Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/194/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817202820
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7817202820.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: G. W., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, G. A.,
o zaplatenie 95,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava
z 23. januára 2019, č. k. 11Csp/63/2017-116

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu

poplatok za úver v sume 95,28 Eur, poplatok za upomienky v sume 36,- Eur, úroky v sume 24,92 Eur
(vo výške 32% ročne zo sumy 200,- Eur od 25.03.2013 do 26.04.2013, t. j. 5,61 Eur; zo sumy 167,- Eur
od 27.04.2013 do 18.07.2013, t.j. 12,01 Eur; zo sumy 134,- Eur od 19.07.2013 do 15.08.2013, t.j. 3,17
Eur; zo sumy 101,- Eur od 16.08.2013 do 03.09.2013, t.j. 1,59 Eur; zo sumy 68,- Eur od 04.09.2013 do
10.10.2013, t.j. 0,83 Eur; zo sumy 35,- Eur od 19.09.2013 do 10.10.2013, t j. 0,64 Eur a zo sumy 2,- Eur
od 11.10.2013 do 16.06.2015, t.j. 1,07 Eur), úroky z omeškania v sume 10,96 Eur (vo výške 5% ročne
zo sumy 135,28 Eur od 07.02.2014 do 16.06.2015, t.j. 9,15 Eur; zo sumy 125,28 Eur od 17.06.2015 do

06.07.2015, t.j. 0,33 Eur; zo sumy 115,28 Eur od 7.07.2015 do 10.08.2015, t.j. 0,54 Eur a zo sumy 105,28
Eur od 11.08.2015 do 15.10.2015, t.j. 0,94 Eur, 95,28 Eur) a napokon tiež úroky z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 95,28 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného
nároku bolo tvrdenie žalobcu, že na základe Zmluvy o úvere č. 705802633 zo dňa 25.03.2013 (ďalej
tiež len „úverová zmluva“) poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 200,- Eur, ktoré sa zaviazala
vrátiť spolu s dohodnutým poplatkom v sume 196,- Eur (z neho 1/3-inu predstavoval dohodnutý úrok a
zvyšok náklady spojené s úverom) v 12 mesačných splátkach po 33,- Eur, so splatnosťou prvej splátky

dňa 2.5.2013. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu zaplatila na svoj úverový záväzok len sumu 238,- Eur
a jeho zostávajúcu časť už nesplnila i napriek písomnej upomienke, za ktorú žalobca tvrdil, že podľa
zmluvnej dohody má nárok na zaplatenie poplatku v sume 36,- Eur.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení bezo zvyšku zodpovedajúcich týmto
tvrdeniam žalobcu. Naviac tiež skutkovo ustálil, že v úverovej zmluve bol uvedený údaj o výške
obchodných úrokov 39,15 % a údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru (RPMN) 309,86.

Naproti tvrdeniu žalobcu súd prvej inštancie z úverovej zmluvy zistil, že podľa jej obsahu mala žalovaná
poskytnuté peniaze s dohodnutou odplatou vrátiť žalovanému v jednom plnení v lehote splatnosti
najneskôr do 2.4.2014.3. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 a
5, § 54 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov,
§ 1 ods. 2, § 9 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, usúdil, že
dohoda o úrokoch, a tiež dohoda o ďalších nákladoch spojených s úverom v úverovej zmluve, sú
neplatné a na tomto základe, po zistení, že žalovaná poskytnuté peniaze žalobcovi vrátila, dospel k
záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku. V úvahách vedúcich k záveru o neplatnosti dojednania

o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náklady spojené s úverom vyšiel súd prvej inštancie, podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku, z toho, že podľa úverovej zmluvy predstavovali náklady žalobcu
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy a na súvisiacu administratívu (ďalej tiež len „administratívny
poplatok“) 117,70 Eur. Administratívny poplatok v takejto výške je podľa úvahy súdu prvej inštancie v
porovnaní s výškou žalovanej poskytnutých peňazí neadekvátny; pritom z úverovej zmluvy nevyplýva,
aké konkrétne činnosti žalobcu si vynaloženie tak vysokých nákladov, predstavujúcich až 58,85 % -né

navýšenie úveru, vyžiadali. Prevzatie peňažného záväzku žalovanou vo formulárovej úverovej zmluve
za plnenie, ktoré jej materiálne nemalo byť poskytnuté, súd prvej inštancie posúdil vzhľadom na jeho
značnú nevyváženosť v neprospech spotrebiteľa ako neprijateľnú, a preto neplatnú zmluvnú podmienku.
Za neplatnú považoval súd prvej inštancie tiež dohodu strán o výške úrokov v úverovej zmluve (39,15
%), nakoľko podľa jeho záveru tieto o viac ako 100 % prevyšovala priemer úrokov (11,97 %), za ktoré

v rozhodnom čase poskytovali banky obdobné úvery.

