Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 13, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215227243
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215227243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: N.. J. W., B. XX.X.XXXX,
X.: W. B. J. XXX, zastúpený Barger Prekop s. r. o., advokátska kancelária so sídlom: Mostová 2,
Bratislava, IČO: 36 869 724 proti žalovanému: UniCredit Leasing Slovakia, a. s, so sídlom Šancová 1/A,
Bratislava, IČO: 35 730 978, zastúpený: NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Cintorínska 3/A, Bratislava, IČO: 35 874 465, o zaplatenie 32.840,- Eur s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaII,č.k.50Cpr/7/2015-259,zodňa29.9.2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II., č. k. 50Cpr/7/2015 - 259 zo dňa 29.9.2017 p
o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od
žalovaného zaplatenia 32. 840,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 14.05.2015 do
zaplatenia titulom nevyplatenia peňažného bonusu za rok 2014. Zároveň súd prvej inštancie zaviazal
žalobcu voči žalovanému na náhradu trov konania o výške 100 %.

2. Žalobca odôvodnil svoj nárok tým, že ako výkonný riaditeľ spoločnosti žalovaného pôsobiaci v rôznych
obdobiach v ďalších manažérskych funkciách v rámci skupiny UniCredit, podľa dohodnutých podmienok
mohol získať ročný bonus za rok 2014 pri maximálnom splnení kvantitatívnych a kvalitatívnych
kritérií vo výške 40.000,- Eur. Koncom apríla 2015 UniCredit komunikoval žalobcovi, že jeho ročný
bonus za rok 2014 bol na návrh predsedu predstavenstva UniCredit dňa 28.4.2015 schválený
aj v materskej spoločnosti. Na osobnom stretnutí dňa 30.04.2015 mu bolo uvedené predsedom

predstavenstvaUniCreditu,žejehoročnýbonusprenižšieplneniekvantitatívnychakvalitatívnychkritérií
mu bol schválený len vo výške 32.840 Eur, avšak vyplatenie ročného bonusu za rok 2014 predseda
predstavenstva UniCredit podmienil skončením pracovného pomeru so žalobcom dohodou. Žalobca
ponuku neprijal a trval na vyplatení peňažného bonusu za rok 2014. Ako dôsledok odmietnutia skončiť
pracovný pomer dohodou zo strany žalobcu, UniCredit vykonal dňa 25.5.2015 účelovú organizačnú
zmenu a zrušil žalobcovu pracovnú pozíciu a dňa 1.6.2015 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a odmietol žalobcovi vyplatiť peňažný bonus za rok 2014

s tým, že žalobcovi nárok na tento bonus nevznikol z dôvodu, že neprijal ponuku skončenia pracovného
pomeru dohodou.3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom poukázal na čl. 5 bod 2 pracovnej
zmluvy uzatvorenej so žalobcom, podľa ktorej zamestnancovi môže na základe osobitne dohodnutých
podmienok vzniknúť nárok na vyplatenie ďalších prostriedkov ako súčasť mzdy, pričom tieto podmienky

a ich presná špecifikácia musia byť dohodnuté osobitnou písomnou dohodou, ktorá má tvoriť
nedeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, ako jej príloha. Pokiaľ zmluvné strany v príslušnom kalendárnom
roku osobitnou dohodou nedohodnú znenie takýchto osobitných podmienok, platí, že zamestnanec
vykonáva svoju prácu výhradne za mzdu. Vyplatenie ďalších prostriedkov ako súčasť dohodnutej
mzdy môže teda a nemusí vzniknúť a je podmienený uzatvorením osobitnej dohody a so súhlasom

zamestnávateľa. Žiadne rozhodnutie žalovaného, ktoré by zakladalo právny nárok na vznik bonusu za
rok 2014 neexistuje. Dôvodom, pre ktorý žalovaný neschválil žalobcovi bonus za rok 2014 bol ten,
že žalobca nesplnil podmienky, ktoré schválenie bonusu podmieňovali. Tieto skutočnosti boli aj zo
strany žalovaného prostredníctvom predsedu predstavenstva tlmočené žalobcovi, a to aj pri osobnom
rozhovore, ako aj e-mailovou komunikáciou ešte z októbra 2014. Žalovaný ďalej uviedol, že ak žalobca
odvodzoval svoj domnelý nárok na bonus za rok 2014 aj od návrhu Dohody o skončení pracovného

