Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/280/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711200899
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1711200899.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: RECLAIM, a.s., so
sídlom Staromestská 3, Bratislava, IČO: 46 076 760, zast. Mgr. Martin Babčaník, advokát, so sídlom
Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, proti žalovanej: D. T., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. X, J., štátny
občan SR, zast. Mgr. Lucia Kučerková, advokátka, so sídlom J. Jesenského 10, Senec, o zaplatenie
9 602,18 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k.
6C/275/2012-203 zo dňa 20. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9
602,18 € spolu s úrokom z omeškania 7,7 % ročne zo sumy 7 701,35 € od 1.11.2009 do zaplatenia s
tým, že plnením dlžníkov E. J., bytom D. X, XXX XX J. a E.na J., bytom T. XX, XXX XX J., zaviazaných
na plnenie na základe Notárskej zápisnice F. XXX/XXXX, F. XXX/XXXX zo dňa 26.11.2001 spísanej na
Notárskom úrade v Bratislave, Krížna 52, Bratislava notárkou D.. D. U., zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť žalovanej a zároveň plnením žalovanej zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť dlžníkov E.

J. a E. J.. Súd prvej inštancie povolil žalovanej 200-eurové mesačné splátky za účelom plnenia dlhu
splatné vždy k 15-temu dňu toho ktorého mesiaca, ktoré bude poukazovať počnúc právoplatnosťou
rozsudku žalobcovi do vlastných rúk s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stane zročným
celý dlh. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 7 ods. 3 zákona č. 310/1992 Zb. a § 261, § 310, §365 a § 497
Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa

26.11.2001 právny predchodca žalobcu spoločnosť Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. (ďalej ako „PSS,
a.s.“) ako veriteľ a E. J. a E. J. ako dlžníci podpísali Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom dlžníkom vo výške 550
000,- Sk, pričom po pridelení cieľovej sumy a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok sa
mimoriadny medziúver mal zmeniť na stavebný úver pod číslom XXXXXXX X XX vo výške cca 275
000,- Sk. Presná výška stavebného úveru sa mala rovnať rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy pri
pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Podľa čl. II časť mimoriadny medziúver Zmluvy o

mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere sa dlžníci zaviazali na povinnosť vložiť minimálne 50 %
cieľovej sumy z vlastných prostriedkov na účet zmluvy o stavebnom sporení, zároveň sa zaviazali splatiť
poskytnutýmimoriadnymedziúvervrátaneúroku8,5%kudňuuzatvoreniazmluvy.Doprideleniacieľovej
sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžníci zaviazali splácať úroky z mimoriadneho medziúverupravidelnými mesačnými splátkami vo výške 3 896,- Sk, splátka úrokov bola splatná prvý deň každého
mesiaca a musela byť uhradená veriteľovi do 15. dňa mesiaca. Podľa čl. II časť stavebný úver Zmluvy
o mimoriadnom medziúvere sa dlžníci zaviazali uhradiť plnú výšku stavebného úveru vrátane úrokov vo

výške4,7%pravidelnýmimesačnýmisplátkamivovýške3850,-Sk,splátkybolisplatné15.dňakaždého
mesiaca. Podľa čl. III ods. 2 Zmluvy o mimoriadnom medziúvere písomným prehlásením preberá ručiteľ
(žalovaná) v prípade, že je úver zabezpečený aj záväzkom ručiteľa, voči veriteľovi povinnosť vyplývajúcu
z ručenia. Podľa čl. VI. ods. 1 Zmluvy o mimoriadnom medziúvere ak je dlžník v omeškaní so splátkou,
má veriteľ právo účtovať si ročný úrok 3 % pri stavebnom úvere a 5 % pri mimoriadnom medziúvere,

