Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/283/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410204272
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410204272.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: A. Z., I. Ž. XX, S.,
zastúpená JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovaným:
1. W. B., I. O. XX, A., 2. Ľ. B., I. G. XXXX/XX, I. E. I., 3. A. Q., X. B., I. D. W. I.G. XXXX/XXXX, K. , 4.
O. B. I. B. XXXX/X, S., 5. Ľ. B., I. B. XXXX/X, S., o zaplatenie 6000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 18C/28/2010-390 zo dňa 8.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 18C/28/2010-390 zo dňa 8.6.2016 p o
t v r d z u j e .

II: Žalovaní v 1. až 5. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Bratislava IV. (ďalej aj súd prvej inštancie) prvým výrokom zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou od žalovaných žiadala solidárne zaplatenie 1 804,50 eur spolu s úrokom z omeškania, titulom
náhrady za to, že ako podielová spoluvlastníčka neužíva spoločnú nehnuteľnosť, pričom žalovaná v 1.
radeakospoluvlastníčka nehnuteľnostitútoužívavýlučnespolusožalovanými v2.a5.rade,respektíve
ich právnym predchodcom. Druhým výrokom súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobkyne
na zaplatenie istiny 4 195,50 eur spolu s úrokom z omeškania. Tretím výrokom zastavil konanie o
vzájomnej žalobe žalovaných a nakoniec posledným štvrtým výrokom vyhlásil, že o trovách konania

rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Svoj nárok uplatnený žalobou z 12.4.2010, upravenou čiastočným späťvzatím zo dňa 17.5.2016
na výšku 1 804,50 eur spolu s úrokom z omeškania žalobkyňa odôvodnila tým, že so žalovanou v 1.
rade a W. Š. sú spoluvlastníkmi rodinného domu súpisné číslo XX, postavenom na pozemku, parcela
číslo XX, nachádzajúceho sa v obci G. I., okres Senec. Žalobkyňa vlastní ideálny podiel na rodinnom
dome v rozsahu 1/2, žalovaná v 1. rade a W. Š. vlastnia ideálny podiel každá po 1/4. Žalovaná v

1.rade tento rodinný dom obsadila a od roku 2002 ho celý užíva výlučne sama so svojou rodinou a
to so žalovanými (pôvodne) v 2. až 4. rade, pričom nerešpektujú jej spoluvlastnícke práva. Aj napriek
jej snahe usporiadať vec uzatvorením zmluvy o nájme, jej návrh prijatý nebol a vec nie je doposiaľ
doriešená. Keďže žalovaní ju obmedzujú vo výkone práv k nehnuteľnosti, požaduje od nich peňažnú
náhradu, pretože súčasná právna úprava nepozná a neumožňuje vznik stavu, aby sa jedna osoba bez
súhlasu iných spoluvlastníkov z titulu svojho spoluvlastníckeho práva zmocnila celej veci a túto užívala
ako výhradný vlastník, eventuálne vec užívala s ďalšími osobami, ktoré k celej veci nemajú žiadny

vzťah. Peňažnú náhradu žiadala za obdobie od 1.5.2008 do 1.4.2010.

3. Žalovaní na svoju obranu v spore uviedli, že žalovaná v 1. rade - W. B., W. Š., O. Ď. a žalobkyňa
ako súrodenci nadobudli do spoluvlastníctva, okrem iného aj sporný rodinný dom, a to na základerozhodnutia o dedičstve po poručiteľke W. Ď., ich matke, zomrelej 19.4.2002. W. Ď. mala ku dňu
svojej smrti 81 rokov a posledné roky pred úmrtím potrebovala vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný
stav osobnú starostlivosť, ktorú jej žalovaná v 1. rade, ako jej dcéra začala osobne poskytovať v roku

1999, kedy sa k nej nasťahovala. Preto nie je pravdou, že sporný dom obsadila. Nikto z ostatných
súrodencov žalovanej v 1. rade nechcel matke osobnú starostlivosť poskytovať. W. Ď. z tohto dôvodu
ešte za života prehlásila, že sporný dom v ktorom bývala, dostane ten, kto sa o ňu postará do konca
jej života a ešte za života ho darovala žalovanej v 1. rade. Konanie o vklade darovacej zmluvy pod č.
V-311/2001 bolo Správou katastra Senec zastavené, pretože W. Ď. počas vkladového konania zomrela.

Po jej úmrtí v spornom rodinnom dome bývali naďalej a to aj so súhlasom žalobkyne, ako aj ostatných
súrodencov. Od roku 2002 do 30.4.2010, kedy v rodinnom dome bývali, nikdy žalobkyni nebránili, aby
aj ona mohla predmetný rodinný dom užívať, ako jeho spoluvlastníčka. Nereagovala ani na jej pozvania
na návštevu. Žalobkyňa o sporný dom nemala žiadny záujem a ani ich nikdy nevyzvala, že aj ona chce
tento rodinný dom užívať a aby jej dom, alebo jeho časť uvoľnili. Do domu mala umožnený prístup
kedykoľvek. Žalobkyňa sa v roku 2007 stala podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu v podiele

