Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 13, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010022
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1618010022.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov Mgr.
Marcely Kosovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného T. B., pre prečin krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky
sp. zn. 3T/5/2018 z 12. 09. 2018, na verejnom zasadnutí konanom 13. marca 2019 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného T. B., nar. XX.XX.XXXX v Z. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 12.09.2018, sp. zn. 3T/5/2018 bol obžalovaný T. B. uznaný
vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase asi pred 18.00 h dňa 31.08.2017 v Z. na R. ulici č. XX v areáli spoločnosti Q..
odcudzil bez použitia násilia škatule s obsahom 5 ks monitorov zn. Hewlett Packard, typ Elite Display

E240 Monitor, výr. č. L L L L a L v celkovej hodnote 682,90 €, 5 ks notebook zn. Hewlett Packard,
typ IDS UMA i5-7200U 840 G4BNBPC, výr. č. XCGXXXXQJX, XCGXXXXQHX, XCGXXXXQGN,
XCGXXXXQHL a XCGXXXXQGV v celkovej hodnote 3490,10 € a 5 ks tašiek na notebook zn. Hewlett
Packard v celkovej hodnote 65,25 €, ktoré boli prijaté a následne uložené na prijímaciu plochu skladu zv.
RM1 dňa 30.08.2017, následne tieto škatule obvinený presunul do skladu RM1 a pozakladal na rôzne
miestamedziostatnýtovar,pričomdňa31.08.2017siobvinenýtietoškatulezoskladupovyberalanaložil

do osobného vozidla zn. Citroen C5 kombi, striebornej farby, ev. č.: BA-XXXTE, ktoré mal odstavené
pred skladom RM1, a následne s odcudzenými škatuľami odišiel na neznáme miesto, čím takto spôsobil
poškodenej spoločnosti Q., so sídlom Z., R. XX, IČO: XXXXXXXX, celkovú škodu vo výške 4238,25,- €,

Za to bol prvostupňovým súdom odsúdený podľa §212 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák.,
§ 37 písm. m) Tr. zák., na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Q.,
so sídlom R. XX, Z., IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 4.238,25 Eur.

Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom obžalovaný
T. B., teda v zákonnej lehote, v ktorom prostredníctvom zvoleného obhajcu s poukazom na výroky
napadnutého odsudzujúceho rozsudku a jeho odôvodnenie uviedol, že smeruje proti výrokom o vine, o
treste a výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.

V prvom rade uviedol, že prvostupňový súd ani OČTK v prípravnom konaní nevykonali všetky potrebné

a možné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na náležité objasnenie veci a spravodlivé rozhodnutie a
preto nemožno hovoriť o tom, že bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnostia aj z tohto dôvodu prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom v danom prípade.
Skutkové chyby odvolaním napadnutého rozsudku spočívajú v neúplnosti skutkových zistení, v ich
nesprávnosti a rozporuplnosti. S poukazom na záver výrokovej časti rozsudku, v ktorom prvostupňový

súd popisuje jeho konanie, akým spôsobom mal údajne skutok vykonať, pričom škatule od notebookov
mal presunúť do skladu RM1 dňa 30.08.2017 a na ďalší deň tieto mal zo skladu vybrať a naložiť do
svojho vozidla. Neuviedol však, že mal podľa výpovede „korunného" svedka K. Z. predtým, ako údajne
premiestnil škatule s notebookmi do skladu, prostredníctvom MMS správy zistiť, podľa výrobného kódu,
o aký tovar ide a následne nožíkom rozrezať jeden balík a pozrieť sa do vnútra, kde mal byť monitor,

ktoré dôležité skutkové okolnosti v popise žalovaného skutku chýbajú. Prvostupňový súd oprel svoje
skutkové zistenia práve o výsluch svedka Z., ktorý práve takto podrobnejšie popisuje priebeh skutkového
deja. A práve skutočnosť, či obžalovaný 30.08.2017 v poobedňajších hodinách z tel. čísla, ktoré v
tom čase používal, posielal tel. správu s obsahom fotografie čiarového kódu nachádzajúceho sa na
škatuli s monitormi alebo notebookmi, mala byť preverená vyžiadaním si údajov o telekomunikačnej
prevádzke od príslušného tel. operátora, čo však OČTK, ani súd neurobili. Vzhľadom na skutočnosť,

na ktorú poukázal súd, že z výpovedí svedkov Z. a R. vyplýva, že zásielka, ktorej obsahom bola
technika a komponenty zn. Hewlett Packard bola prijatá v sklade RM1 a na nasledujúci deň sa tam už
nenachádzala, si mal všimnúť svedok R., ktorý zásielku prijal, pričom počas vykonaného dokazovania sa
súd nevysporiadal z otázkou, prečo tento svedok túto zásielku nehľadal, keď p. D. bola na dovolenke a
ktorábyinaknakladalastoutozásielkou.Tátozodpovednázamestnankyňapoškodenejspoločnostiteda

nebola v práci a podľa svedeckých výpovedí nikto iný, okrem nej, nemal oprávnenie s touto zásielkou
nakladať a preto mal svedok R. podniknúť všetky potrebné kroky na dohľadanie tejto zásielky už v
tomto čase. Okrem toho mal povinnosť vizuálne kontrolovať obsah zásielky, čo z nevysvetliteľných
príčin neurobil, zásielka bola zanechaná na mieste, kde bol kamerový systém, takže z tohto záznamu
by bolo zistiteľné, kto zásielku zobral. Ani tento dôkaz si OČTK, ani súd nezabezpečili. Súd prvého

stupňa uveril výhradne svedkovi Z., ktorý bol kolegom obžalovaného a v minulosti mal s ním konflikt,
čo spochybňuje jeho vierohodnosť ako svedka. V odôvodnení rozsudku sa poukazuje na túto výpoveď,
ktorú súd ako dôkazný prostriedok považuje za jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý a vierohodný.
S týmto záverom nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, lebo práve výpoveď svedka Z. je rozporná, keď
na hlavnom pojednávaní 30.05.2018 prokurátor, ktorý v obžalobe navrhol výsluch tohto svedka, musel

postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. odstraňovať rozpory v jeho výpovedi. Následne si tento svedok
„spomenul", že obžalovaný mal už 30.08.2017 zo skladu zobrať nejaké dve malé krabičky. V popise
skutku však sa neuvádza, že by došlo k odcudzeniu nejakých komponentov výpočtovej techniky zn.
Hewlett Packard, ktoré by sa mali nachádzať v malých krabičkách, ani zástupca poškodenej organizácie
odcudzenie takýchto vecí nikdy neuviedol. Ďalšie rozporné tvrdenie tohto svedka spočíva v tom, že

tvrdí o obžalovanom, ktorý mal údajne nakladať krabice s odcudzenými vecami do svojho vozidla o
tom, že tieto škatule mali byť zalepené, čo však nie je v žiadnom prípade pravda. Na obrazovom
zázname, ktorý vyhotovil tento svedok je vidieť, že obžalovaný nakladal rozlepené škatule. Namietal, že
prvostupňovýsúdsvojerozhodnutieovineobžalovanéhopostavilvýlučnenajednejsvedeckejvýpovedi,
ktorá nemôže byť dôveryhodná. Svedok Z. svoje údajné zistenia oznámil svojím nadriadeným až po

uplynutí jeden a pol mesiaca a jeho vysvetlenie, že sa obával obžalovaného nemôže obstáť s tým, že
sa tak vynára množstvo možných otázok o dôvodoch takého konania zo strany tohto svedka. Keby
svedok Z. celú vec oznámil bezprostredne po tom, ako sa o nej dozvedel a boli by pravdivé skutočnosti,
ktoré tvrdí, bolo by možné zaistenie odcudzených vecí a väzobné stíhanie obžalovaného. Napokon,
mohol tak urobiť aj anonymne a následne bolo možné zistiť z kamerového záznamu, ktorý snímal

miesto, kde bola zásielka po prijatí zanechaná, kto ju zobral. Vo vzťahu k tejto výpovedi súd poukázal
aj na zhotovený videozáznam, ktorý je ako dôkaz získaný v rozpore so zákonom, a teda ako dôkaz
absolútne neúčinný a nepoužiteľný v trestnom konaní. Napriek tomu, ani z obsahu tohto videozáznamu
nemožno povedať, že obžalovaný sa dopustil predmetného skutku. Na zázname je zachytené ako
nakladá do svojho vozidla prázdne krabice, pričom je na ňom vidieť, že v batožinovom priestore vozidla

