Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/209/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224780
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8111224780.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPrešovsudkyňouMgr.AlenouPavelekovouvprávnejvecižalobcu:F.U.,nar.XX.XX.XXXX,

bytom U. X, F., zast. JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti
žalovaným: 1/ G.. U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. X. X, 2/ U. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. X.
X, 3/ H. W. O., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. X. X, 4/ G.. Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., X. X, 5/ G.. P.
W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. XX, zastúpených PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: 36492086, o náhradu za obmedzovanie
vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

návrh na prerušenie konania z a m i e t a ,

žalobu zamieta,

žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným v 1. až 5. rade trovy konania vo výške 2.073,60 eur na
účet ich právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 7.9.2011 žiadal zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy
1.251,04 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7.9.2011 do zaplatenia, žalovaného v 2. rade na
zaplatenie sumy 1.251,04 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7.9.2011 do zaplatenia, žalovaného

v 3. rade na zaplatenie sumy 1.263,93 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7.9.2011 do zaplatenia,
žalovaných 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.263,93 eur s 9,5 % úrokom z
omeškania ročne od 7.9.2011 do zaplatenia titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.

Predmetnú žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú.
Prešov zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C č.XXXX - zastavaná plocha a nádvorie
ovýmere215m2.Natejtonehnuteľnostisanachádzabytovýdomsúp.č.XXXXzapísanýnaLVč.XXXX,

ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1.- 6.rade (v súčasnosti len žalovaní v 1. až 5. rade). Poukázal
na to, že o neoprávnenú stavbu sa jedná vtedy, pokiaľ bola postavená na cudzom pozemku, hoci na
to stavebník nemal právny nárok umožňujúci mu túto stavbu na cudzom pozemku postaviť. Podľa
Ústavnej judikatúry je pre klasifikáciu neoprávnenej stavby, ako neoprávnenej irelevantné, či stavebník
mal stavebné povolenie alebo nie.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Prešove podľa vyjadrenia žalobcu týkajúcich sa bytových

domov stojacich na parcelách č. 1506 až 1511 na ulici Pod Skalkou bolo preukázané, že bytové domy
sú postavené bez súhlasu vlastníka pozemku právneho predchodcu žalobcu a preto sa jedná o stavby
neoprávnené.Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. však nedošlo k vysporiadaniu
vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom, preto
podľa názoru žalobcu špeciálny právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadavať

právny vzťah podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady vlastníka
stavby.

Podľa názoru žalobcu žalovaní sa mýlia, pokiaľ majú za to, že žalobca má trpieť užívanie jeho pozemku
stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných bezplatne - bez poskytnutia primeranej náhrady z

dôvodu, že na pozemku viazne vecné bremeno v zmysle ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., pretože
nemôže byť obmedzený zo zákona, nakoľko je to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, keďže žalobca môže byť obmedzený
iba na základe zákona a nie zo zákona.

Podľa záverov súdnej praxe, v prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy

spočíva bezdôvodné obohatenie užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady
sa pre tento prípad odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník majúci
za povinnosť majetkový prospech vydať.

Preto podľa názoru žalobcu do doby, dokiaľ nedôjde k vysporiadaniu vzťahov k neoprávnenej stavbe

bytového domu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, a to na základe rozhodnutia súdu o vyporiadaní
práva, dovtedy je užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovanými stavbou bytového domu súp.
č. 5319 takým zásahom do práv žalobcu, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou
základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žalovaní sa
obohacujú čiastkou, ktorú by žalobca dosiahol za prenájom tohto pozemku.

Na základe uvedeného si žalobca uplatňuje voči žalovaným vydanie náhrady za obmedzovanie
vlastníckeho práva k pozemku vo výške primeraného nájomného za obdobie od 8.9.2009 do 7.9.2011
vrátane vo výške trhového nájomného.

Žalovaní so žalobou nesúhlasili a túto žiadali v plnom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že majú za to, že
žaloba o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je voči nim podaná nedôvodne s tým, že nie sú
pasívne legitimovanými účastníkmi v predmetnom spore.

