Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/105/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010406
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Kosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1117010406.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Marcely Kosovej a sudcov
JUDr. Petra Štifta a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovanej P. S., pre prečin porušovania
povinnostiprisprávecudziehomajetkupodľa§237ods.1,ods.2písm.a/Tr.zák.,oodvolanípoškodenej
spoločnosti a o odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava I proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 3T/26/2017 zo dňa 21. 02. 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. sa odvolanie poškodenej spoločnosti Q. G. XX s. r. o., so sídlom X. XX-XX,
XXX XX C., P.: XX XXX XXX, z a m i e t a.

II.
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava I, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/26/2017 zo dňa 21. 02. 2018
bola obžalovaná P. S. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodená spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Bratislava I zo dňa 29.05.2017 č. k. 4 Pv 224/16/1101 - 46, pre skutok právne kvalifikovaný
ako prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.
zák., ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že:

„v období od 22.09.2012 do 07.10.2013 v C. ako konateľka spoločnosti Q. G. XX, s.r.o., so sídlom X. XX
- XX, C., P.: XX XXX XXX, v rozpore s ustanovením § 135a odsek 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov ne-vykonávala svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a
v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov tým, že postupne zrealizovala hotovostné
výbery finančných prostriedkov z účtu spoločnosti Q. G. XX, s.r.o., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX,

vedeného vo N. úverovej banke, a. s., so sídlom Z. H. 1, C., v celkovej výške 19.928,50 Eur, pričom
vybrané finančné prostriedky nepoužila na chod spoločnosti Q. G. XX, s.r.o., ale tieto si ponechala pre
vlastnú potrebu ako odmenu za výkon funkcie konateľa, aj napriek tomu, že spoločnosť Q. G. XX, s.r.o.
s ňou neuzavrela žiadnu mandátnu zmluvu, čím spôsobila spoločnosti Q. G. XX, s.r.o., škodu vo výške
19.928,50 Eur“,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bola poškodená spoločnosť Q. G. XX, s.r.o., so sídlom X. XX - XX, XXX XX
C., P.: XX XXX XXX, so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Uvedený rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, nakoľko okresná prokuratúra podala

proti nemu odvolanie ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice súdu o hlavnom pojednávaní, ktoré
bližšie písomne odôvodnila samostatným písomným podaním.V písomne zdôvodnenom odvolaní okresná prokuratúra v podstate uviedla, že s vecným i argumentačne
relevantným názorom, resp. rozhodnutím okresného súdu, sa vzhľadom na obsahovú stránku a

rozsah vykonaného dokazovania, či už v prípravnom konaní, alebo v konaní pred súdom, nie je
možné stotožniť, nakoľko komplexným vyhodnotením dôkazov, vyplývajúcich z profilovaných dôkazných
prostriedkov v zmysle ustanovenia § 7 odsek 12 Trestného poriadku, neopodstatňuje rozhodnutie
spočívajúce v oslobodení žalovanej P. S. spod obžaloby okresnej prokuratúry. Podľa názoru prokuratúry
okresný súd, ako súd I stupňa, sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti síce vysporiadal so všetkými

do úvahy prichádzajúcim dôkazmi, a to či už priamymi alebo nepriamymi, najmä z pohľadu ich
vzájomných súvislosti, avšak tieto následne nie správne vyhodnotil. Je evidentné, že v predmetnej
trestnej veci boli vykonané dôkazy nielen priame a nepriame, ale tiež dôkazy usvedčujúce, ako aj dôkazy
ospravedlňujúce. Skupinu dôkazných prostriedkov, tzv. ospravedlňujúcich dôkazných prostriedkov, v
tomto prípade tvorí len výpoveď obžalovanej P. S., avšak len v tej časti, že konala na základe ústnej
dohody pri výberoch finančnej hotovosti, pričom podľa názoru prokuratúry tieto jej tvrdenia, na ktorých

založila svoju obhajobu, boli v rámci procesu vykonaného dokazovania vyvrátené, nakoľko na tieto
nadväzuje celý rad usvedčujúcich dôkazov a to tak priamych ako aj nepriamych, pričom nemožno
odhliadnuť od príslušnej zákonnej úpravy determinujúcej a následne i upravujúcej konanie obžalovanej
P. S., ako štatutárneho orgánu právnickej osoby, resp. obchodnej spoločnosti, kde si má počínať s
odbornou starostlivosťou. Príslušná zákonná úprava ako i dôkazy následne vo svojom vzájomnom

