Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2716206125
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2716206125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: V. M., nar. XX. Q. XXXX, B. XXXX/XX,
S., zastúpeného: Mgr. Peter Masarovič, advokát, Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., Bratislava, o určenie neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok a o 268,35 €, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 2 Csp 113/2016-85 z 12. decembra
2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 2 Csp 113/2016-117 z 30. januára 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje vo výroku III.

II. Vo výroku I odvolací súd napadnutý rozsudok mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 28,6 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov
uzavretá medzi žalobcom a žalovanou k zmluve o revolvingovom úvere č. 8100059207 z 20. augusta
2013 je neprijateľnou podmienkou a je neplatná, II. určil, že zmluvná podmienka v ods. 8.1 tejto zmluvy
je neprijateľná a je neplatná, III. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 248,91 €, IV. zamietol žalobu vo
zvyšku, t. j. čo do zaplatenia 19,44 €, a V. priznal žalobcovi nárok na náhradu 85,5 % trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom bola 20. augusta 2013 uzavretá zmluva o
revolvingovomúvere,ktorejsúčasťousúZmluvnédojednaniaZmluvyorevolvingovomúverespoločnosti
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Na základe tejto zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úverový limit 960 €,
bola dohodnutá mesačná splátka vrátane úrokov 51,44 €, počet splátok 42, bola uvedená RPMN za úver
67,82 %, ročná úroková sadzba úveru 70,02 %, ako aj priemerná RPMN. Celková čiastka, ktorú mal

žalobca zaplatiť, bola určená sumou 2160,48 €. V oznámením z 20. augusta 2013, ktoré podpísal len
žalovaný, je uvedená výška schváleného úveru 960 €, výška mesačnej splátky 51,44 €, dátum splatnosti
prvej splátky 1. október 2013 a poslednej splátky 1. marca 2017.

4. Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere v ods. 8 obsahujú ustanovenie „Dohoda o
poskytnutí služby uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka“, podľa ktorej: „8.1 Predmetom
tejto Dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení

nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy uzavretej medzi Veriteľom a
Dlžníkom a záväzok Dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti
odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 138,14 EUR a b) za poskytnutie služby spočívajúcej vmožnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 71,76 EUR v prípade ak bude Dlžníkovi
revolving poskytnutý... 8.4 Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom
uzavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľa a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných

pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku
2.3ZmluvnýchdojednaníŽiadosti/ZmluvyoprotipohľadávkeVeriteľavočidlžníkovinazaplatenieodplaty
podľa ods. 8.1. písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby a to ku dňu poskytnutia úveru Dlžníkovi podľa
článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy“.

5. V ten istý deň žalobca a žalovaný uzavreli dohodu o zrážkach, podľa ktorej I. žalovaný bude mať
voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikne tým, že žalovaný poskytne žalobcovi na základe zmluvy č.
8100059207 čiastku vo výške 960 €, a II. na základe tejto dohody je zamestnávateľ žalobcu povinný
vykonávať v prospech žalovaného mesačne zrážky zo mzdy žalobcu vo výške 51,44 € mesačne.

6. Žalovaný vyplatil žalobcovi na základe tejto zmluvy 821,86 € a žalobca v období od 3. októbra 2013

do 9. septembra 2016 zaplatil celkovo 1.070,77 €.

7. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že úver poskytnutý žalobcovi
na základe zmluvy o úvere č. 8100059207 je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože zmluva o úvere neobsahuje náležitosti v

zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) cit. zák. (určenie termínu konečnej splatnosti úveru, určenie výšky, počtu
a termínu splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Žalobcovi bolo poskytnutých 821,86 €,
zaplatil žalovanému 1.070,77 €, takže rozdiel 248,91 € je mu žalovaný povinný vrátiť ako bezdôvodné
obohatenie podľa § 451 Obč. zák. Dohodu o zrážkach zo mzdy považoval súd za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka, pretože nie je založená na objektívnom vyhodnotení

výšky dlhu, ktorý by bol posúdený súdom a umožňuje veriteľovi získať plnenie aj proti vôli dlžníka.
Podobnezaneprijateľnúpodmienkupovažovalajdojednanieodplatyvods.8.1,ktorúzároveňpovažoval
za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa ňou dlžník zaväzuje zaplatiť odplatu skôr než
požiadal o odklad splatnosti a jej výška je tiež neprimeraná. Naliehavý právny záujem na požadovanom
určení považoval za daný tým, že sa tým môže odstrániť stav právnej neistoty žalobcu.

8. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil pôvodný rozsudok o dva výroky: „I. Súd priznáva
žalobcovi v časti nároku pod bodom I. náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. II.
Súd priznáva žalobcovi v časti nároku pod bodom II. náhradu trov konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.“, a to z dôvodu, že nerozhodol o nároku na náhradu trov týkajúcich sa nárokov v bodoch I a

II výroku rozsudku.

9. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny výrokov I, III a IV rozsudku tak, že sa žaloba
zamietne. Namietol, že žiadna právna norma neustanovuje súdny prieskum pohľadávky ako predpoklad
uplatneniadohodyozrážkachzomzdy.Podmienkyuzatváraniadohôdozrážkachzomzdyboliupravené

v zákone č. 102/2014 Z. z., v ktorom sa ale neuvádzajú dôvody tvrdené súdom prvej inštancie. Zákon č.
438/2015 Z. z. výslovne pripustil dohodu o zrážkach zo mzdy ako zabezpečenie spotrebiteľského úveru.
Súdu nepatrí rozhodovať o tom, aké právne úkony sú prípustné, to patrí len zákonodarcovi. Dohoda sa
neodchyľuje od zákona v neprospech spotrebiteľa, takže nemôže byť neprijateľnou podmienkou podľa
§ 53 Obč. zák. Záver súdu prvej inštancie o nesprávnej RPMN je len výsledkom dojmu, nie na základe

dokazovania.Nesúhlasilsnázoromsúduprvejinštancienavýklad§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010
Z. z., ktorý podľa neho nevyžaduje, aby bola súčasťou zmluvy amortizačná tabuľka, teda určenie, ako sa
splátkypriraďujúnaistinu,úrokyapoplatky.TovyplývaajzrozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/15,
ale aj z novely zákona č. 129/2010 Z. z. Pritom je povinnosťou členského štátu vykladať vnútroštátne
právo tak, aby sa dosiahol účel sledovaný smernicou. Účelom tejto náležitosti zmluvy je len informovať

spotrebiteľa o výške splátky, inak má spotrebiteľ právo žiadať o amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5
zákona č. 129/2010 Z. z.

10. Žalobca vo vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný podľa neho opomína úžerné
úroky, ktoré sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Priemerná

úroková sadzba za zodpovedajúci typ úverov predstavovala podľa štatistiky 15,77 %, v zmluve sú
však uvedené úroky 70,02 %. Žalovaný do výpočtu RPMN nezahrnul náklady na služby, ktoré neboli
dobrovoľné, takže RPMN je uvedená nesprávne. Žalobca tiež poukázal na viaceré rozsudky súdov v
Slovenskej republike proti žalovanému.11. Žalovaný v odvolacej replike zdôraznil, že pri spotrebiteľských úveroch bola explicitne regulovaná
maximálna odplata podľa § 53 ods. 6 Obč. zák., takže ju nemožno posudzovať podľa dobrých mravov.

Výška tejto odplaty sa určuje s odkazom na priemernú odplatu na finančných trhoch, ktoré sú regulované
Národnou bankou Slovenska. Odklon od priemernej sadzby o 25 až 27 % neprevyšuje podstatne
priemernú odplatu.

12.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokvcelomrozsahu(§379C.s.p.),akoajpredchádzajúce

konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.) a potom, čo stranám dal bezvýsledne priestor vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia
právneho predpisu (§ 382 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

13. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odsekoch 3 až 6 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v
súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých
pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.

14. Podľa § 379 C. s. p. je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania žalovaného, keďže tu (okrem
výroku o trovách konania) nejde o žiaden z prípadov písmen a) až c) uvedeného paragrafu. Žalovaný
pritom v odvolaní okrem výroku o trovách výslovne napadol len výroky I (o určení neprijateľnosti a
neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy) a III (o povinnosti zaplatiť 248,91 €). Nenapadol však výrok II (o

určení neprijateľnosti a neplatnosti dohody v ods. 8.1 zmluvy), v dôsledku čoho tento výrok nadobudol
právoplatnosť a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu (§ 367 ods. 2 C. s. p.).

Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

15. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100059207 ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
účinného k 20. augustu 2013, ale aj ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a žalovaný tento záver v odvolaní ani nenapadol. Odvolací súd nepovažuje za správne
závery súdu prvej inštancie ohľadom absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č.

129/2010 Z. z., ktoré neobstoja s ohľadom na žalovaným citovaný rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. Povinnosť súdov
Slovenskej republiky vykladať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. tak, ako to v uvedenom rozsudku
naznačil Súdny dvor Európskej únie, pritom už ustálil vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky (porov. uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017, 3 Cdo 56/2018, 4 Cdo 187/2017, 4 Cdo 211/2017,

7 Cdo 98/2018). Odvolací súd však napriek tomu nepovažuje za potrebné sa podrobnejšie zaoberať
týmito právnymi závermi súdu prvej inštancie. Žalobca totiž už v žalobe namietal, že úrok dohodnutý v
zmluve o revolvingovom úvere č. 8100059207 je úžerný, rozporný s dobrými mravmi, v dôsledku čoho
je celý úver rozporný s dobrými mravmi a neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zo zisteného
skutkového stavu pritom vyplýva, že v tejto zmluve je dohodnutá ročná úroková sadzba 70,02 %.

16. Podľa odvolacieho súdu takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu,
že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím
prostriedkom okrem dohody o zrážkach zo mzdy a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj
každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo

5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri
peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez
ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v
akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny

a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto
všeobecneuznávanýmvzťahommedziľuďmi,abydlžníkposkytovalveriteľovineprimeranéažúžernícke
úroky. Úroková sadzba 70 % je podľa názoru súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac
než dvojtretinové zhodnotenie peňažných prostriedkov, teda viac než dvojtretinové zvýšenie ceny tovaruoproti prípadu, kedy by žalovaný ako kupujúci zaplatil tovar ihneď. V relevantnom čase sa pritom
podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni
(1-3 % ročne) a priemerná úroková miera nových spotrebiteľských úverov poskytovaných bankami

domácnostiamnaúrovni11,55%(údaj15,77%uvádzanývovyjadrenížalovanéhozverejnedostupných
registrov nevyplýva). Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe
je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho
zákonníka neplatná.

17. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že v prípade spotrebiteľských zmlúv môže súd skúmať len
celkovú odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 20. augustu 2013 a
pokiaľ táto odplata podstatne neprevyšuje odplatu požadovanú na finančnom trhu, nemôže vyvodiť jej
neplatnosť. Podľa názoru súdu ani z cit. ustanovenia, ani z dôvodovej správy k nemu nemožno vyvodiť,
že by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 Obč. zák. a že by malo vylučovať prípadné skúmanie
rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 Obč.

zák. dopĺňa iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek.
Súčasťou odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo
počas jej trvania. Účelom § 53 ods. 6 Obč. zák. bolo brániť tomu, aby nízky úrokový výnos (nízky úrok,
ktorý bol v súlade s dobrými mravmi) bol vyrovnávaný prostredníctvom týchto vedľajších poplatkov a
plnení. Inak povedané, účelom bolo brániť tomu, aby veriteľ cenu úveru alebo pôžičky prenášal z úroku

(úrokovej sadzby) do iných plnení a tým (aspoň navonok) sťažoval možnosť prípadného vyslovenia
neplatnosti úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Súlad celkovej odplaty
s odplatami na finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 Obč. zák. nebráni súdu skonštatovať nemravnosť
úrokovej sadzby podľa § 39 Obč. zák. a vysloviť jej neplatnosť. Podobne je v prerokúvanej veci
nepodstatné ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie vyslovene normuje

čiastočnú neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe, ktorá prevyšuje najvyššiu prípustnú zákonnú hranicu.
V prerokúvanej veci však nie je vôbec sporné, že žiaden zákon konkrétne neobmedzuje výšku úrokovej
sadzby pri úvere. Z toho však nemožno vyvodiť, že by bola prípustná dohoda o akejkoľvek úrokovej
sadzbe. Súd je aj pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a povinný
skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zák. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v

predošlom bode, zmluva o revolvingovom úvere z 20. augusta 2013 obsahuje úrokovú sadzbu práve
vo výške, ktorá odporuje dobrým mravom.

18. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úrokovej sadzbe je však úplná absencia akejkoľvek úrokovej
sadzby v zmluve o revolvingovom úvere č. 8100059207. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a)

zák. č. 129/2010 Z. z. v rozhodnom znení sa však spotrebiteľský úver pre absenciu úrokovej sadzby
považuje za bezúročný a bez poplatkov. V dôsledku toho má absencia (neplatnosť) úrokovej sadzby
v zmluve o (úročenom!) spotrebiteľskom úvere za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
Keďže poskytnutý úver je v prerokúvanej veci bezúročný a bez poplatkov, žalovaný ako veriteľ mal
nárok len na zaplatenie reálne vyplatenej istiny, ktorá bola už pri výplate znížená o poplatok za službu

odkladu splátok. Podľa zisteného skutkového stavu žalovaný vyplatil žalobcovi 821,86 €, no žalobca mu
zaplatil 1.070,77 €. Sumy prijaté žalovaným nad rámec 821,86 € tak boli zo strany žalobkyne plnením
z (čiastočne) neplatného právneho úkonu, teda bezdôvodným obohatením žalovaného v zmysle § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto dôvodne zaviazal žalovaného na vydanie
rozdielu (1070,77 - 821,86 =) 248,91 € a odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho vecne správny

rozsudok v tejto časti potvrdil (výrok I).

Určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy

19. Ďalšou častou svojej žaloby sa žalobca domáhal určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá

k zmluve č. 8100059207 je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Podľa § 137 písm. c) C. s. p.
sa žalobou možno domáhať určenia, že tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
ten netreba preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Podobne podľa § 137 písm. d) C. s. p. sa
možno domáhať aj určenia právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Napriek tomu, že
dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku naznačuje, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu

je žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) C. s. p., odvolací súd s týmto názorom
nesúhlasí. Žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa totiž v doterajšej doktríne (porov. už napr. Rubeš, J.
a kol. Komentár k občianskemu súdnemu poriadku. 2. diel. Bratislava : Osveta 1959, s. 607) i judikatúre
(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 187/2016) vždy považovali za žaloby o určenie, že tu nie je právnyvzťah (právo) založené takýmto úkonom. Napokon, platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu nie je
„právnou skutočnosťou“, ale právnym hodnotením (následkov) určitej skutočnosti. Preto súd považuje
žalobu o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy za žalobu o určenie, že tu nie je právo založené

takýmto právnym úkonom. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa však určenia, že tu
právny vzťah je alebo nie je, možno domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.

20. Z už citovaného § 137 písm. c) C. s. p. vyplýva, že naliehavý právny záujem netreba preukazovať,
ak vyplýva z osobitného právneho predpisu. Žalobca pritom už v žalobe tvrdil, že jeho naliehavý právny

záujem vyplýva z § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolacieho súdu však § 137
písm. c) C. s. p. nemožno vykladať tak, že tento naliehavý právny záujem je tu daný vždy, ak určitý
právny predpis len spomína možnosť domáhať sa určitej ochrany, akým je napr. cit. § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z. z. Vyplýva to predovšetkým z rozdielnej formulácie § 137 písm. c) a d) C. s. p. - kým žaloba
o určenie právnej skutočnosti je prípustná všade tam, kde to právo pripúšťa (bez potreby dokazovať

ďalšie podmienky), pri žalobe o určenie, že tu právo je alebo nie je, vyžaduje zákon výslovne to, aby
z osobitného predpisu vyplýval „naliehavý právny záujem“. Z osobitného predpisu teda musí vyplývať
taká úprava použitia určovacej žaloby, že práve prostredníctvom určenia určitého práva sa vyrieši
sporná situácia predpokladaná v danom právnom predpise. Inak povedané, určitý právny predpis musí
vyslovene predvídať, že na riešenie určitej situácie je nevyhnutné podať určovaciu žalobu a výsledok

konania o nej bude mať priamy vplyv na vyriešenie danej situácie. Typickým takýmto prípadom je napr.
žaloba o určenie dedičského práva podľa § 194 C. m. p. (pretože jej predmetom je - napriek zvláštne
formulovanému § 194 ods. 1 C. s. p. - otázka, komu patrí dedičské právo po poručiteľovi). Z § 194 C. m.
p.jetotižzrejmé,žetátožalobajezákonompredpokladanýmprostriedkomkvyriešeniusporuodedičské
právo v konaní o dedičstve a na jej vyriešení závisí ďalší postup konania o dedičstve (§ 194 ods. 2 C.