a to z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu zo zameškaných splátok. Podľa čl. VI. ods. 2 Zmluvy
o mimoriadnom medziúvere v prípade omeškania dlžníkov s viac ako dvoma splátkami alebo jednou
splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace je veriteľ oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku
dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti. V týchto prípadoch má veriteľ právo účtovať si 3 % ročne
úrok pri stavebnom úvere a 5 % ročný úrok pri mimoriadnom medziúvere z omeškania nad dohodnutú
úrokovú sadzbu zo zostatku dlhu a zameškaných splátok. Podľa čl. VIII ods. 1 je právny vzťah medzi

zmluvnými stranami upravený právnym poriadkom SR, Obchodným zákonníkom. Pri podpise žalovanej
ako ručiteľa táto prehlásila, že na seba berie voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju
neuspokoja dlžníci. Zo Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení mal prvoinštančný
súd za preukázané, že podľa čl. XIX ods. 2 ak je stavebný sporiteľ v omeškaní so splátkou stavebného
úveru, má stavebná sporiteľňa právo účtovať si úrokov z omeškania 3 % nad dohodnutú úrokovú sadzbu

zo zmeškaných splátok. Z Listu žalobcu žalovanej zo dňa 6.6.2006 má súd za preukázané, že žalovanej
bolo oznámené odstúpenie od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, bol jej zaslaný
na vedomie list a bola upozornená, že ak dlžník celý dlh (229 922,20Sk) v stanovenej lehote (do 7 dní
od doručenia listu dlžníkovi) neuhradí, právny predchodca žalobcu pristúpi k vymáhaniu pohľadávky
súdnou cestou a následne prostredníctvom exekútora aj voči nej ako ručiteľke, ak nesplatí pohľadávku

v primeranej lehote po uplynutí doby poskytnutej dlžníkom na plnenie. Z listu žalobcu zo dňa 22.3.2010
mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobca oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky, oznámil
jej záväzok z úverovej zmluvy a výšku dlžnej sumy 9 633,- € a vyzval ju na splatenie dlhu najneskôr v
lehote do 15 dní od doručenia listu, list si prevzala žalovaná dňa 12.4.2010, ako to vyplýva z pripojenej
doručenky. Podľa počítačového výstupu - výpisu z účtu odstúpeného stavebného úveru podľa stavu ku

dňu 31.10.2009 bola celková dlžná suma vo výške 9 633,00 €, z toho úrok vo výške 1 900,83 €. Z
odpisu Notárskej zápisnice N 632/2001, Nz 632/2001 zo dňa 26.11.2001 vyplýva, že žalovaná spolu
s hlavnými dlžníkmi pred Notárskym úradom D.. D. U. R. T., P. XX, prehlásili, že pohľadávku žalobcu
(jeho právneho predchodcu) podľa bodu I. a svoj záväzok s príslušenstvom v plnom rozsahu čo do
základuavýškyuznávajúaúveropísanývčl.2notárskejzápisnicesazaväzujúsplatiťpodľasplátkového

kalendára podľa čl. II Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorá bola súčasťou
tejto notárskej zápisnice. Ručiteľ prebral písomným vyhlásením povinnosť vyplývajúcu z ručenia (bod
4 notárskej zápisnice).

1.2. Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere prvoinštančný súd posúdil v súlade s §

275 ods. 1 Obchodného zákonníka ako listinu obsahujúcu dva samostatné právne úkony - zmluvu
medzi žalobcom (jeho právnym predchodcom - PSS, a.s.) a dlžníkom a spoludlžníkom a právny úkon
žalovanej vyhlasujúcej, že uspokojí veriteľa, ak dlžníci voči nemu nesplnia určitý záväzok. Zmluvu medzi
žalobcom a dlžníkmi obsiahnutú v listine Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere súd
prvej inštancie posúdil ako zmluvu o úvere (§ 7 ods. 3 zákona č. 310/1992 Zb.), keď obsahovala

záväzok žalobcu okrem identifikačných údajov o stavebnej sporiteľni a o stavebnom sporiteľovi, úrokovú
sadzbu stavebného úveru, podmienky poskytnutia a splácania stavebného úveru, spôsob zabezpečenia
pohľadávok zo stavebného úveru, podmienky, za ktorých možno vykonať prevod práv a povinností zo
zmluvy o stavebnom úvere a podmienky, za ktorých možno odstúpiť od zmluvy o stavebnom úvere (§ 7
ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 310/1992 Zb.). Súd mal za nesporné zaplatenie peňažných prostriedkov

