Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/190/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510213032
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1510213032.6

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: P. V., O. A. Č.. X, O.,
zastúpená JUDr. Darinou Tomčovou, advokátkou, Záhradná č. 58, Šenkvice, proti žalovanému: Weidler
Bratislava, spol. s r.o., Bratislava, Košická č. 52, IČO: 31 323 430, zastúpený advokátskou kanceláriou
Šiška & Partners s.r.o., Bratislava, Palisády č. 33, IČO : 36 861 961, o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne, žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 16C 47/2010-340 zo dňa 26.novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i
a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy vo výške 19.004,48 € po zákonných zrážkach spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od
11.05.2011 do zaplatenia, k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 1.940,83 € na
bankový účet právneho zástupcu žalobkyni č. ú. SK96 1100 0000 0026 1283 4523,
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že
povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 356,50 € uložená rozsudkom č. k.
16C 47/2010-293 zo dňa 03.10.2012, sa mení tak že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok

vo výške 1.239,50 €.

2.Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že medzi stranami
konania bola uzavretá pracovná zmluva dňa 26.10.1998, na základe ktorej žalobkyňa vykonávala
prácu účtovníka. Pracovný pomer bol zrušený dňa 31.3.2010 okamžitým skončením pracovného
pomeru, ktorý žalovaný doručoval žalobkyni do vlastných rúk. Listom zo dňa 15.4.2010 žalobkyňa

nesúhlasila s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiadala aby ju žalovaný po skončení jej
PN opätovne zamestnal. Súd rozsudkom č.k. 16C 47/2010-196 dňa 30.3.2011 návrh na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol. Uznesením zo dňa 29.2.2012, č.k. 9Co
219/2011-216, Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa nesprávne konštatoval,
že žalovaný riadne skončil pracovný pomer so žalobkyňou s poukazom na informáciu Slovenskej pošty,

a.s., z ktorej vyplynulo, že zásielku neprevzala žalobkyňa, keď zásielku prevzala iná osoba, bez
splnomocnenia žalobkyne - jej manžel. Súd rozsudkom zo dňa 03.10.2012, č. k. 16C 47/2010-293,
vo veci rozhodol a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 09.04.2010 je
neplatné, zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť náhradu mzdy vo výške 4.288,12 € po zákonných
zrážkach. Rozsudok v časti určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, nadobudol
dňom 20.11.2012 právoplatnosť. Žalobkyňa podala voči výroku, v ktorom jej súd priznal náhradu mzdy

4.288,12 € odvolanie, pričom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, uznesením zo dňa 28.02.2012
č. k. 9Co 663/2012-318 rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Vodôvodnení uviedol, že súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko súd vychádzal z pravdepodobného
zárobku a nie z listinných dôkazov - mzdových listov za mesiac január až marec 2010. Vzhľadom k

vyššie uvedenému, v súlade so závermi a v intenciách rozhodnutia Krajského súdu, súd prvej inštancie
vec opätovne prejednal a vo veci rozhodol.

3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 79 ods. 1,2, § 134 ods. 1,2,3,4
Zákonníka práce účinného do 1.3.2010, keď uviedol, že predpokladom vzniku nároku na náhradu

mzdy zamestnanca pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Náhrada
mzdy prináleží zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa oznámenia zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní do času umožnenia pokračovať v práci zamestnávateľom alebo
rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Mzdové nároky zamestnanca pri neplatnom skončení
pracovného pomeru sa posudzujú v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka vo výške dvanástich mesiacov,

náhradu mzdy presahujúcu uvedené časové obdobie môže súd primerane znížiť alebo nepriznať,
posudzujúc konkrétne podmienky existencie alebo neexistencie nároku za čas presahujúci dvanásť
mesiacov. Žalobkyňa požadoval priznať náhradu mzdy od 16.4.2010 (dňa kedy oznámila žalovanému,
že trvá na svojom ďalšom zamestnaní) v trvaní dvanásť mesiacov do 16.4.2011 vo výške 19.004,€.
Žalovaný žiadal návrh zamietnuť alebo nárok na náhradu mzdy nepriznať alebo ho priznať ale len vo

výške a v zmysle platne uzavretej pracovnej zmluvy, keď mal zato, že žalobkyňa. nepreukázala zvýšenie
mzdy ani priznanie odmeny alebo prémii aby si mohla uplatniť náhradu mzdy v sume 19.004,48 €. Pri
určení výšky priemernej mesačnej mzdy, súd vychádzal z kalendárneho štvrťroku 1/2010 až 3/2010, keď
ďalej zistil, že žalobkyňa bola od 24.3.2010 do 31.7.2010 práce neschopná, následne od 1.8.2010 do
6.2.2011 bola nezamestnaná, evidovaná na úrade práce a od 7.2. do 7.4.2011 zamestnaná. Žalobkyňa

