Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104136443
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104136443.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EditySzabovejačlenieksenátu

JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: X. B., B. F.. B. Č..
XX/X, XXX XX O., proti odporcom v 1. rade: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 10, 813 63 Bratislava,
zast. advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom Námestie Biely kríž č. 3, Bratislava a v 2. rade:
Zentiva,a.s.,Nitrianskač.100,92027Hlohovec,zast.Allen&OveryBratislava,s.r.o.,sosídlomEurovea
Central 1, Pribinova č. 4, 811 09 Bratislava, o určenie výšky straty na zárobku z pracovného úrazu ku dňu
31.12.2003, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.11.2013,
č.k. 10C/337/2004-275 v časti, ktorou zamietol tretí, alternatívny petit návrhu, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.11.2013, č.k. 10C/337/2004-275 v
napadnutej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa podľa pripustenej zmeny petitu
návrhu na pojednávaní dňa 12.6.2013, ktorým žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mal voči
odporcovi v 2. rade nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 5.350,- Sk, t.j. 177,59 eur brutto,
resp. 4.815,- Sk, t.j. 159,83 eur netto, alternatívne, aby súd určil, že mu patrila ku dňu 31.12.2003
voči odporcovi v 2. rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 3,529,90 Sk, t.j. 117,17 eur brutto,
resp. 3.176,91 Sk, t.j. 105,45 eur netto, alternatívne, aby súd určil, že výška jeho priemerného zárobku

rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto.
Odporcovia v 1. a 2. rade žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.
Súd prvého stupňa prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10.5.2006, č.k. 10C 337/2004-88 tak,
že návrhu navrhovateľa, ktorým sa pôvodne domáhal určenia, že ku dňu 31.12.2003 mal voči odporcovi
v 2. rade nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 5.350,- Sk v celom rozsahu vyhovel. Pri svojom
rozhodnutí vychádzal súd z ust. § 272 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a z ust.
§ 201 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP), účinného ku dňu 31.12.2003. Zdôraznil, že z ust. §

201 ZP nevyplýva, že pri výpočte výšky straty na zárobku sa má prihliadať na priznanú valorizáciu
dôchodku. Pri svojom rozhodnutí súd zastával názor, že opačný výklad by bol diskriminačným výkladom,
poškodzujúcim nárok navrhovateľa smerujúcim k zníženiu jeho životnej úrovne. Ak by súd akceptoval
výklad odporcov v 1. a 2. rade, ktorí tvrdili, že sa pri výpočte výšky straty na zárobku po skončení
práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku, mohla by nastať situácia, že valorizovaný
dôchodok by mohol úplne "skonzumovať" náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom (úrazovú rentu). Náhrada straty na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom (t. č. úrazová renta) je samostatná dávka patriaca
navrhovateľovi súbežne s dôchodkom, je valorizovaná samostatnými opatreniami Ministerstva práce
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.Na základe odvolania obidvoch odporcov Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12.3.2008, č.k.
4Co/424/06-121 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol na tom skutkovom základe, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa pri výpočte

straty na zárobku po skončení práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku. Pri určovaní
náhrady straty na zárobku sa započítavajú čiastočné invalidné dôchodky a invalidné dôchodky v
skutočnej sume valorizované podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia, pričom poukázal aj
na to, že bol zrušený limit 5.700,- Sk, ako aj percentuálna limitácia pri vypočítaní výšky náhrady za
stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Valorizáciu priemerného zárobku rozhodujúceho pre

výpočetnáhradystratynazárobkuupravovalzák.č.320/1993Z.z.oúpravenáhradystratynazárobkupo
skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a opatrenia
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 132/1995 Z.z., č. 151/1996 Z.z., č. 98/1997 Z.z.,
č. 120/1998 Z.z., č. 125/1999 Z.z., č. 194/2000 Z.z., č. 235/2001 Z.z., č. 340/2002 Z.z. a č. 199/2003
Z.z.. V prejednávanej veci výška predchádzajúceho hrubého príjmu navrhovateľa v sume 4.215,- Sk
nebola medzi účastníkmi sporná, však spornou bola otázka valorizácie tohto príjmu a prihliadanie na

