Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 8C/169/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206772
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak
ECLI: ECLI:SK:OSNO:2014:5812206772.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľky: I.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., C. F. XXX/XX, v konaní právne zastúpená JUDr Jozefom Polákom,
advokátom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, proti odporcovi: B. v konaní právne zastúpený JUDr. Petrom
Vevurkom, advokátom, Mieru 312/13, Námestovo, v konaní o vylúčenie veci z exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.

II. O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom žiadala navrhovateľka vysloviť, že na spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 na
nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX pre obec a k.ú. U. ako rodinný dom súp. č. XX postavený
na pozemku C-KN parc. č. XX/X o výmere 144 m2 s príslušenstvom a pozemok C-KN parc. č. XX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 81 m2, pozemok C-KN parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria
o výmere 52 m2, pozemok C-KN parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 135 m2, pozemok
C-KN parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 147 m2, pozemok C-KN parc. č XX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 24 m2, pozemok C-KN parc. č XX/X zastavané plochy a nádvoria
o výmere 29 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), sa nepripúšťa exekúcia predajom týchto nehnuteľností
vedená súdnym exekútorom N. N. pod sp. zn. EX XX/XX v prospech odporcu ako oprávneného proti
povinnej V.. K. D., nar. XX.XX.XXXX.

Návrh odôvodňovala tým, že povinná nie je spoluvlastníčkou nehnuteľností v jednej polovici, pretože
kúpna zmluva zo dňa XX.XX.XXXX zavkladovaná pod č. V XXX/XX, ktorou tento podiel previedla
povinnej je absolútne neplatnou pre rozpor s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jej vôľa nebola
vážna, nakoľko nechcela svoj podiel predať, ale iba pomôcť povinnej a jej manželovi ako svojmu
synovi získať peňažné prostriedky z hypotekárneho úveru, ktorý si povinná vybavila v G. Vopred bolo
dohodnuté, že k prevodu podielu reálne nedôjde a navrhovateľka vyplatí kúpnu cenu späť kupujúcej,
čo sa aj stalo. Kúpna zmluva je neplatnou aj podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
v čase kedy ju podpisovala netvorila jednu listinu.

Odporca žiadal návrh zamietnuť popierajúc, že by u navrhovateľky absentovala vážnosť vôle pri
kúpnej zmluve. Uzavrela ju pri plnom vedomí a duševnom zdraví s úmyslom previesť povinnej svoj
spoluvlastnícky podiel a bolo vecou navrhovateľky ako naložila s obdržanou kúpnou cenou. V čase
odstraňovania nedostatkov kúpnej zmluvy na katastri zviazaná bola, obe strany ju opätovne podpísali
na všetkých listoch a preto je perfektným právnym úkonom.

Súd po vypočutí navrhovateľky, svedkov a po oboznámení listinných dôkazov vrátane spisového
materiálu Správy katastra U. sp. zn. V XXX/XXXX zistil nasledovné:

V konaní nebolo sporným, že v prebiehajúcej exekúcii sp. zn. EX XX/XXXX vedenej na návrh odporcu
ako oprávneného voči povinnej K. D. (v súčasnosti G.) súdny exekútor N.. postihol v celosti predmetné
nehnuteľnosti, ktoré sú vedené na LV č. XXX k.ú. U. ako výlučné vlastníctvo povinnej. To napokon plynie
aj zo zápisov na liste vlastníctva.

Z konania vyplynulo, že pôvodne boli nehnuteľnosti vlastníctvom matky navrhovateľky. Po jej smrti ich
po polovici zdedila navrhovateľka so svojou sestrou J. H..

Podľa výpovedí navrhovateľky, jej sestry J. H., bývalého manžela povinnej N. D. ale aj samotnej povinnej
K. D. a tiež podľa zápisov na listoch vlastníctva založených v spisovom materiáli sp. zn. V XXX/XXXX,
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam odkúpila povinná ešte v roku 2003 od J. H.. Táto
uviedla, že pôvodne mal ako kupujúci figurovať v kúpnej zmluve N. D., ktorý jej však neskôr povedal, že
sa s povinnou ako vtedajšou manželkou rozhodli, že kupujúcou bude ona.

