Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/431/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113213366
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4113213366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: V. zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s.r.o., Poľovnícka 4, 90027, Bernolákovo, proti žalovanému:
Giesecke + Devrient Mobile Security Slovakia, s.r.o., IČO: 35947705, Dolné Hony 11, 949 01
Nitra zastúpený: HULE/BACHMAYR-HEYDA/NORDBERG, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Bratislava, Prievozská 4 B, o zaplatenie odstupného, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 9C/259/2013 - 181 zo dňa 11. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku

p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 29.862,10 eura s príslušenstvom.
V priebehu konania zobral žalobu v časti žalovanej sumy 1274,62 eura späť a súd konanie v tejto
časti zastavil a predmetom sporu zostala suma 28.587,48 eur s príslušenstvom. Predmetný nárok si
žalobca uplatňoval z titulu odstupného vo výške 10-násobku priemerného mesačného zárobku, ako
zamestnancovisktorým zamestnávateľskončilpracovnýpomer zdôvoduchorobyzpovolaniavzmysle
ust. § 76 ods. 2 Zákonníka práce a čl.4.1 bod 6 pracovného poriadku vydaného žalovaným.

2.Súdprvejinštancie voveciprvýkrátrozhodolrozsudkomč.k.9C/259/2013-73zodňa28.11.2013tak,
že žalobu zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná skutočnosť, že dôvodom skončenia pracovného
pomeru bola choroba z povolania žalobcu. Z dohody o skončení pracovného pomeru tento dôvod
nevyplýva, pretože v nej nie je uvedený žiadny dôvod skončenia pracovného pomeru, je v nej len
negatívne vymedzené čo nie je dôvodom skončenia pracovného pomeru ( organizačné zmeny podľa §
63 ods.1 písm. a),b) ZP ani dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. c) ZP). Súd prvej inštancie sa nestotožnil
s argumentáciou žalobcu, že predmetná dohoda je absolútne neplatná s poukazom na ust. § 17 ods.

3 Zákonníka práce ( vzdanie sa vopred svojich práv), pretože bolo na žalobcovi, či uzatvorí dohodu
o skončení zamestnaneckého pomeru alebo ho skončí iným spôsobom, pričom žalobca potvrdil, že
dobrovoľne pristúpil na dohodou. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi neprináleží 10-mesačné
odstupné, lebo dôvodom skončenia pracovného pomeru nebola skutočnosť, ktorá zakladá tento nárok,
a tou je choroba z povolania alebo ohrozenie touto chorobou.
3. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 7Co/216/2014 - 113 zo dňa 29.2.2016 rozhodujúc o odvolaní
žalobcu proti zamietajúcemu prvoinštančnému rozsudku , napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že dohoda o skončení zamestnaneckého pomeru žalobcu zo dňa
21.07.2011 je platná a súd ju už v tomto konaní o zaplatenie odstupného, nemôže preskúmavať.
Nestotožnil sa však s názorom, že súd neposúdil danú vec z hľadiska nároku na odstupné aj podľa inéhoprávneho predpisu ako je Zákonník práce a to podľa vnútorného predpisu žalovaného ( kolektívna
zmluva pracovný poriadok), v ktorom podľa tvrdenia žalobcu je v širšom rozsahu ako v zákone
upravený nárok na odstupné v prípade skončenia zamestnaneckého pomeru dohodou. Odvolací súd

v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2M Cdo 11/2007 a nález Ústavného súdu I.
ÚS 501/2011 z ktorých vyplýva, že kolektívna zmluva má rovnaké právne dôsledky ako zákon a je
pre obe strany záväzná podľa § 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní) , je prameňom
práva a ak je jej súčasťou úprava odstupného, je z hľadiska vymáhateľnosti na rovnakej úrovni ako
zákon. Vzhľadom k uvedenému uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcu

aj z hľadiska vnútorného predpisu žalovaného.

