Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 17, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/188/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817203703
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7817203703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: R. J., nar. XX.X.XXXX, bytom A.
XXX, H., zastúpený JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava,
o zaplatenie 1.772,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava zo 14. decembra 2018, č. k. 9Csp/77/2017-68

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 924,60 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.4.2017
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vprevyšujúcejčastinapadnutéhovyhovujúcehovýrokumenírozsudoktak,žežalobuvčastiozaplatenie
sumy 847,55 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.4.2017 do zaplatenia zamieta.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 4,34 % trov

konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.772,15 Eur s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne od 25.4.2017 do zaplatenia (I), žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 1772,15 Eur od 30.1.2017 do 24.4.2017 zamietol (II) a priznal žalobcovi tiež
nárok na plnú náhradu trov konania (III).

2. Pokiaľ ide o istinu uplatnenej pohľadávky tým v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorú žalobca

skutkovo odôvodnil tvrdením, že dňa 1.3.2012 uzavrel so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere
č. 8500009744 (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej mu žalovaný poskytol peňažné
prostriedky v sume 1.132,51 Eur (po odpočítaní odplaty za službu možnosti odkladu splatnosti splátok
v sume 367,49 Eur od dohodnutej úverovej sumy 1.500,- Eur), ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s
dohodnutými úrokmi vo výške 70,01 % ročne a s poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN) 66,80% v 48 mesačných splátkach po 77,05 Eur. Postupnými úhradami (poukazovaním
zrazených častí mzdy zamestnávateľom žalobcu žalovanému) žalobca na splnenie záväzkov z úverovej

zmluvy zaplatil žalovanému spolu sumu 3.775,45 Eur, z ktorej sa žalobou domáhala vrátenia časti v
žalovanej sume, zodpovedajúcej podľa skutkového vymedzenia v žalobe posledným 23 splátkam po
77,05 Eur, zaplateným v období mesiacov máj 2014 až marec 2016, s argumentáciou, že nakoľko v
úverovej zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a údaj o rozdelení splátok na istinu,úrok a iné poplatky a nakoľko údaj o výške RPMN v nej vyjadrený nie je správny, je potrebné úver
považovať za bezúročný a bezpoplatkový podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z. z.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich v podstatnom
tvrdeniam žalobcu o uzavretí úverovej zmluvy o úverových podmienkach i o rozsahu, v akom žalobca
na úverový záväzok žalovanému plnil. Mal za preukázané tiež, že úverová zmluva skutočne neobsahuje
údaj o konečnej splatnosti úveru (bod 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že údaj o RPMN nebol v
úverovej zmluve uvedený v správnej hodnote, nakoľko v ňom žalovaný nepremietol fakt, že v skutočnosti

boli žalobcovi poskytnuté peniaze vo výške zníženej o odplatu za službu možnosti odkladu splátok (bod
32odôvodnenianapadnutéhorozsudku).Nadrámectvrdenížalobcusúdprvejinštancieskutkovoustálil,
že žalovaný prostredníctvom Petra Štajgera so žalobcom najprv spísal žiadosť o poskytnutie úveru
systematicky včlenenú do bodu 5 úverovej zmluvy „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere“ a v
takejto podobe návrh úverovej zmluvy dňa 31.01.2012 podpísal. V bode 5 úverová zmluva obsahovala
údaj o výške úveru (1.500,- Eur), o počte a splatnosti mesačných splátok (48 splátok, splatných k 19. v

mesiaci), o výške mesačnej splátky (77,05 Eur), o celkovej čiastke, ktorú mal žalobca zaplatiť (3.698,40
Eur), o predpokladanej RPMN úveru (70,01 %), ročnej úrokovej sadzbe úveru (70,01 %), ďalej údaj
o priemernej RPMN ( 45,66 %), o poskytnutej čiastke revolvingu (628,73 Eur), celkovej čiastke pri
revolvingu (1.849,20 Eur), predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (64,19 %) a ročnej
úrokovej sadzby revolvingu (80,98 %). Bod 6 úverovej zmluvy „Údaje o schválenom revolvingovom

úvere“ nebol podľa zistenia súdu prvej inštancie v čase podpisu návrhu úverovej zmluvy žalobcom
vyplnený a až dodatočne doň žalovaný doplnil druhovo rovnaké údaje ako sú uvedené v bode 5
úverovej zmluvy s tým rozdielom, že výška RPMN úveru predstavovala podľa tejto časti úverovej zmluvy
66,80 Eur, priemerná hodnota RPMN 44,23 % a predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu
70,01%. Žalobca podľa zistenia súdu prvej inštancie osobitné oznámenie žalovaného o schválení úveru

nepodpísal.

