Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/152/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208408
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4214208408.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: R. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
M. L. M., B. XXX, o zaplatenie 594,58 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 31. januára 2018, č. k. 14C/632/2014-142,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby a

výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 31. januára 2018, č. k. 14C/632/2014-142, rozhodol, že
konanie v časti o zaplatenie sumy 314,58 € s príslušenstvom zastavuje.

1.2. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol, že žalovaná nemá právo na

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca dňa 29.4.2014 doručil súdu žalobu, ktorou
sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 594,58 € spolu s príslušenstvom a náhradu
trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaná s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou
VÚB, a.s.) uzatvorila dňa 5.11.2009 zmluvu č. XXXXXXXX, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné
prostriedky, ktoré sa zaviazala riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky

predstavovala sumu 782,05 €. Podanou žalobou si uplatnil na zaplatenie dlžnú istinu vo výške 594,58
€ spolu s úrokom z omeškania počnúc od 19.10.2013 do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si
uplatnil zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

3.1. Okresný súd Komárno vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14C/632/2014-61 zo dňa 4.2.2016, ktorým
žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie
žalobca, o ktorom Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd
vyhodnotil napadnuté rozhodnutie pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k záveru o premlčaní pohľadávky
za predčasný a nesprávny a okresnému súdu uložil opätovne sa zaoberať otázkou premlčania vo vzťahuk jednotlivým splátkam počnúc od 20.1.2010, posúdiť zmluvu z pohľadu ochrany práv spotrebiteľa a
následne vo veci rozhodnúť.

3.2. Písomným podaním doručeným súdu dňa 31.1.2018 zobral žalobca podanú žalobu v časti o
zaplatenie sumy prevyšujúcej sumu splátok splatných v období od 20.5.2011 do 20.6.2012 vo výške 280
€ s príslušenstvom späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť.

4.1. Súd riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom ustálil

nasledovný skutkový a právny stav veci: Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi
žalobcom a spoločnosťou VÚB, a.s. dňa 18.10.2013 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu
pohľadávku voči žalovanej titulom zmluvy o vydaní kreditnej platobnej karty ING Bonus. Táto bola
špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok.

4.2. Žalovaná uzatvorila so spoločnosťou VÚB, a.s. dňa 5.11.2009 zmluvu č. XXXXXXXX o vydaní

kreditnej platobnej karty ING Bonus, predmetom ktorej bolo poskytnutie platobnej karty s úverovým
rámcom vo výške 600 €. K uzavretiu zmluvy došlo akceptáciou návrhu na uzatvorenie zmluvy o
karte. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Úver mal byť podľa zmluvy splácaný
štandardnou mesačnou splátkou vo výške 20 € splatnou vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho
mesiaca (bod. 6 Všeobecných obchodných podmienok). Žalovaná čerpala finančné prostriedky titulom

úveru vo výške 590 €. Titulom úveru uhradila len jednu splátku dňa 16.12.2009 vo výške 20 €. Zmluva
bola uzavretá na dobu neurčitú.

4.3. Žalobca sa v tomto konaní podanou žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom úveru
čerpaného žalovanou prostredníctvom kreditnej platobnej karty ako právny nástupca spoločnosti VÚB,

a.s.. Svoju aktívnu legitimáciu v konaní odvodzoval od uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 18.10.2013 so spoločnosťou VÚB, a.s., na základe ktorej bola na neho postúpená pohľadávka voči
žalovanej v celkovej výške 782,05 €. Z tejto sumy si podanou žalobou uplatnil na zaplatenie len istinu
vo výške 594,58 € spolu s úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy o postúpení
pohľadávok.

5.1. V priebehu konania žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 31.1.2018 zobral podanú
žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 314,58 € s príslušenstvom titulom premlčaných splátok
späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Žalovaná na pojednávaní dňa 31.1.2018 vyjadrila súhlas
s čiastočným späťvzatím žaloby. Uviedla, že je invalidná dôchodkyňa s príjmom 136 € mesačne. Zo

svojho príjmu by vedela dlžnú sumu splácať mesačnými splátkami vo výške 30 € mesačne s lehotou
splatnosti po 20. dni v mesiaci.

5.2. Súd prvej inštancie postupom podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil, keďže žalovaná
s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila. Predmetom konania tak zostal žalobcom uplatnený nárok

voči žalovanej na zaplatenie sumy nepremlčaných splátok úveru splatných v období od 20.5.2011 do
20.6.2012 vo výške 280 € s príslušenstvom.

