Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716210942
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7716210942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Prima banka Slovensko a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zast. advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, proti žalovanému V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom V. V. B. XXX,
zast. JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom Michalovce, Námestie Slobody 7, o zaplatenie
3.205,80 € s prísl., odvolaní žalobcu proti rozsudku 24Csp/28/2016-109 z 11.9.2017 Okresného súdu
Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom

výroku o trovách konania.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 38,15 €
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v rozsahu späťvzatia žaloby konanie zastavil, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 97 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.205,80 € spolu s úrokom z

omeškania vo výške 58,56 €, úrokom vo výške 10,50 % ročne zo sumy 3.205,80 € od 27.6.2016 do
zaplateniaaúrokomzomeškaniavovýške8,75%ročnezosumy3.205,80eod27.6.2016dozaplatenia.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 27.6.2012 uzavrel so žalovaným zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 5.000 € na bežnom účte č.
3470048109/3100, ktorý mal zaplatiť do 20.6.2017 v pravidelných 60-tich splátkach formou bankového
inkasa z bežného účtu. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas, preto žalobca

vyhlásil jeho predčasnú splatnosť ku dňu 20.8.2013.

4. Uznesením vyhlásením na pojednávaní dňa 11.9.2017 súd rozhodol o pokračovaní v konaní s
právnym nástupcom pôvodného žalobcu spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina,
Hodžova 11.

5. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom tak, že predmetom konania zostala istina 1.713,70 € spolu

so zmluvným úrokom vo výške 10,59 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016 a úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016, súd konanie podľa
ust. § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP v späťvzatej časti konanie zastavil.6. Súd po vykonaní dokazovania skutkovo uzavrel, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola dňa
27.6.2012 uzavretá zmluva o spotrebnom bezúčelovom úvere vo výške 5.000 €, s úrokovou sadzbou
10,59 % ročne, úrokom z omeškania 9 % ročne, s dohodnutou splátkou úveru vo výške 107,69 €, s

počtom splátok 60 platených bankovým inkasom, platobný deň bol k 20. dňu príslušného mesiaca,
dátum prvej splátky 20.7.2012, konečná splatnosť úveru 20.6.2017, ročná percentuálna miera nákladov
(ďalej len „RPMN“) 12,58 %, priemerná RPMN 21,86 % a celkové náklady dlžníka spojené s úverom
6.643,40 €. Predčasnú splatnosť úveru vyhlásil veriteľ ku dňu 20.8.2013, kedy uviedol, že aktuálna
výška splatnej pohľadávky s príslušenstvom ku dňu 1.8.2013 je vo výške 4.376,14 €. Z prehľadu

splátok úveru, z prehľadu obratov na účte žalovaného a z výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že
žalovaný žalobcovi uhradil celkovo sumu 4.760 €. Z prehľadu splátok úveru zistil, že jednotlivé platby
žalovaného boli započítané tak, že zostatok istiny predstavoval výšku 1.713,70 €, zostatok úrokov
563,29 €, pričom za uhradený sa považoval úrok vo výške 563,29 €, úrok z omeškania predstavoval
nedoplatok vo výške 2.065,80 € a uhradený úrok z omeškania výšku 2.065,80 €, teda nezaplatená istina
predstavovala súhrne sumu 1.713,70 €. Z čl. 4.4 zmluvy o spotrebnom úvere č. 603 555 zistil, že ak

banka vyhlási predčasnú splatnosť úveru, je pohľadávky banky splatná dňom uvedeným v oznámení,
vyhlásenípredčasnejsplatnostiúveru.Vprípadeoznámenia,vyhláseniapredčasnejsplatnostizpodnetu
banky je dlžník povinný zaplatiť banke pohľadávku banky, z čl. 5.4 súd zistil, že výška úroku z omeškania
jedohodnutávpodmienkachúveru,pričomvznikompovinnostiplatiťúrokzomeškaniapovinnosťdlžníka
platiť dohodnuté úroky nezaniká a z čl. 5.5, že zmluvné strany sa dohodli, že pri úhrade omeškanej

splátky úveru alebo splátky úrokov alebo úroku z omeškania, rep. celej pohľadávky banky po splatnosti
úveru sa prijatá sumy zaúčtuje v poradí: náklady spojené s uplatnením omeškanej splátky, ostatok úveru,
resp. celej pohľadávky banky, úrok z omeškania, úroky, poplatky a splátky úveru, zostatok úveru.