1/2, kedy brat O. Ď. zámennou zmluvou previedol na ňu svoj 1 podiel. Predmetný dom v roku 2002
nebol schopný riadneho užívania, keďže nemal WC, nemal žumpu, a nebol dostatočne udržiavaný
a potreboval nevyhnutné a nákladné investície. Počas vyššie uvedeného obdobia, kedy dom užívali,
doňho investovali 12. 281,- eur, aby sa tento dom vôbec mohol užívať. Vybudovali žumpu, do ktorej bola
odvedená splašková voda z WC, kúpeľne a kuchyne. Vybudovali kompletne novú kúpeľňu, osadili nové

obklady, dlažbu, sanitu, vybudovali v nej novú kanalizáciu a rozvody vody. V dome vybudovali WC. V
izbách urobili nové podlahy, osadili nové dvere. Urobili nové elektrické vedenie, osadili nové spínače a
zásuvky. Okolo domu urobili nové oplotenie. Z tohto dôvodu si voči žalobkyni v súdenej veci uplatnili
vzájomnou žalobou zaplatenie istiny 12 281,- eur, vo vzťahu ktorej mala byť žalovaná istina započítaná.
Vzájomnú žalobu vzali žalovaní počas konania späť.

4. V priebehu konania dňa 6.8.2014 pôvodne žalovaný U.. O. B., (ako žalovaný v 2. rade), manžel
žalovanej v 1. rade zomrel. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 17D 441/2014, Dnot 258/2014, vydaného
dňa 4.11.2014 notárom JUDr. Marianom Miklom, na základe poverenia Okresného súdu v Martine, súd
prvej inštancie ustálil, že dedičmi po zomrelom poručiteľovi sa stali manželka W. B. a deti O. B. bytom

S., B. XXXX/X, Ľ. B., bytom I. E. I., G. XXXX/XX a A. Q., rodená, B., I. K., D.W. W. I. XXXX/XXXX, s
ktorými pokračoval v konaní, ako s právnymi nástupcami po zomrelom.

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na priebeh konania, skutkovú a právnu
argumentáciu strán, opísal dokazovanie vykonané listinnými dôkazmi a svedeckými dôkazmi a ustálený

skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 3 ods.1, § 123, § 136 ods. 1, § 137
ods. 1, § 451 ods. 1,2, § 456, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka
(ďalej aj OZ). Vychádzajúc z ustanovenia § 137 odsek 1 OZ konštatoval, že obsahom vlastníckeho
(spoluvlastníckeho) práva, je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec
môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti

spoluvlastníkanavzťahukspoločnejveci.Toznamená,ževyjadrujeajmieruúčasti,pokiaľideoužívanie
spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie
spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej
náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka,

ktorý vec užíva, poskytnúť takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci. Súd
prvej inštancie zdôraznil, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní
spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná
bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe
užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo.

Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej
veciniejetotižpodielnavecireálnevymedzený,alejelenpodielomideálnym.Vrámcinehoniejemožné
preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka,
respektíve podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa teda podielový spoluvlastník domáha náhrady vo
formepeňažnéhoplneniavočidruhémuspoluvlastníkovizato,ženeužívaspoločnúvecvrozsahusvojho

spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom
zákonníku upravený. Uplatnený nárok voči žalovanej v 1. rade nemožno právne kvalifikovať ako nárok
z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich
použitie nemožno rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon,v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku
bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s

ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný
bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu,
plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov. Vo
vzťahu k tejto právnej argumentácii poukázal súd prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99. Súd prvej inštancie uviedol, že bezdôvodné obohatenie je

konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil a tým, na
úkor koho sa niekto obohatil. Má sa vydať to, o čo sa doterajší majetok obohateného rozmnožil (nové
majetkové hodnoty), prípadne o to, o čo sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo,
keby si obohatený bol plnil svoje povinnosti. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané na to, aby sa
vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. V súlade s ustanovením § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka
osoba, ktorá sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Povinný teda musí vydať

všetko, čo získal, eventuálne náhradu toho, o čo sa majetok zodpovednostného subjektu nezmenšil,
hoci k takémuto zmenšeniu by došlo, ak by si plnil svoju povinnosť. Súd prvej inštancie mal preukázané,
že žalobkyňa a žalovaná v 1. rade boli v rozhodujúcom období podielovými spoluvlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, žalobkyňa v podiele 1/2 a žalovaná v 1. rade v podiele 1/4, (W. Š. v podiele 1),
ďalej že nehnuteľnosť užívali výlučne žalovaní, a že žalobkyni náhradu vo forme peňažného plnenia

neposkytli. V posudzovanom období od 1.5.2008 do 1.4.2010 žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť -
rodinný dom v obci G. I. neužívala, užívala ju žalovaná v 1. rade s rodinou - pôvodne žalovaným
manželom a žalovanými v 3. až 4. rade. Napriek takto ustálenému skutkovému stavu veci dospel súd
prvej inštancie k názoru, že nárok žalobkyne dôvodný nie je, pretože v konaní nepreukázala, že bola z
užívaniapredmetnejnehnuteľnostivylúčená,ažežalovaníjejvužívanípredmetnejnehnuteľnostibránili.

Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobkyňa v posudzovanom období nemala záujem nehnuteľnosť
užívať, pričom takúto možnosť reálne mala. Žalovaná v 1. rade sa s rodinou do domu nasťahovala
so súhlasom matky a všetkých súrodencov z titulu potreby starostlivosti o matku. Bola si vedomá výšky
svojho spoluvlastníckeho podielu na dome a rešpektovala výšku spoluvlastníckeho podielu žalobkyne
a teda jej právo predmetný dom v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu užívať. Za predpokladu, že

by žalobkyňa mala záujem predmetný dom užívať, bolo na nej, aby predostrela žalovanej v 1. rade
svoju predstavu o užívaní rodičovského domu. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobkyňa
v období, za ktoré sa domáha peňažnej náhrady nemala záujem predmetnú nehnuteľnosť užívať, čo
vyplýva z jej výpovede pred súdom, keď uviedla, že si nepamätá, kedy žalovanej v 1. rade povedala,
že má záujem časť rodičovského domu užívať. Súd prvej inštancie v súvislosti s týmto záverom

poukázal aj na výpoveď žalovanej v 1. rade, ktorá uviedla, že od roku 2007, keď sa žalobkyňa stala
spoluvlastníčkou domu v podiele 1/2 (zámennou zmluvou od brata), sa z polovice rodinného domu
odsťahovali. Táto polovica zostala prázdna a bolo tomu tak až do apríla 2010, kedy sa z predmetného
domu odsťahovali. Žalobkyňa mala reálnu možnosť predmetnú nehnuteľnosť užívať. Súd prvej
inštancie poukázal aj na výpoveď W. Š., (spoluvlastníčky 1 domu), že žalovaná v 1. rade nikdy žalobkyni

v užívaní predmetného domu nebránila. Naopak, potvrdila, že žalobkyňa mala do predmetného
domu prístup tak, ako v dome mohla byť ona, mohla tam byť aj žalobkyňa. Taktiež svedok O. Ď.,
brat žalobkyne a žalovanej v 1. rade vypovedal, že nikdy nebol prítomný situácie, že by žalovaná v 1.
rade bránila žalobkyni vstúpiť do domu. On sám nepotreboval kľúče od predmetného domu. U sestry
- žalovanej v 1. rade sa zastavil, dal si kávu, porozprávali sa a šiel ďalej. K sestre - žalovanej v 1.

rade chodieval keď bola doma, vtedy mala auto zaparkované vo dvore. Na základe týchto svedeckých
výsluchov bol súd prvej inštancie toho názoru, že ak by bolo žalobkyni bránené v užívaní predmetného
domu, a teda nemala by možnosť tento užívať, bezpochyby by o tejto skutočnosti vedeli minimálne
títo vypočutí svedkovia, jej súrodenci W. Š. a O. Ď.. Svedeckými výpoveďami týchto svedkov však
tvrdenia žalobkyne preukázané neboli a ani inými dôkaznými prostriedkami žalobkyňa svoje tvrdenia

nepreukázala. Keďže žalobkyňa nepreukázala, že žalovaní v posudzovanom období užívali predmetnú
nehnuteľnosť nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovanej v 1. rade na úkor žalobkyne, nevznikla
žalovaným právna povinnosť a žalobkyne právny nárok na finančné vyrovnanie. Súd prvej inštancie
poukázalajnadarovaciuzmluvuzodňa7.2.2001,ktorou matkažalobkyne ažalovanejv1.rade,paniW.
Ď. predmetnú nehnuteľnosť darovala žalovanej v 1. rade a jej manželovi. Hoci konanie o návrhu na vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bolo (po jeho predchádzajúcom prerušení, na základe
určitých nedostatkov návrhu) rozhodnutím zo dňa 18.6.2002 zastavené, V- 311/2001 s odôvodnením,
že darujúca W. Ď. dňa 19.4.2002 zomrela a účastníci nemajú záujem odstrániť nedostatky návrhu na
vklad, keď majú záujem na tom, aby predmetná nehnuteľnosť bola predmetom dedičského konania.Podľa názoru súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na túto darovaciu zmluvu, hoci z dôvodov uvedených
vyššie nezavkladovanú, s prihliadnutím na starostlivosť žalovanej v 1. rade o matku, je nárok žalobkyne
na požadovanú peňažnú náhradu od žalovanej v 1. rade a jej rodiny, v súčasnosti už aj ďalších právnych

nástupcov, nedôvodný a to s poukazom na konanie žalovanej v 1. rade, ktorej nič nebránilo v tom,
aby darovacia zmluva k predmetnej nehnuteľnosti bola zavkladovaná. Táto však chcela, aby predmetný
rodičovský dom titulom dedenia nadobudli všetky deti poručiteľky a tým sa podieľali na jeho užívaní a
využívaní. Aj uvedené konanie žalovanej v 1. rade nasvedčuje tomu, že chcela, aby sa aj žalobkyňa
podieľala na výkone spoluvlastníckych práv k predmetnej nehnuteľnosti. Mala teda záujem na tom, aby

aj žalobkyňa mala možnosť predmetnú nehnuteľnosť - rodičovský dom užívať.