v mesiaci január 2010 mala hrubý príjem 2.524,20 € a odpracovala 20 dní (čl. 235), v mesiaci február
2010 mala hrubý príjem 1.868,50 € a odpracovala 16 dní (čl. 237) a v mesiaci marec 2010 mala hrubý
príjem 1.670,80 € a odpracovala 23 dní (čl. 239). Žalobkyňa mala týždenný fond pracovného času v
rozsahu 40 hodín, dňa 16.04.2010 oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v
čase od 24.03.2010 do 31.07.2010 bola práceneschopná.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že náhrada mzdy sa poskytuje zamestnancovi vo výške jeho priemerného
zárobku. Definícia peňažného plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty, ktoré sa v súlade so Zákonníkom
práce považujú alebo nepovažujú za mzdu, je pri výpočte priemerného zárobku dôležitá, lebo plnenia,
ktoré sa nepovažujú za mzdu, nevstupujú do zúčtovanej mzdy pre výpočet priemerného zárobku. Za
mzdu sa podľa § 118 ods. 2 Zákonníka nepovažuje náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti

zamestnanca. Súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za 8 mesiacov a 11 pracovných dní, počnúc dňom
01.08.2010 a končiac dňom 16.04.2011. Za obdobie od 24.3.2010 do 31.7.2010, žalobkyňa bola práce
neschopnáazatotoobdobiejejprináležalidávkynemocenskéhopoistenia.Priemernýmesačnýzárobok
žalobkyne bol v rozhodujúcom období (prvý štvrťrok 2010) vo výške 2.234,25 €, ktorý je vypočítaný ako
súčin priemerného hodinového zárobku vo výške 12,8464 € a priemerného počtu pracovných hodín

pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca, t. j. v rozsahu
173,92 hod. Priemerný hodinový zárobok je zistený ako mzda zúčtovaná v rozhodnom období, teda
suma 6.063,50 € (2.524,20 €/január 2010 + 1.868,50 €/február 2010 + 1.670,80 €/marec 2010) a počet
odpracovaných hodín zamestnancom v rozhodnom období, t. j. 472 hodín (59 odpracovaných dní x 8
hodín), teda priemerný hodinový zárobok predstavuje sumu 12,8464 €. Priemerný počet pracovných

hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času je v rozsahu 173,92
hod., ktorý súd zistil ako súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na 1 mesiac (4,348
týždňa) a týždenného fondu pracovného času zamestnanca (40 hod.). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a tento jej žiadosti nevyhovel, súd v zmysle
vyššie uvedeného priznal žalobkyni aj nárok na náhradu mzdy, ktorý si uplatnila v trvaní 12 mesiacov

t.j. náhradu mzdy vo výške 19.004,48 €, ktorá predstavuje sumu 17.874,- € (2.234,25 €/mesiac x 8
mesiacov (august 2010 až marec 2011)) a sumu 1.130,48 € (11 pracovných dní v mesiaci apríl 2011
- t. j. do 16.04.2011 x 8 hod. x priemerný hodinový zárobok 12,8464 €). Uvedenú náhradu mzdy súd
prvej inštancie priznal žalobkyni spolu s úrokom z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nar.vl. č. 87/1995 Z.z. odo dňa 11.05.2011 do zaplatenia.

5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania v celkovej výške 1.940,83 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia
a boli priznané podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Tarifná odmena vo výške 1.857,58 € podľa §10 ods. 1, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky bola priznané za úkony : prevzatie a
príprava zastúpenia zo dňa 05.10.2010 vo výške 91,29 € + 18,50 € = 109,79 €; účasť na pojednávaní
dňa 11.11.2010 vo výške vo výške 91,29 € + 18,50 € = 109,79 €; účasť na pojednávaní dňa 02.02.2011

vo výške vo výške 91,29 € + 19,- € = 110,29 €; účasť na pojednávaní dňa 30.03.2011 vo výške vo výške
91,29 € + 19,- € = 110,29 €; písomné podanie na súd - odvolanie proti rozsudku č. k. 16C/47/2010-196
zodňa28.04.2011,vovýškevovýške91,29€+19,-€=110,29€; účasťnapojednávaní dňa09.05.2012
vo výške vo výške 91,29 € + 19,56 € = 110,85 €; účasť na pojednávaní (odročené bez prejednania
veci) dňa 21.06.2012 vo výške vo výške (91,29 € + 19,56 €) * 1/4 = 27,71 €; účasť na pojednávaní