obžalovaného sa nachádzajú zložené prázdne krabice, nádoba na motorový olej a priesvitná taška s
oranžovými popruhmi. Nejaké komponenty počítačovej techniky sa tam nenachádzajú a že vzhľadom
na počet odcudzenej počítačovej techniky (5 ks monitorov a 5 ks Notebookov) nie je možné, aby bol
batožinový priestor vozidla obžalovaného poloprázdny, ako je to vidieť na obrazovom zázname. Nie
je na ňom však ani viditeľný časový údaj, kedy boli prázdne krabice obžalovaným nakladané do jeho

vozidla. Skutočnosť, že krabice boli prázdne, vyplýva priamo zo záznamu, lebo obžalovanému sa jedna
zo škatúľ vyšmykla a otočila sa hore dnom, pričom nič z nej na zem nevypadlo. Na škatuli, ktorú mal
údajne zanechať obžalovaný na mieste, kde si mal nakladať odcudzené veci zostala škatuľa, na ktorej
je ako adresát uvedená osoba Z. S. a zrejme sa jedná o zamestnanca poškodenej spoločnosti, ktoréhomeno je uvedené na faktúre č. XXXXXXX. Nie je však bližšie známe, aký vzťah mal k predmetnej
zásielke. K svedeckej výpovedi A. N., ktorý bol majstrom obžalovaného, súd zaujal stanovisko, že ide
o jeho kamaráta, ktorý bol v pracovnoprávnom spore s poškodenou spoločnosťou. Práve tento svedok

potvrdil, že bolo bežnou praxou, že zamestnanci si mohli zobrať domov z práce prázdne kartónové
škatule, pričom na to nebolo potrebné osobitné písomné povolenie. V odôvodnení rozsudku sa uvádza,
že v sklade RM1 sa nemohli vyskytnúť škatule s označením HP (Hewlett Packard) a za potrebné
považuje upozorniť na to, že všetky prázdne škatule, teda aj s označením HP, boli bežne dostupné v
kontajneri,ktorýsanachádzavtesnejblízkostizadnejčastiskladuRM1apráveodtiaľtosiichobžalovaný

zobral a pri ich nakladaní ho natočil na svoj mobilný telefón svedok Z.. Svedok N. potvrdil aj vzájomný
konflikt medzi obžalovaným a týmto svedkom. Súd túto výpoveď vyhodnotil v zásade ako nepravdivú a
účelovú, v snahe napomôcť dlhoročnému kamarátovi, ktorá úvaha súdu však tiež nie je správna, lebo
obžalovanýsasícestýmtosvedkompoznaldlhšie,alelenzvideniazobceVeľkéLeváre.Kodôvodneniu
rozsudku s poukazom na dôkaz - obrazovo - zvukový záznam obžalovaný namietal, že bol získaný v
rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka zo strany svedka K. Z.. Podľa názoru prvostupňového súdu,

v danom prípade, možno tento dôkaz vykonať v trestnom konaní napriek jeho nezákonnosti, nakoľko
obstojí v teste proporcionality vo vzťahu k právu na ochranu súkromia obžalovaného, s ktorým názorom
nemôže súhlasiť. Svedok Z. mohol obžalovaného upozorniť, že ho sníma na svoj mobilný telefón pri
údajnom páchaní trestnej činnosti, pričom z obsahu tohto záznamu nevyplýva, že by sa dopustil skutku,
ktorý sa mu kladie za vinu. Záznam pozostáva z troch častí, pričom na seba môžu nadväzovať len

prvé dve, kratšie časti. Tretia, rozsiahlejšia časť, mohla byť zachytená v inom časovom období ako
prvé dve. Z tohto pohľadu preto v žiadnom prípade tento dôkaz nemôže obstáť v spomínanom teste
proporcionality. Následne obžalovaný argumentoval ustálenou judikatúrou (napr. rozhodnutie NS SR,
sp. zn. lSžd/21/2013), že je neprípustné, aby si súkromná osoba (akákoľvek fyzická, či právnická osoba)
utajeným spôsobom vyhotovila obrazový záznam inej osoby cielene iba za tým účelom, aby ho mohla

v budúcnosti potenciálne použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Podozrenie z nezákonného konania
nemožno preukazovať dôkazmi získanými z iného nezákonného konania. Nie je možné pripustiť, aby
správny orgán (a to by malo platiť aj napríklad pre orgány činné v trestnom konaní) alebo súd z dôvodu
záujmu spoločnosti na odhaľovaní podozrenia z protiprávnej činnosti ospravedlňoval iné protiprávne
konanie, ktorým došlo k porušeniu práv iných osôb. Ani verejný záujem na nájdení materiálnej pravdy

by nemohol konvalidovať protiprávnosť konania, ktorým je od počiatku nezákonne získaný dôkaz
poznačený. Dôkaz získaný v rozpore s ustanovením § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno
považovať za získaný v súlade so zákonom a preto nemožno takýto dôkaz použiť v správnom, či súdnom
konaní. Dôkaz, ktorý bol získaný takýmto nezákonným spôsobom, sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom
bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou

sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli získané na základe nezákonného postupu (ide
o tzv. teóriu plodov z otráveného stromu, ktorá vychádza z toho, že všetky dôkazy, ktoré boli získané
nezákonne, musia byť vylúčené. V danom prípade ide o svedeckú výpoveď K. Z., ako aj ďalšie svedecké
výpovede, ktoré z jeho výpovede vychádzajú. V ďalšej časti obžalovaný namietal, že by bolo vykonané
kontradiktórne dokazovanie všetkými dostupnými a vykonateľnými dôkazmi, nakoľko podľa jeho názoru

nepostupovali OČTK v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. poriadku (vyhľadávacia zásada), keď s
rovnakou starostlivosťou neobjasnili aj okolnosti svedčiace v prospech obvineného, lebo nevykonali
všetky dôkazy, aby tak súdu umožnili spravodlivé rozhodnutie. V dôsledku tohto nesprávneho postupu
musel súd skonštatovať, že na hlavnom pojednávaní nebolo objasnené, akým spôsobom bol vyvezený
odcudzený tovar z poškodenej spoločnosti, pričom tento nedostatok v dokazovaní mohol byť odstránený

výsluchom pracovníkov súkromnej bezpečnostnej služby R. M. K., Z., ul. T. č. X (ďalej len SBS),
ktorý v dňoch 30.08.2017 a 31.08.2017 v poobedňajších hodinách vykonával službu. Z vykonaného
dokazovania jasne vyplýva, že pokiaľ by obžalovaný svojím vozidlom vyvážal z areálu poškodenej
spoločnosti nejaké veci, na ktoré by nemal povolenie, pracovník SBS by v tom zabránil. Napriek tomuto
nedostatku, súd konštatuje, že došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu krádeže

podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., pričom vytkol aj právne chyby rozsudku, ktorý predmetný
skutok vôbec neposudzoval z pohľadu tzv. materiálneho korektívu upraveného v ustanovení § 10 ods. 2
Tr. zák. vo vzťahu k závažnosti prečinu, ako kategórie trestného činu, v zmysle ktorého je potrebné pri
právnom posúdení zisteného skutku skúmať, či ide o prečin aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol čin
spáchaný. Zásielka, ktorej obsahom mali byť odcudzené veci, bola prijatá dňa 30.08.2017 skladníkom,

ktorý za bežných okolností by túto zásielku nemal prijať do skladu RM1, ktorý slúži na uskladnenie
výrobného materiálu, teda skla na výrobu autoskiel na rôzne typy vozidiel. Po prijatí zásielky v nie malej
hodnote, pracovník - skladník, ktorý zásielku prijal, neoznámil túto skutočnosť svojim nadriadeným, ktorí
by s ňou náležíte naložili. Pritom majster, ktorý bol jeho nadriadený, sa ho na túto zásielku spýtal až pouplynutí jedného mesiaca, hoci išlo o Notebooky zn. Hewlett Packard s príslušenstvom, na ktoré čakali
viacerí zamestnanci poškodenej spoločnosti. Nemožno s určitosťou povedať, či sa zásielka dostala do
skladu RM1, alebo k jej odcudzeniu došlo z plochy, ktorá sa nachádza pred týmto skladom. Svedok Z.