valorizovaný invalidný dôchodok. Valorizácia tohto príjmu v zmysle citovaných predpisov za zažalované
obdobie, vrátane posledného opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. 190/2003
Z.z., predstavovala 184%, preto valorizovaný príjem navrhovateľa činil sumu 11.987,- Sk. Od tohto
valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať v zmysle platnej právnej úpravy valorizovaný dôchodok
navrhovateľa vo výške 5.047,- Sk, pričom bolo treba zohľadniť 50% mieru zavinenia navrhovateľa pri

vzniku úrazu. Potom výška straty na zárobku činila sumu 2.524,- Sk brutto, po odpočítaní dane sumu
2.272,- Sk, čiže vo výške určenej odporcom v 2. rade. Preto nárok navrhovateľa na určenie vyššej
straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný a z toho dôvodu
jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, na základe navrhovateľom podaného dovolania,

uznesením zo dňa 1.7.2009, č. k. 5Cdo/178/2008-141 zrušil a rozsudok Krajského súdu v Bratislave a
vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že bolo potrebné prisvedčiť námietke navrhovateľa, že pri výpočte
jeho priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom bolo treba vychádzať z ust. § 201 ods. 2 ZP, v
zneníúčinnomod1.7.2003,atedajehopriemernýzárobokupraviťovýškupriznanýchpercentpostupne,

zvyšovaním naposledy percentuálne upraveného priemerného zárobku. Prechodné ust. § 252a ods. 1
ZP k úpravám vykonaným zák. č. 210/2003 Z.z., účinným od 1.7.2003, je vzhľadom na čas vzniku
nároku upravenej náhrady za stratu na zárobku poľa názoru dovolacieho súdu nepoužiteľné.
Uznesením č.k. 4Co/284/2009-158 Krajský súd v Bratislave následne rozsudok súdu prvého stupňa zo
dňa 10.5.2006 č. k. 10C/337/2004-88 zrušil a zaviazal súd prvého stupňa konanie prerušiť v zmysle ust.

§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. za účelom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS
SR), či právne predpisy týkajúce sa prejednávanej veci, predovšetkým ust. § 201 ods. 1 ZP, v spojení s
prechodným ust. § 251 ods. 1 a 2 ZP sú v súlade, resp. v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25.11.2010, č. k. 10C/337/2004-173 podľa § 109 ods. 1 písm.
b) veta druhá O.s.p. konanie prerušil a dňa 23.2.2011 podal podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR návrh ÚS

SR podľa § 18 ods. 1 písm. d), § 19 a § 37 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii ÚS SR, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov, na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov, a to konkrétne ust.
§ 201 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. , v spojení s prechodným ust. § 251 ods. 1 a 2 ZP práce, s čl. 1
ods. 1 Ústavy SR.
ÚS SR uznesením zo dňa 21.3.2012, č. PL ÚS 3/2012-19, návrh Okresného súdu Bratislava I spolu s

návrhomniektorýchposlancovNárodnejradySlovenskejrepublikyodmietolakozjavneneopodstatnený.
Uviedol, že s návrhom Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal aj napriek tomu, že ust. § 201 ods. 1 ZP
bolo s účinnosťou od 1.1.2004 zrušené ust. § 294, bod 27 zák. č. 461/2000 Z. z. o sociálnom poistení,
v znení neskorších predpisov. ÚS SR rozhodol o návrhu Okresného súdu Bratislava I a odklonil sa od
svojej doterajšej judikatúry z dôvodu, že sa priklonil k dôslednejšiemu uplatňovaniu zásady materiálnej

ochrany ústavnosti. Zastavenie konania by totiž poprelo zmysel a účelnosť konania o súlade právnych
predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa čl. 144 ods.
2 Ústavy SR, a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly
ústavnosti právnych predpisov, z ktorého Ústava vychádza, a napokon aj výrazom neprimeraného
príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti. K ust. § 251 ods. 1, 2 ZP ÚS SR uviedol,

