Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 23, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200728
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: BaF
TRADING, s.r.o., so sídlom Tomášikova č. 13, Bratislava IČO: 45 378 771, zastúpeného advokátkou:
JUDr. Andreou Cúgovou, AK Svätoplukova č. 28, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ako aj rozhodnutia Mesta Senec č. 2014/24791/02/7
zo dňa 31.10.2016, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. administratívne rozhodnutia

1. Žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa
31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a
miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a

Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške XX XXX,XX €.

2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že daň bola vyrubená na základe podaného
daňového priznania na rok 2014 zo dňa 29. 01. 2014, v ktorom daňovník (žalobca) uviedol: III. oddiel
Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b) „stavby na pôdohospodársku
produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej

pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu vo výmere X.XXX m2.
Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne stojace garáže a samostatné
stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových
domov“, spolu vo výmere X XXX m2 a v ďalšej prílohe na riadku 15 pod písm. g) „ostatné stavby
neuvedené v písmenách a) až f)“, spolu vo výmere XXX m2. Celková výmera nehnuteľností je zapísaná
na LV č. XXXX a podľa podaného daňového priznania je vo výmere 9 XXX m2.
3. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v ktorom na základe podaného

daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2014, vyrubenej dane a následne
podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti údajov v ňom
uvedených a preto pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti
vedenej na LV č. XXXX v k. ú. I., ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel využitiastavieb nachádzajúcich sa na LV č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t. č.
nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie daňovníka v odvolaní, kde uviedol: „ že stavby sú v zlom
technickom stave, preto ich aktuálne nie je možné ani objektívne v tom stave využívať“. Správca dane z

dôvodu, aby zabezpečil správne určenie daňovej povinnosti predvolal daňovníka na ústne pojednávanie
vo veci objasnenia skutočností rozhodných pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014,
2015 a 2016, odstránenie pochybností o správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom
priznaní. Z ústneho pojednávania spísal správca dane zápisnicu podľa ust. § 19 zákona č. 563/2009 Z.
z. v znení neskorších predpisov zo dňa 27. 09. 2016. Daňovník sa ústneho konania zúčastnil osobne,

a to konateľka spoločnosti spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili ku skutočnostiam uvedeným v
daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014,2015 a 2016, pre každý rok samostatne.
4. Daňovník deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona
č. 582/2004 Z. z, o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby
pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na
vlastnú administratívu - nepreukázal. Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú

predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. Predmetom dane zo stavieb podľa § 10 zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku
uvedeného ustanovenia na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru
zdaňovacieho obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo
stavieb, podľa skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Podľa ust. § 10 ods.

2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa
stavba prestala užívať. Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že stavby daňovník v zdaňovacom
období rok 2014 nevyužíval tak, ako bolí deklarované v daňovom priznaní, správcom dane boli zaradené
podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby
neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle platných právnych predpisov vyrubená daň z

nehnuteľností. Správca dane vo Všeobecne záväznom nariadení mesta Senec č. 2/2013 o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady ustanovil v druhej časti,
článok 5 ods. 1 písm. g) pre všetky stavby na území mesta, ktoré sú predmetom dane zo stavieb ročnú
sadzbu dane za každý aj začatý m2 zastavanej plochy vo výške X,XX € za ostatné stavby. V článku
5 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Senec Č. X/XXXX sa uvádza: Pri viacpodlažných

stavbách správca dane určuje pre všetky druhy stavieb príplatok za podlažie v sume X,XX eur za každé
ďalšie podlažie okrem prvého nadzemného podlažia. Správca dane správne vychádzal zo stavu k 1.
januáru 2015 a daň z nehnuteľností na rok 2014 bola vyrubená v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. o
miestnychdaniachavsúladesoVšeobecnezáväznýmnariadenímmestaSenecč.X/XXXXomiestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

II. žaloba a námietky

5. Žalobca v žalobe namietal, že na základe kúpnej zmluvy V-3109/13 zo dňa 07.06.2013 a kúpnej
zmluvy V-XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom
území I., obec I., okres I., a to k ornej pôde vo výmere XX.XXX m2, ďalej k zastavaným plochám a

nádvoriam vo výmere XX.XXX m2 a k stavbám - areálu bývalej Kafilérie SENEC, evidovaným na LV č.
XXXX a XXXX. Po zániku kafilérie a viacročnom nevyužívaní celého areálu, bola predchádzajúcemu
vlastníkovi nehnuteľností obchodnej spoločnosti AGROREAL Slovakia, s.r.o., ICO: 35 789 361, na
základe podaného daňového priznania a daňovníkom určeného účelu využitia stavieb vyrubená daň
z nehnuteľností na rok 2013 rozhodnutím č. 2013/20883/02/1 zo dňa 18.02.2013 vo výške X.XXX,XX