4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods.
1 písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 39, § 40 ods. 1, § 41, § 52 ods. 1 až 4, § 53

ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 457 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v
znení neskorších zmien a doplnkov; právne posúdil vzťah strán i napriek záveru o nedodržaní zákonom
predpísanej písomnej formy ako platný záväzkový vzťah zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy avšak s
uplatnením domnienky bezúročnosti a bezpoplatkovosti podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010
Z. z. Zároveň právne uzavrel, že okrem nedodržania písomnej formy, bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úveru vyplýva tiež z obsahových nedostatkov úverovej zmluvy. Podľa jeho záveru v tomto smere v
úverovej zmluve neboli vyjadrené správne údaje o výške úveru, o RPMN, o výške úrokov a absentoval
v nej údaj o dobe trvania a konečnej splatnosti úveru, predstavujúce jej obligatórne náležitosti podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. f), g), i) a j) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy.
Konštatoval v tejto súvislosti, že údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť v úverovej zmluve vyjadrený

výslovne a nepostačuje len jeho vyvoditeľnosť z ďalších zmluvných náležitostí, napr. z počtu splátok
úveru. I z týchto obsahových nedostatkov úverovej zmluvy prvoinštančný súd vyvodil s použitím ust.
§ 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona domnienku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Rovnakú
domnienku súd prvej inštancie vyvodil s použitím ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z.
v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zo skutočnosti, že údaj o RPMN bol v úverovej

zmluve uvedený v nesprávnej hodnote v neprospech spotrebiteľa. Napokon podľa záveru súdu prvej
inštancie žalovanému zmluvné úroky nepatrili tiež preto, že dohoda o ich výške v úverovej zmluve je
neplatnáprerozporsdobrýmimravmi.Ktomutozáveruviedlasúdprvejinštancieúvaha,ževzhľadomna
štatisticky vykazovaný úrokový priemer v prípade obdobných úverových produktov (11,76 %), úroková
sadzba 70,01 % presahuje dvojnásobok tejto hodnoty a preto je s ním v zjavnom nepomere. Žalobca

tak bol podľa úvahy súdu prvej inštancie povinný zaplatiť žalovanému na splnenie svojho úverového
záväzku len sumu zodpovedajúcu skutočne poskytnutým peniazom (1.132,51 Eur) a na jej podklade
uzavrel, že žalovaný prijatím plnenia nad tento rámec získal na úkor žalobcu majetkový prospech
bez právneho dôvodu, ktorý je povinný zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vydať. Súd prvej
inštancie posúdil námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným za nedôvodnú, vychádzajúc z

názoru, že žalobca sa dozvedel, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil v čase, kedy udelil svojmu
zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie v konaní ( 24.2.2017), a že preto subjektívna premlčacia
doba plynúca od toho času neuplynula pred podaním žaloby na súde ( 31.3.2017). Rovnako podľa
jeho záveru bola zachovaná i trojročná objektívna premlčacia doba, plynúca od vzniku bezdôvodnéhoobohatenia.Skonštatovalvtejtosúvislosti,ženajstaršiazožalobcomuplatnenýchsplátokbolazaplatená
žalovanému v mesiaci máj 2014. Za omeškanie žalovaného so zaplatením peňažnej sumy 1.772,15 Eur
súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Počiatok omeškania pritom súd prvej
inštancie vyvodil s použitím ust. § 563 Občianskeho zákonníka od právnej skutočnosti výzvy na plnenie,
za ktorú považoval doručenie žaloby žalovanému dňa 24.4.2017. Nakoľko si žalobca uplatnil úroky
z omeškania aj za obdobie predchádzajúce tomuto dňu, v prevyšujúcom rozsahu súd prvej inštancie

žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255
ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobu zamietne v celom jej rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil so spôsobom právneho posúdenia

veci. V prvom rade namietal proti záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva nebola uzavretá v
písomnej forme. Argumentoval, že všetky súdom prvej inštancie porovnávané údaje v bodoch 5 a 6
úverovej zmluvy sú jej obsahovou súčasťou, a že pokiaľ ide o prípadné rozdiely v nich, rozhodujúcou
pre posúdenie ich dopadu je skutočnosť, že sa netýkajú podstatných náležitostí úverovej zmluvy tak,
ako ich vymedzuje ust. § 493 Obchodného zákonníka. Odvolateľ zastával názor, že body 5 a 6 úverovej

zmluvy nemožno posudzovať prísne oddelene tak, ako to urobil súd prvej inštancie, ale je potrebné mať
na zreteli ich procedurálnu nadväznosť. Napokon žalovaný v tejto argumentačnej rovine akcentoval, že
v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh úverovej zmluvy a jeho akceptácia nemuseli
byť obsiahnuté na jednej a tej istej listine. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný polemizoval
so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania o úrokoch v úverovej zmluve. Nesúhlasil s