že toto ustanovenie formálne platnosť nestratilo, naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky, svojím obsahom však ide o prechodné ustanovenie upravujúce rozsah priznávaných náhrad
stratynazárobkuposkončenípracovnej neschopnostiaostatnýchsúvisiacichnárokov,ktoréhofunkciou
bolo zabezpečiť prechod z právneho režimu vedeného v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce donového právneho režimu upraveného v neskoršom Zákonníku práce. ÚS SR v tejto súvislosti uviedol,
že následnou legislatívnou činnosťou zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá v ust. §
195 až § 210 neskoršieho ZP podstatne zmenená prijatím Zákona o sociálnom poistení v tom smere,

že po 1.1.2004 jediným nárokom upraveným v ZP z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania
zostala len vecná škoda. Nárok za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá nároku na
úrazový príplatok, na úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení Zákona o
sociálnom poistení.
K namietanému nesúladu ust. § 201 ods. 1 ZP, v spojení s § 251 ods. 1, 2. ZP s čl. 1 Ústavy SR vo

svojom náleze ÚS SR uviedol, že okresný súd namietal nesúlad týchto ustanovení s čl. 1 Ústavy SR z
dôvodu, že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov právnu neistotu
spočívajúcu v obmedzení už raz priznaných práv, a s prihliadnutím na to bolo potrebné rozhodnúť, či
označené ustanovenia sú v súlade s princípom právnej úpravy, ako aj základným princípom právneho
štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy). ÚS SR konštatoval, že okresný súd namietol, že aplikáciou § 251 ods. 2 ZP
malo od 1.4.2002 dôjsť k zníženiu náhrady straty na zárobku spôsobenej pracovným úrazom, a preto

má byť označené ustanovenie "priamo retroaktívne" a v rozpore s princípom právnej istoty.
ÚS SR zdôraznil, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručených v čl. 1 ods. 1 Ústavy
je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Uviedol, že v
dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy však nastal posun aj v smere od formálneho chápania
právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu.

ÚS SR preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska ich súladu s označenými článkami Ústavy v
intenciách materiálneho chápania právneho štátu, a za tým účelom sa zaoberal aj otázkou retroaktivity
právnych predpisov, ktorú vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a
povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco
zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov. Za nepravú retroaktivitu

ÚS SR považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred
deň nadobudnutia účinnosti zákona, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred
nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov,
ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové
podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti staršieho zákona, súčasne však prináša

určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia
účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. ÚS SR tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne
uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových, resp. existujúcich právnych stavov, pričom v takom
prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať, alebo odôvodniť
prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany

zákonodarcu. Ústavný súd pri skúmaní retroaktivity uviedol, že určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), ktorý vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria, v rozsudku zo
dňa 19.12.1989 uviedol, že "legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa
zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ".
ÚS SR vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že ust. § 251 ods. 1, 2 ZP je síce ustanovením retroaktívnym,

ale v danom prípade, ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia tohto ustanovenia nevyplývajú žiadne
právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia ich účinnosti, priznáva sa mu však aplikovateľnosť aj
na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli ešte za účinnosti skoršieho Zákonníka práce. Ust. § 251 ods.
2 ZP zaviedlo úpravu náhrady straty na zárobku podľa kritérií ustanovených v § 201 ods. 1 ZP aj u
zamestnancov, ktorým do dňa účinnosti novšej zákonnej úpravy (ZP) patrila náhrada straty na zárobku

v sume vypočítanej podľa ustanovení skoršieho ZP, a to dokonca aj v tých prípadoch, v ktorým bolo do
31.3.2002 právoplatne rozhodnuté, alebo ktorých výška bola dohodnutá. ÚS SR uviedol, že nepravú
retroaktivitu je v právnom štáte potrebné považovať za prípustnú, pokiaľ existujú na jej zavedenie
závažné dôvody všeobecného záujmu. Takéto dôvody možno vidieť v zavedení jednotných kritérií pre
určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze, alebo po zistení z choroby z povolania vo

všetkých prípadoch, v ktorých náhrada straty na zárobku prichádza do úvahy, a to bez ohľadu na čas,
v ktorom nárok na túto náhradu oprávnenej osobe vznikol.
ÚS SR vo svojom rozhodnutí predovšetkým konštatoval, že prijatím neskoršieho ZP došlo
prostredníctvom ust. § 201 ods. 1 k zmene kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady straty
na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania tým, že na jednej strane sa