pomeru, takýto návrh nemá konštitutívny účinok vo vzťahu k nenárokovateľnej zložke mzdy. Aj napriek
tomu, že žalobca podmienky na priznanie peňažného bonusu za rok 2014 nesplnil a napriek absencii
akéhokoľvek rozhodnutia žalovaného, žalovaný ponúkol žalobcovi vyplatenie bonusu ako osobitnej
odmeny pri uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru. Súčasťou predmetného návrhu bolo
aj vyplatenie odstupného žalobcovi nad rámec zákonného nároku. Uvedené bolo ponukou žalovaného

na zmierlivé ukončenie pracovného pomeru. Túto ponuku (ofertu) žalobca odmietol a tá stratila svoju
záväznosť. Nemôžu z nej tak plynúť ani žiadne dôsledky.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 43 a § 118 zákona
č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce (ďalej aj ZP), ako aj § 43a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.-

Občianskeho zákonníka, a vychádzal zo skutkového zistenia na základe vykonaného dokazovania,
keď mal preukázané, že žalobca so žalovaným (právnym predchodcom) uzatvoril dňa 1.12.2005
pracovnú zmluvu, podľa ktorej pôsobil ako výkonný riaditeľ v spoločnosti CAC LEASING Slovakia, a.s.
(od 02.04.2007 UniCredit Leasing Slovakia, a.s.). Podľa tejto pracovnej zmluvy si dohodol mzdové
podmienky (čl. 5 predmetnej zmluvy), v zmysle ktorých prináležala žalobcovi mesačná mzda vo výške

5.476,99 Eur (165.000,-Sk), ako aj možnosť vyplatenia ďalších mzdových prostriedkov, kedy vzniká
nárok na vyplatenie ďalších mzdových prostriedkov na základe osobitnej písomnej dohody, ktorá je
súčasťou dohodnutej mzdy. Dohodnuté v tejto časti pracovnej zmluvy (čl. 5 bod 2) bolo, že pokiaľ
zmluvné strany v príslušnom kalendárnom roku osobitnou dohodou nedohodnú znenie osobitných
podmienok, platí, že zamestnanec vykonáva svoju prácu výhradne za mzdu dohodnutú ako mesačnú

mzdu.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že
žalobca v čase od 1.2.2013 do 31.1.2015 pracoval pre žalovaného s dohodnutým miestom výkonu práce
UniCredit Leasing CZ, a.s. v Prahe, kde bol členom predstavenstva, a že od 27.10.2014 dohodnutým

miestomvýkonuprácebolaopäťBratislava.ŽalobcavykonávaltakfunkciuvýkonnéhoriaditeľaUniCredit
Leasing Slovakia, a.s. a v čase od 6.10.2007 do 28.4.2015 pôsobil aj ako podpredseda predstavenstva
UniCredit Leasing Slovakia, a.s. a súčasne bol členom predstavenstva UniCredit Leasing CZ, a.s..
Spornou skutočnosťou bol nárok žalobcu na vyplatenie peňažného bonusu za rok 2014, keď v
rozhodnom čase (od 1.1.2014 do 31.12.2014) bol členom predstavenstva UniCredit CZ do 28.04.2015

a podpredsedom predstavenstva UniCredit do 4.6.2015. Tiež v roku 2014 na základe pracovnej zmluvy
vykonával funkciu výkonného riaditeľa UniCredit.

6. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že vyplatenie bonusu za príslušný kalendárny
rok zamestnancom žalovaného, ako aj členom predstavenstva podlieha schváleniu zamestnávateľom.

Žalovaný však osobitne a špecificky nemá upravený vnútorný predpis, ktorý by špecifikoval postup
zamestnávateľa pri určovaní podmienok vyplatenia bonusu členom predstavenstva. Z uvedeného
vyplýva, že potom sa na žalobcu vzťahuje dohoda o mzde upravená v pracovnej zmluve, podľa ktorej
nárok na vyplatenie bonusu mu prislúcha až potom, ako bude uzatvorená osobitná písomná dohoda
medzi ním a zamestnávateľom. Žalobca sa žalobou domáhal vyplatenia bonusu za rok 2014 titulom

