Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107208719
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4107208719.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: Rímskokatolícka
cirkev, Farnosť Janíkovce, so sídlom Hlavná 57, Nitra, IČO: 34 072 438, zastúpená : JUDr. Svorad
Petruška,advokátsosídlomNitra,Kupecká18,protižalovanému:Slovenskýpozemkovýfond,sosídlom
Bratislava, Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti

uzneseniu Okresného súdu Nitra, č. k. 17C/121/2007-440 zo dňa 12. februára 2018 , takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra, č. k. 17C/121/2007-440 zo dňa 12. februára
2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol, že žalovanému sa priznáva plná náhrada trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou § 151 odsek 3 O.s.p., § 470 odsek 1, 2, § 256 odsek 1,
§ 262 odsek 1, 2 CSP.

2. Uviedol, že žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal žalobou podanou na
Okresnom súde Nitra (ďalej len "súd") dňa 27.4.2007 o vydania nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v

katastrálnom území obcí E. a B. X. označených podľa zápisu v pozemnoknižných vložkách spolu s
príslušnou dokumentáciu. Ďalej poznamenal, že uznesením, č. k. 17C/121/2007-288 zo dňa 13.02.2012
konanie zastavil s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.6.2012.

3. Súd prvej inštancie za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania zisťoval zavinenie

niektorej zo strán na zastavení konania. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť bez
toho, aby žalovaný splnil to, čoho sa petitom žalobca domáhal a taktiež žalovaný neuznal právo žalobcu,
ktorého sa v spore domáhal. Prijal záver, že konanie bolo zastavené pre správanie žalobcu, a nie pre
správanie žalovaného. Poukázal na to, že súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúma
zavinenie iba z procesného hľadiska a neposudzuje právo žalobcu, podľa hmotného práva. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že žalobca späťvzatím návrhu zavinil zastavenie konania, a preto priznal

žalovanému právo na plnú náhradu trov, ktoré žalovanému v konaní vznikli.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý
navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v súlade s § 388 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zmenil tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania
neprizná, alternatívne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v

predmetnej právnej veci bola žaloba podaná právnym predchodcom žalobcu dôvodne, pričom tento
si uplatnil právo na vrátenie nehnuteľnosti z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z.z.Právny predchodca žalobcu vychádzal z identifikácie parciel a z príslušnej pozemnoknižnej vložky.
Keďže právny predchodca žalobcu nemal k dispozícii inú aktuálnu identifikáciu parciel a na podanie
žaloby mu končila prekluzívna lehota, podal predmetnú žalobu z opatrnosti a najmä z dôvodu reálnej

hrozby straty práva v zmysle § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z. z. Následne sa v žalovaných katastrálnych
územiach E. a B.e viedlo konanie o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov
k nim, na základe ktorého sa zostavil a následne schválil Register obnovenej evidencie pozemkov
(ROEP). Žalobca dňa 09.10.2007, 11.01.2012 zobral žalobu späť a 10.02.2012 zobral žalobu späť v
celom rozsahu. Argumentoval, že žalobca využil len svoje právo a požiadal o vydanie vlastníctva k

pozemkom, ktoré mu boli štátom odňaté v rozhodnom období, pričom tak učinil na základe reštitučného
zákona. Ak by žalovaný počas konania poskytol žalobcovi pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní
potrebných dokumentov, nemuselo dôjsť k podaniu žaloby. Upozornil na skutočnosť, že žalovaný,
ako aj iné orgány verejnej moci, neposkytli právnemu predchodcovi žalobcu, ako osobe oprávnenej,
pomoc a súčinnosť tak, ako im to ukladá reštitučný zákon. Citoval § 8 ods. 3 zákona č. 161/2015 Z.
z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. V zmysle uvedeného ustanovenia, bol žalovaný ako povinná
osoba poskytnúť žalobcovi pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní potrebných dokumentov. Napriek
tomu, že žalovaný mal k dispozícií dokumenty a verejné listiny, žalobcovi súčinnosť neposkytol a na
výzvu nereagoval. Konanie žalovaného, resp. jeho nečinnosť bola v rozpore s účelom reštitučného
zákona. Upriamil pozornosť na § 255 ods. 1, podľa ktorého súd prizná strane, ktorá mala vo veci plný