žalobcom na účet dlžníkov, čo navyše nepriamo potvrdila aj žalovaná, žiadny dôkaz o opaku súdu
nepredložila i napriek jej tvrdeniu, že peniaze boli poslané na účet svokry dlžníčky, teda súd prvej
inštancie mal za preukázané, že záväzok žalobcu poskytnúť peňažné prostriedky v súlade so zmluvou
(§ 7 ods. 3 písm. c/ zákona č. 310/1992 Zb.) bol splnený. Dlžníci tak boli v zmysle zmluvy povinní
platiť všetky splátky mimoriadneho medziúveru, resp. stavebného úveru riadne a včas (§ 7 ods. 3

písm. b/ zákona č. 310/1992 Zb.), túto svoju povinnosť si v dohodnutej výške nesplnili, čo žalovaná
nepoprela a na pojednávaní aj ústne uznala. Žalovaná netvrdila, a teda ani nepreukázala, že si splnila
svoju zmluvnú povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v dojednanej dobe (§ 7 ods. 3 písm. c/ zákona č.
310/1992 Zb.). Pokiaľ ide o odstúpenie od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, súdmá za preukázané jeho vykonanie v súlade so zmluvou a § 7 ods. 3 písm. f/ zákona č. 310/1992 Zb.,
keď porušením zmluvy bolo nevrátenie peňažných prostriedkov dlžníkmi žalobcovi. Účinné vykonanie
odstúpenia od zmluvy ako právneho úkonu žalobcu mal súd za preukázané doručenkou. Žalovaná

tak bola povinná zaplatiť do odstúpenia od zmluvy nesplatné peňažné prostriedky do dňa určeného
žalobcom uvedeného v odstúpení od zmluvy. Žalovaná teda bola povinná zaplatiť žalobcovi peňažné
prostriedky v časti nesplatenej istiny, úrokov a úrokov z omeškania, pričom pri určení paričnej lehoty
prvoinštančný súd vychádzal z návrhu žalobcu, ktorý žiadal zaplatenie žalovanej sumy v splátkach po
200,- € pod hrozbou straty výhod splátok, keď podľa § 232 ods. 2 C.s.p. súd môže určiť, že peňažné

plnenie sa môže vykonať v splátkach. Pokiaľ ide o žalovanú, táto vykonala riadne ručiteľský záväzok (§
305 Obchodného zákonníka) a to na listine Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, keď
týmto je podľa jeho obsahu zabezpečený celý úver (§ 304 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z listu zo dňa
6.6.2006 a 20.1.2009 v spojení s doručenkou mal prvoinštančný súd za preukázané vykonanie výzvy
žalovanej ako ručiteľa na zaplatenie sumy 9 171,61 € v primeranej lehote (§ 306 ods. 1 Obchodného
zákonníka), žalovaná bola tak povinná zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi. Nakoľko žalovaná svoju povinnosť

zaplatiť dlžnú sumu popri hlavných dlžníkoch nesplnila, súd prvej inštancie ju zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy.

1.3. Úroky z omeškania prvoinštančný súd priznal žalobcovi v súlade s § 365 Obchodného zákonníka
zo žalovanej sumy, keď Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere obsahovala dohodu o

úrokoch z omeškania (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pre dobu vzniku omeškania je rozhodná
splatnosť stanovená tak ako ju uviedol žalobca v odstúpení od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere, súd teda priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v žalovanej výške. Podľa dohody o
výške úrokov z omeškania je tento o 3 % ročne vyšší ako bežný úrok, ktorý bol dohodnutý vo výške 4,7
% ročne, výsledná výška úroku z omeškania je tak 7,70 % ročne.