Uviedli, že pokiaľ niekto žalobcu zákonom obmedzil v rozhodnom období pre toto konanie, nešlo o

individuálnyakt,aleogenerálneriešeniezákonomprijatýmparlamentomSlovenskejrepublikyvovzťahu
k všetkým bytom v Slovenskej republike a súvisiacim pozemkom subjektom odlišným od žalovaných.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinnými dôkazmi, a to: návrhom, listom vlastníctva
č. 13 522, výpisom listu vlastníctva č. 8097, kópiou katastrálnej mapy zo dňa 1.10.2008,

žiadosťou bytového družstva Prešov o zápis do katastra nehnuteľností, nálezom Ústavného súdu
č. 4ÚS70/2011-46, zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi prenajímateľom G..
F. O. a Sklocentrum - JUMART s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi
prenajímateľom EKOPAK REAL, s.r.o. a W. O., internetovou komunikáciou medzi navrhovateľom a
spoločnosťou EKOPAK REAL, s.r.o., zmluvou o podnájme uzatvorenou medzi nájomcom NOSTROMO

s.r.o. a INGSTAV GV s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi prenajímateľom
F. U. a ALIMAX s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov medzi spoločnosťou EKOPAK REAL,
s.r.o. a KARDAX, s.r.o., internetovou komunikáciou spoločnosti REAL FIN RK, s.r.o., prehlásením
spoločnosti GAMA INVESTMENT, s.r.o., prehlásením spoločnosti REAL FIN RK, s.r.o., potvrdením
spoločnosti REGIO-REAL, s.r.o., vyjadrením k trhovej cene nehnuteľnosti zo dňa 27.5.2011 spoločnosti

HUMAN PROSPERITY, zo spisom tunajšieho súdu 29C/208/201, rozhodnutím tunajšieho súdu
č. konania 28C/51/2009-146 zo dňa 31.1.2011, uznesením KS v Prešove 8C/O33/2011 zo dňa
20.2.2012, rozsudkom tunajšieho súdu 25C/196/2007-135 zo dňa 23.6.2008, rozsudkom KS v Prešove
3CO/16/2008 zo dňa 22.4.2009, rozsudkom Okresného súdu v Prešove 14C/97/2007 zo dňa 8.12.2010,
rozsudkom KS v Prešove 13Co 12/2011, rozsudkom KS v Prešove 29C/208/2001 zo dňa 24.1.2012,

rozsudkom OS Prešov 8C/383/2007-322, uznesením KS v Prešove č. 15CO/47/2011 zo dňa 22.6.2011,
rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 16C/333/2008-243 zo dňa 16.11.2010, rozsudkom tunajšieho súdu č.k.
9C/116/07-265 zo dňa 24.5.2010, rozsudkom KS v Prešove sp.zn. 3Co 86/2010 zo dňa 24.11.2010,
rozsudkom 12C/97/2007-339 zo dňa 31.10.2011, rozsudkom OS Prešov č.k. 11C/97/2007-309 zo dňa30.6.2010, rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 28C/51/2009-264 zo dňa 21.5.2012, rozsudkom tunajšieho
súdu sp.zn. 29C/208/2011 zo dňa 27.4.2012, rozhodnutím Ústavného súdu SR I ÚS 1/2012-17,
rozhodnutím KS v Prešove sp.zn. 17Co 24/2012 zo dňa 19.4.2012, rozhodnutím KS v Prešove č.k. 14Co

6/2012- 395 zo dňa 22.3.2012 ako aj ďalším spisovým materiálom a po zistení skutkového stavu vo
veci rozhodol rozsudkom č. k. 12C 209/2011 - 138 zo dňa 26. 6. 2012 tak, že žalobu zamietol.