tým, že súd prvej inštancie založil posúdenie tejto otázky na porovnaní s obvyklými úrokmi obchodných
bánk a vyjadril názor, že stav na finančnom trhu, ktorý je východiskový pre posúdenie primeranosti
úrokov podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, je potrebné zistiť z vyhodnotenia podmienok,
za ktorých v rozhodnom čase poskytovali úvery všetky subjekty na finančnom trhu, včítane subjektov
nebankových. Zároveň z uvedeného zákonného ustanovenia, podľa argumentácie odvolateľa, vyplýva

tiež, že etalónom pre porovnanie nemajú byť len úroky, ale úverová odplata, ktorá v sebe zahŕňa okrem
úrokovtiežajinénákladyspojenésúverom.Žalovanývytkolsúduprvejinštancietiežnesprávnosť,ktorej
sa mal dopustiť pri aplikácii ust. 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy. Argumentoval, že spôsob interpretácie tejto normy súdom prvej inštancie je v rozpore
s cieľmi a zmyslom smernice 2008/48/ES. Na podporu svojej argumentácie v tejto otázke žalovaný

upriamil pozornosť na závery formulované Súdnym dvorom Európskej únie (ESD) vo veci C-42/15 zo
dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej a poukázal tiež na to, že implementačnú
nedôslednosť, ktorá sa vo svetle tohto rozhodnutia stala zrejmou, odstránil zákonodarca vo vnútroštátnej
úprave medzi iným tiež i vypustením tohto zákonného ustanovenia. Z iného uhla pohľadu žalovaný v
odvolaní v tejto súvislosti argumentoval, že podľa jeho názoru je údaj o konečnej splatnosti úveru v

úverovej zmluve dostatočne určito vyjadrený a pokiaľ by tomu aj nebolo, nakoľko sa nejedná o unijným
právom aprobovaný dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nemal by byť za taký považovaný ani
navnútroštátnejúrovni.Napokonžalovanývodvolaníodmietolzáversúduprvejinštancieonesprávnosti
v úverovej zmluve vyjadreného údaja o RPMN úveru. Za nesprávne považoval, že súd prvej inštancie
posúdil výšku žalobcom skutočne prijatých peňazí bez zohľadnenia dohody strán o započítaní časti

úverovej sumy na pohľadávku žalovaného. Podľa odvolateľa, účinky tohto započítania sú rovnocenné
takému usporiadaniu a praktickej realizácii práv a povinností, kedy by veriteľ dlžníkovi najprv vyplatil
celú úverovú sumu a vzápätí by dlžník zaplatil veriteľovi dohodnutú odplatu za službu. S poukazom na
tento praktický príklad prínosu započítania pre realizáciu právnych vzťahov odvolateľ v odvolaní apeloval
na potrebu posudzovať podstatu dohody strán o výške poskytnutého úveru v súlade so zmyslom

inštitútu započítania, ktorým je predídenie zbytočným úkonom účastníkov právneho vzťahu. Žalovaný
zároveňakcentoval,žefyzickévyplateniepeňazíniejejedinýmprávnoupraxouaprobovanýmspôsobom
poskytnutia úveru. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť právneho posúdenia
veci žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V odvolaní žalovaným
formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. neboli podopreté

konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo na nesprávnosť skutkových zistení
na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie
dôvody žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto súvislostipoznamenáva,ževýhradyžalovanéhokzáverusúduprvejinštancieoabsenciiúdajakonečnejsplatnosti
úveru v úverovej zmluve vo svojej podstate nesmerovali voči správnosti skutkových zistení, na podklade
ktorých prvoinštančný súd tento záver prijal, ale k spôsobu aplikácie právnej normy, z ktorej tento záver

vyvodil.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že údaj o konečnej
splatnosti úveru musí byť vyjadrený určitým údajom, a že pre naplnenie obsahovej úplnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere z hľadiska tejto zákonnej náležitosti, nepostačuje vyvoditeľnosť tohto údaja z

iných úverových parametrov. Za správny žalobca vo vyjadrení považoval tiež spôsob, akým sa súd prvej
inštancie vysporiadal s nedostatkom i ostatných náležitostí úverovej zmluvy a pripojil sa v tejto súvislosti
k názoru súdu prvej inštancie, že v danom prípade nedošlo k uzavretiu úverovej zmluvy v písomnej
forme, a že za písomnú akceptáciu návrhu nemožno považovať oznámenie žalobcu o schválení úveru.
Žalobca sa stotožnil tiež so spôsobom posúdenia otázky primeranosti úrokov súdom prvej inštancie a v
zhode s ním zastával názor, že dohoda o úrokoch podstatne prevyšujúcich úrokový priemer je pre rozpor