1.4. K uplatnenej námietke premlčania vznesenej právnou zástupkyňou žalovanej súd prvej inštancie
uviedol, že aplikácia ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 54 Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 568/2007 Z. z. na právny vzťah strán sporu, uzavretý v roku 2001, na základe
ktorého si žalobca svoj nárok voči žalovanej uplatňuje, nie je možná, vzhľadom na skutočnosť,

že predmetná úverová zmluva je absolútnym obchodom a spravuje sa primárne ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu jej účastníkov. Nie je možné vo vzťahu k ručiteľovi
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko by došlo k porušeniu princípov právneho štátu
a to princípu zákazu retroaktivity. Predmetná právna norma nadobudla účinnosť v roku 2008. V zmysle §
1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich
alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a
ich údržbu, akou predmetná zmluva bola. Právny predchodca žalobcu - PSS, a.s. poskytuje úvery práve
na financovanie bývania, a teda ním uzatvárané zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
sa spravujú zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení (čl. VIII bod 1. úverovej zmluvy). V danom

prípade zmluvy o úvere poskytnutého na stavebné účely sa nejedná o účastníkmi zmluvy dohodnuté
aplikovanie Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného zákonníka, nakoľko táto zmluva patrí
medzi tzv. absolútne obchody podľa ust. § 261 Obchodného zákonníka, a teda premlčanie nárokov z
tejto úverovej zmluvy (vrátane dĺžky premlčacej doby, ako aj začiatku jej plynutia) je upravené zákonom -
Obchodnýmzákonníkom(§387-408Obchodnéhozákonníka),pričomodtýchtoustanovenísavzhľadom

na kogentnosť tejto úpravy účastníci obchodnoprávnych vzťahov nemôžu odchýliť. Ide o podmienky,
vyplývajúce zo zákona a nie zo zmluvy, preto je potrebné aplikovať zákonnú obchodnoprávnu úpravu,
preto otázku premlčania nárokov žalobcu nie je možné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. Ručiteľka (žalovaná) nemá v danom prípade postavenie spotrebiteľa. Ďalej súd prvej
inštancie poukázal na ust. § 310 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa

nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Zo spisu súdu prvej inštancie sp. zn. 31 Er/2933/2008
súd zistil, že od roku 2006 je vedené u súdneho exekútora E.. I. J. pod sp. zn. EX 158/06 exekučné
konanie voči dlžníkovi (E. J.) a spoludlžníkovi (E. J.) z úverovej zmluvy, ktoré stále prebieha, nie
je právoplatne skončené, právny vzťah ručenia je vzťah akcesorický a závisí od záväzku dlžníka
na určité plnenie veriteľovi, vzniká na základe vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, a to ako jeho

zabezpečovací mechanizmus. V ustanovení § 310 je upravená otázka premlčania práva špecifickým
spôsobom, keď zákon nepriamo vyslovuje nemožnosť premlčania práv veriteľa voči ručiteľovi pred
okamihom premlčania práva voči dlžníkovi. Ručiteľ sa teda nemôže úspešne dovolať premlčania skôr,
ako sa premlčí záväzok voči obligačnému dlžníkovi. Ustanovenie § 310 Obchodného zákonníka jetzv. špeciálnou úpravou k všeobecnej úprave premlčania v obchodnom práve podľa § 387 a nasl.
Obchodného zákonníka (viď rozsudok NS ČR 33 Cdo 3445/2008 zo dňa 19.4.2010). Preto súd prvej
inštancie dospel k názoru, že nárok žalobcu premlčaný nie je a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 252 ods. 1 C.s.p. a priznal
v spore úspešnému žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže mal v konaní plný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Prvoinštančnému súdu
vytkla, že vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaná nemá v posudzovanej veci
postavenie spotrebiteľa. Je síce nesporné, že nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.
z., avšak ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Predmetná
zmluva má teda spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské
zmluvy predstavujú osobitný typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah,

bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zákon č. 634/1992 Zb. upravoval
tzv. typovú zmluvu, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva o úvere bola uzavretá pred tým, ako 1.4.2004 nadobudli
účinnosť ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale v zmysle prechodných ustanovení k tejto
novele (zákon č. 150/2004 Z. z.) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona. Ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa
odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Na
právny vzťah medzi stranami sporu je teda potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Z tohto dôvodu aj na premlčanie, ktoré je komplexne upravené

tak v Občianskom, ako aj v Obchodnom zákonníku, je potrebné aplikovať pre spotrebiteľa výhodnejšiu
občianskoprávnu úpravu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že úverová zmluva je tzv. absolútny
obchod. Pôvodný veriteľ vyhlásil úver za splatný dňa 6.6.2006 a od úverovej zmluvy listom odstúpil a
požadoval vrátiť úverové prostriedky v 7-dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy. Po uplynutí
tejto lehoty dňa 13.6.2006 začala plynúť premlčacia lehota. Žalobca podal žalobu na súd po uplynutí

premlčacej lehoty dňa 27.1.2011. Exekučné konanie vedené voči dlžníkom zo zmluvy o úvere navrhol
oprávnený zastaviť pre nemajetnosť v roku 2009, o čom exekučný súd doposiaľ nerozhodol. Táto
exekúcia je navyše nezákonná, nakoľko je vedená na základe uznania dlhu formou notárskej zápisnice
z toho istého dňa, ako bola podpísaná úverová zmluva, teda v čase, kedy dlh ešte neexistoval. Ručiteľ
sa môže brániť voči veriteľovi aj námietkou premlčania hlavného dlhu, aj keď dlžník sám premlčanie

nenamietal. Počas exekučného konania voči dlžníkom premlčacia lehota spočíva len vo vzťahu k nim,
nie vo vzťahu k ručiteľovi, pretože potom by pre ručiteľa úplne strácal význam inštitút premlčania
záväzku.

3. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že úverová zmluva priamo zo zákona

podlieha právnemu režimu Obchodného zákonníka. Kogentné ustanovenie § 261 ods. 3 Obchodného
zákonníkabolomodifikovanéažprijatímzákonač.102/2014Z.z.,ktorývdanejčastinadobudolúčinnosť
až dňa 1.4.2015. Ide o hmotnoprávnu normu, na ktorú sa vzťahuje princíp zákazu retroaktivity. Pokiaľ
žalovaná namietala, že zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb.,
žiadne ustanovenie predmetného zákona neustanovilo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka

na obchodnoprávne vzťahy. Ani zákon č. 150/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by zavádzalo
prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka na obchodnoprávne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ. Ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
zákonač.150/2004Z.z.zmluvyoúvereexplicitnenepatrilimedzispotrebiteľskézmluvy.Pokiaľžalovaná
v tejto súvislosti poukázala na smernicu Rady č. 93/13/EHS, v čase uzavretia zmluvy SR nebola členom

EÚ. Ďalej žalobca argumentoval, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe
jednostranného ručiteľského vyhlásenia žalovanej, nejde o dvojstranný spotrebiteľský vzťah. Žalobcovi
ako veriteľovi nemôžu byť odopreté práva voči žalovanej podľa § 310 Obchodného zákonníka. Žalovaná
nebola schopná uviesť konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by v čase uzavretia zmluvy v roku
2001 umožňovalo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka na absolútny obchodno-právny vzťah.

Účastníci právneho vzťahu mohli mať legitímne očakávanie, že sa bude vrátane premlčania spravovať
Obchodným zákonníkom. Právny názor deklarujúci pravú retroaktivitu Najvyšším súdom SR v rozsudku
sp. zn. 3MCdo 12/2014 predstavuje bezprecedentné porušenie základov právneho štátu. V konaní nie
je a nebolo sporné, že zabezpečená pohľadávka voči obligačným dlžníkom nie je a nebola premlčaná,keďže je od 19.9.2006 vymáhaná v exekučnom konaní, v zmysle § 310 Obchodného zákonníka nemôže
byť premlčaný ani nárok žalobcu voči žalovanej. Žalobca podal žalobu pred uplynutím premlčacej doby
podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka.

