Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 23, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115202766
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115202766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.LadislavaCakocihoačlenovsenátu

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Južné nábrežie 13, IČO: 44 518 684, proti žalovanému: O. K., G.. XX.XX.XXXX, K.
Z. V. A. A., Q. O. G., A., XXX XX M., zastúpenému JUDr. Mariánom Juskom, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Košiciach, Račí potok 3, o zaplatenie 1.335,40 eur s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 01.07.2017 č.k. 41C/84/2015 - 161 jednohlasne t a k t o

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti uplatnenej istiny vo výške 103,56
eur. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.231,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15 %
ročne zo sumy 1.231,84 eur od 22.07.2014 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.335,40
eur, ktorého sa voči žalovanému domáhal titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré

žalovanému vzniklo v dôsledku nedoplatkov na úhradách za užívanie bytu za obdobie roka 2013.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 30.08.1995 zmluvu o nájme bytu s matkou
žalovaného, na základe ktorej jej prenechal do nájmu byt č. XX G. A. Z. C. G. O. XX, pozostávajúci z
kuchyne, dvoch izieb a príslušenstva. Žalovaný v predmetnom byte býval spoločne so svojou matkou. Z

dôvodu neplatenia nájomného bola matke žalovaného daná výpoveď z nájmu predmetného bytu s tým,
že výpovedná lehota uplynula dňa 31.10.2004. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 24.03.2009
č.k. 12C/210/2008-31 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.06.2012 č.k.
4Co/262/2010-81bolažalovanémuuloženápovinnosťvyprataťpredmetnýbytdo30dnípozabezpečení
náhradného ubytovania. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný napriek tomu predmetný byt
žalobcovi neodovzdal. V decembri v roku 2004 žalobca žalovanému zabezpečil bytovú náhradu, ktorú
však žalovaný neprevzal. Zo zápisnice o prevzatí bytu mal súd za preukázané, že žalovaný predmetný

byt žalobcovi odovzdal až dňa 11.04.2016 s tým, že v čase odovzdania bytu bol tento zaprataný,
pričom žalovaný dal súhlas s odvozom uvedených vecí nachádzajúcich sa v byte do spaľovne. Z
potvrdenia Psychiatrickej nemocnice Michalovce mal za preukázané, že žalovaný bol umiestnený v
Domove sociálnych služieb Psychiatrickej nemocnice Michalovce od 16.03.2011. Súd prvej inštanciekonštatoval, že to však neznamená, že žalovaný predmetný byt do času odovzdania neužíval a takto
mu bolo aj v období roku 2013, majúc za to, že aj samotné uskladnenie vecí v byte je formou jeho
užívania. Obranu žalovaného počas konania spočívajúcu v tvrdení, že byt neužíval, preto považoval

za tendenčnú. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2, § 454 a §
456 Občianskeho zákonníka uzavrel, že žaloba žalobcu je dôvodná a tento v konaní predložil na
preukázanie svojich tvrdení relevantné dôkazy. Súd na základe nich vyhodnotil, že žalovaný predmetný
byt užíval bez právneho titulu v období od 01.01.2013 do 30.01.2013. Mal za to, že pokiaľ žalovaný
nemal záujem o užívanie tohto bytu, mohol žalobcu požiadať o pridelenie náhradného bytu a predmetný

byt vypratať, čo však neurobil. Naopak proti rozsudku o jeho povinnosti vypratať byt podal dovolanie
a domáhal sa naďalej užívania sporného bytu. O jeho povinnosti definitívne vypratať uvedený byt bolo
rozhodnuté až v roku 2014, kedy bolo dovolanie žalovaného odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu
SR, pričom žalobca následne v uvedenom roku zabezpečil pre žalovaného aj bytovú náhradu, ktorú
však odmietol prevziať. Na základe toho súd uzavrel, že v rozhodnom období za rok 2013 žalovaný
užíval uvedený byt bez právneho dôvodu a neplatil žalobcovi za jeho užívanie, ako aj služby spojené s

jeho užívaním formou zálohových platieb a takto mu vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu,
ktoré je povinný vydať. Súd poukázal na to, že žalovaný nenamietal samotnú výšku nákladov za služby
spojené s užívaním bytu, ani výšku nájomného za rok 2013. Z tohto dôvodu považoval nárok žalobcu za
dôvodný aj do ním uplatnenej výšky. S poukazom na omeškanie žalovaného priznal žalobcovi aj úrok z
omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. §