6. Výroky o zastavení konania v časti žaloby o zaplatenie 4 195,50 eur spolu s úrokom z omeškania
a o vzájomnej žalobe žalovaných súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1,2 zákona č.
99/1963 zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP). Výrok rozsudku o tom, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 150

ods. 3 OSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Súdu prvej inštancie vytýkala, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná v 1. rade rodinný dom obsadila

svojvoľne a od roku 2002 ho celý užívala výlučne sama so svojou rodinou, teda s pôvodne žalovaným
manželom a žalovanými v 3. a 4. rade. Žalovaní nerešpektovali jej spoluvlastnícke práva a užívali jej
majetok bez právneho titulu svojvoľne a najmä bezodplatne. Žalovaným nevadilo a nevadí, že žalobkyňa
sa vec snažila usporiadať a vyzvala ich k uzatvoreniu zmluvy o nájme nehnuteľnosti. Ide o návrh,
ktorý nebol prijatý a žalovaní nikdy k plateniu náhrady za užívanie časti nehnuteľnosti zodpovedajúcej

spoluvlastníckemu podielu žalobkyne nepristúpili. Právna úprava pripúšťa, aby k jednej a tej istej veci
mali vlastnícke práva viaceré osoby. Existencia podielového vlastníctva, t.j. vlastníctva k určitému
podielu na veci, prezentuje právo predmet spoluvlastníctva držať, spoluužívať, a v rozsahu určenom
podielom požívať jeho plody, úžitky a nakladať s ním. Podielové spoluvlastníctvo teda predstavuje
vlastnícky vzťah rôznych osôb (fyzických, právnických aj štátu) k určitej nezameniteľnej a nerozdelenej

konkrétnej hmotnej veci, vyjadrený určenou výškou podielov (zlomkom alebo percentom), ktorý je
hlavným kritériom miery účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach zo spoluvlastníckeho vzťahu.
Zo znenia ustanovenia § 139 odsek 1 v spojení s odsekom 2 prvá alinea Občianskeho zákonníka je
zrejmé, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci
spoločne a nerozdielne, pričom o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou

počítanoupodľaveľkostipodielov.Podľanázoružalobkynekonaniežalovaných,ktoríobsadilipredmetnú
nehnuteľnosť a zabránili tomu, aby ju mohla užívať sa prieči dobrým mravom pre svoj zjavný rozpor
so základnými princípmi občianskeho spolunažívania, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom ustanovení je zakotvená jedna zo základných zásad, a to
menovite, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s

dobrými mravmi. Nepoctivému konaniu nesmie súd poskytnúť ochranu. Hoci sú dobré mravy zákonným
pojmom,atedamajúnormotvornúfunkciu,niesúdefinovanézákonom.Ichobsahspočívavovšeobecne
platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. V prejednávanom
prípade teda malo byt posúdené ako výkon práva (a tomu odpovedajúce povinnosti) uplatnenie
subjektívneho práva žalobkyne na vydanie niečoho označeného ako bezdôvodné obohatenie, ktorému

by mala korešpondovať subjektívna povinnosť žalovaných bezdôvodné obohatenie vydať. Súdna
prax používa ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v normatívnom význame (nie ako
interpretačné ustanovenie) ako korektív ekvity pre tú oblasť, ktorú potrebuje, aby mohla dosiahnuť ideu
spravodlivosti v rozhodovaní. Následkom výkonu práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi, ktorý
má sankčnú povahu, je preto neposkytnutie ochrany právu, respektíve odopretie vydania autoritatívne-

ho rozhodnutia potrebného na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Dobré
mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, preto
nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností.
Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom, musí byť preto zisťovaná vždy nezávisle
od vôle konkrétneho súdu a nezávisle od vôle účastníkov daného právneho úkonu. Pri hodnotení toho,

či je konkrétne konanie (právny úkon) v súlade s dobrými mravmi, je však vždy potrebné prihliadať
tiež na čas, miesto a na okolnosti, za ktorých došlo ku konaniu. Rozhodnutie o tom, či sú splnené
podmienky na uplatnenie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po
starostlivej úvahe, v rámci ktorej musí súd vždy zvážiť všetky rozhodné okolnosti prípadu. Súlad obsahuprávneho úkonu s dobrými mravmi musí byt posudzovaný bez ohľadu na to, či bol obsah právneho
úkonu výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi a tiež bez ohľadu na to, kto zavinil prípadný
rozpor s dobrými mravmi alebo, či niektorá zo strán bola v dobrej viere. Súčasne žalobkyňa poukázala

na paralelu právnej úpravy dobých mravov v Občianskom zákonníku s právnou úpravou o výkone práva
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu ochranu podľa Obchodného
zákonníka. Opierajúc sa o vyššie uvedené, žalobkyňa namieta, že žalovaným bola poskytnutá súdna
ochrana aj keď je zrejmé a nesporné, že nikdy neprispeli k bežnému chodu okolnosti a usporiadaniu veci
a konajú spôsobom evidentne rozporným s dobrými mravmi teda s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom ona sa v už v minulosti snažila vzniknutú situáciu ohľadom predmetného domu riešiť
dohodou, čo zo strany žalovaných prijaté nebolo. V súvislosti s výkladom ustanovenia § 3 odsek 1
Občianskeho zákonníka žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 23 Cdo 2060/1998. Žalobkyňa tvrdí, že v konaní bolo preukázané, že sporná nehnuteľnosť - rodinný
dom je v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovanej v 1. rade a že tento užívali výlučne žalovaní
a to bezodplatne. Ich bezodplatné užívanie spoločnej veci (nad rámec, ktorý zodpovedá im patriacemu

