Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/751/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313225245
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:1313225245.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. I. XXX,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA,
so sídlom Park Angelinum 2, Košice, IČO: 42 326 923, zastúpený advokátom: Mgr. Peter Masarovič,

Park Angelinum 2, Košice, o zaplatenie 949,39 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/259/2014-72 zo dňa 21.01.2015 v jeho zamietajúcej časti a
proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k. 5C/259/2014-112 zo dňa 23.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, vo výroku o trovách
konania, ako i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o zaplatenie sumy vo výške 841,18 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 851,18 Eur od 25.02.2011 do 13.10.2014 a vo výške
8,05% ročne zo sumy 841,18 Eur od 14.10.2014 do zaplatenia zamietol. Vo zvyšnej časti súd konanie
zastavil. Odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 657, § 52 ods. 1 a 2, ods. 3, § 52 ods. 4, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 8 ods. 1 - 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 24 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 258/2001 Z.z., ustanoveniami Občianskeho zákonníka § 37, § 39, § 3
ods. 1, § 451 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a v časti o náhrade trov konania
s použitím § 142 ods. 1 O.s.p.
Vecne argumentoval tým, že dňa 12.03.2009 bola medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako
veriteľom a odporkyňou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej bola

odporkyni poskytnutá pôžička vo výške 1.000,- Eur (30.126,- Sk) a ktorú sa zaviazala odporkyňa uhradiť
v pravidelných 48 mesačných splátkach po 38,- Eur. Ročná úroková sadzba bola pri úvere dohodnutá
na 31% a RPMN vo výške 34,49%.
Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o pôžičke je nevyhnutné posudzovať
podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Hoci
maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách

ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu
zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením
§ 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto
vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru
úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1M
Cdo 1/2009) Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle

zákona o ochrane spotrebiteľa (zákona NR SR č. 250/2007 Z.z.), ktorý v § 3 ods. 3 ustanovuje, že
každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.Tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 4 ods. 8 z.č.
250/2007 Z.z., navrhovateľ nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými

mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody.

V zmysle zmluvy výška ročného úroku z úveru predstavovala 31% ročne, pričom z internetovej stránky
NBS boli priemerné úrokové miery z úverov od 1 do 5 rokov v marci r. 2009 13,91%. Dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom,
inak je právny úkon absolútne neplatný. Súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne
spotrebiteľoviúverzacenuprevyšujúcupriemernúcenuporovnateľnýchúverovposkytovanýchbankami
a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne

slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je
úverová zmluva v časti odplaty neplatná. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu
mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Súd považoval dohodu o pôžičke v časti úrokov, pri ktorej
bola dohodnutá výška úrokov 31% za absolútne neplatnú. Keďže časť dohody o úrokoch súd považuje

za absolútne neplatnú a dôvod neplatnosti sa týka podstatnej zložky zmluvy o pôžičke, nemožno
považovať ani samotnú zmluvu o pôžičke za platnú a preto súd považuje za neplatnú zmluvu o pôžičke
ako celok.
Nakoľko vzhľadom k vyššie uvedeným záverom súd považuje dojednanú zmluvu o pôžičke za neplatnú,
navrhovateľ by mal nárok iba na vrátenie toho čo odporca z poskytnutého úveru vo výške 1.000,- Eur

nevrátil, to je na sumu 268,- Eur (1.000,- Eur - 732,- Eur) a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka § 101 a 107 ods. 2, premlčacia doba plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, to je v tomto prípade začala objektívna trojročná premlčacia doba plynúť
dňom poskytnutia pôžičky. Odporkyni boli poskytnuté peňažné prostriedky 12.03.2009. Z uvedeného

vyplýva, že trojročná objektívna premlčacia doba uplynula 12.03.2012. Nakoľko v marci 2012 uplynula
objektívna trojročná premlčacia doba, je zbytočné sa zaoberať subjektívnou premlčacou dobou, ktorá
síce začína plynúť dňom kedy sa navrhovateľ dozvedel o bezdôvodnom obohatení odporcu, avšak ako
je už uvedené objektívna premlčacia lehota už uplynula a preto možno právo navrhovateľa považovať
za premlčané, keďže návrh zo strany právneho predchodcu navrhovateľa bol podaný na súd dňa