255 ods. 1, 2 CSP, v spojení s § 257 CSP a mal za to, že vo veci boli preukázané dôvody mimoriadnej
aplikácie § 257 CSP, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl v zdravotnom stave žalovaného,
a tiež v jeho nepriaznivej finančnej situácii, keďže tento je invalidným dôchodcom, je nemajetný a o
tom, že nemá dostatok finančných prostriedkov svedčí aj skutočnosť, že mu bol ustanovený advokát
prostredníctvom Centra právnej pomoci.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom
výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvode
uvedenom v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní uviedol, že je toho názoru, že na jeho strane nedošlo

k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu. Poukázal v tomto smere na závery uznesenia Krajského
súdu v Košiciach vo veci 1Co/301/2015 - 122, z ktorého vyvodil, že pokiaľ žalovaný uvedený byt, za
žalobcom označené obdobie skutočne neužíval, nemohlo mu vzniknúť ani bezdôvodné obohatenie a
bolo povinnosťou súdu zaoberať sa otázkou, či takto popísaný skutkový stav neodôvodňuje nárok z
iného právneho dôvodu, za aký je možné považovať napríklad nárok na náhradu škody. Aj s poukazom

na uvedené závery je toho názoru, že žalovanému v konaní nevzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor
žalobcu. Pokiaľ súd mal za to, že v byte sa nachádzali jeho veci a taktiež veci po jeho matke, kde súhlasil
s ich vyprataním, poukázal na to, že od roku 2011 je umiestnený v zariadení Psychiatrickej nemocnice
v Michalovciach, nemal záujem o nájom bytu a tento odôvodňoval žalobcovi na základe jeho výzvy. Za
nesprávny považoval výrok rozsudku aj v tej časti, ktorej žalobcovi bol priznaný úrok z omeškania. Má

za to, že aj v prípade úspechu žalobcu mu s poukazom na znenie § 697 OZ nemohol byť priznaný úrok
z omeškania ale iba poplatok z omeškania. Je toho názoru, že žalobca svojou vlastnou nečinnosťou
bezdôvodne spôsobil, že byt mu bol riadne odovzdaný až v roku 2016, nakoľko mal možnosť na základe
vykonateľného exekučného titulu vypratať byt exekúciou a on byt dobrovoľne odovzdal na základe výzvy
žalobcu. Má za to, že žalobcovi bolo taktiež zrejme, že byt neobýva a že žije vo vyššie označenom

zariadení.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. K dôvodom odvolania uviedol, že súd sa správne vyporiadal aj s právnou kvalifikáciou nároku
žalobcu, pokiaľ mal za to, že aj samotné uskladnenie veci v byte je formou jeho užívania a preto aj

správne jeho nárok kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdenia žalovaného
o neužívaní bytu nepovažuje za pravdivé a má za to, že v konaní viacerými dôkazmi preukázal, že
žalovaný mu bránil v užívaní bytu napr. výzvami na odstránenie mreží, sprístupnením bytu iba za účelom
jeho nevyhnutnej deratizácie, resp. snahu byt užívať ďalej, prezentoval aj podaným dovolaním v konaní
o jeho vypratanie. Je toho názoru, že pokiaľ niekto nemá záujem o užívanie bytu koná inak a príde tento

