Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Okresný súd Prievidza

Judgement was issued by JUDr. Alica Beňová

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/105/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613210972
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3613210972.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu S. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. J. XXX,
zastúpeného JUDr. S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. W., A.. Ľ Q. XXXX/XX proti žalovanému F., s.r.o.
so sídlom W., F. XX, G.: XX XXX XXX, o zaplatenie 432 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. októbra 2016, č.k. 5C/99/2014-174, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 432
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %. Zároveň uložil zaplatiť súdny poplatok v sume 25,50
eur zo žaloby na účet Slovenskej pošty a.s. číslo účtu: X variabilný symbol: 9659271374 do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že účastníci konania uzavreli dňa 28.07.2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na základe ktorej mal
žalobca splatiť úver vo výške 300 eur a poplatok 288 eur spolu v sume 588 eur v 12 mesačných
splátkach po 49 eur. Žalobca úver neplatil čím stratil výhodu splátok preto bol výzvou zo dňa 29.11.2010
vyzvaný žalovaným, aby zaplatil celú sumu 588 eur do 7 dní preto zaplatil žalobcovi poštovou
poukážkou dňa 27.12.2010 sumu 588 eur č.l.15 spisu. Súd posúdil zmluvu o úvere zo dňa 28.07.2010

ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný t.j. spoločnosť F. s.r.o. uzatvorila so žalobcom na
predtlačenom formulári zmluvu o úvere podľa ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 300 eur.
Žalobca v osobitnom rámčeku formulára zmluvy o úvere potvrdila prevzatie sumy 300 eur v ten istý
deň, v zmluve absentuje RPMN. Pokiaľ ide o účel poskytnutia úveru za výkon zamestnania tento
účel je tiež obchádzaním základných ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa, čím veriteľ prejavil
snahu vyhnúť sa aplikácii ustanovení na ochranu spotrebiteľa, lebo súdu je zrejmé aj z výsluchu
žalovaného aj z rozhodovacej činnosti súdu, že úver si fyzická osoba - nepodnikateľ berie pre svoju

osobnú potrebu, pričom súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že zmluvu vypĺňal zamestnanec
žalovaného a len podpis bol podpisom žalobcu. Podobný klamlivý charakter má aj kolonka, že úver bol
poskytnutý na výkon zamestnania, ktorá sleduje účel vyňať žalobcu ako spotrebiteľa spod ochrany, ktorá
mu je poskytovaná príslušnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu Prešov č. k. 16Co/71/2011-136, ktorý uviedol, že pri úmysle obísť
inštitút spotrebiteľského úveru je treba spotrebiteľovi garantovať ochranu v režime spotrebiteľských

úverov, preto zmluva o úvere musí obsahovať dojednania podľa § 9 ods.2 písm. i/, j/ a y/ zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalobca sa nedomáha neplatnosti zmluvy len tvrdí, že pri absencii dojednania
o úrokovej sadzbe, o RPMN sa úver považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, preto žalovanémunevzniklo právo na zaplatenie sumy 288 eur. V zmluve o úvere absentuje údaj o výške RPMN, o
priemernej RPMN, údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru, o výške, počtu, termínoch
splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom čo sú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/,i/,j/,k/y/ zákona č.
129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy ktorých absencia
má za následok podľa § 11 ods. l písm. a/ zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že úver
je bezúročný a bez poplatkov. Súd dospel k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 28.07.2010 je koncipovaná
tak, je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a

to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty,
blankozmenka na tiež celá zmluva vrátane obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech
veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a práva a výhody veriteľa. Zmluva je bezúročná a bez
poplatkov, preto vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, lebo zaplatil sumu 588
eur teda okrem istiny 300 eur aj poplatok 288 eur, ktorý predstavoval poplatok tvoriaci až 96% úveru,
čo je neprimerane vysoká suma tvoriaca bezdôvodné obohatenie žalovaného. Čo obsahuje uvedený

poplatok je bližšie špecifikované v článku 11 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého
vyplýva, že predmetný poplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky
týchto nákladov. V súvislosti s takto stanoveným poplatkom, súd poukazuje na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, s ktorým sa stotožňuje a z ktorého vyplýva, že

zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné,
aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Inak vymedzený poplatok, resp.
neurčitý poplatok však možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za
plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Neprijateľnosť
poplatkov konštatuje aj Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 č. k. AZ 17 U

