nesprávny podľa
§ 388 CSP zmenil.

30. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

31.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

32. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení

sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 222 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa
obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.

33. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej

úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané

tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo
a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalobcom v jeho odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

34. Žalobca je právnickou osobou (zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností), ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR (zák. č. 192/1992 Zb.
o registrácií cirkví a náboženských spoločností). Žalobca na preukázanie právnej subjektivity predložil
potvrdenie cirkevného odboru MK SR o tom, že má samostatnú právnu subjektivitu, ako aj potvrdenie
o pridelení IČO Štatistickým úradom SR.

35. Žalovaný je právnická osoba, ktorý ako štátny podnik vznikol na základe Rozhodnutia Ministerstva
pôdohospodárstva SR č. 2795/1999-420 zo dňa 20.4.1999 a Zakladacej listiny č. XXXX/XXXX-XXX zo
dňa23.6.1999vsúladesust.§12ods.1,§14zák.č.111/1990Zb.oštátnompodnikuvzneníneskorších
predpisov, na základe zlúčenia štátnych podnikov. Žalovaný má usporiadanú organizačnú štruktúru
formou trojstupňového riadenia. Prvý - základný stupeň riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo

strediská. Tieto sú základnými organizačným jednotkami odštepných závodov. Zabezpečujú priamo
lesnú a inú výrobu ako aj ďalšie činnosti v rámci jednotiek. Druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody,
vytvárané v rámci podniku. Tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku - generálne riaditeľstvo.
O charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť, že tieto pozemky sú v správe š.p. LESY SR, ktorý je ako
jediný subjekt oprávnený spravovať lesný majetok vo vlastníctve štátu.

36. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania boli vo výlučnom vlastníctve Ostrihomskej kapituly.
Podľa článku I. veta prvá Modus Vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou
z 2.2.1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977 bola na základe konštitúcií
Praescriptionum sacrosancti a Qui Divino zriadená samostatná slovenská provincia. Na základe

konštitúcie boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a potvrdená úprava
právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR. V zmysle Modus Vivendi a uvedených
konštitúciíježalobcaprávnymnástupcomOstrihomskéhoarcibiskupstva,resp.S.kapitulynaSlovensku.
Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobodenáboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, štátom
registrovaná cirkev. Vzťah cirkvi a štátu podlieha pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou
z jeho základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem

kanonického práva tak, ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi
Modus Vivendi, ktorá bola uzavretá dňa 17.12.1927 a ktorá nadobudla platnosť 2.2.1928.

37. Právne nástupníctvo po zahraničnej cirkevnej právnickej osobe riešil Najvyšší súd SR ako otázku
zásadného právneho významu v rozsudku 3 Cdo 119/2002 uverejneného pod č. 4/2004 v časopise

„Zo súdnej praxe“ (práve v súvislosti s tým, kto je oprávnenou osobou podľa § 2 zák. č. 282/1993
Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Vymedzenie oprávnenej osoby v § 2 zák. č. 282/1993 Z. z. a v § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. je totožné.
Oprávnenou osobou podľa týchto zákonov je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom
na území SR vrátane ich útvarov (časti, ktoré majú právnu subjektivitu). Rozsudok Najvyššieho súdu SR
3 Cdo 119/2002 rieši právne nástupníctvom Rímskokatolíckej cirkvi taktiež podľa medzinárodnej zmluvy

Modus Vivendi, uzatvorenej 17.12.1927, ktorá nadobudla platnosť 2.2.1928, a na ňu nadväzujúcich
apoštolských konštitúcii.

38. Výraz „Modus vivendi“ podľa slovníka cudzích slov je latinský výraz a znamená podmienky
jestvovania , spolunažívanie, dočasná zhoda a týmto názvom sa označuje dočasná zmluvná úprava

vzťahov medzi suverennými štátmi, najčastejšie medzi daným štátom a Vatikánom. V čl. I Svätá stolica
a československá vláda sa dohodli na zásade, že nijaká časť Československej republiky nebude
podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československého štátu a súčasne nejaká diecéza
nebude presahovať štátne hranice. Svätá stolica a československá vláda sa mali dohodnúť na novom
ohraničení a dotáciách k diecézam. Za tým účelom sa zriadili dve navzájom nezávislé komisie a v čl.