19.11.2013.
Poukazujúc na vyššie uvedené závery, je preto súd toho názoru, že nárok navrhovateľa na priznanie
či už ním uplatnenej sumy spolu i s príslušenstvom, resp. i sumy 268,- Eur s príslušenstvom je
nedôvodný, nakoľko v zmysle ust. § 5b z.č. 250/2007 Z.z., keď súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával a preto je potrebné prihliadnuť na
premlčanie a vzhľadom na aplikáciu ust. § 107 OZ je uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby
právo navrhovateľa premlčané. Preto z uvedeného dôvodu súd návrh zamietol v celom rozsahu.

Za predpokladu platnosti spotrebiteľskej zmluvy, súd uviedol, že nakoľko v zmluve nebola splnená
základná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) a g) z.č. 258/2001 Z.z., podľa ktorých zmluva musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých
čiastok, nie len výšku splátok ako aj konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, bolo by potrebné (za
situácie platnosti zmluvy o pôžičke) považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3

zák. č. 258/2001 Z.z., a preto súd by opäť priznal iba rozdiel medzi tým čo odporkyňa dostala a tým čo
vrátila, t.j. sumu 268,- Eur. Nárok navrhovateľa na priznanie sumy vo výške 841,18 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 851,18 Eur od 25.02.2011 do 13.10.2014 a vo výške 8,05%
ročne zo sumy 841,18 Eur od 14.10.2014 do zaplatenia považoval za nedôvodný.
Nakoľko navrhovateľ pôvodne žaloval sumu vo výške 949,39 Eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9% ročne od 25.02.2011 do zaplatenia a svojím podaním zo dňa 15.01.2015 zobral návrh v časti
o zaplatenie 108,21 Eur i s príslušenstvom z tejto sumy späť, súd vzhľadom k dispozičnému právu
navrhovateľa, konanie v tejto časti zastavil.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporkyňa mala úspech v konaní a preto
má nárok na náhradu trov konania a v časti zastavenia konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2
veta prvá O.s.p., kde odporkyňa má taktiež nárok na náhradu trov konania, nakoľko navrhovateľ zavinil

zastavenie konania v časti o zaplatenie 98,21 Eur i s príslušenstvom a odporkyňa v časti o zaplatenie
sumy 10,- Eur i s príslušenstvom. Nakoľko však odporkyňa si žiadne trovy konania neuplatnila a zo spisu
jej žiadne nevyplývajú, súd o trovách konania vo vzťahu k odporkyni rozhodol spôsobom uvedeným vo
výroku tohto rozhodnutia.
Obdobne súd nepriznal trovy konania ani vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vstúpil do viacerých konaní

prebiehajúcich na tamojšom súde, pričom nemal ani vedomosť o tom, čo je predmetom konaní a ani o
tom, kto sú jeho účastníci, preto je súd toho názoru, že právny zástupca vedľajšieho účastníka nevykonal
žiadenúkon,zaktorýmumožnopriznaťpodľavyhl.č.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátov
za poskytovanie právnych služieb odmenu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľ v

jeho zamietajúcej časti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia
skutkového stavu, ktoré zdôvodnil s tým, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o poskytnutí pôžičky v písomnej forme pre jej chýbajúce
náležitosti, a preto je nutné daný vzťah považovať za bezdôvodného obohatenie na strane odporcu.
Poukázal na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 4 ods. 3 tohto zákona. Namieta, že pokiaľ súd

považoval predmetnú zmluvu za neplatnú ako celok z dôvodu, že časť zmluvy týkajúca sa úrokov pre
ich neprimeranú výšku je neplatná, tento záver nie je správny. Súd mohol na sumu úrokov z omeškania
nahliadať, ako by neboli obsiahnuté v zmluve, kedy by neboli splnené náležitosti predpokladané podľa §
4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., čo však nespôsobuje neplatnosť zmluvy, resp. po splnení podmienok
uvedených v § 4 ods. 3 citovaného zákona, je zmluva platná. Je nelogické, aby v prípade ak suma