6. Zistený skutkový stav vo veci samej právne posúdil podľa ustanovení § 497, § 499, § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. b/, § 54 ods. 1, 2 a § 121 ods. 3,

524 ods. 1, 2 879j Občianskeho zákonníka, podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere
ako aj podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom k 28.9.2011.

7. Uviedol, že predmetom konania v tejto veci je záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere

uzatvorenej v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá zmluva o úvere je však súčasne
spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia

§ 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Tento právny názor súdu si osvojil aj odvolací súd vo
svojom rozhodnutí, preto súd ohľadne posúdenia zmluvného vzťahu, ktorý sa týka predmetu sporu, ako
spotrebiteľského odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.8.1. Rešpektujúc rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/627/2016-97 zo dňa 28.8.2017 a právny
názor nadriadeného súdu v ňom vyjadrený, vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v danej veci
je potrebné bez ohľadu na štádium konania prioritne sa zaoberať otázkou vecnej legitimácie strán sporu

v tomto konaní. Vyriešenie otázky danosti vecnej legitimácie strán sporu je jednou zo základných
skutočností, s ktorými sa súd vysporiadava v každom spore a až po tom, ako súd dospeje k záveru
o danosti/preukázaní vecnej legitimácie strán sporu sa zaoberá riešením otázky dôvodnosti podanej
žaloby.

8.2. Poukázal na to, že aktívnou vecnou legitimáciou v konaní sa rozumie hmotnoprávne postavenie,
z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Súd vecnú legitimáciu v konaní skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v
prípade, ak ju žiaden z účastníkov konania/ strán sporu nenamieta.

9.1. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická

alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy
iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-

právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004,
rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 24Co/722/2015).

9.2. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej mal súd preukázanú, keďže žalovaná je dlžníkom zo
zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej

žalobca preukázal predložením zmluvy o vydaní kreditnej platobnej karty ING Bonus, plnenie z ktorej
je predmetom sporu).

10.1. Pokiaľ však ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní súd konštatoval, že v zmysle
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie

postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť VÚB, a.s. ako veriteľ pohľadávky
písomne vyzval žalovanú ako dlžníka na úhradu dlhu a táto bola napriek výzve v omeškaní s jeho
splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia
splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Žalobca svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní vyvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.10.2013 uzavretej medzi

žalobcom a obchodnou spoločnosťou VÚB, a.s.

10.2. V tejto súvislosti dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem
všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j.
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov

poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu
bankového úveru. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka, alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10.3. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas
oprávnená zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými
podmienkami (čl. 13 Všeobecných obchodných podmienok). O tom, či banka túto možnosť využila,žalobca neučinil žiadne skutkové tvrdenia a nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Preto súd predčasné
ukončenie zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania, nemal preukázané. Pokiaľ
teda nebol ukončený zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou (prípadne pokiaľ

takáto skutočnosť nebola preukázaná), nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku
dňu postúpenia splatný, splatné mohli byť len jednotlivé splátky.

11.1. V danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Žalobca dodržanie tohto postupu zo

strany právneho predchodcu žalobcu nepreukázal, keď v priebehu konania do vyhlásenia rozhodnutia
súdu vo veci samej nepreukázal, že obchodná spoločnosť VÚB, a.s. vyzvala dlžníka na splnenie svojho
záväzku, s plnením ktorého bol v omeškaní a že dlžník bol napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a tiež
nepredložil o tejto skutočnosti dôkaz.

11.2. Žalobcom učinené skutkové tvrdenie o danosti aktívnej vecnej legitimácie v konaní (odvodzujúc
tútooduzavretiazmluvyopostúpenípohľadávok)apredloženédôkazynepreukazujú splneniezákonom
stanoveného postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z..

12.1. Žalobca v konaní nepreukázal, že by VÚB, a.s. doručila žalovanej písomnú výzvu na splnenie

omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto jednou z podmienok platného
postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o tzv.
faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky
bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní dlhšie ako
90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy

s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého
omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie
pohľadávky VÚB, a.s. v prospech žalobcu.

12.2. Keďže žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok zo dňa 18.10.2013 právnym nástupcom spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. vo
vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č. XXXXXXXX uzatvorenej so žalovanou dňa 5.11.2009, a teda
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je
predmetom tohto konania, pričom zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia
pohľadávky považovať za lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne

§ 524 Občianskeho zákonníka).