4. Súd prvej inštancie následne rozhodol napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) tak, že zastavil
konanie v časti o zaplatenie sumy 4764,58 eur a 9% úroku z omeškania zo sumy 6.039,20 eur od
1.3.2012 z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v tejto časti a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému
priznal právo na plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 17

ods. 1, § 36, 76 ods. 1,2, 3, § 77 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
pracovný pomer žalobcu a žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2007 počnúc
dňom 1.8.2007 a bol ukončený dohodou zo dňa 21.7.2011, v ktorej je v čl. II uvedené, že dôvodom
skončenia nie sú organizačné zmeny u zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm.a),b) ani dôvod podľa §
63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Na základe tejto skutočnosti nemá zamestnanec nárok na odstupné

a zamestnanec nepožaduje uvedenie dôvodov skončenia pracovného pomeru v tejto dohode. Dohoda
je podpísaná oboma stranami. Súd zistil, že žalovaný nemal v roku 2011 uzavretú kolektívnu zmluvu
a jediným vnútorným predpisom upravujúcim odstupné bol pracovný poriadok žalovaného , z ktorého
vyplývalo ( bodu 4.1 ods. 6 ) , že pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov, že zamestnanec
nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou,

patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume 10-násobku jeho priemerného mesačného
zárobku.
4.1 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že už z predchádzajúceho
konania vyplynulo, že skončenie pracovného pomeru dohodou medzi žalobcom a žalovaným bolo
platné. Nárok žalobcu na odstupné v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce ( v znení účinnom k

21.07.2011) nebol daný vzhľadom na obsah dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej nie je
uvedený žiadny dôvod skončenia a z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by dôvodom
skončenia pracovného pomeru žalobcu bola choroba z povolania alebo ohrozenie touto chorobou .
Súd prvej inštancie preto zisťoval, či u žalovaného bol vnútorný predpis - kolektívna zmluva upravujúca
nárok žalobcu na 10-mesačné odstupné. Zistil, že kolektívna zmluva nebola uzavretá a pracovný

poriadok v zmysle bodu 4, 4.1 ods. 6, od ktorého žalobca odvíjal nárok na 10-mesačné odstupné, nie je
normatívnym predpisom, ktorý by mohol nad rámec zákona nielen priznávať, ale aj obmedzovať práva
a povinnosti zamestnancov. Uviedol, že takýmto normatívnym predpisom so silou zákona by bola len
kolektívna zmluva, ktorá však preukázateľne u žalovaného nebola uzavretá v danom období. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie odstupného nie je daný.

Doplnil, že v pracovnom poriadku sa uvádza, že zamestnanec má nárok na 10 - mesačné odstupné z
dôvodu choroby z povolania, čo však nebolo u žalobcu preukázané. Zdôraznil, že u žalobcu nebola
preukázateľne ku dňu skončenia pracovného pomeru dohodou zistená choroba z povolania, tá bola
konštatovaná príslušným orgánom až v roku 2012, čo je po skončení pracovného pomeru. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu, pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu

súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a to vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania a žiadal ho zmeniť tak,že súd žalobe vyhovie
a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Namietal , že súd nesprávne za vnútorný predpis

považoval iba kolektívnu zmluvu a nie aj pracovný poriadok. Záväznosť pracovného poriadku ako
vnútropodnikového normatívneho aktu je viazaný na splnenie podmienky, že došlo k oboznámeniu
zamestnancov s jeho obsahom. V konaní bolo preukázané, že pracovný poriadok žalovaného bol
vydaný podľa Zákonníka práce, a preto práva a povinnosti z neho vyplývajúce sú záväzné tak
pre zamestnanca, ako aj zamestnávateľa. Dôvodil, že z uvedeného znenia pracovného poriadku v

bode 4.1 jednoznačne vyplýva, že tu ide o zákonný a vynútiteľný nárok, ktorý sa za danej situácie
zaviazal poskytnúť zamestnávateľ zamestnancovi, pričom tento záväzok zamestnávateľa je identický
so znením Zákonníka práce. Zdôraznil, že nárok na odstupné patrí zamestnancom, ktorí skončili
zamestnanecký pomer z dôvodu choroby z povolania alebo ohrozenia touto chorobou, bez ohľadu naformu skončenia zamestnaneckého vzťahu, ako aj skutočnosť, či tento dôvod je alebo nie je v dohode
o skončení zamestnaneckého vzťahu uvedený. Nárok zamestnanca je daný samotnou existenciou
choroby z povolania alebo ohrozením touto chorobou, v čase skončenia pracovného pomeru, čo žalobca