úrokov v zmluve nebola uvedená, zmluva je platná, aj keď poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, avšak v prípade ak je suma úrokov v zmluve uvedená v neprimeranej výške, zmluvu je
potrebné považovať za neplatnú. S takýmto spôsobom nie je možné vykladať ani v rozsudku uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu.
Po prijatí záveru o platnosti zmluvy je potrebné posúdiť ukončenie zmluvy a to predčasné zosplatnenie

zo dňa 18.02.2011, v zmysle ktorého bola odporcovi poskytnutá trojdňová lehota na úhradu dlžnej
sumy. Premlčacia doba tak začala plynúť dňa 22.02.2011 a ku dňu 19.11.2013 podľa žalobného návrhu
neuplynula a nemožno považovať tento nárok za premlčaný. Nesúhlasil ani s aplikáciou ust. § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa, nakoľko toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňom 01.05.2014.
Aplikáciou citovaného ustanovenia došlo k značnému porušeniu princípov právneho štátu podľa čl.

1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR. Priamou aplikáciou tohto ustanovenia súd taktiež porušil zásadu
stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká
reálne hrozba, že súd by takto spôsobil navrhovateľovi škodu. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu,

alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom
zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby
vo výške 61,74 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,07 Eur s DPH, spolu
71,81 Eur s DPH.

Odporkyňa odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu sa ani nevyjadrila.

K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník poukazujúc na to, že
vychádzajúc z odvolania navrhovateľa, ktorý namieta nesprávny postup súdu ex offo posúdil premlčanie
nároku navrhovateľa v spotrebiteľskej veci sa javí, že súd vo veci postupoval správne a pokiaľ

navrhovateľ si v rámci odvolacieho konania uplatňuje voči vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, na
ktoré ho žiada zaviazať poukázal na znenie § 142 O.s.p., ako aj na rozdiel v procesnom postavení
vedľajšieho účastníka v zmysle § 93 ods. 1 O.s.p. a podľa ods. 2. Predmetom konania nie sú spoločné
práva a povinnosti vedľajšieho účastníka a odporcu voči navrhovateľovi. Vedľajší účastník nikdy nebol v
právnomvzťahusnavrhovateľomapredmetomkonaniasúnárokynavrhovateľazozáväzkovéhovzťahu

s odporcom. Namietal účelnosť trov právneho zastúpenia navrhovateľa poukazujúc na skutočnosť, že
tento v zastúpení advokátom podáva formulárové hromadné žaloby na vymáhanie nárokov, pričom v
tomto smere by bolo namieste voči navrhovateľovi aplikovať ust. § 150 O.s.p. Vychádzajúc zo zásady
zodpovednosti za vznik trov konania, ktoré by inak neboli vznikli podľa § 147 O.s.p. poukázal aj na to,že vedľajší účastník svojim vstupom do konania nezapríčinil vznik ďalších trov, nakoľko trovy konania,
ktoré navrhovateľ vo veci uplatnil vznikli pred jeho vstupom do konania a teda za tieto navrhovateľovi
nezodpovedá. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a

vzhľadom na okolnosti prípadu si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

2. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa o námietke navrhovateľa rozhodol, že vedľajšie
účastníctvo Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA pripúšťa. Rozhodnutie odôvodnil s použitím
§ 93 ods. 1, 2, 3, 4 O.s.p., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 25 ods.