spoluvlastníckemu podielu) tak vykazuje znaky bezdôvodného obohacovania sa. I keď sa im uvedeným
užívaním nezvýšili aktíva, je nesporné, že užívaním spoluvlastníckeho podielu žalobkyne bez právneho
dôvodu - dohody s ňou, prijímali plnenie. Pokiaľ by uvedené plnenie prijímali na základe právneho
dôvodu (dohody so žalobkyňou), ich majetkový stav by sa zmenšil, lebo za prijímané plnenie by jej
poskytovali náhradu. Teda v danom prípade, ak žalobkyňa ako spoluvlastníčka v dôsledku rozhodnutia

a konania žalovaných nemohla užívať spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu
podielu, keďže medzi spoluvlastníkmi nebola uzavretá žiadna zmluva, obohatenie žalovaných spočíva
v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá spoluvlastníckemu podielu
žalovanej v 1. rade, nakoľko neplatili žalobkyni za toto užívanie žiadnu náhradu. Pritom platí, že k
bezdôvodnému obohateniu podielového spoluvlastníka, ktorý užíva vec nad rámec veľkosti jeho podielu

dochádza bez ohľadu na to, či o takomto užívaní rozhodla väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa
veľkosti ich podielov, pokiaľ sa za takéto užívanie neposkytuje náhrada, respektíve pokiaľ medzi týmto
"vylúčeným" spoluvlastníkom a spoluvlastníkom, ktorý užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu,
neexistuje dohoda o bezodplatnom užívaní. Žalobkyňa poukázala na stav, že v prejednávanom prípade
nedošlo ani k dohode väčšinových spoluvlastníkov a teda žalobkyňa ani náznakom neprestala byt

nositeľkou práva a povinností podielovej spoluvlastníčky. Mieru, akou sa všetci spoluvlastníci (teda aj
žalovaná v 1. rade) podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej
veci, vyjadruje podiel toho-ktorého spoluvlastníka. Pokiaľ v danom prípade žalovaná v 1. rade a žalovaní
na základe svojho rozhodnutia užívajú celú spoločnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (bez dohody
so žalobkyňou, ktorej patrí tiež spoluvlastnícky podiel) tak, že za užívanie nad rámec zodpovedajúci

spoluvlastníckemu podielu neposkytujú žalobkyni žiadnu náhradu, získavajú na jej úkor bezdôvodné
obohatenie. Výšku takéhoto bezdôvodného obohatenia vo všeobecnosti vyjadruje peňažná čiastka,
ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v
danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Pokiaľ je výška obvyklého nájomného v danom mieste
a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania, treba prihliadnuť aj na podstatu (spôsob a rozsah)

faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. júla 2007 sp. zn. 3 Cdo 298/2006). V súvislosti s uvedeným žalobkyňa poukázala na
vykonané dokazovanie a stav, že výška uplatneného nároku bola ustálená na základe znaleckého
dokazovania, voči ktorému žiadna zo strán sporu nevzniesla výhrady. Žalobkyňa nesúhlasí s postupom
súdu prvej inštancie a poukazuje na stav, že podlá jej názoru je viac ako sporné, či v čase rozhodnutia

mohol mať postavenie strany sporu (účastníka konania) žalovaný v 2. rade, a teda či bolo možné o
nárokoch uplatnených voči nemu rozhodovať spôsobom, ako to urobil prvoinštančný súd. Ak takýto stav
neexistoval (čo je zrejmé) celé rozhodnutie je vadné a nepreskúmateľné. Zo všetkých vyššie uvedených
dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe
v celom rozsahu vyhovel, prípadne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

8. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že súd prvej inštancie správne
vyhodnotil skutkový stav veci a tento aj správne právne posúdil. Odvolali sa na ich vyjadrenie k súdenej
veci zo dňa 10.1.2011 a poukázali na to, že žalovaná v prvom rade, žalobkyňa, W. Š., ako aj O. Ď.