výkonu práce u žalovaného, pričom súd prvej inštancie vychádzal z hodnotenia UniCredit v roku 2014,
podľa score karty, kde bol žalobca hodnotený v počte bodov 75,61. Z uvedeného hodnotenia vyplynulo,
že žalobca nedosiahol počet bodov 80 (minimálny počet bodov na získanie nároku na bonus), ale
dosiahol počet bodov len 75,61 a nárok na bonus za 2014 teda žalobcovi nevznikol. Iné hodnoteniežalovaný na žalobcu nevykonal. Súd prvej inštancie posudzoval tú skutočnosť, že žalobca sa vyplatenia
bonusu za rok 2014 od žalovaného domáhal okrem iného aj na tom základe, že po jeho odvolaní z
funkcie člena predstavenstva UniCredit CZ mu žalovaný ponúkol výplatu bonusu za rok 2014 písomne

v sume 32.840 Eur s podmienkou, že ukončí s ním pracovný pomer dohodou. V tomto smere sa súd
prvej inštancie stotožnil so žalovaným, pričom uviedol, že postup žalovaného je potrebné posudzovať
ako návrh ( ofertu), ktorý nemá konštitutívny účinok vo vzťahu k nenárokovateľnej zložke mzdy. Pokiaľ
žalobca poukázal na to, že v návrhu je uvedená konkrétna výška bonusu, v tomto smere nebolo v konaní
preukázané, že takáto výška navrhovaného bonusu bola žalovaným aj schválená, a to ani v čase od

8.4.2015 do 28.4.2015, ani dňa 5.5.2015. Naopak, v konaní bolo preukázané, že žalobca mal vykázané
predbežné hodnotenie v počte bodov menej ako 80, čo na vyplatenie bonusu nepostačovalo.

7. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 43 a §118 Zákonníka práce uviedol, že zákon
jednoznačne definuje mzdu a jej zložky, pričom žalobca a žalovaný sa v pracovnej zmluve zo dňa
1.12.2005 jednoznačne dohodli o možnosti popri mzde vyplatiť žalobcovi aj bonus, ako nenárokovateľnú

zložku mzdy, pričom vyplatenie bonusu bolo podmienené písomnou dohodou. Súd prvej inštancie
v prejednávanom prípade písomnú dohodu, ktorá je podmienkou výplaty bonusu žalobcovi, nemal
predloženú a z dokazovania vyplynulo, že návrh na uzatvorenie takejto písomnej dohody ani v minulosti
nebol medzi účastníkmi sporu predkladaný. Konštatoval, že ak žalovaný v minulosti vyplácal žalobcovi
bonusy bez písomnej dohody, možno vyvodiť záver, že tzv. score karta podpísaná zamestnancom

bola podkladom a návrhom k vydaniu rozhodnutia zamestnávateľa, ktorým bonus schváli respektíve
neschváli. Na základe týchto skutočností, keď v konaní nebolo preukázané, že žalobca kritéria na
vyplatenie bonusu za rok 2014 splnil, že score kartu podpísal, a že bolo o
jeho bonuse a jeho výške aj zamestnávateľom rozhodnuté, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) v zmysle zásady úspechu a žalovanému priznal plný nárok
na náhradu trov konania.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie s
odôvodnením, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam; nesprávne právne a arbitrárne posúdil údajnú neexistenciu nároku žalobcu na bonus za rok
2014 a navyše nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi a tvrdeniami žalobcu, čím sú dané odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania nesprávne stanovil podmienky pre vyplatenie bonusu
za rok 2014, keď dospel k záveru, že žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu prislúcha až potom, ako

bude uzatvorená osobitná písomná dohoda medzi ním a zamestnávateľom. Tento záver však podľa
žalobcu odporuje vykonanému dokazovaniu, nakoľko podľa článku 5 ods. 2 pracovnej zmluvy strany si
môžu písomne dohodnúť podmienky, pri splnení ktorých žalobcovi vznikne nárok na ročný bonus. Ide
o dohodu o podmienkach, nie dohodu o konkrétnej výške bonusu. Z uvedeného vyplýva, že pre vznik
nároku na ročný bonus postačuje, aby si strany písomne dohodli podmienky, za ktorých splnenia vzniká

zamestnancovinároknaročnýbonus,aabyposkončenípríslušnéhorokazamestnávateľvýškuročného
bonusu oznámil zamestnancovi. Inými slovami, pre vznik nároku na konkrétny bonus sa nevyžaduje
osobitná dohoda alebo podpísanie vyhodnotenej score karty oboma stranami. Medzi stranami nebolo
sporné, že si v zmysle článku 5 ods. 2 pracovnej zmluvy v score karte dohodli podmienky pre vznik
nároku na bonus za rok 2014. Dohodnutá score karta má formu elektronickej tabuľky. Svedkyňa pani N..