Po podanom odvolaní zo strany žalobcu odvolací súdu znesením č. k. 6Co 226/2012-209 zo dňa
11.6.2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,

pričom uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v tom, že niet zákonnej
prekážky považovať primeranú náhradu za vecné bremeno za jednorazovú (práve opačne sa však
vyjadril v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky 7Cdo 26/2014 v neskoršom rozhodnutí zo dňa
24.3.2015). Odvolací súd poukázal na to, že vecné bremeno žalovaných v 1. až 5.rade v danom prípade
nepochybne vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca sa teda mohol od žalovaných domáhať
vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Zmenou vlastníckeho práva k pozemku nárok na vyplatenie

náhrady za zákonné vecné bremeno novému vlastníkovi nezanikol odvolací súd poukázal práve na
svoje rozhodnutie v sp.zn. 20Co 1/2011 (uvedeným rozhodnutím však odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej 13C 52/2009-173 zo dňa 1.12.2010 vydaný v obdobnej právnej veci,
ktorým súd 1. stupňa zamietol žalobu žalobcu).
V ďalšom odvolací súd vyjadril, že sa v zásade stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu (ktorý

zamietol návrh na prerušenie konania) vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 109 O.s.p., berúc však do
úvahy fakt, že ide o dovolacie konanie vo veci Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co 1/2011, v zmysle
zásady hospodárnosti predsa len má význam rozhodnutie dovolacom konaní z dôvodu vyrovnania sa s
právnym názorom Najvyššieho súdu v otázke jednorazovosti náhrady na zriadenie zákonného vecného
bremena, najmä ak ide o obdobný skutkový stav a rovnaké vecné bremeno. Z uvedených dôvodov

odvolací súd zrušil rozsudok súdu 1. stupňa

Následne prvostupňový súd prerušil konanie do právoplatnosti skončenia dovolacieho konania
vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo 26/2014, v ktorom sa rozhodovalo
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.6.2012 sp.zn. 20Co 1/2011.

O tomto dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom zo dňa 24.3.2015 tak, že
dovolanie zamietol.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že s názorom odvolacieho súdu v predmetnej veci,

že ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá jej jednorázovou náhradou, je správny, a
teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru
pričom poukázal aj na nález Ústavného súdu spisovej značky IV. ÚS 227/2012 zo dňa 3.5.2012, v ktorom
Ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver za "ústavne udržateľný". Ústavný súd v citovanom
nálezeakceptovalnázorKrajskéhosúdu(sp.zn.4Co66/2011),ojednorazovejnáhradezavznikvecného

bremena v obdobnom prípade tak, ako podľa tohto konajúceho krajského súdu "vyplýva, napríklad
z ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a so sťažovateľom predloženého rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Cdo 89/2008 vo veci vecného bremena ". Dovolací súd
uviedol, že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom
majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka,

pričomtuniejeosobitnáúpravaohľadom dĺžky premlčacejdoby,takžeplatívšeobecnápremlčaciadoba
v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa
mohlo vykonať prvý deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona
zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1.9.1993, trojročná premlčacia doba
teda uplynula 1.9.1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí. Ďalej uviedol,

že vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému
pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo
dlžníka (§ 111 Občianskeho zákonníka). Premlčacia doba začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom
predmetného pozemku, uplynula v roku 1996.

Pre úplnosť dovolací súd uviedol, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku, na ktorom sa
nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak spolu s prevodom vlastníckeho
práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremenak predmetnému pozemku, upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v
jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej
vlastníčke a nie samotnému žalobcovi. Rovnaký záver vyslovila aj Ústavný súd vo svojom náleze sp.zn.

III. ÚS 13/2010 zo dňa 20.1.2010.
Po tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd prvého stupňa vytýčil termín
pojednávania, a vo veci rozhodol na základe tohto skutkového stavu veci:

Na základe rozhodnutia okresného výstavbového Bytového družstva v Prešove zo dňa 30.10.1969 bola

prevedená výstavba bytových jednotiek na ulici Sabinovskej, pričom jednou z týchto stavieb bol aj bytový
dom súp. č. 5319 stojaci na parcele č. 1509 vedený na LV č. 8097 k. ú. Prešov.

Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli kúpnymi zmluvami v roku 1995 vlastníctvo k bytom
nachádzajúcim sa v bytovom dome súp. č. XXXX stojaci na parcele č. XXXXX vo vlastníctve žalovaného
vedenej na LV č. XXXXX k. ú. F..

Okrem iného sú žalovaní v 1. až 5. rade podielovými spoluvlastníkmi priestorov na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, žalovaný v 1.rade v podiele 1 a žalovaný v 2. rade v podiele 1, žalovaná
v 3.rade v podiele 1 a žalovaní v 4. a 5.rade v podiele 1 .