dostatočne v tomto konaní preukázal. Žalobca ďalej poukázal na svoju výpoveď ku skutočnostiam za
akých prišlo k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný už pred podpisom dohody
vedel, že žalobca má zdravotné problémy a bol predpoklad, že mu bude priznaná choroba z povolania.
Dôvodil, že obsah dohody o skončení pracovného pomeru v čl. II. bod 1, na ktorú sa odvoláva žalovaný
a ktorú žalobca podpísal a vzdal sa tým práva na odstupné v zmysle § 76 ZP, je právne bezvýznamný,

jej obsah je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že nie je potrebné, aby v dohode bolo uvedené, že
skončenie pracovného pomeru nastalo z dôvodu choroby z povolania a nie je potrebné, aby choroba z
povolaniabolazistená,priznanáaohlásená;stačí,keďjenaňupodozrenieklinikypracovnéholekárstva.
Je toho názoru, že mu nárok na odstupné prináleží podľa pracovného poriadku žalovaného aj podľa
príslušných ustanovení Zákonníka práce.

6. Žalovaný k odvolaniu žalobcu vo svojom vyjadrení navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na článok 4
a bod 4.1. pracovného poriadku, z ktorého vyplýva, že formulácia nároku zamestnanca na odstupné v
pracovnom poriadku žalovaného je identická so zákonnou formuláciou odstupného v ustanovení § 76
ods. 2 Zákonníka práce. V nadväznosti na uvedené považoval za nesporné, že ak súd prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na odstupné podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce,
nemá nárok ani na odstupné podľa pracovného poriadku žalovaného. Poukázal tiež na to, že žalobca
v konaní nepreukázal, že žalovanému predložil relevantný dôkaz preukazujúci nemožnosť vykonávania
doterajšej práce pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, v dôsledku ktorého by
žalovaný bol v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce povinný preradiť žalobcu

na inú prácu. Samotné konštatovanie v prepúšťacej správe Kliniky pracovného lekárstva v Bratislave
zo dňa 24.06.2011, že pre žalobcu nie je vhodná práca v expozícii s ofenzívnym alergénom, dráždivými
látkami a prachom, nevyvoláva právne následky predpokladané ustanovením § 55 ods. 2 písm. a)
ZP. Nakoniec poukázal aj na to, že sám žalobca navrhol skončenie pracovného pomeru dohodou .
Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.11.2013 potvrdil, že Dohodu o skončení

pracovného pomeru si prečítal a že bol žalovaným výslovne oboznámený so skutočnosťou, že dôvodom
skončenia pracovného pomeru nie sú zdravotné dôvody a s týmto vedomím žalobca Dohodu o skončení
pracovného pomeru podpísal.

7. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že žalovaný konal v rozpore s ustanovením čl.

1 , 2 a čl. 8 Zákonníka práce. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že žalobca nepredložil žalovanému
relevantný dôkaz preukazujúci nemožnosť vykonávania doterajšej práce, pretože ponuka pracovného
miesta baliča svedčí o tom, že o jeho nemožnosti pracovať na pôvodnom mieste žalovaný vedel a vedel
aj o podozrení choroby z povolania. Skutočnosť, že sám žalobca ponúkol žalovanému návrh dohody o
skončení pracovného pomeru bol legitímny a zákonný postup žalobcu, pretože ponúkané miesto baliča

za odmenu cca 400 eur nemohol prijať. Dohodu však vypracoval žalovaný a odmietol do nej uviesť
zdravotné dôvody žalobcu. Poukázal na to, že jeho vzťah so žalovaným ako zamestnávateľom bol až
do jeho ochorenia nadštandartný a ak by tomu tak nebolo, na uzavretie dohody by nikdy nepristúpil.
Konanie žalovaného , ktorý zneužil dobromyseľnosť a neznalosť svojho zamestnanca o následkoch
koncipovanej dohody je v rozpore s dobrými mravmi a obchádza zákon . Dohoda o skončení pracovného

pomeru zo dňa 21.07. 2011 bola uzatvorená nespravodlivo na škodu zamestnanca s cieľom vyhnúť sa
zaplateniu odstupného.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.10. Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce ( v znení účinnom k 21.07.2011) zamestnancovi, s ktorým
zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie
vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak

napracoviskudosiaholnajvyššiuprípustnúexpozíciuurčenúrozhodnutímpríslušnéhoorgánuverejného
zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho
priemerného mesačného zárobku.