7.Právnezistenýskutkovýstavsúdposudzovalpodľa§497,§502ods.1,2,§503ods.1,2,§506,§324,

§365,§369ods.1Obchodnéhozákonníka,§121ods.3,§517od.1vetaprvá,2,§52ods.1,2posledná
veta Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 3a ods. 1, 2, 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Obo/143/1998, podľa ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov

iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný iba úroky z omeškania, súd
konštatoval, že žalobca ako veriteľ má právo na zaplatenie dohodnutého úroku iba do dňa kedy vyhlásil
úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne mu nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého
úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania. Súd ďalej uviedol, že neexistuje zákonné kogentné pravidlo,
podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úrok popri úroku z

omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky
zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§ 657, § 658).
Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie
či už zákonné (úrok z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada

škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva. Dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších
úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka ponuky zákona - dispozície. Odklon od dispozície
právnej normy, ktorý sleduje úrok popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách je v neprospech
žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úrok

z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v §
3a nar. vlády 87/1995 Z.z. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy
za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním. Cena musí byť jasne stanovená, uzavretá
a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda uplynutím úverového obdobia či
už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia,

ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Zmena
záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím
práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd uviedol, že k
predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa - žalovaného došlo konaním veriteľa, a teda, bol to
veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím

jednostranným adresovaným právnym úkonom. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny
titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úrok, ktorý
by mu patril výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkýmsankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úrok
zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene

záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 10,59 %
ročne odo dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru súd preto zamietol.

8. Súd argumentoval, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže

spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak v tomto prípade existuje zmluvná
úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom
stave, je táto úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí

absolútne neplatnou. Ak by sa žalobca odplatných plnení naďalej dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Je nevyhnutné, aby
úverové vzťahy boli osobitne chránené a potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských
úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad osobitných noriem. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel

od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú
(cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úroku za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takýto úrok v skutočnosti navyšuje cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťuje sankčný mechanizmus úroku z omeškania. Takto
dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č.

87/1995 Z.z.. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr. sankcie
a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.

9. Súd zdôraznil, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej

nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 OZ). Konštatoval, že aj keď niet kogentného
zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť platiť úrok popri úroku z omeškania aj
po dobe splatnosti, nie je vylúčené, aby sa strany úverovej zmluvy dohodli na povinnosti dlžníka platiť

úrok z úveru až do splatenia úveru. Je nepochybné, že takáto dohoda indikuje neprimeraný nárast dlhu
v neprospech spotrebiteľa, čo nastoľuje otázku vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody
ohľadom úroku popri úroku z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície
právnej normy, ktorý sleduje úrok popri úroku z omeškaniach, či iných sankciách, je v neprospech
spotrebiteľa - žalovaného. Dohodnutý úrok predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel

uregulovať cenu služby aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr.
zakotvil pri iných spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až
do vrátenia veci“. Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie
úveru a o vrátení dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo
úroky aj po odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená

súdnej kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

10. V prejednávanej veci žalovaný po zosplatnení úveru uhradil žalobcovi sumu v celkovej výške 4.760
€, ktorú súd pripočítal na istinu. V čase 29.10.2016, t.j. úhrady poslednej splátky vo výške 1.000 €,
predstavovala istina sumu 616,14 € a úrok 422,01 €, po odrátaní týchto súm a započítaní úroku z

omeškania za príslušné obdobie až do momentu uhradenia samotnej istiny (za obdobie od 21.8.2013
až do dňa 29.10.2016) súd vyčíslil sumu 38,15 € ako pevne vyčíslenú sumu nezaplateného zákonného
úroku z omeškania, ktorú priznal žalobcovi. Súd pritom postupoval tak, že celkovú dlžnú sumu ponižoval
o jednotlivé splátky zaplatené žalovaným, pričom tieto započítaval prvotne na istinu.

11. Súd vzhľadom na uvedené po čiastočnom zastavení konania v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
to aj v časti úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016
a úroku z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.173,70 € od 3.11.2016, čo odôvodnil tým, že zmena
záväzku v podobe mimoriadneho zosplatnenia priniesla aj zmenu pomerov plnenia a aktivovala režimomeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z
dôvodu zmeny záväzku, ktorý vznikol pred 1.2.2013, nebolo možné požadovať od žalovaného, ako
spotrebiteľa, úrok z omeškania až vo výške 8,75 %, z dôvodu, že zmena nastala dňa 20.8.2013, teda k

nej došlo až po termíne 1.2.2013. Na samotný žalovaným neuhradený zákonný úrok z omeškania súd
tohto zaviazal vo výrokovej časti pevnou sumou vo výške 38,15 €.

12. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere
2 % a žalovaný v pomere 98 %, teda čistý úspech žalovaného predstavuje percentuálny pomer 96

%. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešnejší a to aj vzhľadom na skutočnosť,
že čiastočné späťvzatie žaloby bolo potrebné pripočítať na vrub žalobcu, keď tento svoje dispozičné
oprávnenie využil bez uvedenia dôvodu.

13. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/,

f/ CSP a domáhal sa, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu
náhradu trov celého konania. Postup súdu, ktorý nerešpektoval zmluvné dojednanie o úročení úrokom
až do dňa jeho skutočného zaplatenia nie je dôvodný. Simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti
peňažného záväzku úrokom z omeškania a zároveň úrokom podľa § 502 a § 503 ObZ nie je normatívne
vylúčené, preto žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie úrokov sa nijakým spôsobom neodchyľuje

od zákona. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k inému právnemu záveru, je tento právny záver nesprávny.
Odmietol argumentáciu súdu opierajúcu sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998 z
1.7.2000 vzhľadom na to, že z jeho právnej vety je zrejmé, že sa nezaoberal prípustnosťou paralelného
úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania, naviac súd nezohľadnil komplexne
skutkové a právne okolnosti daného prípadu a jeho rozhodnutie sa opiera o s meritom veci nesúvisiace

rozhodnutie a o raritné a tendenčné rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré nezohľadňujú ustálený
doktrinálny výklad ust. § 502 a 503 ObZ a konštantnú rozhodovaciu prax súdov SR a ČR. Rovnako
Ústavný súd sa vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia
istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania, ale namietaným porušením základných práv
konkrétnej sťažovateľky. V súvislosti so svojím právnym názorom o povinnosti dlžníka platiť úroky až

do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru poukázal na viaceré rozhodnutia, z ktorých citoval,
napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005 z 27.6.2007, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014
z 24.7.2014, sp. zn. 33 Odo 518/2003 z 25.9.2003, uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1Co/393/2016 z 30.8.2017, sp. zn. 4Cob/146/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43Cob/186/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/83/20012 z 11.10.2012. Zdôraznil,

že okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie
dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa
na zmluvne dohodnutý úrok. Vyjadril názor, že je absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (častokrát
úmyselným nesplatením úveru) mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky (mutatis mutandi R
53/1972).Právnyzáversúdunezohľadňuje,žeprotiprávnystavvyvolalžalovanýsvojímnezodpovedným

správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. K uhradeniu pohľadávky žalobcu nedošlo,
preto uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody splátok, a
to predčasným zosplatnením úveru. Povinnosť platiť úroky z omeškania je pritom predpokladaným
zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) finančné
prostriedky a žalobca nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých

úrokov. Inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie
poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu
užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t.j. do doby reálneho vrátenia úveru veriteľovi. V
tejto súvislosti citoval z odbornej literatúry. Uviedol, že výkladom súdu prvej inštancie dochádza k
neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného v neprospech žalobcu a ku situácii, keď postavenie dlžníka

je lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností -
predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovaným tak paradoxne dochádza
k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne
dohodnuté úroky vo výške 10,59 % ročne, popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej
sankcie),ježalovanýpovinnýzaplatiťibaúrokzomeškania.Pokiaľideospôsobzapočítaniajednotlivých

plnení, zmluvnými stranami bol tento výslovne dohodnutý - prijatá suma sa zaúčtuje v poradí: náklady
spojené s uplatnením splátky/zostatku úveru, resp. celej pohľadávky banky, úrok z omeškania, úroky,
poplatky a splátka úveru/zostatok úveru. Postup žalobcu bol preto legitímny. Pokiaľ ide o uplatňovaný
úrok z omeškania, tento bol v súlade so zákonom.14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny a navrhol
ho potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalobca namietal údajnú výhodnosť

úročenia po zosplatnení len zákonným úrokom z omeškania, mal tento argument za účelový, pretože
žalobca mal možnosť od momentu zosplatnenia žiadať vrátenie celej dlžnej sumy od žalovaného,
účelovo však čakal s podaním žaloby až tesne pred termín premlčania, z dôvodu snahy o vlastný
finančný profit z podvojného úročenia. Tento jeho postup nemôže byť teraz vyčítaný žalovanému.
Nesprávny postup žalobcu po zosplatnení úveru spočíval jednak v rozvrhu jednotlivých splátok, keď

žalobca rozdeľoval sumy jednotlivých splátok na splátku istiny a splátky rôznych druhov úrokov a
poplatkov. Takýto postup žalobcu ako veriteľa, aj keď podľa zmluvy o spotrebnom úvere, bol Ústavným
súdom SR označený za ústavne neakceptovateľný (ÚS 476/2012).

