Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/172/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1400899971
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1400899971.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: I.. J. U., bytom
Q. X, Q., zast. JUDr. Margitou Medveczkou, advokátkou, so sídlom Havlíčkova 34, Bratislava, proti
žalovanému: PEREX, a. s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, zast. LEGAL
PROFESSIONALS, s. r. o., so sídlom Sartorisova 12, 821 08 Bratislava, o ochranu osobnosti a
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 9.958,18 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 8C/85/2000-482 zo dňa 01.04.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 8C 85/2000-482 zo dňa 1. apríla

2015 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 8C 85/2000-482 zo dňa 1. apríla 2015 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.500,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania súd
prvej inštancie rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa pôvodne domáhal žalobou na ochranu osobnosti proti
žalovanému poskytnutím primeraného zadosťučinenia vo forme uverejnenia ospravedlnenia, ako aj
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 500.000,- Sk. Odvolaním napadnutým
rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval už len o uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom o otázke, či došlo zo strany žalovaného k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý je
spôsobilý privodiť mu ujmu na jeho právach na ochranu osobnosti, bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 8C/85/2000-243, zo dňa 22.09.2006 tak, že žalovanému

bola uložená povinnosť uverejniť žalobcom požadované ospravedlnenie a v napadnutej časti týkajúcej
sa náhrady nemajetkovej ujmy bol rozsudok súdu prvej inštancie uznesením Krajského súdu v
Bratislave č.k. 4Co/61/2011-344 zo dňa 30.09.2011 zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní bolo potrebné zvážiť len to, či sú splnené predpoklady pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Po opätovnom prejednaní veci rozhodol súd prvej inštancie
vo veci náhrady nemajetkovej ujmy rozsudkom č.k. 8C/85/2000-367 zo dňa 29.02.2012, ktorým bola
uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 eur.

Na odvolanie žalovaného bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený uznesením Krajského súdu v
Bratislave č.k. 2Co/221/2012-405 zo dňa 31.05.2013 a vec sa vrátila na súd prvej inštancie na opätovné
prejednanie veci v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu v časti posúdenia nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy.3. Súd prvej inštancie právne posúdil vec v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka a vychádzal pri svojom rozhodovaní z ostatného skutkového stavu ustáleného a

vyhodnoteného súdom prvej inštancie v predchádzajúcom konaní, keď zistil, že žalovaný ako vydavateľ
v týždenníku L. Č.. XX zo dňa XX.XX.XXXX uverejnil úvodník pod názvom „S., J. P. U. F....“, pričom na
rovnakej strane uverejnil fotografiu žalobcu a I.. W. s titulkom „A. za A. L.“. V rovnakom vydaní týždenníka
L. žalovaný uverejnil článok redaktorky S. P. pod názvom „A. za X L.“, ktorý obsahoval tvrdenia,
podľa ktorých žalobca spolu s I.. W. svojimi podpismi rozbehli podfuk týkajúci sa rekonštrukčných a

modernizačných prác na linke na výrobu plnených profilov a elektrických oblúkov pecí č. 15 a č. 16 v G.,
J.. P.. I. ako aj o tom, že žalobca spolu s I.. W. kryjú chrbty podvodníkom.

4. Súd prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu
posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k prvému predpokladu pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že v prejednávanej veci bolo právoplatným rozhodnutím súdu

rozhodnuté, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo a žalovanému bola uložená povinnosť
uverejniť ospravedlnenie, čo žalovaný aj splnil. Druhým predpokladom na priznanie primeraného
zadosťučinenia je skutočnosť, že nie je postačujúce morálne zadosťučinenie, najmä z dôvodu,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti. V tejto
súvislosti vyhodnocoval súd prvej inštancie fakt, či ospravedlnenie, uverejnené žalovaným ako

forma morálneho zadosťučinenia, je postačujúcim prostriedkom na zmiernenie škodlivých následkov
skutočností uverejnených v predmetnom článku, a v tomto kontexte opätovne vyhodnocoval aj
vykonaný dôkaz - oboznámenie sa so samotným ospravedlnením v prílohe denníka Pravda, týždenníka
L.. Konštatoval, že ospravedlnenie bolo uverejnené v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu,
pričom vyhodnocoval reálnu možnosť takto uverejneného ospravedlnenia vyvolať následky morálneho