súhrne a po starostlivom uvážení všetkých relevantných okolností predmetnej trestnej veci, z hľadiska
komplexnosti, nepochybne neopodstatňujú prijatie záveru spočívajúceho v oslobodení obžalovanej P.
S. spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, teda oslobodenia z dôvodu absencie
naplnenia zákonných znakov trestného činu, čo v danom prípade bol prečin porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2 písm. a) Trestného zákona. Následne

okresná prokuratúra rozsiahlo popísala členenie jednotlivých subjektov obchodnoprávnych vzťahov a
ich práva a povinnosti v kontexte právnej úpravy Obchodného zákonníka. Prokuratúra ďalej dôvodila, že
obžalovanávrámciuplatneniaprávanaobhajobuzvolilataktikuzaloženúnaabsenciíúmysluvdôsledku
existencie údajnej ústnej dohody o odmene za výkon funkcie konateľa, ako štatutárneho orgánu
poškodenej obchodnej spoločnosti Q. G. XX, s.r.o. či prípadnej nevedomosti základných povinností

vyplývajúcich z funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, obchádzajúcej aj vymedzenie či definíciu
pojmu „s odbornou starostlivosťou“, čo však vyznieva očividne účelovo zavádzajúco a tendenčne v
snahe vyhnúť sa následkom svojho konania a hroziacej trestnej zodpovednosti, ktoré sú dôsledne a v
nanajvýš presvedčujúcej podobe priamo vyvrátené najmä zákonnou úpravou, výpoveďou poškodenej,
resp. splnomocnenej zástupkyne P.. M. K. a svedkyne P.. D. D., výpismi z účtu, potvrdení o výbere

hotovosti, hlavnej analytickej evidencie a nepriamo výpoveďou D. K., zmluvy o bežnom účte, zmluvy
o vydaní a používaní debetných platobných kariet, zakladateľskej listiny, zápisnice zo zasadnutia
valného zhromaždenia, zápisnice zo zasadnutia mimoriadneho valného zhromaždenia. Prokuratúra
ďalej poukázala, že ak obhajoba obžalovanej P. S. je založená na výbere finančných prostriedkov ako
odmeny za vykonanú prácu, síce bez akéhokoľvek zmluvného či právne relevantného podkladu, pričom

dala do pozornosti, že sama obžalovaná uviedla, že tieto prostriedky neboli za výkon funkcie konateľa,
tak táto je fakticky vyvrátená i výškou samotných výberov, ktoré vôbec nezodpovedajú pertraktácií
obžalovanej založenej na dohodnutej odmene vo výške 1.200,- Euro mesačne. Z jednotlivých výberov
je zjavné, že obžalovaná nevyberala systematicky sumu údajne zodpovedajúcu tzv. dohodnutej ústnej
odmeny, ale permanentne odčerpávala finančné prostriedky z účtu spoločnosti v rôznych čiastkach

(napr. 09.11.2012 v sume 700,-€, 20.11.2012 v sume 2.600,-€, 25.11.2012 v sume 2.500,- 6, 04.12.2012
v sume 1.000,-6, 29.12.2012 v sume 1.000,-6, 03.01.2013 v sume 500,- 6, 11.01.2013 v sume 300,-6,
14.01.2013 v sume 2.400,-6, 18.01.2013 v sume 300,- 6, 25.0.2013 v sume 1.000,- 6, 02.02.2013 v
sume 1.500,- 6, 27.04.2013 v sume 1.400,- 6, 17.05.2013 v sume 500,- 6 či 27.06.2013 v sume 2.000,-
6), čím sa zjavne snažila kamuflovať svoje konanie a zneprehľadniť tok finančných prostriedkov. V

tomto smere nemožno opomenúť nesporné fakty vyplývajúce z dokazovania, ktorými je najmä to, že
obžalovaná vykonávala funkciu konateľa, realizovala jednotlivé výbery finančných prostriedkov a tieto
finančné prostriedky si následne ponechala pre vlastnú potrebu. Išlo o finančné prostriedky obchodnej
spoločnosti, ako samostatného subjektu práva a ich reálny úbytok je okrem iného deklarovaný aj výpismi
z účtu, hlavnou knihou analytickej evidencie a jednotlivými výpoveďami, pričom polemika o škode