VI sa vláda zaviazala, že sa postará, aby platné zákonné ustanovenia boli čo najskôr prispôsobené
tomuto Modus vivendi. V čl. II tejto dohody je uvedené, že správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných
majetkov v Československu, ktoré sú teraz pod nútenou správou je dočasná až do dohody o novom
ohraničení diecéz. Túto zmluvu, ktorá bola prijatá len vládou Československej republiky rešpektovali
obe zúčastnené strany, vychádzali z nej súdy pri rozhodovacej činnosti, nebola doteraz vypovedaná,

preto odvolací súd má za to, že ju treba považovať za platnú. Dohoda Modus vivendi neriešila
zásadné medzištátne otázky, ale naliehavé praktické problémy, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-
Uhorska v roku 1918 a po vzniku Československa, kedy Slovensko netvorilo jednu cirkevnú provinciu,
ale banskobystrická, nitrianska a trnavská administratúra patrili do Ostrihomského arcibiskupstva so
sídlom v H., spišské, rožňavské a košické biskupstva patrili do jágerského arcibiskupstva. Zmluva

Modus vivendi nerieši konkrétne delenie územia a majetku Ostrihomskej arcidiecézy , stalo sa tak až
apoštolskou konštitúciou Ac ecelesiastici regiminis incrementum zo dňa 2.9.1937, ktorá určila obvody
diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Vzhľadom na
všetky dostupné právne normy, dokumenty je nesporné, že Rímskokatolícka cirkev so sídlom na
Slovensku na základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkým nehnuteľností pôvodne zapísaných

v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu, či
Ostrihomskú kapitolu. Vlastnícke právo však uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo
na tieto pozemky bola štátom uvalená dočasná správa a následne ju štát odňal cirkvi k niektorým
zo spôsobom uvedeným v § 3 reštitučného zákona. Vzhľadom na uvedené skutočností, ako aj
právne normy a historický vývoj je nepochybné, že v období rozhodujúcom na uplatnenie nárokov

podľa reštitučného zákona bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho
nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v
pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda v danom prípade aj na Ostrihomskú
arcidiecézu, prípadne Ostrihomskú kapitulu. Niet pochybností, že žalobca je osobou oprávnenou s
právnou subjektivitou v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

39. Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné
považovať za útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva.
V súčasnosti tento pôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobcu,
čím je daná aktívna legitimácia žalobcu. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré

boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný
zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. A to bez ohľadu na to aká jej vnútorná zložka s
nehnuteľnosťami nakladala, užívala ich, či odovzdala štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené právne normy
a historické relevantné dokumenty, je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorýchmajetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so
sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých
nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty,

teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. Cirkevným majetkom Rímskokatolíckej cirkvi podľa
Nálezu Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25.6.1925 č. 9720/26 atď. platilo sa rozumel súbor vecí a
práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a
slúžili účelom cirkvi.

40. Ako jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného, pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných
súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona
jezaoprávnenúosobu,tedazaaktívnevecnelegitimovanýsubjektpotrebnépovažovaťRímskokatolícku
cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný
nárok uplatní. Preto neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s

otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Nie je na mieste námietka, že súd nemohol vychádzať z potvrdení
resp. vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska, či Ministerstva kultúry SR, keď súd v rámci hodnotenia
dôkazov tieto zhodnotil v kontexte všetkých ďalších dôkazov. Ako už bolo viackrát konštatované, vzťah
cirkvi a štátu je založený na rešpektovaní určitej vnútornej autonómie cirkvi, v rámci ktorej je vecou cirkvi,
aby rozhodovala o svojom vnútornom usporiadaní. Z týchto dôvodov mal za to, že aktívna legitimácia