11. Podľa čl. 4.1 bodu 6 pracovného poriadku žalovaného , pri skončení pracovného pomeru dohodou

z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo
pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú
rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patri pri skončení pracovného pomeru
odstupné v sume desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

12. Predmetom konania je nárok žalobcu z titulu odstupného vo výške 10 - násobku priemerného

mesačného zárobku podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce a pracovného poriadku žalovaného. Žalobca
v žalobe tvrdil, že dôvodom skončenia jeho zamestnaneckého pomeru so žalovaným bol jeho zdravotný
stav a to choroba z povolania, pre ktorú nemohol vykonávať prácu u žalovaného.

13. Nárok na odstupné tak, ako je pojatý v Zákonníku práce, sa viaže na skončenie pracovného pomeru,

kedy v zákonom ustanovených prípadoch má zamestnanec pri skončení pracovného pomeru či už
dohodou alebo výpoveďou nárok na odstupné. Výška odstupného je pritom determinovaná dôvodom,
pre ktorý bol pracovný pomer skončený, keď iba v prípade v zákone kvalifikovaných dôvodov, má
zamestnanec nárok na odstupné.

14. Je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od výpovede, ktorá je jednostranným právnym úkonom,
ktorý môže zamestnanec čo do obsahu a formy ovplyvniť, dohoda o skončení pracovného pomeru
je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a
zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Pri tomto právnom úkone
teda zamestnávateľ, ako aj zamestnanec musia zhodne prejaviť vôľu skončiť pracovný pomer, pričom

zhodne a slobodne prejavená vôľa sa nedotýka len skončenia pracovného pomeru ako takého, ale aj
dôvodu skončenia pracovného pomeru, pokiaľ ho zmluvné strany v právnom úkone vymedzili.

15. V Dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.7.2011 je uvedené že „ dôvodom skončenia
pracovného pomeru zamestnanca nie sú organizačné zmeny u zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1

písm. a) a b) Zákonníka práce, ani dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a zamestnanec
nepožaduje uvedenie dôvodov skončenia pracovného pomeru v tejto dohode „ Z predmetnej dohody
teda vyplýva, že dôvod skončenia pracovného pomeru na základe vôle oboch strán uvedený nebo., ale
dôvody boli vymedzené negatívne a konkretizovali, čo nie je dôvodom skončenia pracovného pomeru.
16. Žalobca preukazoval tvrdenie o dôvode skončenia jeho pracovného pomeru prepúšťacou správou

a hlásením choroby z povolania. Z fotokópie prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice v Bratislave
- klinika pracovného lekárstva a toxikológie , zo dňa 24.06.2011vyplýva, že žalobca bol na tejto klinike
hospitalizovaný od 21.06.2011 do 24.06.2011 s diagnózou bronchiálna astma a s odporúčaním, že nie
je u neho vhodná práca v expozícii s ofenzívnym alegrénom, dráždivými látkami a prachu. V Hlásení
choroby z povolania vystavenej dňa 20.02.2012 prednostom Kliniky pracovného lekárstva Univerzitnej

nemocnice v Bratislave je uvedená položka zo zoznamu chorôb z povolania „ ostatné príčiny vzniku
astmy bronchiale“, dátum prvého zistenia 24.06.2011 a dátum priznania 31.01.2012.
17. Z uvedeného vyplýva, že u žalobcu bola zistená choroba z povolania, ktorá vznikla počas trvania
pracovného pomeru u žalovaného, avšak priznaná v zmysle hlásenia choroby z povolania bola až
dňom 31.1.2012. Skutočnosť, že zdravotné problémy, ktoré mal žalobca v čase skončenia pracovného

pomeru, budú kvalifikované ako choroba z povolania, nebolo však stranám dohody v čase uzavretia
predmetného právneho úkonu - dohody o skončení pracovného pomeru, známe. Strany sporu v čase
skončenia pracovného pomeru disponovali len prepúšťacou správou zo dňa 24.6.2011, kde ešte nebola
uvedená choroba z povolania, ale iba diagnóza ( medzi inými aj bronchiálna astma) a odporúčanie,
že pre žalobcu nie je vhodná práca v expozícii ofenzívnym alergénom, dráždivým látkam a prachu, v