13. Keďže súd postupom podľa § 295 CSP nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok
predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení
pohľadávok z 18.10.2013 v prospech žalobcu je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka

podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.) v časti pohľadávky
VÚB,a.s.vočižalovanejzozmluvyovydaníkreditnejplatobnejkartyINGBonusč.34318535z5.11.2009
a žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovanej. Pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimáciežalobcusúdžalobuvozvyšnejčasti(ktorázostalapredmetomsporupočiastočnomzastavení
konania) zamietol.

14.1. K správnosti svojho postupu pri potrebe skúmania platnosti postúpenia pohľadávky vo vzťahu
k dodržaniu podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách poukázal i
na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre (napr. rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Co/137/2017 z 25.10.2017,
rozhodnutie vo veci sp. zn. 25Co/589/2016 z 23.8.2017).

14.2. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozsudku vo
veci sp. zn. 24Co/722/2015, podľa ktorého pre vyslovenie postupiteľnosti pohľadávky banky z titulu
spotrebiteľského úveru je nevyhnutné dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z., pod následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

pre rozpor so zákonom, konkrétne ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil.
Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keď s každou
pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladenéna podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové
tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona).

15. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods.
1 CSP a § 396 CSP, keď žalovaná bola tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania v
konaní plne úspešná a v zastavujúcej časti žalovaná zastavenie konania nezavinila. Keďže ale žalovanej
v súvislosti s prvoinštančným a odvolacím konaním preukázateľne žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol
tak, že jej právo na náhradu trov konania nepriznal.

16.Protitomutorozsudkupodalžalobcavzákonnejlehoteodvolanie včasti,vktorejsúdzamietolžalobu
žalobcu (o zaplatenie 280 eur s prísl.) dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

17. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred
postúpením pohľadávky dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá, a teda
nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Poukázal na to, že v konaní opakovane tvrdil, že žalovaný
bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol pred postúpením pohľadávky

postupcom opakovanie vyzvaný k úhrade omeškaných splátok úveru. Žalobca tieto skutočnosti okrem
iného tvrdil aj v podanom odvolaní zo dňa 29.03.2016, v ktorom uviedol, že v danom prípade došlo
k ukončeniu úverovej zmluvy jej predčasným ukončením zo strany postupcu ku dňu 04.05.2010
( k postúpeniu pohľadávky došlo ku dňu 18.10.2013). Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou
popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné

skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým
tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaný
bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol pred postúpením pohľadávky
postupcom opakovane vyzvaný k úhrade omeškaných splátok úveru.

18.1. V súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní
predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktorá bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má
povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a

platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. Pre úplnosť však uviedol, že ust. § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky, keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí
o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom

predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť
pohľadávku.

18.2. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s
občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v

§ 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 ZoB.

19. Žalobca poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov, a to na uznesenia Krajského súdu v

Prešove zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 9Co/20/2016, zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 5Co/122/2016, zo dňa
02.07.2017, sp. zn. 9Co/15/2016, zo dňa 02.05.2017 sp. zn. 5Co/398/2015 a zo dňa 18.05.2017, sp.
zn. 17Co/190/2016 konštatujúc, že z uvedeného vyplýva, že splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8
ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením
pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie (čo však nie je tento prípad, pretože žalovaný bol

opakovane postupcom vyzvaný na úhradu svojho záväzku) nemá to vplyv na platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka.20. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB v zmysle § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom
na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným

úrokom z omeškania Aktívnu legitimáciu žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení
pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou
prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP v spojení s § 390 písm. a/, b/ CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe
žalobcu. Zároveň vyčíslil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 38,94 eura s DPH.

21. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

22. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§
359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP preskúmal napadnuté

rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za
použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a
na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o náhrade

trov konania vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.2. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

24.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24.2. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie
zamerajúc sa na riadne zistenie skutkového stavu veci, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam,
následne aj vec správne posúdil po právnej stránke, keď dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby,
ktorú napadnutým rozsudkom zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

25. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajeodôvodnenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

26. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a jeho argumenty podporujú príslušný
záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s podstatnými a pre vec
rozhodujúcimi dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje.

27.1. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
dodáva, že súd prvej inštancie sa v tejto spotrebiteľskej právnej správne v prvom rade zaoberal otázkou
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je nositeľom hmotno- právneho vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy jejedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré
sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.