Syn navrhovateľky a súčasne bývalý manžel povinnej N. D. vypovedal, že do domu, ktorý je súčasťou
sporných nehnuteľností sa nasťahovali v roku 1993 a celá rodina bola uzrozumená s tým, že polovicu
domu dostane ako dedičstvo. Po smrti starej matky nehnuteľnosti prešli po polovici na jeho matku a jej
sestru J. H.. Nakoľko už do domu investoval a chcel v ňom bývať s rodinou sám, odkúpili od matkinej
sestry polovicu nehnuteľností. V roku 2005 pripravoval projekty na rekonštrukciu celého domu a tak
požiadal matku, aby mu darovacou zmluvou previedla sľúbenú druhú polovicu. Takto to bolo dohodnuté,
no manželka navrhla, aby prevod urobili kúpno-predajnou zmluvou, nakoľko ona vybaví stavebný úver
a tým prispeje k zveľadeniu majetku. Matka s tým v žiadnom prípade nechcela súhlasiť, no na veľké
naliehanie manželky sa nakoniec dohodli, že k prevodu dôjde kúpnou zmluvou. Na spokojnosť matky
do zmluvy dopísali, že dom mu dáva ako dar, dedičstvo a peniaze za odpredaj im vracia.

Podľa predloženej zmluvy povinná skutočne nadobudla druhú polovicu nehnuteľností na základe kúpnej
zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX od navrhovateľky za cenu 1.000.000,- Sk. Kúpnu zmluvu Správa katastra
U. zavkladovala pod č. V XXX/XXXX dňa 08.06.2005. Podľa bankových výpisov bola kúpna cena v plnej
výške poukázaná navrhovateľke bezhotovostne na účet dňa 17.06.2005 (v popise transakcie je meno
K. D.) s tým, že dňa 21.06.2005 bola z účtu vybratá čiastka 990.000,- Sk a v ten istý deň vložená na
účet N. D..

Súdu bolo predložených niekoľko exemplárov tejto kúpnej zmluvy (zo zbierky listín na katastri, z
vkladového katastrálneho spisu, od odporcu), no iba na kópii predloženej navrhovateľkou je na poslednej
strane vedľa osvedčovacej doložky podpisu navrhovateľky rukou dopísaný text, podľa ktorého dala
dom ako dedičstvo a peniaze čo prišli na účet povinná so svojim manželom prebrali 21.06.2005
(preškrtnutý je rok 1950), pričom sú tam uvedené sumy 1.000.000,- Sk a 990.000,- Sk. Pod textom
sú podpisy navrhovateľky, povinnej a N. D. s tým, že na ostatných exemplároch sú na tejto strane
umiestnené iba podpisy navrhovateľky a povinnej. V tomto smere z výpovede povinnej no najmä
nezainteresovanej svedkyne U. D., rod. R., ktorá ako príslušná pracovníčka katastra vykonávala vklad
kúpnej zmluvy vyplynulo, že nakoľko v zmluve neboli uvedené dátumy narodenia zmluvných strán ani
výmera pripadajúca na prevádzaný podiel, ona v súčinnosti s navrhovateľkou a povinnou tieto údaje do
zmluvy doplnila a všetci doplnok podpísali.