nevyrovnanýchklimat.podmienkach,spreťažovanímchrbtice. Právenazákladeuvedenéhobolapotom
žalobcovi ponúknutá práca v inom pracovnom prostredí, ktorú neprijal. Napriek podozreniu žalobcu,
že zrejme trpí chorobou z povolania, žalobca so žalovaným dobrovoľne uzavrel dohodu o skončení
pracovného pomeru, v ktorej nie je uvedený žiadny dôvod skončenia jeho pracovného pomeru. Aj keďpodľa čl. 8 Zák. práce pracovnoprávne vzťahy v čase neschopnosti zamestnancov na prácu z dôvodu
choroby,sú vozvýšenejmierechránenézákonomažalobcajeakobývalýzamestnanecslabšoustranou
sporu, súd sa nemohol stotožniť s jeho tvrdením, že podstatným pre posúdenie veci je zistenie, že v

čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru už bola u neho zistená choroba z povolania,
hoci táto bola priznaná neskôr.
18. Odvolací súd je toho názoru, že nárok na zaplatenie odstupného vo výške 10-násobku priemerného
platu pri skončení pracovného pomeru dohodou, nespôsobuje samotná existencia choroby z povolania
(ktorá v zásade nie je sporná), ale dôvod skončenia pracovného pomeru , určený zhodným prejavom

vôle oboch účastníkov právneho úkonu. Vychádzajúc potom z vôle účastníkov zhodne a zrozumiteľne
prejavenej v dohode o skončení pracovného pomeru, nemožno konštatovať, že pracovný pomer na
základe dohody účastníkov skončil z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu
z povolania. Žalobcovi preto ako zamestnancovi nevznikol nárok na zaplatenie 10-násobku jeho
mesačného zárobku z titulu odstupného.

19. Odvolací súd dodáva, že nároky zamestnanca, ktoré mu patria v súvislosti so zodpovednosťou
zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania, mu ostávajú zachované bez ohľadu na to, že choroba
z povolania bola zistená až po skončení pracovného pomeru. Toto však nemožno vzťahovať na
dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený v dohode o skončení pracovného pomeru, ktorý bol
konštituovaný na základe slobodnej vôle účastníkov. Sám žalobca uviedol, že v čase rozhodovania,

či skončí pracovný pomer , mal možnosť zostať práceneschopný, nakoniec sa však rozhodol skončiť
pracovný pomer a podpísať predmetnú dohodu so žalovaným. Žalobca teda mal nepochybne možnosť
iného výberu, keďže mohol počas prípadnej práceneschopnosti doriešiť otázku choroby z povolania,
resp. trvať na výpovedi z dôvodu choroby z povolania alebo ohrozenia touto chorobou.
20. Ak zamestnávateľ pre zamestnanca inú vhodnú prácu nemá, môže dať zamestnancovi v zmysle

§ 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru „ak zamestnanec vzhľadom
na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou,
alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu
verejného zdravotníctva.“ Z rovnakých dôvodov sa zamestnávateľ so zamestnancom môžu dohodnúť

na skončení pracovného pomeru. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou alebo dohodou z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania
alebo pre ohrozenie touto chorobou, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej
desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku (ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka práce v znení
účinnom k 21.07.2011 t.j uzavretiu dohody). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok

NS SR sp. zn. 3Cdo/150/2005 v ktorom je vyslovený názor, že lekársky posudok musí deklarovať
nepriaznivý zdravotný stav pre výkon konkrétnej práce ( dohodnutý druh práce) .

20. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav

veci a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP). Odvolací súd sa síce nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že pracovný poriadok
nezaväzuje zamestnávateľa a zamestnanca v nárokoch zamestnanca pri skončení pracovného pomeru
dohodu, konkrétne citovaná úprava čl. 4.1 bodu 6 pracovného poriadku, čo však nemalo vplyv na
konečný záver súdu o nedôvodnosti žaloby. Predmetná úprava nároku zamestnanca uvedená v čl. 4.1

bodu 6 pracovného poriadku bola nakoniec totožná so zákonnou úpravou v § 76 ods. 2 ZP účinného
v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd
rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomzamietajúcomvýrokuavovýrokuotrováchkonaniapotvrdil
ako vecne správny a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

22. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).