T. T., pritom s ohľadom na score kartu žalobcu potvrdila, že ak žalobca získal minimálne 80 bodov v roku
2014, potom žalobcovi vznikol nárok na bonus za rok 2014 vo výške 31.651,33 Eur. Žalobca namieta, že
súd prvej inštancie poukazuje na požiadavku písomnej formy dohody o podmienkach pre vznik nároku
na bonus stanovenej v článku 5 ods. 2 pracovnej zmluvy a argumentuje, že mu nebola takáto písomná
forma score karty predložená. Je pravdou, že článok 5 ods. 2 Pracovnej zmluvy hovorí o „písomnej“

dohode o podmienkach pre vznik bonusu. Žalovaný však nikdy nenamietal, že dohodnutá score karta
uložená u zamestnávateľa v elektronickej podobe je neplatná pre rozpor s dohodnutou požiadavkou
jej písomnosti. Okresný súd nie je oprávnený poprieť platnosť podmienok dohodnutých v score karte
bez toho, aby žalovaný vzniesol námietku relatívnej neplatnosti pre nedostatok písomnej formy score
karty podľa § 40a Občianskeho zákonníka. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka je právny úkon, ktorý

nebol urobený v dohodnutej forme platný, ibaže by sa jeho neplatnosti niektorá zo strán dovolala, pričom
takejto neplatnosti sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. Keďže žiadna zo strán sa neplatnosti
dohodnutej score karty pre okresným súdom nedovolávala, okresný súd z právneho hľadiska nemohol
posúdiť dohodnutú score kartu tak, že odporuje požiadavke písomnosti a neprihliadnuť na ňu. Ak takokresný súd urobil, rozhodol prekvapivo a arbitrárne a založil tým odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP. Rovnako žalobca namieta, že skutočnosť, či následne vyhodnotenú score kartu podpísal
alebo nepodpísal, je irelevantná pre posúdenie toho, či si strany podmienky na vznik nároku dohodli.

9. Žalobca ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
nesprávne uzavrel, že žalovaný neoznámil žalobcovi výšku bonusu za rok 2014, a že nárok na bonus za
rok2014nevznikol.Vrozsudkusúdprvejinštancieuviedol,žežalovanývsprievodnomlistežalovanéhoz
18.5.2015 k ponuke dohody o skončení pracovného pomeru pod „bonusom za rok 2014 v celkovej výške

32.840,- Eur“ nemal na mysli ročný bonus za rok 2014, ale ad hoc sumu súvisiacu so snahou žalovaného
ukončiť žalobcov pracovný pomer dohodou. Zistenie súdu prvej inštancie je nesprávne, nakoľko fakt,
že suma 32.840,- Eur je ročným bonusom za rok 2014, potvrdzuje nielen samotný text listu žalovaného
z 18.5.2015, ale aj následné správanie žalovaného. Konkrétne, žalovaný aj listom z 2.6.2015, ktorý
podpísali dvaja členovia predstavenstva žalovaného potvrdil, že oznámená suma 32.840,- Eur bola
„bonus za rok 2014“. Žalobca uvádza, že v dobrej viere považoval oznámený ročný bonus vo výške

32.840,- Eur za ročný bonus 2014. Oznámený bonusu 2014 vo výške 32.840,- Eur bol vyššia suma,
než minimálna suma 31.651,33 Eur, na ktorú by mal žalobca nárok, ak by splnil podmienky dohodnuté
v Score karte aspoň na 80 bodov. Oznámenie prišlo pritom v čase, keď sa u žalovaného schvaľovali
ročné bonusy, pričom žalovaný neoznámil žalobcovi, že by podmienky na vyplatenie ročného bonusu
nesplnil. Naopak, žalovaný mu ústne oznámil, že splnil dohodnuté podmienky a vysvetlil mu, prečo mu

nepriznal nárok na ročný bonus na maximálne možnej úrovni. Žalobcovi teda vznikol nárok na bonus
2014, keď mu bol v máji 2015 oznámený a podľa článku 6 Pracovnej zmluvy sa stal splatný v najbližšom
výplatnom termíne (a teda - odhliadnuc od sporného bodu, či žalovaný ústne oznámil žalobcovi vznik
nároku na bonus už v apríli 2014 - najneskôr k 15. júnu 2014).