4. Žalovaná repliku k vyjadreniu žalobcu v stanovenej lehote nepodala.

5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa

§ 388 C.s.p..

7. Odvolací súd po oboznámení sa so súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním a jeho
odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj argumentáciou strán sporu v prvoinštančnom a odvolacom
konaní konštatuje, že rozhodujúcou okolnosťou určujúcou spôsob rozhodnutia v posudzovanom spore,

je povaha zmluvných vzťahov medzi žalobcom resp. jeho právnym predchodcom na jednej strane a
žalovanou a primárnymi dlžníkmi (ktorí nie sú stranou tohto sporu) na strane druhej, a to z hľadiska
aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu spotrebiteľa na tieto právne vzťahy. Súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil, keď nepovažoval Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
uzavretú dňa 26.11.2001 medzi právnym predchodcom žalobcu Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. ako

veriteľom a E. J. a E. J. ako dlžníkmi za spotrebiteľskú zmluvu so všetkými právnymi dôsledkami s
tým spojenými, a keď rovnako za spotrebiteľskú zmluvu nepovažoval dohodu o ručení (tzv. ručiteľské
vyhlásenie) uzavreté medzi Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovanou ako ručiteľkou.

8. Základ argumentácie žalobcu, s ktorým sa stotožnil i súd prvej inštancie, spočíval v tom, že predmetná

zmluva a dohoda o ručení boli uzavreté pred 1.4.2004 (konkrétne 26.11.2001), teda pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, a ktorým bol prvýkrát
v tomto kódexe upravený inštitút spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň aplikácia ustanovení § 52 a nasl.
na úverovú zmluvu ako zmluvný typ výslovne neuvedený v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 1.1.2004 do 31.12.2007 by prichádzala podľa názoru súdu prvej inštancie do

úvahy až od účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým bol novelizovaný okrem iného § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že zákonodarca ustúpil od snahy o taxatívne vymedzenie
okruhuspotrebiteľskýchzmlúvsohľadomnazmluvnýtypaprijaleurokonformnúdefiníciuspotrebiteľskej
zmluvy, podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

9. Vyššie uvedené názory odvolací súd považuje za nesprávne a prekonané. Predovšetkým je potrebné
uviesť, že inštitút spotrebiteľskej zmluvy nebol do právneho poriadku SR zavedený zákonom č. 150/2004
Z. z. účinným od 1.4.2004, ale s týmto inštitútom operoval už zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa,hocivčaseuzavretiezmluvyvposudzovanejvecipoužívalpojemtypovázmluva(§23aods.

1 zákon č. 634/1992 Zb. v znení účinnom od 1.1.2000) a k terminologickému posunu na „spotrebiteľskú
zmluvu“ došlo až s novelizáciou tohto predpisu s účinnosťou od 25.11.2004.

10. Je nepochybne pravdou, že v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy sa na ňu
nemohli vzťahovať v tom čase neexistujúce ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak

nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z. sa aj skôr uzavreté spotrebiteľské zmluvy dostali do
právneho režimu spotrebiteľských zmlúv tak, ako je upravený v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ustanovenia § 879f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka stanovujú iba trojmesačné prechodné obdobie,
v ktorom sa mali dotknuté spotrebiteľské zmluvy uviesť do súladu s ustanoveniami na ochranu
spotrebiteľa. Inak však v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka nie je žiadna osobitná

norma vylučujúca pôsobnosť § 52 a nasl. na zmluvy uzavreté do 31.3.2004, z tohto dôvodu sa bez
ďalšieho nová právna úprava vzťahuje aj na skôr vzniknuté právne vzťahy. V danom prípade ide o
nepravú retroaktivitu, ktorá na rozdiel od pravej retroaktivity nie je zakázaná a nie je v rozpore s
princípmi demokratického a právneho štátu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na v tomto smereustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi
novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej
právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc

práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej
právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4 Cdo 98/2010).