Navrhovateľka vypovedala, že keď sa dozvedela, že jej vtedajšia nevesta ide robiť na dom kúpnu zmluvu
tak sa veľmi nahnevala a povedala na to, že polovicu domu dáva svojmu synovi N. D., lebo dcére a
druhému synovi U. pripadne po polovici jej dom v U.. Syn N. nechcel vziať úver, pretože peňazí mal dosť,
chcela to iba nevesta, aby tým prispela na dom s čím syn potom už súhlasil. Navrhovateľka sa ďalej
vyjadrila, že nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu ale chcela svoju polovicu darovať synovi, nakoľko má tri
deti. Nevesta ju nijako nenútila podpísať kúpnu zmluvu, iba ju dôvodiac pôžičkou k podpisu prehovárala.
Dňa 17.06.2005 kedy jej na účet prišla kúpna cena, dala synovi a neveste 10.000,- Sk a následne
dňa 21.06.2005 s nimi išla do banky, kde vybrala 990.000,- Sk a tieto vložili na synov účet. Po týchto
transakciách si na svoje vyhotovenie kúpnej zmluvy za prítomnosti syna N. D., jeho manželky K. D. a
svojej sestry J. H. napísala predmetný text, že dom dala ako dedičstvo, myslela síce dar ale napísala
dedičstvo a syn s nevestou jej to podpísali. V čase kedy overovala svoj podpis na kúpnej zmluve táto

netvorila jednu listinu, nebola nijakým spôsobom zošitá ani inak spojená, k tomu došlo až následne.
Uviedla tiež, že k podaniu žalobného návrhu ju viedol fakt, že od syna sa dozvedela o postihnutí domu
exekúciou a ak by nedošlo k rozvratu jeho manželstva, návrh by ani nepodávala.

Aj svedkyňa K. G. (predtým D.) uvádzala, že polovicu nehnuteľností odkúpila v roku 2003 od J. H.
a nakoľko bola potrebná rekonštrukcia domu, chceli ho odkúpiť celý. Vtedy jej manžel N. D. navrhol,
aby sa urobila kúpna zmluva a nevie prečo nechcel byť na kúpnej zmluve napísaný. On sa dohodol s
navrhovateľkou, že sa urobí kúpna zmluva, na rekonštrukciu si zoberú úver a polovicu domu jej zaplatia.
Zmluvu napísala, nezošívala ju, k tomu došlo možno na matrike pri overení podpisu navrhovateľky.
Poprela vedomosť o tom, že navrhovateľka následne čiastku 990.000,- Sk dala na účet, rovnako ako
poprela, že by na navrhovateľku vyvíjala nátlak smerujúci k podpisu kúpnej zmluvy.

Vyhodnotiac vykonané dôkazy súd nemal preukázané, že by kúpna zmluva bola neplatnou kvôli
nedostatku vážnosti vôle navrhovateľky na jej uzavretí.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, lebo inak je neplatný.

Vôľa ako základný znak právneho úkonu je vnútorným subjektívnym stavom konajúcej osoby a nie
je preto navonok zrejmá sama o sebe. Jej objektivizáciou je prejav vôle, ktorý spolu s okolnosťami
za ktorých bol urobený umožňuje posúdiť skutočnú vôľu subjektu. Pri právnom úkone musí byť vôľa
skutočné daná, zároveň musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Vážnosť vôle nie je daná v prípade, ak
konajúci nechcel vyvolať právne následky (napr. pri hre, zo žartu) alebo v prípade tzv. vnútornej výhrady
či pri simulácii.

Navrhovateľka tvrdila, že v skutočnosti nechcela svoj spoluvlastnícky podiel predať povinnej, ale ho
prenechať ako dar, resp. dedičstvo svojmu synovi N. D. v dôsledku čoho jej vôľa na uzavretí predmetnej
kúpnej zmluvy nebola vážnou. V návrhu tiež uviedla, že chcela iba pomôcť povinnej a synovi získať
peňažné prostriedky z hypotekárneho úveru.