tvrdí, že obžalovaný ju premiestnil do skladu, ale jeho výpoveď z dôvodov, na ktoré bolo poukázané,
nepovažujezavierohodnú.SvedokR.,ktorýzásielkuprijalsinaďalšídeňvšimol,ženiejenamieste,kde
ju nechal, pričom uviedol, že čakal, či si pre ňu príde niekto kompetentný, ale nikomu o nej nepovedal.
Ak by však aj pripustil, že zásielka sa dostala nejakým spôsobom do skladu RM1, z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že do tohto skladu mali prístup všetci zamestnanci poškodenej spoločnosti a

je neprípustné, aby zodpovední vedúci zamestnanci poškodenej spoločnosti začali hľadať počítačovú
techniku v hodnote 4.238,25 Eur až po uplynutí času viac ako jedného mesiaca. Zástupca poškodenej
spoločnosti p. B. D. uviedol, že príjem balíka, zásielky, nebol štandardný a balík sa stratil. Rozpory v jeho
výpovedi boli ohľadom času, po ktorom začali s hľadaním zásielky. Nevedel vylúčiť, či sa zásielka mohla
stratiť aj inokedy, ako dňa 31.08.2017. Vo vzťahu k motorovému vozidlu obžalovaného, ktorý si do neho
nakladal prázdne škatule uviedol, že toto vozidlo tam nemalo čo robiť, pritom toto miesto sa nachádza

neďaleko parkoviska, kde parkujú svoje súkromné vozidla zamestnanci spoločnosti a nachádza sa v jej
areáli. K doloženému listinnému dôkazu zo strany tohto svedka uviedol, že toto tlačivo „Žiadosť o vývoz
materiálu" sa používalo pri hodnotnejších veciach, napr. vyradené časti regálov. Nevie si dosť dobre
predstaviť, že by sa tieto tlačivá používali na prázdne kartónové škatule, ktoré tvorili vlastne odpad.
Svedok K. C. uviedol, že proces prijímania tovaru bol taký, že najprv sa skontrolovala identita tovaru

a následne sa tento tovar presunul na prijímaciu plochu, odkiaľ sa uskladňoval alebo distribuoval na
oddelenie, ktoré si ho objednalo. V prípade výpočtovej techniky však tento postup podľa jeho názoru
neprichádzal do úvahy, lebo sa nejednalo o výrobný materiál. Z pohľadu týchto skutočností je na mieste
skonštatovať, že pomery v poškodenej organizácii umožňovali, aby dochádzalo k stratám a krádežiam
na ich majetku. Za najzávažnejšiu nesprávnosť pri posudzovaní skutku považuje to, že súd pri právnom

posúdenívecinezohľadnilprincípultimaratio,akointerpretačnépravidlovpraxiorgánovaplikáciepráva,
ktorý má odraz aj v judikatúre slovenských súdov a to konkrétne v judikatúre Ústavného súdu SR, ktorý
v náleze zo dňa 01.04.2009 sp. zn. I. ÚS 402/2008 (bod 33) vyslovene uviedol, že „trestné právo (trestný
čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné
považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský,

t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde
závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura
scripta sunt), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva,
že poškodený k ochrane svojho majetku nepristupoval dostatočne, najmä ak pomery v poškodenej

organizácii umožňovali, aby dochádzalo k stratám a krádežiam ich majetku. Poškodená spoločnosť mala
možnosť, aby sa domáhala náhrady spôsobenej škody žalobou v civilnom procese. Trestné právo s
trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať
za krajný prostriedok ochrany svojich práv. Tento tzv. princíp subsidiarity trestnej represie tak vyžaduje,
aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo a uvážene, najmä tam, kde zlyhali iné právne

prostriedky, alebo ak sú tieto neefektívne. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v právnom štáte je
neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromno-
právnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti,
respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľné zistené". Ústavný súd SR tu celkom zjavne
nadviazal na judikatúru Ústavného súdu ČR a vyslovene pripustil aplikáciu princípu ultima ratio aj ako

interpretačného pravidla, pričom nesprávne právne posúdenie skutku je dovolacím dôvodom.

K výroku o treste skonštatoval, že trest, ktorý mu bol súdom uložený sa javí, ako značne rigorózny. Súd
prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že zohľadnil aj jeho osobné pomery a s poukazom na §
34ods.2Tr.zák.,žeukladanýtrestmápostihovaťibapáchateľa,abybolzabezpečenýčonajmenšívplyv

na jeho rodinu, obžalovaný uviedol, že je živiteľom svojej rodiny a stará sa maloletú dcéru Z. s ťažkým
sluchovým postihnutím, jej matka nemôže pracovať, lebo je na materskej dovolenke a hlavným zdrojom
ich obživy je jeho príjem. Dcéru čaká v priebehu tohto mesiaca obojstranná implantácia kochleárneho
implantátu, čím vzniknú rodine obžalovaného ešte väčšie náklady s tým spojené (napr. dva adaptéry v
hodnote cca. 300 Eur). Jeho družka má ďalšie dieťa, na ktorého výživu obžalovaný taktiež prispieva a

nepodmienečný trest odňatia slobody by tak vystavil členov jeho rodiny nebezpečenstvu núdze. Z tohto
dôvodu mal súd možnosť uložiť mu niektorý z alternatívnych trestov, napr. trest domáceho väzenia a
okrem toho mu mohol uložiť trest vo výmere 16 mesiacov.V súlade s ustanovením § 311 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého je možné v priebehu odvolacieho konania
vykonať nové dôkazy, navrhol doplnenie konania výsluchom svedka Z. S., ktorý je zamestnancom
poškodenej spoločnosti, výsluchom pracovníka súkromnej bezpečnostnej služby R. H., bytom XXX XX

O., K. ul. č 43X/XX, vydaním príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke
účastníckej stanice tel. č. XXXX/XXX XXX za obdobie dňa 30.08.2017 od 14.00 hod. do 22.00 hod.
(výpis uskutočnených hovorov a správ).

Na základe uvedených skutočností Krajskému súdu v Bratislave navrhol, aby podľa ustanovenia § 321

ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e) Tr. por. odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol sám rozsudkom tak, že ho spod obžaloby
oslobodí s poukazom na § 285 písm. a), písm. b) Tr. por., alternatívne podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vráti vec
súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, lebo doplnenie trestného
konania by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

V súlade s § 314 Tr. por. bolo odvolanie obžalovaného zaslané na prípadné vyjadrenie, ako
prokurátorovi, tak aj poškodenej spoločnosti, pričom obidve procesné strany využili svoje právo a k
odvolaniu obžalovaného sa aj písomne vyjadrili.

Prokurátor uviedol, že účelom trestného konania je preukázať, že sa stal skutok, ktorý je predmetom

trestného stíhania, že má znaky trestného čin a že ho spáchal obvinený. Požiadavka na zisťovanie
všetkých podrobností okolo spáchaného skutku (pred spáchaním skutku, po spáchaní skutku) je
v rozpore s požiadavkou účelnosti a hospodárnosti konania, ako aj v rozpore s požiadavkou
rýchlosti konania. Preto nemožno prisvedčiť tvrdeniam obhajoby, že bolo potrebné zisťovať aj ďalšie
okolnosti, týkajúce sa konania obžalovaného, ktoré bezprostredne predchádzali spáchaniu skutku (napr.

zisťovanie, či si vyhotovoval fotografie čiarových kódov tovaru) a tieto následne zisťovať časovo a
procesné náročným dokazovaním, ktoré by neúmerne predlžovalo konanie a nemalo by dosah na
výslednú kvalifikáciu skutku ani na rozhodnutie súdu o vine alebo nevine obžalovaného. Aj v prípade,
že by sa nepodarilo preukázať', že obžalovaný vyhotovil predmetné fotografie čiarových kódov, toto
by same osobe nepreukazovalo, že sa trestného činu následne nedopustil, preto preukázanie tejto

skutočnosti považuje za irelevantné. V predmetnom trestnom konaní bolo jednoznačne preukázané,
že tovar, ktorý je predmetom skutku, bol doručený poškodenému a teda reálne existoval a nachádzal
sa bezprostredne pred spáchaním skutku v dispozícii poškodeného. Následne bolo zistené, že tento
tovar sa už v dispozícií poškodeného nenachádza a bolo teda nepochybné, že došlo k jeho odcudzeniu,
pretože inak by sa stále tovar musel nachádzať v dispozícií poškodeného. Najdôležitejšou otázkou, ktorá

bola predmetom trestného konania, bolo preukázať, kto tento tovar z priestorov poškodeného odcudzil.
Hoci obhajoba spochybňuje dôveryhodnosť svedka Z. a jeho výpovede, ten dokázal pomerne logicky
a presvedčivo popísať, ako malo dôjsť k spáchaniu skutku a táto jeho výpoveď je podporená aj ním
vyhotovenými videozáznamami a inými v konaní vykonanými dôkazmi, listinnými dôkazmi a výsluchmi
ďalších svedkov. Hoci sa obhajoba odvoláva na zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných

pochybností, práve takto zaznamenaný priebeh skutku vyvoláva dostatočné „presvedčenie“ o tom, že
sa skutok takto skutočne stal a že ho spáchal obžalovaný. Opak by zakladal pomerne zvláštnu zhodu
okolností, kde súhrou veľmi podozrivých okolností si obžalovaný chcel odniesť počas svojho pracovného
času, pri ktorom odchádzal z práce v čase, keď znej ani nemal odísť, „iba“ prázdne krabice od tovaru,
ktorý zhodou okolností „zmizol“ poškodenému a to v čase, keď ostatní zamestnanci boli na prestávke