10. Žalobca ďalej nesúhlasí s právnou kvalifikáciou listu žalovaného z 18.5.2015, ktorý súd prvej
inštancie považoval s poukazom na § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka za návrh na uzavretie zmluvy.
Uvedenému odporuje fakt, že žalobca a žalovaný mali dohodnutú score kartu, podľa ktorej podmienkou
pre vznik nároku na ročný bonus za rok 2014 bolo splnenie určitých kvalitatívnych a kvantitatívnych
kritérií. Score karta neoprávňovala žalovaného vznášať dodatočné podmienky pre vznik nároku na ročný

bonus, a preto list žalovaného z 18.5.2015 síce môže byť ponukou na ukončenie pracovného pomeru
dohodou podľa § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale vo vzťahu k bonusu 2014 je oznámením nároku
s konštitutívnymi účinkami. Inými slovami, žalobca nemusel prijať žiadne podmienky uvedené v liste
žalovaného z 18.5.2015 na to, aby mu vznikol nárok na bonus za rok 2014.

11. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviaže
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 32.840,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od
14.5.2015 do zaplatenia, prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
a odvolacím súdom v plnom rozsahu. Alternatívne navrhuje odvolaciemu súd rozsudok zrušiť a vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne
správny. Žalobcovi nárok na vyplatenie peňažného bonusu za rok 2014 nevznikol, nakoľko žalobca
nesplnil podmienky na vznik nároku na bonus za rok 2014, keď nedosiahol potrebný počet bodov na
vznik nároku na bonus a neexistuje rozhodnutie žalovaného, ktorým by priznal žalobcovi vyplatenie

bonusu. Žalovaný opätovne zdôraznil, že zo znenia pracovnej zmluvy (čl. 5 bod 2) jednoznačne vyplýva,
že nárok zamestnanca na vyplatenie ďalších prostriedkov, ako súčasti dohodnutej mzdy vzniká len
po splnení podmienok dohodnutých v osobitnej písomnej dohode a so súhlasom zamestnávateľa.
Tieto dve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, ktorý správne konštatoval, že vyplatenie bonusu na príslušný kalendárny rok zamestnancom

žalovaného, ako aj členom predstavenstva podlieha jednak schváleniu zamestnávateľom a taktiež
splnením podmienok ustanovených v osobitnej písomnej dohode. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že
pre vznik nároku zamestnanca na ročný bonus postačuje splnenie podmienok, na ktorých sa strany
písomnedohodliaoznámeniezamestnávateľaovýškeročnéhobonusu,tototvrdeniepovažuježalovaný
za nepravdivé. Okrem splnenia podmienok, na ktorých sa strany písomne dohodli, pre vznik nároku

na ročný bonus je dôležité rozhodnutie zamestnávateľa, či tento ročný bonus vyplatí a v akej výške.
Tvrdenie žalobcu je v rozpore so samotným znením pracovnej zmluvy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
nárok zamestnanca na ročný bonus je fakultatívny a môže vzniknúť len na základe splnenia podmienok
osobitne dojednaných medzi stranami a rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa. K rovnakémuzáveru dospel aj súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu ,
že postup a závery súdu prvej inštancie sú arbitrárne, že odporujú skutkovým zisteniam a že sú
výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobca uviedol argumentáciu súdu prvej inštancie,

v zmysle ktorej súd poukázal na požiadavku písomnej formy dohody o podmienkach pre vznik nároku
na bonus podľa článku 5. bod 2. pracovnej zmluvy a taktiež poukázal na skutočnosť, že takáto
písomná forma score karty mu nebola predložená. Žalobca pritom poukázal aj na § 40a Občianskeho
zákonníka. Podľa názoru žalobcu taktiež neobstojí záver súdu, že žalobca dňa 26.5.2015 vyhodnotenú
a vytlačenú score kartu nepodpísal, a teda že odmietol návrh (ofertu) žalovaného. Tieto tvrdenia