odovzdať. Je toho názoru, že žalovanému aj po rozhodnutí o povinnosti vypratať byt ostalo zachované
právo tento byt užívať, avšak nie na základe nájomného vzťahu ale iba vzťahu odvodeného od tohto
vzťahu a to až do doby, pokiaľ mu nebude zabezpečená bytová náhrada (náhradné ubytovanie). Po túto
dobu bol žalovaný legálnym užívateľom bytu, nie však nájomcom a v prípade neuhradenia nákladovspojených s bývaním počas tejto doby nemohol žalobca voči tomuto uplatňovať nárok na zaplatenie
nájomného a s ním aj poplatok za omeškanie, keďže takýto nárok je výslovne obmedzený iba vo vzťahu
medzi prenajímateľom a nájomcom a nie voči inému aj keď legálnemu užívateľovi bytu.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako
aj vo výroku o trovách konania podľa § 380 CSP v rozsahu žalovaným uvedených odvolacích námietok
a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, a
to vykonaním dôkazov, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili, takto vykonané dôkazy
vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 CSP vec aj správne právne posúdil a aj vecne
správnevovecirozhodol.Zavecnesprávneavýstižnépovažujeodvolacísúdajdôvodyprvoinštančného
rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov a
s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať.

8. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa neprávnej právnej
kvalifikácie nároku žalobu. Súd prvej inštancie totiž správne prihliadol na dokazovaním preukázaný
skutkový stav, podľa ktorého žalovaný označený byt užíval aj za sporné obdobie v roku 2013 a to
bez ohľadu na to, že bol inak umiestnený v zariadení Psychiatrickej nemocnice v Michalovciach. Za

užívanie bytu je totiž tak, ako súd prvej inštancie správne konštatoval potrebné považovať aj ustálený
stav, podľa ktorého konkrétna osoba disponuje bytom tým, že tento má uzamknutý a v byte má
umiestnené svoje zariadenie, ako aj osobné veci. Takéto skutkové zistenia predstavujú iný skutkový
stav oproti skutkovému stavu aký bol zistený v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn.
1Co/301/2015, v ktorom bol vyvodený jednoznačný skutkový záver o neužívaní bytu. Nedôvodnou je aj

odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdenia o nesprávnej právnej kvalifikácii nároku žalobcu.
Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovanému nesvedčilo právo nájomcu, ale iba právo užívať
predmetný byt odvodené od práva bývalého nájomcu, ktorým bola jeho matka. Ide teda o chránený
právny vzťah spočívajúci v práve žalovaného bývať v uvedenom byte do doby, pokiaľ mu v súlade
s exekučným titulom nebude zo strany vlastníka bytu zabezpečená bytová náhrada. Aj takáto forma

užívania bytu je samozrejme právom odplatným a žalovanému takto vznikla povinnosť uhrádzať náklady
spojené s užívaním tohto bytu a pokiaľ si túto povinnosť vo vzťahu k žalobcovi neplnil, získal takto
bezdôvodné obohatenie do výšky týchto nákladov. Odvolací súd sa zhoduje so skutkovými závermi
súdu prvej inštancie v tom, že za označené obdobie roku 2013 žalovaný uvedený byt skutočne užíval.
Tak ako to súd prvej inštancie správne konštatoval, dôkazom tohto užívania je, že žalovaný sa voči

žalobcovi domáhal odstránenia mreží, ktoré tvorili prekážku užívania. Tento byt iba sprístupnil za účelom
deratizácie a dôkazom takéhoto záveru je aj skutočnosť, že žalovaný v roku 2016 fyzicky odovzdal
byt žalobcovi a odovzdal od neho kľúče. Do tejto doby je ho treba považovať za užívateľa bytu.
Nedôvodným je aj odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdenia o nesprávnej právnej kvalifikácii
príslušenstva nároku žalobcu. Poplatok z omeškania ako sankcia za oneskorenú úhradu je v zmysle ust.

§ 697 Občianskeho zákonníka viazaná výlučne na právny vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom.
Žalovaného nemožno však považovať v označenom období za nájomcu bytu a preto je sankciou za jeho
omeškanie s plnením peňažnej povinnosti úrok z omeškania tak, ako to správne uzavrel aj súd prvej
inštancie. S poukazom na tieto dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom
výroku, ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny.

9. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP.

10. Neúspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a
úspešnému žalobcovi odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu
trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.