Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 22, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/246/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7917213853
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7917213853.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION,
a.s., Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanej U. Š., nar. XX. XX.
XXXX, N., E. Z. XXXX/XX, o zaplatenie 1.047,50 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
15Csp/414/2017-79 z 28. 02. 2018 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o
náhrade trov konania.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom I. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 30,- eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 06. 12. 2014 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. II., v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III.žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2. Súd, vychádzajúc z § 497 Obch. zák., § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52

ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4, 5, § 3 ods. 1, § 39, § 41 a § 54 ods. 1 Obč. zák., urobil záver, že na posúdenie
úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ust. Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu.
Toto aplikačné pravidlo mal za ustálené aplikačnou praxou súdov (uznesenie NS SR zo dňa 25. 01.
2011 sp. zn. 5MCDo/20/2009, rozsudok KS v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok KS v Prešove zo dňa 11. 06. 2013 sp. zn. 6Co/219/2012, sp. zn. 6Co/81/2012, ktoré odobril
aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 19. 06. 2013 sp. zn. I.ÚS402/2013-10, v ktorom konštatoval,

že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa). Vychádzajúc
z výsledkov vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou existoval zmluvný vzťah, na základe ktorého bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver
- zmluva o úver - dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo 7. 4. 2011 vo výške 1.500 eur, ktorý sa
žalovaná zaviazala splatiť v 70 mesačných splátkach splatných k 7. dňu v mesiaci po 44,62 eur, počnúc
od 7. 5. 2011. Poukázal na to, že niet sporu o tom, že úverová zmluva, ktorej návrh bol predložený

žalobcom je zmluvou formulárovou. Z dôvodu podstatného porušenia podmienok uzavretej zmluvy
zo strany žalovanej, právny predchodca žalobcu úver zosplatnil ku dňu 28. 11. 2014. Pohľadávka
žalobcu sa tak stala splatnou 28. 11. 2014. Vychádzajúc z predloženej úverovej zmluvy, zistil, že
dohodnutá výška úroku v zmluve 25,5 % ročne podstatne prevyšuje úroky z úverov, ktoré, poskytovalibanky spotrebiteľom v rozhodnom období. Po preskúmaní predloženej úverovej zmluvy zistil, že táto
neobsahuje zákonom stanovené náležitosti. Súd poukázal na štatistiku vedenú Národnou bankou
Slovenska (htp://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne/urokove sadzby//priemerne-urokove-miery-

z-uverov-obchodnych-bank), v zmysle ktorej priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk
predstavovala v čase uzavretia zmluvy v apríli 2011 pre spotrebiteľské úvery nad 5 rokov (70 mesiacov)
13,67 %. Poukázal na to, že v zmluve bol úrok z úveru dohodnutý ročnou úrokovou sadzbou 25,5 %,
čo je viac než 186 % obvyklej úrokovej miery. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07. 2009. Zdôraznil, že pokiaľ žalobca požadoval od žalovanej

úrok z úveru vo výške 25,5 %, nepochybne to odporuje zákonu a dobrým mravom. Urobil záver, že
úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi v zmluve podstatne prevyšuje úroky v prípustnej výške a
preto možno vyvodiť neplatnosť takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč.
zák. Súd dal do pozornosti, že ani pri zmluvách o úvere, ktoré sú absolútnym obchodom sa právna
úprava spotrebiteľských vzťahov obsiahnutá v Občianskom zákonníku a zameraná na ochranu práv
spotrebiteľa nemôže vylúčiť a preto sa musí použiť aj v danom prípade. Smernice Európskej únie totiž

ukladajú štátu explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa
neobchádzali. Dodal, že navyše len samotné úroky, nie sú celkovou odplatou za poskytnutý úver, že
pri poskytnutom úvere vo výške 1.500 eur, čo predstavuje 100 %, bola dohodnutá výška nákladov
sumou 1.347,10 eur, teda odplata predstavuje 89 %. Takáto odplata je neprimeraná, treba ju považovať
za dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 39 Obč. zák., zmluva o úvere v časti odplaty

je teda neplatným právnym úkonom. Z toho dôvodu má žalobca nárok len na vrátenie požičanej istiny
(bez úrokov a bez poplatkov). Dôvodil, že žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi len to, čo jej žalobca
titulom úveru poskytol, t.j. sumu 1.500 eur. Vychádzajúc z uvedených zistení a cit. zák. ust., uložil
žalovanej uhradiť pre žalobcu sumu 30 eur, ako rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a sumou,
ktorú už žalovaná splatila žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi. Súd zistil, že žalovaná už z

poskytnutého úveru 1.500 eur zaplatila žalobcovi 1.470 eur (35 splátok po 42 eur). Rozdiel vo výške
30 eur (1.500 eur - 1.470 eur) je žalovaná povinná žalobcovi uhradiť. Citujúc znenie § 517 ods. 2 Obč.
zák., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vzhľadom k tomu, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou svojho
peňažného záväzku, priznal žalobcovi aj ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo

sumy 30 eur , odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy na úhradu zosplatneného úveru, t.j. od 6. 12.
2014 do zaplatenia (výzvu prevzala žalovaná 5. 12. 2014). Výška úroku z omeškania zodpovedá § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, keď zistil, že napriek tomu, že
žalovaná už uhradila sumu 1.470 eur (z celkového úveru 1.500 eur), žalobca sa ešte domáha zaplatenia
sumy 1.047,50 eur, ďalších úrokov a poplatkov vo výške 1.012,38 eur (170,34 eur + 807,48 eur + 34,56

eur), ďalších úrokov vo výške 25 % ročne a úrokov z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.047,50 eur od
1. 6. 2017 do zaplatenia. Žalobca teda žiada ďalších 2.059,88 eur a ďalšie úroky a úroky z omeškania.
Vychádzajúc z uvedených zistení a cit. zák. ust., nad priznaný nárok uplatnený žalobcom zamietol
ako nedôvodný. Pokiaľ ide žalobcom namietanú účinnosť § 52 ods. 2 Obč. zák., ktorú priniesla novela
vykonaná zák. č. 102/2014 Z.z., uviedol, že táto novela definitívne normatívne vyriešila, že na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu
mu vyplynulo, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale
aj ďalších úprav napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim
mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až

na 1. 4. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis
vyjadriťajdovtedyplatnépravidlo,ženaspotrebiteľskévzťahysaprednostnepoužijerežimObčianskeho
zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. Uviedol, že úspechom žalobcu zo
žalovanej sumy 1.047,50 eur je suma 30 eur, čo je úspech žalobcu 2,86 %, jeho neúspech, ktorý je
úspechom žalovanej v rozsahu 97,14 %. Čistý úspech žalovanej je 94,28 %, v ktorom rozsahu by mala

nárok na náhradu trov konania. Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne
preukázateľné trovy nevyplývajú, preto žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku, a to výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h) C.s.p., t.j., že

neboli splnené procesné podmienky, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Citujúc z bodu 26. napadnutého rozsudku, tvrdil, že nemal možnosť sa v procesnom konaní brániť,
keď mu súd svojím procesným postupom znemožnil účasť na konaní a to bez toho, aby ho oboznámil
o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úver,
ktorú žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýkal súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie

sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a, že nepostupoval podľa § 129 C.s.p., že súd ho
nevyzval ani podľa § 157 C.s.p., aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení
bezúročnosti a bezpoplatkovosit zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Mal
za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a že
nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa
de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Ďalej poukázal

na skutočnosť, že úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanie peňazí
a táto cena je určená špecificky, nakoľko je pomerom celkového požadovaného poplatku, ktorý musí
dlžník zaplatiť veriteľovi, aby úver získal za vopred dohodnutú cenu, k objemu úveru, ktorý je dlžníkovi
skutočne k dispozícii. Ďalej poukázal na to, že úrokové sadzby sú ovplyvnené najmä ponukou a dopytom
po kapitály, ako aj celým radom ďalších faktorov, napr. inflácia, riziká, úspory, výška úveru, doba

splatnosti úveru a iné. To v praxi znamená, že napríklad zvýšenie dopytu po zdrojoch (úveroch) spôsobí
zvýšenie úrokových sadzieb. Rovnako zvýšenie úrokovej sadzby spôsobí aj vyššie riziko na strane
dlžníka. Zároveň na výšku úrokových sadzieb má vplyv aj inflácia ako jeden z hlavných faktorov, tzn.
že pokiaľ veriteľ očakáva, že počas doby splácania úveru dôjde k nárastu inflácie, prispôsobí tomu aj
výšku úrokovej sadzby. Zároveň výška odzrkadľuje, nakoľko rizikovým sa banke javí poskytnutie úveru,

pričom čím bude dlhšia doba splácania a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa banka
vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude splatený. Ďalej poukázal na to, že ak by podporne vychádzal
z aktuálne platného Nariadenia vlády 87/1995 Z. z., v § 1a (hoci v čase uzavretia zmluvy ešte účinné
nebolo), že v ňom zákonodarca jasne definoval najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ktorú možno od
spotrebiteľa požadovať, a to je dvojnásobok priemernej RPMN bánk za predošlý kalendárny štvrťrok.