žalobcu považuje žalovaný za nesprávne a vytrhnuté z kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Zdôraznil, že žalobca nedosiahol potrebný minimálny počet bodov na to, aby mu mohol vzniknúť nárok
na peňažný bonus. Žalobca túto skutočnosť vo svojom odvolaní opomenul. Pokiaľ by sa aj súd prvej
inštancie nezaoberal formálnou stránkou dohody a score kartu, ktorú žalobca nepodpísal, vyhodnotil
ako dohodu o podmienkach pre vznik nároku na bonus, podstatné je, že žalobca dosiahol hodnotenie
vo výške 75,61 bodov, čo znamená, že nárok na bonus za rok 2014 mu nemohol vzniknúť. Pokiaľ ide

o postup žalovaného pri určení podmienok, ktoré musí zamestnanec splniť, aby mu mohol vzniknúť
nárok na vyplatenie bonusu, tie žalovaný preukázal prostredníctvom výsluchu svedkov, ktorí uviedli, že
začiatkom každého kalendárneho roka sa stanovujú pre žalovaného určité ciele, ktoré sa prerozdeľujú
a zamestnancom sa vydávajú tzv. score karty. Tieto score karty sú následne na prelome mesiaca
marec / apríl vyhodnocované manažérmi, ktorí ich po vyhodnotení v bodoch zasielajú na oddelenie

ľudských vzťahov, kde sa následne pri výpočte ročného bonusu postupuje podľa tabuliek a interných
predpisov. V roku 2014 platilo, že pokiaľ zamestnanec splnil minimálny počet, a to 80 bodov, mohol mu
vzniknúť nárok na bonus vo výške 31.651,33 Eur, a teda podľa pravidiel platných pre rok 2014 žalobca
nesplnil minimálny počet bodov na to, aby mu mohol vzniknúť nárok na bonus. Podľa názoru žalovaného
súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že tzv. score karta podpísaná zamestnancom bola

podkladom pre vydanie rozhodnutia žalovaného, či bonus schváli alebo nie, avšak vzhľadom na to, že
žalobca predmetnú score kartu nepodpísal, súd prvej inštancie vyvodil záver, že predmetná dohoda
nebola uzavretá. Nesprávna je podľa názoru žalovaného aj argumentácia žalobcu, ktorý svoj nárok
na vyplatenie bonusu za rok 2014 vyvodil z listu žalovaného zo dňa 18.5.2015 a 2.6.2015, v ktorom
ponúkol žalobcovi vyplatenie šesť-násobku mesačnej mzdy v zmysle pracovnej zmluvy a bonusu za rok

2014 v celkovej výške 32.840,- Eur za podmienky skončenia pracovného pomeru dohodou. Žalobca
nesprávne vysvetľuje túto skutočnosť ako dôkaz toho, že mu nárok na bonus vznikol. Žalovaný naopak
uviedol, že ak by žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie bonusu, tak by mu bol bonus s najväčšou
pravdepodobnosťou vyplatený už v mzde za mesiac apríl (teda okolo 10.5.2015). Žalovaný by tak nemal
žiaden dôvod ponúkať žalobcovi bonus 18.5.2016 resp. 2.6.2015. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi

ponúkal peňažné plnenie rovnajúce sa potenciálnemu bonusu za rok 2014 je dôkazom, že žalobcovi
nárok na bonus za rok 2014 z dôvodov špecifikovaných v skorších podaniach nevznikol. Žalovaný
okrem toho v rámci konania predložil súdu prvej inštancie viaceré listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie bonusu, ani ako zamestnancovi žalovaného, ani ako
členovi predstavenstva žalovaného. Žalovaný poukazuje opakovane na časový sled udalostí vydania

predložených listinných dôkazov, nakoľko jednoznačne potvrdzujú, že žalovaný nemohol žalobcovi
ústne oznámiť na osobnom stretnutí, ktoré sa konalo na konci apríla 2015, že mu vznikol nárok na
vyplatenie bonusu za rok 2014, keďže žiadne takéto rozhodnutie žalovaného neexistuje. Žalobca dostal
návrh dohody v čase, kedy bolo jasné, že neexistuje písomne schválený bonus. Bonus uvedený v liste
zo dňa 18.5.2015 a 2.6.2015 nie je bonusom v zmysle pracovnej zmluvy, ale predstavuje sumu, ktorú

bol žalovaný ochotný vyplatiť žalobcovi v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou, vzhľadom
na dlhotrvajúci pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a za účelom jeho zmierlivého
ukončenia. Žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

13. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Pre rozhodnutie v danej veci bolo potrebné zodpovedať otázku, či bol žalovaný povinný vyplatiť
žalobcovi peňažný bonus (ďalšie peňažné plnenie popri mzde) za rok 2014.15. Podľa § 118 odsek 1 zákona č. 311/2001 Z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj Zákonník práce)
je zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

16. Podľa § 118 odsek 2 Zákonníka práce je mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo
sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú

pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi
zo zisku po zdanení.

