Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 21, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117217642
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117217642.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,
IČO: 50 361 368, proti žalovanej: M. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., E. XXXX/X, o zaplatenie 1.540,72

eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. januára 2018
č. k. 10Csp/153/2017-90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak,

že žalovaná nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 8, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 565
Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a na základe výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a. s.
ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili dňa 19. 12. 2008 zmluvu o úvere č. 38402231108,
ktorej súčasťou sú obchodné podmienky nepodpísané žalovanou, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal

poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.659,70 eura a žalovaná sa zaviazala tieto vrátiť
a zaplatiť z nich úrok vo výške 24% ročne a platiť poplatok za poistenie v 40 splátkach po 63,30
eura mesačne, prvú splatnú do 19. 01. 2009, každú ďalšiu do 19. dňa v mesiaci s tým, že konečná
splatnosť úveru bola 19. 04. 2012. V zmluve boli uvedené náklady žalovanej s úverom 766,62 eura,
RPMN úveru 26,82% a priemerná ročná RPMN 34,92%. Veriteľ peňažné prostriedky žalovanej poskytol,
pričom z predloženého prehľadu výpisu z účtu žalovanej mal za to, že žalovaná vrátila veriteľovi sumu

709,07 eura. Žalobca súdu predložil upomienku zo dňa 06. 07. 2009, ktorou mal žalovanú upozorniť
na možnosť požadovať vrátenie celej pohľadávky, jej doručenie žalovanej však žalobca v konaní
nepreukázal. Veriteľ výzvou zo dňa 04. 09. 2009 oznámil žalovanej, že jej úver je ku dňu 04. 09. 2009
predčasne splatný. Predmetná pohľadávka mala byť na základe zmluvy o postúpení zo dňa 15. 12.
2011 postúpená z veriteľa na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, zmluvy zo dňa 24. 02.
2010 z uvedenej spoločnosti na spoločnosť PRO CIVITAS s. r. o., zmluvy zo dňa 15. 12. 2015 na

spoločnosť BENCONT INVESTMENTS s. r. o. a na základe zmluvy z toho istého dňa na žalobcu.
Žalovaná po postúpení predmetnej pohľadávky vrátila z úveru ešte 170 eur. Stály rozhodcovský súd
zriadený pri Rozhodcovskej arbitrážnej a mediačnej a. s. rozhodol rozhodcovským rozsudkom sp. zn.
1E-C/0112/0093 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.540,72 eura s príslušenstvom.
Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú aplikoval ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Plnenie úveru bolo dohodnuté v splátkach, ktoré žalovaná riadne
neplatila, z ktorého dôvodu veriteľ požadoval od žalovanej pred postúpením pohľadávky zaplateniecelej pohľadávky. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že veriteľ žalovanú upozornil v lehote nie
kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda právo
na zaplatenie celej pohľadávky k 04. 09. 2009. Napriek tomu však zo zmluvy vyplýva, že splatnosť

splátok bola dohodnutá 19. deň v mesiaci a konečná splatnosť úveru, ktorý sa mal vrátiť v splátkach,
bola dohodnutá na 19. 04. 2012. Žalobca preto mohol žalobou na súde prvýkrát právo na zaplatenie
každej nezaplatenej splátky úveru uplatniť deň nasledujúci deň po jej splatnosti, t. j. 20. deň v mesiaci a
poslednej splátky 20. 04. 2012. Pretože toto právo sa podľa § 100 ods. 1, § 101 a § 103 Občianskeho
zákonníka premlčí v premlčacej dobe 3 roky, a pretože žaloba bola na súd podaná 10. 05. 2017, bola

podaná po uplynutí premlčacej doby všetkých splátok a to aj poslednej, na ktoré premlčanie prihliadol
podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uplatnené právo žalobcu preto označil v
celom rozsahu za premlčané. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadne spočívania premlčacej doby
uplatnením práva na rozhodcovskom súde a následne na exekučnom súde podľa § 112 Občianskeho
zákonníka uviedol, že podľa zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že ich prípadné vzájomné
spory vzniknuté z tohto právneho vzťahu sa budú prednostne rozhodovať v rozhodcovskom konaní

prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu, pričom takáto rozhodcovská doložka znemožňuje
žalovanému ako spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje
hrubú jednostrannú výhodnosť pre veriteľa ako dodávateľa, pretože výber rozhodcovského súdu bol
súčasťou zmluvy, ktorá je ním vopred pripravená a žalovaná nemá možnosť obsah zmluvy, a teda
ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Mohla ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská

doložka preto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalovanej, a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu
konania z úradnej povinnosti prihliadať a zabezpečiť, aby takouto neprijateľnou podmienkou nebola
žalovanáviazaná.Vdôsledkutohopodanímnávrhunazačatiekonanianatentoorgánanipokračovaním
v začatom konaní nemohlo dôjsť k neplynutiu premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka. V

tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, a to na rozsudok Okresného súdu
Galanta zo dňa 23. 06. 2015 č. k. 17C/196/2015-78 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo dňa 04. 05. 2016 sp. zn. 25Co/538/2015. Rovnako argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení
Ústavného súdu SR zo dňa 20. 09. 2017 č. k. III. ÚS 572/2017-19, v ktorom ústavný súd nezistil, že
by vyššie označeným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave boli porušené práva veriteľa podľa čl.

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, konštatujúc, že účinky spočívania premlčacej doby v prípade uplatnenia práva
veriteľa z rozhodcovskej doložky, ktorá bola vyhlásená za neprijateľnú podmienku, a preto neplatnú,
nenastanú, pretože neexistuje procesný postup pre ďalší postup vo veci, a to už formou postúpenia
veci inému príslušnému orgánu na ďalšie konanie alebo formou klauzuly obdobnej § 19 Zákona o

rozhodcovskom konaní a premlčacia doba v takomto prípade plynie ďalej po celý čas rozhodcovského
a aj exekučného konania a veriteľ musí niesť následky jej plynutia. Z vyššie uvedených dôvodov preto
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v
konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že neboli splnené
procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí pléna 7. februára 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.
PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tak, že uvedené ustanovenie nie
je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu
tak súd nemôže prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, oslabenie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku. Žalovaná sa k samotnej žalobe nevyjadrila,
neuviedla žiadne dôkazy na svoju obranu, nežiadala vykonať žiadne dôkazy, t. j. bola v konaní úplne

pasívna, a preto nie je možné, aby jej súd poskytol ochranu. V súvislosti s rozhodcovským súdom,
rozhodcovskou doložkou, spočívaním a premlčacou lehotou poukázal na ust. 21 ods. 1 ZRK, v zmysle
ktorého je to v prvom rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej
zmluvy a tým aj svoju vlastnú právomoc. Mal za to, že ak rozhodcovský súd po preskúmaní okolnostíkonkrétneho prípadu svoju právomoc uzná, uzná tak aj platnosť samotnej rozhodcovskej doložky,
ktorá túto právomoc v spotrebiteľskej zmluve zakladá. V tomto smere poukázal na ust. § 21 ods.
2 ZRK, ktoré poskytuje spotrebiteľovi ako riadnemu účastníkovi rozhodcovského konania možnosť

namietať neplatnosť rozhodcovskej doložky už v konaní pred samotným rozhodcovským súdom.
Platnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve trvala až do právoplatného rozhodnutia súdu o
neplatnosti takejto doložky, pričom však ide o právoplatné zamietnutie poverenia pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekučného konania. Mal za to, že až do zastavenia
exekučného konania exekučným súdom bol rozhodcovský rozsudok materiálne nevykonateľným