€, v ktorom boli v súlade s podaným daňovým priznaním stavby tohto areálu klasifikované ako
„stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Po
nadobudnutí vlastníctva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam ako daňovník riadne podal správcovi
dane z nehnuteľností - Mestu Senec daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti. V priznaní k dani z

nehnuteľnosti daňovník vychádzal z toho, že oproti minulosti, vrátane stavu v roku 2013 nedošlo k
žiadnej zmene v účele využitia stavieb a preto stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti
zaradil do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. b) zákona o miestnych daniach), tieto stavby nehodlal a ani
aktuálne nehodlá využívať inak ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníku, stavby pre vodné
hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárske produkcie vrátane stavieb na

vlastnú, administratívu“. Napriek uvedenému, správca dane - v rozpore s podaným priznaním daňovníka
(žalobcu) k dani z nehnuteľností a ním určeným účelom využitia stavieb zaradil stavby najskôr vo svojich
predchádzajúcich troch rozhodnutiach do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. f) zákona o miestnych daniach)
ako „stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu“ (čím došlok zvýšeniu dane oproti podanému daňovému priznaniu a oproti rozhodnutiu správcu dane o vyrubení
dane z nehnuteľností na rok 2013 napriek pôvodnému nezmenenému účelu využitia stavieb v roku 2014
o cca 400 %) a následne správca dane v jeho poslednom prvostupňovom rozhodnutí vyrubil daň podľa

zaradenia„ostatnéstavbyneuvedenévpísm.a)ažf)“(§10ods.1písm.g,zákonaomiestnychdaniach).
Správca dane - Mesto Senec rozhodnutie odôvodnil tým, že sa stavby k 01.01.2014 nevyužívali.
Žalovaný okrem ďalších vágnych a zmätočných tvrdení v napadnutom rozhodnutí odôvodnil potvrdenie
prvostupňovéhorozhodnutiatým,že:„Daňovníkdeklarovanézaradeniestaviebdopredmetudanepodľa
§10 ods. 1 písm. b) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku

produkciu,skleníky,stavbyprevodnéhospodárstvo,stavbyvyužívanénaskladovanievlastnejprodukcie
vrátane stavieb na vlastnú administratívu, nepreukázal. “ a „ Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané,
že stavby daňovník v zdaňovacom období rok 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom
priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z. z. o
miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f) a následne v zmysle platných právnych
predpisov vyrubená dňa z nehnuteľností.“ Zároveň žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol, že: „Podľa §10 ods. 2 zákona o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť,
že sa stavba prestala užívať. “ Ďalej žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že: „Na liste
vlastníctva č. 8494 katastrálne územie Senec sú predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. “

6. Ďalej podľa žalobcu druhové členenie stavieb podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach sa odvíja

od účelu ich využitia, preto sa pri zdanení a použití konkrétnej sadzby dane zo stavieb sleduje skutočný
účel využitia stavby. Zaradenie stavieb vykoná daňovník vyplnením príslušných riadkov priznania k dani
z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z nehnuteľnosti vychádza predovšetkým z údajov
uvedených daňovníkom v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti. Ak vzniknú pochybnosti o zaradení
stavbyvpodanompriznaníkdaniznehnuteľnosti,postupujesapodľadaňovéhoporiadku,ktorýupravuje

právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Žalobca ako daňovník konštatoval, že účel využitia
stavieb predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľností - AGROREAL Slovakia, s.r.o., IČO: 35 789 361,
so sídlom Oravská 13, 903 01 Senec - bol v zmysle písmena b) § 10 ods. 1 zákona o miestnych
daniach: „stavby na poľnohospodársku produkciu jej skladovanie, vrátane vlastnej administratívy” a
tento účel využitia daňovník po nadobudnutí nehnuteľností do svojho vlastníctva nezmenil. Na tom

nič nemení ani skutočnosť, že v relevantnom období pre zdaňovanie sa stavby nevyužívali. Správnou
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nevychádza zo stavu veci zisteného v daňovom konaní,
odôvodnenie neobsahuje žiadne vyporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, okrem
toho je nezrozumiteľné a tiež nepresvedčivé. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo vzťahu k požiadavkám na rozhodnutia súdov, čo nepochybne platí analogicky aj pre rozhodnutia

správnych orgánov: „ Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl, 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú
zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti
nebude arbitrárny. “ (I. ÚS 117 /07), „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia

podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami,
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (1.
ÚS 243/07) „...ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody,
spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby
výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ
nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo

možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov
skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú..” (III. ÚS 311/07) Žalovaný v odôvodnení žalobou
napadnutého rozhodnutia uviedol: „Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú predmetné
stavby uvedené ako priemyselné stavby. “ Žalobcovi nebolo zrejmé, z akého dôvodu žalovaný v
odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia túto skutočnosť uvádzal. Žalobca v prvom rade poukázal

na štandardnú rozhodovaciu prax v oblasti daní z nehnuteľností, v zmysle ktorej stavby nemožno
zdaňovať podľa toho, ako sú zaradené v katastri nehnuteľnosti, pretože ustanovenia zákona o miestnych
daniach sa neodvolávajú na zákon č. 162/ 1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov a ani nevyžadujú povinné preukazovanievlastníckych vzťahov k stavbám výpismi z listu vlastníctva. Stavby teda nemožno zdaňovať podľa toho,
ako sú zaradené v katastri nehnuteľností, ale podľa skutočného účelu využitia stavby podľa stavu k 1.
januáru zdaňovacieho obdobia.

7. Uvedené tvrdenie žalovaného robí rozhodnutie nezrozumiteľným, nakoľko pokiaľ by mala byť pre
zdanenie stavby rozhodujúca evidencia druhu stavby na liste vlastníctva, potom by mali byť predmetné
stavby, evidované na liste vlastníctva ako priemyselné stavby, zaradené do skupiny priemyselných
stavieb, stavieb slúžiacich energetike, stavieb slúžiacich stavebníctvu, stavieb využívaných na

skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu (§ 10 ods. 1 písm. e) zákona
o miestnych daniach). Takýto záver by bol však zjavne nesprávny, nakoľko do skupiny stavieb podľa
§ 10 ods. 1 písm. e, zákona o miestnych daniach sa zaraďujú stavby ako napr. banské stavby,
stavby chemických zariadení, stavby ťažkého alebo potravinárskeho priemyslu, slúžiace energetike
(plynárenstvo, elektroenergetika), stavebníctvu a pod. Žalovaný sa vôbec nevyporiadal s námietkami,
argumentami a tvrdením žalobcu, uvedeným v odvolaní, ako aj uvádzanými v priebehu celého konania.

Nevyporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že oproti minulosti, vrátane roka 2013 (kedy vo svojom
rozhodnutí správca dane akceptoval zaradenie predmetných stavieb do skupiny stavieb podľa g 10 ods.
1 písm. b) zákona o miestnych daniach, t.j. do skupiny stavieb na pôdohospodársku produkciu), nedošlo
k žiadnej zmene v účele využitia stavieb. Žalovaný taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ničím
nezdôvodnil, na základe akých skutočností a ktorého ustanovenia zákona o miestnych daniach zaradil

stavbydoskupinystavieb„ostatnéstavbyneuvedenévpísmenácha)ažf)“(§10ods.1písm.g)zákonao
miestnych daniach). Žalovaný sa nijako nevyporiadal s tvrdením žalobcu, že rozhodujúci je účel využitia
stavby a skutočnosť, že sa stavby reálne nevyužívali nemá na žalobcom určený účel využitia žiadny
vplyv. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. V
zmysle už vyššie citovaných ustanovení zákona o miestnych daniach je pre zaradenie stavby na účely jej

zdanenia rozhodujúci účel využitia stavby. Účel využitia stavby určuje daňovník. Skutočnosť, že stavba
sa z rôznych dôvodov v príslušnom zdaňovacom období práve nevyužíva na určený účel alebo sa v
priebehu zdaňovacieho obdobia prestane využívať, nemôže byť dôvodom pre jej zaradenie do skupiny
stavieb „ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f)“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach).
Doskupiny„ostatnéstavbyneuvedenévpísm.a)ažf)“(§10ods.1písm.g)zákonaomiestnychdaniach)

sa v zmysle ustálenej praxe v oblasti daní z nehnuteľností zaraďujú ostatné stavby, ktoré nie je možné
zaradiť do predmetu dane zo stavieb podľa písm. a) až f), pretože nie sú v nich uvedené. Do skupiny
ostatnýchstaviebneuvedenýchvpísm.a)ažf)§10ods.1zákonaomiestnychdaniachsazaraďujúnapr.
stavby internátov, domovov mládeže, domovov dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, stavby úradov,
organizácií nezriadených na podnikanie a pod. Uvedené zároveň vyplýva aj z interného aktu - Pokynu

DR SR k zaraďovaniu stavieb do predmetu dane zo stavieb podlá zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov z februára 2010. Stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom dane v napadnutom
rozhodnutí žalovaného, nie sú ani internátom, ani domovom mládeže či domovom dôchodcov, útulkom
pre bezdomovcov, sídlom úradu alebo organizácie.