a teda v čase, keď obžalovaný predpokladal, že ho pri skutku nikto nebude vidieť. Ak by skutočne
chcel obžalovaný odniesť z pracoviska „iba“ prázdne krabice, tieto by mohol odniesť po skončení
svojej pracovnej doby, aj za prítomnosti svedkov a bez toho, aby sa tento „odnos“ prázdnych škatúľ
realizoval za podivuhodných okolností a utajene. Z uvedeného vyplýva, že práve verzia svedka Z. je tá
„dôveryhodnejšia“, logickejšia a pravdepodobnejšia a práve snaha obhajoby, aby súd uveril obhajobnej

verzii, kladie racionálne uvažujúcemu človeku zásadné, pochybnosti o jej pravdivosti, pretože táto
verzia je minimálne „neštandardná“ a „čudná“, preto ak sa obhajoba dovoláva preukázania skutkového
stavu bez dôvodných pochybností, potom práve verzia obhajoby zakladá „dôvodné pochybnosti“ ojej
pravdivosti. Spochybňovanie výpovede svedka Z. len na podklade toho, že vec oznámil dodatočne,
nie je ešte dôvodom, aby táto výpoveď bola nepravdivá. To, aké pohnútky viedli svedka neoznámiť

uvedenúskutočnosť,niejepotrebnépreukazovaťvtrestnomkonaní.Svedokvysvetliluvedenépohnútky
najmä tým, že záznam o udalosti si vyhotovil najmä preto, aby chránil sám seba v prípade, že by mal
nastať problém ohľadom „zmiznutého tovaru“ a malo by podozrenie padnúť napr. aj na neho. Takéto
vysvetlenie možno považovať za dostatočné vzhľadom na to, že svedok nechcel prísť do konfliktu sobžalovaným, kým sa ho uvedený „problém“ zmiznutého tovaru netýkal osobne. Za naozaj nemožné
označil,abysvedokZ.vyhotovilobrazovo-zvukovýzáznamdodatočne,takakototvrdíobhajoba,pretože
na zázname sú skutočne zachytené „krabice“ zo zmiznutého tovaru, ktoré by nemohol zaznamenať

na záznam svedok Z. dodatočne, keď uvedené krabice už v danom čase nemohli byť na uvedenom
pracovisku, keďže ako sám obžalovaný priznal, tieto po väčšine odniesol práve v deň spáchania
skutku, takže aj výpoveďou samotného obžalovaného je potvrdená autenticita záznamu, ktorý musel byť
vyhotovený presne v čase, keď obžalovaný odnášal podľa svojho tvrdenia „len“ krabice z odcudzeného
tovaru. Teda argumentácia obhajoby o vyhotovení záznamu v iný deň naráža na nelogický rozpor

aj s výpoveďou samotného obžalovaného. Otázkou teda ostáva iba, či boli krabice „prázdne“ alebo
„plné“, pričom práve táto skutočnosť je dokreslená logicky výpoveďou svedka Z. a zakladá logický
a pravdepodobný priebeh skutku. K argumentácií obhajoby, že škatule nakladal obžalovaný do auta
prázdne a v aute nikde nevidno uvedený tovar, uviedol, že záznam zachytáva veľmi obmedzene celý
priebeh skutku a len určitú časť skutku, teda na zázname nie je zachytený začiatok skutku, iba časť jeho
priebehu. Teda nie je vylúčené, aby obžalovaný naložil predmetný tovar aj na zadné sedadlá vozidla,

resp. aby boli v tej časti batožinového priestoru, kde nie je možné presne identifikovať, čo sa nachádza v
tomto priestore. Za možnú označil domnienku, že obžalovaný časť tovaru z krabíc vybral, aby ho mohol
lepšie uložiť vo vozidle, pretože spolu s krabicou to nebolo možné, lebo tovar s krabicou vytvára väčší,
objem ako tovar bez krabice. Vzhľadom na skutočnosť, že po obžalovanom na mieste skutku zostala
jedna z predmetných „prázdnych krabíc“, je vysoko nepravdepodobné, že cieľom obžalovaného bolo

nakladať„prázdnekrabice“,keďževiditeľneo„prázdnukrabicu“,ktorúnechalnamiestezasebou,nejavil
absolútne záujem a ľahkovážne ju na mieste skutku zanechal. Bola by teda veľmi veľká „náhoda“, aby
si obžalovaný vzal prázdne krabice presne z tovaru, ktorý predtým stihol z uvedených krabíc niekto iný
ukradnúť a tieto v chvate nakladal do svojho motorového vozidla v pracovnom čase a s týmito krabicami
opustil bez dovolenia pracovisko pred skončením pracovnej doby bez vedomia svojich kolegov a

nadriadených a za neobvyklých a podozrivých okolností a ako to on tvrdil, keď mal ísť vyzdvihnúť kolegu
a až dodatočne validoval svoj odchod z pracoviska. Za nelogickú označil argumentáciu obhajoby, že
nebolo objasnené, akým spôsobom obžalovaný vyviezol tovar z areálu poškodeného. Táto skutočnosť
presahuje samotné preukázanie spáchania skutku a nie je teda predmetom obžaloby, aby preukázala,
ako naložil obžalovaný s ukradnutými vecami potom, čo si ich prisvojil, ani ako s nimi ďalej manipuloval

na iných miestach, ako na mieste spáchania skutku a argumentácia o tom, že nebolo možné nič z
areálu vyviezť, lebo bol kontrolovaný pracovníkmi SBS označil za absolútne nelogickú. Ak by pripustil
túto argumentáciu ako dôvod neviny obžalovaného, znamenalo by to, že tovar nebolo možné z areálu
poškodeného vyviezť žiadnou osobou nelegálne a teda ku krádeži by de facto ani nemohlo reálne prísť,
pretožetentoistýargument„neviny“bymoholpoužiťktorýkoľvekobvinenýakrádežebysatedanemohol

dopustiť nikto. Táto verzia by dospela k nelogickému záveru, že ak tovar nebolo možné „nelegálne“
vyviezť z areálu poškodeného, tak potom sa tento stále nachádza v tomto areáli a k jeho vyvezeniu
nedošlo žiadnou osobou. Aj preto výsluch pracovníka SBS R. H. nepovažuje za relevantný, pretože ak
by pripustil, že vyvezenie tovaru spočívalo v porušení povinnosti pracovníka SBS, je nepravdepodobné,
že tento by vo svojej výpovedi uvádzal také skutočnosti, ktorými by poukazoval na to, že vedome

alebo minimálne z nedbanlivosti sa dopúšťal on alebo jeho kolegovia porušovania svojich povinností
pri ochrane uvedeného objektu. Ak však ku krádeži došlo, potom je pravdivé a reálne, a netreba to
dokazovať, že musela existovať aj pri strážení objektu službou SBS možnosť, ako tovar cez pracovníkov
SBS preniesť, pretože to takto logicky vyplýva už len zo samotného faktu, že ku krádeži došlo. Preto je
úplne irelevantné dokazovať, kto a ako umožnil, aby tento tovar nezákonne opusti 1 areál poškodeného,

pretože toto možno považovať za fakt a ani popretie tejto skutočnosti pracovníkom SBS by tento fakt
nijako nemenilo. Za nelogickú označil aj argumentáciu obhajoby, že súd mal prihliadnuť na § 10 ods. 2
Tr. zák. z toho dôvodu, že poškodený nedostatočne chránil svoje záujmy a umožnil, aby ku krádeži došlo,
lebo tovar dostatočne nestrážil a neevidoval a nesledoval manipuláciu a nakladanie s ním. Poukázal na
fakt, že poškodený je spoločnosťou s viacerými zamestnancami, kde dochádza k deľbe úloh a teda na

jednej čiastkovej úlohe a jej splnení sa podieľa viacero zamestnancov, ktorí sa navyše na pracovisku
striedajú, teda s rovnakými úlohami vystupuje na pracovisku viacero zamestnancov, pričom títo si
svoje povinnosti vzájomne odovzdávajú a to, čo nevykoná niektorý z predchádzajúcich zamestnancov,
musí vykonať zamestnanec, ktorý si s ním strieda službu. Rovnako je možné konštatovať, že na
uvedenom pracovisku v rovnakom čase vystupuje viacero osôb s tými istými úlohami, teda tú istú úlohou