1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a vecne tým, že v predmetnej veci ide o
spor vyplývajúci z úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Do uvedeného konania
vstúpilo Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA ako vedľajší účastník na strane odporkyne ako
spotrebiteľa. Týmto nadobudol svoje procesné postavenie účastníka. Súd má z verejne prístupného
Registra organizácií SR preukázané, že Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA má právnu formu
združenia, ktoré je právnickou osobou v zmysle § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podstata námietky

navrhovateľprotivstupuvedľajšiehoúčastníkadokonaniaspočívalavargumente,ževstupzdruženiado
konania je právne neúčinný, lebo združenie nepredložilo súhlas odporkyne s jeho vstupom do konania,
ktorý vyžaduje novelizované znenie § 93 ods. 3 O.s.p., pričom súhlas hlavného účastník je zákonným
predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníka. V danom prípade súd však aplikoval úpravu O.s.p.
prípustnosti vedľajšieho účastníka účinnú v čase oznámenia združenia o vstupe do konania nie súčasné

znenie. Súd má teda za preukázané, že v danom prípade ide o sporové konanie vo veci nárokov
vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy. Vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu ako
právnická osoba. Podmienky pre vstup Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA do konania podľa
§ 93 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 boli splnené, súd preto rozhodol tak, že vedľajšie
účastníctvo menovaného združenia v danom konaní na strane odporkyne je prípustné.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ poukazujúc na to, že rozhodnutie je nesprávne,
nakoľko združenie súhlas nedoložilo do dnešného dňa, čím nesplnilo podmienky na vstup vedľajšieho
účastníka v konaní. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 05.02.2013 sp. zn.
3 Cdo 188/2012. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie po jeho preskúmaní zmenil tak,

že vstup združenia ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne do konania nepripúšťa. Zároveň si
aj tu uplatnil náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby, tzn. za odvolanie vrátane režijného
paušálu a DPH vo výške 40,94 Eur.

Odporkyňa odvolanie nepodala.

K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť, poukazujúc na to, že k novej právnej úprave došlo
až od 01.01.2015, pričom do konania vstúpil oznámením vstupu podaním zo dňa 06.07.2014. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci spolu s DPH a režijným paušálom vo

výške 59,84 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania boli podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiam,
proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku i uzneseniu je dôvodné, keďže napadnuté
rozhodnutia prvého stupňa nie sú správne a nie splnené podmienky na ich zmenu.

1. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

Výrok preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu, ktorým vo zvyšku súd konanie zastavil nebol
účinne napadnutý odvolaním preto predmetom konania tak zostáva len zamietajúca časť výroku a

závislý výrok o trovách konania.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím
na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienkypre nepriznanie žalobou uplatneného nároku navrhovateľovi z dôvodu neplatnosti zmluvy, premlčania
nároku na bezdôvodné obohatenie a nepriznanie náhrady trov konania odporkyni a vedľajšiemu
účastníkovi.

Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o
neplatnosti súdom prvého stupňa posúdenej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom
navrhovateľa Consumer Finance Holding, a.s., ktorú neplatnosť zmluvy súd si odvodil od neplatnosti
dojednania úrokov pre ich neprimerane vysokú výšku, pričom práve túto časť zmluvy považoval za

podstatnú zložku zmluvy a preto celú zmluvu posúdil ako neplatnú.

V danom prípade ide o nesprávne právne posúdenie zmluvy súdom.

Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval
(citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12.03.2009 bola medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako
veriteľom a odporkyňou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej bola
odporkyni poskytnutá pôžička vo výške 1.000,- Eur (30.126,- Sk) a ktorú sa zaviazala odporkyňa uhradiť
v pravidelných 48 mesačných splátkach po 38,- Eur. Ročná úroková sadzba bola pri úvere dohodnutá
na 31% a RPMN vo výške 34,49%.

Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej
istiny. Dohodnuté úroky je treba odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo,
ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania (porovnaj § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
a ktoré teda predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas.

Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej
pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov
závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu.
Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s

dobrými mravmi.

Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských,
kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným
vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji

osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne
zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi
normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej
spoločnosti.

Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke
sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným
vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými
mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu

úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v
hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie
dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§
39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného
činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi. (v ostatných prípadoch

por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004)

V prejednávanej veci súd zistil, že úroková miera pri dohodnutej zmluve o úvere s poskytovateľom
úveru predstavovala 31%, pričom priemerné úrokové sadzby podľa údajov NBS v rozhodnom obdobísa pohybovali v rozpätí 13,91%. Nebola však zistená horná hranica takto dohodnutých úrokov a preto
zatiaľ nebolo možné ani prijať záver, že by vzhľadom k tomu, že dohodnutá výška úrokov v takejto výške
presahuje hornú hranicu obvyklej úrokovej miery je dôvodný záver, že šlo o dohodu, ktorá je v rozpore

s dobrými mravmi a teda v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka je toto dojednanie neplatné.

Podľa ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho
úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu, alebo z jeho obsahu alebo z
okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Ak je neplatná dohoda o výške úrokov obsiahnutá v zmluve o úvere, z povahy právneho úkonu a ani
z jeho obsahu nevyplýva, že by tuto časť nebolo možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, dotknutá
zmluva je však neplatná iba v časti dojednania o výške úrokov len vtedy, ak oddelenie tejto časti od
ostatného i obsahu zmluvy nebránia ani okolnosti, za ktorých k zmluve došlo. Prvostupňový súd však
vedený nesprávnym názorom o neplatnosti dohody o úrokoch sa z tohto pohľadu vecou nezaoberal.

V tejto súvislosti odvolací poukazuje i na to, že Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 3Co/3/2011
prelomovo ustálil, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné kritérium,
ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť využila
ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní bonity

spotrebiteľa, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Absolútne neplatným právnym
úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti
spotrebiteľa. Pri tzv. civilno-právnej úžere je podľa názoru krajského súdu úverová zmluva absolútne
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Krajský súd uviedol, že ak by
nešlo o nadvládu veriteľa nad spotrebiteľom (tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť) boli by pri nebankovej

spoločnosti akceptovateľné vyššie úroky, rozhodne však nie o 100% vyššie oproti priemeru bánk, pričom
zohľadniť sa musia vždy aj osobitosti prípadu.

Vzhľadom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa pre zamietnutie žaloby pre neplatnosť dohody o
úrokoch nie je správny, pretože je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd však

dáva do pozornosti i to, že neprimeranou a tak i odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška
úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v dobe ich dohodnutia s prihliadnutím k
najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

Pokiaľ súd uvažoval o druhej alternatíve „pre prípad platnosti spotrebiteľskej zmluvy“ takýto spôsob

rozhodovanie „pre prípad“ nie je prípustný a rozsudok súdu prvého stupňa je nejasný, neurčitý a
nestatočne odôvodnený a to pre rozpor s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má
preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje
poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný,
zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú
problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.,
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny,
resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zovšetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv a právom chránených záujmov, ktoré mu O.s.p.
priznáva na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Porušením uvedeného práva na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o
príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi).

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
napadnutej zamietajúcej časti podľa § 221 ods. l písm. f) O.s.p. a nesprávneho právneho posúdenia
podľa cit. § písm. h) O.s.p. ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania účastníkov i vedľajšieho
účastníka na strane odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť predložené listinné
dôkazy a vyhodnotiť dokazovanie tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom
dokazovaní. V konaní a v novom rozhodnutí nemôže byť opomenuté, že uznesením zo dňa 14.08.2014
č.k. 5C/259/2014-47 došlo v dôsledku postúpenia pohľadávky, k zmene subjektu na strane navrhovateľa

a preto aktuálny navrhovateľ nie je ten, ktorý uzavrel zmluvu s odporkyňou. Predmetnú zmluvu, z
ktorej sa odvodzuje uplatnený nárok treba podrobiť súdnemu prieskumu, zo všetkých hľadísk, ktoré
zákon požaduje z hľadiska času jej uzavretia, jej účastníkov a predmetu zmluvy, tzn. z hľadiska okruhu
rozhodujúcich skutočností určovaných hypotézou hmotnoprávnej normy.

Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvého stupňa, aj v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a účastníkom konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie

konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

2. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

Z obsahu daného spisu bolo zistené, že navrhovateľ sa podanou žalobou domáha od odporcu
zaplatenia žalovanej sumy, ktorá vyplýva z nezaplateného dlhu z úverovej zmluvy uzavretej s právnym
predchodcom navrhovateľa Consumer Finance Holding, a.s..

V priebehu konania Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA dňa 06.07.2014 oznámilo súdu jeho

vstup ako vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu - spotrebiteľa. A zároveň predložilo
splnomocnenie na zastupovanie advokátom. Prvostupňový súd najprv s vedľajším účastníkom nekonal,
majúc za cieľ rozhodnutie platobným rozkazom, t.j. v skrátenom konaní, kde vedľajšie účastníctvo nie je
prípustné. Súd vo veci však určil termín pojednávania, vedľajšieho účastníka predvolal na pojednávanie,
z obsahu zápisnice je zrejmé, že tento sa nedostavil a vo veci ani nevykonal žiadny úkon. Účastníci

sa o vstupe vedľajšieho účastníka dozvedeli v podstate iba z obsahu rozsudku, po doručení ktorého
navrhovateľ vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho účastníctva, o ktorom súd rozhodol napadnutým
uznesením už po rozhodnutí vo veci samej.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či boli splnené všetky zákonné podmienky,

aby súd na námietku navrhovateľa pripustil vstup predmetného združenia do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane odporcu.

Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie,

či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. (Ak ako vedľajší účastník vstúpi do konania zvlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného
predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje v
konaní, inak súd na oznámenie o vstup neprihliada - znenie účinné od 01.03.2015). O prípustnosti

vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). V konaní má vedľajší účastník
rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom
účastníka,ktoréhovkonanípodporuje,posúdiichsúdpouváženívšetkýchokolností(§93ods.4O.s.p.).

V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013 v zmysle vyššie citovaných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a tiež v súlade s názormi prezentovanými v odbornej
právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok - Komentár, I. diel, str.
380, Eurounion, 2010) predpokladmi účasti vedľajšieho účastníka v konaní sú: a/ výzva účastníka
konania alebo podnet vedľajšieho účastníka konania, b/ uvedenie, na strane ktorého účastníka bude
vedľajší účastník vystupovať, c/ preukázanie právneho záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku
sporu (ak nejde o prípad, v ktorom tento záujem vyplýva z osobitného zákona - k tomu viď tiež

ďalej), d/ rozhodnutie súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka (ak účastník konania vznesie námietku
neprípustnosti vedľajšieho účastníctva), e/ súhlas vedľajšieho účastníka, ak jeho vstup navrhol účastník
konania, f/ súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, ak
podnet na vstup dal sám vedľajší účastník.

Vedľajší účastník môže do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy účastníka konania.
Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník, súd oboznámi
s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania
ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do
konania, stáva sa vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď

svoj úkon urobí ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie
súdu. Pokiaľ účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii
vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiž nemožno nútiť, aby sa stal
vedľajším účastníkom konania. Súd z vlastnej iniciatívy neskúma, či je vedľajšie účastníctvo prípustné,
alebo neprípustné; o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje, ak niektorý z účastníkov

namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje
samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje
do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.

V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., zákon nestanovuje ako podmienku účasti

tretej osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup
vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná z jeho právneho záujmu na výsledku sporu
(§ 93 ods. 1 O.s.p.), tu vyplýva priamo zo zákona (viď tiež Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny
poriadok - Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 238). V prípade takejto právnickej osoby je
pre jej procesné postavenie vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana

práv, o ktoré v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje
na niektoré osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môžu byť v postavení vedľajšieho
účastníka. Jedným z takých osobitných predpisov, je tiež zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
ktoré bolo účinné do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“). V zmysle § 25 ods. 1 písm.

a) zákona č. 250/2007 Z.z. môže právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa
podať návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti.