pri jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných náhrad malo začať prihliadať aj
na zvýšenie dôchodkov priznaných podľa predpisov o sociálnom zabezpečení, na druhej stane však
bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v období po uplynutí doby 12 po sebe
idúcich mesiacov od vzniku nároku podľa ust. § 195 ods. 2 skoršieho ZP. Zdôraznil, že zmyslomprijatia zmeny § 201 ods. 2 ZP, obsiahnutej v zák. č. 210/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný ZP,
bolo zaviesť jednotné pravidlá pre úpravu všetkých veličín rozhodných pri výpočte, resp. úpravách
náhrady straty na zárobku. Preskúmavaná legislatívna úprava ust. § 201 ods. 1 ZP svojim účelom

a zmyslom striktnejšie naplňuje zásadu náhrady skutočnej škody vzniknutej zamestnancovi na jeho
zárobku pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania. Prihliadanie na výšku skutočne vyplácaného
invalidného dôchodku, resp. čiastočného invalidného dôchodku podľa názoru ÚS SR nemôže byť svojou
podstatou v rozpore s uvedenou zásadou, keďže podstatou vyplácania náhrady straty na zárobku
je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom

škody. V tomto kontexte posudzoval aj legitímnosť a dôsledky zásahov spôsobených uplatňovaním §
201 ods. 1 ZP účinného do 1.4.2002 do práv osôb, ktorým patrila strata náhrady na zárobku podľa
skoršej právnej úpravy účinnej do 31.3.2002.
ÚS SR uviedol, že v prerokovávanom prípade, úpravou náhrady straty na zárobku podľa § 251 ods. 2
ZP, v spojení s § 201 ods. 1 ZP nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných navrhovateľovi podľa
§ 195 ods. 1 a 2 ZP. Pri ich úprave sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných

oprávneným osobám, teda aj navrhovateľovi. Súčasne došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere,
že novou právnou úpravou bolo zrušené obmedzenie výšky poskytovaných náhrad vyplývajúcich z
§ 195 ods. 2 skoršieho ZP. ÚS SR vyslovil, že postup zavedený ust. § 251 ods. 2 ZP je potrebné
považovať za zásah do práv nadobudnutých oprávnenými osobami podľa skoršej právnej úpravy, avšak
konštatoval, že je potrebné prihliadať na účel a zmysel takéhoto zásahu, ktorým cieľom bolo dosiahnuť

vyplácanie náhrady straty na zárobku na základe jednotných kritérií. Zdôraznil, že uvedený zásah do
práv oprávnených osôb nemá spätné účinky, ale smeruje do budúcnosti. Označenie akýchkoľvek zmien
vprávnychvzťahochneskoršieprijatýmiprávnymipredpismi,resp.označenieúpravprávnychnásledkov
skôr vzniknutých právnych vzťahov, ktoré nastanú až po nadobudnutí účinnosti neskoršej právnej úpravy
za rozporné s princípmi právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty, a to len z dôvodu, že

na základe neskoršej právnej úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene poskytovaných nárokov, by
podľa názoru ÚS SR mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej dôsledkom by v
extrémnom prípade mohla byť strata reálnej možnosti napraviť nedostatky prijatých právnych predpisov.
Na základe uvedených skutočností ÚS SR dospel k záveru, že znenie ust. § 251 ods. 2 ZP síce zasahuje
do legálne nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať náhradu straty na zárobku podľa ust. § 195

ods. 1, 2 skoršieho ZP a narúša ich právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah neprimeraný,
pričomprávnaúprava§201ods.1ZP,sprihliadnutímnaznenie§201ods.2ZPvznenízák.č.210/2003
Z.z. dostatočne vyvažuje zásah spôsobený aplikáciou napadnutých ustanovení ZP na právne vzťahy
vzniknuté do 31.3.2002. Vyslovenie nesúladu § 201 ods. 1, v spojení s § 215 ods. 2 ZP s čl. 1 ods. 1
Ústavy SR by bolo v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu k osobám oprávneným na náhradu straty

na zárobku, pretože pri určení týchto náhrad by zavádzal dva rozdielne právne režimy ich výpočtu - iný
pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31.3.2002 a iný pre osoby
oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 1.4.2002.
Navrhovateľ po rozhodnutí ÚS SR na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 požiadal súd o pripustenie
zmeny pôvodného petitu žalobného návrhu tak, že žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mu