môže splniť hociktorý z nich. Za týchto okolností je naozaj problematické zistiť nesplnenie konkrétnej
úlohy konkrétnym zamestnancom a nesplnenie určitých úloh je možné konštatovať až po určitom
čase, keď sa toto nesplnenie prejaví. Nemožno teda tvrdiť, že poškodený nedostatočne chránil svoje
záujmy, pretože možnosť krádeže na vlastnom pracovisku vyplýva už len zo samotnej komplikovanejorganizačnejštruktúryobchodnejspoločnostipoškodenéhoazdeľbyúloh,ktorátamprebieha.Nemožno
však ospravedlniť skutočnosť, že zamestnanci po určitom čase môžu zistiť, kde sú v organizačných a
technických opatreniach „medzery“, ktoré je možné využiť na páchanie trestnej činnosti. Toto nezbavuje

páchateľov trestnej činnosti trestnej zodpovednosti a nemožno v tomto prípade aplikovať § 10 ods. 2 Tr.
zák., pretože samotné uľahčené podmienky na spáchanie skutku nerobia zo skutku taký, ktorý by mal
nepatrnúzávažnosť,alenaopak,právezpohľaduposúdeniaosobypáchateľaideokonaniespoločensky
závažnejšie, pretože páchatelia tejto trestnej činnosti zasahujú poškodených spôsobom, proti ktorému
často neexistuje efektívny prostriedok ochrany, pretože veľa krát ide o zlyhanie ľudského faktora a

nedôslednosť iných zamestnancov pri plnení pracovných úloh, ktoré umožnia iným zamestnancom, aby
tieto chyby využili na spáchanie trestnej činnosti. Poškodený ako zamestnávateľ nedokáže eliminovať
všetky faktory, ktoré môžu prispieť k spáchaniu trestnej činnosti, a najmä, nedokáže predvídať, ktorí
zamestnanci sa v budúcnosti dopustia porušenia svojich povinností a tým uľahčia inému spáchať trestnú
činnosť. Aj uložený trest považuje za primeraný povahe a závažnosti spáchaného trestného činu s
konštatovaním, že došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby, teda súd ukladal trest vo výmere od

16 mesiacov a teda ide len o mierne zvýšený trest nad dolnú hranicu trestnej sadzby. Stotožňuje sa s
tvrdením súdu, že za okolností, že obžalovaný mal v čase spáchania skutku uložený podmienečný trest
odňatia slobody za iný trestný čin - zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák., nie je na mieste
uloženie alternatívneho trestu, ako to žiadala obhajoba. Záverom sa vyjadril tiež k zákonnosti nahrávky
vyhotovenej svedkom Z. a jej použiteľnosti v trestnom konaní ako dôkazu, keď príkladmo poukázal

argumentáciu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 02.04.2014, podľa ktorého,
vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov môže kolidovať s § 12 Občianskeho zákonníka. Na
rozdiel od verejnoprávnych úprav (trestnoprávnej a administratívnoprávnych) však táto súkromnoprávna
úprava dôkaznú použiteľnosť záznamu v trestnom konaní neobmedzuje (obsahuje len sankcie uvedené
v § 13 a 16 Občianskeho zákonníka), nevyníma teda taký záznam z definície „všetkého“, čo môže byť

použitéakodôkazvzmysle§119ods.2Tr.por..Záznamakodôkaznýprostriedokvšakmusíbyťorgánmi
činnými v trestnom konaní alebo súdom zabezpečený na účely trestného konania v súlade s Trestným
poriadkom, z čoho vyplýva, že Najvyšší súd SR rozlišuje dôkaznú prípustnosť nezákonne získaných
obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní podľa toho, či pri ich získaní boli porušené normy
súkromnéhopráva(napríkladObčianskyzákonník)alebonormytrestnéhoasprávnehopráva.Pokiaľbol

záznam získaný „iba“ v rozpore so súkromnoprávnou normou (napríklad § 12 Občianskeho zákonníka),
je takýto dôkaz prípustný v trestnom konaní. Pokiaľ by bol ale záznam vyhotovený v rozpore s normami
trestného práva alebo s normami správneho práva pôjde na účely trestného konania o neprípustný
dôkaz. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 24/2012 zo 17.01.2012, kde
Ústavný súd SR za zákonný dôkaz považoval každý dôkaz, ktorý bol do trestného konania „prevzatý“ v

súlade s Trestným poriadkom a inými s trestným konaním súvisiacimi právnymi predpismi. Skutočnosť,
že dôkaz zákonne prevzatý do trestného konania bol pôvodne získaný v rozpore s inými právnymi
predpismi, je teda podľa Ústavného súdu SR na účely prípustnosti tohto dôkazu v trestnom konaní
irelevantná, ak orgán činný v trestnom konaní získal dôkaz procesne správnym postupom v súlade s
Trestným poriadkom. Nezákonnosť dôkazu v trestnom konaní sa v tomto smere posudzuje len z pohľadu

dodržania zákona orgánmi činnými v trestnom konaní, nie inými osobami, od ktorých orgány činné v
trestnom konaní tento dôkaz získali. Preto je prokurátor toho názoru, že dôvody na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku nie sú dané a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.

Splnomocnenec poškodeného v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného, s poukazom na

niekoľko pojednávaní uviedol, že došlo k vykonaniu rozsiahleho dokazovania, vrátane dôsledného
vypočutia značného množstva svedkov, ktorí popísali jednak priebeh skutkového deja, jednak opísali
pomery v spoločnosti poškodeného a má jednoznačne za to, že rozhodnutie súdu vychádza z náležite
zisteného skutkového stavu a teda nie je daný dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie a že naďalej trvá
na dôvodnosti svojho nároku na náhradu škody, ktorý riadne a včas uplatnil. K námietke obžalovaného,

že OČTK nepreverili skutočnosť, či obžalovaný skutočne zasielal 30.08.2107 MMS správu s obsahom
fotografie čiarového kódu, nachádzajúceho sa na škatuli s výpočtovou technikou, ze účelom overenia
tejto skutočnosti navrhol vykonanie dôkazu vyžiadaním údajov telekomunikačnej prevádzky uviedol,
že predmetný dôkaz by bol nehospodárny a vzhľadom na prejednávanú vec nepodstatný, nakoľko
predmetom veci je otázka, či obžalovaný spáchal trestný čin krádeže odcudzením krabíc s výpočtovou

technikou z priestorov prevádzky poškodeného. Vyriešenie otázky, či obžalovaný posielal niekde/
niekomu fotografiu s čiarovým kódom tak nemá vplyv na posúdenie podstatnej otázky tejto trestnej
veci. K vierohodnosti svedka Z. s ohľadom na jeho údajný spor s obžalovaným uviedol, že tento údajný
spor vyplýva jedine z výpovede obžalovaného a následne z výpovede svedka N., ktorého vierohodnosťvýpovede je značne ovplyvnená vlastným sporom s poškodeným, o ktorom sa vyjadruje aj vo svojej
svedeckej výpovedi k údajnému sporu medzi svedkom Z. a obžalovaným jedine to, že podľa neho je
svedok Z. rasista. Uvedené závažné obvinenie však ničím následne nepodložil a ako také vyznieva

ako fabulácia za účelom podpory obžalovaného, nakoľko žiadny iný svedok, dôkaz ani objektívna
skutočnosť danému tvrdeniu nesvedčí. Za rozporné označil aj tvrdenie obžalovaného, že údajné spory
podnecoval svedok Z., podľa ktorého výpovede vyplýva záver, že tento sa obžalovaného skôr bál, ako
by mal podnecovať nejaký konflikt, resp. mať rasistické prejavy tak, ako to naznačoval vo výpovedi
samotný obžalovaný. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje v súlade so spisovým materiálom aj právoplatný

rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/88/2015, v zmysle ktorého bol obžalovaný odsúdený
na podmienečný trest odňatia slobody za spáchanie zločinu hrubého nátlaku a popis skutku v zmysle
predmetného rozsudku dáva dostatočný náhľad na osobu obžalovaného a jeho povahu, v porovnaní so
svedkom Z.. K otázke videozáznamu, vyhotoveného svedkom Z. poukázal na to, že aj v prípade uznania
tohto dôkazu za nezákonný, možno sa opierať o samotnú výpoveď svedka Z., ktorý spáchanie skutku
bezprostredne vnímal aj svojimi zmyslami, nakoľko obžalovaného pri jeho páchaní osobne videla preto

absolútne nie je namieste tvrdenie obžalovaného, že vysvetlenie, že sa ho svedok Z. obával, nemôže
obstáť a z tohto dôvodu trvalo dlhšie, kým celú situáciu svedok nahlásil. Svedok jasne uviedol, že sa
obával o zdravie svoje ako aj svojej manželky a že uvedenú situáciu najprv neriešil a nahlásil ju až keď
zistil, že sa stratila a hľadá sa výpočtová technika. K údajným rozporom o tom, čo je vidieť na zázname
v porovnaní s tvrdeniami svedka Z. o spôsobe nakladania tovaru do auta obžalovaným poukázal na

výpoveď samotného svedka, ktorý aj sám uvádza, že nenatáčal priebeh skutku po celý čas, t. j. na
predmetnomzáznameniejevidieťvšetkopresnetak,akotoopisujesvedok.Pokiaľ obžalovanýnamieta,
že na záberoch je vidieť, že má batožinový priestor poloprázdny, podotkol vzhľadom na povahu tovaru
(monitory a notebooky), že tento nemusí zaberať toľko priestoru, ako sa snaží naznačiť obžalovaný a tak
uvedená námietka sa javí ako bezpredmetná. Ako uviedol svedok Z., kamerový záznam nezachytáva

naviac celý priebeh skutku.