4. Napadnutý rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej strane nárok
na ich náhradu nepriznal. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
výlučným procesným úspechom žalovanej v spore a zároveň skutočnosťou, že žalovaná o priznanie

náhrady trov konania nežiadala.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca nesúhlasil predovšetkým
so záverom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán a poukázal pritom

na úpravu bodu 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej tiež len „VOP“), v ktorej sa
strany dohodli v súlade s ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, že ich právny vzťah sa bude
spravovať týmto zákonom. Žalobca apeloval na potrebu rešpektovať takto prejavenú vôľu zmluvných
strán, predstavujúcu jeden zo základných princípov, na ktorých spočívajú súkromnoprávne vzťahy.
Obchodnoprávna povaha právneho vzťahu strán vylučuje podľa argumentácie odvolateľa aplikovať naň

zák. č. 129/2010 Z. z., práve s použitím ktorého súd prvej inštancie vyvodil záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybil vo svojom závere o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru tiež preto, že nereflektoval, že tento následok spája zák. č. 129/2010 Z. z. vo
svojom ust. § 11 výlučne len s obsahovými nedostatkami spotrebiteľskej úverovej zmluvy, prítomnosť
ktorých však prvoinštančný súd nezistil. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o primeranosti

úverovýchnákladovžalobcavodvolaníargumentoval,ževrozhodnomčaseneexistovalaprávnaúprava
konkrétne určujúca maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, a že
ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v tomto smere (len) vyžadovalo, aby odplata za poskytnutie
peňažných prostriedkov podstatne neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Akcentoval, že odplatou na finančnom trhu nemožno

rozumieť len odplatu požadovanú bankami, ale že v nej je potrebné premietnuť špecifické podmienky,
za akých úvery poskytovali aj iné osoby na finančnom trhu, predovšetkým však rizikovosť úverov
poskytovaných nebankovými subjektmi. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom prvoinštančného súdu
o spotrebiteľskej neprijateľnosti dohody o výške administratívneho poplatku v úverovej zmluve. Vo
svojej argumentácii v tomto smere odvolateľ vyšiel z názoru, že nakoľko administratívny poplatok

vo svojej podstate predstavuje cenové dojednanie, podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
prieskumu z hľadiska spotrebiteľskej prijateľnosti nepodlieha. Domnieval sa, že z pohľadu tohto
zákonného ustanovenia nemôže byť táto zmluvná podmienka považovaná za neprijateľnú tiež preto,
že administratívny poplatok bol dohodnutý v rámci individuálne dojednanej úverovej zmluvy. Svojimi
odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku nesprávnosť právneho posúdenia veci,

podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V
odvolaní žalobcom formálne označené a i citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d)
a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na
vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie, na prítomnosť inej vady konania alebo na nesprávnosťskutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 C.s.p.) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
(§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. §385 ods. 1 a contrario C.s.p., v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne

vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. 6.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

7. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách nimi vymedzeného odvolacieho dôvodu podľa
ust.§365ods.1písm.h)C.s.p.učinilpredmetomodvolaciehoprieskumusprávnosťprávnehoposúdenia

veci, ktorý vyústil do záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovi úroky a administratívny poplatok za
poskytnutie peňazí žalovanej nepatria z dôvodu neplatnosti dohody strán o týchto plneniach v úverovej
zmluve. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej
normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty
konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potrebné rozumieť omyl v tomto

postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu
normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy
vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

8. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
a za správne považuje jeho závery o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán i o neplatnosti
dohody o úrokoch a administratívnom poplatku v úverovej zmluve. V podrobnostiach odvolací súd vo
vzťahu k spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich právnych otázok odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva: Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán,
v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná
nesporne v takomto postavení nevystupovala (§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom
správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a skrz toho

správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovanou v
hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010 Z. z. Právny názor žalobcu, vystavaný
na vylúčení spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán a cez to aplikovateľnosti naň zák. č.
129/2010 Z. z. ich dohodou o voľbe Obchodného zákonníka podľa jeho ust. § 262 ods. 1 je mylný.
Je tomu tak už len preto, že nereflektuje zákaz dohôd vylučujúcich spotrebiteľskú ochranu, vyplývajúci

z ust. 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, v
zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na margo argumentácie žalobcu, akcentujúcej

slobodnú vôľu strán pri zakladaní ich právneho vzťahu a pri kreovaní tiež jeho obsahu, či už
priamo zmluvnými dojednaniami alebo odkazom na právnu normu (v danom prípade na Obchodný
zákonník) odvolací súd poznamenáva, že je potrebné mať vždy na zreteli, že zmluvná voľnosť
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je
tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia

dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky,
že podpisom s nimi vyjadril súhlas, a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami
na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, opomína
samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné
podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí

byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či
a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku voľby práva. Možno súhlasiť s argumentáciou
žalobcu, že mimo spotrebiteľských vzťahov možnosť podriadenia súkromnoprávneho vzťahu stránpod úpravu Obchodného zákonníka predstavuje integrálnu súčasť realizácie zmluvnej autonómie
účastníkov. V spotrebiteľských vzťahoch však je, a vždy bolo potrebné sledovať tiež, či takýmto
dojednaním nedošlo k založeniu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa. V úvahách o rozsahu