Súd po vyhodnotení výpovede navrhovateľky v spojení so všetkými ostatnými vykonanými dôkazmi
neuveril navrhovateľke, že svoj spoluvlastnícky podiel nechcela predať povinnej. Predovšetkým nijakým
spôsobom nebola k uzavretiu a podpisu kúpnej zmluvy donútená. Nič jej nebránilo kúpnu zmluvu vôbec
neuzavrieť a prenechať podiel synovi v rámci prípadného dedenia v súlade s tým ako podelila svoj
nehnuteľný majetok medzi ostatné dve deti, resp. podiel mohla previesť synovi N. samotnému darovacou
zmluvou. Súd to vyvodzuje z okolností, za ktorých bola kúpna zmluva uzavretá, konkrétne z toho, že
navrhovateľka si bola veľmi dobre vedomá toho, že ide svoj podiel odpredávať povinnej čoho dôkazom
je jej vyjadrenie, že sa na to nahnevala. Nebola teda najskôr vnútorne vysporiadaná s tým, že podiel v
rodičovskom dome bude „napísaný“ na nevestu, no evidentne s tým potom súhlasila, pokiaľ s tým bol
uzrozumený aj jej syn N. D. a je nepodstatné čo k tomu viedlo jeho samého (či to skutočne bol fakt,
že mal v tom čase nemanželské dieťa, resp. iný dôvod). Podľa názoru súdu je z hľadiska vážnosti vôle
navrhovateľky právne irelevantným kto navrhol spôsob prevodu kúpnou zmluvou, či to bola povinná ako
tvrdil N. D., alebo naopak on ako to zasa tvrdila povinná, lebo je faktom, že s týmto spôsobom prevodu
obaja rovnako ako aj navrhovateľka súhlasili. Obdobná situácia z hľadiska subjektov prevodu nastala aj
v prípade odkúpenia prvej polovice sporných nehnuteľností, lebo najskôr mal byť jej nadobúdateľom N.
D., no ako uviedla svedkyňa J. H., tento zmenil svoje rozhodnutie a kupujúcou bola povinná ako jeho
vtedajšia manželka.

Tiež je faktom, že na jeden z exemplárov kúpnej zmluvy navrhovateľka dopísala text o dedičstve (či
darovaní) a že takmer celá kúpna cena bola vybratá navrhovateľkou z účtu a následne vložená po
zavkladovaní kúpnej zmluvy na účet jej syna. To ale neznamená, že strany tým simulovali darovaciu
zmluvu alebo že by navrhovateľka nechcela spôsobiť právne následky s uzavretím kúpnej zmluvy
spojené. Z konania vyplynulo, že navrhovateľka chcela naložiť so svojou polovicou tak, aby zostala
synovi N.. K tomu aj kúpna zmluva v podstate smerovala tým, že jej zmluvnou stranou bola povinná
ako jeho vtedajšia manželka. Ich manželstvo nebolo v tom čase problémové, pozitívny vzťah mala
navrhovateľka aj k povinnej ako svojej neveste (uviedla, že si dobre rozumeli a mala ju rada) a uzavretím
kúpnej zmluvy vlastne došlo k tomu, že jej syn sa stal vlastníkom polovice domu avšak nie výlučným ale
bezpodielovým spolu so svojou vtedajšou manželkou aj keď v kúpnej zmluve ako kupujúci nefiguroval.

Obsahový význam textu dopísaného na jeden z exemplárov zmluvy či už dňa 22.06.2005 alebo neskôr
(ako to požadovala nadbytočne ozrejmiť navrhovateľka znaleckým dokazovaním) je len dôkazom toho,
že skutočne chcela navrhovateľka podiel scudziť v prospech syna, čo sa tak (ako už bolo uvedené)
aj stalo. Preto nemožno tento text vzhľadom na všetky ostatné súvislosti brať tak, že ním samým
možno negovať úmysel navrhovateľky svoj spoluvlastnícky podiel previesť kúpnou zmluvou. Súd si tu v
rámci hodnotenia dôkazov kládol otázku prečo navrhovateľka neuzavrela darovaciu zmluvu v prospech
syna N. za svojho života, resp. prečo si navrhovateľka podiel neponechala a tento by v súlade s jej
vôľou následne pripadol synovi v dedičskom konaní ako s tým bola uzrozumená celá rodina? Odpoveď
je taká, že navrhovateľka sa rozhodla so všetkou vážnosťou podiel scudziť ešte za života synovi a
jeho manželke kúpnou zmluvou, lebo mali už druhú polovicu domu, dom im slúžil na uspokojovanie
bytových potrieb a išli ho rekonštruovať a v tej súvislosti bol povinnej poskytnutý aj hypotekárny úver.
Navrhovateľka vedomá si tak všetkých právnych následkov prejavila skutočnú a vážnu vôľu previesť
svoj spoluvlastnícky podiel kúpnou zmluvou. To, že peňažnú sumu takmer sa rovnajúcu kúpnej cene
následne nespochybniteľne vrátila (či už iba synovi samému alebo s ním aj neveste) znamená, že
prejavila opätovne vlastnú vôľu neponechať si tieto prostriedky ale ich prenechať v prospech syna N. a
jeho rodiny za účelom rekonštrukcie domu. V tejto súvislosti podľa názoru súdu nemá právnu relevanciu
či syn mal alebo nemal dostatočné finančné prostriedky a či teda úver potrebný bol alebo nie, pretože
ako sa sama vyjadrila navrhovateľka, jej vtedajšia nevesta chcela týmto spôsobom prispieť na dom a
s tým potom syn N. D. súhlasil.