Vyjadril sa aj k otázke údajnej bežnej praxe, že zamestnanci poškodeného si brali z priestorov
poškodeného predmety, bez potreby osobitného povolenia uviedol, že túto znovu potvrdzuje okrem
obžalovaného jedine svedok N., ktorého dôveryhodnosť je s ohľadom na vyššie uvádzané skutočnosti

otázna. Všetci ostatní svedkovia zhodne uvádzajú, že z firmy sa nesmie bez vedomia resp. súhlasu
zamestnávateľa nič vyviezť, či už je to starý regál alebo prázdna krabica. Rovnako tak v zmysle výpovedí
je zakázané vchádzať súkromným motorovým vozidlom zamestnanca do priestoru, v ktorom sa v čase
spáchania skutku nachádzal obžalovaný. V neprospech obžalovaného napokon sedia aj nezrovnalosti
v dochádzke v daný deň.

K námietke obžalovaného, že pokiaľ by niekto z areálu poškodeného vyvážal nejaké veci, na ktoré
by nemal povolenie, pracovník SBS by mu v tom zabránil argumentoval, že sa nezakladá na pravde,
nakoľko pracovník SBS v zásade nekontroluje autá a ani nie je oprávnený kohokoľvek zadržať resp.
neumožniť mu odchod z areálu.

K odvolacej námietke obžalovaného nezohľadnenia princípu ultima ratio uviedol, že nesprávne
argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého uvádza, že trestné právo s
trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať
za ultima ratio, teda za krajný prostriedok. Poškodený poukázal na to, že si nevie dosť dobre predstaviť,

aký súkromnoprávny základ má konanie, kedy osoba bez súhlasu druhej osoby sa zmocní veci v jej
vlastníctve, t. j. spácha trestný čin krádeže. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi však zjavne
smeroval k situáciám, kedy subjekty súkromného práva cestou prostriedkov trestného práva riešia napr.
omeškanie s plnením záväzkov, spôsobenie škody zanedbaním zmluvných alebo zákonných povinností
a pod., ktoré samozrejme neúmerne zaťažujú orgány činné v trestnom konaní. V tomto ohľade je tak

celkom zrejmé, že trestné právo nemôže slúžiť ako prostriedok nápravy danej situácie, resp. má slúžiť
ako prostriedok ultima ratio. Naproti tomu pri trestnom čine krádeže sú celkom zjavne dané predpoklady
na riešenie uvedeného prostriedkami trestného práva. Pokiaľ obžalovaný argumentuje využitím
prostriedkov trestného práva len tam, kde zlyhali iné právne prostriedky alebo ak sú tieto neefektívne,
poškodený za neefektívne v tomto prípade považuje duplicitné uplatňovanie náhrady škody na civilnom

súde, nakoľko poškodený splnil v zmysle Trestného poriadku všetky podmienky na uplatnenie a
priznanie náhrady škody. S poukazom na zákonnú úpravu práv poškodeného podľa trestného práva
uviedol, že škoda bola v tomto prípade presne vyčíslená v zmysle faktúr za dodaný chýbajúci tovar a
uvedené uplatnenie neviedlo v žiadnom prípade k neúmernému zaťaženiu súdu, resp. k vykonávaniuúkonov navyše, aby boli preukázané vznik a výška škody. Za nesprávnu argumentáciu obžalovaného
považuje, že by prostriedky trestnej represie smerovali k uspokojovaniu súkromnoprávnych nárokov, ak
okrem toho nie sú splnené predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko tieto sú v danom

prípade jednoznačne dané.

K argumentácii obžalovaného k uloženému trestu, zásad pre jeho ukladanie a jeho osobným a
rodinným pomerom dodal, že je v prvom rade na uvážení obžalovaného, aké má záväzky a povinnosti
pred tým, ako spácha skutok, ktorý vykazuje znaky trestného činu, ešte k tomu počas skúšobnej

doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, ktoré mu jasne ukladá dodržiavanie povinností,
resp. vedenie usporiadaného života, aby sa osvedčil. Za nepochybné označil, že ani predchádzajúce
odsúdenie obžalovaného s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody neviedlo k jeho
náprave a vedeniu usporiadaného života aj s ohľadom na potreby jeho rodiny a za absurdné označil jeho
požiadavku o zhovievavosť v otázke druhu a výšky trestu, keď poukázal mať na zreteli otázky ochrany
spoločnosti a prevenciu pred páchaním ďalšej trestnej činnosti obžalovaným, ktorý, ako preukazuje aj

minulosť obžalovaného, nemá k takýmto praktikám takpovediac ďaleko. Preto zotrval na svojom nároku
na náhradu škody a navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu v konečnom návrhu obhajca obžalovaného uviedol,
že v predmetnej veci bolo vykonané dokazovanie absolútne nedostatočným spôsobom, že súd

sa nezaoberal základnými skutočnosťami, ktoré zo spisu vyplývali. Pokiaľ výpoveď svedka N. súd
spochybnil z dôvodu údajného priateľstva s obžalovaným, nepostrehol, že nebývajú v jednej dedine, ale
každý niekde inde. Všetko potvrdzujú ďalšie dôkazy, či už listinné alebo výpovede svedkov. Namietal, že
svedok Z. uviedol niekoľko verzií, ale prvostupňový súd sa nevysporiadal s tým, že priamo na súde tvrdil,
že obžalovaný dával prvý deň do auta dve malé krabičky a o tri riadky ďalej, že to robil s vysokozdvižným

vozíkom a ostatné mal odcudziť až na druhý deň. Z videozáznamu, ktorý je nezákonný, pritom vyplýva,
že sa jednalo o prázdne rozlepené krabice, hoci mali byť uzavreté a v týchto sa mali pri nakladaní
nachádzať. Namietal, že súd sa nevysporiadal s kontrolou ochranky, ktorá nikoho nepúšťala a všetko
kontrolovala,hocipoznápresnemenočloveka,ktoréjevspiseuvedené,ktorýobžalovanéhokontroloval,
ale nepovažoval za potrebné objasniť, ako mohlo potenciálne dôjsť k vývozu odcudzeného tovaru práve

obžalovaným. Súd sa ani nevysporiadal s dokladom na str. 124, kde je evidentné, že podpis nie je
vedúceho D. a navyše osoba, ktorej bola vydaná je P. R., spolupracovník pána D., ktorý s ním bol
podávať trestné oznámenie. Za týchto okolností sa domnieva, že je potrebné vec vrátiť prvostupňovému
súdu na odstránenie evidentných rozporov a pochybení a až potom vo veci znovu konať a rozhodovať
a navrhol vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Splnomocnenec poškodenej strany v konečnom návrhu poukázal na ich písomné vyjadrenie a má za to,
že skutkový stav bol správne zistený okresným súdom a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla v konečnom návrhu odvolanie obžalovaného zamietnuť, s

poukazom na správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.

Obžalovaný T. B. právom posledného slova uviedol, že všetko čo povedal svedok Z. je klamstvo a je
voči nemu zaujatý.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( § 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania
( § 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného T. B.
nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Odvolací
súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s
ustanovením§2ods.10Tr.por.atietookresnýsúdsprávnevyhodnotiltak,akomutoukladáustanovenie

§ 2 ods. 12 Tr. por.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazyobstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky
dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa
riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na
hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky
dostupnédôkazy potrebnéprepoznanieskutkovýchokolnostínevyhnutnýchprezákonuzodpovedajúce
a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného T. B. bola podaná. Dôkazy pritom
vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo

odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno
nič vytknúť.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého
stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného T. B., ako
odvolateľa. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne posúdenia v celom rozsahu
osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu
ho opakovať.

