Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 12, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/209/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224780
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8111224780.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: F. U., nar. XX. XX.

XXXX, bytom T. XX, F., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove,
Jesenná 8, proti žalovaným: 1/ G.. U. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. X. X, 2/ U. Č., nar. XX. XX.
XXXX, bytom F., F. X. X, 3/ Ľ. W.-O., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. - N.Á., O. XX, 4/ G.. P. W.-O.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom O., Q. N. XX, Č., 5/ G.. Y. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., X. X, 6/ G..
P.A. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. XX, žalovaní v 1/ a 2/ rade a 4/ až 6/ rade zastúpení PALŠA
A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO:
36492086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaný v 1.rade m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na zaplatenie náhrady trov konania v
rozsahu 100 % trov konania, žalovaný v 2.rade m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na zaplatenie
náhrady trov konania v rozsahu 100 % trov konania, žalovaný v 3. a 4. rade spoločne a nerozdielne m a

j ú vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na zaplatenie náhrady trov konania v rozsahu 100 % trov konania,
žalovaní v 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne m a j ú vo vzťahu žalobcovi n á r o k na zaplatenie
náhrady trov konania v rozsahu 100 % trov konania, pričom o ich výške rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 7. 9. 2011 žiadal zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie
sumy 1.251,04 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. 9. 2011 do zaplatenia, žalovaného v 2.
rade na zaplatenie sumy 1.251,04 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. 9. 2011 do zaplatenia,
žalovaného v 3. rade na zaplatenie sumy 1.263,93 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. 9.

2011 do zaplatenia, žalovaných v 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.263,93
EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. 9. 2011 do zaplatenia titulom náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva.

2. Predmetnú žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.
ú. Prešov zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C č. XXXX - zastavaná plocha a
nádvorieovýmere215m2.Natejtonehnuteľnostisanachádzabytovýdomsúp.č.XXXXzapísanýnaLV

č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 6. rade (v súčasnosti len žalovaní v 1. až 5. rade).
Poukázal na to, že o neoprávnenú stavbu sa jedná vtedy, pokiaľ bola postavená na cudzom pozemku,
hocinatostavebníknemalprávnynárokumožňujúcimutútostavbunacudzompozemkupostaviť.PodľaÚstavnej judikatúry je pre klasifikáciu neoprávnenej stavby, ako neoprávnenej irelevantné, či stavebník
mal stavebné povolenie alebo nie.

3. V konaniach vedených na Okresnom súde v Prešove, podľa vyjadrenia žalobcu, týkajúcich sa
bytových domov stojacich na parcelách č. XXXX až XXXX na ulici F. X., bolo preukázané, že bytové
domy sú postavené bez súhlasu vlastníka pozemku právneho predchodcu žalobcu a preto sa jedná o
stavby neoprávnené.

4. Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. však nedošlo k vysporiadaniu
vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom, preto
podľa názoru žalobcu špeciálny právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadavať
právny vzťah podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady vlastníka
stavby.

5. Podľa názoru žalobcu žalovaní sa mýlia, pokiaľ majú za to, že žalobca má trpieť užívanie jeho
pozemku stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných bezplatne - bez poskytnutia primeranej
náhrady z dôvodu, že na pozemku viazne vecné bremeno v zmysle ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993
Z. z., pretože nemôže byť obmedzený zo zákona, nakoľko je to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, keďže žalobca môže byť

obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona.

6. Žalobca poukázal na to, že podľa záverov súdnej praxe, v prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez
platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu
cudzej veci. Výška náhrady sa pre tento prípad odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez

právneho dôvodu účastník majúci za povinnosť majetkový prospech vydať. Preto podľa názoru žalobcu
do doby, dokiaľ nedôjde k vysporiadaniu vzťahov k neoprávnenej stavbe bytového domu podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, a to na základe rozhodnutia súdu o vyporiadaní práva, dovtedy je užívanie
pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovanými stavbou bytového domu súp. č. XXXX takým zásahom do
práv žalobcu, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žalovaní sa obohacujú čiastkou, ktorú by
žalobca dosiahol za prenájom tohto pozemku.