ako určujúcom znaku je vyvrátená práve výsluchom reprezentanta obchodnej spoločnosti, ktorým je
súčasnákonateľkaP..M.K.,vykonávajúcaprávaobchodnejspoločnostinavonok,t.j.vočitretímosobám.
Pritom je úplne bez akejkoľvek relevancie či aj P.. M. K. v inkriminovanom období vyberala finančné
prostriedky alebo nie, keďže je i naďalej faktickým vykonávateľom prejavov vôle dotknutej obchodnejspoločnosti navonok a voči nej nie je vedené trestné konanie či proces dokazovania. Na margo
argumentácie súdu obsiahnutého v odôvodňujúcej časti napadnutého rozsudku prokuratúra dôvodila,
že ak by sa alternatívne pripustila existencia ústnej dohody o odmene, zostáva tvrdenie obžalovanej

fabulačné lebo túto mala dostávať za vykonanú prácu, čo nasvedčuje existencií pracovnoprávneho
vzťahu a teda z povahy prezentovanej formy odmeny obžalovanou táto nebola za výkon funkcie
konateľa,akoštatutárnehoorgánu,keďžesarozlišujemedzipracovnounáplňouavýkonomkompetencií
plynúcich z výkonu funkcie štatutárneho orgánu. Rovnako nemožno opomenúť zdôrazniť, že v oboch
prípadoch sa vyžaduje splatnosť takejto pohľadávky voči spoločnosti lebo smeruje voči jej majetkovej

podstate, ktorá v oboch prípadoch musí byť účtovne evidovaná, na čo je nerozlučne naviazané
oprávnenie na jej uspokojenie. Je zjavne ťažko predstaviteľné, že aj v prípade splatnosti pohľadávky
štatutárneho orgánu, resp. konateľa sa tento svojvoľne uspokojí z majetku spoločnosti jednoduchým
výberom finančných prostriedkov a ak už by aj tomu lak bolo, zjavne sa uspokojí v sume cyklicky a
pravidelne identickej, čo je však v danom opozitom konania obžalovanej a nasvedčuje nevieryhodnosti
jej výpovede. Teda obžalovaná uprednostnila svoje záujmy (na finančné prostriedky) pred povinnosťou

spravovať a opatrovať cudzí majetok s odbornou starostlivosťou, čím zjavne znegovala zmysel funkcie,
ktorú v poškodenej spoločnosti vykonávala. Preto konanie obžalovanej možno vnímať ako svojvoľné a
vedomé, s vopred uváženou pohnútkou si vyplatiť finančné prostriedky v odčerpanom, resp. vybratom
rozsahu a to bez vedomia druhého člena štatutárneho orgánu či spoločníka, alebo splnenia zákonných
podmienok. Obžalovaná svojvoľne vyberala finančné prostriedky, ktoré odhliadnuc od ďalšej konateľky

(t.j. Ing. M. K.) a tiež účtovníčky spoločnosti, vnímala ako formu odmeny, pričom tieto boli účtovne
vedené ako pohľadávka spoločnosti voči jej osobe a nie ako odmena, v dôsledku čoho neboli
následne zjavne realizované ani príslušné odvodové a daňové povinnosti. Opätovne treba poukázal na
tvrdenie obžalovanej, že odmena bola za vykonanú prácu a nie za funkciu konateľa, čo prezentované
konštatovanie len umocňuje a v jej konaní možno vnímať snahu obchádzať právnu úpravu aj v tomto

smere. Na rozdiel od tvrdení uvádzaných jedine obžalovanou stojí celý rad dôkazov, ktoré ju presvedčivo
vyvracajú a tieto priamo na seba zároveň i nadväzujú, pričom nejde len o svedecké výpovede, ale
aj o ďalšie listinné podklady. Pokiaľ súd 1. stupňa považoval výpoveď splnomocnenej zástupkyne
poškodenej spoločnosti P.. M. K. za nepresvedčivú s prihliadnutím na jej čiastočné nejasnosti, tak potom
je potrebné uviesť, že tieto sa netýkali rozhodných skutočností, ale len skutočností okrajových, ktoré

