Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816204482
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816204482.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a
sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: Bc. A. R.F., narodená
XX.XX.XXXX, bytom A. X, XXX XX Q., proti žalovanému: Ing. T. R., narodený XX.XX.XXXX, bytom Z.
XX, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Pavol Kontra, advokát so sídlom Čučmianska dlhá 21, 04801
Rožňava, o zaplatenie 1.450,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného

súdu Rožňava z 13. septembra 2017, č. k. 11C/381/2016 - 126

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie v jeho napadnutom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uznesením konanie zastavil (I) a
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (II).

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.450,-
Eur, avšak písomným podaním doručeným súdu 12. septembra 2017 žalobkyňa vzala žalobu späť v
celom rozsahu a žiadala, aby súd konanie zastavil a stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov
konania. Po poukázaní na ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie konanie zastavil. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa

§ 257 CSP. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa využila svoje základné procesné oprávnenie
a disponovala s návrhom tak, že ho zobrala späť. Zároveň tiež prihliadol na skutočnosť, že žalobkyni
bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj na to, že žalovaný je bývalý manžel žalobkyne,
s ktorým majú spoločnú vyživovaciu povinnosť voči dvom maloletým deťom.

3. Uznesenie v druhom výroku napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že v odôvodnení uznesenia ani len
neuvádza znenia §§ 255 a 256 CSP, podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. Podľa komentára k predmetnej právnej norme „ak jedna procesná strana zaviní, že konanie
muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba
podaná dôvodne, vzniká zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania“. V danom

prípade je nepochybné, že konanie bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby žalobkyňou, ktorá
procesne zavinila zastavenie konania. Tiež je nepochybné, že v dôsledku späťvzatia nemôže byť vo
veci meritórne rozhodnuté a zistené, či žaloba bola podaná dôvodne, avšak z dovtedy vykonaného
dokazovania sa javí, že k späťvzatiu došlo v dôsledku dôvodnej obrany žalovaného. Ustanovenie §
256 ods. 1 CSP vyjadruje zásadu zodpovednosti za zastavenie konania, pričom otázka zavinenia sa
hodnotí podľa procesného výsledku a zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie

podľa hmotného práva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak súd zastavil konanie, musí sa zaoberať
pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, ktorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byťzastavené.Ozavineniežalovanéhopôjde,aksaprejehosprávanievzalažalobaspäť,ktorábolapodaná
dôvodne. Dôvody, ktoré uvádza súd prvej inštancie sú irelevantné, to že bola žalobkyňa oslobodená
od súdnych poplatkov neznamená, že tu sú dôvody na nepriznanie náhrady trov konania protistrane,

nakoľko žalobkyňa svoje pomery ani len nepreukazovala. Žalovaný síce je bývalý manžel žalobkyne,
avšak vzťahy medzi nimi nie sú dobré, žalobkyňa mu maloleté deti nedáva, platí na nich neprimerane
vysoké výživné a tieto a ďalšie otázky s tým spojené neboli predmetom dokazovania v tomto konaní.
Okrem toho, žalobkyňa žalobcovi dlhuje mnohonásobne väčšiu sumu, ktorú si žalovaný doposiaľ voči
žalobkyni neuplatňoval. Žalovaný preto navrhuje napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania

zmeniť tak, že žalovaný má nárok proti žalobkyni na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalobkyňa s odvolaním žalovaného nesúhlasila a žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Uviedla, že odvolanie žalovaného voči výroku o náhrade trov konania považuje za
nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
trovách konania rozhodol práve v zmysle ust. § 257 CSP, čo uvádza vo svojom odôvodnení rozhodnutia

a rozhodnutie dostatočne odôvodňuje. Odvolateľ nesprávne apeluje na aplikáciu ust. § 255 a 256 CSP,
pretože súd prvej inštancie na rozhodnutie o trovách konania použil ust. § 257 CSP, ktorého účelom
je umožnenie súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného práva. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného
práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Do úvahy

preto pripadla skutočnosť, že žalobkyňa požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a jej žiadosti
bolo vyhovené a zároveň, že strany sporu ako bývalí manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť
voči ich dvom maloletým deťom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie
zdôvodnil sociálnym aspektom, ktorý vyvodil z osobných, majetkových pomerov, na základe čoho dospel
k záveru o úplnom nepriznaní trov konania. Uvedené vyplýva aj z Uznesenia Ústavného súdu SR z 8.

decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2014-14, prispôsobené novej právnej úprave. Tvrdenie žalovaného,
že mu žalobkyňa nedáva deti, nie je pravdou, a ani nemôže byť odvolacím zdôvodnením napádaného
výroku rozhodnutia. Dôvod, pre ktorý súd trovy konania nepriznal žiadnej zo strán však nie je styk s
deťmi, ale súd toto odôvodnenie koncipoval v zmysle vzájomnej vyživovacej povinnosti voči maloletým
deťom. Preto argumentačný dôvod žalobcu ako styk s deťmi, vzťahy medzi bývalými manželmi a výška

výživného, ktorú platí maloletým deťom, nemôže obstáť. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhuje,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

5. K vyjadreniu žalobkyne reagoval žalovaný replikou, v ktorej zotrval na skutočnostiach uvedených vo
svojom odvolaní. Zdôraznil, že skutočnosť, že žalobkyňa je oslobodená od súdnych poplatkov, sama o

sebe neznamená, že súd protistrane neprizná náhradu trov konania, tieto pomery je potrebné skúmať
podrobne. V tomto prípade nielenže neboli skúmané, ale ani preukázané, napriek tomu, že dôkazné
bremeno zaťažovalo žalobkyňu. K argumentu žalobkyne o stykoch a vzájomnej vyživovacej povinnosti
treba dodať, že žalovaný podal 15. januára 2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, z
ktorého vyplýva, že maloletý syn žije viac ako 5 mesiacov v spoločnej domácnosti so žalovaným na

základe svojho slobodného rozhodnutia a žalovaný napriek tomu naďalej uhrádza výživné adresované
žalobkyni, čím sa žalobkyňa na úkor žalovaného bezdôvodne obohacuje, nakoľko žalovaný hradí všetky
výdavky na jeho starostlivosť. Na základe uvedených skutočností žalovaný naďalej navrhuje napadnuté
uznesenie vo výroku o trovách konania zmeniť tak, že žalovaný má nárok proti žalobkyni na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

6. Následne žalobkyňa v písomnom stanovisku uviedla, že trvá na svojom prvom vyjadrení. Zároveň
uviedla, že jej finančná situácia ešte stále nie je dobrá. Bola dlhodobo nezamestnaná a na konci roka
2016 začala podnikať, ale jej podnikanie je ešte stále v štádiu rozbiehania a ešte neprináša pravidelné
príjmy. Ďalej zdôraznila, že do zlej finančnej situácie ju doviedol žalovaný tým, že prestal pomáhať a

platiť úvery za rodinný dom, ktorý bola nútená predať za sumu, nepostačujúcu na vyplatenie všetkých
úverov, následne nato musela prenajať byt pre seba a deti. Žalovaný si z ich manželstva ponechal
peniaze, ktoré boli na ich spoločnom účte, auto a aj zarábajúcu firmu, ktorá mu zabezpečuje pravidelný
nadpriemerný príjem. Ďalej vlastní 2 izbový byt, ktorý si zakúpil v hotovosti v sume asi 29.000,- Eur
a druhé auto v sume asi 9.000,- Eur; to všetko len 1 rok po rozvode. Zdôraznila, že nevlastní žiadnu

nehnuteľnosť a býva s deťmi v byte jej sestry a jazdí v aute jej mami. Pokiaľ si žalovaný najíma právnika,
lebo sa nevie obhájiť sám, tak nech aj znáša platby s tým spojené. Pokiaľ by mala nato financie, tak
by si tiež najala právnika. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo, že nemá financie na právne zastúpenie,
dostatok síl bojovať proti klamstvám a špinavým praktikám žalovaného a je pod jej úroveň sa zaoberaťa presviedčať rómskych obyvateľov, ktorým žalovaný prenajímal ich spoločné byty, aby prišli svedčiť na
súd a potvrdili jej verziu, že žalovaný za dané byty mal každý mesiac príjem vo výške 600,- Eur. Ďalej
popiera tvrdenia, že sa bezdôvodne obohacuje na výživnom. Syn žije u žalovaného bez jej dovolenia a

podvplyvomamanipuláciížalovaného,ktorýsihokupujedrahýmivecamiavysokýmvreckovým,atolen
z toho dôvodu, aby dosiahol neplatenie výživného na ich deti. Aj napriek tomu, že syn žije u žalovaného,
naďalej uhrádza a kupuje všetky potrebné veci synovi. Preto na základe vyššie uvedeného navrhuje
odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

7.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a nie

sú podmienky na potvrdenie uznesenia (§ 378 CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), preto uznesenie
v napadnutom výroku zrušil podľa § 389 CSP a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

8. Odvolaním nebolo napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení konania, preto uznesenie v tejto

(odvolaním nenapadnutej) časti sa stalo právoplatným a nebolo v odvolacom konaní preskúmavané (§
367 ods. 1 a contrario CSP).

9. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia

jeho nároku na náhradu trov konania z hľadiska aplikácie ust. § 257 CSP. Vo všeobecnosti právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav
vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva.
Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť
pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval

právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj
aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o
právach a povinnostiach strán.

10. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie pri aplikácii ust. 257 CSP rozhodol, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania.

11. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov

konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

12. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

13. Súčasná právna úprava umožňuje nepriznať náhradu trov konania strane sporu, ktorá má inak na
náhradu trov právo, iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP, teda súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. V dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu CSP je uvedené, že sa opätovne prejavuje princíp
arbitrárneho poriadku, v ktorom súd disponuje aj procesným inštrumentáriom na hodnotenie skutočností
a nárokov, ktoré jednoznačným spôsobom neboli preukázané a spravidla objektívne preukázateľné nie
sú. CSP upustilo od príkladného výpočtu okolností, ktoré má a môže v rámci svojho rozhodovania

zohľadniť. Aplikácia citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti.15. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú
tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ

neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery
strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942)

16. Vychádzajúc zo stále aktuálnej a aplikovateľnej judikatúry, pre to, aby súd mohol zodpovedne

posúdiť celý komplex dôvodov významných z hľadiska ustanovenia § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1
O.s.p.), musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe
môže potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými (porovnaj tiež rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 46/2012, 3 MCdo 5/2006 a sp. zn. 5 MCdo 17/2010).

17. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že zo slovného znenia ustanovenia

§ 257 CSP vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní
o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má
slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné

zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia

najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr.
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, či sp.
zn. 3 M Cdo 46/2012) ani ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

18. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil iba tým, že žalobkyňa využila
svoje základné procesné oprávnenie a disponovala s návrhom tak, že ho zobrala späť. Zároveň tiež
prihliadol na skutočnosť, že žalobkyni bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj na to,

že žalovaný je bývalý manžel žalobkyne, s ktorým majú spoločnú vyživovaciu povinnosť voči dvom
maloletým deťom.

19. Podľa ust. § 220 ods. 2 v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, v odôvodnení uznesenia súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.), je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu.

21. Vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania považuje odvolací
súd za nepresvedčivé a nanajvýš nedostatočné. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
trovách konania nezohľadnil všetky dôvody relevantné pre rozhodnutie o trovách konania v predmetnej
veci vo svetle vyššie uvedených zákonných predpokladov pre nepriznanie trov podľa § 257 CSP.Odôvodnenie uznesenia, čo do odvolaním napadnutej časti, nedáva dostatočnú odpoveď, ktoré zo
zákonných predpokladov pre nepriznanie trov v uvedených okolnostiach prípadu súd prvej inštancie vidí.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že dôvody pre nepriznanie náhrady
trov konania strane sporu, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, tak ako ich uviedol súd prvej
inštancie, nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP. Odvolací súd
akcentuje, že ani priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni nepredstavuje samo o sebe
skutočnosť, pre ktorú súd protistrane neprizná náhradu trov konania a v tejto súvislosti poukazuje aj

na právny názor, vyslovený Ústavným súdom SR v uznesení z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 118/2017,
v zmysle ktorého „iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľke bol Centrom právnej pomoci priznaný
nárok na bezplatnú právnu pomoc, nie je možné vyvodiť, že jej osobné a majetkové pomery odôvodňujú
nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa“.

23. Pre úplnosť sa odvolaciemu súdu žiada doplniť, že vo všeobecnosti právna úprava nevylučuje vidieť

dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP aj vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi či ich
príbuzenskom pomere. Vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania a ich príbuzenský pomer možno
kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, platného a účinného do 30. júna 2016), čo konštatoval aj Ústavný súd SR, v
takom prípade však musí súd svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby spĺňalo zákonné náležitosti

a bolo dostatočne presvedčivé. Predovšetkým však je súd aj pri rozhodovaní o trovách konania
postupovať tak, aby svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého bol povinný pri nachádzaní práva
rešpektovať skutočný zmysel a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, teda
aby nepostupoval prísne formalisticky, ale aby dal priechod spravodlivosti.

24. Za vyššie uvedenej situácie odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako rozhodnutie vo výroku o
trovách konania zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade
s ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

25. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorých sa
konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.