7. Na základe uvedeného si žalobca uplatnil voči žalovaným vydanie náhrady za obmedzovanie
vlastníckeho práva k pozemku vo výške primeraného nájomného za obdobie od 8. 9. 2009 do 7. 9. 2011

vrátane vo výške trhového nájomného.

8. Žalovaní so žalobou nesúhlasili a túto žiadali v plnom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že majú za to, že
žaloba o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je voči nim podaná nedôvodne s tým, že nie sú
pasívne legitimovanými účastníkmi v predmetnom spore.

9. Uviedli, že pokiaľ niekto žalobcu zákonom obmedzil v rozhodnom období pre toto konanie, nešlo o
individuálnyakt,aleogenerálneriešeniezákonomprijatýmparlamentomSlovenskejrepublikyvovzťahu
k všetkým bytom v Slovenskej republike a súvisiacim pozemkom subjektom odlišným od žalovaných.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinnými dôkazmi, a to: návrhom, listom
vlastníctva č. XXXXX, výpisom listu vlastníctva č. XXXX, kópiou katastrálnej mapy zo dňa 1. 10.
2008, žiadosťou bytového družstva Prešov o zápis do katastra nehnuteľností, nálezom Ústavného
súdu č. 4ÚS70/2011-46, zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi prenajímateľom
G.. F. O. a Sklocentrum - JUMART s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi

prenajímateľom EKOPAK REAL, s.r.o. a W. O., internetovou komunikáciou medzi navrhovateľom a
spoločnosťou EKOPAK REAL, s.r.o., zmluvou o podnájme uzatvorenou medzi nájomcom NOSTROMO
s.r.o. a INGSTAV GV s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou medzi prenajímateľom
F. U. a ALIMAX s.r.o., zmluvou o nájme nebytových priestorov medzi spoločnosťou EKOPAK REAL,
s.r.o. a KARDAX, s.r.o., internetovou komunikáciou spoločnosti REAL FIN RK, s.r.o., prehlásením

spoločnosti GAMA INVESTMENT, s.r.o., prehlásením spoločnosti REAL FIN RK, s.r.o., potvrdením
spoločnosti REGIO-REAL, s.r.o., vyjadrením k trhovej cene nehnuteľnosti zo dňa 27. 5. 2011 spoločnosti
HUMAN PROSPERITY, so spisom tunajšieho súdu 29C/208/201, rozhodnutím tunajšieho súdu č.
konania 28C/51/2009-146 zo dňa 31. 1. 2011, uznesením KS v Prešove 8C/O33/2011 zo dňa 20. 2.2012, rozsudkom tunajšieho súdu 25C/196/2007-135 zo dňa 23. 6. 2008, rozsudkom KS v Prešove
3Co/16/2008 zo dňa 22. 4. 2009, rozsudkom Okresného súdu v Prešove 14C/97/2007 zo dňa 8. 12.
2010, rozsudkom KS v Prešove 13Co/12/2011, rozsudkom KS v Prešove 29C/208/2001 zo dňa 24. 1.

2012, rozsudkom OS Prešov 8C/383/2007-322, uznesením KS v Prešove č. 15Co/47/2011 zo dňa 22.
6. 2011, rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 16C/333/2008-243 zo dňa 16. 11. 2010, rozsudkom tunajšieho
súduč.k.9C/116/07-265zodňa24.5.2010,rozsudkomKSvPrešovesp.zn.3CO/86/2010zodňa24.11.
2010, rozsudkom 12C/97/2007-339 zo dňa 31. 10. 2011, rozsudkom OS Prešov č.k. 11C/97/2007-309
zo dňa 30. 6. 2010, rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 28C/51/2009-264 zo dňa 21. 5. 2012, rozsudkom

tunajšieho súdu sp.zn. 29C/208/2011 zo dňa 27. 4. 2012, rozhodnutím Ústavného súdu SR I ÚS
1/2012-17, rozhodnutím KS v Prešove sp.zn. 17Co/24/2012 zo dňa 19. 4. 2012, rozhodnutím KS v
Prešove č.k. 14Co/6/2012- 395 zo dňa 22. 3. 2012 ako aj ďalším spisovým materiálom a po zistení
skutkového stavu vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 209/2011-138 zo dňa 26. 6. 2012 tak, že
žalobu zamietol.