dotvárali prehľad o celkovom skutkovom deji a konaní obžalovanej. Tieto potvrdil aj svedok D. K., ktorý
väčšinu skutočností má z počutia, avšak ide taktiež o svedka vypovedajúceho o skutočnostiach, ktoré
vnímal vlastnými zmyslami a to či už z počutia alebo priamo. Preto v kontexte konania obžalovanej,
skutkového deja a vykonaných dôkazov je následne úplne irelevantný aj vzťah medzi osobou menom N.
A. a D. K., nakoľko nemá vplyv na konanie obžalovanej, ktorá sa na svoj podnet vzdala funkcie konateľa

a spoločníka poškodenej obchodnej spoločnosti, nakoľko v opačnom prípade by skutkovú úvahu o
motiváciívýpovedeP..M.K.bolomožnoposudzovaťobráteneatovovzťahukobžalovanejvtomsmere,
že bola dosadená do obchodnej spoločnosti za účelom odčerpávania finančných prostriedkov z majetku
a to i s ohľadom na jednotlivé časové súvislosti. Okresná prokuratúra uzatvorila, že aby odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a zároveň podľa § 322 ods. 1

Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal, alternatívne, aby
odvolacísúdprípadnevzmysleustanovenia§322ods.3Tr.por.sámvovecirozhodol,uznalobžalovanú
P. S. vinnou na skutkovom a právnom základe obžaloby Okresnej prokuratúr Bratislava I pod sp. zn.
4Pv 224/16/1101 zo dňa 29. 05. 2017 z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a uložil jej adekvátny podmienečný trest odňatia slobody s

určením primeranej skúšobnej doby.

Poškodená spoločnosť sa po vyhlásení rozsudku okresného súdu nevyjadrila, pričom po doručení
písomne vyhotoveného rozsudku zaslala súdu prvého stupňa podanie označené ako „vyjadrenie k
rozsudku...“, z ktorého obsahu však vyplýva, že predmetné vyjadrenie splnomocnenkyne poškodenej

spoločnosti treba po obsahovej stránke posudzovať ako odvolanie.

K písomne zdôvodnenému odvolaniu okresnej prokuratúry sa vyjadrila poškodená spoločnosť
prostredníctvom svojej splnomocnenkyne, ktorá v podstate uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s
obsahom odôvodnenia odvolania okresnej prokuratúr a s argumentáciou tam uvedenou a stotožňuje sa

s návrhom prokurátora uvedeného na str. 9 a str. 10, t. j. ...aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa
§ 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a zároveň podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal, alternatívne, aby odvolací súd prípadne v zmysle
ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol, uznal obžalovanú P. S. vinnou na skutkovom aprávnom základe obžaloby Okresnej prokuratúr Bratislava I pod sp. zn. 4Pv 224/16/1101 zo dňa 29. 05.
2017 z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zák. a uložil jej adekvátny podmienečný trest odňatia slobody s určením primeranej skúšobnej doby.

K písomne zdôvodnenému odvolaniu okresnej prokuratúry a k vyjadreniu splnomocnenkyne poškodenej
spoločnosti sa vyjadrila obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu v ktorom v podstate uviedla, že
rozsudok prvostupňového súdu považujem za vecne a právne správny, ktorý v celom svojom rozsahu
korešponduje s vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní. Prvostupňový súd po vykonaní

a vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo i ich v súhrne v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku
správne dospel k záveru, že neboli naplnené všetky zákonné znaky stíhaného prečinu porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, aj
s poukazom na kritérium potrebnej závažnosti podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a pri uplatnení
princípu ultima ratio. Podľa názoru obžalovanej súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané
dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že na základe princípu „in dubio pro reo“ obhajoba jej

osoby nebola presvedčivo vyvrátená a ani spochybnená tak, aby bolo možné dospieť k záveru o jej
vine. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že výpoveď svedkyne P..
M. K. bola nevierohodná v celosti, aj v jednotlivých častiach, aj s poukazom na výsluch svedka P..
D. D. i a D. K., pričom jej konanie nebolo protiprávne a už vôbec nie s úmyslom predpokladaným v
§ 237 Trestného zákona, vo vzťahu k následku, t.j. spôsobiť škodu poškodenej spoločnosti. Uviedla