8. Rovnako podľa žalobcu správca dane nemôže svojvoľne zaradiť stavbu do skupiny ostatných stavieb
z dôvodu, že sa stavba práve nevyužíva. Tak ako už bolo uvedené, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia
argumentuje i tým, že v zmysle § 10 od. 2 zákona o miestnych daniach, na daňovú povinnosť nemá vplyv
skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Toto ustanovenie zákona o miestnych daniach je žalobcovi

známe a nijako ho nerozporuje a preto mu nie je zrejmé, čo ním chcel žalovaný vo vzťahu k potvrdeniu
prvostupňového rozhodnutia vyjadriť. Uvedené ustanovenie § 10 ods. 2 posledná veta práve naopak
len podporuje právny názor žalobcu, že pokiaľ sa stavba nevyužíva alebo sa prestane využívať, daňová
povinnosť, resp. daň sa určí podľa pôvodného, nezmeneného účelu využitia. Uvedené ustanovenie,
ani žiadne ustanovenie zákona o miestnych daniach nehovorí o tom, že v prípade nevyužívania stavby

alebo pokiaľ sa stavba prestane využívať, má byť v rozpore s účelom lei využitia zaradená do skupiny
„ostatné stavbu neuvedené v písm. a) až f“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Tak ako
už bolo uvedené v časti V. správnej žaloby, žalovaný nielenže nie presvedčivo, ale nijako nezdôvodnil,
prečo stavby žalobcu, ktoré sa v zdaňovanom období nevyužívali, zaradil do skupiny ostatných stavieb
neuvedených v písm. a) až f) (§10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Žalobca ďalej namietal

nezákonnosťrozhodnutiažalovaného,akoiprvostupňovéhoorgánuzdôvodupostupu,ktorýjevrozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike.9. Záverom žalobca dodal, že žalovaný, ako aj Mesto Senec nepostupovali podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov a nedbali pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu
(§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), ich rozhodnutia nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom

konaní (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), nevychádzajú zo skutočného stavu a zo skutočného účelu
využitia stavieb, odôvodnenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia nespĺňa zákonom
stanovené požiadavky, najmä neobsahuje vyporiadanie sa s námietkami a vyjadreniami žalobcu, a
nezodpovedajú riadnemu odôvodneniu (§ 63 ods. 5 daňového poriadku), čo ich robí nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Žalobca bol toho názoru, že došlo k porušeniu § 65 ods. 1

až 3 Daňového poriadku. Žalovaný vydal ešte dňa 12.05.2015 rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie 3
Mesta Senec. Mesto Senec až dňa 31.10.2016 vydalo prvostupňové rozhodnutie. Proti prvostupňovému
rozhodnutiupodalžalobcaodvolanie.Aždňa21.02.2017vydalžalovanýžalobounapadnutérozhodnutie
č. 162526/2017, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalobca pritom nemá vedomosť o tom,
že by mu bolo s uvedením dôvodov oznámené, že vo veci nie je možné rozhodnúť ani v lehote 60
dní. Žalobca len podotýka, že od prvého vyrubenia dane na rok 2014 uplynuli viacej ako tri roky.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 18. septembra 2008, spis. zn. I. ÚS 241/2007 judikoval:
„pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať,
že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do
jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku.“. S mocenským zásahom do majetkovej sféry
jednotlivca tak musí byť imanentné spätá zásada zákonnosti, ktorú ÚS SR charakterizoval ako „conditio

sine qua non“, „čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej
sa nemožno odchýliť.

III. Zhrnutie argumentov žalovaného

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca uvádzal v daňovom priznaní a deklaroval
vlastníctvo k druhu stavby podľa §10 ods. 1 písm. b), t.j. „stavby na pôdohospodársku produkciu,
skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej
produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Správca dane na základe nájomnej zmluvy zo dňa
05.06. 2013, zaradil stavby podľa §10 písm. i), t.j. stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť,

skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Správca
dane je povinný pri vyrubení dane z nehnuteľností vychádzať z priznania podaného daňovníkom.
Správca dane v uvedenom prípade, ak má pochybnosti o správnosti údajov v podanom priznaní je
povinný postupovať podľa ust. § 17 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane oznámi daňovému
subjektu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania a jeho

príloh alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a súčasne ho vyzve, aby sa k nim vyjadril, najmä
aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil a pravdivosť údajov riadne
preukázal. Okrem toho obsahuje poučenie o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo
nedodržaním určenej lehoty. Týmto následkom podľa § 17 ods. 3 Daňového poriadku je daňová kontrola
alebo určenie dane podľa pomôcok. Žalobca tvrdil, že stavby nevyužíva a ani nevyužíval, pretože

stavby v súčasnosti sú v zlom technickom stave a nie je ich ani možné využívať, čo je možné overiť
obhliadkou. Pritom predložil správcovi dane zmluvu o prenájme nebytových, skladovacích priestorov
zo dňa 05.06.2013, (mailovou cestou), podľa ktorej ako prenajímateľ a výlučný vlastník nehnuteľností
zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX prenajíma predmet nájmu nájomcovi za účelom
sezónneho a posezónneho skladovania a sušenia obilnín alebo iných poľnohospodárskych produktov