ako súrodenci nadobudli do spoluvlastníctva, okrem iného aj predmetný rodinný dom nachádzajúci sa
v katastrálnom území G. I. a to na základe osvedčenia o dedičstve po poručiteľke W. Ď., ktorá bola ich
matkou. Ku dňu smrti mala W. Ď. 81 rokov a posledné tri roky pred svojím úmrtím potrebovala vzhľadom
na svoj nepriaznivý zdravotný stav osobnú starostlivosť, ktorú jej žalovaná v 1. rade, ako jej dcérazačala poskytovať osobne od roku 1999, keď sa k nej nasťahovala a nie je pravdou, že predmetný dom
obsadila. Nikto z ostatných súrodencov žalovanej v 1. rade nechcel matke túto starostlivosť poskytovať.
Preto ešte počas života W. Ď. prehlásila, že pozemok s predmetným domom dostane ten, kto sa o ňu

do konca jej života postará a z tohto dôvodu spísala sa darovacia zmluvu, ktorou žalovanej v 1. rade
predmetný rodinný dom v G. I. aj s pozemkom darovala. Darovacia zmluva bola podaná aj na vklad
do katastra nehnuteľností, ktoré konanie sa viedlo pod číslom V -311/2001 na Správe katastra v Senci.
Toto konanie bolo nakoniec zastavené, nakoľko darkyňa, W. Ď.F. počas tohto konania zomrela. Žalovaní
uviedli, že po smrti matky predmetnom rodinnom dome bývali, a to aj so súhlasom žalobkyne, a aj

ostatných súrodencov. Od roku 2002 do 30.4. 2010, kedy v predmetnom dome bývali, nikdy žiadnym
spôsobom žalobkyni nebránili, aby aj ona mohla predmetný rodinný dom užívať ako jeho spoluvlastníčka
a niesúpravdivétvrdeniažalobkyne,žedomnemohla vzhľadomnajehoveľkosťapriestorovémožnosti
užívať.Tento dommalataktiežkdispozíciiako homaliioni,aležalobkyňaodomvôbecnejavilazáujem.
Žalobkyňa sa stala ideálnou podielovou spoluvlastníckou predmetného rodinného domu v jednej polovici
až v roku 2007, kedy získala zámennou zmluvou ďalšiu jeho štvrtinu od brata O. Ď., avšak nikdy ich

písomne počas obdobia, kedy dom užívali nevyzvala, že aj ona chce predmetný rodinný dom užívať,
aby sme jej ho alebo jeho časť uvoľnili. Do rodinného domu mala umožnený prístup kedykoľvek ak by
chcela. O tento nejavila absolútne žiadny záujem a ani o jeho užívanie, čo aj len z časti. Nespravila
tak ani v žalobe v predmetnej súdenej veci, ktorú na Okresný súd Bratislava IV. podala 12.4. 2010.
Neurobila tak aj z toho dôvodu, že tento dom v čase, kedy ho začali užívať, nebol riadneho užívania

schopný, pretože nemal WC, nemal žumpu a nebol dostatočne udržiavaný a potreboval nevyhnutné
a nákladné investície. Počas vyššie označeného obdobia, aby sa dom mohol užívať investovali do
neho 12. 281,- eur. Ak by rodinný dom v G. I. chcela žalobkyňa naozaj užívať obrátila by na súd,
so žalobou vo veci úpravy užívania predmetného rodinného domu. Nesnažila sa ani s nimi uzatvoriť
dohodu. Žalovaní poukázali aj na záver súdu prvej inštancie, ktorý sa odvolával na výpoveď žalovanej

v 1. rade, že od roku 2007, kedy sa žalobkyňa stala spoluvlastníčkou predmetného domu v podiele 1
sa z polovice domu vysťahovali a táto zostala prázdna až do apríla 2010, kedy sa z domu odsťahovali.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, preto nie je dôvodné a vecne správne tvrdenie žalobkyne v jej
odvolaní, že dom obsadili a tým jej zabránili, aby ho mohla užívať, čo sa podľa jej názoru priečilo dobrým
mravom. Je tiež nedôvodné, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, aby sa žalobkyňa domáhala

svojho bezzákladného nároku odvolávaním sa na judikatúru. Objektívne správne súdom prvej inštancie
zistený skutkový stav veci a správna aplikácia ustanovení §§ 136 až 142 Občianskeho zákonníka na
danú vec, aplikáciu judikatúry, ktorej sa žalobkyňa dovoláva vo svojom odvolaní a chce ňou poukázať
na dôvodnosť svojho neopodstatneného nároku voči ním vylučuje. Nie je správne tvrdenie žalobkyne,
že žalovaným bola poskytnutá nedôvodne právna ochrana a jej reálny právny nárok bol zamietnutý bez

prihliadnutia na stav, že žalovaní konali spôsobom evidentne rozporným s dobrými mravmi s poukazom
na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Naopak, zistený skutkový stav nasvedčuje tomu,
že správanie žalovanej voči ním, nebolo v súlade s dobrými mravmi, keď si neoprávnene súdne vymáha
to, čo jej zo zákona vôbec nepatrí. Z uvedených dôvodov žalovaní žiadali, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo napadnuté rozhodnutie vydané počas
platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený
a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP). Podľa § 470 odsek
1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability
procesnoprávnychnoriem(§470odsek1CSP),rešpektujealeúčinkyprocesnýchúkonov do30.6.2016,
pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného
sporového poriadku zostávajú zachované.

10. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec
prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

11.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu
právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokonprávnu normu správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie
Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009).