ďalej, že prvostupňový súd správne posúdil nenaplnenie ani materiálnej stránky trestného činu z dôvodu
absencie materiálneho znaku vyžadovaného pri prečine v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, ako
tzv. materiálny korektív formálnych znakov trestného činu. V zmysle zásady ultima ratio je nesporné,
že svedkyňa P.. M. K., ako osoba vystupujúca v mene poškodenej spoločnosti, ju neoslovila za účelom
riešenia údajne vzniknutej škody resp. s údajne neoprávnenými vybranými finančnými prostriedkami

a ani sa nedomáhala ochrany práv poškodenej spoločnosti v civilnom konaní. Práve v tomto konaní
sa mohla a mala vyriešiť otázka existencie konkrétneho zmluvného základu a oprávnenosti výberu
finančnýchprostriedkov.Vyjadrilanesúhlassodôvodnenímodvolaniaprokurátora,žesúdprvéhostupňa
nepostupoval v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, práve naopak, po vykonaní a vyhodnotení
všetkých dôkazov jednotlivo i v ich v súhrne v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, správne dospel

k záveru, že neboli naplnené všetky zákonné znaky stíhaného prečinu porušovania povinností pri
správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona aj s poukazom na
kritérium potrebnej závažnosti podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a pri uplatnení princípu ultima
ratio. Odvolaciemu súdu dala do pozornosti, že v odôvodnení prokurátora nie je relevantný dôkaz resp.
poukázania na vykonaný dôkaz, z ktorého by mala vyplývať jej trestnoprávna zodpovednosť tak, aby

bola jej vina preukázaná z požiadavky istoty bez akýchkoľvek rozumných pochybností. K vyjadreniu
poškodeného zo dňa 01.06.2018, považovala za potrebné uviesť predovšetkým tú skutočnosť, že
poškodený v zmysle § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je oprávnený podať odvolanie len pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody. V danom prípade výrok o náhrade škody nie je nesprávny a ani o
ňom nemožno uvažovať, nakoľko podľa ustanovenia § 288 ods. 3 súd obligatórne v prípade oslobodenia

obžalovanéhospodobžaloby,odkáževždypoškodenéhosnárokomnanáhraduškodynacivilnýproces.
Z týchto dôvodov, považuje akékoľvek vyjadrenie poškodeného k rozsudku Okresného súdu Bratislava I
sp.zn.3T/26/2017zodňa21.02.2018zanedôvodnéajehoobsahzairelevantný.Nazákladeuvedeného
požiadala, aby odvolací súd, aby podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokuratúry ako nedôvodné
zamietol.

Krajský súd v Bratislave, v zmysle § 294 ods. 1, 2 Tr. por., vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti
poškodenej spoločnosti a jej splnomocnenkyne, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí im bolo
riadne a včas doručené a boli poučení o možnosti konania verejného zasadnutia bez ich prítomnosti.

Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedol, že z vecného
hľadiska sa pridržiava všetkých argumentov uvedených v rozsiahlom odvolaní okresnej prokuratúry.
Nezotrval na alternatíve, ktorú uviedol okresný prokurátor, teda, že rozsudok zrušiť a aby krajský súd
sám rozhodol o uznaní viny. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedol, že s poukazom na vyjadrenie,
ktoré písomne podal k odvolaniu okresnej prokuratúry navrhol, aby krajský súd odvolanie prokurátora
v zmysle § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.Obžalovaná na verejnom zasadnutí krajského súdu sa vyjadrila, že súhlasí s tým, čo uviedol jej obhajca.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania Okresnej
prokuratúryBratislavaIpodľa§316ods.1Tr.por.,anidôvodyprezrušenienapadnutéhorozsudkupodľa
§ 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.1 Tr. por.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
V medziach svojej prieskumnej povinnosti dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie Okresnej
prokuratúry Bratislava I nie je dôvodné.
Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného prečinu,

je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o výroku o nevine a
náhrade škody s tým, že vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne pričom v dôvodoch
rozsudku precízne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania v naznačenom smere. Z
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s obžalobou
ako aj s obhajobou obžalovanej, a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke neviny a náhrady škody tak, ako
to predpokladá § 168 Tr. por. S vyčerpávajúci dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa sa Krajský súd v