17. Z hľadiska teórie a ustálenej judikatúry možno konštatovať, že mzda zamestnanca je základným
nárokom prislúchajúcim zamestnancovi za vykonanú prácu, a že okrem mzdy za vykonanú prácu
môžu byť zamestnancovi poskytované aj iné peňažné plnenia, a to ako nárokovateľné (obligatórne)

alebo nenárokovateľné (fakulatatívne) peňažné plnenia. Zároveň platí, že pokiaľ zamestnávateľ v
pracovnejzmluve,kolektívnejzmluve,prípadne vrámcisvojichinternýchpredpisovupravíodmeňovanie
zamestnancov ako nenárokovateľnú zložku mzdy (napríklad odmeny, prémie, bonusy...) ide o
fakultatívne plnenie zamestnávateľa, ktorého vyplatenia sa od zamestnávateľa nemožno úspešne
domáhať, pokiaľ zamestnávateľ konštitutívnym rozhodnutím nerozhodol o jej priznaní, respektíve

nepriznaní. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie príjme alebo neprijme a aký bude mať prípadné
rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2009 zo dňa 27.5.2010). Pre posúdenie
dôvodnosti uplatneného nároku v spore o zaplatenie peňažného bonusu je teda rozhodujúce, či boli
naplnené predpokladyprevznik tohtonároku,alebonie.Ztohtopohľadujepotomvýznamné rozlíšenie,

či požadované plnenie predstavuje mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť v prípade
splnenia dohodnutých predpokladov a podmienok ( tzv. nároková zložka mzdy) alebo ide o takú zložku
mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní ( tzv.
nenároková zložka mzdy).

18. V súdenej veci predpoklady, za ktorých má byť žalobcom ako zamestnancom žalovaného v
pracovnej pozícii výkonný riaditeľ poskytnuté uplatnené plnenie, boli dohodnuté v pracovnej zmluve
žalobcu v článku 5 odsek 2 pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a žalobcom dňa 1.12.2005.
Podľa tohto dojednania sa žalovaný a žalobca dohodli, že na základe osobitne dohodnutých podmienok
môže zamestnancovi vzniknúť nárok na vyplatenie ďalších prostriedkov ako súčasť dohodnutej mzdy,

pričom tieto podmienky a ich presná špecifikácia musia byť dohodnuté osobitnou písomnou dohodou,
ktorá bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť tejto pracovnej zmluvy ako jej príloha. Pokiaľ zmluvné strany v
príslušnom kalendárnom roku osobitnou dohodou nedohodnú znenie takýchto osobitných podmienok
platí, že zamestnanec vykonáva svoju prácu výhradne za mzdu určenú v súlade s ustanovením odseku
1 článku 5, ktorá je tým jedinou dohodnutou mzdovou podmienkou. Predmetné dojednanie o vyplatení

ďalších peňažných prostriedkov neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na ktorú vzniká bez
ďalšieho nárok pri splnení stanovených predpokladov. Priznanie ďalších peňažných prostriedkov, v
danom prípade pomenované ako bonus za uplynulý rok 2014, je viazané na súhlasný prejav vôle
žalovaného a žalobcu premietnutý do osobitnej písomnej dohody, ako neoddeliteľnej súčasti - prílohy
pracovnej zmluvy. Zo znenia označeného článku 5 bod 2 pracovnej zmluvy žalobcu, ako aj vymedzenia

nároku na ďalšie peňažné prostriedky slovom „môže“ je zrejmé, že táto zložka je nenárokovateľná,
nakoľko posúdenie kvality práce, podmienok pre priznanie alebo iných kritérií, je len na žalovanom,
od ktorého rozhodnutia bude závisieť priznanie fakultatívneho nároku, respektíve predloženie návrhu
na uzavretie osobitnej písomnej dohody s označením podmienok a špecifikácie ďalších peňažných
prostriedkov nad mzdu určenú v pracovnej zmluve žalobcovi. Treba poukázať na to, že v súdenej

veci je rozhodným výlučne pracovnoprávny vzťah medzi žalovaným ako zamestnávateľom žalobcu,
jeho zamestnancom v pracovnej pozícii výkonný riaditeľ na základe pracovnej zmluvy zo dňa
1.12.2005. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaný kvalitu práce zamestnanca hodnotí
prostredníctvom tzv. score karty, ktorá sa zamestnancom vydáva na začiatku kalendárneho roka, a do
ktorej sa na jednotlivých zamestnancov prerozdeľujú cieľové úlohy spoločnosti. Tieto po ukončení roka