žalobcu bola jednoznačne v tomto konaní preukázaná. Z Kongregácie pre Biskupov zo dňa 12.6.2009 je
jednoznačne uvedené, že čo sa týka žalobcu, boli stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites
zo dňa 14.2.2008 cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území: 2 metropolitné arcidiecézy,
6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Právnym nástupcom Bratislavsko-
trnavskej arcidiecézy je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre v zmysle uvedeného

vyhlásenia prechádza právo spravovať majetok po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, vrátane vedenia
prebiehajúcich reštitučných sporov na tú diecézu, na území ktorej sa majetok nachádza. Keďže majetok,
ktorý je predmetom tohto konania sa nachádza na území, ktorá patrí do Nitrianskej diecézy, je žalobca
správne označený a je aktívne legitimovaný v tomto konaní.

41. Predmetom zák. č. 161/2005 Z. z. je podľa § 1 navrátenie vlastníctva k nehnuteľných veciam, ktoré
neboli vydané podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 282/1993 Z. z. Pri tomto predmete úpravy
sa za povinnú osobu v § 4 ods. 1 označuje zákon výslovne právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky (nie právnickú osobu, ktorá ju
vlastní alebo štát), obce alebo nehnuteľnú vec drží. Za rozhodné kritérium o povinnej osobe teda zákon

nepovažuje vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale držbu k nehnuteľnosti.

42. Z prvej písomnej výzvy žalobcu vyplýva, že sa domáha podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam a ich vydania, nachádzajúcich

sa v katastrálnom území F., vedených v pozemkovoknižnej vložke č. XX. O podanej výzve žalobca tiež
upovedomil Odštepný závod Z., nakoľko predmetná nehnuteľnosť sa nachádza v rámci jeho územného
obvodu. Vo výzve uviedol, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam mu bolo odňaté bez náhrady úpravou
pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkovej reformy alebo bez právneho dôvodu, o čom svedčí zápis
v Pozemkovej knihe vo vložke č. XX zo dňa 02.07.1948. Dôvod je možné zistiť aj z pozemnoknižnej

vložky. Táto prvá výzva bola žalovanému doručená v zákonnej lehote. Súd prvej inštancie správne
neprihliadal na ďalšie dve výzvy, pretože druhá výzva nespĺňala predpísané náležitosti a tretia bola po
lehote. Písomná výzva do 30.4.2006 bola podmienkou uplatnenia práva a vzniku nároku na vydanie
veci, z toho vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že žalobca si v tejto lehote uplatnil u povinnej osoby
právo, bol preukázaný predmet (vložka č. XX) a bol preukázaný aj dôvod vydania nehnuteľností, pričom

tento dôvod je možné zistiť aj uvedenej pozemnoknižnej vložky, ktorá bola pripojená k výzve. Z pzkn. vl.
č. XX vyplýva, že v časti A. Majetková podstata je uvedené, že podlieha revízii podľa zák. č. 142/47 (čd
XXXX). Následne ako vlastník je označená Ostrihomská kapitula a parcely sú vymedzené: i. parc. číslo
XXXX/X Z. „S.“ katastrálna plocha 4 ha, 58 a, 74 m2, 2. parc. číslo XXXX Les „S.“ katastrálna plocha
48a, 28 m2, 3. parc. číslo XXXX Les „S.“ katastrálna plocha 80 ha 02 a 94 m2. V časti B. Vlastníctvo je

pod poradovým číslom 1 uvedená Ostrihomská kapitula a pod poradovým číslom 2 poznámka, že došlo
2. júla 1948 č.d. XXXX - poznamenáva sa, že tieto nehnuteľnosti zamýšľa prevziať štát a že podliehajú
revízií podľa zák. č. 142/47.43.Súdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveru,žežalobcavýzvouzodňa13.júla2005adresovanou
žalovanému uplatnil svoje právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006, preto jeho nárok nie
je možné považovať za prekludovaný. K samotnej výzve na uplatnenie nároku odvolací súd uvádza, že

túto nie je možné posudzovať absolútne striktne, pretože takéto posúdenie by bolo v rozpore s cieľom
a účelom reštitučných zákonov. Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon spĺňajúci
náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34 a nasl.
Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo
k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ustanovení §

3 zákona. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje samotný
odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku prípadne i bez takéhoto označenia, len pripojenie
listinných dôkazov.