m. p.). Ďalším takýmto prípadom sú napr. žaloby o určenie pohľadávky podľa § 32 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, kde z § 32 ods. 9 a 18 cit. zák. zreteľne vyplýva, že práve takáto
určovacia žaloba je zákonom predpokladaným prostriedkom riešenia sporu medzi veriteľom a správcom
o to, či prihlásená pohľadávka bude uspokojovaná z výťažku konkurzu alebo nie, a jej výsledok je pre
riešenie tohto sporu kľúčové. V týchto prípadoch z príslušného právneho predpisu vždy vyplýva, že

určovacia žaloba tu rieši na riešenie konkrétneho sporu vzniknutého v určitej situácii a na jeho vyriešenie
je vhodným a účinným prostriedkom, pretože iná žaloba by prichádzala do úvahy len ťažko. Z § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z. však žiaden takýto následok nevyplýva. Nemožno z neho vyvodiť, že by
prostriedkom ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami mala byť práve žaloba o určenie ich
neplatnosti a že práve táto žaloba má slúžiť na riešenie určitého konkrétneho sporu predpokladaného

v tomto zákone a že od jeho riešenia by podľa tohto zákona mal priamo závisieť postup iného orgánu
alebo strán. Podľa odvolacieho súdu je však vo všeobecnosti ťažko predstaviteľné, že by zákonodarca
takýmto spôsobom vystavil všetkým spotrebiteľom „A. na to, aby sa mohli domáhať ochrany práve a len
určovacou žalobou, a to bez ohľadu na to, či by takéto určenie bolo účelné alebo nie, či by mohlo mať
pre spotrebiteľa alebo pre jeho právny vzťah k veriteľovi akýkoľvek iný význam presahujúci samotnú

deklaráciu neplatnosti. Takýto výklad by totiž súdom uložil povinnosť rozhodovať v čisto akademických
sporoch, ktoré majú len minimálny alebo dokonca žiaden význam pre skutočný právny život.

21. Vychádzajúc z uvedeného tak treba uzavrieť, že ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.
z. nezakladá bez ďalšieho naliehavý právny záujem spotrebiteľa na určení neplatnosti neprijateľnej

zmluvnej podmienky. Na základe § 137 písm. c) časti pred bodkočiarkou C. s. p. tak žalobca bol povinný
tvrdiť a dokázať konkrétny naliehavý právny záujem na takomto určení. Podľa judikatúry ide pri skúmaní
naliehavého právneho záujmu o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)
procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či
snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne

konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia
bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým
(porov. už R 17/1972), prípadne tam, kde sa určovacou žalobou predíde žalobe na plnenie (porov. judikát
R 24/1995). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického
života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny

základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná
žaloba (pozri rozhodnutie NS SR v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Určovacia žaloba nie
je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo
vzťahukposúdeniu,čituje(nieje)právnyvzťahaleboprávo,tedanajmävtedy,akvyriešeniepredbežnejotázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, 3 Cdo 112/2004,1 Cdo 91/2006, ako aj uznesenie NS SR sp.
zn. 3 Cdo 56/2011).

22. V prerokúvanej veci však žalobca žiaden konkrétny dôvod, ktorý by opodstatňoval takýto naliehavý
právny záujem, neuviedol. Takýto naliehavý právny záujem nemôže zakladať to, že žalobca ako
spotrebiteľ si mieni uplatniť nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. V takom prípade totiž určovacia žaloba má práve len charakter predbežnej otázky

k (nateraz len teoretickému) nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie, pretože si ho žalobca
nateraz v podanej žalobe neuplatnil. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z čl. 6 ods. 1 smernice
93/13/EHS judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor na strane jednej vo viacerých
rozsudkochkonštatoval,ževprípadeneexistencieprávnejúpravyvpráveÚniesúpodmienkyopravných
prostriedkov zameraných na zabezpečenie ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady ich procesnej autonómie.