Podľa záverov NS SR v oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 O.s.p.,

je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka, na strane
ktorého vedľajší účastník chce vystupovať (viď vyššie podaný výpočet predpokladov vedľajšieho
účastníctva, konkrétne písm. f/). Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný
vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ust. § 93 O.s.p.
nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek

nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník
nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný
niekým,účasťktoréhovkonanísineželá.To,ženiektochcevkonanípredsúdompodporovať(hlavného)
účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že nímposkytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za
každých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého
sa vzťahuje § 93 ods. 2 O.s.p. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník

poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môže byť naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce
vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším
účastníkomužvmomente,keďsúdudôjdejehoprocesnýúkonobsahujúciprejavvôlevstúpiťdokonania
v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší
účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Treba

mať totiž na pamäti, že v dôsledku rovnakých procesných práv a povinností môže vedľajší účastník v
procesnomzmysle(ikeďlendourčitejmiery)zasahovaťdopriebehukonaniaaovplyvňovaťho.Účastník
konania má preto právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii
vedľajšieho účastníka konal ten, koho účasť v konaní si neželá. Povahe a účelu občianskeho súdneho
sporového konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšie účastníka do konania na strane účastníka
konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.

V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého oznámi
účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve ich, aby sa k
tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môžu vyjadriť svoje nesúhlasné stanovisko so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania. Súd musí mať za každých okolností jasno v otázke, či účastník,

ktorého chce vedľajší účastník (vstupujúci do konania z vlastnej iniciatívy) v konaní podporovať, s jeho
podporou súhlasí, resp. či účastník neprejavil nesúhlas s vedľajším účastníctvom.

Sama skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je
zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, bez ďalšieho ešte neznamená, že jej procesný úkon vyjadrujúci

túto vôľu vyvoláva vždy ňou sledované právne účinky. Ani samotný status takejto právnickej osoby
vyplývajúci z § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z.
ešte neznamená, že jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšej účastníčky je vždy prípustný
(tu možno poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 149/2011
konštatujúce neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania).

Posúdiac predmetnú vec podľa vyššie uvedených teoretických východísk obsiahnutých v citovanom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že v danom prípade prvostupňový súd nepostupoval
správne, ak oznámenie o vstupe do konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu nedoručil tak
navrhovateľoviprostredníctvomjehoprávnehozástupcu,akoaniodporkynianevyzval,abyvstanovenej

lehote zaslali súdu písomné vyjadrenie, či súhlasia so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Až po
vyhodnotení reakcií, predovšetkým zo strany odporkyne bolo možné postupovať v konaní a rozhodnúť
či vedľajšie účastníctvo je v danom prípade zo strany spotrebiteľského združenia prípustné.

S poukazom na vyššie uvedené, keďže podľa záverov Najvyššieho súdu SR súhlas hlavného účastníka

konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať je nevyhnutným predpokladom účasti v
konaní vedľajšieho účastníka, ktorý sám dal podnet na svoj vstup do konania (a to i za procesnej
úpravy účinnej do 01.03.2015), a v danom prípade takýto súhlas odporkyňou zatiaľ udelený nebol,
ale účastníkom ani nebola daná možnosť sa k tomuto vyjadriť, napadnuté rozhodnutie je predčasné a
účastníkom (predovšetkým odporkyni) bola odopretá možnosť sa k tomuto účastníctvu vyjadriť.

Z uvedených dôvodov bolo nutným napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a
vec tiež vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Až po vyžiadaní si vyjadrenia odporkyne ohľadne
vedľajšieho účastníctva združenia na jej podporu v konaní, je potrebné, aby súd o tejto otázke opätovne
rozhodol.

Odvolací súd záverom poukazuje i na zrejmú nesprávnosť, ku ktorej došlo pri písaní oboch napadnutých
rozhodnutí, v ktorých je v ich záhlaví priezvisko odporkyne podľa v spise sa nachádzajúcej zmluvy „F.“
uvedené nesprávne ako F.. Uvedené pochybenie je súd prvého stupňa povinný odstrániť postupom

podľa § 164 O.s.p.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o náhrade trov prvostupňového aj odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.