Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 7, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/64/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212203435
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1212203435.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Mesto
Levoča, Nám. Majstra Pavla č. 4, Levoča, IČO : 00 329 321, zastúpené advokátskou kanceláriou Hovan,
Hospúdka, s.r.o. Ing. Kožucha 1, Spišská Nová Ves, proti žalovanému : ZH Kredit, s.r.o., Karadžičova
10, Bratislava, IČO : 36 049 581, zastúpenej JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Bratislava,

Karadžičova 10, o zaplatenie 29.995,22€ s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. 11. 2016 č.k. 11C/157/2012 - 293, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/Uvedeným(vporadídruhým)rozsudkomsúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhopovinnosťouzaplatiť
žalobcovi sumu 29.995,22 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 17. 7. 2012
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (nad rámec priznaného úroku z

omeškania, keď žalobca si uplatňoval zaplatenie 9 % ročného úroku z omeškania) žalobu žalobcu
zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal
náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil záverom, že plnenie, ktoré žalovaný
získal v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 8Er 10/2009,
je plnením bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať. Poukazoval na závery
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa ktorého bol povinný posúdiť otázku hmotnoprávnej

existencie záväzku E. S. Z. P. (ďalej len E. P.), t.j. či E. P. vznikla hmotnoprávna povinnosť platiť poisťovni
poplatok z omeškania. Pokiaľ má byť v konaní posudzovaná otázka, či E. P. vznikla povinnosť zaplatiť
poisťovni poplatok z omeškania je potrebné, aby v konaní bolo preukázané, že E. P. bola v omeškaní s
platením dlžného poistného, nakoľko poplatok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky a bez toho,
aby bolo preukázané, že nemocnica bola povinná platiť poistné a že s platením tohto poistného sa
dostala do omeškania, nemôže existovať ani hmotnoprávna povinnosť nemocnice zaplatiť poplatok z
omeškania. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu tohto záväzku spočíva na

žalovanom. Žalobca poukazoval na to, že E. P. si nebola vedomá svojho záväzku voči poisťovni na
neuhradenom poplatku z omeškania, reálnou sumou evidovanou ako záväzok E. P. voči poisťovni bola
suma nezaplateného poistného 153.661,-Sk. Vychádzajúc z listinných dôkazov založených žalobcom
(zoznam záväzkov na poistné k 31.12.2002) a listinných dôkazov založených žalovaným (rozpis dlžných
súd poistného, dohoda medzi poisťovňou a E. P. zo dňa 16.9.2003, žiadosť o odsúhlasenie záväzkov zo
dňa12.8.2003ajejpríloha),vyplýva,žeE.P.maladlhzanezaplatenompoistnomnazdravotnépoistenie

za obdobie od 11/98 do 5/99 v sume 154.988,-Sk. Pokiaľ aj žalobca tvrdil, že nemocnica mala reálny
záväzok voči poisťovni v sume 153.661,-Sk, zo zoznamu záväzkov vyplýva, že záväzok nemocnice
skutočne predstavoval sumu 154.988,-Sk, pričom zo zoznamu záväzkov síce vyplýva, že za mesiacjún 1999 E. P. evidovala preplatok voči poisťovni v sume 1.327,-Sk, avšak žalobca ničím nepreukázal,
že záväzok na nezaplatenom poistnom v sume 154.988,-Sk sa znížil o sumu 1.327,-Sk na základe
právne relevantného právneho úkonu učineného nemocnicou voči poisťovni, či k zníženiu záväzku

v tejto časti došlo iným právne relevantným spôsobom. Zároveň však možno uviesť, že nakoľko zo
zoznamu záväzkov predložených žalobcom vyplýva, že E. P. v mesiaci jún 1999 evidovala voči poisťovni
preplatok v sume 1.327,-eur, čo však nezodpovedá rozpisu dlžných súm predložených žalovaným
a teda v tejto časti si listiny predložené stranami sporu odporovali, bolo povinnosťou žalovaného
preukázať dôvodnosť svojho nároku v tejto časti, čo však nepreukázal. Rovnako žalovaný nepreukázal

ani skutočnosť, že E. P. sa dostala do omeškania s platbami poistného za obdobie XX/XX, 1 - 6/97, 10
- 9/98, čo predstavuje vyčíslený poplatok z omeškania v sume 183.433,-Sk (6.088,86,-eur), pričom len
samotný rozpis dlžných súm predložených žalovaným v prípade spornosti, jeho nárok nepreukazuje,
keď tento záväzok nevyplýva ani z iných listinných dôkazov založených ním samotným, a keď zároveň
aj vzhľadom na rozpor listiny - rozpis dlžných súm, založenou žalovaným a listiny - zoznam záväzkov na
poistné k 31.12.2002, založenou žalobcom, z obsahu ktorej vyplýva, že E. P. evidovala voči poisťovni