zadosťučinenia pre osobu žalobcu.
Zhodnotil,žesamotnéospravedlneniejeuvedené„podčiarou“strany,čímpodľanázorusúdujemožnosť
uvedenej informácie - ospravedlnenia spôsobiť morálne zadosťučinenie žalobcovi minimalizovaná,
nakoľko je minimalizovaný okruh adresátov uvedeného ospravedlnenia spôsobom jeho uverejnenia.
Keďže žalobcovi poskytnuté morálne zadosťučinenie nenastalo v rozsahu, ktorý by bolo možné

považovaťzadostatočný,súdprvejinštancieprirozhodovaníofinančnomzadosťučinenítútoskutočnosť
zobral do úvahy. Vyslovil v tejto súvislosti názor, že ak by v rozhodnom čase žalovaný uverejnil
ospravedlnenie v takej podobe a forme (možno aj nad rámec súdom uloženej povinnosti), ktoré by bolo
spôsobilé reálne odčiniť zásah do osobnostných práv žalobcu, právo na finančné zadosťučinenie by bolo
výrazne eliminované, ak nie vylúčené. Ospravedlnenie v týždenníku L. malo potenciál byť dostatočným

prostriedkom na zmiernenie následkov zásahu, ktorý nastal v osobnostnej sfére žalobcu, avšak uvedené
ospravedlnenie (v podobe v akej bolo uverejnené) nepovažoval súd prvej inštancie za dostatočný
reparačný prostriedok k zmierneniu dôsledkov zásahu, a preto je na mieste priznanie peňažnej
satisfakcie.Prirozhodovaníovýškepriznanejnáhradynemajetkovejujmyvšakmuselsúdprvejinštancie
zohľadniť fakt, že žalobca sa domohol požadovaného ospravedlnenia presne vo forme akú žiadal. Táto

skutočnosť bola jedným z dôvodov, prečo súd prvej inštancie nemohol priznať výšku nemajetkovej
ujmy v požadovanom rozsahu, nakoľko sám žalobca svojím nie presne a nezameniteľne určeným
petitom žaloby prispel čiastočne k tomu, že samotné ospravedlnenie sa čiastočne minulo účinku, ktorý
bol naň kladený. Súd prvej inštancie ďalej upresnil, že v uvedenom článku nemohlo ísť o oprávnenú
kritiku novinárom, nakoľko žalobca bol označený za osobu kryjúcu chrbty podvodníkom, mal rozbehnúť

podfuk s ďalším členom predstavenstva a mal byť spoluzodpovedný za falošné fakturácie. O všetkých
týchto informáciách súd prvej inštancie rozhodol, že sú nepravdivé a nedôvodne vykonštruované a
ide bezpochyby o neoprávnený zásah do práv žalobcu mimo rámca oprávnenej kritiky. Súd prvej
inštancie uviedol, že síce došlo v prípade žalobcu ku kariérnemu rastu, avšak táto skutočnosť nastala
až po takmer roku a pol od publikovania článku, počas ktorého obdobia musel čeliť negatívnym

reakciám svojho pracovného aj osobného života a zároveň musel žalobca vyvracať skutočnosti, ktoré
boli uvedené v inkriminovanom článku, kedy bol žalobca vystavený negatívnym reakciám svojho okolia,
a bola mu uverejnením nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií spôsobená značná ujma
práve tým, že bol vnímaný okolím ako „tunelár“ (tento všeobecne známy termín označuje osobu,
ktorá istým nekalým ak nie nezákonným spôsobom pripravila nejaký, najmä podnikateľský subjekt o