patrilo voči odporcovi v 2. rade právo na náhradu za stratu na zárobku vo výške 177,59 eur (5.350,-
Sk) brutto alebo 117,17 eur (3.529,90 Sk) netto, alternatívne žiadal, aby súd určil, že ku dňu 23.12.2003
mu patrila náhrada za stratu na zárobku vypočítaná z priemerného zárobku 420,69 eur (12.673,80 Sk).
Na pojednávaní konanom dňa 12.6.2013 súd opäť na návrh navrhovateľa pripustil zmenu petitu návrhu,
ktorým žiadal, aby súd určil, že mu ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v 2. rade patrí náhrada za stratu na

zárobku vo výške 5.350,- Sk, t.j. 177,59 eur brutto, resp. 4.815,- Sk, t.j. 159,83 eur netto, alternatívne,
aby súd určil, že mu voči odporcovi v 2. rade patrila ku dňu 31.12.2003 náhrada za stratu na zárobku
vo výške 3.529,90 Sk, t.j. 117,17 eur brutto, resp. 3.176,91 Sk, t.j. 105,45 eur netto, resp. aby súd určil,
že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je
12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. O týchto zmenách súd rozhodol priamo na pojednávaní.

Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu v 2. rade dňa 2.6.1985 utrpel pracovný úraz. V konaní
vedenom Okresným súdom v Trnave pod sp. zn. 10C/1258/86 bola ustálená zodpovednosť odporcu v
2. rade a spoluzodpovednosť navrhovateľova za pracovný úraz u každého vo výške 50%. Rozhodnutím
Úradu dôchodkového zabezpečenia bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok vo výške 1.974,- Sk

od5.3.1986.RozsudkomOkresnéhosúduvTrnavepodsp.zn.5C/62/89bolodporcav2.radezaviazaný
vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a
priznanýminvalidnýmdôchodkom.Priznanústratunazárobkuodporcav2.radenavrhovateľovivyplácal
valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého predchádzajúceho príjmu navrhovateľa v sume
3.531,- Sk (hrubá mzda v sume 4.215,- Sk).
Medzi účastníkmi konania zostala sporná výška náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003, nakoľko

od1.1.2004prijatímzák.č.461/2003osociálnompoistení,prevzalvyplácaniestratynazárobkuodporca
v 1. rade. V zmysle ust. § 272 zák. č. 461/2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku,
ktoré sa vyplácali k 31.12.2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.1.2004
za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31.12.2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82

primerane.
Súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 201 ods. 1 a 2, 251 ods. 1 a 2 ZP platného a účinného v
rozhodnom období.
Návrh navrhovateľa aj po pripustení poslednej zmeny petitu návrhu v celom rozsahu zamietol, nakoľko
podľa ust. § 135 ods. 1 O.s.p. je viazaný rozhodnutím ÚS SR, ktorý jednoznačne vo svojom rozhodnutí
uviedol,žeust.§201ods.1,vspojenísust.§251ods.2ZPunesúlimitústavnostivyplývajúcizprincípov

právneho štátu odvodeného z obsahu čl. 1 Ústavy SR, v dôsledku čoho sa priklonil k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu okresného súdu na vyslovenie nesúladu označených ustanovení ZP s čl. 1
Ústavy. Súd prvého súdu preto vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Pri výpočte výšky
straty na zárobku odporca v 1. rade ako aj odporca v 2. rade postupovali správne, keď vychádzali z
platnéhozneniaZPtak,žeprivýpočtevýškystratynazárobkumuselizohľadniťajvalorizáciupriznaného

invalidného dôchodku navrhovateľa. ÚS SR jednoznačne zaujal záver, že podstatou vyplácania náhrady
straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku
pred vznikom úrazu. Ak by súd návrhu navrhovateľa vyhovel, narušil by tým zákonný rámec ustanovený
platným znením ZP v rozhodnom období. Podľa ust. § 195 pôvodného ZP č. 65/1965 Zb. sa náhrada
za stratu na zárobku určovala ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a sumou