11. Po podanom odvolaní zo strany žalobcu odvolací súdu znesením č. k. 6 Co 226/2012 - 209 zo
dňa 11. 6. 2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie, pričom uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v tom, že niet
zákonnej prekážky považovať primeranú náhradu za vecné bremeno za jednorazovú (práve opačne sa
však vyjadril v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 26/2014 v neskoršom rozhodnutí

zo dňa 24.03.2015). Odvolací súd poukázal na to, že vecné bremeno žalovaných v 1. až 5. rade (v
súčasnosti 1. až 6. rade) v danom prípade nepochybne vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca
sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Zmenou vlastníckeho
práva k pozemku nárok na vyplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno novému vlastníkovi nezanikol
odvolací súd poukázal práve na svoje rozhodnutie v sp.zn. 20Co/1/2011 (uvedeným rozhodnutím však

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej 13C 52/2009-173 zo dňa 1. 12.
2010 vydaný v obdobnej právnej veci, ktorým súd 1. stupňa zamietol žalobu žalobcu). V ďalšom odvolací
súd vyjadril, že sa v zásade stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu (ktorý zamietol návrh na
prerušenie konania) vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 109 O.s.p. berúc však do úvahy fakt, že ide o
dovolacie konanie vo veci Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co 1/2011 v zmysle zásady hospodárnosti

predsa len má význam rozhodnutie dovolacom konaní z dôvodu vyrovnania sa s právnym názorom
Najvyššieho súdu v otázke jednorazovosti náhrady na zriadenie zákonného vecného bremena, najmä
ak ide o obdobný skutkový stav a rovnaké vecné bremeno. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil
rozsudok súdu 1. stupňa

12. Následne prvostupňový súd prerušil konanie do právoplatnosti skončenia dovolacieho konania
vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo/26/2014, ktorom sa rozhodovalo
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 6. 2012 sp. zn. 20Co/1/2011.

13. O tomto dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 3.

2015, tak že dovolanie zamietol. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí, dospel k záveru, že s názorom
odvolacieho súdu v predmetnej veci, že ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá
jej jednorázovou náhradou je správny, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru pričom poukázal aj na nález Ústavného súdu spisovej značky
IV. ÚS 227/2012 zo dňa 3. 5. 2012, v ktorom Ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver

za „ústavne udržateľný“. Ústavný súd v citovanom náleze akceptoval názor Krajského súdu (sp.zn.
4Co/66/2011), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom prípade tak, ako
podľa tohto konajúceho krajského súdu „vyplýva, napríklad z ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka a so sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
4Cdo/89/2008 vo veci vecného bremena“. Dovolací súd uviedol, že nárok vo forme náhrady peňažného

plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu
v zmysle § 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom
dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo
dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvý deň účinnosti
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom

tento zákon nadobudol účinnosť 1. 9. 1993, trojročná premlčacia doba teda uplynula 1. 9. 1996 a návrh
na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí. Ďalej uviedol, že vo veci nie je relevantnou
skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko
na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka (§ 111 Občianskehozákonníka). Premlčacia doba začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, a bez ohľadu na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku,
uplynula v roku 1996.

14. Pre úplnosť dovolací súd uviedol, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku, na ktorom sa
nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak spolu s prevodom vlastníckeho
práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena
k predmetnému pozemku, upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v

jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej
vlastníčke a nie samotnému žalobcovi. Rovnaký záver vyslovil aj Ústavný súd vo svojom náleze sp.zn.
III. ÚS 13/2010 zo dňa 20. 1. 2010.

15. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 12C/209/2011-294 zo dňa 29. 9. 2015 tak, že žalobu zamietol
a žalobcu zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania.

16. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca.

17. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku platného a účinného od
1. 7. 2016 (ďalej len „CSP“) - Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP - Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

19. Súd druhej inštancie preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť, z oznámenia o úmrtí vyžiadaného odvolacím súdom bolo zistené,

že žalovaná v 3. rade zomrela dňa 30. 4. 2015 a rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa
29. 9. 2015, v čase rozhodovania teda súd konal ako so žalovanou v 3. rade F.. H. W. O., ktorá
však nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania. Konanie pred súdom tak bolo postihnuté závažnou
procesnou vadou, pre ktorú nemohlo byť považované za správne. Odvolací súd s poukazom na uvedené
skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej
správnosti a ani ďalším, námietkami uvedenými v odvolaní.

20. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26. 9. 2017 č.k. 12C/209/2011-404, rozhodol, že bude
pokračovať v konaní s právnymi nástupcami pôvodnej žalovanej v 3. rade. V záhlaví tohto rozhodnutia

uvedení ako žalovaní v 3. a 4. rade.

21. Následne vo veci rozhodol na základe tohto skutkového stavu veci:

22. Na základe rozhodnutia okresného výstavbového Bytového družstva v Prešove zo dňa 30. 10. 1969

bola prevedená výstavba bytových jednotiek na ulici X., pričom jednou z týchto stavieb bol aj bytový dom
súp. č. XXXX stojaci na parcele č. XXXX vedený na LV č. XXXX, k. ú. F..

23. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli kúpnymi zmluvami v roku 1995 vlastníctvo k
bytom nachádzajúcim sa v bytovom dome súp. č. XXXX stojaci na parcele č. XXXXX vo vlastníctve

žalovaného vedenej na LV č. XXXXX, k. ú. F..

24. Okrem iného sú žalovaní v 1. až 5. rade podielovými spoluvlastníkmi priestorov na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu žalovaný v 1. rade v podiele 1 a žalovaný v 2. rade v podiele
1, žalovaná v 3. rade v podiele 1 a žalovaní v 4. a 5 rade v podiele 1 .

25. Na LV č. XXXX v časti C je zaznamenané, že k pozemku je zriadené vecné bremeno v zmysle ust.
§ 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z..26. Žalobca pozemok č. 1509 vedený na LV č. XXXXX nadobudol po P. U. kúpnou zmluvou zo dňa 8.
1. 2007, ktorej vklad bol povolený pod Q..

27. Právna predchodkyňa žalobcu nadobudla vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam na základe
rozsudku tunajšieho súdu pod sp. zn. 12C/4/1996 zo dňa 4. 5. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 27. 12. 2006.

28. Uvedeným rozsudkom bolo určené vlastnícke právo P. U. k viacerým parcelám vrátane parcely KN

C č. XXXX, ako vyplýva z tohto rozsudku, žalobkyňa zdedila predmetné parcely po F. Q., zomrelej X. X.
XXXX rozhodnutím Štátneho notárstva v Bratislave v dedičskej veci D87/86, pričom išlo o nehnuteľnosti
zapísanévpozemkovejknihek.ú.F.vzápisnicič.XXXvcelosti,pôvodnevedenénaP.Q.akovýlučného
vlastníka týchto nehnuteľností. Rozhodnutie o prejednaní dedičstva nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 1.
1993.

29. Z obsahu predmetného spisu ako aj spisu Okresného súdu v Prešove 12C/97/2007, ktorým sa
žalobca voči žalovaným domáhal vyporiadania práv k neoprávnenej stavbe je zrejmé, že pôvodná
vlastníčka, rovnako ani jej právni predchodcovia, nedali súhlas so zriadením predmetného bytového
domu na parcele č. XXXX.

30. Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 12C/97/2007 sa domáhal voči
žalovaným vyplatenia náhrady za zriadenie vecného bremena.

31. Rozsudkom zo dňa 31. 10. 2011 bola žaloba žalobcu zamietnutá z dôvodu, že nárok žalobcovi
na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena nebolo možné priznať s poukazom na

vznesenú námietku premlčania.

32. Podľa článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd - Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
vyhlásenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme a to na
základe zákona a za náhradu.

33. Podľa § 135c) ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej len „OZ“), ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže
súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil
(ďalej len „vlastník stavby“).