isté finančné prostriedky). S obdobnými reakciami žalobcovho okolia sa stretávala aj najbližšia rodina
- matka, otec, brat. Až vykonanými kontrolnými auditmi sa preukázalo, že žalobca sa žiadnych v
článku opísaných skutočností nedopustil a bol mu umožnený kariérny postup. Podľa názoru súdu prvej
inštancie,akákoľvekináfyzickáosobavobdobnompostaveníakožalobcabyvnímalaapociťovalaveľmipodobne až identicky zníženie svojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, a to v značnej miere, ak by
bola vystavená rovnakým neoprávneným zásahom do osobnostných práv ako žalobca.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy, keď došlo k takému značnému zásahu do cti, dôstojnosti, vážnosti žalobcu, ktoré priznanie tejto
náhrady odôvodňuje. V otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal súd prvej inštancie za to, že
žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá miere zásahu do jeho osobnostných
práv. Ustálil záver, že hoci zásah do práv žalobcu odôvodňujúci priznanie nemajetkovej ujmy existoval,

tento zásah nepovažoval súd prvej inštancie za tak závažný s dlhotrvajúcimi následkami, aby
odôvodňoval priznanie tak vysokej nemajetkovej ujmy ako žiadal žalobca, nakoľko poškodenie práva na
ochranu osobnosti žalobcu v jeho okolí nemalo taký dlhodobý, prípadne nezvratný dopad, ktorý by ho
napríklad úplne diskvalifikoval na výkon práce vo svojom obore. Jeho povesť sa v jeho okolí postupne
stabilizovala, čo viedlo nakoniec až k pracovnému povýšeniu.

6. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 6.500,- eur, ktorá podľa jeho názoru nie je náhradou
zanedbateľnou vzhľadom na hĺbku zásahu do osobnostných práv žalobcu, avšak ani neprimeranou,
keďže osobnostné práva boli zasiahnuté nie neprimerane dlhý čas, nespôsobil nezvratné, alebo trvalé
následky v osobnom živote žalobcu, čo sa neskôr prejavilo najmä kariérnym rastom žalobcu, ktorý
by zrejme nebol možný bez riadneho pochopenia a vysvetlenia danej situácie. Priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy je pritom spôsobilá aspoň sčasti zmierniť žalobcovi následky neoprávnených, súdom
potvrdených zásahov do jeho osobnostných práv.

7. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, nakoľko predmetom rozhodnutia o trovách bude okrem

trov konania na súde prvého stupňa aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania a konania pred
dovolacím súdom.

8. Proti predmetnému rozsudku v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6.500,- Eur, podal žalovaný prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie, keď podľa žalovaného v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p., súd inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Žalovaný
namieta nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozsudku, pokiaľ sa jedná o dôvody pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6.500,- Eur a skutočnosť, že súd prvej inštancie
prihliadol len na skutočnosti odôvodňujúce jeho závery o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom neprihliadol na skutočnosti, ktoré tieto závery vyvracajú alebo spochybňujú. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie sa buď vôbec alebo nedostatočným a povrchným spôsobom vysporiadal
s argumentáciou žalovaného ku skutočnostiam namietaným žalovaným, ktorými popieral uplatnený

nárok žalobcu a požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovaného rozsudkom
súd prvej inštancie priznal žalobcovi neprimerane vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 6.500,- Eur a to bez toho, aby bola v konaní vykonaným dokazovaním preukázaná značná
miera zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie v konaní, s výnimkou tvrdení žalobcu
ako účastníka konania, nemal žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že práve a len v príčinnej

súvislostisožalovanýmčlánkomdošlovznačnejmierekzásahudoprávanaochranuosobnostižalobcu.
Žalovaný okrem toho namieta, že súd prvej inštancie vôbec nerozoberal a nevyhodnotil podozrenia
voči osobe žalobcu na základe vedeného trestného konania v čase uverejnenia žalovaného článku,
nakoľko tieto informácie a podozrenia sú relevantné pri posudzovaní obsahu žalovaného článku.
Súd prvej inštancie toto trestné konanie vo vzťahu k osobe žalobcu, nazeraniu okolia na osobu

žalobcu v dôsledku týchto podozrení a vedeného trestného konania a prípadnej zmene správania
okolia práve v dôsledku podozrení a vedeného trestného stíhania, nevyhodnotil v celkovom kontexte
okolností daného prípadu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca bol v čase uverejnenia žalovaného článku
podozrivý zo spáchania trestného činu a to na skutkovom základe uvedenom v žalovanom článku, čo
je pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy podstatná a relevantná informácia. V žalovanom