priznaného invalidného dôchodku. Na zvýšenie invalidného dôchodku podľa predpisov o sociálnom
zabezpečení sa neprihliadalo. Zohľadňoval sa však limit pre priemerný zárobok pred vznikom škody.
Tak, ako je už vyššie uvedené, navrhovateľ utrpel dňa 2.6.1985 u odporcu v 2. rade pracovný úraz, v
dôsledku ktorého sa stal v roku 1986 invalidným dôchodcom. V konaní pod sp. zn. 5C/62/89, vedenom
na Okresnom súde Trnava, bol odporca v 2. rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku

vo výške 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú
stratu na zárobku odporca v 2. rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého
predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 117,20 eur (3.531,- Sk) netto, brutto na sumu 139,91
eur (4.215,- Sk). Priemerný zárobok bol upravený podľa zák. č. 320/1993 Z.z. a podľa opatrení

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Posledná úprava priemerného zárobku navrhovateľa
pred vznikom škody bola realizovaná v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR č. 199/2003 Z.z.. V súhrne bol priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody zvýšený ku dňu
1.7.2003 o 184%, čím dosiahol sumu 397,92 eur (11.987,- Sk) brutto. Náhrada za stratu na zárobku
patrila navrhovateľovi vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi priemerným zárobkom (valorizovaným)

pred vznikom škody a invalidným dôchodkom. Do dňa 31.3.2002 sa pri výpočte náhrady postupovalo
podľa dovtedy účinného znenia § 195 ZP tak, že sa zohľadňoval limit určený pre priemerný zárobok
pred vznikom škody v sume 5.700,- Sk a 75% zo sumy prekračujúcej tento limit a zohľadňovala sa suma
pôvodne priznaného invalidného dôchodku. Od 1.4.2002 je účinný ZP č. 311/2001 Z.z., ktorý v ust. § 201
ods. 1, 2 upravil spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti tak,

že priemerný zárobok pred vznikom škody už nie je obmedzený limitom a zohľadňuje sa suma skutočne
vyplácaného invalidného dôchodku - dôchodku zvýšeného podľa predpisov o sociálnom zabezpečení.
Podľa ust. § 251 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom období sa úprava náhrady straty na zárobku podľa
spôsobu ustanoveného v § 201 ods.1 ZP vykonala aj u tých poškodených, ktorým patrila náhrada za
stratu na zárobku pred účinnosťou nového ZP do 31.3.2002, a to aj v prípadoch, o ktorých bolo do

31.3.2002 právoplatne rozhodnuté alebo u ktorých bola výška dohodnutá. Z tohto dôvodu bolo potrebné
aj u navrhovateľa od 1.4.2002 zohľadniť pri výpočte náhrady straty na zárobku invalidný dôchodok v
sume aktuálnej po jeho valorizácií. Valorizovaný invalidný dôchodok navrhovateľa v 2. polroku roku
2003 predstavoval sumu 230,36 eur (6.940,- Sk), ktorého výška medzi účastníkmi konania sporná
nebola. Zo sumy valorizovaného priemerného zárobku pred vznikom škody 397,90 eur (11.987,- Sk)

bola odpočítaná aktuálna suma invalidného dôchodku 230,36 eur (6.940,- Sk). Hrubá suma náhrady
straty na zárobku pri 100% rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa by bola 167,52 eur (11.987,- Sk
- 6.940,- Sk = 5.047,- Sk). Navrhovateľ však pracovný úraz zavinil v 50% miere, ktorej zodpovedá aj
miera krátenia náhrady straty na zárobku. Zo sumy 167,52 eur (5.047,- Sk) je náhrada straty na zárobkuv sume 83,78 eur (2.524,- Sk), po odpočítaní dane z príjmu 252,- Sk je náhrada straty na zárobku v
sume 75,41 eur (2.272,- Sk). Táto suma je sumou úrazovej renty ku dňu 31.12.2003, ktorú odporca v
1. rade od 1.1.2004 vo valorizovanej sume podľa ust. § 81 zák. č. 411/2003 o sociálnom zabezpečení

vypláca navrhovateľovi.
Súd prvého stupňa nerozhodol o náhrade trov konania a s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil,
že o nich rozhodne samostatným rozhodnutím.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol navrhovateľ v zákonnej lehote odvolaním, ktoré ešte doplnil
podaním zo dňa 10.1.2014. Odvolaním sa domáha zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že žiada,