27.2. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej
legitimáciežalobcu,napriekexistenciiZmluvyopostúpenípohľadávkyzodňa18.10.2013,pretoženeboli
splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanej z pôvodného
veriteľa Všeobecná úverová banka, a.s. Bratislava na žalobcu.
28. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, účinného v čase postúpenia pohľadávky, vyplýva, že

pre platné postúpenie pohľadávky banky musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené
vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, t. j. pohľadávka banky musí byť splatná, predchádza jej
písomná výzva a omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti
peňažného záväzku. Tieto striktné podmienky postúpenia pohľadávky nie je možné obísť ani odchylnou
úpravou zmluvných strán, teda dohodou veriteľa s dlžníkom (spotrebiteľom). Nedodržaním zákonných
podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva

do rozporu s dikciou zákona a s priamym dopadom na platnosť tohto právneho úkonu.

29. Odvolací súd k vecnej správnosti napadnutého rozsudku a jeho jasného a výstižného odôvodnenia
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, ktorý k
predmetnej a v tejto veci nosnej právnej problematike postúpenia pohľadávky bankou v odôvodnení

rozsudku uviedol: „14. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré od schválenia
pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverovej veriteľky a žalobkyne o postúpení
pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného
odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.) treba dospieť k
tomu,žecelkomjednoznačnedefinujepodmienky,zaakýchmožno,resp.nemožnopostúpiťpohľadávku

patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej
banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve
takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s
takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky
uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a

druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
(napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť
a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok
podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej

zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem
nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval
kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti
uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania

postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky)
a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného
na ustanovenie ako celok). Z takejto úpravy vyplýva zjavná neudržateľnosť argumentácie dovolateľky
tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať
ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené

neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky
napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu
možno pristúpiť (hocako tu môže byť predmetom diskusie tá otázka akcentovaná dovolaním, podľa
ktorej v takomto prípade nie je zrejmé, čo by v čase po oneskorenom splnení klientom jeho záväzku
vrátane príslušenstva malo byť ešte predmetom postúpenia pohľadávky). To obdobne platí aj o nosnej

časti samou dovolateľkou ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že § 92 ods.
8 bankového zákona ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k
prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa
prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor,
ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba

s rovnakým statusom. Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci
podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona
podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej
zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie).Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o
postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba
usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno

nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby
sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Druhou stranou rovnakej obraznej mince je
potom,ženanesprávaniesazákonomvýslovneustanovenýmspôsobom,tedaodmietnutieučiniťzadosť
pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce
zákonu. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len

jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu
neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v
prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia
ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez
splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“.

30. Odvolací súd na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo
147/2017,v ktorom uviedol: „Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom,
že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene

v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo
záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy
postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho
postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke
a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia

sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so
všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky
stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou
spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie
pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom

postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch
odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

31. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na
mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci je kardinálnym právnym

problémom otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda,
či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je
bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade
ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy

oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi
sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky, a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a
v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentami súhlasí. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom
prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský
spor(pohľadávkabankyzospotrebiteľskéhoúveru).Zároveňďalšímizozákonaobankáchvyplývajúcimi

skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)
a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)
osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tietoisté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia
veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.
Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa

§ 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení
pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť
súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to
zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. 26. K dovolateľovej
argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva

a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd záverom podotýka nasledovné.
Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti
právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho
usudzovať,žezákonodarcapriúpravepostúpeniapohľadávkybankounanebankovýsubjekt,malzámer
riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by
nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú

od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z. z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk
zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. Ako už bolo spomenuté v
bode 21. tohto rozhodnutia, podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti
prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú.“

32. Vychádzajúc z uvedených skutočností , keď súd prvej inštancie správne poukázal na nesplnenie
dôkazného bremena žalobcu preukázať splnenie podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, lebo do vyhlásenia napadnutého rozsudku nepreukázal, že jeho
právny predchodca VÚB, a.s. písomne vyzval žalovanú ako dlžníka na splnenie jej záväzku s plnením
čo i len časti, ktorého napriek výzve bola v omeškaní dlhšie ako 90 dní a o tejto skutočnosti nepredložil

žiaden dôkaz, pričom súd na to musel prihliadnuť ex offo, lebo to súvisí s aktívnou vecnou legitimáciou,
rozhodol odvolací súd tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku, keď ako vecne správny potvrdil
nielen výrok rozsudku vo veci samej ale aj výrok rozsudku o trovách konania.

33.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

33.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33.3. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33.4. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní, pretože si žiadne trovy neuplatnila a zo
spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).