za obdobie jún 1999 preplatok v sume 1.327,-Sk, pričom poisťovňa evidovala na základe rozpisu platieb
v uvedenom období voči E. P. nedoplatok na poplatku z omeškania za oneskorene uhradenú úhradu
poistného v sume 1.014,-Sk, možno mať o vierohodnosti a pravdivosti obsahu tejto listiny dôvodné
pochybnosti. Nakoľko v predmetnej veci nebol oprávneným subjektom vydaný platobný výmer, ktorý by
bolo možné považovať za verejnú listinu a rozpis dlžných súm založených žalovaným má iba povahu

listiny súkromnej, dôkazné bremeno pri spochybnení obsahu takejto listiny spočíva na tom, kto listinu na
preukázanie svojho práva predložil. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že E. P. mala preukázateľne
dlh na nezaplatenom poistnom za obdobie od 11/98 - 05/99 v sume 154.988,-Sk.
2/ Súd prvej inštancie tak za nespornú a preukázanú považoval skutočnosť, že E. P. v období od
11/98 - 5/99 bola na poistnom dlžná sumu 154.988,-Sk a túto sumu v lehote splatnosti neuhradila.

Nakoľko neuhradením dlžnej sumy poistného sa dostala do omeškania, vznikla jej povinnosť zaplatiť
poplatok z omeškania. Výška poplatku z omeškania a teda aj hmotnoprávna povinnosť E. P. zaplatiť
poplatok z omeškania však závisela od toho, či poplatok z omeškania vyrubila poisťovňa platobným
výmerom na základe autoritatívneho rozhodnutia poisťovne v postavaní správneho orgánu, vydaného
v správnom konaní, proti ktorému mal povinný subjekt právo podať odvolanie, uplatniť všetky námietky,

vrátane námietky premlčania, mal právo podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia súdom (§ 58 zákona
č. 273/1994 Z.z.), príp. po právoplatnom rozhodnutí o uložení tejto povinnosti, žiadať o odpustenie
povinnosti platiť poplatok z omeškania, a keď jedine v tomto prípade poisťovňa mala právo na zaplatenie
poplatku z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy denne. V prípade, ak poistné nebolo uhradené včas
alebo v správnej výške, a túto skutočnosť zistil samotný platiteľ poistného, bol povinný zaplatiť poisťovni

poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy. Nakoľko poisťovňa právo na vyrubenie
poplatku z omeškania vo výške 0,2% denne nevyužila (čo podľa rozpisu dlžných súm žalovaného
zodpovedalo sume 701.170,-Sk, t.j. sume 23.274,58,-eur) a o poplatku z omeškania nerozhodla
platobným výmerom, hoci tak bola povinná urobiť, pričom neexistuje ani žiaden iný platobný výmer
vydaný oprávneným subjektom, ktorým je ohľadom nárokov na dlžné poistné, nárokov na poplatok

z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré vznikol
nárok podľa predpisov účinných do 31.12.2004, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, potom
hmotnoprávna povinnosť E. P. zaplatiť poplatok z omeškania môže predstavovať najviac 0,1% denne,
čo za rozhodné obdobie (6/1996, 1 - 6/97, 10 - 9/98, 6/99 do 30.4.2005), predstavuje sumu 11.637,30,-
eur (350.588,-Sk). Súd má teda za to, že ak E. P. mala vzniknúť voči poisťovni hmotnoprávna povinnosť

zaplatiť poplatok z omeškania, táto predstavovala sumu 11.637,30,-eur.
3/ Ďalšou otázkou, ktorú súd prvej inštancie v konaní riešil, bola otázka, či záväzok, ktorý E. P.
vznikol voči poisťovni, prešiel po zániku E. P. na žalobcu. Uznesením Mestského zastupiteľstva v P.
zo dňa 1.12.2007, bola príspevková organizácia Nemocnica s poliklinikou P., Z. T. X/XXXX, Levoča,
IČO: 00 610 542 ku dňu 31.12.2007 zrušená bez právneho nástupcu s tým, že práva a povinnosti

E. P. prechádzajú dňom zrušenia na mesto P. ako zriaďovateľa. Žalobca v konaní namietal, že nie
je nositeľom záväzku zrušenej nemocnice na neuhradenom poistnom ako aj poplatku z omeškania
a to s poukazom na ust. § 4a zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov. K
uvedeným skutkovým tvrdenia je potrebné uviesť, že v období rokov 2001 až 2004 prebiehala reforma
verejnej správy, resp. jej decentralizácia v nadväznosti na ktorú boli prijaté viaceré zákony ako napr.

zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch),
zákon o 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných ako aj novely existujúcich zákonov ako napr.
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách a pod..
Cieľom týchto zákonov a noviel bol presun pôsobnosti z jednotlivých úsekov štátnej správy na územnúsamosprávu (obec alebo vyšší územný celok). V nadväznosti na uvedené, podľa § 80e) ods. 2 zákona č.
277/1994 Z.z. "zriaďovateľská funkcia krajského úradu k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným
v § 24 ods. 1 písm. d) a zriaďovateľská funkcia ministerstva zdravotníctva k štátnym zdravotníckym

zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. h) a i) prechádza na príslušnú obec. Zriaďovateľská funkcia
ministerstva zdravotníctva k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. f) a
j), okrem nemocnice s poliklinikou III. typu, prechádza na príslušný samosprávny kraj." Zriaďovateľské
kompetencie k E. P. na základe citovaného zákonného ustanovenia a vyjadrenia žalobcu tak k 1.1.2003
prešli na Prešovský samosprávny kraj a následne k 1.1.2004 na mesto P.. V súvislosti s prechodom

zriaďovateľskejpôsobnostinaobceavyššieúzemnécelkyvoblastizdravotníctva,priktorýchkprechodu
zriaďovateľskejfunkciedošlopodľazákonač.277/1994Z.z.,novelouzákonač.446/2001Z.z.(§3a/ods.
1 písm. a/) ako aj novelou zákona č. 138/1991 Zb. (§ 2c ods. 1 písm. a/) účinných od 1.1.2004 zároveň
došlo aj k zákonnému prechodu majetku štátu (Slovenskej republiky) na orgány územnej samosprávy.
Zároveň oba zákony vymedzili v akom rozsahu majetkové hodnoty, pohľadávky a záväzky z majetku
štátu prechádzajú do vlastníctva vyššieho územného celku (obce) a to jednak pozitívne tým, že na vyšší

územný celok (obec) prechádzajú:
- pohľadávky a iné majetkové hodnoty v správe právnických osôb v oblasti zdravotníctva, ku ktorým
prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok (obec) podľa zákona č. 277/1994 Z.z. a
- záväzky súvisiace s majetkom, ktorý prechádza do majetku vyššieho územného celku podľa týchto
zákonov a to do hodnoty nadobudnutého majetku.

A jednak negatívne (§ 4a ods. 2 písm. c/ zákona č. XXX/XXXX a § 4b ods. ods. 2 písm. b/ zákona
č. 138/1991 Zb.) tým, že vymedzili záväzky, ktoré do vlastníctva vyššieho územného celku (obce)
neprechádzajú:
- záväzky na úhradu peňažných plnení podľa osobitných zákonov, ktoré bol povinný uhradiť správca
majetku Slovenskej republiky podľa osobitných zákonov do dňa prechodu majetku Slovenskej republiky

na obec podľa tohto zákona.
4/ Súd prvej inštancie ďalej poukazoval na to, že osobitnými predpismi, podľa ktorých vznikla povinnosť
povinných peňažných plnení sa rozumie zákon o dani z príjmov, zákon o zdravotnom poistení, zákon
o zamestnanosti, zákon o Sociálnej poisťovni atď.. V nadväznosti na citované zákonné ustanovenia
zároveň došlo aj k novele zákona č. 303/1995 Z.z., ktorou bol zákon doplnený o ust. § 55d ods. 6, podľa

ktorého: "Záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií podľa osobitného predpisu neprešli
na obec alebo vyšší územný celok pri prechode majetku podľa osobitného predpisu, sú záväzkami
pôvodného zriaďovateľa alebo orgánu, ktorý plnil funkciu zriaďovateľa." Súd prvej inštancie tak dospel
k záveru, že záväzok, ktorý bol predmetom exekúcie, po zrušení E. P. neprešiel a nemohol prejsť
na mesto P.Č., mesto P. sa nestalo nositeľom toho záväzku, záväzok ostal záväzkom pôvodného

zriaďovateľa, t.j. Ministerstva zdravotníctva SR, keď zároveň v zmysle zákona č. 303/1995 Z.z. o
rozpočtových pravidlách účinného do 31.12.2004 (§ 23 ods. 3) tak aj podľa zákona č. 523/2004 Z.z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy účinného od 1.1.2005 (§ 21 ods. 13), ak rozpočtová organizácia
alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú
dňom bezprostredne nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak,

pričom týmto osobitným zákonom je bezpochyby zákon č. XXX/XXXX Z.z. ako aj zákon č. 138/1991
Zb., ktoré určujú rozsah, v akom majetok štátu a záväzky rozpočtovej a príspevkovej organizácie prešli
resp. neprešli na nového zriaďovateľa. K námietkam žalovaného, že E. P. ako príspevková organizácia
je samostatný právny subjekt a naďalej zostala nositeľom práv a záväzkov a v dôsledku zákonného
prechodu majetku štátu na vyššie územné celky neprestala existovať ani nezmenila právnu formu,