Takéto pravidlá však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej
povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu
výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity, porov. napr. rozsudok SD EÚ
vo veci C-618/10, Banco Espanol de Crédito, ods. 46). Zo zásady ekvivalencie vyplýva, že pokiaľ
má vnútroštátny súd možnosť alebo povinnosť preskúmať ex offo platnosť právneho aktu s ohľadom

na vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, takisto má s ohľadom na kritériá smernice 93/13 využiť
túto právomoc na účely preskúmania ex offo nekalej povahy zmluvnej podmienky spadajúcej do jej
pôsobnosti. V prípade, ak vnútroštátny súd zistí, že v situáciách vnútroštátnej povahy disponuje touto
právomocou, je povinný využiť túto právomoc v situácii, akou je tá v spore vo veci samej, ktorá
ohrozuje zachovanie práv, ktoré vyplývajú pre spotrebiteľa z práva Únie (porov. napr. rozsudok vo veci

C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones, ods. 53). Podľa názoru odvolacieho súdu tak z citovaného
rozsudku možno odvodiť, že vnútroštátny súd zásadne nie je oprávnený ani povinný prekračovať hranice
vnútroštátneho procesného práva týkajúce sa napr. osobitných podmienok procesnej prípustnosti
určovacích žalôb v podobe naliehavého právneho záujmu. Vnútroštátny súd má totiž podľa práva
Slovenskej republiky zásadne povinnosť prihliadať na neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so

zákonom alebo dobrými mravmi, ale pokiaľ je takáto neplatnosť žalovaná určovacou žalobou, môže
tak robiť len za predpokladu naplnenia podmienky naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c)
C. s. p. Preto podľa odvolacieho súdu požiadavka naliehavého právneho záujmu na žiadanom určené
neodporuje ani princípu ekvivalencie, ani princípu efektivity práva Únie tak, ako ju vykladá Súdny dvor
vo svojej judikatúre.

23. V prerokúvanej veci žalobca uplatnil voči žalovanému svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že na svoje záväzky zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100059207 zaplatil
žalovanémuviacnežbolpovinný.Súdprvejinštancieajodvolacísúdtejtožalobevyhoveliakonštatovali,
že uvedená zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Tým bol prejudiciálne vyriešený rozsahu

záväzku žalobcu voči žalovanému z tejto zmluvy a takisto bolo prejudiciálne vyriešené, že žalobca
svoj záväzok z tejto zmluvy už v celom rozsahu zaplatil. Už týmto rozsudkom je tak vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným právoplatne (porov. § 228 ods. 1 C. s. p.) vyriešené, že žalovaný voči žalobcovi
z tejto zmluvy nemá už žiadne záväzky. Tým je zároveň vyriešené, že neexistuje záväzok, ktorý
je zabezpečený dohodou o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) k tejto zmluve, v dôsledku čoho táto

dohoda stratila medzi žalobcom a žalovaným akýkoľvek praktický význam. Určenie jej neplatnosti by
tak nijako nezlepšilo právne postavenie žalobcu voči žalovanému, ani by nepredišlo žiadnym ďalším
sporom medzi nimi. Podstatou dohody o zrážkach zo mzdy je totiž podľa § 551 ods. 2 Obč. zák.
právo veriteľa na výplatu zrážok zo mzdy, ktoré však veriteľ nadobúda okamihom predloženia dohody
o zrážkach zo mzdy platiteľovi mzdy (zamestnávateľovi). V prerokúvanej veci pritom žalovaný už toto

ustanovenie využil a listom z 26. apríla 2016 (č. l. 29) predložil zamestnávateľovi žalobcu túto dohodu,
čím podľa cit. ust. Občianskeho zákonníka nadobudol právo na výplatu zrážok. Rozsudok určujúci medzi
žalobcom a žalovaným neplatnosť tejto dohody nie je subjektívne záväzný medzi žalovaným a platiteľom
mzdy, pretože platiteľ mzdy žalobcu nebol stranou tohto konania. Vo vzťahu medzi platiteľom mzdy a
žalovaným tak týmto rozsudkom nie je právoplatne vyriešená otázka, či žalovaný má alebo nemá právo