Na LV č. XXXX v časti C je zaznamenané, že k pozemku je zriadené vecné bremeno v zmysle ust. §
23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z..

Žalobcapozemokč.XXXXvedenýnaLVč.XXXXXnadobudoldoP.U.kúpnouzmluvouzodňa8.1.2007,
ktorej vklad bol povolený pod Q..

Právnapredchodkyňažalobcunadobudlavlastníctvokuvedenýmnehnuteľnostiamnazákladerozsudku
tunajšiehosúdupodsp.zn.12C4/1996zodňa4.5.2006,ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa27.12.2006.

Uvedeným rozsudkom bolo určené vlastnícke právo Márie Jurčišinovej k viacerým parcelám vrátane

parcely KN C č. XXXX. Ako vyplýva z tohto rozsudku, žalobkyňa zdedila predmetné parcely po F.
Q., zomrelej X.X.XXXX rozhodnutím Štátneho notárstva v Bratislave v dedičskej veci T., pričom išlo o
nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe k.ú. Prešov v zápisnici č. XXX v celosti pôvodne vedené
na P. Q. ako výlučného vlastníka týchto nehnuteľností. Rozhodnutie o prejednaní dedičstva nadobudlo
právoplatnosť dňa 9.1.1993.

Z obsahu predmetného spisu ako aj spisu Okresného súdu v Prešove 12C 97/2007, ktorým sa žalobca
voči žalovaným domáhal vyporiadania práv k neoprávnenej stavbe, je zrejmé, že pôvodná vlastníčka,
rovnako ani jej právni predchodcovia nedali súhlas so zriadením predmetného bytového domu na
parcele č. XXXX.

Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 12C 97/2007 sa domáhal voči
žalovaným vyplatenia náhrady za zriadenie vecného bremena.

Rozsudkom zo dňa 31.10.2011 bola žaloba žalobcu zamietnutá z dôvodu, že nárok žalobcovi na

zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena nebolo možné priznať s poukazom na
vznesenú námietku premlčania.

Podľa článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd - Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. vyhlásenie
alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za náhradu.
Podľa§135c)ods.1zák.č.40/1964Zb. Občianskehozákonníkavzneníneskoršíchprávnychpredpisov
(ďalej len OZ), ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh
vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len
"vlastník stavby").

Podľa § 135c) ods. 2 OZ, pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do
vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.Podľa § 135c) ods. 3 OZ, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby
aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva
k stavbe.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia
vlastníctvabytovanebytovýchpriestorovvbytovomdome,právaapovinnostivlastníkovtýchtobytových
domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k
pozemku.

Podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z., ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, 26) ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. 17)

Podľa § 151n ods. 1 OZ, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho
iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným

bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

Podľa § 151o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení
s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva

(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Podľa § 151o ods. 2 OZ, zmluvou môže zriadiť vecné bremeno vlastník nehnuteľnosti, pokiaľ osobitný
zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám.

Podľa § 151o ods. 3 OZ, ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup
vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno
v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

Predmetnou žalobou sa žalobca voči žalovaným domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
od 8.9.2009 do 7.9.2011 vo výške obvyklého nájomného s odôvodnením, že do doby, pokiaľ nedôjde k
vyporiadaniu vzťahu k neoprávnenej stavbe bytového domu súp. č. XXXX podľa § 135c Občianskeho
zákonníka na základe rozhodnutia súdu o vyporiadaní práv, dovtedy je užívanie pozemku vo vlastníctve
žalobcu žalovanými stavbou bytového domu súp. č. XXXX takým zásahom do práv žalobcu, ktorý je

v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôdažalovanýsatakýmtokonanímobohacujúočiastku,ktorúbyžalobca
dosiahol za prenájom tohto pozemku.
V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 215 m2 vedeného na LV č. XXXXX k. ú. F. a ako titul nadobudnutia je vedená

kúpna zmluva Q..

Na uvedenom pozemku je postavený bytový dom súp. č. XXXX so 4 bytmi, ktoré sú podľa LV č. XXXX
vo vlastníctve žalovaných. Na uvedenom liste vlastníctva je zároveň poznamenané, že k pozemku je
zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z..