došlo len k zmene jej zriaďovateľa, k tomuto možno uviesť, že s tvrdením žalovaného bezpochyby
možno súhlasiť. Avšak v prejednávanej veci E. P. ako príspevková organizácia zanikla zrušením bez
právneho nástupcu, t.j. zanikla ako subjekt práva a pre posúdenie veci bolo podstatné, či žalobca po
zániku tejto príspevkovej organizácie sa stal nositeľom záväzku, ktorý bol predmetom exekúcie. V tejto
súvislosti možno uviesť, že rozpočtové a príspevkové organizácie majú medzi právnickými osobami

osobitné postavenie, ktoré vyplýva najmä z toho, že ide o právnické osoby štátu, obce alebo vyššieho
územného celku, ktoré sú svojimi príjmami a výdavkami zapojené na štátny rozpočet, rozpočet obce
alebo rozpočet vyššieho územného celku resp. sú zapojené na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo
vyššieho územného celku príspevkom. Rozpočtové a príspevkové organizácie sa zriaďujú na plnenie
úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku. Zákon im síce priznáva právo vo vlastnom mene

nadobúdaťprávaazaväzovaťsa,avšakmajúibapostaveniesprávcumajetkuštátu,obcealebovyššieho
územného celku (§ 6 ods. 1 zák. č. 138/1991 Z.z., § 6 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z.z.). Rozpočtové
s príspevkové organizácie štátu, obce a vyššieho územného celku ako správcovia tohto majetku preto
nemôžu nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvomštátu, obce alebo vyššieho územného celku. Dôsledkom ich osobitného právneho postavenia potom je,
že po ich zániku zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú na zriaďovateľa.
Pokiaľ teda zriaďovateľom Nemocnice s poliklinikou v P. do 1.1.2003 bolo Ministerstvo zdravotníctva

ako rozpočtová organizácia, majetok nadobudnutý v súvislosti s činnosťou nemocnice, rovnako ako aj
záväzky príspevkovej organizácie boli majetkom a záväzkami štátu, na čom nič nemení skutočnosť,
že príspevková organizácia mala vlastnú právnu subjektivitu a teda aj zodpovednosť za úhradu týchto
záväzkov. Pokiaľ zákonom č. 277/2005 Z.z. došlo k zmene zriaďovateľskej pôsobnosti a následne
zákonom č. 446/2001 Z.z. ako aj zákonom č. 138/1991 Zb. k prechodu majetku a záväzkov štátu na vyšší

územný celok resp. obec, s tým, že zo zákona nedošlo k prechodu tých záväzkov, ktorých povinnosť
úhrady vyplývala z osobitných právnych predpisov, potom sa tieto záväzky zo zákona nestali záväzkom
nového zriaďovateľa, pretože na nového zriaďovateľa neprešli, čo bolo výslovne vyjadrené aj v ust.
§55d ods. 6 zákona č. 303/1995 Z.z. a čo jednoznačne vyplýva aj z dôvodovej správy podľa ktorej "sa
predpokladá, že neprejdú záväzky, ktoré sú starými dlhmi a navrhovaná úprava má zabezpečiť, aby tieto
záväzky uhradil štát prostredníctvom pôvodného zriaďovateľa." Záväzok, ktorý bol predmetom exekúcie

tak nebol záväzkom mesta P., ale zostal záväzkom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky ako
záväzok pôvodného zriaďovateľa.
5/ Súd prvej inštancie sa v zmysle pokynov odvolacieho súdu zaoberal aj otázkou platnosti postúpenia
pohľadávky na žalovaného, pričom dospel k záveru, že otázka, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, bola vyriešená v konaní vedenom na Okresnom

súde S. E. K. pod sp. zn. 10 Cb 118/2008, ktorým súd zamietol žalobu právneho nástupcu žalovaného,
ktorým sa v konaní domáhal zaplatenia nedoplatku na dlžnom poistnom (istiny), v sume 154.998,-Sk
(5.144,99,-eur),keďpôvodnepredmetomtohtokonaniabolajpoplatokzomeškania,pričomkspäťvzatiu
žaloby v časti čo do poplatku z omeškania došlo zo strany žalobcu (v tomto konaní žalovaného) z
dôvodu, že tento bol vymožený v exekučnom konaní 8 Er 107/2009, keď zároveň dospel k záveru, že

žalobca (jeho právny nástupca), v tomto konaní žalovaný, z hľadiska hmotného práva nie je nositeľom
pohľadávky z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu - Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze a spoločnosťou ZH Kredit,
a.s., dňa 7.7.2005. Rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21.8.2012, č.k. 110 Cb
118/2008 - 353, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.2.2013, č.k. 2 Cob

179/2012 - 393, nadobudol právoplatnosť dňa 3.4.2013. Ďalej uviedol, že otázkou prejudiciálneho
účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

"ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej "dohovor"), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. (teraz 194 ods. 2 CSP), ako aj na zásadu viazanosti
súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. (teraz 228 ods.
1 CSP), všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie

vydanévinomkonaní,ktorériešiotázkujaviacusaprejudiciálnouvsúvislostisriešenímdanéhoprípadu.
Pre posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní
medzi tými istými stranami, resp. ich právnymi nástupcami platí, že ani súd nemôže vychádzať z iného
záveru o (ne)existencii nároku, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a túto otázku nemôže sám
v inom konaní znovu posudzovať ani ako otázku predbežnú. Pre súdy je totiž výrok právoplatného

rozsudku záväzný, ak posudzujú ako predbežnú otázku medzi stranami právne vzťahy, ktoré už boli
právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o
čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán, pričom nie je rozhodujúce, či súd v
právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť
a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka

položená a akékoľvek jej "nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán (ich
právnych nástupcov) je neprípustné. V konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves bolo
právoplatne rozhodnuté, že žalovaný/ jeho právny nástupca, nie je nositeľom pohľadávky na zaplatenie
dlžného poistného, pretože nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Predmetom tohto konania je
žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobca zaplatil žalovanému a ktoré bolo exekučne

vymožené na základe nulitného platobného výmeru, pričom žalovaný právo na plnenie - zaplatenie
poplatku z omeškania, ktoré predstavuje príslušenstvo pohľadávky, preukazuje zmluvou o postúpení
pohľadávky, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté tak, že žaloba na zaplatenie dlžného poistného
(istiny) voči žalovanému (v tomto konaní žalobcovi), bola z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpenípohľadávky, zamietnutá. Pokiaľ už bola v občianskom súdnom konaní právoplatne vyriešená určitá
otázka hmotnoprávneho vzťahu strán sporu, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie NS SR 1Cdo 44/2010). S tým súvisí aj

otázka ústavného princípu právnej istoty. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keď bolo v konaní
pred iným súdom právoplatne medzi stranami sporu/ich právnymi nástupcami rozhodnuté, že žalovaný
(jeho právny nástupca) sa nestal nositeľom práva na zaplatenie dlžného poistného (istiny) na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu Perspektíva
družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze a žalovaným dňa 7.7.2005, súd v tomto konaní nemôže

prijať opačný záver, na základe ktorého by právo na zaplatenie poplatku z omeškania z neexistujúceho
práva na zaplatenie istiny (dlžného poistného) žalovanému z tej istej zmluvy o postúpení pohľadávky
priznal, nakoľko právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky je spojené s právom na zaplatenie
samotnej pohľadávky. Ak neexistuje právo na zaplatenie pohľadávky, potom nemôže existovať ani
právo na zaplatenie jej príslušenstva. Pokiaľ teda bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté, že
postupníkovi nepatrí právo na zaplatenie pohľadávky (dlžného poistného) z dôvodu neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávky, potom mu nemôže patriť ani právo na zaplatenie jej príslušenstva, ibaže by toto
príslušenstvo bolo samostatným predmetom postúpenia, na základe samostatnej zmluvy o postúpení
pohľadávky, čo však v konaní nebolo preukázané ani žalovaným tvrdené. Záverom súd prvej inštancie
dodal, že z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky ani nevyplýva, že by predmetom postúpenia bol
aj poplatok z omeškania, ktorý bol predmetom exekúcie, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že

predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky boli iba konkrétne vyčísliteľné sumy poistného a konkrétne
vyčísliteľné sumy poplatkov z omeškania voči jednotlivým, konkrétnym dlžníkom, pričom pohľadávka
na zaplatenie poplatku z omeškania voči žalobcovi/jeho právnemu predchodcovi, bola na žalovaného
postúpená vo výške "0". Aj uvedená skutočnosť minimálne spochybňuje zaradenie tejto konkrétnej
pohľadávky do súpisu konkurznej podstaty a tým aj oprávnenie správcu konkurznej podstaty s touto

pohľadávkou nakladať. Keďže sa žalovaný s plnením peňažného dlhu dostal do omeškania, súd prvej
inštancie ho zaviazal tiež na zaplatenie úroku z omeškania. Keďže splatnosť pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia nie je stanovená zákonom a nebola dohodnutá ani stranami sporu, za deň
splatnosti sa považuje deň, ktorý nasleduje potom, ako bol dlžník na plnenie veriteľom vyzvaný (§ 563
Obč. zákonníka). Nakoľko žalobca súdu nepreukázal, že pred podaním žaloby žalovaného vyzval na

zaplatenie dlžnej sumy, k omeškaniu žalovaného potom došlo v deň, ktorý nasledoval po uplynutí lehoty
na plnenie uvedenej v žalobe, potom ako žaloba bola doručená žalovanému, t.j. od 17. 7 . 2012. V
zostávajúcej časti úroku z omeškania súd žalobu zamietol. O trovách konania žalobcu rozhodol podľa §
255 CSP, podľa ktorého v konaní úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému náhrada trov konania v
celom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).
6/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo proti
výroku, ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel a proti výroku o trovách konania. Žalovaný označil rozsudok
súdu prvej inštancie za zmätočný a nepreskúmateľný. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby

rozhodnutie súdu bolo odôvodnené; súd tiež dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že pohľadávku voči žalobcovi nadobudol na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 7. 2005, pričom mu bol postupcom odovzdaný Platobný výmer
č. 112/2005 zo dňa 24. 5. 2005. Žalovaný na základe takéhoto exekučného titulu navrhol začať
exekučné konanie na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 8Er/107/2009 a u súdneho

exekútora O.. J. I. pod ex. zn. EX 48/2009 voči žalobcovi (ako povinnému), v ktorom došlo k vymoženiu
pohľadávky. V predmetnom exekučnom konaní vydal súd súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie, t.j. súd s vykonávaním tejto exekúcie súhlasil vydaním poverenia. Exekučné konanie bolo
ukončené vymožením pohľadávky a exekučný titul - platobný výmer nebol vyhlásený za nulitný správny
akt, a to ani v rámci správneho súdnictva a ani exekučného konania. Žalovaný v tejto súvislosti

zdôraznil, že v exekučnom konaní síce žalobca podal námietky proti exekúcii, tieto boli ale súdom
právoplatne zamietnuté. Keďže platobný výmer už bol predmetom exekučného súdneho preskúmania
v rámci exekučného konania, tak súd v uvedenom súdnom konaní zjavne nemal právomoc opätovne
preskúmavať platobný výmer. Rozhodnutie exekučného súdu nebolo do dnešného dňa zrušené, avšak
súd ho posudzoval v tomto súdnom konaní ako nulitný právny akt, čím poprel akúkoľvek právnu istotu.

Žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie priznal rozsudkom žalobcovi sumu, ktorej súčasťou
je nielen poplatok z omeškania (vo výške 29.528,18 €), ale dokonca aj trovy právneho zastúpenia
žalovaného v exekučnom konaní (vo výške 467,04 €). Zákonnosť exekučného konania teda nebola
doposiaľ žiadnym súdnym rozhodnutím akokoľvek spochybnená, na druhej strane je žalovaný povinnýzaplatiť žalobcovi aj trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Uvedenú námietku žalovaného
súd prvej inštancie v rozsudku nijako nevyhodnotil.
7/ Žalovaný v odvolaní uviedol, že v zmysle zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení

vznikol Perspektíve družstevnej zdravotnej poisťovni nárok na zaplatenie poplatku z omeškania
z nezaplateného poistného na zdravotné poistenie na základe poistného vzťahu voči právnemu
predchodcovi žalobcu (ako poistenému na zdravotné poistenie) priamo zo zákona. Tento hmotnoprávny
nárok žalovaného (oprávneného) voči dlžníkovi - žalobcovi povinnému) existoval bez ohľadu na
existenciu, resp. právoplatnosť platobného výmeru. Platobný výmer bol len procesným rozhodnutím

o hmotnoprávnom nároku voči žalobcovi, a tento nepochybne vznikol a existoval až do jeho uhradenia
(v danom prípade v rámci vymoženia v exekučnom konaní). Ku dňu 24. 5. 2005 viedol pôvodný
veriteľ - DZP voči právnemu predchodcovi žalobcu dlh na nezaplatenom poplatku z omeškania z
nezaplateného poistného na zdravotné poistenie na základe ZoZP vo výške 889.566,- Sk. Právnemu
predchodcovi žalobcu vznikla povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, a tiež sankcie súvisiace
so zdravotným poistením v zmysle § 22 až § 25 ZoZP. Z rozpisu dlžných súm poistného a poplatku

z omeškania vyhotoveného z evidencie poisťovne DZP, ktorý tvorí podklad k vydávaniu platobných
výmerov aj v súčasnosti, je presne stanovené, za ktoré kalendárne mesiace príslušných rokov si
právny predchodca žalobcu nesplnil povinnosť zaplatiť poistné na zdravotné poistenie, v akej výške
a s akou lehotou splatnosti, v dôsledku čoho mu vznikol záväzok zaplatiť aj príslušný poplatok z
omeškania. Žalovaný trval na tom, že vymožením peňažného plnenia od žalobcu získal plnenie, na

ktoré mal zákonný nárok - právny dôvod. Právna povinnosť platiť poistné a poplatok z omeškania
vzniká ex lege na základe skutočnosti, že spadal do osobného rozsahu zdravotného poistenia a na
jej vznik nie je potrebná žiadna ďalšia právna skutočnosť (napr. predpísanie poistného, či poplatku z
omeškania). K otázke prechodu záväzku po zániku právneho predchodcu žalobcu na žalobcu žalovaný
v odvolaní uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého tento záväzok ostal

