Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 12, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/235/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816209456
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816209456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu T. U., M.. XX.X.XXXX, A. Q. C. XXX,
XXX XX Š., zast. JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátka, so sídlom Radničné námestie 4, Spišská Nová
Ves, proti žalovanej Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155,
zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, Poprad, o určenie
bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, č.
k. 8Csp/109/2016-93 z 30. novembra 2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok).
Žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu - 100 % (výrok II.).

2. Žalobca sa podaným návrhom domáhal určenia, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným
žalobcovi na základe Zmluvy o poskytnutí najľahšej pôžičky č. 4620507079 zo dňa 19.12.2013 je
bezúročný a bez poplatkov a zároveň žiadal náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca
uzatvoril dňa 19.12.2013 so žalovaným Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky č. 4620507079, na

základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 4.000,- Eur. Tento úver sa žalobca zaviazal
splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 128,37 Eur s poistením (124,75 Eur mesačná splátka a
3,62 Eur výška mesačného poistenia), čo spolu predstavuje sumu 7.702,20 Eur s poistením a 7.485,-
Eur bez poistenia. V úverovej zmluve žalovaný uvádza celkovú výšku úveru 4.000,00 Eur, celkové
náklady spotrebiteľa 3.485,00 Eur, celková čiastka 7.485,00 Eur, splátka s poistením 128,37 Eur, splátka
124,75 Eur počet splátok 60, sadzba poistenia 2,90 %, mesačná výška poistenia 3,62 Eur, RPMN
32 %, fixná ročná úroková sadzba 32,00 %, priemerná hodnota RPMN 21,09 %. Z takto uzavretej

úverovej zmluvy jednoznačne nevyplýva, či žalobca so žalovaným uzatvoril k poskytnutému úveru aj
poistenie a teda, že akú mesačnú splátku by mal žalobca v súlade so zmluvou uhrádzať. V úverovej
zmluve je uvedená celková čiastka, ktorú má žalobca zaplatiť žalovanému vo výške 7.485,00 Eur, čo
predstavuje 60 mesačných splátok vo výške 124,75 Eur, teda ide o mesačné splátky bez poistenia.
Žalobca uhrádzal žalovanému mesačnú úhradu vo výške splátky vrátane poistenia, t. j. 128,37 Eur.
Z takto uzavretej úverovej zmluvy je zrejmé, že žalobca v tomto zmluvnom vzťahu vystupoval, ako
spotrebiteľ a žalovaný, ako dodávateľ. Predmetná úverová zmluva, ktorou bol založený právny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným tak vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v platnom a účinnom znení v čase jej uzatvorenia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na jej
právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - žalovaný, ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - žalobcom, ako fyzickouosobou nepodnikateľom, kedy žalobca pri uzatváraní a plnení tejto úverovej zmluvy nekonal v rámci
predmetu obchodu alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca sa touto žalobou domáha, aby súd určil
poskytnutý spotrebiteľský úver vyššie uvedenou úverovou zmluvou za bezúročný a bez poplatkov,

podľa § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (znenie účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Svoje tvrdenie týkajúce sa skutočnosti,
že predmetný spotrebiteľský úver má byť bezúročný opiera o tú skutočnosť, že podľa ustanovenia §
9 ods. 2 písm. b.), a k.) Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (znenie účinné v čase uzatvorenia zmluvy) Zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať okrem iných náležitostí
aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Nepostačuje údaj uvedený v
úverovej zmluve formou „Počet splátok: 60“, „Splátka: 124,75 Eur“ a „Splátka s poistením: 128,37 Eur“,
ale je potrebné, aby v úverovej zmluve bola uvedená výška mesačne splátky v jednotlivých zložkách

(splátka istiny, splátka úroku a pod.) a taktiež presne špecifikovaný termín splatnosti (konkrétny dátum).

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol,
že dňa 19.12.2013 uzatvoril so žalobcom ako dlžníkom Zmluvu o pôžičke č. 4620507079, na základe
ktorej mu poskytol spotrebiteľský úver v celkovej výške 4.000,00 Eur, ktoré sa žalobca zaviazal splatiť v

mesačných splátkach vo výške 124,75 Eur, zaplatiť úroky a splniť iné povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o
pôžičke. Žalovaný má za to, že zmluva bola dojednaná v súlade s platným právom, je dostatočne určitá,
obsahujezhodnéprejavyvôlestránazažiadnychokolnostíneobsahujeustanovenia,nazákladektorých
by ju bolo možné vyhlásiť za bezúročnú a bez poplatkov. Vo vzťahu k námietke, že zmluva neobsahuje
údaj o konečnej splatnosti uviedol, že konečná splatnosť je uvedená mesiacom a rokom 12/2018.