Z ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká
k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľnosti.

Uvedené zákonné ustanovenie je jedným z tých, ktoré v zmysle ust. § 151o OZ konkretizuje možnosti

zriadenia vecného bremena zo zákona.

Zákonodarca v ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom, že v prospech vlastníkov bytov zriadil vecné
bremeno, ktoré spočíva v ich práve spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu

veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu.

Z uvedeného teda vyplýva, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome
bol už usporiadaný zákonnou úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanieprávnych vzťahov medzi vlastníkmi neoprávnenej stavby bytového domu a vlastníkom pozemkov
súdnym rozhodnutím v zmysle ust. § 135c OZ, na ktoré poukazuje žalobca v odôvodnení svojej žaloby.

Právny poriadok Slovenskej republiky definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka
veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné
bremená zriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou upravujúce činnosti, k
realizácii ktorých vznikli.

Akšpeciálnaúpravaozriadenívecnéhobremenazozákonaneobsahujeriešenietýkajúcesanáhradyza
obmedzenie vlastníckeho práva, táto situácia je riešiteľná aj využitím článku 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že obmedziť vlastnícke právo je možné len za náhradu.

Preto aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa čl. 23 ods. 5 vznikajú

za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z článku 1 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd
v kontexte aj s vysloveným právnym záverom v podobnej úprave Občianskeho zákonníka, konkrétne v
ust. § 135c ods. 3, ktorý upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu.

Je nesporné, že obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k parcele č. XXXX spočíva v zriadení vecného

bremena v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. XXXX umiestneného
na parc. č. XXXX.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z
vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku.

Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhl. č. 492/2004 Z. z.,

v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s
nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného
roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20-timi a pri právach časovo
obmedzenými počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-timi.

Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu,
v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté bremeno.

Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo

neobmedzenom vecnom bremene, napríklad v priebehu 10 rokov jeho trvania, by osoba oprávnená
z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť
finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške jeho všeobecnej hodnoty v zmysle zák. č. 492/2004 Z.z.,
teda vo výške hodnoty výhody vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka
zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode.

Z uvedeného vyplýva tak, ako už bolo vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.6.2011
pod sp. zn. 18Co 10/2010, 18Co 11/2011 v obdobnej právnej veci nárok na zaplatenie finančnej
náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku
vecného bremena, teda v účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. k 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej

nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné
bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je preto
možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol
úspešne domáhať finančnej náhrady.

Bolo preto vecou pôvodnej vlastníčky, v danom prípade P. U., či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní
alebo nie, keďže rozhodnutie Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 12C4/1996 je iba deklaratórne,
pretože sa nim len osvedčilo vlastnícke právo P. U. titulom dedenia, a to dňom 9.1.1986 smrťou
poručiteľky F. Q..Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporeného pozemku v roku 2007, spolu s prevodom vlastníckeho
práva na neho prešlo aj obmedzenie spočítajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k

predmetnému pozemku upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho
vlastníctve.Náhradanazaplatenieodplatyzaužívanievecnéhobremenavzniklaibapôvodnejvlastníčke
P. U. a nie samotnému žalobcovi.

Tento záver vyslovil aj Krajský súd v rozsudku 3Co165/2008 zo dňa 22.4.2009, Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. 3ÚS 13/2010 zo dňa 20.1.2010 ako aj II. ÚS 506/2011 zo dňa 3.11.2011.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru , že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za
obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. a
žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

Z ust. § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nositeľ oprávnenia z vecného bremena je

povinný znášať primerané náklady na zachovanie veci zaťaženej vecným bremenom a prípadne iné
výdavky s tým spojené.

Z uvedeného zákonného ustanovenia preto vyplýva, že vecné bremeno nie je možné celkom užívať
bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahrňuje výdavky spojené so zachovaním veci zaťaženej vecným

bremenom alebo s jej opravami.

Pokiaľ takéto náklady oprávnený z vecného bremena neznáša, získava tým bezdôvodné obohatenie za
predpokladu, že za neho bolo majiteľom veci platené to, čo mal po práve plniť sám.