- viď. článok 1 bod 2 zmluvy. V zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 27.09. 2016 uviedol, že
zmluva vraj nebola platná a účinná, pretože bola uzavretá pred časom, keď sa daňový subjekt stal
vlastníkom nehnuteľností. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností je na liste vlastníctva č. XXXX uvedený
ako titul nadobudnutia kúpna zmluva V-XXXX/XX zo dňa 07.06. 2013, pričom Zmluva o prenájme
nebytových, skladovacích priestorov je zo dňa 5. 6. 2013 a v článku III pod bodom 1 sa uvádza: „Táto

zmluva nadobúda účinnosť dňom jej podpísania zmluvnými stranami“. Správca dane preto vychádzal pri
vyrubení dane z týchto údajov. Na základe zistenia nových skutočností, a to že táto zmluva bola údajne
zrušená dňa 11.07.2013 na základe dohody zúčastnených strán, a preto už nemá táto zmluva vplyv
na vyrubenie dane, navrhol žalobca preskúmať rozhodnutie odvolacieho orgánu podľa ust. § 77 ods.
1 Daňového poriadku. Podnetom bolo vytknuté nedostatočné preverenie veci, keďže nebola zaslaná

žalobcovi výzva na odstránenie pochybností a nedostatkov v podanom daňovom priznaní.

11. Žalovaný dodal, že predmetom dane zo stavieb podľa § 10 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych
daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku uvedeného ustanoveniana zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho
obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo stavieb, podľa
skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Zaradenie stavieb vykoná daňovník

vyplnením príslušných riadkov priznania k dani z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z
nehnuteľností vychádza predovšetkým z údajov uvedených daňovníkom a-v daňovom priznaní. Ak
vzniknú pochybnosti o zaradení stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľností, postupuje sa
podľa daňového poriadku, ktorý upravuje právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Podľa
ust. § 10 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv

skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Predmet dane zo stavieb v odseku 1 upravuje druhové
členenie stavieb nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky. V uvedenom členení sú stavby
rozdelené podľa druhu a účelu ich využitia do niekoľkých skupín. Keďže zámerom zákona o miestnych
daniach je zdaňovať stavby podľa ich skutočného účelu využitia, bolo potrebné doplniť predmetné
ustanovenie o ods. 4, ktorý upravuje, že na zaradenie stavby do predmetu dane zo stavieb podľa ods.
1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Dňa 29.01.2016 podal žalobca

daňové priznanie k dani z nehnuteľností za rok 2016. Vzhľadom k tomu, že neobsahovalo správne
vyplnené časti daňového priznania, pristúpil správca dane k zaslaniu výzvy č. č. 8244/672/2016/Sa zo
dňa 18.03. 2016 na odstránenie nedostatkov. Následne podal dňa 11.04. 2016 žalobca opravné daňové
priznanie k dani z nehnuteľností. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v
ktorom na základe podaného daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok

2014, vyrubenej dane a následne podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti,
pravdivosti a úplnosti údajov v ňom uvedených, čo deklarujú aj vydané rozhodnutia predchádzajúce
vyrubeniu dane z nehnuteľností za rok 2014, pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Následne zaslal výzvu na
odstránenie pochybností v podanom daňovom priznaní č. 8244/672/2016/Sa zo dňa 18. 03. 2016 apo
podanom opravnom daňovom priznaní žalobcom zo dňa 11. 04. 2016 a následne k výkonu miestneho

zisťovania. Pri vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2014 správca dane vychádzal z údajov daňového
priznania predloženého v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. V prípade ak podal dodatočné
daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, na ktoré už podal priznanie a daň ešte nebola vyrubená,
správca dane prihliadal aj na dodatočne priznanie.
12. Podľa ust. § 37 Daňového poriadku správca dane vykonáva miestne zisťovanie na účely správy daní.