44. Predmetom súdneho konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí opierajúc sa o ust. §
3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v

rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom
podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde). Podstatným preto
boloposúdenie,čiprechodžiadanýchnehnuteľnostínastalvrozhodnomobdobípostupompodľazákona
o revízii prvej pozemkovej reformy alebo pred týmto obdobím, ešte v roku 1919, podľa zák. č. 215/1919

Zb. a či sa tak stalo za náhradu alebo bez nej. Ak bola v prípade prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam
predpokladaná ako podmienka nadobudnutia vlastníctva intabulácia, musela táto podmienka byť v lex
specialis výslovne uvedená. Tak sa stalo aj v prípade náhradového zákona č. 320/1920 Sb. n.z. úzko
nadväzujúceho na prídelový zákon č. 81/1920 Sb. n. z. a záborový zák. č. XXX/XXXX Sb. n.z. Ak v ust. §
5 záborového zákona bolo uvedené, že záborom uvedeným v § 1 nadobúdala bývala Československá

republika právo zabraný majetok prenajímať a prideľovať (§§ 10, 11) a v § 27 prídelového zákona sa
konečné rozhodnutia pozemkového úradu a dohody opatrené jeho schvaľovacou doložkou kládli na
roveň vkladovým (vkladuschopným listinám) z ust. §§ 26 - 29 náhradového jasne vyplývalo, že „štát a
prídelca nadobúdali vlastníctvo k zabranému majetku či prídelu najskôr zápisom v pozemkovej knihe“.
Pri inom výklade, ktorý by vychádzal z princípu nepodmienenosti intabulačného princípu ako všeobecnej

žiadnu výnimku nepripušťajúcej podmienky nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam by totiž tieto
ustanovenia vzhľadom na ust. § 431 všeobecného Občianskeho zákonníka (ktoré platilo i na Slovensku
cez dočasné súdne pravidlá), a v ňom obsiahnutému intabulačnému princípu boli nadbytočné. Súhrne
vyjadrené, ak vyžadovali ust. §§ 26-29 náhradového zákona ako podmienku nadobudnutia vlastníctva
k nehnuteľnostiam výslovne vklad vlastníckeho práva - prevzatím nehnuteľností zabratých podľa § 5

záborového zákona, sa tu rozumel pozemnoknižný vklad vlastníckeho práva pre štát - nemohlo výslovne
stanovenie tejto podmienky tu znamenať nič iného, než existovali i prípady, ktoré z princípu intabulácie
nevychádzali.

45. Reštitučný zákon vychádza z podmienky, že oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným

veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu postupom podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy,
ak oprávnenej osobe nebola vyplatená náhrada. Finančná náhrada nebola štátom cirkvi vyplatená,
pretože ak by tak bolo existovali by o tom záznamy v štátnych archívoch. Tak isto existuje Súpis
majetku jednotlivých cirkevných osôb z roku 1948, z ktorého je zrejmé, že štát chce prevziať majetky
jednotlivých cirkevných majetkov, pričom vykonal ich súpis. Poznámka „zamýšľaného prevzatia“ sa

nachádza takmer vo všetkých pozemnoknižných vložkách, ktoré pôvodne patrili cirkvi, a to z dôvodu,
že v rámci prvej pozemkovej reformy sa záborová poznámka dávala na všetky veľké majetky, ktoré v
rámci novovzniknutej Československej republiky existovali. Až následným vývojom boli v rámci prvej
pozemkovej reformy zabraté len majetky, ktoré nepatrili cirkvi, ale osobám vymenovaným v zákone
č. 215/1919 Sb., ktorá skupina osôb bola cieľovou skupinou na prevedenie pozemkových reforiem. Z

týchto skutočností uviedol, je jednoznačné, že k žiadnej dispozícii s majetkom oprávnenej osoby až do
rozhodného obdobia nedošlo.

46. Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil
revíziu úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. n.z.

a to pokiaľ išlo o majetok uvedený v ust. § 1 stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane
nehnuteľnostípodrobenýchrevíziiapretovtomtosmereodkazujeust.§17prekonaniepretohtozákona
na primerané použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená , že tam, kde
zákon č. 142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použije za vyššie uvedenýchzákonov upravujúcich prvú pozemkovú reformu ak však stanovil inak, použije sa tohto zákona. Pokiaľ
išlo o prídely a prídelové konanie, chýbalo zák. č. 142/1947 Zb. ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo
princípu intabulácie, lebo v ust. § 8 ods. 8 len stanovil, že pre úpravu právnych pomerov vzťahujúcich

sa na pridelenú pôdu, platili primerane ustanovenia 4 časti zák. č. 90/1947 Zb. o vykonaní knižného
poriadku strán skonfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov
vzťahujúcich sa na pridelený majetok. Vzhľadom na ust. § 17 zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého
pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili - a s výhradou
ust. § 8 - primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich; to znamená,

že požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam
zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí účinnosti citovaného zák. č.
142/1947 Zb. Tomuto záveru nasvedčuje nakoniec i dikcia ust. § 1 ods. 9 zák. č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme výslovne podmieňujúceho dovŕšenia prevodu vlastníctva pzkn. zápisom. Odlišná
situácia nastala len od účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. umožňujúceho v ust. § 111
ods. 1 nadobudnutie vlastníctva k veciam jednotlivo určeným , teda aj k nehnuteľnostiam už samotnou

zmluvou. Podobne tu ust. § 114 stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu i v prípade
prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; dňom 1.1.1951 bol navyše 40
rokov výslovne opustený intabulačný princíp.

47. Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo

žalobcu na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák. č.
142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. XX, resp. dátum účinnosti Stredného občianskeho zákonníka z
roku 1950 t. j. deň 1.1.1951, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie o odňatí žiadaného majetku
žalobcovi, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite a bez akýchkoľvek pochybnosti)
štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného zákona. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca v danom prípade preukázal reštitučný titul v rozhodnom období.

48. Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť
so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam

od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa
zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností.
Účelom tohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v
rozhodnom období vyššie citovanom.

49. Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo
žalobcu na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák.
č. 142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. XX a to bez ohľadu na to či je zachované rozhodnutie o
odňatí žiadaného majetku žalobcovi, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite a bez
akýchkoľvek pochybnosti) štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného zákona.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca v danom prípade preukázal reštitučný titul v rozhodnom období.

50. Všetky ďalšie námietky zo strany žalovaného nemajú žiadny relevantný základ, pretože sú riešené
v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, preto
nie je dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto námietky nie sú opodstatnené, pretože aktuálne

existujú rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym názorom žalovanej strany. Tieto nemajú právny
základ v tom, že by bol dôvod na zamietnutie žaloby, práve s poukazom na samotný účel reštitučného
zákona č. 161/2005 Z. z.

51. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci

potvrdil. V časti trov konania rozsudok ako vecne nesprávny zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu v zmysle § § 255 ods. 1 CSP, pretože žalobca bol v konaní plne
úspešný a vznikol mu zo zákona nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej
inštancie v danej veci nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalovaný napriek
tomu, že problematika reštitúcií (pasívnej, aktívnej legitimácie, právneho nástupníctva, náležitostí výzvy,

preukázania reštitučného nároku, splnenie zákonných podmienok) bola už jednoznačne vyriešená
množstvom rozhodnutí najvyššieho súdu i ústavného súdu, neustále opakovane namieta už judikatúrou
vyriešené skutkové i právne otázky. Konanie sa v dôsledku toho predlžuje a trovy konania zvyšujú.52. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 255, § 262 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov v plnom
rozsahu z rovnakých dôvodov.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).