Bratislave, ako súd odvolací, v celom rozsahu stotožňuje a na tieto aj v podrobnostiach poukazuje bez
potreby opakovania všetkých tam uvádzaných dôvodov.
Primárne je nevyhnutné uviesť, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby musí vychádzať z vykonaných
dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením nie je možné dospieť k inému záveru,
resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny a pre obžalovanú osobu priaznivejší záver, pokiaľ ide o otázku

viny. Vina obžalovanej osoby musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností
preukázaná. Obžalovaná osoba pritom nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v
zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej
trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, a
to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc

z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky
viny (vrátane tej, z ktorej možno vychádzať pri posudzovaní otázky zavinenia), nemožno rozhodnúť v
neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú
alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v

prospechveciobžalovaného)“obžalovanéhospodpodanejobžalobyoslobodiť.Odvolacísúdprízvukuje,
že tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada
prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného
procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v
otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým

pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obvineného/
obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania in dubio
pro reo, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Teda ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže
byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľadu ten najvyšší
možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného

pravidla „preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť“.
V konaní pred okresným súdom bol vykonaný celý rad dôkazov. Sumarizujúc vykonané dôkazy z
pohľadu odvolacieho konania, so zreteľom na odvolacie námietky odvolateľa, krajský súd v úplnej
názorovej zhode s prvostupňovým súdom konštatuje, že v svetle prerokúvaného prípadu sa, okrem
iného,nepodarilapreukázaťexistenciaúmyselnejformyzavineniaobžalovanejP.S.,čímnebolnaplnený

zákonný znak daného trestného činu spočívajúci v subjektívnej stránke. Ako vyplýva z popisu skutku
uvedeného v obžalobe, obžalovanej P. S. je kladené za vinu konanie v rozpore s § 135a ods. 1 zák.
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ktoré spočívalo v postupnom výbere finančných prostriedkov v
sume 19.928,50 Eur z účtu poškodenej spoločnosti Q. G. XX, s.r.o. a ich použití pre vlastnú potrebu,ako odmenu za výkon funkcie konateľa danej poškodenej spoločnosti bez toho, aby mala s poškodenou
spoločnosťou uzatvorenú mandátnu zmluvu.
tvrdeniam odvolateľa sa však žiada poukázať na obhajobnú argumentáciu obžalovanej P. S. a naproti

tomu na tvrdenia poškodenej spoločnosti.

Z uvedených tvrdení, ktoré okresný súd podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku, možno
konštatovať, že s prihliadnutím na uvedené tvrdenia obžaloby uvedené v skutkovej vete obžaloby
a v samotnom odvolaní na jednej strane a tvrdenia obžalovanej na strane druhej je zrejmé, že v

danom prípade nie je sporná skutočnosť spočívajúca v samotnom výbere finančných prostriedkov
z účtu poškodenej spoločnosti v sume 19.928,50 Eur zo strany obžalovanej, ale to, či tak bola
oprávnená urobiť za účelom vyplatenia si odmeny za výkon funkcie konateľa a vykonávanú prácu,
ako aj posúdenie otázky subjektívnej stránky stíhaného trestného činu, a to v závislosti od výsledkov
vyplývajúcich z procesu dokazovania zameraných na preukazovanie existencie zavinenia vo forme
priameho alebo nepriameho úmyslu vo vzťahu k ostatným zákonným znakom stíhaného prečinu. Pokiaľ

ide o posudzovanie subjektívnej stránky trestného činu je namieste zdôrazniť, že zavinenie sa musí
vzťahovať nielen na samotné konanie, ale aj na zamýšľaný následok a na príčinnú súvislosť medzi
konaním a následkom. V súvislosti s preukazovaním úmyslu obžalovanej v danej trestnej veci odvolací
súd považuje za potrebné poznamenať, že najmä v prípadoch absencie priznania obžalovanej osoby
sa existencia zavinenia ako subjektívnej kategórie preukazuje a vyvodzuje zo skutočností objektívnej

povahy. Iba na základe takýchto skutočnosti možno konštatovať, či konanie obžalovanej osoby, ako aj
následok a príčinná súvislosť, je pokrytá ich zavinením.

V prejednávanom prípade možno na základe vykonaného dokazovania pred okresným súdom
konštatovať, že obhajoba obžalovanej P. S. nebola presvedčivo vyvrátená a ani spochybnená v takej

miere, aby bolo možné dospieť k záveru o jej vine, vychádzajúc pritom v otázke viny z požiadavky istoty
bez akýchkoľvek rozumných pochybností, ktorá požiadavka je premietnutá do spomenutej zásady in
dubio pro reo, ktorú odvolací súd rozviedol vyššie.