Keďže žalobca takéto skutkové tvrdenia a dôkazy v konaní neprodukoval, súd sa nimi nezaoberal.

V konečnom dôsledku súd následne poukazuje na to, že žalovaní vzniesli aj námietku premlčania a
keďže ide o nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti, je nepochybne
právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná
premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz.
Predmetné právo sa mohlo vykonať prvý deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1.9.1993,
trojročná premlčacia doba teda uplynula 1.9.1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom

uplynutí dňa 7.9.2011.

Žalobca v odôvodnení žaloby poukazoval aj na nález Ústavného súdu IV. ÚS70/2011 zo dňa 23.6.2011,
ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21.4.2010, z
ktorého podľa názoru súdu priamo ani nepriamo nevyplýva zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu z

hmotnoprávnych dôvodov alebo nesprávneho právneho posúdenia s konštatáciou, že by bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 a
4 Listiny základných ľudských práv a slobôd a práva podľa článku 1 dodatkového protokolu Ústavný súd
sa obmedzil iba na konštatovanie porušenia základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku ods.

1 dohovoru z dôvodu, že strohé konštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia
okresného súdu a nevyporiadanie sa s podstatnými odvolacími námietkami rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 21.4.2010 pod sp.zn. 1Co 12/2010 nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo
základného práva na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nemá žiadnu právnu
relevanciu pre hmotnoprávne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu.

Súd rozhodol aj o návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý odôvodňoval rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove 8Co 165/2014 zo dňa 27.8.2015 s tým, že v tomto konaní došlo k jeho prerušeniu.

Odvolací súd v tom rozhodnutí konštatoval, že pri posúdení platnosti vzniku vecného bremena podľa
jeho názoru nemožno prehliadnuť nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 38/95 zo dňa
3.4.1996 a PL ÚS 4/2000 zo dňa 4.7.2000, ktorými v tamojšom konaní žalobca v odvolaní argumentoval.Zobochtýchtonálezovtotižvyplýva,ženútenéobmedzenievlastníckehoprávanemôževzniknúťpriamo
zákonom, ale len na základe zákona.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
Citované ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. upravuje tzv. predbežnú (prejudiciálnu) otázku.
Rozumie sa ňou taká otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Na jej vecné rozhodnutie

však nie je príslušný súd, pred ktorým prebieha dané súdne konanie, ale iný orgán, prípadne súd. Ide
teda o otázku, ktorá môže byť predmetom samostatného konania.
Pokiaľ sa takáto zákonom predpokladaná prekážka vyskytne počas súdneho konania, je len na úvahe
súdu, či konanie preruší alebo bude v konaní pokračovať ďalej, pretože z dikcie ustanovenia § 109 ods.
2 O.s.p. nevyplýva povinnosť súdu konanie prerušiť.
Po preskúmaní všetkých podmienok v danom prípade návrh žalobcu na prerušenie konania súd

zamietol, nakoľko prerušenie konania tak, ako to navrhol žalobca, by bolo v rozpore s hospodárnosťou
a účelnosťou konania. Prípadné konanie na Ústavnom súde nemožno považovať, za tzv. predbežnú
otázku, inak v obdobných konaniach vo veci samej, na ktoré sud poukázal aj v tomto rozhodnutí, a
jedno z nich dokonca bolo dôvodom aj prerušenia konania, sú toho času už právoplatné. V prípade
podaného odvolania bude už na úvahe odvolacieho súdu, či posúdi túto otázku tak, ako ju odôvodnil

senát Krajského súdu 8CO. Pre prípad však, že by Ústavný súd dospel vo svojom závere, že došlo
k posunu pri formulácii právnej vety pléna Ústavného súdu - vo vzťahu k ustanoveniu § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z., skončenie prvostupňového konania v tejto právnej veci zodpovedá zásade
hospodárnosti.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal náhradu trov konania úspešným

účastníkom.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

V danej právnej veci došlo k vyčísleniu trov konania právnym zástupcom žalovaných v zákonom
stanovenej lehote.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. platnej v čase rozhodovania.