článku boli o žalobcovi uvedené len tie informácie a podozrenia, ktoré boli obsahom vyšetrovacieho
spisu. Žalovaný namieta, že značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti musí byť v každom
jednotlivom prípade preukázaná dokazovaním a dôkazná povinnosť je v tomto prípade výlučne a
len na žalobcovi. Súd prvej inštancie v danom prípade vychádzal výlučne len z tvrdení žalobcu akoúčastníka konania, resp. predpokladov, špekulácií a domnienok o možných dôsledkoch žalovaného
článku alebo dôvodoch, pre ktoré niektoré osoby mohli zmeniť postoj k žalobcovi. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku v žiadnej časti neuviedol a nešpecifikoval, čím a ako konkrétne bolo zasiahnuté

do práva na ochranu osobnosti žalobcu v značnej miere, a toto len skonštatoval bez odkazu no obsah
vykonaného dokazovania a na konkrétne skutočnosti, ktoré by objektívne a v príčinnej súvislosti svedčili
takémuto záveru súdu. Súd prvej inštancie jednostranne a neúplne vyhodnotil zistený skutkový stav,
neprihliadol na všetky dôkazy, ktoré boli vykonané v súdnom konaní, najmä na nerušený kariérny rast
žalobcu po uverejnení článku, pričom nezohľadnil túto skutočnosť žiadnym spôsobom pri rozhodnutí

o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy peniazoch. Z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu súd
vec nesprávne právne posúdil a rozhodol výrokom rozsudku o priznaní nároku žalobcovi na náhradu
nemajetkovej ujmy bez toho, aby na to existoval akýkoľvek právny alebo skutkový základ. Žalovaný
argumentuje, že žalobca s výnimkou 3 svedkov v priebehu celého konania od roku 2000 nevyprodukoval
a neoznačil riadny dôkaz na podporu svojich tvrdí o značnej miere zásahu do práva na ochranu
osobnosť. Otázne je, na základe akých skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vyvodil značnú mieru

zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ak žiadny ďalší, resp. iný dôkaz na podporu tvrdení
žalobcu v konaní vykonaný nebol. Rovnako podľa žalovaného súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
neodôvodnilvýškupriznanejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.Vodôvodnenírozsudkuabsentuje
zdôvodnenievýškynáhradynemajetkovejujmyvkontextevýškynáhradynemajetkovejujmypriznávanej
obetiam trestných činov - teda prečo považoval práve sumu 6.500,- Eur za primeranú. Žalovaný

považuje za zásadný a kľúčový nedostatok v rozhodnutí súdu prvej inštancie fakt, že súd nezabezpečil
od orgánov činných v trestnom konaní doklady a dôkazy, z ktorých vychádzala autorka žalovaného
článku pri jeho príprave a ktoré doklady a dôkazy boli žalovaným opakovane v konaní navrhované
ako dôkaz. Z týchto dokladov by bolo zrejmé, že v čase prípravy žalovaného článku bolo vo veci
začaté trestné konanie, a to práve v súvislosti s podozreniami uvedenými a rozobratými v texte

žalovaného článku. Z obsahu trestného spisu by bolo zrejmé, že v čase uverejnenia žalovaného článku
existovali vo vzťahu k manažmentu G. podozrenia uvádzané v žalovanom článku a teda existovali aj
podozrenia zo spáchania trestného činu vo vzťahu k žalobcovi. Spis bol teda z pohľadu žalovaného
rozhodujúci pre posúdenie, či sú informácie o podozreniach a skutkové okolnosti opísané v článku
pravdivé a tiež z hľadiska priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalovaný ďalej namieta,

že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie na preukázanie intenzity, rozsahu a trvania
zásahu do práva žalobcu. Z uvedeného dôvodu nemohol súd prvej inštancie vyvodiť značnú mieru
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaný je toho názoru, že všetky negatívne udalosti,
ktoré sa vyskytli v živote žalobcu po publikovaní článku v týždenníku L., nemôžu byť bez ďalšieho
dávané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a žalovaným