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods.
1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti ako aj v súvisiacom výroku o trovách potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP,
ako vecne správny.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.1.2019 o 10.25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí
215/2. posch. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil dňa 24.1.2019
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Výroky rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38,15 € a
v časti žalobcom vykonaného späťvzatia žaloby neboli odvolaním napadnuté (§ 379 CSP), nadobudli
právoplatnosť (§ 227 ods. 1 CSP a ust. § 367 ods. 1 a contrario CSP), a preto neboli v odvolacom konaní
preskúmavané.

19. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel
k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,

ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v
zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Súd prvej inštancie vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel v napadnutej časti
a závery, ktoré prijal primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť

rozsudku v tomto výroku. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozhodnutia, s týmito sa odvolací súd stotožňuje a v
podrobnostiach na ne poukazuje.

24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva: Najpodstatnejším

dôvodom podaného odvolania proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti bol
nesúhlas žalobcu s právnym názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok patrí žalobcovi
len do zosplatnenia dlhu a následne mu prislúcha len úrok z omeškania. Prípustnosť kumulácie úroku a
úroku z omeškania (resp. ich paralelného uplatnenia) po predčasnej splatnosti úveru pri spotrebiteľských
úveroch je predmetom riešenia množstva súdnych sporov ale aj akademickej obce. Doposiaľ táto otázka
jednoznačne a definitívne vyriešená nebola pre absenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky.ZnámesúrozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,podľaktorýchjedohodaúčastníkov
zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov možná (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005) ako aj o možnom
súbehudohodnutéhoúrokuaúrokuzomeškaniapripôžičke(napr.rozhodnutieNajvyššiehosúduČRsp.
zn. 33 Cdo 1401/2014) V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3830/2014 možno zaznamenať

názor, že veriteľovi patrí úrok aj po zosplatnení úveru. V každom odvolaciemu súdu známemu prípadu
však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po
zosplatnení úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia sa v týchto prípadoch neriešila.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej
praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto

otázku ako podstatnú, ťažiskovú a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po
zrušení jeho rozhodnutia „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť
úroky z omeškania (§ 369 OBZ)", v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Nemožno však prehliadnuť,
že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo

svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku
zodpovedajúci tejto alternatíve právneho posúdenia veci považoval za ústavne akceptovateľný. Na
podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k takémuto názoru prikláňa aj odvolací súd, pričom
k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade týchto úvah:

Interpretácia trvania úročenia úveru musí odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť
právnejsituácie,ktorápozosplatneníúverunastáva.Právnateóriairozhodovaciapraxsúzajednovtom,
žeúrokjecenoupeňazí- odplatouveriteľovizato,žepeňažnéprostriedkydočasneprenechádlžníkovia
ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Rovnako
nakoniec vníma podstatu úroku vo svojej právnej argumentácii žalobca. Práve možnosť disponovať

s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie
úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa, predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod
vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadneho zosplatnenia
úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tohto dôvodu úverovej zmluvy; v ďalšom
čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, keďže veriteľ

mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez
ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme,
nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z
omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých
sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom a nie záväzky majúce povahu

odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti
prehliadnuť ani to, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom nastala výlučne v súvislosti
s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ
po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov
tiež iných vedľajších plnení, majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po skončení

nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že zákon
platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch). Možno
síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci bežne žiadajú, treba mať
ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná o odplatu, ale o náhraduzo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo skôr zmienené, odvolací
súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v
svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k

úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje
možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou
je argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úrok je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od
poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov

úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti;
tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo
„len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v
prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Zástancovia názoru o
úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ uspokojivo nevysporiadali ani s jeho zrejmou kolíziou s úpravou,
priznávajúcou veriteľovi za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba úrok z omeškania (poplatok z

omeškania), za situácie, keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie
v občianskoprávnych vzťahoch je v právnej praxi jednotne odmietaná. Úročenie zosplatneného úveru
zároveň nereflektuje ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním peňažných prostriedkov (podľa ust. § 3a ods. 2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi
rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so

splácaním peňažných prostriedkov) limituje.

