Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/65/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217248
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217248.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátuJUDr.ĽubiceMedveckej,PhD.aJUDr.JánaVanka,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/387/2012-50
zo dňa 24. februára 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur
ako náhrady škody a sumy 324,54 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/458/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
od 01.01.2013, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocivzneníúčinnomdo01.01.2013,§41
ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2010
do 31.05.2011. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/458/2010 súd zistil, že oprávnený dňa

26.05.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislava
zápisnicu, ktorá obsahovala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej T. L., na základe exekučného
titulu, ktorým bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16521/09 zo dňa 19.10.2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.11.2009 a vykonateľnosť dňa 12.11.2009. Súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý dňa 16.07.2010 doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ku ktorej žiadosti pripojil zápisnicu obsahujúcu návrh na vykonanie exekúcie

zo dňa 26.05.2010, zmluvu o úvere uzavretú medzi navrhovateľom a povinným zo dňa 23.01.2009,
plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16521/09 zo dňa 19.10.2009, výpis
z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd vyzval dňa 04.08.2010 oprávneného na predloženie
overenej fotokópie zmenky, na ktorú výzvu reagoval oprávnený dňa 06.09.2010, predtým založil do
spisu sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní
zo dňa 30.08.2010, ktorá je všeobecná a bola založená do viacerých exekučných spisov. Exekučný

súd uznesením zo dňa 11.10.2010 sp. zn. 7Er/458/2010-16 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. K tomuto záveru exekučný súd dospel po preskúmanížiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy o úvere. Proti tomuto
uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (správne malo byť odvolací súd z dôvodu späťvzatia odvolania

oprávneným odvolacie konanie zastavil). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2010. Súd
prvého stupňa aj s poukazom na ustálenú judikatúru dospel k záveru, že neboli splnené zákonné
podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ
namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že preskúmaval exekučný titul, ktorá
činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal neoprávnene

a spôsobil tým prieťahy v konaní a rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote,
ale po viac ako 176 dňoch. Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal, či exekučný súd dodržal
zákonnú 15 dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu
škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa §
9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa jeho názoru príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez

zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené
v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o

udelenie poverenia bola súdu doručená 16.07.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 11.10.2010, t.j.
rozhodol takmer po troch mesiacoch. Je nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako
to ustanovuje § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto prípade uviedol, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia (16.07.2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že

exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 176 dní, je nepravdivé a
zavádzajúce. Mal za to, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci po viac ako troch
mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu,
keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V spise sa nenachádzajú žiadne
urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, okrem všeobecnej sťažnosti zo

dňa 30.08.2010. Ďalej poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie
povereniaodvolaniepodal,odvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňapotvrdil.Spoukazom
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nie je možné posudzovať postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny. Exekučný
súd dňa 11.10.2010 uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom

exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Navrhovateľ v písomnom
stanovisku uvádza minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučných
spisoch nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe omeškania uvádzaným navrhovateľom v
návrhu 176 dní s exekučným spisom, navyše sú z obdobia, keď ani nebolo začaté exekučné konanie,
preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré sú dôkazom toho, že navrhovateľ

ako oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej
majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd
teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných
právnychpredpisovadostupnejsúdnejjudikatúrytakNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,Ústavného
súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES), nemôže mať za následok jeho nesprávny

úradný postup v tomto konaní a následne nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú nesprávnym
úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho
nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého dôvodu navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody si žalobca
uplatnil výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., dôvodiac, že príslušný súd svojim postupom porušil

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp.
bez zbytočných prieťahov v konaní. V súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom
znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie

je platné od 01.01.2013. Aj keď návrh bol podaný v roku 2012, súd bol toho názoru, že predmetné
ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia
tohto konania. Súd prvého stupňa zároveň návrh navrhovateľa považoval za dostatočne špecifikovaný,nepovažovalhozapredčasnepodanýanizapremlčaný.Malzato,ženavrhovateľnapriekpredloženému
znaleckému posudku nepreukázal existenciu skutočnej škody a ani jej výšky v danej veci, ktorá mu
mala nesprávnym postupom exekučného súdu vzniknúť. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že

na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
vo veci a preto sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol
zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú ujmu. V rámci exekučného konania
mal súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu
správnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskejdoložky,čipriebehrozhodcovského

konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,
I. ÚS 16/2002). Zároveň v danej veci neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní či nečinnosť súdu.
Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania
rozhodolpodľa§142ods.1OSP,pričomodporcovi,ktorýbolvkonanívcelomrozsahuúspešnýnáhradu
trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu

so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásenímrozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody

v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 324,54 eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 7Er/458/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 176 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,

keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody prieskumnej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len
námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného

rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa §
120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa
vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti
konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti

s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 7Er/458/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 26.05.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 16.07.2010. O žiadosti o udelenie poverenia
súd rozhodol po doložení dokladov oprávneným (kópie Zmluvy o úvere) a to uznesením č. k.
7Er/458/2010-16 zo dňa 11.10.2010, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenú Okresnému súdu Levice dňa 16.07.2010.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2010. Proti predmetnému uzneseniu oprávnený podal

odvolanie oprávnený, ktoré následne zobral späť, a preto Krajský súd v Nitre uznesením č. k.
5CoE/17/2011-40 zo dňa 10.02.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne Okresný súd Levice
uznesenímč.k.7Er/458/2010-47zodňa05.10.2011exekučnékonaniezastavil.Rozhodnutienadobudlo
právoplatnosť dňa 04.11.2011.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia

súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok
pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,

pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd
podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Je potrebné uviesť, že pozornosti odvolacieho súdu neušla skutočnosť, že súd prvého stupňa pri
posudzovaní zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

aplikovalustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomod01.06.2010napriektomu,že
exekučné konanie začalo dňa 26.05.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, a teda mal správne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného do 01.06.2010. Navrhovateľ však vo svojom odvolaní túto skutočnosť nenamietal,
preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania uvedený nedostatok neskúmal, pretože

nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval
oprávneného, aby doplnil listinné dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne
po doručení všetkých listín oprávneným, exekučný súd bez meškania rozhodol tak, že zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty a k
nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré
všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani

prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase

podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.