Podľa§9ods.1vyhl.
č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví
podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré

advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa§9ods.2vyhl.
č. 655/2004 Z.z. , základná
sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto vyhláške.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 14 ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej

odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
a) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu
rozhodnutia o plnení v splátkach,
b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo
zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

Podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu zakaždý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol.

Čo sa týka režijného paušálu, tu súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 8. 2010, sp.
zn. 5Sžo/205/2010, v tom zmysle, že režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri
zastupovaní viacerých osôb v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ide o spoločné úkony, a
preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 50 %.

Súd vychádzal z toho, že žalovaní v 1. až 5.rade, boli v konaní v postavení samostatných spoločníkov

Poskytnuté úkony právnej služby právnym zástupcom žalovaných teda súd hodnotil, ako pri
samostatnom spoločenstve, avšak ako spoločné úkony (žalovaní si síce zvolili totožného právneho
zástupcu, ale každý si mohol zvoliť samostatne svojho právneho zástupcu t. j. každý mohol mať inú

osobu advokáta prípadne advokátsku kanceláriu).

Náhrada trov konania za jednotlivých žalovaných za tieto poskytnuté úkony:
- prevzatie a príprava zastúpenia 20.9.2011 (hodnota sporu 1.251,04 eur) - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1
písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. - 61,41 eur,

- písomné podanie vo veci samej 22.9.2011 - 50 % za odmeny za 1 úkon právnej pomoci nakoľko išlo
o spoločný úkon zastupovaní viacerých osôb zo strany právneho zástupcu žalovaných - 30,70 eur,
- písomné podanie vo veci samej 20.4.2012 - 30,70 eur,
- účasť na pojednávaní dňa 26.6.2012 - 30,70 eur,
- písomné podanie vo veci samej z 5.9.2012 - vyjadrenie k odvolaniu - 30,70 eur,

- účasť na verejnom vyhlásení uznesenia Krajského súdu Prešov dňa 11.6.2013 - 7,68 eur
- vyjadrenie vo veci samej dňa 4.11.2013 - 30,70 eur,
- účasť na pojednávaní dňa 18.2.2014 - 30,70 eur
- písomné podanie odvolanie proti uzneseniu súdu 1. stupňa zo dňa 20.3.2014 - 15,35 eur
- účasť na pojednávaní dňa 29.9.2015 - 30,70 eur

- spolu to predstavuje sumu 330,04 eur.

Právny zástupca zastupoval piatich žalovaných 5 x 330,04 = 1.650,20 eur, k tomu bolo potrebné
pripočítať režijný paušál, ktorý však súd priznal bez ohľadu na to, koľkých žalovaných právny zástupca
zastupoval, avšak ku každému úkonu za úkony vykonané v roku 2011 - 2 x 7,41 eur, za úkony vykonané

v roku 2012- 3 x 7,63 eur, za úkony vykonané v roku 2013 - 2 x 7,81 eur, za úkony vykonané v roku 2014
- 2 x 8,04 eur, za úkony vykonané od roku 2015 - 1 x 8,39 = 77,80 eur. Spolu trovy právneho zastúpenia
predstavujú sumu (1.650, 20 eur + 77,80 eur)= 1.728 eur. Keďže právny zástupca žalovaných je platcom
DPH, súd priznal aj 20 % DPH zo základu dane 1.728 eur, čo predstavuje sumu 345,60 eur, spolu
2.073,60 eur.

Súd nepriznal účtované za úkon právnej pomoci vykonaný dňa 22.9.2011, a to písomné podanie vo veci
samejuplatnenúprávnymzástupcomsumuza1úkonprávnejpomociukaždéhozožalovanýchvovýške
61,41 eur, ale len 50 % nakoľko išlo o vyjadrenie za každého žalovaného samostatne, avšak totožné.

Pretože žalovaní v 1. až 5.rade ktorým súd priznal náhradu trov konania, boli v konaní právne zastúpení,
platobným miestom na poukázanie priznanej sumy na náhradu trov, a to v celom rozsahu, je v zmysle
ust. § 149 ods.1 O.s.p. účet (VÚB, a.s. IBAN : X. XXXX XXXXXX XXXX XXXX, BIC: X., VS: XXXXXXXX)
ich právneho zástupcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.