nerovnováhy treba mať na zreteli, že prirodzene každý právny inštitút zakladá väčšiu alebo menšiu
mieru disproporcie v právach účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Podľa názoru odvolacieho súdu
je však dôležité aby v závislosti od závažnosti toho - ktorého právneho inštitútu z hľadiska dopadu na
právne postavenie spotrebiteľa, bola každému z nich pri zakladaní spotrebiteľských vzťahov venovaná
adekvátna pozornosť. I voľba obchodného práva, zásadne postaveného na predpoklade rovnakej

profesionálnej miery zručnosti subjektov obchodnoprávnych vzťahov, nepochybne predstavuje takýto
nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože právnych ohľadov a
ochrany, ktorej sa spotrebiteľom podľa občianskeho práva dostáva, sa tým spotrebiteľ prakticky vzdáva.
Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný a zorientovaný spotrebiteľ, dobrovoľne
a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto
nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom

formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoju početnosť, rozsah, formu, štruktúru a použité
výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať
a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané. Ani v posudzovanej
veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto, inak paušálne sa vyskytujúcu
situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak, ako

skonštatovať, že žalovaná rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný
dôvod, pokiaľ by o voľbe práva bolo rokované, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumela, a pokiaľ
by i mala reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpila.

9. Súd prvej inštancie teda opodstatnene vychádzal zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán

a preto správne aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných
tiež i ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať
tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd súhlasí i s názorom prvoinštančného súdu, že v okolnostiach
prípadu je za takto spotrebiteľsky neprijateľnú potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku,

ktorá žalobcovi zaisťovala prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté
peniaze bez akéhokoľvek materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalobkyňu a ktorá podľa
posúdenia odvolacieho súdu nepredstavovala nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia
ekonomických údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri
dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov

úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená
v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom
určenú hranicu.

10. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,

ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti.

11. Možno súhlasiť s odvolateľom, že z citovaného ustanovenia zákona, ktoré sa vzťahuje na
posudzovanú vec, nevyplýva exaktný úrokový a ani poplatkový strop. Pri určení hranice podstatného
prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu na jeho základe však nemožno podľa
úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe

odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia prípustná výška odplaty
už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. Preto hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu
nákladový limit, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa
vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž i v takomto precizovaní
skoršej menej konkrétnej úpravy treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri

tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež
spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná
úprava vyvolala alebo pripustila a napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba
konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácií rozumne a spravodlivo predpokladajú,že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať, ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi
nimi prehlbovať. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že rovnaký
spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom poriadku

výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia č. 238/2001 Z. z.
v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských
úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového
stropu upustil a zaviedol aj na vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci
sa od výšky odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného

vymedzenia v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou
na presne stanovenom nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu,
ktorý výšku úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje
cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva,
že nielen v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1.1.2008
(až na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995

Z. z. celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez
úrokový limit odvíjajúci sa od bankového priemeru) odôvodňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej
úpravy zohľadniť, že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom
poriadkukoncepčnezaloženánaporovnaní„odplaty“zaposkytnutiepeňažnýchprostriedkovvponímaní
úverových nákladov, čo zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali

byť obvyklé úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN a nielen
úroky bez ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity predovšetkým nebankových
finančných subjektov, tak ako je tomu nakoniec aj v tomto prípade, často len skrytým prostriedkom
ďalšieho úrokového zaťaženia dlžníka.

12. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty
ustanovuje vykonávací predpis.

13. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné
plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s
poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.

14. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky
2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný

produkt,ktorýjesvojoupovahounajbližšíformeposkytnutiapeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľa
predchádzajúcej vety.

15. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere predstavovala podľa správne
vyjadreného údaja v úverovej zmluve 36,73 %. V prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy

na posudzovaný prípad by teda zákonný limit nákladov (úrokov a všetkých poplatkov) zodpovedal
dvojnásobku tejto štatistickej hodnoty a činil by 73,46 %. Z toho je evidentné, že celkové náklady
spojené s úverom predstavujúce v ročnom vyjadrení (RPMN) 98 % (výška úveru 200,- Eur, spolu
náklady 196,- Eur pri splatnosti úveru 1 rok) tento už tak pomerne vysoko nastavený nákladový
strop prevyšujú, a preto odplatu dohodnutú stranami za úver (úroky a administratívny poplatok)

možno podľa posúdenia odvolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností považovať za podstatne
prevyšujúcu odplatu požadovanú na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Na margo odvolacej
argumentácie žalobcu sa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti žiada pre úplnosť poznamenať, že v
štatisticky vykazovaných údajoch o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov sú premietnuté
nákladové podmienky ako bankových, tak aj nebankových úverov.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., a to v jeho zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania,
majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej v spore.17. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

19. V odvolacom konaní mala žalovaná plný procesný úspech a preto jej v súlade s citovaným zákonným

ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní
neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich
vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane preddiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)