Primiestnomzisťovanímôžesprávcadanevykonaťobhliadkunamiestevecialebopredmetuaporovnať
s dovtedy zistenými skutočnosťami, ktoré predložil daňový subjekt. Účelom je preverenie a zistenie
skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane, preto tvrdenie žalobcu o svojvoľnom konaní
žalovaného, bez dostatočného zdôvodnenia, prečo bolo v rozhodni zaradenie účelu stavby iné, ako
si on uviedol v daňovom priznaní, je neakceptovateľné. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti

vedenej na LV č. XXXX v k. ú. Senec, ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel
využitia stavieb nachádzajúcich sa na č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t. č.
nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie žalobcu v odvolaní, kde uviedol : „že stavby sú v zlom
technickom stave ich aktuálne nie je možné a ani objektívne v tomto stave využívať“. Daňou zo stavieb
sa zdaňujú aj také skolaudované stavby, ktoré sa prestali užívať. Neužívanie stavby na účel určený v

kolaudačnom rozhodnutí nemá vplyv na plnenie daňovej povinnosti. Preto sú aj neužívané schátralé a
opustené stavby predmetom dane zo stavieb dovtedy, kým sú v evidencii katastra nehnuteľností.
13. Podľa žalovaného v praxi sa často stáva, že napriek kolaudačnému rozhodnutiu, v ktorom je určený
účel stavby alebo jeho časti, sa stavba začne užívať na iný účel, resp. aj neskolaudovaná stavba sa
začne užívať na iný účel ako je stavebné povolenie. Preto aj neskolaudované, ale skutočne užívané

stavby sú predmetom dane zo stavieb. Skutočné užívanie stavby správca dane overuje miestnym
zisťovaním, ktoré vykoná podľa § 37 a § 39 Daňového poriadku, podľa ktorého je na účely správy daní
na takéto zisťovanie oprávnený. Žalobca ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX mal
iste vedomosť o skutočnosti, že tieto nehnuteľnosti sú na citovanom LV označené ako druh stavby:
priemyselná budova, čo je podľa názoru žalovaného dostatočne zrozumiteľné a žalobcov názor o

nezrozumiteľnosti nie je preto primeraný. Správca dane z dôvodu, aby zabezpečil správne určenie
daňovej povinnosti predvolal žalobcu na ústne pojednávanie vo veci objasnenia skutočností rozhodných
pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016, odstránenie pochybností o
správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom priznaní. Z ústneho pojednávania spísal
správca dane zápisnicu podľa ust. § 19 zákona č. 563/2009 Z, z. v znení neskorších predpisov zo dňa

27. 09. 2016. Žalobca sa ústneho konania zúčastnil osobne, spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili
ku skutočnostiam uvedeným v daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016,
pre každý rok samostatne. V zápisnici žalobca jednoznačne uviedol, že v zdaňovacom období roku
2014 nevykonával vlastnú poľnohospodársku činnosť, nevykonával ani inú činnosť a nezamestnávalani zamestnancov. Nehnuteľnosti v tomto období nevyužíval. S poukazom aj na uskutočnené miestne
zisťovaniezodňa29.02.2016anazákladeuvedenéhonebolomožnésastotožniťstvrdenímžalobcu,že
rozhodnutie nevychádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, a je preto nezrozumiteľné. Keďže

účel využitia stavby je rozhodujúcim údajom pre správne vyrubenie dane z nehnuteľností, je potrebné
aby daňovník opravil účel využitia stavby, či už písomne alebo ústne do zápisnice správcu dane. Žalobca
v zápisnici z ústneho pojednávania sa vyjadril, že v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval stavby
na účel deklarovaný v podanom priznaní, čím opravil účel využitia stavby, a tým potvrdil zmenu účelu
využitia stavby, ktorá mala pôvodne slúžiť k pôdohospodárskej produkcii a na skladovanie vlastnej

poľnohospodárskej produkcie v zmysle ust. § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych
daniach, tak ako to pôvodne uviedol v daňovom priznaní.

14. Záverom žalovaný dodal, že na základe vykonaného ústneho pojednávania, ako aj miestneho
zisťovania bolo cieľom správcu dane, čo najobjektívnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie
dane, a nie ako tvrdí žalobca, že vyrubená daň bola bez akejkoľvek súčinnosti s daňovníkom v

nesúlade s daňovým priznaním daňovníka, a preto je tendenčné a šikanózne. Práve naopak, v
dokazovaní objektívnych skutočností pre správne vyrubenie dane, uplatnil súčinnosť s daňovníkom a
na základe ním potvrdených skutočností a dôkazov, ktoré bol daňovník povinný správne uviesť už v
daňovom priznaní a zhodnotil správca dane všetky výsledky vykonaných dôkazov ako podklady pre
rozhodnutie. Žalobca deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. b)

zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky,
stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb
na vlastnú administratívu, nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že v daňovom konaní bolo preukázané,
že stavby žalobca v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom
priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z.

z. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle
platných právnych predpisov vyrubená daň z nehnuteľností. Správca dane ako prvostupňový orgán,
vychádzajúc z predložených dokladov a zistení vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2014 rozhodnutím
č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31. 10. 2016 a nadväzne žalovaný ako druhostupňový orgán sa stotožnil
so závermi správcu dane uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a potvrdil svojim rozhodnutím č.