článkom chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie napriek tomu,
že nemal ničím preukázanú intenzitu, rozsah ani trvanie zásahu, príčinnú súvislosť medzi tvrdenými
následkami zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a predmetným článkom, a ani to, že došlo k zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere, priznal žalobcovi nedôvodné a neprimerane vysokú náhradu
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.500,- Eur

za uverejnenie informácie, ktorá je vo svojej podstate pravdivá a vyjadrovala len stav podozrenia voči
osobe žalobcu v čase uverejnenia žalovaného článku. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nezobral relevantným spôsobom do úvahy kritériá obsiahnuté
v §13 Občianskeho zákonníka a neprihliadol na rozsah, dĺžku, trvanie zásahu ani okolnosti, za ktorých
k uverejneniu žalovaných informácií došlo. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vytvára v

odôvodnení rozsudku špekulácie a dohady o dôvodoch a dôsledkoch, ktoré mohli byť žalovaným
článkom vyvolané ale neberie do úvahy fakt, že k žiadnym negatívnym dôsledkom nedošlo a žalobca aj
po uverejnení žalovaného článku kariérne ďalej rástol. K primeranosti ospravedlnenia žalovaný uviedol,
že ospravedlnenie žalobcovi bolo uverejnené v rovnakom periodiku ako pôvodný žalovaný článok -
v týždenníku L., ktorý bol a je periodickou tlačou s celoslovenskou pôsobnosťou, teda k uverejneniu

ospravedlnenia došlo rovnakým spôsobom ako k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
Skutočnosť, ako si žalobca naformuloval text ospravedlnenia, ktoré žiadal uverejniť a to, ako a kde ho
žiadal umiestniť, bolo a je vecou žalobcu a súd nemôže zasahovať ani nahrádzať vôľu žalobcu alebo sa
prikláňať na stranu účastníka občianskeho sporu vyjadrením, že súd vyhodnocoval reálnu možnosť takto
uverejneného ospravedlnenia vyvolať následky morálneho zadosťučinenia pre osobu žalobcu. Navyše

to, či sa uverejnenie ospravedlnenia v znení požadovanom žalobcom míňa účinku morálnej satisfakcie,
nie je v zmysle platnej právnej úpravy kritériom alebo podmienkou pre priznáme náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa §13 Občianskeho zákonníka. V konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná
značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom, ktoráje nevyhnutným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust.
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že objektívne poškodenie žalobcu vo
vzťahu k okoliu (k určitému okruhu osôb) v príčinnej súvislosti s obsahom žalovaného článku v značnej

mierenebolopreukázanéžiadnymvykonanýmdôkazom,považuježalovanýnáhradunemajetkovejujmy
priznanej žalobcovi za neprimeranú a nedôvodnú vo vzťahu ku skutočne vzniknutej ujme. Žalovaný
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Zároveň si
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

9. Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1
tohto zákona uplatňuje zásada jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP),

túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa
10.10.2018 (§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP).

12. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože sa v celom rozsahu po
skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním napadnutého rozsudku
prvoinštančného súdu, ktorým v súvislosti s preukázaným zásahom do osobnostných práv priznal
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.500,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol, v ktorom dostatočne

a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku
podstatný význam. Z uvedeného dôvodu odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2
CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza
nasledovné.

13. Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v
občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi.

14. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti,
najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako i súkromia, svojho mena, prejavov svojej
osobnej povahy.

15. Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky

zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občanov
spoločnosti.

16. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

17. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18. Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.19. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré
zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca
zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a

ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry
života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím
obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé
tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Občiansko-právna ochrana osobnosti fyzickej osoby
prichádza do úvahy iba pri takých zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom,

ktoré sú neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom, t. j. právnym poriadkom. Ku vzniku občiansko-právnych sankcií za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka
musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého
vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej
fyzickej amorálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná

súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.
20. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho
osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach;
pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti

svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k
takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov
sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na

preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci.

21. V posudzovanej veci sa žalobca domáhal ochrany osobnosti dôvodiac, že žalovaný ako vydavateľ
týždenníka L. číslo XX zo dňa XX.XX.XXXX svojim úvodným príhovorom pod názvom „S., J. P. U. F.“ a

nasledujúcim článkom pod názvom „A. za A. L.“ zasiahol do osobnostných práv žalobcu a poškodil dobré
meno, jeho občiansku česť, hrubo znevážil žalobcu v očiach verejnosti a pred zamestnancami G. U., a.s.