Ajsenátodvolaciehosúdudospelkzáveru,žeskutokpopísanývnapadnutomrozsudkusastalaspáchal
ho aj obžalovaný T. B., spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia
uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané,
že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého

rozsudku, teda si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu
škodu.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Čo sa týka výroku o vine v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, krajský súd nezistil

pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva obžalovaného T. B. na
obhajobu. Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným
spôsobom a v potrebnom rozsahu okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku

napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom
pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný T. B. v kritickom období
za okolností a spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, že v presne nezistenom čase asi
pred 18.00 h dňa 31.08.2017 v Z. na R. ulici č. XX v areáli spoločnosti Q.. odcudzil bez použitia násilia
škatule s obsahom 5 ks monitorov zn. Hewlett Packard, typ Elite Display E240 Monitor, výr. č. L L L

L a L v celkovej hodnote 682,90 €, 5 ks notebook zn. Hewlett Packard, typ IDS UMA i5-7200U 840
G4BNBPC, výr. č. XCGXXXXQJX, XCGXXXXQHX, XCGXXXXQGN, XCGXXXXQHL a XCGXXXXQGV
v celkovej hodnote 3490,10 € a 5 ks tašiek na notebook zn. Hewlett Packard v celkovej hodnote 65,25 €,
ktoré boli prijaté a následne uložené na prijímaciu plochu skladu zv. RM1 dňa 30.08.2017, následne tieto
škatule obvinený presunul do skladu RM1 a pozakladal na rôzne miesta medzi ostatný tovar, pričom

dňa 31.08.2017 si obvinený tieto škatule zo skladu povyberal a naložil do osobného vozidla zn. Citroen
C5 kombi, striebornej farby, ev. č.: BA-XXXTE, ktoré mal odstavené pred skladom RM1, a následne s
odcudzenými škatuľami odišiel na neznáme miesto, čím takto spôsobil poškodenej spoločnosti Q. so
sídlom Malacky, R. XX, IČO: XXXXXXXX, celkovú škodu vo výške 4238,25 €.Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v
napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si

ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky obžalovaného, potrebné je primárne poukázať na to, že
obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral spáchanie skutku, že svedok Z. vypovedal proti
nemu, je voči nemu zaujatý a jeho konanie rasovo podmienené, že o skutku nič nevie, nevedel o

predmetnej zásielke a pokiaľ je na záberoch, ako nakladá do svojho auta krabice, išlo o prázdne krabice
a ani nevedel od akého tovaru sú a že takto si prázdne krabice brali aj iní zamestnanci.

Všetky zabezpečené dôkazy, vychádzajúc zo spisového materiálu, preukazujú spáchanie skutku
obžalovaným. Väčšina odvolacích námietok bola už súčasťou obhajobných prednesov obžalovaného
pre okresným súdom, s ktorými sa dostatočným spôsobom vysporiadal vo svojom odôvodnení rozsudku

už prvostupňový súd, s ktorými hodnotiacimi úvahami sa plne stotožňuje aj senát odvolacieho súdu, bez
potreby opakovania rovnakých právnych záverov a hodnotiacich úvah.

Pokiaľ obžalovaný namietal až v podanom odvolaní, že v podstate nebol dostatočne zistený skutkový
priebeh, vzhľadom na nie dostatočne preukázané okolnosti odcudzenej zásielky, v tomto smere je

potrebné poukázať práve na listinné dôkazy a najmä výpovede svedkov K. Z., Q. R. a B. D., ktorí popísali
z akých dôvodov a prečo zásielka bola umiestnená do skladu spoločnosti RM1, pretože pani D., ktorá
mala na starosti výdajňu, mala dovolenku. Rovnako bola neopodstatnená námietka obžalovaného o
nedostatočneustálenejskutkovejvete,vzhľadomnaneuvedenieposielaniasprávsodfotenímčiarového
kódu, vzhľadom na výpoveď svedka Z.. Ustálený skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania

a výroku napadnutého rozsudku plne zodpovedá ustanoveniu § 163 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého
výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí
presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením
právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných
skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých

zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Z výrokovej časti predmetného
rozsudku, jeho skutkovej časti tieto náležitosti boli splnené a obžalovaným namietané neuvedenie ním
uvádzaných skutočností nebolo potrebné. Preto v tejto súvislosti aj návrh na doplnenie dokazovania
nepovažoval ani odvolací súd za potrebný, pre časovo a procesne náročný a nadbytočný, nakoľko by
ani nemal dosah na právne posúdenie konania obžalovaného a nie je ani súčasťou popisu skutku, čoho

sa nesprávne dožadoval obžalovaný.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného ohľadne nevieryhodnosti výpovede svedka Z., s týmito
sa nestotožnil ani odvolací súd. Menovaný svedok veľmi detailne popísal spôsob, ako sa predmetná
zásielka dostala do ich skladu, kde a prečo tam bola mimoriadne zložená, pričom presne popísal

správanie a konanie obžalovaného, keď časť z neho aj dokumentačne zachytil a aj predložil k
predmetnému konaniu ako dôkaz, ktorý je súčasťou spisového materiálu. Toto potvrdili aj svedkovia
R., ktorý zásielku prebral a logicky vysvetlil, prečo ju zložil mimoriadne v sklade RM 1. Ak obžalovaný
namietal že svedok Z. prípad oznámil až neskôr, nie je dôvodom neveriť jeho výpovedi, pričom sám
svedok vysvetlil, že sa obžalovaného bál, že by ho mohol napadnúť a napokon nasvedčujú to aj

ním vyhotovené záznamy, ktoré sú čiastkové a vykazujú ukrývaný spôsob ich vyhotovenia. Pokiaľ
obžalovaný namietal, nielen ich nezákonnosť, ako aj nepreukázanosť spáchania skutku ním, v tomto
smere odvolací súd poukazuje nielen na vysporiadanie sa tejto otázky prvostupňovým súdom tak, ako to
detailneodôvodnilvnapadnutomrozsudkuprvostupňovýsúd,alevtomtosmeresiosvojujeajvyjadrenia
ako prokurátora, tak aj poškodeného k tejto právnej problematike, bez potreby opakovania rovnakých

záverov. Z týchto záznamov, ktoré považoval aj odvolací súd za podporné práve k výpovedi svedka
Z. je zrejmé, že obžalovaný zreteľne manipuloval so zásielkou HP, ktorú naložil v rozhodný deň do
pristaveného motorového vozidla v areáli poškodenej spoločnosti, kde toto vozidlo nemalo vôbec byť,
ako vyplýva z výpovedí aj ostatných svedkov a pokiaľ na záberoch priamo obsah zásielky nie je vidieť,
pravdepodobný je záver, že obžalovaný obsah krabíc vybral a vložil do vnútra motorového vozidla, čomu

nasvedčuje aj záber, ako niečo vkladá do priestoru vozidla na mieste spolujazdca, podľa otvorených
pravých predných dverí, pričom aj v kufri vozidla sa nachádzajú krabice a spôsob manipulovania
obžalovaného v kufri vozidla, pri polootvorených zadných dverí nasvedčuje čiastočnému ukrývaniu
niečoho. Za účelové považoval aj jeho námietky ohľadne zaujatosti svedka Z., ktoré neboli žiadnymdôkazom preukázané, práve naopak bolo pravdou, že svedok Z. mal strach z obžalovaného, čím aj
vysvetlil, prečo jeho konanie oznámil zamestnávateľovi až potom, čo sa zásielka hľadala a aj predložil
k tomu aj záznam a fotografie, ktoré vyhotovil v rozhodný deň. Z listinných dôkazov a aj výpovedí

svedkov Q. R., Andreja D., P. R. a K. C. vyplýva presný popis dodania a následného postupu po prijatí
uvedenej zásielky, doložené aj listinným a dokumentačným materiálom, takže požadovaný výsluch
adresáta zásielky Z. S. bol nadbytočný, nakoľko jemu len zásielka nebola doručená. Svedkovia vyvrátili
aj obhajovacie a aj odvolacie námietky obžalovaného ohľadne voľného odnášania prázdnych krabíc z
areálu spoločnosti, nakoľko potvrdili, že len na povolenie sa krabice z areálu spoločnosti mohli odnášať,

dokonca mali na to špeciálne tlačivo. Pokiaľ obžalovaný namietal vyhodnotenie svedeckej výpovede
svedka N. prvostupňovým súdom, ako nevieryhodnej, v tomto smere aj odvolací súd poukazuje na
výpovede svedkov Q. C. a A. N., z ktorých výpovedí sa skôr javí snaha pomôcť obžalovanému, nakoľko
síce svedok Q. C. potvrdil, že vzhľadom na množstvo práce volal A. N., ktorý mal mať nočnú zmenu, či
by nemohol skôr prísť do práce, s čím súhlasil, ale keďže sa nemal ako dostať, požiadal obžalovaného,
aby po N. išiel, keďže boli z jednej dediny, vypísal obžalovanému priepustku a odišiel niekedy po 18:00