Ako vyplýva zo zmluvy o úvere, priemerná RPMN na trhu bola v čase uzavretia zmluvy o úvere 26,49
%,dvojnásobokuvedenejsumydnešnálegislatívastáleakceptujeakonajvyššiuprípustnúvýškuodplaty,
jednoduchým matematickým prepočtom je teda najvyššia prípustná výška odplaty pre posudzovaný
prípad 52,98 % (zohľadňujúc úroky, poplatky a iné plnenia, prípadne iné náklady, ktoré sú dohodnuté so
spotrebiteľom pri podpise zmluvy), preto úroky vo výške 25,5 % nemožno považovať za neprimerane

vysoké, v rozpore s dobrými mravmi, pretože stále nie je prekročená najvyššia prípustná výška odplaty.
V tomto poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/26/2011 z 26. 4 2012 (z odôvodnenia
ktorého sčasti citoval). Z uvedeného mu vyplynulo, že neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký
úrok, ktorý by štvornásobne, až päť až pol násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo ale nie je
tento prípad. Ďalej citoval sčasti z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5Sž/20/2010. Ďalej

namietal, že rozhodnutie súdu je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, pričom poukázal na obsah
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutia Ústavného
súdu SR (II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07 a ďalšie). Ďalej citoval sčasti aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 4Cdo/25/2007, s ohľadom na povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť,
ktoré je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,

ktorýsavysporiadavasovšetkýmiprávnymirelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickými
námietkami účastníka. Ďalej poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadom
ochrany spotrebiteľa, ktoré má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu
proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (NS ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009). Ďalej poukázal aj na odlišné
stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka. Žiadal rozsudok

v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žalobe
vyhovieť v celom rozsahu a žalovanú zaviazať na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zast.).

5. Rozsudok okrem výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. odvolaním
nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní nebol

preskúmavaný.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžadujedôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok
vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o náhrade trov konania ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne

posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody, ktoré odkazuje,
pretože sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalobcom.

7. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 písm. a), b), d), f), g) a h) C.s.p., t.j., že
neboli splnené procesné podmienky, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

8. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

9. Žalobca vytýka súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, že nepostupoval podľa § 129 C.s.p. a že ho ani nevyzval podľa § 157 C.s.p., aby sa

vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy
o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku a z toho dôvodu jeho procesný postup nie je súlade
so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania.

10. Uvedené výhrady sú bez právneho významu, keďže možnosť vyjadriť sa k otázke určenia

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci o
vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere mohol učiniť žalobca, keby bol prítomný na
pojednávaní súdu, ktoré právo z vlastnej viny nevyužil. Súd konal a rozhodol na pojednávaní 28. 2. 2018,
na ktoré pojednávanie sa žalobca, ani jeho právna zást. nedostavili, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní
síce ospravedlnili, podaním, doručeným súdu 28. 02. 2018, avšak nežiadali pojednávanie súdu odročiť.

Svojím procesným postupom nevyužili svoje právo zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom súd nemal
možnosť vyzvať žalobcu a jeho zást., aby sa vyjadril k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru podľa § 129 C.s.p. a podľa § 157 C.s.p. vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci o
vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere.

11. Odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je rovnako nedôvodná.

12. Žalobca, o. i., konkrétne neuvádza, v čom spočíva neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť, resp.
arbitrárnosť rozhodnutia vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Žalobca iba všeobecne
uvádza, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku nepreskúmateľného, resp.

neodôvodneného rozhodnutia.

13. Rozhodnutie súdu je preskúmateľné, je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, nie je arbitrárne a
zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 C.s.p.

14. K odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. d), f) a g) C.s.p. ,je potrebné uviesť, že
žalobca opätovne neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k uplatneniu týchto odvolacích dôvodov
vo vzťahu k prejednávanej spornej veci, v odvolaní ich len vymenoval.

15. Žalobca predovšetkým vytýka súdu nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h)

C.s.p. Tvrdí, že dohodnuté úroky v úverovej zmluve 25,5 % nemožno považovať za neprimerane vysoké
a v rozpore s dobrými mravmi, pretože stále nie je prekročená najvyššie prípustná výška odplaty.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výška dojednaného zmluvného
úroku 25,5 % ročne nepochybne odporuje zákonu a dobrým mravom. V prejednávanej veci je nesporné,

že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné
aplikovať ust. Občianskeho zákonníka, zamerané aj na ochranu práv spotrebiteľov. Uvedenú právnu
úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku aplikoval aj súd prvej inštancie.17. Výška úrokov závisí od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a nepodlieha žiadnemu obmedzeniu.
Neprimeranou, odporujúcou dobrým mravom je však taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe jej dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným

bankami pri poskytnutí úveru, ako správne ustálil súd prvej inštancie. Výška úroku z úveru 25,5 % ročne
je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Ust. § 39 Obč.
zák.jeaplikovateľnéajnazmluvuuzavretúmedzistranamisporu,pretodojednanieozmluvnýchúrokoch
je absolútne neplatné a na takéto dojednanie nie je možné prihliadať z dôvodov bližšie uvedených v
napadnutom rozsudku.

18. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok vo výroku II. ako vecne správny potvrdiť, vrátane
výroku III. o trovách konania.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p.

20. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).