25. V prejednávanej veci bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s prvým dielom
druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku, v ktorých ide o spory s ochranou slabšej strany
- spotrebiteľské spory. Pre túto právnu úpravu je charakteristické, že protežuje vybranú sporovú stranu,

čím vzbudzuje dojem zdanlivého rozporu s princípom rovnosti strán (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív, Komentár. Praha: C.H.Beck,str. 1014).
Systém ochrany zavedený nielen vnútroštátnou úpravou ale aj unijným právom (napr. Smernicou rady
93/13/EHS) vychádza z myšlienky znevýhodneného postavenia spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu aj o úroveň jeho informovanosti. Pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý podľa odvolateľa porušením

svojej povinnosti získal výhodnejšie postavenie ako dlžníci, ktorí svoje záväzky plnia riadne, keďže sa
zbavil povinnosti platiť zmluvný úrok z úveru, je potrebné zohľadniť aj následok tohto porušenia, ktorým
je skoršia splatnosť ako bola pôvodne dohodnutá splatnosť pohľadávky. Dlžník v takomto prípade nemá
povinnosť platiť zmluvne dohodnutý úrok z úveru, na druhej strane stráca výhodu splátok a vzniká mu
povinnosť zaplatiť celý (zvyčajne nie malý) dlh naraz a to skôr, ako bolo dohodnuté. Z pozície veriteľa to

znamená, že síce stratí nárok na úrok z úveru, ale má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania
na jeho zaplatenie v splátkach ako bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Otázka vymoženia dlhu (skorého)
je potom spojená s otázkou predzmluvnej aktivity (zisťovanie platbyschopnosti klienta) a zabezpečením
úveru.

26. Na margo námietky žalobcu, že spôsob započítavania platby dlžníka bol zmluvne dohodnutý,
preto je legitímny, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie (nepochybne žalobcovi, ktorého sa
týka, známe) Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“), Ústredného inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave z 11.3.2014, číslo: SK/0215/99/2014, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava (právneho predchodcu súčasného žalobcu) proti

rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj
č. P/0417/01/2013 zo 14.2.2014 a zároveň potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu o uložení
pokuty vo výške 6.000 € za porušenie povinnosti predávajúceho neupierať spotrebiteľovi právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 3 ods. 3 zákona o
ochrane spotrebiteľa. Z rozhodnutia vyplýva, že pri kontrole dňa 14.3.2013 v kontrolovaných zmluvách

a obchodných podmienkach boli zistené ustanovenia obsahujúce neprijateľné zmluvné podmienky,
čím účastník (Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava, pozn. odvolacieho súdu) porušil zákaz upierať
spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú
zdokumentované v inšpekčnom zázname z kontroly dňa 12.6.2013, ktorý bol kontrolovanému subjektu
odovzdaný pri kontrole dňa 12.6.2013. Išlo okrem iných aj o nasledovnú neprijateľnú podmienku: Článok

5, bod 5 v znení: Zmluvné strany sa dohodli, že pri úhrade omeškanej splátky úveru alebo splátky
úrokov alebo úroku z omeškania, resp. celej pohľadávky banky po splatnosti sa prijatá suma zaúčtuje v
poradí: náklady spojené s uplatnením omeškanej splátky/zostatku úveru, resp. celej pohľadávky banky,
úrok z omeškania, úroky, poplatky, a splátka úveru/zostatok úveru. Podľa rozhodnutia SOI predmetnézmluvné ustanovenie odopiera spotrebiteľovi pre neho výhodnejší režim úhrady dlhu, ktorý mu poskytuje
Občiansky zákonník. Uvedené ustanovenie zároveň zakladá nerovnováhu v právach a povinnostiach
dodávateľa a spotrebiteľa a neprimeraným spôsobom obmedzuje zmluvnú autonómiu spotrebiteľa.

Spotrebiteľ má záujem na tom, aby mohol prioritne splatiť istinu úveru a až následne jej príslušenstvo.
Uvedená zmluvná podmienka je v rozpore s § 566 ods. 2 OZ, podľa ktorého pri čiastočnom plnení
peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.
Len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní, resp. ktorú jeho časť. Uvedená zmluvná
podmienka je neprijateľná v zmysle § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti námietka žalobcu o absolútnej legitímnosti a súladnosti s právnym poriadkom
uvedeného spôsobu započítania jednotlivých plnení, je nedôvodná, pretože o neprijateľnosti takéhoto
dojednania pred rozhodnutím súdu rozhodol už aj iný štátny orgán, konkrétne Slovenská obchodná
inšpekcia. V tejto súvislosti odvolací súd podporne dáva do pozornosti aj rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co 39/2011 z 20.9.2011, podľa znenia právnej vety ktorého „ Ak zmluva

umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou je rozhodovanie o účele platby, a teda
svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej
istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto
časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa
a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv.

štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku“.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody,
ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k

odvolateľovi. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok v napadnutom výroku vo veci samej a v súvisiacom
výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

28. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).