dňa 03.10.2012 vo výške vo výške 353,54 € + 19,56 € = 373,10 €; písomné podanie na súd - odvolanie
proti rozsudku č. k. 16C/47/2010-293 - zo dňa 14.11.2012, vo výške 353,54 €; účasť na pojednávaní
(odročené bez prejednania veci) dňa 10.09.2014 vo výške vo výške 353,54 € * 1/4 = 88,39 €; účasť na
pojednávaní dňa 26.11.2014 vo výške vo výške 353,54 €, spolu vo výške 1.857,58 €. Tarifná odmena je
do 02.10.2014 vypočítaná v súlade s § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, a to zo sumy 2.196,35 €, ktorá predstavuje
dovtedy žalovaný nárok. Súd na pojednávaní dňa 03.10.2012 uznesením pripustil zmenu návrhu, a to

rozšírenie žalovaného nároku na sumu 19.004,48 €. Náhrada paušálnych výdavkov podľa § 16 ods. 3
vyhlášky prislúcha advokátovi za dva úkony právnej služby poskytnuté v roku 2010 vo výške 14,42 €
(2 x 7,21 €), za tri úkony právnej služby poskytnuté v roku 2011 vo výške 22,23 € (3 x 7,41 €), za štyri
úkony právnej služby poskytnuté v roku 2012 vo výške 30,52 € (4 x 7,41 €) a za dva úkony právnej
služby poskytnuté v roku 2014 vo výške 16,08 € (2 x 8,04 €), spolu 83,25 €. Súd prvej inštancie uviedol,

že žalobkyňa žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia za úkony: písomné podanie na súd -
vyjadrenie vo veci samej zo dňa 08.11.2010, písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci samej zo dňa
16.11.2010, písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 02.02.2011, písomné podanie na
súd - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 10.05.2012, písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci samej
zo dňa 15.06.2012, písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 01.10.2012, súd však

náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko nepovažoval tieto trovy za účelne vynaložené.
6. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh súd prvej inštancie
rozhodol s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch a
vzhľadom na výsledok konania v zmysle § 2 ods. 2 zákona uložil súd žalovanému povinnosť
zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku, kde podľa položky č. 1, písmeno a), b) sadzobníka

súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je výška
súdneho poplatku za návrh o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru 99,50 €
a z návrhu na určenie náhrady mzdy je vo výške 1.140,- €.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorej odvolanie

smerovalo proti časti výroku, v ktorom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu trov konania
vo výške 1.940,83 € na účet jej právneho zástupcu. Z odôvodnenia napadnutej časti rozhodnutia súdu
prvej inštancie vyplýva, že „tarifná odmena je do 2.10.2014 vypočítaná v súlade s § 10 ods. 1 a
2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení nesk. predpisov a to zo
sumy 2.196,35 €, ktorá predstavuje dovtedy žalovaný nárok.“ Ona v zmysle § 79 Zákonníka práce

žiadala náhradu mzdy minimálne za 12 mesiacov, t.j. podľa žalobného petitu bola žiadaná náhrada
mzdy vo výške 2.196,35 € x 12 mesiacov = 26.356,20 €. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej
inštancie postupoval pri výpočte náhrady trov zastúpenia nesprávne, keďže za základ pre výpočet
jedného úkonu tarifnej odmeny považoval len sumu náhrady mzdy za jeden mesiac, pričom ona žiadala
v návrhu minimálne 12 mesiacov. Zároveň poukázala na tú skutočnosť, že okrem žalobného návrhu už

podaním zo dňa 16.11.2010 žiadala priznať náhradu mzdy za 12 mesiacov, na čom som následne trvala
počas celého súdneho konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutej časti rozhodnutia tiež
uviedol, že nepriznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia za šesť úkonov - písomné podania
na súd z dôvodu, „že tieto trovy nepovažuje za účelne vynaložené.“ Vyššie citovaný záver súdu prvej
inštancie stupňa považuje za nepresvedčivý a v rozpore so zákonom. Žalobkyňa žiadala aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a priznal jej náhradu trov prvoinštančného
konania podľa špecifikácie zo dňa 26.11.2014 a náhradu trov odvolacieho konania.
8. Proti tomuto rozsudku a to v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj
žalovaný, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal zato, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. S rozsahom a vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie
nesúhlasil, nakoľko súd dokazovanie navrhnuté stranami konania nevykonal vôbec a v priamej
súvislosti s touto skutočnosťou možno konštatovať, že rozhodnutie súdu nevychádza z objektívneho
a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založené na nesprávnych skutkových aprávnych zisteniach. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nevysporiadal
s právnym posúdením prípadu, kde iba jednoducho konštatoval nesplnenie podmienky definovanej
právnym predpisom bez bližšej právnej analýzy a aplikácie na konkrétnu situáciu existujúcu medzi