11. K argumentáciu prvoinštančného súdu, podľa ktorého by zmluva o úvere mohla byť považovaná
za spotrebiteľskú až počnúc 1.1.2008, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka
č. 568/2007 Z. z. meniaca definíciu spotrebiteľskej zmluvy tak, že pod tento pojem bola prvýkrát
podraditeľná aj zmluva o úvere, odvolací súd uvádza, že aj do 13.12.2007 bolo potrebné ustanovenie

§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať eurokonformne. Súdy členských štátov EÚ sú pri
aplikácií vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere v súlade so znením a
účelom príslušných smerníc, aby bolo zabezpečené dosiahnutie smernicami požadovaného výsledku,
resp. v širšom zmysle harmonizácie práva v EÚ. Smernice, hoci v princípe nemajú priamy účinok,
predstavujú dôležitú výkladovú pomôcku, a to najmä v tak na úrovni EÚ harmonizovanom odvetí,

akým je spotrebiteľské právo. Konkrétne smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách obsahuje v čl. 2 definíciu spotrebiteľa ako fyzickej osoby konajúcej s
cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu a predajcu alebo dodávateľa
ako akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu konajúcu s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu, bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu. Pri dôslednom

eurokonformnom výklade aplikovateľných vnútroštátnych predpisov nie je potom možné dospieť k
inému záveru, ako že za spotrebiteľskú zmluvu je potrebné považovať každú zmluvu uzavretú medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, ktorí spĺňajú vyššie uvedenú definíciu. V konaní nebolo sporné, že právny
predchodca žalobcu a žalovaná spĺňajú znaky dodávateľa resp. spotrebiteľa. Navyše, ako už bolo
uvedené, predmetná zmluva zodpovedala už v čase jej uzavretia i tzv. typovej (neskôr spotrebiteľskej)

zmluve podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. Preto bez ohľadu na vtedy účinné znenie
definície spotrebiteľskej zmluvy ustanovenej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka bolo potrebné za
spotrebiteľskú zmluvu pokladať každú, ktorá mala znaky typovej zmluvy a jej účastníkmi boli dodávateľ
a spotrebiteľ.

12. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aj dohoda o ručení predstavuje zmluvu a nejde len o
jednostranný právny úkon. Právna teória je jednotná v tom, že ručenie či už podľa § 546 Občianskeho
zákonníka alebo podľa § 303 Obchodného zákonníka (a to napriek do istej miery mätúcej dikcii
Obchodného zákonníka) vzniká uzavretím dohody medzi veriteľom a ručiteľom. Ručenie nemožno
veriteľovi nanútiť proti jeho vôli a tým od neho napríklad vyžadovať splnenie povinnosti oznámiť ručiteľovi

výšku pohľadávky. Nakoľko právny predchodca žalobcu mal pri uzatváraní dohody o ručení postavenie
dodávateľa a ručiteľka (žalovaná) nepochybne postavenie spotrebiteľov, na dohodu o ručení treba
nazerať ako na spotrebiteľskú zmluvu, a to bez ohľadu na to, že malo ísť o dohodu o ručení uzavretú
podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

13.ZvyššieuvedenýchdôvodovjepotrebnétakZmluvuomimoriadnommedziúvereastavebnomúvere,
ako aj dohodu o ručení zo dňa 26.11.2001, hoci založené pred 1.4.2004, považovať za spotrebiteľské
zmluvy, na ktoré sa vzťahuje aj ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovujúce
prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak malo aplikovať normy Obchodného
zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Občiansky zákonník sa

v spotrebiteľských vzťahoch aplikuje aj tam, kde Obchodný zákonník obsahu komplexnú právnu úpravu
daného inštitútu.