VdanejtrestnejveciprotiobhajobnýmtvrdeniamobžalovanejP.S.stojatvrdeniazástupkynepoškodenej

spoločnosti P.. M. K. a jej manžela D. K., ktorí zhodne vypovedali v otázke neexistencie písomnej
mandátnej ani inej zmluvy, v ktorej by bola upravená otázka jej odmeny za výkon funkcie konateľa a
výkon práce. Tu je namieste poznamenať, že túto skutočnosť obžalovaná ani nenamietala. Obe vyššie
zmienené osoby tiež uviedli, že s obžalovanou nebola uzavretá ani ústna mandátna zmluva, kde by sa
riešila otázka odmeny obžalovanej. Pokiaľ sa však týka vyhodnotenia svedeckých výpovedí zástupcov

poškodenej spoločnosti, najmä však svedkyne Ing. M. K., tieto možno označiť za nevierohodné a to v
ich celosti. Je tomu tak preto, pretože svedkyňa, tak ako to jednoznačne vyplýva z obsahu vykonaného
dokazovania pred okresným súdom, vo viacerých častiach svojej výpovede vypovedala nepresvedčivo,
pričom viaceré jej tvrdenia boli dokonca vyvrátené svedkom D. K., ako aj svedkyňou P.. D. D.. Nemožno
prehliadnuť, tak ako na to priliehavo poukazuje okresný súd, časové súvislosti vzťahujúce sa k údajnému

obdobiu, v rámci ktorého mali byť zistené výbery finančných prostriedkov zo strany obžalovanej, ako aj
tá skutočnosť, že svedkyňa P.. M. K. sa v nijakom smere nesnažila kontaktovať obžalovanú s výzvou
na vysvetlenie a prípadné vrátenie vybraných finančných prostriedkov, ale okamžite podala trestné
oznámenie. Na tomto mieste odvolací súd vyjadruje vážne pochybnosti o reálnej motivácii konania
svedkyne K. vo vzťahu k obžalovanej S. a skutočnom dôvode podávania trestného oznámenia. V

naznačenom kontexte krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať, že pokiaľ by obžalovaná P. S.
skutočne vyberala predmetné finančné prostriedky z účtu poškodenej spoločnosti neoprávnene, bol
dostatok časového priestoru aj možností na to, aby to druhá z konateliek - svedkyňa P.. M. K. zistila
a následne aj riešila s obžalovanou. Pritom je rozumne nepredstaviteľné, aby práve P.. M. K. nemala
prehľad o stave účtu a pohybe finančných prostriedkov na ňom. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že

výbery jednotlivých súm boli uvádzané v pravidelných výpisoch z účtu poškodenej spoločnosti, pričom
svedok D. K. pripustil, že výbery z účtu tejto spoločnosti boli signalizované aj cez sms správu na mobilný
telefón. V podrobnostiach nevierohodnosti výpovede svedkyne K. krajský súd odkazuje na podrobné
vyhodnotenie týchto skutočnosti prvostupňovým súdom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané tvrdenie odvolateľa ohľadne neuzatvorenej
mandátnej alebo inej zmluvy (v ústnej forme) medzi poškodenou spoločnosťou a obžalovanou, v ktorej
rámci by bola riešená a dohodnutá odmena/odplata pre obžalovanú za výkon funkcie konateľa, resp.
za výkon činnosti pre túto spoločnosť. V tejto súvislosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sargumentáciou prvostupňového súdu, že v zmysle § 566 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka sa pre
uzatvorenie mandátnej zmluvy nevyžaduje písomná forma, preto k jej uzavretiu mohlo dôjsť aj ústne.
Uvedené vyplýva aj z tej preukázanej skutočnosti, že medzi obžalovanou a poškodenou spoločnosťou

evidentne došlo k dohode o vstupe obžalovanej do spoločnosti, k vykonávaniu funkcie konateľa z jej
strany, ako aj k dohode o jej konkrétne určenej pracovnej náplni, v dôsledku čoho, s prihliadnutím na
značne nedôveryhodnú výpoveď svedkyne Ing. M. K., možno pripustiť aj pre obžalovanú priaznivejšiu
alternatívu, že došlo aj k dohode o odplate za výkon tejto činnosti. Za správnu právnu úvahu súdu prvého
stupňa možno teda považovať, že obžalovaná nekonala protiprávne, resp. táto skutočnosť nebola bez

akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná, a už vôbec nie s úmyslom predpokladaným v § 237
Tr. zák. vo vzťahu k následku, t. j. spôsobiť poškodenej spoločnosti škodu.