34. Podľa § 135c) ods. 2 OZ, pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do
vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

35. Podľa § 135c) ods. 3 OZ, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom

stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho
práva k stavbe.

36. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z., tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia
vlastníctvabytovanebytovýchpriestorovvbytovomdome,právaapovinnostivlastníkovtýchtobytových

domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k
pozemku.

37. Podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, 26) ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

38. Podľa § 151n ods. 1 OZ, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho
iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

39. Podľa § 151o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení
s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

40.Podľa§151oods.2OZ,zmluvoumôžezriadiťvecnébremenovlastníknehnuteľnosti,pokiaľosobitný
zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám.

41. Podľa § 151o ods. 3 OZ, ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup
vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno

v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

42. Predmetnou žalobou sa žalobca voči žalovaným domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva od 8. 9. 2009 do 7. 9. 2011 vo výške obvyklého nájomného s odôvodnením, že do doby,
pokiaľ nedôjde k vyporiadaniu vzťahu k neoprávnenej stavbe bytového domu súp. č. XXXX podľa §
135c Občianskeho zákonníka na základe rozhodnutia súdu o vyporiadaní práv, dovtedy je užívanie

pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovanými stavbou bytového domu súp. č. XXXX takým zásahom do
práv žalobcu, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žalovaný sa takýmto konaním obohacujú
o čiastku, ktorú by žalobca dosiahol za prenájom tohto pozemku.

43. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 215 m2 vedeného na LV č. XXXXX, k. ú. F. a ako titul nadobudnutia je
vedená kúpna zmluva Q..

44. Na uvedenom pozemku je postavený bytový dom súp. č. XXXX so 4 bytmi, ktoré sú podľa LV č.

XXXX vo vlastníctve žalovaných. Na uvedenom liste vlastníctva je zároveň poznamenané, že k pozemku
je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z..

45. Z ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku,
vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľnosti.

46. Uvedené zákonné ustanovenie je jedným z tých, ktoré v zmysle ust. § 151o OZ konkretizuje možnosti
zriadenia vecného bremena zo zákona.

47. Zákonodarca v ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom

pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom, že v prospech vlastníkov bytov
zriadil vecné bremeno, ktoré spočíva v ich práve spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu
zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu.

48. Z uvedeného teda vyplýva, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome

bol už usporiadaný zákonnou úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanie
právnych vzťahov medzi vlastníkmi neoprávnenej stavby bytového domu a vlastníkom pozemkov
súdnym rozhodnutím v zmysle ust. § 135c OZ, na ktoré poukazuje žalobca v odôvodnení svojej žaloby.

49.PrávnyporiadokSlovenskejrepublikydefinujevecnébremenoakoprávoniekohoinéhonežvlastníka

veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné
bremená zriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou upravujúce činnosti, k
realizácii ktorých vznikli.

50. Ak špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, táto situácia je riešiteľná aj využitím článku 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že obmedziť vlastnícke právo je možné len za náhradu.

51. Preto aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa čl. 23 ods. 5

vznikajú za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z článku 1 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd v kontexte aj s vysloveným právnym záverom v podobnej úprave Občianskeho zákonníka,
konkrétne v ust. § 135c ods. 3, ktorý upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu.52. Je nesporné, že obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k parcele č. XXXX spočíva v zriadení
vecného bremena v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. XXXX
umiestneného na parc. č. XXXX.

53.Finančnánáhradazazriadenievecnéhobremenajenepochybnemajetkovýmprávomvyplývajúcimz
vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku.

54. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhl. č. 492/2004 Z. z.,
v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s
nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného
roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20-imi a pri právach časovo

obmedzenými počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-imi.

55. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia
žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté bremeno.

56. Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo
neobmedzenom vecnom bremene napríklad v priebehu 10 rokov jeho trvania, by osoba oprávnená
z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť
finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške jeho všeobecnej hodnoty v zmysle zák. č. 492/2004 Z.

z., teda vo výške hodnoty výhody vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka
zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode.