Vychádzajúc z počtu splátok 60, ich splatnosti (do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, uvedené
v bode 6.2 VOP) je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti je zhodný s dátumom splatnosti
konečnej splátky. Ide o logické vyústenie vyššie uvedených údajov. Navyše zákon nepredpisuje formu,
ako má byť uvedená konečná splatnosť.

4. Medzi stranami nebolo sporné, že zo strany žalobcu na predmetný úver bola dosiaľ uhradená
suma len vo výške 3.548,40 Eur. Podľa § 1 ods. 1, 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy t.j. k 19.12.2013, tento zákon upravuje práva a
povinnostisúvisiacesposkytovanímspotrebiteľskéhoúverunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere,
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob

výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru, podmienky
na udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, podmienky na výkon činnosti veriteľa
a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm.

a/. b/, d/, g/, h/, i/ Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 19.12.2013,
na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,

d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,
h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a

celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,
i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom 19.12.2013,
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej
jednojejvyhotovenievlistinnejpodobealebonainomtrvanlivommédiu,ktoréjedostupnéspotrebiteľovi.

5. Súd citoval §§ 52 ods. 1 - 4 OZ, 53 ods. 1 - 3, § 54 ods. 1 a a dôvodil, že v prípade požiadavky na
určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, ide o určenie, či tu právo je alebo nie je (§ 137 písm.
c) CSP), nakoľko ide len o inými slovami vyjadrené určenie, že neexistuje právo veriteľa na úroky a
poplatky zo zmluvy o úvere. V prípade tohto určovacieho výroku bolo potrebné, aby žalobca preukázal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko to vyžaduje ustanovenie § 137 písm. c)
CSP (keďže naliehavý právny záujem tu nevyplýva z osobitného predpisu). Právny záujem žalobcu
musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý, pričom posúdenie naliehavého právneho
záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Žalobca je potom povinný tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení. Naliehavý právny záujem je tam, kde je stav, že právo resp. právny vzťah medzi stranami sporu

je sporný, je tu ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, a
tento nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, pričom jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty
resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. V zmysle judikatúry a súdnej praxe, naliehavý právny
záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo, ak by sa
bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Určovacia žaloba nie je spravidla

opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky
vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo
112/2004). Naliehavý právny záujem nie je pri takej určovacej žalobe, keď je zrejmé, že aj v prípade
vyhovenia takejto žalobe nedôjde k odstráneniu spornosti práva a bude po nej musieť i tak nasledovať

ďalšie súdne konanie. V takom prípade by podaná určovacia žaloba neslúžila potrebám praktického
života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny
základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i
iná žaloba (porovnaj rozhodnutie NS SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996).
Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom k zamietnutiu žaloby

bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite, teda z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku
žalobcu. Povinnosť preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu, ktorý musí poukázať na určité
skutkové okolnosti týkajúce sa sporu medzi stranami sporu, a zároveň objasniť, prečo práve podaná
určovacia žaloba je procesne vhodným (teda účinným) nástrojom, ktorý tento spor vyrieši (porovnaj
rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011 zo dňa 06.12.2012). Naliehavý právny záujem pri určovacích

žalobách musí súd skúmať so zreteľom na okolnosti prípadu, predovšetkým na cieľ sledovaný podaním
určovacej žaloby a konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia. Žaloba o určenie spravidla nemá
opodstatnenie vtedy, ak požadované určenie je len povahou predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu,
či tu právo je alebo nie je, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť
celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Žalobca naliehavý právny záujem

na určení, že úver je bezúročný a bez poplatkov v žalobe preukazoval tým, že potrebuje vyriešiť
otázku výšky jeho skutočného záväzku voči žalovanému, tiež tým ,že len určovacou žalobou sa môže
odstrániť stav neistoty, v ktorej sa vlastne žalobca nachádza, pretože len deklarovaným vyslovením
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a prípadným deklarovaným vyslovením neprijateľnosti zmluvnej
podmienky môže následne žalobca argumentovať vo vzťahu k žalovanej spoločnosti, a napokon

uvedenú naliehavosť vzhliadal aj v tom, že jeho majetková sféra je v ohrození a preto on v postavení
spotrebiteľa má zákonné právo na túto ochranu a teda na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami a taktiež voči nekalým obchodným praktikám zo strany dodávateľa v spotrebiteľských
zmluvách vyplývajúcich z ust. § 3 ods. 3 Zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa.

6. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že žalobca od
žalovaného obdŕžal istinu úveru vo výške 4.000,- Eur a že dosiaľ na tento úver z jeho strany bola
uhradená suma 3.548,40 Eur. Ak teda má byť predmetný úver bezúročný a bez poplatkov tak, ako
sa to domnieva žalobca, je jeho povinnosťou na základe tohto úverového vzťahu žalovanému uhradiť
ešte sumu 451,60 Eur (4.000,-Eur - 3.548,40 Eur). V prípade, ak by následne v ďalších úhradách na

tento úver nad rámec poskytnutej sumy 4.000,- Eur nepokračoval a žalovaný by si voči nemu nárok
prípadne uplatnil žalobou na plnenie, mohol by žalobca v uvedenom žalovaným vyvolanom súdnom
spore uplatniť príslušnú procesnú námietku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti uvedeného úveru a
súd by ju posúdil ako predbežnú otázku. Naopak, ak by zo strany žalobcu na uvedený úver došlo kjeho preplateniu mohol by sa domáhať vrátenia príslušnej preplatenej časti sám, žalobou na plnenie,
z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, pričom aj v takomto konaní, by sa jeho námietka o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti uvedeného úveru posudzovala ako predbežná otázka. Súd tak dospel

k záveru, že v danom prípade nebola zo strany žalobcu osvedčená existencia naliehavého právneho
záujmu na jeho určovacej žalobe a to vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a preto jeho žalobu
zamietol. Podľa § 255 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“),
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7.Vdanomprípademalžalovanývoveciplnýúspech,pretomusúdpriznalnáhradutrovkonaniavcelom
rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

8. V podanom odvolaní navrhol žalobca zrušiť rozsudok, alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. On má právo
na plnú náhradu trov konania.

9. V odvolaní argumentoval, že žalobca má v tomto konaní jednoznačne preukázaný naliehavý právny
záujem na určení bezúročnosti a bez poplatkovosti takejto úverovej zmluvy, nakoľko je v stave neistoty
a len touto žalobou bolo možné odstránenie stavu neistoty, v ktorej sa žalobca nachádza, pretože
len deklarovaným vyslovením bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru a deklarovaným vyslovením

neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky môže následne argumentovať vo vzťahu k žalovanej
spoločnosti. Z tohto je jednoznačne zrejmé, že vyhlásením bezúročnosti a bez poplatkovosti spornej
úverovej zmluvy, by mal do budúcna rozhodnutie súdu aj žalovaný s tým, že by si následne nemohol
žalobou na plnenie žiadať od žalobcu úhradu finančnej čiastky vyššej než bola výška poskytnutého
úveru a preto je nesprávne posúdenie, že má prednosť žaloba na plnenie, nakoľko v prípade určeného

vyhlásenia bezúročnosti a bez poplatkovosti by nebol dôvod na žalobu na plnenie. Teda odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje žalobca za nesprávne a výlučne jednostranne výhodné pre
žalovaného, ako podnikateľský subjekt, ktorý dlhodobo využíval tieseň, ľahkomyseľnosť a nepriaznivú
finančnú situáciu spotrebiteľa na to, aby mu poskytoval úvery za neprimerane nevýhodné podmienky,
čo je z praxe známe. Práve žalobca a jeho majetková sféra je v ohrození a preto žalobca v postavení

spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými
obchodnými praktikami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúcich z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z. z., z čoho taktiež vyplýva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Tento výklad je
v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie mal ako prvé v konaní ex offo

skúmať celú úverovú zmluvu, celý úverový vzťah. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v
intencií nepreukázaného naliehavého právneho záujmu a následne sa len citovaním paragrafového
znenia zákona č. 129/2010 Z. z. a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka vo veci spotrebiteľa
vysporiadal zrejme podľa svojho uváženia aj so samotnou úverovou zmluvou. Žalobca zastáva ale
názoru, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, či je predmetný úverový vzťah v súlade so

zákonom, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a pod.. Žalobca má jednoznačne za to,
že týmto konaním súdu prvej inštancie, ktorým nedošlo ani k náznaku pokusu ochrany spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany a to práve tým, že súd neskúmal sporný spotrebiteľský úverový vzťah z úradnej
povinnosti a teda nevysporiadal sa podľa názoru žalobcu so všetkými relevantnými skutočnosťami.
Žalobca sa týmto cíti byť na svojich právach ukrátený a má za to, že týmto bolo porušené právo na

spravodlivý proces, keďže má pocit, že súd prvej inštancie rozhodol v tomto konaní stroho a výlučne v
prospech žalovaného. Žalobca je tak toho názoru, že súd prvej inštancie nehľadel na jeho osobu ako
spotrebiteľa, nechránil jeho práva, ktoré majú byť zákonom prioritne chránené pred právami veriteľov,
teda pred tými právami, ktoré dostávajú slabšiu stranu zmluvného vzťahu do nevýhodnej pozície teda
neposudzoval ani rovnosť strán zmluvy. Čo sa týka náhrady trov konania má žalobca za to, že jeho