12. Užívanie nehnuteľnosti predstavuje v zmysle ustanovenia § 139 odsek 2 Občianskeho zákonníka,
hospodárenie so spoločnou vecou. Vychádza sa pritom z toho, že právo užívať vec, ktorá patrí
vlastníkovi, prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve všetkým spoluvlastníkom spoločne, mierou
oprávnení každého z nich je výška spoluvlastníckeho podielu (§ 137 odsek 1 OZ). Prioritu pri
riešení vzájomných vzťahov medzi spoluvlastníkmi má dohoda spoluvlastníkov. V prípade, ak sa medzi

vlastníkmi nedosiahne pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou väčšina (počítaná podľa
výšky podielov), respektíve dohoda, rozhodne o spôsobe užívania spoločnej veci súd (§ 139 odsek 2
OZ).

13. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podieluvyplývazustanovenia§137odsek1Občianskehozákonníka.Jehonevyhnutnýmpredpokladom

je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom, alebo ostatnými spoluvlastníkmi, nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí byť dôsledkom
jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto
prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty vo väčšej miere, než zodpovedá podielu. Takýto nárok nevzniká

v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel,
pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom
užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci.

14. Právo každého zo spoluvlastníkov užívať vec je obmedzené rovnakým právom ostatných

spoluvlastníkov užívať vec podľa veľkosti podielov. Spoluvlastníci (dohodou alebo väčšinovým
rozhodnutím) alebo súd, môžu o hospodárení so spoločnou vecou rozhodnúť podľa § 139 odsek 2
Občianskeho zákonníka tak, že niektorého zo spoluvlastníkov z fyzického užívania veci celkom alebo
sčasti vylúčia, v takom prípade logicky užíva niektorý zo spoluvlastníkov vec nad rámec jeho podielu
(neužíva vec v súlade s kritériom daným § 137 odsek 1 OZ). Ide však o obmedzenie práva dovolené

zákonom (§139 odsek 2 OZ), za ktoré z užívania celkom alebo sčasti vylúčenému spoluvlastníkovi
patrí (ak sa nedohodol s ostatnými spoluvlastníkmi inak) náhrada vo výške zodpovedajúcej rozsahu
ujmy. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto prípade neužíva vec bez právneho
dôvodu, preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie, žiadna skutková podstata uvedená
v § 451 Občianskeho zákonníka na tento prípad nedopadá. Iná situácia nastane, ak užíva spoluvlastník

vec nad rámec svojho podielu bez právneho dôvodu (bez rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov alebo
bez dohody spoluvlastníkov, alebo bez rozhodnutia súdu) vtedy je povinný vydať to, o čo sa takýmto
užívaním obohatil, ostatným spoluvlastníkom podľa pravidiel o vydaní bezdôvodného obohatenia.
V tejto súvislosti, vzhľadom na rovnakú právnu úpravu spoluvlastníckych vzťahov v slovenskom a
českom právnom poriadku poukazuje odvolací súd na rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho

a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31Cdo/503/2011 z 10.10.2012. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ spoluvlastník neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu napriek tomu, že by mu v tom ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov bránil, alebo pokiaľ spoluvlastník so
svojím obmedzením vysloví súhlas a zároveň súhlasí s užívaním spoločnej veci iným spoluvlastníkom
bez náhrady, nárok za neužívanie mu nevzniká. Právo na poskytnutie peňažnej náhrady patrí

len z užívania fakticky vylúčenému spoluvlastníkovi, teda ak je z užívania vylúčený rozhodnutím
väčšiny spoluvlastníkov alebo dohodou spoluvlastníkov, alebo rozhodnutím súdu alebo ak spoluvlastník
druhému spoluvlastníkov v užívaní veci bráni a vytvoril také podmienky, že vec druhý spoluvlastník
užívať nemôže (k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II.ÚS 140/2013
- 14 z 21.2.2013).

15.Vsporovomkonaní,prektoréplatíprejednávaciazásadaatakýmjeajtotokonanie,jezásadnevecou
strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. V sporovom
konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania. Povinnosť tvrdenia a dôkazná
povinnosť preto zaťažuje každú zo sporových strán, keď každá z nich musí v závislosti od hypotézy

právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej
prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Strana sporu, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktorý bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných dôkazov. Rovnaké následkypostihnú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyznelo nakoniec tak, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
tvrdení strany sporu. Civilný proces vychádza z dôkazného bremena, ako procesnej zodpovednosti

strany sporu za výsledok sporu, ak je tento určený výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný
zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, kedy strany sporu splnia
svojupovinnosťtvrdeniaaajpovinnosťdôkaznú.Jehopravýmcieľomjeumožniťsúduvydaťrozhodnutie
i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, pre spor rozhodujúca nebola (v zmysle, že ani nemohla
byť) preukázaná, teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver

o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch (tzv.
dôkazná núdza) musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného
práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