Nešlo v prípade kúpnej zmluvy o tzv. disimuláciu, že by teda zmluvné strany - navrhovateľka a povinná
ako kupujúca zastierali darovaciu zmluvu, ktorú by mienili vážne. Evidentne totiž vôľa navrhovateľky
nesmerovala k darovaniu svojho spoluvlastníckeho podielu vtedajšej neveste, keď navrhovateľka mala
záujem, aby sa vlastníkom stal syn N. D., čo sa v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy aj stalo. Vôľa
povinnej vôbec nesmerovala k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu bezodplatne, pretože táto chcela
finančne prispieť k zveľadeniu nehnuteľností, na základe čoho jej bol poskytnutý hypotekárny úver.
Dôkazom toho, že navrhovateľka chcela podiel odpredať je aj to, že po podaní návrhu na vklad
kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností sa spolu s povinnou dostavili na kataster a v súčinnosti s
pracovníčkou katastra U. D., rod. R. odstránili formálne nedostatky brániace zavkladovaniu zmluvy.
V prípade disimuláciesa vyžaduje vôľa oboch zmluvných strán smerujúca v skutočnosti k inému
zastretému právnemu úkonu, čo v danom prípade ani u navrhovateľky ako predávajúcej ani u povinnej
ako kupujúcej splnené nebolo. Vrátenie takmer celej kúpnej ceny navrhovateľkou bolo motivované tým,
že nechcela za scudzenie podielu peniaze, keďže ho fakticky prevádzala v prospech syna, spolu s
ktorým ho získala aj povinná ako jeho vtedajšia manželka.

O tom, že vôľa navrhovateľky prejavená v kúpnej zmluve bola skutočne daná a vážna svedčí v konečnom
dôsledku aj jej vyjadrenie, že pokiaľ by nedošlo k rozvratu synovho manželstva, ktorý sa následne
s povinnou rozviedol, žalobný návrh by nepodávala. Cez toto vyjadrenie treba posudzovať tvrdenia
navrhovateľky, že podiel previesť nechcela, lebo k takýmto tvrdeniam ju evidentne viedla snaha pomôcť
svojmu synovi „zachrániť“ polovicu sporných nehnuteľností pred prebiehajúcou exekúciou.

Čo sa týka skutočnosti, že kúpna zmluva v čase podpisu oboma zmluvnými stranami (resp. v čase
overenia podpisu navrhovateľky) netvorila tzv. technickú jednotu, z vykonaného dokazovania možno
dospieť k záveru, že tomu tak skutočne bolo. Súd to vyvodil z výpovede svedkyne U. K., ktorá ako
pracovníčka mesta U. overovala podpis navrhovateľky na jednotlivých exemplároch kúpnej zmluvy a
ktorá sa vyjadrila aká bola (resp. je aj v súčasnosti) prax pri overovaní podpisov na listinách, kedy
sa najskôr overí podpis a až potom v prípade, že listina je tvorená viacerými listami papiera, sa tieto
„zviažu“. Tomu nasvedčujú aj listinné dôkazy zaslané mestom U. (č.l. XX až XX spisu) a tiež výpovede
navrhovateľky ako aj ostatných svedkov okrem svedkyne K. G.. Z konania však vyplynulo, že účastníčky
kúpnu zmluvu podpisovali aj druhý raz na katastri v súvislosti s opravou formálnych nedostatkov a v tom
čase už kúpna zmluva nepochybne zviazaná bola a teda jednu listinu tvorila.