57. Z uvedeného vyplýva tak, ako už bolo vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.
6. 2011 pod sp. zn. 18Co10/2010, 18Co/11/2011 v obdobnej právnej veci nárok na zaplatenie finančnej

náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku
vecného bremena, teda v účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 1. 9. 1993. Ďalší vlastník zaťaženej
nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca, už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné
bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je preto
možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol

úspešne domáhať finančnej náhrady.

58. Bolo preto vecou pôvodnej vlastníčky, v danom prípade P. U., či si nárok na túto finančnú náhradu
uplatní alebo nie, keďže rozhodnutie Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 12C/4/1996 je iba
deklaratórne, pretože sa ním len osvedčilo vlastnícke právo P. U. titulom dedenia, a to dňom X. X. XXXX

smrťou poručiteľky F. Q..

59. Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporeného pozemku v roku 2007, spolu s prevodom vlastníckeho
práva na neho prešlo aj obmedzenie spočítajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k
predmetnému pozemku upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho

vlastníctve.Náhradanazaplatenieodplatyzaužívanievecnéhobremenavzniklaibapôvodnejvlastníčke
P. U.G. a nie samotnému žalobcovi.

60. Tento záver vyslovil aj Krajský súd v rozsudku 3Co/165/2008 zo dňa 22. 4. 2009, Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3ÚS/13/2010 zo dňa 20. 1. 2010, ako aj II. ÚS 506/2011 zo

dňa 3. 11. 2011.

61. Na základe uvedeného súd dospel k záveru , že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za
obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. a
žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

62. Z ust. § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nositeľ oprávnenia z vecného bremena
je povinný znášať primerané náklady na zachovanie veci zaťaženej vecným bremenom a prípadne iné
výdavky s tým spojené.63. Z uvedeného zákonného ustanovenia preto vyplýva, že vecné bremeno nie je možné celkom užívať
bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahrňuje výdavky spojené so zachovaním veci zaťaženej vecným

bremenom alebo s jej opravami.

64. Pokiaľ takéto náklady oprávnený z vecného bremena neznáša, získava tým bezdôvodné obohatenie
za predpokladu, že za neho bolo majiteľom veci platené to, čo mal po práve plniť sám.

65. Keďže žalobca takéto skutkové tvrdenia a dôkazy v konaní neprodukoval, súd sa nimi nezaoberal.

66. V konečnom dôsledku súd následne poukazuje na to, že žalovaní vzniesli aj námietku premlčania
a keďže ide o nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti, je nepochybne
právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná

premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz.
Predmetné právo sa mohlo vykonať prvý deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. 9.
1993, trojročná premlčacia doba teda uplynula 1. 9. 1996 a návrh na začatie konania bol
podaný po jej márnom uplynutí dňa 7. 9. 2011.

67. Žalobca v odôvodnení žaloby poukazoval aj na nález Ústavného súdu IV. ÚS70/2011 zo dňa 23. 6.
2011, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1Co/12/2010 zo dňa 21. 4.
2010, z ktorého podľa názoru súdu priamo ani nepriamo nevyplýva zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu z hmotnoprávnych dôvodov alebo nesprávneho právneho posúdenia s konštatáciou, že by bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článku
11 ods. 1 a 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd a práva podľa článku 1 dodatkového protokolu
Ústavný súd sa obmedzil iba na konštatovanie porušenia základného práva žalobcu na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa
článku ods. 1 dohovoru z dôvodu, že strohé konštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého

rozhodnutia okresného súdu a nevyporiadanie sa s podstatnými odvolacími námietkami rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 4. 2010 pod sp. zn. 1Co/12/2010 nezodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu.

68. Na základe uvedeného predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nemá žiadnu právnu

relevanciu pre hmotnoprávne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu.