16. Z výsledkov súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná v 1. rade spolu
s pôvodne žalovaným manželom (ten počas súdneho konania zomrel a súd pokračoval v konaní s jeho

právnymi nástupcami) a ich dcérou a vnučkou, ako ďalšie v tomto spore žalované osoby, užívali do apríla
2010 rodinný dom, súpisné číslo XX, v obci G. I., do ktorého sa prisťahovali z dôvodu starostlivosti
o W. Ď., matku žalovanej v 1. rade a žalobkyne. Po úmrtí W. Ď. dňa 19.4.2002 predmetný rodinný
dom v G. I. zdedili každý rovným dielom (1/4) jej štyri deti, okrem žalobkyne a žalovanej v 1. rade
aj W. Š. a O. Ď.Q., ktorý svoj spoluvlastnícky podiel v roku 2007 previedol na žalobkyňu. Žalovaná

v 1. rade spolu s rodinou predmetný rodinný dom užívala do apríla 2010, pričom v konaní tvrdila,
že obývali len polovicu domu, zostávajúca polovica domu bola voľná. V spoluvlastníckom vzťahu je
žalobkyňa len so žalovanou v 1. rade, ostatné osoby proti ktorým žalobu smerovala boli členmi jej
domácnosti v predmetnom dome. V konaní nemal súd prvej inštancie preukázané, že by sa žalobkyňa
so žalovanou a ďalšou spoluvlastníčkou dohadovali o hospodárení so spoločnou vecou (§ § 139 odsek

2 OZ), respektíve, že sa svojich práv domáhala súdnou cestou, alebo že by existovalo rozhodnutie
súdu, ktoré by jej bránilo v užívaní predmetného domu, ako aj to, že žalovaná v 1. rade žalobkyni
bránila užívať predmetný rodinný dom, respektíve ju z užívania jej spoluvlastníckeho podielu vylúčila
a nakoniec ani to, že žalovaná v 1. rade s rodinou (ďalšími žalovanými) v rozhodnom období od
1.5.2008 do 1.4.2010 (obdobie uplatneného nároku) užívali predmetnú nehnuteľnosť nad rámec ich

spoluvlastníckeho podielu na úkor práve žalobkyne, keď spoluvlastnícke podiely sú ideálne, žalobkyňa
vlastní podiel 1 , W. Š. so žalovanou v 1. rade každá podiel po 1/4, a to za situácie obrany žalovaných
spočívajúcej v tvrdení, že predmetný dom užívali len v jeho polovici. Odvolací súd sa potom stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobkyňa nerealizovala svoje vlastnícke právo (právo
vyplývajúce zo spoluvlastníctva) z dôvodu prekážky na strane žalovaných, ktorí by jej bránili v užívaní

nehnuteľnosti v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti,
a preto jej ani nemohlo vzniknúť v zmysle § 137 odsek 1 Občianskeho zákonníka právo na poskytnutie
peňažnej náhrady z titulu, že neužíva spoločnú vec. Pokiaľ žalobkyňa, ako strana sporu neuniesla
dôkaznébremenokpravdivostisvojichtvrdení,jejejprávnaargumentáciaokonanížalovanýchvrozpore
s dobrými mravmi, teda v rozpore s ustanovením § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka, neopodstatnená.

Navyše odvolací súd poukazuje na to, že žalovaní v 2. až 5. rade nie sú vo vzťahu k žalovanej istine ani
pasívne vecne legitimovaní, pretože predmetný dom užívali, respektíve užíval ho ich právni predchodca,
ako príslušníci domácnosti žalovanej v 1. rade, titulom práva bývania odvodeného od spoluvlastníckeho
práva žalovanej v 1. rade k predmetnému rodinnému domu, ktorá toto svoje právo realizovala bývaním
v predmetnom dome. Ako príslušníci domácnosti žalovanej v 1. rade, získali žalovaní určitý podiel na

právach a povinnostiach žalovanej v 1. rade, ako spoluvlastníka predmetného rodinného domu. Tým sa
dostali do právneho vzťahu so žalovanou v 1. rade, ale nie do právneho vzťahu k tretím osobám.

17. Okruh žalovaných osôb vymedzila svojou žalobou žalobkyňa. Súd prvej inštancie postupoval
správne, keď po tom, ako pôvodne žalovaný v 2. rade U.. O. B. (manžel žalovanej v 1. rade) počas

konania zomrel, pokračoval v spore s jeho dedičmi, ktorými sa stali žalovaná v 1. rade, jeho dcéry
žalované v 3. a 4. rade a jeho syn Ľ. B., označený v konaní ako žalovaný v 2. rade. Súd prvej inštancie
konal v súlade s vtedy platným ustanovením § 107 odseky 1,3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktoréhoakúčastníkstratíspôsobilosťbyťúčastníkomkonaniaskôr,akosakonanieprávoplatneskončilo,
súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať

(odsek 1). Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel;
v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania
prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak
povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr. Z uvedeného vyplýva, že dedičia vstupujúdo postavenia pôvodného účastníka konania (strany v spore) priamo zo zákona, súd o ich vstupe do
konania nerozhoduje a s týmito právnymi nástupcami pokračuje v konaní aj bez návrhu strany sporu.
Preto, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o uplatnených nárokoch aj voči žalovanému 2 - Ľ. B., ako

právnom nástupcovi po zomrelom, pôvodne žalovanom U.. O. B., nie je možné kvalifikovať rozsudok
súdu prvej inštancie ako vadný a nepreskúmateľný, ako to nesprávne namieta žalobkyňa.

18. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne posúdil vec aj
po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého

rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne
správny v zmysle § 387 odseky 1,2 CSP potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovaným v 1. až 5. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).