úspech v tomto spor bol značnejší než úspech žalovaného, nakoľko vychádza z vyššie uvedených
skutočností a to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ustanovenia §
365 ods. 1 písm. f) CSP a teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca je toho názoru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie malo byť v zmysle jeho návrhu, ktorý považuje za dôvodný a teda, že súd mal

vyhovieť jeho žalobe a určiť spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí najľahšej
pôžičky č. 4620507079 zo dňa 19.12.2013 uzatvorenej medzi účastníkmi konania za bezúročný a bez
poplatkov. Následne mal súd prvej inštancie priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, prípadne podľa pomeru úspechu a neúspechu v spore.10. Vo vyjadrení k odvolaniu poukázal zástupca VÚB na správnosť rozsudku a navrhol potvrdiť rozsudok
a priznať trovy odvolacieho konania.

11. V odvolacej replike stručne poukázal žalobca na to, že aj vo veci 5Co/468/2017 rozhodol odvolací
súd, že je daný naliehavý právny záujem podľa § 137 CSP v obdobnej veci. Význam tohto ustanovenia
spočíva v tom, že novo vymedzené podmienky prípustnosti pre tieto druhy žalôb, pričom podmienkou
prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je naliehavý právny záujem žalobcu len s

výnimkou, ak tento vyplýva z osobitného predpisu a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti
musívyplývaťzosobitnéhopredpisu,nováprávnaúpravapripúšťažalobunaurčenieprávnejskutočnosti
iba za predpokladu, že vyplýva z právneho predpisu - najmä z hmotného práva. Zmluvy a iné právne
úkony, ich platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami a preto sa na žalobný návrh, ktorým má
byť určené neplatnosť zmluvy v danom spore úverovej zmluvy, vzťahujú vyššie uvedené požiadavky.
Žalobou možno požadovať aj splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP.

12. Odvolací súd aj odvolaciu repliku doručil žalovanej strane.

13. Odvolací súd podľa § 385 preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené a súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol a preto

jeho rozsudok potvrdil podľa § 387 CSP, pričom sa stotožňuje s jeho dôvodmi, ktoré sú argumentačne
presvedčivé.

14. určenie právnej skutočnosti akou sú aj neplatnosť právneho úkonu a samozrejme určenie, že úver
je bezúročný a bezpoplatkov sa možno domáhať len vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu podľa §

137 d) CSP, odvolací dôvod bol uvedený podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nesprávne právne posúdenie
veci).

15. K jednotlivým žalobou uplatneným nárokom odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Podľa § 137 CSP je možné žalovať najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a
povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem
nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak
to vyplýva z osobitného predpisu.

17. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý právny záujem
žalobcu (písm. c/) a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného
predpisu, najmä hmotného práva (písm. d/), inak je takáto žaloba neprípustná.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že nová procesná právna úprava zakotvuje v § 137 CSP
pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb, pričom kritériom členenia je v zásade žalobný návrh
(petit), avšak u druhov žalôb uvedených pod písmenom b/ a d/ sú tieto identifikované nielen podľa petitu,
ale aj podľa právneho dôvodu tvrdeného práva. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písmenách c)
a d) tohto ustanovenia, kde sa rozlišuje podľa písm. c) klasická určovacia žaloba (žaloba na určenie,

či tu právo je alebo nie je) a podľa písm. d) žaloba o určení inej právnej skutočnosti. Zákonodarca
uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti,
resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú
sa účelu žaloby určovacej. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom, že novo vymedzuje podmienky
prípustnosti pre tieto druhy žalôb, pričom podmienkou prípustnosti žaloby na určenie či tu právo je

alebo nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu (s výnimkou, ak tento vyplýva z osobitného predpisu)
a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu (t.j. nová
právnaúpravapripúšťažalobunaurčenieprávnejskutočnostiibazapredpokladu,ževyplývazprávneho
predpisu - najmä hmotného práva). Zmluvy a iné právne úkony, ich platnosť či neplatnosť sú právnymi
skutočnosťami a preto sa na žalobný návrh, ktorým má byť určená neplatnosť zmluvy vzťahujú vyššie

uvedené požiadavky. V čase podania žaloby i rozhodovania súdu prvej inštancie (30.11.2017) nebola
prípustná ani žaloba o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov. S
účinnosťou od 1.1.2018 však bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. a., a
to zákonom č. 279/2017 Z. z.19.V zmysle § 11 ods.4 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2018 spotrebiteľ sa môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a

bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

20. S účinnosťou od 1.1.2018, a teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu, možnosť podať žalobu o
neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 129/2010 Z.z., a preto je

potrebné žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti považovať za prípustnú v zmysle § 137 písm.
d) CSP.