192/2010, v ktorom uvedený súd konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru sú neprijateľné. Podobný klamlivý charakter má aj kolonka, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, ktorá sleduje účel vyňať žalobcu ako spotrebiteľa spod ochrany, ktorá mu je poskytovaná
príslušnýmiustanoveniamizákonaospotrebiteľskýchúveroch.SúdpoukazujenarozhodnutieKrajského
súdu Prešov č. k. 16Co/71/2011-136, že pri úmysle žalovaného obísť inštitút spotrebiteľského úveru

je treba spotrebiteľovi garantovať ochranu v režime spotrebiteľských úverov, preto zmluva o úvere
musí obsahovať dojednania podľa § 9 ods.2 písm. i/, j/ a y/ zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca sa nedomáha neplatnosti zmluvy len tvrdí, že pri absencii dojednania o úrokovej sadzbe, o
RPMN sa úver považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, preto žalovanému nevzniklo právo na
zaplatenie sumy 288 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú

žalovaným súd aplikoval ustanovenie § 107 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že
v danom prípade treba aplikovať desaťročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie , ktoré sa premlčí za desať rokov odo dňa keď k
nemu došlo. Žalobca zaplatil sumu 288 eur dňa 27.12.2010, pričom žaloba bola podaná na súde dňa
27.12.2013, žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel až krátko pred podaním žaloby kedy oslovil

svojho právneho zástupcu teda až do dňa 25.12.2013 nevedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Súd zároveň priznal žalobcovi aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Samotný obsah
zmluvy a všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v značnej nerovnováhe, je len na prospech
dodávateľa a na škodu spotrebiteľa a toto konanie dodávateľa malo za následok také porušenie práva
spotrebiteľa, ktoré bolo obchádzaním ochrany práv spotrebiteľa zakotvenej v zákone č. 129/2010 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch doslovným " zneužitím" ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch vo všetkých zmluvách uzatváraných žalovaným ako dodávateľom v
pomere ochrany spotrebiteľa ako princípu v dôsledku ktorého podľa uzavretej zmluvy bola táto zmluva
vyňatá z ochrany zákona o spotrebiteľských úveroch čo malo priamy dopad na hrubé porušenie práv
spotrebiteľa a vznik primeraného finančného zadosťučinenia v sume 144 eur, ktoré je primerané tomuto

hrubému porušeniu práv spotrebiteľa ako princípu. Súd preto dospel k záveru, že žalobca úspešne
uplatnil porušenie svojich práv vyplývajúcich z predpisov na ochranu spotrebiteľa, preto je daný právny
základ finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré je treba vnímať
ako na satisfakciu za úmyselné obchádzanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dodávateľom
v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, pričom súd zdôrazňuje, že žalovaný konal úmyselne, lebo ako

nebankový subjekt poskytujúci úvery nebankovým spôsobom na území Slovenskej republiky konal takto
vedome a úmyselne a hromadne porušujúc predpisy na ochranu spotrebiteľa na škodu samotného
žalobcu ako spotrebiteľa, teda ide o také hrubé porušenie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa,
ktoré je spôsobilé spôsobiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu na jeho právach čoho dôsledkom jepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil § 52 a nasl., §
451 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku
za žalobu vo výške 25,50 eur podľa § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Z. z. s poukazom na ustanovenie

§ 4 ods.2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch v zmysle ktorého je žalobca ako
spotrebiteľ od súdneho poplatku oslobodený, preto podľa § 2 ods.2 cit. zákona je povinný zaplatiť za
žalobu súdny poplatok žalovaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP tak, že
žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný priznal súd plnú náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zrušiť, žiadal,
aby odvolací súd vo veci rozhodol. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a nesprávne
právne posúdenie veci. Mal za to, že zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou a ani zmluvou
o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď žalobca v tejto zmluve
výslovne vyhlásil a následne svojim podpisom potvrdil, že úver je u poskytovaný na výkon svojho

zamestnania. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by mu úver bol poskytnutý na iný účel,
napriek tomu sa súd prvej inštancie priklonil na stranu žalobcu, a to bez toho, aby odkázal na akýkoľvek
dôkaz. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne
záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za
poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka,

podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa,spôsobamieruzabezpečeniajehozáväzku,objemposkytnutýchpeňažnýchprostriedkova
lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný.

Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne
vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z
vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov z bánk, koná tak v priamom
rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle
požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše

žaloba sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal
prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá i
žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má
charakter prevýšenia podstatného.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Poukázal na to, že predmetná zmluva o úvere predložená na podpis žalobcovi bola
vopred pripravená žalovaným (veriteľom), na priebeh podpisu tejto zmluvy a na dôkazy vykonané súdom
prvej inštancie, na základe ktorých bolo v konaní preukázané, na aký účel mal byť úver použitý. Je
preto potrebné vychádzať z ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ďalej
poukázal na Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých žalovaný deklaruje, že
dojednaná suma tzv. „príslušného poplatku“, ktorý mu je povinný uhradiť dlžník spolu s poskytnutou
sumou, je tvorená z 1/3 úrokom a z 2/3 nákladmi na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, čím sa
žalovaný snaží vyvolať nesprávny dojem o tom, že „ príslušný poplatok“ predstavujúci 96% z poskytnutej

sumy, nie je v celom rozsahu odplatou (vo výške zjavne odporujúcej dobrým mravom, ako aj ust. §
53 ods. 6 Obč. zákonníka), ale je v prevažnej väčšine (t.j. v 2/3 jeho výšky) nevyhnutným nákladom
veriteľa spojeným s vypracovaním a uzatvorením zmluvy. Podobný klamlivý charakter má aj tá časť
zmluvy o úvere, v ktorej dlžník „prehlasuje“, že finančné prostriedky sú mu poskytované na výkon:
zamestnania, povolania, podnikania alebo na iný účel. Už uvedená skutočnosť potom naznačuje, že

formulovaním účelu úveru prioritne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, sa sleduje
účel vyňať spotrebiteľa spod ochrany, ktorá mu je poskytovaná príslušnými ustanoveniami ZSÚ. Pokiaľ
sa jedná o námietky odvolateľa o primeranosti poplatku za poskytnutie úveru k výške poskytnutého
úveru, táto argumentácia odvolateľa je na daný prípad irelevantná. Uviedol, že v prípade, ak si veriteľ
nesplnil svoje povinnosti pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a z tohto dôvodu zmluva o

spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti špecifikované v § 11 ZSÚ, následkom jej uzatvorenia
bolo to, aby spotrebiteľ veriteľovi nemal povinnosť platiť úrok, ale aj akékoľvek iné platby (poplatky),
ktoré by spotrebiteľ veriteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere inak plniť mal. Pokiaľ teda
žalovanýpodstatnúčasťodvolacejargumentácievenujetomu,ževprípadeodplatyzaposkytnutieúveruje potrebné porovnávať odplaty, za ktoré úvery poskytujú nie banky, ale nebankové spoločnosti, uvedenú
argumentáciu považoval pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku za irelevantnú. Len
na okraj uviedol, že z jeho písomných podaní je zrejmé, že vychádzal tak z údajov bankového sektoru,

ako aj z údajov o priemernej hodnote RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a §
380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani

to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

5. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania,
keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý okrem
iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach

(§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Procesne tak súd postupoval
už podľa ustanovení CSP.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
7. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o účel
poskytnutia predmetného úveru na výkon zamestnania, v konaní bolo preukázané z výsluchu žalobcu,

v ktorom opísal priebeh podpisovania predmetnej zmluvy, že úver si berie pre svoju osobnú potrebu.
Žalobca teda pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy nekonal ako podnikateľ, teda spĺňal definíciu
spotrebiteľa a na strane druhej veriteľa, teda spoločnosť F. s.r.o. W. pri uzatváraní tejto zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, keď v predmete podnikania zapísaného v obchodnom
registri mal veriteľ aj činnosť - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, aj odvolací súd dospel k

záveru, že uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o predtlačenú formulárovú zmluvu, pri
ktorej nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvňovať jej obsah. Keďže predmetom zmluvy bolo dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom žalovanému, išlo o spotrebiteľský úver, a teda o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú podľa zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere a to napriek tomu, že v zmluve o úvere je zaznačená kolónka účel úveru
„na výkon zamestnania“. Pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa,
preto odvolací súd dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie účelu, na ktorý bol poskytnutý,
zaťažujetoho,ktotakútoskutočnosťtvrdí,vtomtoprípadetedažalobcu.Keďžeúčelvyznačenývzmluve
preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely. K ďalšej

námietke odvolateľa odvolací súd dodáva, že v predmetnej zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov, čo bol v čase uzatvárania tejto zmluvy povinný údaj vyžadovaný zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Jeho neuvedenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatku. Z tohto dôvodu je argumentácia žalovaného o primeranosti odplaty za úver na danú vec
bezpredmetná a na vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemá žiaden vplyv.

8. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP

tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

10. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.