22. Z obsahu spisu rovnako vyplýva, že žalobcovi bola priznaná morálna satisfakcia, keď súd prvej
inštancie rozsudkom zo dňa 22.09.2006, č.k. 8C 85/2000-243 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu

zo dňa 29.10.2008, č.k. 4Co 22/2007-293, uložil žalovanému povinnosť uverejniť v týždenníku L. na
jednej z jeho prvých troch strán ospravedlnenie v znení: „Vydavateľstvo P E R E X, a.s. sa týmto
ospravedlňuje pánovi I.. J. U., bývalému členovi predstavenstva spoločnosti G. - U., a.s., so sídlom v
I. za článok uverejnený v časopise L. č. XX zo dňa XX.XX.XXXX pod titulom A. za A. L. a zároveň
vyhlasuje, že tvrdenia v tomto článku obsiahnuté a dotýkajúce sa menovaného, podľa ktorých menovaný

mal kryť chrbty podvodníkom a svojim podpisom spolu s ďalším členom predstavenstva rozbehli podfuk
a teda mal byť spoluzodpovedný za falošné fakturácie pri „údajných“ rekonštrukčných a modernizačných
prácach linky na výrobu plnených profilov a elektrických oblúkových pecí č. 15 v G., a.s. I. boli nepravdivé
a nedôvodne vykonštruované“.

23. Predmetom konania tak zostalo posúdiť opodstatnenosť a rozsah náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 9.958,18 eur.

24. V posudzovanom prípade rozhodol súd prvej inštancie v časti náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2, 3 O.z. tak, že priznal žalobcovi náhradu v sume 6.500,- Eur.

Je potrebné uviesť, že platná právna úprava nestanoví výslovne hranice tohto zadosťučinenia, súd
teda musí v každom samostatnom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v
rámci tohto sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere
zásahu do osobnostných práv postihnutého. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená
dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal

v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru súd prvej inštancie dostatočne zistil
vykonaným dokazovaním a vyvodil z tohto aj správny právny záver, na základe preukázanej reakcie
svedčiacej o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2
O.z., za ktorého stavu bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch opodstatnené. Súd prvejinštancie zobral do úvahy skutočnosť, že negatívny dôsledok zásahu do osobnostných práv žalobcu
nebol dlhodobého charakteru, a žalobca bol neskôr kariérne povýšený, čo indikuje, že intenzita zásahu
do práv žalobcu neodôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi v rozsahu, aký si uplatnil, čo

viedlo k zníženiu súdom priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na 6500 Eur. Námietka
žalovaného v tomto smere, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a nezohľadnil vôbec skutočnosť,
že nedošlo zverejnením žalovaného článku k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu v
značnej miere, ktorá by opodstatňovala priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko v jeho profesionálnom
živote došlo práve ku kariérnemu rastu, nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že práve uvedená skutočnosť viedla súd k zníženiu priznanej nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd len dopĺňa, že samotný fakt, že žalobca v konečnom dôsledku v profesionálnom živote
neutrpel, nemusí byť dôkazom toho, že zverejnením žalovaného článku neutrpel v značnej miere vo
svojom osobnom a pracovnom živote. K stabilizovaniu situácie žalobcu došlo až s odstupom času a
v dôsledku predovšetkým vlastnej iniciatívy žalobcu ako aj v dôsledku zastavenia trestného stíhania v
prípade žalobcu. Nemožno však poprieť na základe uvedeného, že bezprostredne v príčinnej súvislosti

so žalovaným článkom a po jeho uverejnení nepociťoval žalobca závažnú ujmu, skutočnosť ktorú mal
súd prvej inštancie preukázanú z vykonaného dokazovania, a to výpovedí svedkov, ktorí vypovedali o
negatívnom dopade na pracovný a osobný život žalobcu.

25. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky,

ktorý vo svojom náleze zo 6. marca 2012 pod sp. zn. I. ÚS 1586/2009 uviedol: „Ľudská dôstojnosť
predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Tým sa ľudská dôstojnosť
stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným, inak nehierarchicky usporiadaným
základným právam (klasickým a politickým), ako hodnota nadradená. Pod zorným uhlom vyššie
uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne nevyhnutné vnímať

ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou
horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je úplne
nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou alebo vyčísliteľnou
v peniazoch. Primerané zadosťučinenie je jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať
rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a

byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu patrične dôraznú
a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. V rozhodnutí súdu musí byť preventívne optimalizované
medzi satisfakčným a sankčným pôsobením primeraného zadosťučinenia, medzi ktorými existuje vzťah
komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú), ako aj vzťah konkurencie (v tom smere, že výška
náhrady nesmie byť iba exemplárnou civilnou sankciou, t.j. fakticky bezdôvodným obohatením osoby

dotknutej neoprávneným zásahom). Ak by bolo zadosťučinenie zakaždým alebo prevažne len nízke bez
ohľadu na okolnosti, mohlo by to viesť k objektívne žiaducej myšlienke, že sa zásahy môžu pôvodcovi
vyplatiť, najmä ak nimi docielil svoj priamy alebo nepriamy obchodný alebo iný hospodársky prospech
(napr. vyššou predajnosťou nákladu bulvárnej tlače alebo vyššou sledovanosťou televízneho programu).
Náhrada nemajetkovej ujmy neplní iba funkciu satisfakčnú, pretože ak sa hodnotí pri určení výšky

náhrady nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu čo do výšky peňažného
odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducej ujmy na osobnosti fyzických
osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú preventívno -
sankčnú funkciu.“

26. K námietke žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade,
v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery
a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

27.Kuplatnenémuodvolaciemudôvodupodľa§205ods.2písm.d/O.s.p.vzneníúčinnomdo30.6.2016
(t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajúv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo

ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že uvedený odvolací dôvod nie je
naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov

nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O.s.p.
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

28. Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného

zadosťučineniasúdomje,žesapriznaniežiadnejinejformymorálnehozadosťučinenianejavísohľadom
na okolnosti prípadu postačujúcimi. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je
predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy
konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Odvolací súd zhodne konštatuje,

že vykonaným dokazovaním v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, najmä zo svedeckých
výpovedí, bolo preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu a bol narušený jeho pracovný
ako aj súkromný život. Zverejnením žalovaného článku, ktorý obsahoval nepravdivé a nedôvodne
vykonštruované inoformácie o osobe žalobcu, o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 8C/85/2000-243, zo dňa 22.09.2006 (v časti ospravedlnenia), došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a malo nepriaznivý negatívny dopad na jeho
profesijný a čiastočne aj súkromný život, pričom na veci nemení ani skutočnosť, že žalobca bol neskôr
povýšený.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie, použitím zákonných kritérií pre stanovenie výšky

nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, po starostlivom zvážení
všetkých okolností veci dospel k správnemu záveru, že suma 6.500,- Eur je náhradou adekvátnou
k následkom, ktoré musel žalobca znášať v dôsledku neoprávnených zásahov do
jeho osobnostných práv. Táto suma je pritom súčasne primeraná aj z hľadiska potreby zachovania
primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré je

nutné zobrať pri rozhodovaní do úvahy. Súd pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v konaniach o ochranu osobnosti je povinný vychádzať z jednotlivých
konkrétnych okolností a celkovej povahy konkrétneho prípadu, čo sa v prejednávanom prípade stalo.
Pokiaľ žalovaný namietal nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške
náhrady nemajetkovej ujmy v kontexte výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej obetiam trestných

činov (v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov), ktorá ani v prípadoch
tých najtvrdších a najvážnejších prípadov nepresiahne 10 násobok minimálnej mzdy, odvolací súd
poznamenáva, že táto skutočnosť nie je zákonným kritériom pri rozhodovaní súdu o priznaní, resp.
nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach o ochranu osobnosti.

30. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa veci samej (t.j. v
prisudzujúcom a zamietajúcom výroku) podľa § 387 ods. 2 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nieje prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu pódia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany pódia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie pódia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).