úspech náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci
úspech nemala. V tomto konkrétnom prípade nie je možné hovoriť, že by mal žalovaný plný úspech, a
ani žeby si bránil právo proti žalobcovi a to z dôvodu, že žaloba bola dôvodná, vychádzala z reštitučného
zákona a žalobca sa ňou domáhal nápravy krívd spáchaných na ňom komunistickým režimom. Vyslovil
názor, že trovy, ktoré žalovaný žiada priznať neboli účelne vynaložené na uplatňovanie práva alebo

bránenie práva, pretože žalovaný disponuje dostatočným množstvom kvalifikovaných zamestnancov,
ktorí by ho v konaní mohli kvalifikovane zastupovať, pričom v uvedenej súvislosti poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 zo dňa 9.9.2004. Navyše, dospel k názoru, že
reštitučné konanie je oslobodené od súdneho poplatku v zmysle reštitučného zákona, z čoho je možné
subsidiárne odvodiť, že v reštitučnom konaní by nemala byť žalovaným priznaná náhrada trov konania,

a to práve s ohľadom na špecifickosť reštitučného konania. Zdôraznil, že v zmysle § 257 CSP, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať, pričom už samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní,
keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala krivdy spáchané minulým režimom na pôvodných
vlastníkoch. Vyzdvihol stanovisko vyjadrené v reštitučných sporoch, napr. Okresného súdu Levice,

č.k. 9C/138/2006-369 zo dňa 12.09.2007 alebo Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 6Co/43/2009 zo dňa
16.02.2010.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom
súdu prvej inštancie o dôvodnosti aplikácie § 256 ods. 1 CSP v posudzovanej právnej veci. V súvislosti

s aplikáciou citovaného § 256 ods. 1 CSP poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 7MCdo/4/2010 zo dňa 14.09.2011. Poukázal na obsah spisu, ako aj
odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie vyplynulo z ktorých vyplýva , že žalovaný s
uplatneným právom žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z.z.
k nehnuteľnostiam, ktoré boli označené v žalobe zo dňa 27.04.2007 nesúhlasil, opakovane namietal

nesplnenie, príp. nepreukázanie splnenia podmienok pre vznik práva žalobcu na vydanie a navrátenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. a teda žalobcom uplatnené právo
do právoplatného skončenia neuspokojil, a to ani z časti. K tvrdenej „dôvodnosti podania žaloby zo dňa
27.04.2007,“ doplnil, že súdne konanie, aj celý jeho priebeh bolo spôsobené nečinnosťou žalobcu až
do podania žaloby. Žalobca napriek stanoviskám žalovaného zo dňa 12.05.2006 a 23.05.2006, ktorými

žalobcu upozornil na nutnosť predloženia listinných dôkazov za účelom posúdenia oprávnenosti nároku
žalobcu a možnosti postupu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. až do podania žaloby nekonal
a všetky potrebné listinné dôkazy začal zabezpečovať až v priebehu súdneho konania, argumentujúc
objektívnymipríčinami.Pokiaľideolehotustanovenúv§5ods.1,ksúdnemukonaniuzdôvoduhroziacej
preklúzie by nedošlo, keďže od podania výziev žalobcu na vydanie nešpecifikovaných nehnuteľností zo