Napokon ak by sa aj preukázala neoprávnenosť výberu finančných prostriedkov zo strany obžalovanej
P. S., tak ako na to poukazuje odvolateľ, bolo by možné odôvodnene konštatovať, že sa tak stalo
aj v dôsledku zanedbania minimálnej povinnej miery opatrnosti zo strany svedkyne P.. M. K. ako

druhej konateľky a súčasne spoločníčky poškodenej spoločnosti, ako aj v dôsledku nerešpektovania
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Na tomto mieste prvostupňový súd veľmi správne
deklaruje ustanovenie § 135 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka (vo vzťahu ku konateľom), resp.
§ 122 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka (vo vzťahu k spoločníkom a ich oprávneniam ohľadne
riadenia spoločnosti a kontroly jej činnosti), ktorých využitie by umožňovalo zistiť a posúdiť všetky

okolnosti výberu finančných prostriedkov z účtu spoločnosti. Ako vyplýva z výpovede tejto svedkyne,
táto naznačeným smerom nepostupovala, dokonca nedošlo ani k zvolaniu valného zhromaždenia
spoločnosti, resp. k iniciatívne na jeho zvolanie, čím si evidentne ani neplnila svoje povinnosti
vyplývajúce z § 135 ods. 2 Obchodného zákonníka v súvislosti napríklad so schvaľovaním individuálnej
účtovnej závierky.

Vyhodnotením vykonaných dôkazov teda prvostupňový súd správne ustálil, že obhajoba obžalovanej P.
S. bola v danej trestnej veci potvrdená takmer vo všetkých smeroch, pričom odvolací súd dodáva, že
väčšina obhajobných tvrdení obžalovanej sa ukázala ako pravdivá, resp. nebola v žiadnej relevantnej
časti vyvrátená. Podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnenosť obhajoby obžalovanej potom logicky

mohla viesť iba k jedinému možnému záveru o neexistencii úmyslu poškodenej. V dôsledku uvedeného
nebol naplnený jeden z obligatórnych znakov žalovanej skutkovej podstaty (subjektívna stránka)
trestného činu v čom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa.

Nakoľko skutok, ktorý je obžalovanej kladený za vinu, nebolo a nie je možné subsumovať ani pod žiadnu

inú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v osobitnej časti Trestného zákona, okresný súd nemal
inejmožnostilenobžalovanúP.S.spodpodanejobžalobypodľa§285písm.b/Tr.por.oslobodiť,pretože
skutok nie je trestným činom.

Podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním

napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že poškodený môže podať odvolanie sám, bez ingerencie
prokurátora, a to pre nesprávnosť výroku o náhrade škody alebo preto, že taký výrok chýba, prípade,
že bol s nárokom na náhradu škody úplne alebo sčasti podľa § 288 ods. 1, ods. 2 Tr. por. odkázaný na

civilný proces, alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho
nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípade na konanie pred iným príslušným orgánom.

S poukazom na uvedené ustanovenie zákona je zrejmé, že poškodený sa nemôže odvolávať proti
výroku oslobodzujúceho rozsudku, ktorým bol odkázaný na civilný proces alebo na konanie pred iným
príslušným orgánom, keďže výrok o náhrade škody prichádza do úvahy len pri odsudzujúcom rozsudku.
Ak teda splnomocnenkyňa podala odvolanie proti napadnutému rozsudku, je osobou neoprávnenou na
podanie odvolanie a jej odvolanie bolo preto zamietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou

bez meritórneho preskúmania ňou uvádzaných dôvodov.Vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok súd prvého stupňa teda v súlade so zákonom obligatórne podľa
§ 288 ods. 3 Tr. por. odkázal poškodenú spoločnosť Q. G. XX, s. r. o. so svojím nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

Sťažnostný súd záverom konštatuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní.

S poukazom na vyčerpávajúce odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku, ako aj vzhľadom na
precízny faktický a právny rozbor prerokúvaného prípadu okresným súdom, odvolací súd uzatvára, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa tak, ako už bolo spomenuté vyššie. Z rozhodnutia okresného súdu možno podľa

názoru krajského súdu zrozumiteľne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyvodiť prečo a z akých
dôvodov bolo rozhodnuté o oslobodení obžalovanej spod predmetnej obžaloby krajskej prokuratúry.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.