záväzkom pôvodného zriaďovateľa, t.j. Ministerstva zdravotníctva SR. Poukazoval na to, že NsP ako
príspevková organizácia v dôsledku zákonného prechodu majetku štátu na vyššie územné celky, resp.
obce neprestala existovať, ani nezmenila právnu formu príspevkovej organizácie, došlo len k zmene
jej zriaďovateľa. NsP ako samostatný právny subjekt naďalej zostala nositeľom nielen všetkých práv,
ale aj záväzkov. Zmena jej zriaďovateľa na tom nič nezmenila. Zároveň platí, že záväzok NsP bol

vždy len záväzkom NsP, nikdy nebol záväzkom štátu ani záväzkom zriaďovateľov NsP. Interné vzťahy
NsP či už k jej pôvodným alebo novým zriaďovateľom boli právne irelevantné vo vzťahu k plneniu si
peňažných povinností NsP ako samostatného právneho subjektu so samostatnou právnou subjektivitou.
Zmenou zriaďovateľskej funkcie nedošlo k prechodu záväzkov NsP na iný subjekt; jej záväzok zostal
jej záväzkom. Žalovaný poukazoval na odpoveď MZ SR na dopyt žalobcu listom zo dňa 3. 10. 2016,

podľa ktorej MZ SR „neprevzalo do svojej účtovnej evidencie žiadne záväzky delimitovaných alebo
transformovaných zdravotníckych zariadení, ktoré sú v zákone spomínané ako záväzky pôvodného
zriaďovateľa.“ Žalovaný zopakoval, že na základe uznesenia č. 15 z 15. mimoriadneho zasadnutia
Mestského zastupiteľstva v P. zo dňa 11. 12. 2007 došlo k zrušeniu NsP ku dňu 31. 12. 2007 bez
právneho nástupcu, s tým, že práva a povinnosti NsP prechádzajú dňom zrušenia na žalobcu ako

zriaďovateľa, a to podľa § 21 ods. 13 zákona o RP, na ktoré poukazuje aj súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí. Zrušením NsP tak došlo k prechodu práv a povinností NsP na zriaďovateľa - žalobcu
a nie na MZ SR ako uzavrel nesprávne súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. k otázke platnosti
postúpenia pohľadávky na žalovaného tento poznamenal, že súd prvej inštancie sa obmedzil na odkaz
na právoplatné súdne rozhodnutie, podľa ktorého sa žalovaný nestal nositeľom práva na zaplatenie

dlžného poistného na základe Zmluvy o postúpení. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že súdu prvej
inštancie unikla skutočnosť, že predmetné rozhodnutie , na ktoré súd prvej inštancie odkazuje, nie je
právoplatné,nakoľkobolorozhodnutímdovolaciehosúdu(31.7.2014)nazákladedovolaniažalovaného
zrušené. (rozhodnutie NS SR sp, zn. 2 Obdo/32/2013 zo dňa 31. 7. 2014); navyše žalovaný odvodzoval
svoju aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok aj od oznámenia DZP ako postupcu - veriteľa

o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 9. 2006, keď podľa ustálenej judikatúry, relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky (R 119/2003), na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku tiež nereagoval. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

8/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Žalobca zotrval na svojich prechádzajúcich vyjadreniach, súd prvej inštancie vyhodnotil všetky
dôkazy, rozsudok preto považuje žalobca za správny, zákonný aj spravodlivý. Prvoinštančný súd malďalším dokazovaním vyriešiť otázku existencie hmotnoprávnej povinnosti žalobcu voči žalovanému
platiť poplatok z omeškania, či a v akom rozsahu vznikla pohľadávka VZP voči právnemu predchodcovi
žalobcu a či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z DZP na žalovaného. Otázku, či existovala

hmotnoprávna povinnosť žalobcu plniť, vyriešil súd prvej inštancie tak, že sa zaoberal neplatnosťou
postúpenia pohľadávky, keď prihliadol na argumenty žalobcu o tom, že žalobca nebol právnym
nástupcom, čo sa údajnej pohľadávky voči zrušenej E. P. týka, s prihliadnutím na právnu úpravu uvedenú
v zákone č. 303/1995 Z.z. vo vtedy platnom znení. Súd prvej inštancie vystihol aj skutočnosť, že
predmetompostúpenianebolpoplatokzomeškaniatak,akototvrdilžalovaný,ktorúskutočnosťžalovaný

nijako nepreukázal. Súd totiž správne postrehol, že poplatok z omeškania pri subjekte, ktorým bol
právny predchodca žalobcu, bola uvedená „nula“. V predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky je
presne vyčíslená suma istiny, ako aj postupovaného príslušenstva, takže v tomto prípade je možné
konštatovať, že postupované príslušenstvo nebolo súčasťou vyčíslenia a jej postúpenia. Súd prvej
inštancie tak správne vyhodnotil fakt, že právny predchodca žalobcu nemal hmotnoprávnu povinnosť
plniť poplatok z omeškania a A. P. nebolo právnym nástupcom E. P. v čase zmeny zriaďovateľa ešte