na zrážky zo mzdy podľa § 551 ods. 2 Obč. zák. Ani výslovne určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo
mzdy by tak bez ďalšieho neviedlo k zániku práva žalovaného na tieto zrážky podľa § 551 ods. 2 Obč.
zák. a ak by žalovaný pokračoval vo výkone týchto zrážok, nevytvoril by takýto rozsudok ani exekučný
titul žalobcu voči žalovanému ani na vrátenie týchto zrážok, ani na vymáhanie povinnosti zdržať satakéhoto vykonávania. Účel, ktorý žalobca sleduje, by naplnila buď žalobca o určenie, že žalovaný nemá
právo na výplatu zrážok podľa § 551 ods. 2 Obč. zák., ktorá by smerovala voči žalovanému a platiteľovi
mzdy žalobcu. Až v tomto prípade by totiž právoplatný rozsudok riešil existenciu tohto práva medzi

týmito osobami a až na základe tohto rozsudku by platiteľ mzdy mohol odopierať výplatu zrážok zo mzdy
žalovanému. Namiesto určenia by sa žalobca mohol domáhať práve s odkazom na ním citovaný § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z., aby sa žalovanému rozsudkom zakázalo uplatňovať právo na tieto zrážky.
Takýto rozsudok by bol totiž rozsudkom na plnenie povinnosti podľa § 137 písm. b) C. s. p., na ktorom
by žalobca nemusel preukazovať naliehavý právny záujem a ktorý by v prípade eventuálneho úspechu

žalobcu viedol k vzniku exekučného titulu, ktorý by umožňoval presadiť toto právo voči žalobcovi.

24. Žalobca teda mal k dispozícii žalobu na plnenie voči žalovanému, čo podľa skôr citovanej judikatúry
vylučuje jej naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Podobne naliehavý právny záujem
žalobcu na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy vylučuje to, že takýmto určením sa nevyrieši
celá spornosť vzťahu žalobcu a žalovaného a takáto žalobca nebude plniť preventívnu funkciu, ktorú

plniť má. Žalobca žalobcu je teda v tejto časti procesne neprípustná podľa § 137 písm. c) C. s. p. a mala
byť správne zamietnutá, na čo odvolací súd musel hľadieť aj z úradnej povinnosti. Rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorý tejto žalobe vyhovel, tak nie je vecne správne, takže nie sú dôvody na jeho potvrdenie
podľa § 387 ods. 1 C. s. p., ale nie sú dané ani dôvody na jeho zrušenie podľa § 389 C. s. p. Preto
odvolací súd podľa § 388 C. s. p. napadnutý rozsudok o výroku o určení neplatnosti dohody o zrážkach

zo mzdy zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok II).

Trovy

25. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť

rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Predmetom žaloby
v prerokúvanej veci boli tri relatívne samostatné nároky - určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo
mzdy, určenie neplatnosti ods. 8.1 zmluvy a zaplatenie sumy celkovo 268,35 €. Pretože prvé dva nároky
nemožno oceniť peniazmi, nemožno teda určiť ich relatívnu váhu voči tretiemu nároku v peniazoch, treba
na účely rozhodnutia o trovách celého sporu považovať tieto nároky za rovnocenné, teda vychádzať z

ich tretinového podielu na celom spore. Žalobca bol úspešný s druhým nárokom (t. j. v 1/3), voči ktorému
žalovaný ani nepodal odvolanie, a s tretím nárokom bol úspešný v rozsahu (248,91 : 268,35 =) 91 % z
1/3. Jeho celková miera úspechu je teda 1/3 + 91 % z 1/3, teda celkovo (33,3 + 0,91 * 33,3 =) 64,3 %.
Žalovaný bol úspešný s prvým nárokom (t. j. v 1/3) a vo zvyšnej časti s tretím nárokom, teda celkovo
v rozsahu 35,7 %. Prevažne úspešnému žalobcovi tak odvolací súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s

§ 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu pomernej časti, t. j. (64,3 - 35,7 =) 28,6 % všetkých
trov konania proti prevažne neúspešnému žalovanému (výrok III). Odvolací súd len upresňuje, že týmto
výrokom je nahradené rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania v celom rozsahu, teda tak
výrok V napadnutého rozsudku, ako aj oba výroky dopĺňacieho rozsudku, ktorými inak bolo o trovách
rozhodnuté celkom nesprávne, keďže ich súd v rozpore s § 255 ods. 2 C. s. p. rozdelil vo vzťahu k

jednotlivým nárokom v konaní.

26. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
odlišné

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.