162526/2017 zo dňa 21.02.2017 napadnuté rozhodnutie a je toho názoru, že postupoval plne v súlade
splatnými právnymi predpismi.

IV. verejné vyhlásenie rozsudku

15. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné
tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v
úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie
k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa
súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a

miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP)
v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa
23.01.2019, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP.

V. Relevantné právne predpisy

16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či

žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými
administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie,
ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný

vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má
zákonom predpísané náležitosti.17. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpadyadrobnéstavebnéodpady,PredmetomdanezostaviebsústavbynaúzemíSlovenskejrepubliky
v tomto členení: a) stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu,

b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
naskladovanievlastnejpôdohospodárskejprodukcievrátanestaviebnavlastnúadministratívu,c)stavby
rekreačnýchazáhradkárskychchátadomčekovnaindividuálnurekreáciu,d)samostatnestojacegaráže
a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené
mimo bytových domov, e) priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu,

stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, f) stavby
na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným
podnikaním a so zárobkovou činnosťou, g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).

18. Podľa § 10 ods. 2 cit. zákona, predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú jedno alebo viac
nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom. Na daňovú

povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať.

19. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona, Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia
nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho

obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa
daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného
zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

20. Podľa § 18 ods. 2 cit. zákona, na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1.

januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré
nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V
prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. Pri zániku vlastníckych práv vydražením

daňová povinnosť zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikli vlastnícke práva k vydraženej
nehnuteľnosti.

21. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je
zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
na daňovom konaní.

22. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že
účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia
odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový
orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v
daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné

zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

23. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti

všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

VI. Posúdenie veci správnym súdom25. Ustanovenie § 1 zákona č. 582/2004 Z.z. určuje, že obec môže ustanoviť miestne dane. Miestny poplatok za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady je však obec povinná ukladať. Miestne dane sú fakultatívneho

charakteru, ktoré obec a vyšší územný celok môže podľa vlastných miestnych podmienok a potrieb
zaviesť, ale aj nemusí, okrem poplatku za komunálny odpad a drobné stavebné odpady, ktorý je obec
povinná vyberať. Miestne dane a poplatok za komunálny odpad a drobné stavebné odpady spravujú
príslušné obce a mestá v Slovenskej republike okrem dane z motorových vozidiel, ktorú spravuje
daňový úrad. Výnos z miestnych daní a poplatku za komunálny odpad je príjmom rozpočtov príslušných

miest a obcí a výnos z dane z motorových vozidiel je príjmom vyššieho územného celku. Účelom
daňového konania pri miestnych daniach je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči mestám a obciam. Zákon o správe daní a poplatkov,
resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové
subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o
fiškálne záujmy samosprávy, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok

obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom súdneho
prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ktorým
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta
Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č.

582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady v znení neskorších predpisov a Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014
vo výške XX XXX,XX €.

26. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 29.01.2014 daňové priznanie za rok 2014,

v ktorom uviedol: III. oddiel Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b) „stavby na
pôdohospodárskuprodukciu,skleníky,stavbyprevodnéhospodárstvo,stavbyvyužívanénaskladovanie
vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu vo výmere X
XXX m2. Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne stojace garáže
a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené

mimo bytových domov“, spolu vo výmere X.XXX m2 a v ďalšej prílohe na riadku 15 pod písm. g)
„ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až spolu vo výmere 242 m2. Celková výmera nehnuteľností
je zapísaná na LV č. XXXX aj podaného daňového priznania je vo výmere 9.057 m2. Dňa 01.04.2014
vydalo Mesto Senec ako správca dane rozhodnutie č. 2014/24791/02/1, ktorým vyrubilo žalobcovi ako
daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností vo výške XX.XXX,XX €. Na podklade odvolania žalobcu,

žalovaný rozhodnutím zo dňa 04.06.2014, č. 1100302/ 1 /258270/2014/5085 zrušil rozhodnutie 1 a
vrátil vec Mestu Senec na ďalšie konanie. Dňa 21.07.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane
rozhodnutie č. 2014/24791/02/3, ktorým opäť vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň
z nehnuteľností vo výške XX.XXX,XX €. Na podklade odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím zo
dňa 20.10.2014, č.1100302/1 /458870/2014/5085 zrušil rozhodnutie 2 a opäť vrátil vec Mestu Senec

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 24.11.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane opäť bez
akéhokoľvek doplnenia dokazovania a konania rozhodnutie č. 2014/24791/02/5, ktorým opäť vyrubilo
žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností v sume XX.XXX,XX €. Dňa 10.02.2015
vydal žalovaný rozhodnutie č.1100302/1/62011/2015/5085, ktorým potvrdil rozhodnutie 3 Mesta Senec.
Dňa 15.04.2015 vydal žalovaný rozhodnutie č.1100302/1/160600/2015/5085, ktorým vyhovel podnetu

žalobcu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a zrušil rozhodnutie žalovaného zo
dňa 10.02.2015, č. 1100302/1/62011 /2015/5085, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2015 a
vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 12.05.2015 vydal žalovaný rozhodnutie, ktorým
zrušil rozhodnutie 3 Mesta Senec. Dňa 31.10.2016 vydalo Mesto Senec v tejto veci už v poradí štvrté
rozhodnutie č. 2014/24791/02/7, ktorým vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške

XX.XXX,XX €, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 potvrdil.