69. Vzhľadom na prostriedky procesného útoku, ktoré žalobca doplnil poukazovaním na odlišné
stanovisko člena senátu Krajského súdu v Prešove vo veci 8Co/165/2014 zo dňa 19. 4. 2017 a
taktiež na poukazovanie uznesenia Ústavného súdu SR PL:ÚS 35/2015 -50 uvedené v záverečnej

veci žalobcu súd poukazuje na totožné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS
474/2013-20 zo dňa 7. augusta 2013, ktorým bola riešená sťažnosť sťažovateľa osoby totožnej ako
žalobca v tejto právnej veci, naviac v žalobe podanej v rovnaký deň na Okresnom súde v Prešove,
ako v tejto právnej veci vedenej pod sp.zn. 15C/51/2009, jednalo sa však o parcelu KN C č. XXXX,
pričom v tejto právnej veci ide o parcelu a bytový dom stojaci na parcele XXXX. Podľa sťažovateľa

«Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 BytZ... nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkmi
neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom. Špeciálny právny predpis
citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 ObčZ,
odstránenímstavbynanákladyvlastníkastavby. Sťažovateľsa...domáhalalebovydaniabezdôvodného
obohatenia za užívanie parcely KN-C č. XXXX bytovým domom zo strany žalovaných za obdobie

od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným
vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN-
C č. XXXX bytovým domom vo vlastníctve žalovaných v období od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 7. 3. 2011 poukázal na rozsudok NS Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo/89/2008 z 21. 12. 2009. Sťažovateľ rovnako poukázal na judikatúru Okresného súdu Bratislava

I a Krajského súdu Bratislava... k náhrade - vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.
.. a... zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré sa konalo dňa
10. 01. 2013... O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 15C/51/2009 z 15. júna2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Okresný súd v relevantnej časti rozsudku uviedol: «Je
nesporné, že na tunajšom súde prebiehal väčší počet súdnych konaní kde žalobca sa domáhal uloženia
povinnosti žalovaným ktorí bývajú v obytných domoch postavených na pozemkoch vo vlastníctve

žalobcu aby mu zaplatili za užívanie nehnuteľnosti, ktoré sú jeho vlastníctvom. Súd sa oboznámil s
rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 12C 267/2008-153 zo dňa 22. 6. 2010 kde žalobca ako
vlastník nehnuteľnosti v kat. úz. P. zapísaných na LV č. XXXXX okrem iného parcely KN-C XXXX -
zastavaná plocha a nádvoria o výmere 215 m2 a na tejto nehnuteľnosti bytový dom súp. č. XXXX
sa domáhal uloženia povinnosti vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade spočívajúcej v zaplatení sumy

15.046,73 EUR vo všeobecnej hodnote vecného bremena a v rovnakej sume aj vo vzťahu k žalovaným
v 3. a 4. rade, v 5. rade, v 6. a 7. rade. Žalobu odôvodnil totožnými dôvodmi ako aj v tomto konaní.
Súd rozhodol dňa 22. 6. 2010 tak, že žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že nárok finančnej
náhrady je premlčaný potom, ako vlastník pozemku mal možnosť domáhať sa náhrady za zriadené
vecné bremeno podľa zák. č. 182/1993 Z. z. , kedy premlčacia doba začala plynúť dňom 1. 9. 1993 a márne uplynula 1. 9.

1996. Povinný z vecného bremena vzniesol námietku premlčania. Po podanom odvolaní rozhodol
dňa 27. 6. 2011 Krajský súd Prešov č. k. 18 Co/10/2011-224 tak, že potvrdil rozsudok súdu I.
stupňa s odôvodnením, že finančná náhrada za vecné bremeno je jednorazová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia. Bolo preto vecou pôvodnej vlastnícky, či si nárok na túto finančnú náhradu
uplatní, alebo nie. V zápornom prípade nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Na

nového vlastníka prešlo aj obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena
k predmetnému pozemku. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba
pôvodnej vlastnícke (M. J.) a takýto záver vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 3 Co/165/2008
zo dňa 22. 4. 2009 prejednávajúci odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa 25C/196/2007 z 23. 6.
2008 vo vzťahu k uplatneniu totožného práva. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú

špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však
majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho
iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo
niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný
s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov,

avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho
práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa
ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Preto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993
Z. z. neuvádza, že vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11
ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v
ustanovení § 135 c) ods. 3. ...............Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne
majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné

bremeno vzniká „in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a
teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový
majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento

nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto
nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti zákona č.
182/1993 Z. z. Ďalší vlastník
zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom. O
odvolanísťažovateľaprotirozsudkuokresnéhosúdurozhodolkrajskýsúdnapadnutýmrozsudkom,ktorý

v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho
vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Z tohto dôvodu odvolací súd na odôvodnenie súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
dodáva: Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právneho názoru v obdobných právnych veciach
vyslovených v rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008 zo dňa 22. 4. 2009 a sp.