14. Nakoľko súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že právne vzťahy medzi stranami sporu
nemajú spotrebiteľskú povahu, nemohol sa potom ani správne vysporiadať s námietkou premlčania

žalovaného nároku vznesenou žalovanou. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu
odstúpil od úverovej zmluvy listom zo dňa 6.6.2006. Odstúpenie od zmluvy obsahovalo lehotu na
splnenie dlžnej sumy 7 dní od doručenia. Odstúpenie od zmluvy bolo doručené dlžníkom dňa 17.6.2006
(doručenka na č. l. 38 spisu), lehota na plnenie preto uplynula dňa 23.6.2006. Dňa 24.6.2006 sa dlžnícidostali do omeškania s plnením celého dlhu. Nakoľko odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku
zrušuje (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a jednotlivým účastníkom zmluvy vzniká povinnosť vydať
si navzájom, či si plnili (§ 457 Občianskeho zákonníka), teda ich vzájomné nároky sa dostávajú do

právneho režimu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahuje sa
na nároky zo takto zrušenej zmluvy osobitná dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade niet pochýb, že žalobca v čase odstúpenia od zmluvy vedel
o existencii bezdôvodného obohatenia na strane dlžníkov, preto premlčacia lehota začala plynúť dňa
24.6.2006 a uplynula dňa 24.6.2008. Žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 27.1.2011, teda

zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Hoci samotný ručiteľský záväzok žalovanej sa odstúpením od
zmluvynedostaldorežimubezdôvodnéhoobohatenia,nakoľkoručiteľkasamaodveriteľažiadneplnenie
neobdržala, v zmysle § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže ručiteľ proti veriteľovi uplatniť všetky
námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník. Pohľadávka žalobcu je preto v celom rozsahu premlčaná.

15. Žalobca v súvislosti s premlčaním uviedol, že dlžníci v notárskej zápisnici č. N 632/2001, NZ

632/2001 zo dňa 26.11.2001 písomne uznali dlh čo do výšky a dôvodu, preto je v ich prípade
premlčacia lehota desaťročná, od momentu tohto uznania (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Uznanie dlhu dlžníkom je však účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas (§ 548 ods. 3
Občianskeho zákonníka), vyslovenie takéhoto súhlasu v konaní preukázané nebolo. Z tohto dôvodu
by sa účinky uznania dlhu, ak by bolo platné, na ručiteľku aj tak nevzťahovali a pohľadávka žalobcu

by sa voči nej sa premlčala vo všeobecnej premlčacej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda
dňa 24.6.2009, pričom však ako už bolo uvedené, žaloba bola podaná až dňa 27.1.2011. Ustanovenie
§ 310 Obchodného zákonníka v prípade ručiteľa, ktorý je spotrebiteľom, aplikovať nemožno. V tomto
prípade tiež nemožno aplikovať obchodnoprávnu úpravu, podľa ktorej má uznanie dlhu účinky aj
voči veriteľovi (§ 323 ods. 3 Obchodného zákonníka). Z obsahu spisu je však zrejmé, že dlžníci

uznali svoj dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu čo do dôvodu a výšky v deň uzavretia Zmluvy o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, t.j. 26.11.2001. Uznali teda neexistujúci dlh, resp. dlh,
ktorý mal vzniknúť len v budúcnosti. Takéto uznanie je dlhu je neplatné. Je pritom bezpredmetné, že na
podklade uznania dlhu, ktoré bolo poňaté do notárskej zápisnice, prebieha toho času exekučné konanie
voči primárnym dlžníkom. Súd v civilnom sporovom konaní je oprávnený samostatne prejudiciálne

posudzovať otázku platnosti právnych úkonov. Skutočnosť, že exekučný súd vydal na základe notárskej
zápisnice obsahujúcej neplatné uznanie dlhu poverenie na vykonanie exekúcie, nemá žiaden záväzný
význam pre rozhodnutie v posudzovanej veci.

16. Odvolací súd z uvedených dôvodov vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

17. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého ak odvolací
súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a v
súlade s § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. V konaní bola plne úspešná žalovaná,

preto jej vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v rozsahu
100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).