vyhodnocujú manažéri žalovaného. Zamestnanci žalovaného sú bodovaní a podľa výsledku počtu
bodov v score karte je rozhodnuté, či im prislúcha peňažný bonus alebo nie. Súd prvej inštancie mal
svedkyňou N.. T. T., manažérky ľudských vzťahov žalovaného preukázané, že vo vzťahu k peňažnému
bonusu za rok 2014 prijal žalovaný pravidlo, že tento bonus patrí tým zamestnancom, ktorý dosiahliviac ako 80 bodov hodnotenia, podľa score karty, pričom počtu bodov 80 zodpovedala peňažná istina
31. 651,33 Eur. Žalovaný však kvalitu práce žalobcu vyhodnotil počtom bodov 75,61, teda počtom
bodov, ktorý na vyplatenie bonusu nestačil. Vyhodnotenie kvality práce zamestnanca je autonómnym

právom zamestnávateľa. Preto aj v prípade, ak by táto score karta po jej potvrdení zamestnancom
(podpísaní) bola podkladom pre rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní a nepriznaní bonusu a mala
teda plniť funkciu dohody o nároku na ďalšie prostriedky podľa článku 5 odsek 2 pracovnej zmluvy
žalobcu, nemožno v súdenej veci konštatovať, že žalovanému vznikol uplatnený nárok. Pokiaľ žalobca
argumentoval tým, že mu žalovaný nárok vznikol, pretože mu to žalovaný reprezentovaný predsedom

predstavenstva žalovaného N.. Y. T. ústne oznámil, odvolací súd poukazuje na to, že ide o tvrdenie
nepreukázané a odporujúce priebehu skutkového deja ustáleného súdom prvej inštancie, pričom v tejto
časti odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

19. Rozhodnutie žalovaného o tom, že žalovanému priznáva peňažný bonus za rok 2014 vo výške 32.
840,- Eur nie je možné odvodiť ani z návrhu žalovaného zo dňa 18.5.2015, ktorým žalovaný žalobcovi

predniesol podmienky dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný v návrhu tejto dohody ponúkol
žalobcovi vyplatenie šesť násobku mesačnej mzdy a vyplatenie bonusu za rok 2014 v sume 32. 840,-
Eur a to za predpokladu, že sa žalobca v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou
vzdá všetkých ostatných prípadných nárokov, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú, ako aj za
dodržanie zákazu konkurencie. Len z pomenovania istiny 32. 840,-Eur bonusom za rok 2014, ktorú

žalovaný ponúkol žalobcovi ako jednorázové vysporiadanie vzájomných práv a povinnosti, nie je
možné bez preukázania splnenia podmienok vyplývajúcich z článku 5 odsek 2 pracovnej zmluvy
žalobcu vyvodiť konštitutívny účinok tejto nenárokovateľnej zložky mzdy. Ak by totiž na základe
rozhodnutia žalovaného žalobcovi nárok na bonus za rok 2014 patril, nesmel by žalovaný jeho
vyplatenie podmieňovať splnením iných povinností zo strany žalobcu, ako to urobil v predmetnom

návrhu. Výška ponúknutej bonusovej istiny nekorešponduje žiadnemu dôkazu, ktorý by podporoval
tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný, ako jeho zamestnávateľ rozhodol tak, že mu uplatnený nárok
patrí. Žalobca ponuku žalovaného neprijal a preto sa označený návrh nemohol stať ani žalovateľným
právnym nárokom a to titulom dohody uzavretej na základe tohto návrhu.

20. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti , keď sporný ročný bonus nie je nárokovateľnou
zložkou mzdy a žalovaný predmetné peňažné plnenie žalobcovi nepriznal, súd prvej inštancie
postupoval správne keď žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Obsah odvolania žalobcu nie
je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacíchdôvodovvýslovnevňomuvedených,pričomanivodvolacomkonanínebolizistenétakénové

rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. S
poukazom na uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 odseky
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva

na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd
zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.23. Na záver dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že v záhlaví písomného
vyhotovenia rozsudku je v označení bydliska žalobcu zrejmá nesprávnosť, keď súd prvej inštancie
namiesto správneho označenia bydliska žalobcu W. B. J. XXX, D. W. B. P. XXX. Túto písomnú chybu

je potrebné opraviť.

2 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).