dňa 21.04.2006 až do podania žaloby dňa 27.04.2007 mal žalobca dostatok času. Vyjadrenie žalobcu,
že reštitučné konanie je oslobodené od súdneho poplatku z čoho je možné subsidiárne odvodiť, že v
reštitučnom konaní by nemala byť žalovaným priznaná náhrada trov konania považoval za účelové a
nemajúce oporu v ustálenej judikatúre k zákonu č. 161/2005. Konštatoval, že ani prípadné oslobodenieúčastníka od povinnosti platiť súdny poplatok nemôže mať vplyv na jeho povinnosť nahradiť trovy
konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 OBo/181/2007 a
sp. zn. 2 Obo 89/2010). K žalobcom namietanej účelnosti vynaložený trov na uplatňovanie

alebo bránenie opráva dodal, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v
tejto veci korešponduje s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
posudzovanej otázke (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2MCdo/16/2012
zo dňa 26.06.2013, 7Cdo/93/2012). Nesúhlasil s právnym názorom, ktorý bol uvedený v odvolaní zo dňa
02.03.2018 o dôvodnosti aplikácie § 257 CSP z dôvodu existencie okolností hodných osobitného zreteľa

spočívajúcich v osobitnej povahe zákona č. 161/2005 Z. z.. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené, podľa
jeho názoru nie je dôvodné aplikovať § 257 CSP, pretože v posudzovanej veci neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa a nie je daná ani výnimočnosť spočívajúca v okolnostiach veci alebo výnimočnosť
vo vzťahu k účastníkom konania. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) a tiež právnym názorom NS
SR vyjadrenom v uznesení zo dňa 29. 09. 2015 sp. zn. 4MCdo 16/2014 dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdiť
ako vecne správne.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

9. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 odsek 1, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého

súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť
o trovách konania (§ 362 ods. 1 CSP). Tak ako súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, je povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

13. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
(pôvodne§146ods.2a§147OSP)bolatransformovanádopodobyvyjadrenejv§256CSPaznamená,
že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia
je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím

súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.Pojem„procesnézavinenie“,použitývustanovení§256CSP,saposudzujevýlučnezprocesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom

príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a
dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).
Prvkomzavineniamôžebyťajnáhoda,napr.odpadnutiepredmetusporu,pretoženičztohoniejemožné
pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselobyť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná
dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

14. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je
súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú
splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za
daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

15. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby

tieto trovy nahradila protistrane. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno §
257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť.

16. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou, ktorá bola doručená súdu prvej
inštanciedňa27.04.2007domáhalavydanianehnuteľnýchvecí,ktoréšpecifikovalavžalobesamotnej.V
priebehu konania zobrala žalobu dňa 09.10.2007 a 11.01.2012 späť a dňa 10.02.2012 v celom rozsahu

späť. Ako dôvod späťvzatia v celom rozsahu žalobkyňa uviedla, že predmetné nehnuteľnosti, ktorých
vydania sa domáhala, už boli zapísané do listu vlastníctva žalobcu. Vzhľadom na uvedené, súd prvej
inštancie rozhodol, uznesením, č. k. 17C/121/2007-288 zo dňa 13.02.2012 konanie zastavil (výrok I.) a o
trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(výrok II.). Následne súd prvej inštancie uznesením, č.k. 17C/121/2007-292 zo dňa

25.05.2012 rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 3.658,66
eura a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Na základe podaného odvolania
žalobcu proti uvedenému uzneseniu, rozhodol Krajský súd v Nitre, uznesením, č. k. 7Co/160/2012-311
zo dňa 31.07.2012 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, uznesením, č. k. 17C/121/2007-321 zo dňa

06.11.2012 rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Proti predmetnému uzneseniu
podal odvolanie žalovaný, pričom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako
vecne správne. Následne na základe podnetu žalovaného, podala Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky mimoriadne dovolanie. O dovolaní rozhodol uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky,
č. k. 4MCdo/16/2014-434 zo dňa 29.09.2015 tak, že zrušil uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