Ustanovenie § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre zmluvy o prevodoch nehnuteľností
písomnú formu. Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že pre uzavretie zmluvy písomnou
formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu, no ak ide o zmluvu o prevode
nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Súdu je známe stanovisko Najvyššieho súdu SR z 03.10.2001 sp. zn. Cpj 33/01, podľa ktorého ak
zmluvu o prevode nehnuteľností tvorí viac než jeden list, musia byť tieto listy pevne spojené tak, aby
tvorili technickú jednotu listiny už pred jej podpísaním. Vo svetle novšej judikatúry najvyššieho súdu a
najmä nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2014 však už tento názor treba
považovať za prekonaný novšou judikatúrou a to aj samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje iba to, aby prejavy vôle účastníkov
boli na tej istej listine a nijak z neho nemožno vyvodiť požiadavku, aby písomná zmluva o prevode
nehnuteľností pozostávajúca z viacerých listov bola pred jej podpisom zošitá kancelárskou zošívačkou,
zviazaná motúzom, či inak pevne spojená. Hovorí len o tom, aby prejavy boli na tej istej listine a je
potom podľa názoru súdu na účastníkoch prejavujúcich svoju vôľu, aby ich prejavy boli na jednej listine z
hľadiska obsahového a nie z hľadiska technického. Súd tu vychádza z toho, že pokiaľ zákon nijako bližšie
nedefinuje slovné spojenie „na tej istej listine“, bolo by doslova až absurdným pre bežný praktický život
považovať za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka takú písomnú zmluvu o prevode
nehnuteľností, ktorá má inak všetky zákonné náležitosti ale v čase podpisu zmluvnými stranami jej chýba
napr. „motúzik“. Ako uvádza Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich početných rozhodnutiach,
neplatnosť právneho úkonu (zmluvy) má byť výnimkou a nie pravidlom, lebo právny formalizmus nie je
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný.

Z tohto hľadiska preto súd uzatvára, že aj keď predmetná kúpna zmluva netvorila v čase podpisu
zmluvnými stranami jeden technicky neoddeliteľný celok, nespôsobuje táto skutočnosť jej absolútnu
neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho, zmluva bola zviazaná v čase kedy bola dopĺňaná na katastri a niet preto pochýb, že
vyjadruje skutočnú vôľu tak navrhovateľky ako aj povinnej na jej uzavretí.

Prejudiciálnu otázku platnosti kúpnej zmluvy súd preto vyriešil tak, že táto je platným právnym úkonom
so všetkými náležitosťami, ktoré vyžadujú ustanovenia § 34 a nasledujúce Občianskeho zákonníka,
ktoré pojednávajú o právnych úkonoch. Nebolo preukázané, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou
sporných nehnuteľností v podiele 1, čo by znamenalo, že má právo nepripúšťajúce exekúciu na tento
spoluvlastnícky podiel. Nakoľko teda neboli splnené podmienky podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku,
súd návrh navrhovateľky zamietol. Súd z hore uvedených dôvodov nedopĺňal dokazovanie znaleckým
posudkom žiadaným navrhovateľkou na ozrejmenie, kedy došlo k napísaniu textu na jej vyhotovenie
kúpnej zmluvy, lebo toto by bolo vzhľadom na už zistené skutočnosti úplne nadbytočným.

Pretože súd opomenul rozhodnúť (právoplatne) o uplatnenom svedočnom, s poukazom na ust. § 151
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum
a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§
205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.