hod., pričom sa mali spolu vrátiť do práce a obžalovaný aj riadne dokončiť zmenu do 22.00 hod.,
pričom priepustku obžalovanému vypísal v čase od 18:00 do 19:00 hod. Uvedené potvrdil aj svedok
A. N., že priepustku obžalovanému podpísal Q. C. a že zamestnanci si bežne brávali prázdne krabice
domov, bez povolenia, avšak z výpovedí svedkov D., Z., R. a R. bolo preukázané, že prázdne krabice
z areálu spoločnosti sa bez špeciálneho povolenia nemohli vynášať, pričom ani svedok C. nemal o

tom vedomosť, že by tak iní zamestnanci takto vynášali bez povolenia prázdne krabice. Napokon z
výpovede svedka D. bolo preukázané, že obžalovaný 31.08.2017 opustil areál ich spoločnosti o 18:05
hod. a mal ju podpísanú práve svedkom N., ktorý v uvedený deň na to nemal oprávnenie, ale ani
svedok C., pričom z kópie uvedenej priepustky vyplýva, že pôvodne bol uvedený čas na priepustke
20:00 hod, neskôr prepísaný na 18:00 hod., práve svedkom N. a na základe zistení zamestnávateľa

pri kontrole dochádzky obžalovaného bola zistená aj manuálna korekcia v dochádzkovom systéme na
štandardný pracovný čas od 14:00 hod. do 22:00 hod. a vzniklo podozrenie, že práve N. takto manuálne
skorigoval pracovný čas u obžalovaného, aby mu vytvoril alibi. Dokonca si A. N. sám zaevidoval
príchod na pracovisko o 19:00 hod., takže o 18:00 hod. nemohol podpísať obžalovanému priepustku.
Napokon priepustka podpísaná svedkom A. C. neexistovala, odovzdaná bola len podpísaná svedkom

N.. Napokon svedok N. potvrdil, že s obžalovaným sú priatelia a teda jeho vyššie popísané správanie
a následné konanie vzbudzuje dôvodné pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede a skôr evokuje
podozrenie o spolupráci, resp. pomoci obžalovanému pri, resp. po skutku. Pokiaľ obžalovaný namietal
nesprávne tvrdenie o spoločnom bydlisku obžalovaného a svedka N. v jednej dedine, súd vychádzal
z výpovede svedka C., ktorý tak vypovedal. Odvolací súd taktiež nepovažoval za potrebný výsluch

pracovníkaSBSR.H.,nakoľkotak,akosprávneuviedolvosvojomvyjadreníprokurátor,akbyovyvážaní
odcudzených veci obžalovaným mal vedomosť, ťažko možno predpokladať, že by to potvrdil, resp.
ak v opačnom prípade by to nepotvrdil, je možné predpokladať, že nevykonával kontrolu motorového
vozidla obžalovaného. Rovnako za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku obžalovaného
o nedostatočnej ochrane zo strany poškodenej spoločnosti a tak, ako na to správne poukázali a rozviedli

prokurátor a poškodená spoločnosť, uvedené odvolacie námietky obžalovaného sú zľahčovaním až
bagatelizovaním jeho trestnej činnosti, pričom takýmito úvahami by pri každom trestnom čine krádeže
bolo možné argumentovať nedostatočnou ochranou majetku každého poškodeného vlastníka veci.

Preto senát odvolacieho súdu všetky odvolacie námietky obžalovaného vyhodnotil ako neopodstatnené

a aj nepravdivé, okresný súd správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v
napadnutom rozsudku a to na základe dostatočne vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo
vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne usvedčujú
obžalovaného T. B. zo spáchania žalovaného prečinu.

Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého

stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j.
že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam,

odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné
napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe
svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto
dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého

stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré
mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola
stranakonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,

predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine
obžalovaného nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo
výroku o vine. Napokon sa stotožnil aj s podrobnými písomnými vyjadreniami prokurátora a poškodenej

spoločnosti, ktoré si taktiež plne osvojuje a v podrobnostiach taktiež na ne poukazuje.

Súd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania
obžalovaného,keďhokvalifikovalakoprečinkrádežepodľa§212ods.1,ods.3písm.a)Tr.zák.,nakoľko
tým, že si prisvojil cudziu vec iného tým, že sa jej zmocnil a zároveň došlo k naplneniu kvalifikačného

znaku - spôsobenie väčšej škody, ktorá bola nespochybniteľne preukázaná vo výške 4.238,25 eur, čo
je škodou väčšou v zmysle § 125 ods. 1 druhá veta Tr. zák. po subjektívnej aj objektívnej stránke.
Z hľadiska zavinenia obžalovaného, tak ako správne uviedol prvostupňový súd, obžalovaný konal v
priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák.

Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na
zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 20
mesiacov. Prvostupňový súd správne postupoval pri ukladaní druhu trestu z hľadiska jeho výmery, keď
vychádzal zo všetkých hľadísk pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery na základe § 34 ods. 4 Tr. zák.
a aj z účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. a správne zistil, že je treba ukladať trest odňatia slobody.

Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej
sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje
medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď

možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody,
alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej
výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len
trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa,
tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4

Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 možno
uložiťsamostatnealebomožnouložiťviactýchtotrestovpoprisebe.Zatrestnýčin,ktoréhohornáhranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí
súd uložiť trest odňatia slobody.Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák.

Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť
ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod
zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť
na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 4 Tr.

zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 (podmienečnýodkladvýkonutrestuodňatiaslobodypodľa§49ods.
1písm.a/,písm.b/Tr.zák.)sanepoužije,aksúdodsudzujepáchateľazaúmyselnýtrestnýčinspáchaný

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z
výkonu trestu odňatia slobody.

Pri predmetnom prečine krádeže podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu
odňatia slobody 6 mesiacov až na 3 roky. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo

zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti
jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je potrebné vychádzať zo
zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu
(zásadaproporcionálnostitrestu).TrestjejednýmzprostriedkovnadosiahnutieúčeluTrestnéhozákona.
Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti,

jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej
činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči
ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Správne okresný súd nezistil u obžalovaného ani jednu poľahčujúcu okolnosť a na strane druhej
obžalovanému priťažovala okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený a to naposledy Okresným
súdom Malacky sp. zn. 1T/88/2015 z 03.04.2017, právoplatným 06.07.2017 pre zločin hrubého
nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák.(spolupáchateľstvom) a bol odsúdený na podmienečný trest odňatia

slobody 3 roky s odkladom na skúšobnou dobou 4 roky s probačným dohľadom do 06.07.2021. Na
predchádzajúce odsúdenie z roku 2011 sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený (v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia sa osvedčil).

Podstatnou okolnosťou, pre ktorú okresný súd obžalovanému musel ukladať nepodmienečný trest je

okolnosť, že za vyššie uvedené podmienečné odsúdenie Okresným súdom Malacky sp.zn.1T/88/2015
bol obžalovaný T. B. odsúdený na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu
na uvedenú skúšobnú dobu, ktorá mu ešte stále plynie, pričom predmetného prečinu sa dopustil v
plynutí skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Keďže obžalovaný spáchal predmetný prečin počas
plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, správne a v súlade so zákonom prvostupňový súd

mu obligatórne a v súlade s § 49 ods. 2 Tr. zák. ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody a z
dôvodu prevahy počtu priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi mu podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. povinne
zvýšil spodnú hranicu trestnej sadzby § 212 ods. 3 Tr.zák. (6 mesiacov až na 3 roky) o 1/3, čím sa
zvýšila spodná hranica trestnej sadzby za uvedený prečin na 16 mesiacov (horná hranica 3 roky
ostala nezmenená). Preto okresným súdom uložený dvadsať mesačný nepodmienečný trest odňatia

slobody aj podľa senátu krajského súdu spravodlivo zohľadňuje konanie obžalovaného, jeho zavinenie,
následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy. Záverom je treba poukázať taktiež na
to, že pri prihliadnutí na druh a výmeru trestov pri predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaného možno
vyvodiť jednoznačný záver, že spôsob jeho doterajšieho života a jeho osoba neumožňuje dôvodne
sa domnievať, že uloženie prípadného iného druhu trestu by postačovalo na zabezpečenie ochrany

spoločnosti a najmä jeho nápravy. Preto okresným súdom uložený druh trestu a jeho výmera sú zákonné
a spravodlivé.Súd I. stupňa postupoval v súlade s § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., keď obžalovaného pre výkon
uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so minimálnym stupňom stráženia, nakoľko nebol
pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselnú trestnú

činnosť.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov
napadnutého rozsudku a nepochybil ani v rámci adhézneho konania, odvolanie obžalovaného T. B., ako
nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.