7Co/21/2013 zo dňa 30.09.2013 a uznesenie Okresného súdu Nitra, č.k. 17C/121/2007-321 zo dňa
06.11.2012 a vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uvedenom uznesením skonštatoval, že súdy nižšieho stupňa žalovanému nepriznali náhradu trov
právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona nárok, čím mu sťažili prístup k právnej pomoci v
konaní na súde, pretože aj za situácie, kedy nezavinil zastavenie konania bol nútený si náklady na

právne zastupovanie hradiť sám. Zdôraznil, že uplatňovanie názoru súdov o tom, že účastník konania
disponujúci právnym oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá
nárok na náhradu trov konania za právne zastupovanie v konaní by de facto znamenalo, že nárok na
náhradu trov za právne zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním,
množstvo korporácií, obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a pod., čo by

viedlo k ich diskriminácií a nerovnému postaveniu v konaní. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci
Najvyšším súdom Slovenskej republiky opätovne rozhodol tak, že žalovanému priznal plnú náhradu
trov konania.

17. Odvolací súd preskúmavajúc odvolanie žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní rozhodol vecne správne. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak došlo k zastaveniu konania v
dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v
prípade, ak pre jeho správanie bola vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne (nález Ústavného
súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017). K zastaveniu konania prišlo z dôvodu späťvzatiažaloby žalobkyňou, ktorá ako dôvod uviedla, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáhala v tomto
konaní boli zapísané do katastra nehnuteľnosti, čím sa stala ich vlastníčkou. Zastavenie konania,
v konečnom dôsledku svojím správaním procesne zavinila sama žalobkyňa a nie žalovaný, ktorý sa

od začiatku sporu legitímne bránil. Navyše, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení
zo dňa 29. 09. 2015 sp. zn. 4MCdo 16/2014 konštatoval, že žalovaný nezavinil zastavenie konania.
Odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemôže vysloviť ani
iný právny záver, ako ten, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania, preto považuje uznesenie
súdu prvej inštancie za vecne správne a objektívne. Reagujúc na námietky žalobcu, odvolací súd ešte

poznamenáva, že žalobca mylne akcentoval na ustanovenie, ktoré precizuje náhradu trov konania v
prípade úspechu v konaní vo veci samej (§255 odsek 1 CSP), pretože v posudzovanom spore prišlo k
zastaveniu konania, kde súd pri nároku na náhradu trov neskúma úspech v merite veci, ale procesné
zavinenie na zastavení konania. Z uvedeného je zrejmé, že tieto dva pojmy nemožno stotožňovať,
pretože zákonodarca striktne diferencuje nárok na náhradu trov konania v prípade úspechu a nárok
na náhradu trov konania v prípade zastavenia konania. Okrem toho, odvolací súd sa plne stotožňuje

s názorom žalovaného v tom, že ak je konanie oslobodené od súdneho poplatku, neznamená to
automaticky stratu povinnosti nahradiť trovy konania druhej strane (za predpokladu, že nato existuje
legitímny dôvod). Takýto právny názor je logický, ale aj súladný s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, ktorú musí odvolací súd ako aj ostatné všeobecné súdy plne rešpektovať
(článok 2 odsek 3 CSP).

18. Odvolací súd navyše skúmal, či v danom prípade neexistovali žiadne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu
trov konania voči žalobcovi. Nové ustanovenie § 257 CSP je formulované podstatne všeobecnejšie,

než pôvodne § 150 ods. 1 a 2 OSP a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Použitie tohto
ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: - dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje, výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára
priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa
súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen
tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale

aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať
si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). V
danej veci podľa názoru odvolacieho súdu neexistovali žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, už
tobôž nie, že tieto môže zakladať samotný charakter reštitučných zákonov. Uvedené by potom vytváralo
prekážku na priznanie nároku na náhradu trov konania strane, ktorá bola v konaní úspešnejšia, alebo

ktorá nezavinila zastavenie konania. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie
je možné aplikovať ustanovenie § 257 CSP, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol
žalovanému voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov celého konania v zmysle ustanovenia § 387
odsek 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

19. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).