aby odvolací súd rozhodol v zmysle tretieho alternatívneho výroku podľa návrhu, ktorý urobil na
pojednávaní dňa 12.6.2013, teda sa domáha určenia, že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca
pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. V odvolaní
argumentuje tým, že na danom určení má právny záujem, nakoľko táto otázka ovplyvňuje správnosť
výpočtu straty na zárobku od 1.1.2004 a od rozhodnutia súdu v tejto veci je závislé aj konanie 14S
276/2005, vedené na Krajskom súde v Trnave, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia tohto

konania.
Poukázal na to, že predmetom konania vedeného na ÚS SR pod sp. zn. PL.ÚS 3/2012 bolo posúdenie
súladu prechodného ust. § 251 ods. 1, 2 ZP s čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, t.j., ako postupovať pri prepočítaní
straty na zárobku, ktorá vznikla, alebo dokonca o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté pred účinnosťou
nového ZP. ÚS SR sa však nezaoberal posúdením § 201 ods. 2, v znení novely Zákonníka práce č.

210/2003 Z.z., Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 199/2003 Z.z. a ústavnosťou
ust. § 252a ZP (prechodné ustanovenie k zák. č. 210/2003 Z.z.). Ústavný súd nezaujal žiadne stanovisko
k otázke, či valorizácia priemerného zárobku za rok 2002 o 9,3% sa má vykonať z pôvodnej výšky
predchádzajúceho zárobku, t.j. zo sumy 4.215,- Sk, alebo z dovtedy valorizovaného príjmu 11.595,-
Sk. Z uvedeného dôvodu pri rozhodovaní o alternatívnom petite č. 3 nebol prvostupňový súd viazaný

právnym názorom ÚS SR. Naopak bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý o tejto
otázke rozhodoval v konaní 5Cdo/178/2008 a vo svojom rozhodnutí zaujal jednoznačný právny záver, že
privýpočtepriemernéhozárobkurozhodujúcehoprevýpočetnáhradyzastratunazárobkubolopotrebné
vychádzať z ust. § 201 ods. 2, v znení účinnom od 1.7.2003 a teda priemerný zárobok upraviť o výšku
priznaných percent zvýšením posledne percentuálne upraveného zárobku. Posledná valorizácia jeho

priemerného zárobku za rok 2002 o 9,3% mala byť vypočítaná z naposledy percentuálne upraveného
priemerného zárobku 11.595,50 Sk a nie z pôvodnej výšky priemerného zárobku 4.215,- Sk, nakoľko
Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 199/2003 Z.z. nadobudlo účinnosť 11.6.2003 a
nárok na zvýšenie o 9,3% za rok 2002 vznikol od 1.7.2003, preto bolo pri výpočte priemerného zárobku
potrebné vychádzať z ust. § 201 ods. 2 ZP platného ku dňu 1.7.2003, teda zo sumy 11.595,50 Sk a

nie zo sumy 4.215,- Sk. Výška valorizácie za rok 2002 predstavuje sumu 1.078,38 Sk a valorizovaný
príjem ku dňu 1.7.2003 následne aj ku 31.12.2003 predstavuje zaokrúhlene 12.673,80 Sk, t.j. 420,69
eur brutto. Preto navrhuje rozhodnúť v zmysle odvolacieho petitu.
K odvolaniu sa vyjadril odporca v 2. rade podaním zo dňa 4.2.2014 v ktorom uviedol, že súd prvého
stupňa sa podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými argumentmi navrhovateľa a postupoval v súlade

s právnym názorom ÚS SR vyjadreným v jeho uznesení PL. ÚS 3/2012-19 zo dňa 21.3.2012.
Prvostupňové rozhodnutie považuje za spravodlivé a náležite odôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
Odporca v 1. rade zaujal stanovisko k odvolaniu navrhovateľa podaním zo dňa 5.2.2014. K
navrhovateľom uvádzanej valorizácii priemerného zárobku uviedol, že podľa jeho názoru valorizáciu