na Prešovský samosprávny kraj. Vyhodnotil aj dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia (bod 34 odôvodnenia rozsudku). K argumentácii žalovanej strany, že sa súd zaoberal
významom prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia s tým, že rozhodnutie, ktoré citoval nie je
právoplatné, žalobca poznamenal, že právne závery, ktoré súd prvej inštancie rozobral v bode 34, nie sú
nesprávne len preto, že citované rozsudku Najvyšší súd SR zrušil; fakt, že sa žalovaný nestal nositeľom

práva na zaplatenie dlžného poistného sa nemení, nakoľko Najvyšší súd SR rozhodol, že vo veci má
rozhodovať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ten konanie zastavil s odôvodnením, že
žalovaný nie je subjektom, ktorý je oprávnený sa domáhať práva na zaplatenie dlžného poistného.
9/ Ďalšie podania stranami sporu vo veci učinené neboli.
10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade
trov konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP (rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP); odvolací súd dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
12/ Podľa § 451 ods. 1 Obč. zák., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
13/ Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák., bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

14/ Podľa § 23 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní, ak platiteľ poistného zistil, že poistné nebolo uhradené včas
a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za
každý kalendárny deň omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny

deň omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti poistenia za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa
skrátenia poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet
príslušnej poisťovne.
15/ Podľa § 23 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z., ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše
platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2 % z dlžnej sumy poistného za každý kalendárny

deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa
skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na
účet príslušnej poisťovne.
16/ Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z., pohľadávky podľa tohto zákona sú dlžné poistné, prirážka k
poistnému, poplatok z omeškania, pokuta a poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti predpísané

platobným výmerom príslušnej poisťovne.
17/ V súdenej právnej veci si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mal
získať na jeho úkor žalovaný, ktorý ako oprávnený vymohol v rámci exekučného konania (vedeného
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 8 Er 10/2009) od žalobcu (ako povinného)
pohľadávku, ktorú mal žalovaný získať na základe postúpenia správcom konkurznej podstaty úpadcu

- DZP. Exekučný titul v exekučnom konaní predstavoval Platobný výmer č. 112/2005 zo dňa 24. 5.
2005, ktorý vydal správca konkurznej podstaty úpadcu - Perspektívy družstevnej zdravotnej poisťovne
v konkurze - O.Q.. J. D.. V danej veci bola už súdmi zhodne vyriešená otázka, či nie je označený
platobný výmer č. 112/2005, ktorý vydal správca konkurznej podstaty, nulitným aktom. Súdy dospelik záveru (s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, tiež sp.
zn. 5 Cdo 109/2010), že predmetný platobný výmer je nulitným aktom, vychádzajúc zo zistenia, že
správca konkurznej podstaty úpadcu nemal postavenie orgánu verejnej moci a teda ani právomoc

vydávať individuálne správne akty - platobné výmery. Úlohou správcu bolo nakladať s majetkom úpadcu,
avšak právomoci úpadcu ako orgánu verejnej správy na neho neprešli. Na základe uvedeného je
preto nutné hľadieť na platobný výmer ako na nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje a teda, ako
keby neexistoval. Skutočnosť, že exekučný súd, ktorý rozhodoval v označenom exekučnom konaní o
námietkach povinného proti exekúcii tak, že tieto zamietol, čo následne viedlo k vykonaniu exekúcie

na základe platobného výmeru (ktorý ako nulitný akt nemohol byť exekučným titulom), je irelevantná a
nemôže byť rozhodujúcou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcu.
18/ V prípade otázky platnosti postúpenia pohľadávky na žalovaného je odvolací súd názoru, že
žalovaný sa nestal nositeľom práva na zaplatenie poplatku z omeškania na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu Perspektíva družstevná zdravotná
poisťovňa v konkurze a žalovaným zo dňa 7. 7. 2005, keď ako je uvedené v texte vyššie, platobný

výmer č. XXX/XXXX je nulitným aktom, ako taký nemôže byť predmetom postúpenia (predmetom
postúpenia môže byť len existujúca pohľadávka). Vymožením pohľadávky vo výške 29.995, 22 € potom
žalovaný v rámci exekučného konania získal bezdôvodné obohatenie z titulu plnenia bez právneho
dôvodu, na úkor žalobcu. Navyše ako na to upozornil súd prvej inštancie, z obsahu zmluvy o postúpení
pohľadávky nemožno vyvodiť, že predmetom postúpenia mal byť aj sporný poplatok z omeškania, ktorý

bol zexekvovaný, keďže v prípade žalobcu bola na žalovaného postúpená pohľadávka na zaplatenie
poplatku z omeškania vo výške „0“.
18/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
19/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane v spore priznal náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením,ktorévydávyššísúdnyúradník podľa§262ods.2CSP,poprávoplatnostitohtorozhodnutia.
20/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).