27. Ústrednou otázkou v tomto spore podľa správneho súdu bolo posúdenie, či žalovaný
zákonným spôsobom zaradil stavby vo vlastníctve žalobcu pod právny režim ustanovenia § 10
písm. g) zákona č. 582/2004 Z. z. t. j. ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až

f) cit. zákona. Žalobca uvádzal pritom v daňovom priznaní a deklaroval druh stavby podľa §
10 ods. 1 písm. b/ ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné
hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú
administratívu“. Za účelom preverenia deklarovaného druhu stavby v daňovom priznaní správcadane vykonal dňa 29.02.2016 miestne zisťovanie. Pritom na LV č. XXXX k. ú. Senec sú predmetné
nehnuteľnosti vedené ako priemyselné stavby. Správny súd v danej súvislosti uvádza, že skutočné
užívanie stavby správca dane overuje miestnym zisťovaním vykonaným podľa § 37 a nasl. zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový
poriadok). Daňovník, ako aj tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky
primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania. O miestnom
zisťovanísprávcadanespíšezápisnicualeboúradnýzáznam.Aksprávcadanezistí,ženeskolaudovaná

stavba alebo jej časť sa skutočne užíva, je takáto stavba predmetom dane zo stavieb. Podľa správneho
súdu miestne zisťovanie možno definovať ako činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy,
preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Správca dane vykonáva miestne
zisťovanie v obvode svojej územnej pôsobnosti, ale aj mimo tohto obvodu. Daňový poriadok ustanovuje
správcovi dane právomoci pri miestnom zisťovaní a bez týchto by nebolo možné zabezpečiť riadny
výkon správy daní. Miestnym zisťovaním pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a

2016 sa preukázal fakt, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX k. ú. Senec sú prázdne, nevyužívané
a schátralé. Rovnako z hľadiska preukazovania skutkového stavu správca dane predvolal žalobcu na
ústne pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 27.09.2016 a zúčastnil sa ho jeho zástupca osobne. Z ústneho
pojednávania bola spísaná zápisnica podľa § 19 Daňového poriadku a tvorí obsah administratívneho
spisu. Z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že daňovník uviedol, že k 01.01.2014 aj k 01.01.2016

nevyužíval označené nehnuteľnosti na deklarovaný účel a nevyužívala ich ani tretia osoba.

28. Je ďalej potrebné uviesť, že daňou zo stavieb sa zdaňujú aj také skolaudované stavby, ktoré sa
prestali užívať. Neužívanie stavby na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí nemá vplyv na plnenie
daňovej povinnosti, pretože vlastník nehnuteľnosti je povinný svoj majetok zveľaďovať, ochraňovať a

zhodnocovať. Preto aj neužívané, neudržované a opustené stavby sú predmetom dane zo stavieb
dovtedy, kým sú v evidencii katastra nehnuteľností, v bývalej evidencii nehnuteľností, prípadne v
pozemkovej knihe evidované ako stavby. Podľa ust. § 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 582/2004 Z. z.
takto kategorizované stavby sa musia aj reálne využívať na deklarovaný účel. Správny súd na základe
uvedeného prízvukuje, že v zmysle ust. § 10 ods. 4 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach

na zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia.
V daňovom konaní bolo preukázané, že označené nehnuteľnosti daňovník v zdaňovacom období rok
2014 nevyužíval a ani nemohol využívať tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, kedy ich zaradenie
pod ust. § 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 582/2004 Z. z. bolo v rozpore so skutočným stavom; preto
správca dane postupoval zákonným spôsobom, keď vychádzajúc z výsledku dokazovania ich zaradil

podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g/ zákona č. 582/2004 Z. z. teda ako ostatné stavby neuvedené
v písmenách a) až f) a následne vyrubil daň z nehnuteľností.

29. V tomto smere žalobca, vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol také dôkazy, ktorými by
vyvrátil pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti aj reálne užíval, resp. vôbec mohol využívať tak, ako to

deklaroval v daňovom priznaní. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu
ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP, avšak

vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani
neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

31. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).