žalobkyňou a ním a nezohľadnil a bez vykonania dokazovania ani nemal možnosť zohľadniť skutkový
stav veci. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil bez toho, aby sa vysporiadal so všetkými ním
vznesenými významnými námietkami a preto je napadnutý rozsudok aj nepreskúmateľný. Súd prvej
inštancie nezistil riadne a spoľahlivo skutočnú výšku priemernej mzdy, nevykonal riadne dokazovanie,
navrhované dôkazy nerealizoval, nebral do úvahy výsledky a obsah súdnych konaní prebiehajúcich

na tamojšom súde sp. zn. 39C 117/2011 a 24C 170/2010, v ktorých sa jasne preukázalo a ustálilo,
že žalobkyňa si neoprávnene navyšovala mzdu. Paradoxne k takémuto záveru súdu v predmetných
dvoch konaniach prispeli aj žalobkyňou navrhnutí svedkovia, ktorí napr. pán S. vypovedali zavádzajúco,
nepresvedčivo. Poukázal tiež nato, že on po výzve žalobkyne, aby ju ďalej zamestnával, bol nútený ju
písomne informovať, že vzhľadom na rozsah škody, ktorý mu spôsobila aj s pánom V. H. Ž., bol nútený
minimalizovať podnikanie v SR a všetky podstatné služby t.j. aj vedenie účtovníctva outsourcovať, teda

ju ďalej nemôže zamestnávať. V prípade, ak by ju aj zamestnal, čo vzhľadom na danú situáciu bolo
a je nemožné, mohol by jej poskytnúť len takú mzdu, akú by preukázateľne dosiahla v súlade s jej
pracovnou zmluvou v znení jej Dodatku. V súvislosti s určením výšky náhrady mzdy si uviedol, že súd
prvej inštancie pri posudzovaní výšky nárokov žalobkyne na náhradu mzdy mal vychádzať zo mzdy
vo výške 15.000 Sk (497,91 €) v znení dodatku zo dňa 26.10.1998 (ďalej len ako Dodatok), v zmysle

ktorého mzda žalobkyne pozostáva zo základnej mzdy vo výške cca 50% z pôvodnej mzdy, t.j. 8.000 Sk
(265,55 €), podielu na hospodárskom výsledku vo výške cca 30% pôvodnej mzdy, t.j. 4.800 Sk (159,33
€) a z osobného ohodnotenia vo výške cca 20% pôvodnej mzdy, t.j. 3.200 Sk(106,22 €). Dodatok tak de
facto poskytoval žalovanému možnosť mzdu žalobkyni znížiť, nakoľko táto z časti priamo závisela od
hospodárskeho výsledku žalovaného a časť pozostávala z osobného ohodnotenia žalobkyne. Uviedol,

že ak má teda náhrada mzdy predstavovať pre zamestnávateľa sankciu za to, že bezdôvodne pristúpil
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, je s poukazom na vyššie uvedené zrejmé, že v prípade,
ak by súd prvej inštancie žalobkyni priznal náhradu mzdy v takom rozsahu v akom žiada, jednalo by
sa o sankciu neprimeranú, nakoľko by súd prvej inštancie žalobkyni priznal peňažné plnenie, na ktoré
primárne nárok nikdy nemala, a to naviac v prípade, v ktorom je prinajmenšom otázne, či okamžité

skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vôbec bolo bezdôvodné alebo nie. Záverom
žalovaný informoval odvolací súd , že na Okresnom súde Bratislava V bol dňa 2.12.2014 podaný návrh
na obnovu konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, v zmysle ktorého konajúci súd určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné a ktorý časti určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2012, ktoré

konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 47 Cpr 39/2014.
9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v tom zmysle, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti náhrady mzdy považuje za vecne správne, v súlade s názorom vysloveným v predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 28.2.2012 č.k. 9Co 663/2012-318, ktorým je súd prvej inštancie
viazaný, ako aj v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní o výške prisúdenej náhrady mzdy správne vychádzal z ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce,
kde za rozhodujúce obdobie pre výpočet priemerného zárobku určil január až marec 2010 (pracovný
pomer mal skončiť okamžitým skončením dňa 9.4.2010). Pri samotnom výpočte vychádzal z obsahu
mzdového listu žalobkyne za r. 2010, ktorý v konaní predložil žalovaný. V uvedenom období zúčtovanie
miezd ona nevykonávala pre práceneschopnosť, zabezpečil ho žalovaný inak, pričom sám v mzdovom