exekučným titulom. Výklad a aplikácia § 112 OZ spôsobom, ktorý nepripúšťa spočívanie premlčacej
doby v situácii, keď účastník právneho vzťahu uplatní svoje právo na rozhodcovskom súde v zmysle
rozhodcovskej doložky, ktorá je však neskôr v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhlásená za neplatnú, je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže
by tým došlo k faktickému sťaženiu, resp. úplnému zmareniu možnosti oprávnenej osoby domáhať sa
svojho práva na súde. Zdôraznil, že odo dňa podania žaloby na rozhodcovský súd premlčacia doba

prestala plynúť a začala spočívať v zmysle ust. § 112 OZ a spočívala až do právoplatnosti uznesenia
o zastavení exekučného konania, pričom po právoplatnosti tohto uznesenia premlčacia doba začala
opätovne plynúť, a to až do momentu podania žaloby o zaplatenie na Okresný súd Trenčín sp. zn.
23Csp/143/2016. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
499/2012, ako i v rozhodnutí Súdneho dvora zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C 42/15. Uzavrel, že zmluva o

úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, pričom zmluva o úvere obsahuje odkaz
na obchodné podmienky, všeobecné obchodné podmienky, ako aj sadzobník poplatkov a iné dokumenty
Poštovej banky, a. s. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne žalobe vyhovel v celom rozsahu. Žiadal
priznať trovy odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

4. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 10. 05. 2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.540,72 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.540,72 eura od 04. 09. 2009 do zaplatenia a trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že je veriteľom pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.
12. 2014, uzatvorenej medzi spoločnosťou Bencont Investments, s. r. o. ako postupcom a spoločnosťou
BENCONT COLLECTION a. s. ako postupníkom. Dňa 19. 12. 2008 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu Poštová banka, a. s. a žalovanou uzatvorená zmluva o úvere č. 3840223108, na základe ktorej
bolžalovanejposkytnutýúvervovýške50.000,-Sk(1.659,701eura),ktorýsažalovanázaviazalasplácať

v 40 mesačných splátkach po 63,30 eura pri celkovej výške nákladov 766,62 eura. Pohľadávka bola
voči žalovanej uplatňovaná na rozhodcovskom súde, ktorý žalobe vyhovel v celom rozsahu a vo veci
rozhodol rozhodcovským rozsudkom zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn. IE-C/0112/0093, právoplatným dňa
01. 10. 2013 a vykonateľným dňa 21. 11. 2013. Dňa 02. 03. 2015 bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie, konanie vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19Er/1066/2015, kde po právoplatnosti

uznesenia o zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie, bolo exekučné konanie zastavené. Súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. K takémuto záveru dospel z dôvodu, že na vec
aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, posudzoval premlčanie
nároku žalobcu ex offo a z dôvodu, že nárok žalobcu považoval za premlčaný, žalobu zamietol.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu oodvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

7. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, považuje za potrebné uviesť, že sa
stotožňuje s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní o nemožnosti aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov z dôvodu jeho nesúladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

8. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republiky viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušnýchorgánovotom,že bolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktpostihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

9. Keďže Ústavný súd SR dňa 07. 02. 2018 nálezom pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016, uverejnenom pod č.
271/2018 Z. z. rozhodol, že ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keď konštatoval, že na ochranu zraniteľného jednotlivca, existujú
miernejšie prostriedky, zvlášť formou právnej pomoci, a preto právna úprava nie je nevyhnutne potrebná

na naplnenie tohto cieľa, pričom odvolací súd je týmto rozhodnutím viazaný. Odvolací súd preto dospel k
záveru, že ak súd prvej inštancie prihliadol v konaní na námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 5b
uvedeného zákona, o ktorom Ústavný súd SR rozhodol, že je protiústavné, je potrebné jeho rozhodnutie
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť aj z tohto dôvodu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
konanie a ďalšie rozhodnutie s tým, aby súd prvej inštancie vec opätovne právne posúdil bez aplikácie

ex offo námietky premlčania. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný
(§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).