vykonal správne a v zákonnej výške. Poukázal na ust. § 252a ZP, podľa ktorého vznik pracovnoprávnych
vzťahov, ako aj nároky, ktoré vznikli pred 1.7.2003 sa posudzujú podľa predpisov platných do 30.6.2003.
Má za to, že dátumom vzniku nároku na zvýšenie priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti bol deň nadobudnutia účinnosti opatrenia
č. 199/2003 Z.z., ktorým bol 11.6.2003. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že táto valorizácia sa

prvýkrát započítavala až od 1.7.2003. V zmysle týchto zákonných ustanovení bola valorizácia vykonaná
o 9,3% z pôvodného zárobku, čo je v súlade s právnymi predpismi účinnými v rozhodnom čase a bola
určená správne. Preto považuje odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec v rozsahu podľa § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci dňa 10.11.2015

verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3, v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., nakoľko preskúmaním
napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno
priznať úspech.Keďže predmetom odvolacieho konania je len odvolacia námietka navrhovateľa, týkajúca sa len tej
časti návrhu (tretí, alternatívny petit), ktorým sa domáhal určenia, že výška jeho priemerného zárobku
rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto,

odvolací súd sa vo vzťahu k tomuto určovaciemu petitu zaoberal skúmaním existencie naliehavého
právneho záujmu navrhovateľa na takomto určení.
Podľa § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
V danom prípade navrhovateľ podal určovaciu žalobu v zmysle citovaného ustanovenia. Úspešnosť

takéhoto návrhu je z procesnoprávneho hľadiska podmienená tým, že navrhovateľ na určení preukáže
naliehavý právny záujem. Navrhovateľ splnenie tejto zákonnej podmienky v návrhu odôvodňoval tým,
že výška náhrady na stratu na zárobku medzi účastníkmi konania je sporná a od jej určenia závisí výška
úrazovej renty, na ktorú má nárok podľa zák. č. 461/2003 Z.z.. V odvolaní proti rozsudku súdu prvého
stupňa naliehavý právny záujem odôvodňuje tým, že ide o spornú otázku a od jej vyriešenia závisí aj
konanie vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/276/2005.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že pre existenciu naliehavého právneho
záujmu je nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa
tak, že definitívne vyrieši jeho existujúci nepriaznivý stav. Požadovaná naliehavosť právneho záujmu
je chápaná jednak v zmysle časovom (potreba odstránenia neistoty musí byť aktuálna), jednak v tom
zmysle, že navrhovateľ nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť sa svojich nárokov domáhať

návrhom na plnenie z toho istého právneho pomeru (vzťahu).
Naliehavýprávnyzáujemsaviaženakonkrétnyurčovacípetit(to,čohosanavrhovateľvkonanídomáha)
a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie
neistoty žalobcu v jeho právnom vzťahu. Je preto vždy potrebné posúdiť či určovacia žaloba je procesne
prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, či odstraňuje existujúcu spornosť, a či po ňom nebude

musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak
vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo
práva, alebo ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie
je) právny vzťah alebo právo (rozhodnutie 3Cdo/112/2004).
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade by požadované určenie nesmerovalo, resp. by

navrhovateľovi nezabezpečilo vyplatenie ním požadovaného rozdielu na strate na zárobku. Navrhovateľ
si mal preto svoje nároky uplatniť v zmysle ust. § 80 písm. b) O.s.p., podľa ktorého sa mal domáhať
splnenia povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Ak je
presvedčený, že v zmysle platných právnych predpisov mu v rozhodnom období mala byť vyplatená
vyššia suma z dôvodu straty na zárobku, ako mu v skutočnosti bola vyplatená, mal si v zmysle ustálenej

judikatúry uplatňovať svoj nárok vo forme návrhu na plnenie, t.j. zaplatenia sumy, o ktorú mu nedôvodne
bola strata na zárobku skrátená z dôvodu nesprávneho výpočtu jej výšky.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil, avšak z dôvodu, že na rozdiel od súdu prvého stupňa (otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na podaní určovacej žaloby sa OS vôbec nezaoberal), dospel k záveru, že pre

úspešnosť požadované určenia nebol z procesnoprávneho hľadiska splnený predpoklad existencie
naliehavého právneho záujmu.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p. v
rozhodnutí, ktorým bude rozhodovať o trovách prvostupňového konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.