liste naúčtoval jej hrubý príjem v marci 2010 v sume 1.670,80 €. Uvedená skutočnosť je v rozpore s
tvrdením žalovaného v konaní, že nevedel akú mzdu si vypláca, lebo jej podľa dodatku k pracovnej
zmluve prináležal hrubý mesačný zárobok len v sume 8.000 Sk, t.j. 265,55 € (čo nie je ani minimálna
mzda v r. 2010). Mala zato, že podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce súd správne ustálil, že nárok na
náhradu mzdy jej patrí od 16.4.2010, kedy písomne oznámila žalovanému, že trvá na svojom ďalšom

zamestnaní. Podľa ods. 2 cit. ust. Zákonníka práce jej nárok bol od uvedeného dátumu v dĺžke 12
mesiacov, keď rovnako správne jej súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie jej práceneschopnosti,
čo ani nežiadala.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne ani k jej vyjadreniu k jeho odvolaniu písomne nevyjadril.
11. Odvolací súd uznesením č.k. 9 Co 190/2015-399 zo dňa 12.9.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 23.9.2016 v zmysle § 164 C.s.p. prerušil odvolacie konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava V o obnovu konania pod sp. zn. 47 Cpr 39/2014.
12. Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V o obnovu konania pod sp. zn. 47 Cpr 39/2014
bolo právoplatne skončené Uznesením Okresného súdu Bratislava V č.k. 47 Cpr 39/2014-58 zo dňa10.8.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2016 v spojení s Uznesením Krajského súdu
v Bratislave č.k. 10 CoPr 13/2016-86 zo dňa 30.9.2016, ktorým odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie zmenil tak, že obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 16 C

47/2010 povolil. Po odpadnutí prekážky, pre ktorú bolo odvolacie konanie prerušené, potom odvolací
súd s poukazom na ustanovenie § 165 ods. 1 C.s.p. pokračoval v odvolacom konaní.
13. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v
rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s poukazom na ustanovenie § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je
potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
15. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 16C 47/2010-340 zo dňa
26.novembra 2014, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni

vo výške 19.004,48€ s príslušenstvom titulom náhradu mzdy pri neplatnom okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 31.3.2010 o neplatnosti ktorého rozhodol súd prvej inštancie rozhodol
rozsudkom č.k. 16 C 47/2010-293 zo dňa 3.10.2012, ktorý rozsudok v časti určenia, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2012.
16. Ako už bolo uvedené vyššie Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 47 Cpr 39/2014

o obnovu konania, právoplatne rozhodol Uznesením č.k. 47 Cpr 39/2014-58 v spojení Uznesením
Krajského súdu v Bratislave č.k. 10 CoPr 13/2016-86 tak, že povolil obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 16 C 47/2010. Právoplatnosť rozhodnutia o povolení obnovy
konania má v zmysle § 415 ods. 2 C.s.p. za následok, že sa odkladá právoplatnosť rozhodnutia v konaní
v ktorom bola obnova konania povolená, t,j. rozsudku č.k. 16 C 47/2010-293 zo dňa 3.10.2012, v časti

určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31.3.2010 je neplatné. To znamená, že tento
rozsudok stratil účinky záväznosti a hladí sa naň, ako keby ex nunc prestal existovať.
17. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 31.12.2010 ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej

zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.
18. Citované ustanovenie § 79 upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a
to že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné.
Inými slovami povedané súd rozhodujúci o nároku na náhradu mzdy je viazaný rozhodnutím súdu
o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo

36/2000). Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno prisúdiť, kým
nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, je
neplatný (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 180/2009).
19. V dôsledku povolenia obnovy konania tu absentuje právoplatné rozhodnutie o určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni dňa 31.3.2010. Vzhľadom na

uvedenú skutočnosť odvolací súd nemá možnosť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade mzdy z titulu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru ako vecne
správny potvrdiť a rovnako nemá možnosť ani ho zmeniť a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil / § 389 ods. 1 C.s.p. / a vec mu vrátil na ďalšie konanie / § 391 ods. 1 C.s.p. /.
20. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je

podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vzhľadom na rozhodnutie
o povolení obnovy konania postupovať v zmysle § 416 a nasl. C.s.p. a opätovne rozhodnúť o žalobe
žalobkyni, ktorou sa domáhala určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a
náhrady mzdy, keď rozhodnutie musí byť presvedčivé, preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v
zmysle § 220 ods. 2,3,4 C.s.p..

21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvostupňového tak i odvolacieho
konania ( § 396 ods. 3 C.s.p.).22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa ( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).