zn. 18Co/10/2011 zo dňa 27. 6. 2011 a ani odvolacie námietky žalobcu ho o tom nepresvedčili. V
prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za nútené obmedzenie
pozemku, avšak aj táto ochrana sa musí poskytnúť v medziach zákona. Z tohto pohľadu sa odvolací
súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je nepochybne preukázané, že žalobca sa stalvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v
roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na
neho prešlo od pôvodnej vlastnícky M. J. Tejto vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno. V tomto

smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
1/2012 zo dňa 11. 1. 2012, v zmysle ktorého nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti
v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý
bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, a
nie sťažovateľovi (žalobcovi), ktorého súd nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti

s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho
vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa)...........Napokon v podanom odvolaní žalobca uviedol,
že predmetom konania sa domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo
výške primeraného nájomného za obdobie od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 z dôvodu, že na pozemku,
ktorý je vo vlastníctve žalobcu stojí bytový dom vo vlastníctve žalovaných v 1. až 8. rade. ........Súd
prvého stupňa k uvedenému dôsledne pristúpil a správne konštatoval, že okrem jednorazovej odmeny

za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena, vlastníkovi pozemku nepatrí
aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Žalobcom uplatnený nárok je
nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, bez ohľadu na to, ako uvedený nárok žalobca sám
pomenuje. V tomto prípade náhradou za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného
nájomného, je uplatnením nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. ........Odvolací súd však napriek

tomu poukazuje na to, že za situácie, ak vecné bremeno žalovaných v 1. až 8. rade v danom
prípade vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol od žalovaných domáhať
vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu)
mohla vzniknúť najneskôr od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb. , teda od 1. 9. 1993 a premlčuje sa vo

všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Premlčacia doba v danom prípade Uplynula 1. 9. 1996 a žaloba
žalobcu bola podaná na súd dňa 23. 2. 2009. Žalobcovi by ani z tohto dôvodu nebolo možné priznať
uplatnenú pohľadávku, ktorej premlčanie namietali žalovaní v 1. až 8. rade (porov. uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 506/2011 zo dňa 3. 11. 2011).“

70. Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí uzavrel, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04 ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Uviedol, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát,
pričomrozsudkykrajskéhosúdu,protiktorýmsťažnosťsmerovala,bolizaloženévpodstatenarovnakom
právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Všetky sťažnosti boli odmietnuté ako
zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 506/2011 a sp. zn. III.

ÚS 13/2010, na ktoré okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch odkázali a na ktoré odkázal aj
ústavný súd.

71.Ústavnýsúdvovzťahukmnožstvurozhodnutívšeobecnýchsúdov,ÚstavnéhosúduČeskejrepubliky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uviedol, že

právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na jeho prípad, pretože nešlo o skutkovo a právne
totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

72. V ďalšom súd poukazuje na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v totožných
právnych veciach, a to sp.zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 3. 5. 2012, I. ÚS 1/2012 zo dňa 11. 1. 2012, IV. ÚS

297/2012 zo dňa 7. 6. 2012 , IV. ÚS 233/09 zo dňa 9. 7. 2009, majúc za to, že vystihol všetky podstatné
aj opakované argumenty žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku.

73. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

74. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.75. V zmysle § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

76. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a túto priznal žalovaným,
ktorí mali vo veci samej plný úspech, keď súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rovnako v odvolacom
konaní, kde vo veci samej súd druhej inštancie potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

77.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvej inštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

78. V danej právnej veci, keďže žalobca žiadal vo vzťahu k hlavnému - meritórnemu nároku zaviazať
žalovaných v 3. a 4. rade a v 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne, súd rovnako postupoval pri priznaní
náhrady trov konania. Pričom o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.