21. Vychádzajúc z tohto záveru následne odvolací súd skúmal, či dôvody, pre ktoré súd určil úverovú
zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010

Z. z. nevyložil eurokonformne, vychádzajúc zo smernice 2008/48/ES.

22. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad § 9 ods.2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 z 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo 17.4.2018).

23. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady87/102/EHSdoslovenskéhoprávnehoporiadku.SmernicaakošpecifickýprameňprávaEurópskej
únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných
opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom
plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice

vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť
a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený,
vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom
vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad
zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem.

To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii
vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a
zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

24. Aj keď žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola v čase rozhodovania odvolacieho súdu

prípustná, neboli zistené dôvody, pre ktoré by mal byť tento úver bezúročný a bez poplatkov. Odvolací
súdzuvedenýchdôvodochzmenilrozsudokvovýroku,ktorýmbolourčené,žezmluvaospotrebiteľskom
úvere je bezúročná a bez poplatkov.

25.Odvolacísúddoplňuje,žeposúdeniesporubolonepresvedčivé,leboajvyhovenímžalobybynedošlo

k odstráneniu spornosti práva a potom by nasledovalo ďalšie konanie o bezdôvodné obohatenie. Ak
však určovacia žaloba by vytvárala pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu je prípustná napriek
tomu, že je možné aj iná žaloba (ustálená súdna prax NS SR 5Cdo/ 31/2011). Ak ide o vyriešenie otázky
výšky skutkového záväzku proti žalovanému, žalobca sám preukázal v konaní, keď stále opakoval,
že poskytnutý úver považoval za bezúročný a bezpoplatkov a mal žalovať bezpochýb určité plnenie

aké malo byť žalovanému poskytnuté a čo sa mu má vrátiť, teda bezdôvodné obohatenie alebo akú
sumu, resp. istinu úveru, ktorá mu bola poskytnutá. Správne je konštatovanie súdu prvej inštancie, že
v prípade, ak by následne v ďalších úhradách na tento úver nad rámec poskytnutej sumy 4.000 eur
nepokračoval,žalovanýbysivočinemunárokprípadneuplatnilžalobounaplnenie,žalobcabymalprávo
v uvedenom žalovaným vyvolanom súdnom spore uplatniť príslušnú procesnú námietku o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti uvedeného úveru, čo bolo posúdené zákonne súdom prvej inštancie ako predbežná
otázka.26. Napokon je možné poukázať aj na zásadu komformného výkladu európskeho práva, lebo súdy sa pri
interpretácii vnútroštátneho práva usilujú smerovať k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaných
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť, napr. podľa rozsudku ESD C-212/07, bod 110. Napokon zák.

č. 129/2010 Z.z. bol úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z
23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady predchádzajúcej 87/102/EHS vzatý do
slovenského právneho poriadku, špecificky práva EÚ vyžaduje určité povinnosti od členských štátov,
aby zakomponovali a dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení aj do svojho
vnútroštátneho práva, uskutočňuje sa to vzhľadom na potreby jasnosti a určitosti právnej úpravy, ktorá

nesmie kolidovať s právom EÚ. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade
vylúčený, ale vnútroštátne súdy skúmajú, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom
vykladať eurokomformne, nepriamy účinok smernice nie je absolútny, lebo takýto výklad zákona nemôže
nahradiť výslovné znenie zákona (a napokon v opačnom prípade by išlo o výklad contra legen).

27. Odvolací súd preto zamietajúci rozsudok potvrdil ako vecne správny a o trovách odvolacieho konania

vzhľadom na množstvo aplikovaných právnych predpisov, aj práva EÚ ako aj výklad vzťahov tohto práva
s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky, Obč. zák., výklad § 3 ods. 1 Obč. zák., napríklad rozpor s
dobrými mravmi a ďalšie, považuje odvolací súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepriznal
nárok na náhradu trov konania úspešnej strane sporu - žalovanej VÚB.

28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.