s dobrými mravmi neplatná. V tejto súvislosti odmietol názor odvolateľa, že primeranosť úverovej odplaty
je potrebné posudzovať v kontexte všetkých úverových nákladov. Žalobca vo vyjadrení argumentačne
podporil tiež záver súdu prvej inštancie o nesprávnosti údaja o RPMN v úverovej zmluve, ktorý podľa
jeho názoru nemôže zodpovedať skutočnosti už len preto, že pri jeho výpočte žalovaný vyšiel zo sumy
úveru, ktorá výške poskytnutých peňazí nezodpovedá. Žalobca v tejto súvislosti zároveň akcentoval, že

dohoda o službe možnosti odkladu splátok za odplatu, za ktorú žalovaný na úverovú sumu započítal je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust.§365ods.1písm.h)C.s.p.asprihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienokkonania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.7.2019 po predchádzajúcom

oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

8. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu

prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých
prvoinštančný súd k tomuto záveru dospel, sa stali pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku v intenciách odvolateľom uplatneného odvolacieho dôvodu v odvolacom konaní kľúčovými
otázky formy, v akej bola úverová zmluva uzavretá, úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových
náležitostí určených pre spotrebiteľské úverové zmluvy v ust. § 9 zák. ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.,

v znení účinnom v čase jej uzavretia, predovšetkým ale čo do údaja o konečnej splatnosti úveru a
správnych údajov o výške úveru, o výške úrokov a RPMN úveru.

9. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania

podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto
postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu
normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil

nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

10. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalovaný konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobca nesporne v takomto postavení nevystupoval (§ 52
ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl.

Občianskehozákonníkaaskrztohosprávneaplikovalnaúverovúzmluvuuzavretúmedzižalovanýmako
dodávateľom a žalobcom v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa okrem všeobecnej občianskoprávnej
úpravy tiež osobitný zák. č. 129/2010 Z. z. I napriek tomu, že na posudzovaný prípad prvoinštančný súd
aplikoval správne normy, sčasti ich nesprávne interpretoval.11. Súd prvej inštancie predovšetkým nesprávne vychádzal z toho, že úverová zmluva nebola uzavretá
v zákonom predpísanej písomnej forme. Jeho právny názor bol vystavaný na úvahe, že k uzavretiu

písomnej úverovej zmluvy medzi stranami vôbec nedošlo, pretože zjednodušene povedané, v písomnej
akceptácií návrhu úverovej zmluvy žalovaným bol uvedený iný údaj o RPMN vzťahujúcej sa na
poskytnutý úver, a tiež iný údaj o RPMN, ktorý sa mal vzťahovať na prípadný ďalší úver poskytnutý
žalobcovi. I keď sa v úverovej zmluve táto disproporcia údajov skutočne vyskytuje, vyžadovala
podľa názoru odvolacieho súdu v záujme spravodlivého usporiadania širšiu pozornosť zo strany

prvoinštančného súdu. Hneď na úvod považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že druhý
zo spomenutých údajov sa bezprostredne netýkal úveru poskytnutého žalobcovi, ktorý je predmetom
pozornosti aj v tomto konaní, ale prípadných ďalších úverov, na poskytnutie ktorých mu mal za
podmienok vyplývajúcich tiež zo všeobecných zmluvných dojednaní (predovšetkým jej časti 4) vzniknúť
automatický nárok v prípade riadneho splácania posudzovaného úveru. V ďalšom slede sa odvolaciemu
súdu žiada ozrejmiť, že vysvetlenie, prečo žalovaný v súvislosti s akceptáciou návrhu úverovej zmluvy

dopĺňaldonejúdajeužrazvnesené,zreteľnepodávabod2.1časti2všeobecnýchzmluvnýchdojednaní,
ktorým si žalovaný vymienil právo v nadväznosti na posúdenie schopnosti splácať úver dlžníkom výšku
požadovaného úveru znížiť a odsúhlasiť tým vyvolané iné parametre úveru s tým však, že úroková
sadzba a RPMN nemohli byť schválené vo väčších sadzbách ako boli uvedené v návrhu. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaným zvolený postup a ním sledovaný zámer, spočívajúci v možnosti zníženia výšky

úveru, pokiaľ to bude opodstatnené výsledkom posúdenia schopnosti dlžníka splácať úver v ním
požadovanej sume, bez ďalšieho nemožno považovať za nepoctivý, pričom v okolnostiach prípadu ani z
rozhodovacej činnosti odvolaciemu súdu nie je známe, aby žalovaný toto prehodnocovanie výšky úveru,
v praktickej rovine duplicitné vypĺňanie údajov v úverovej zmluve, na ťarchu spotrebiteľov akokoľvek
zneužíval. Z tohto hľadiska je záver súdu prvej inštancie, že sa jedná o nekalú obchodnú praktiku

prinajmenšomunáhlený.Zmyseltakejtoúpravynemožnoponechaťbezpovšimnutiaanipriposudzovaní
účinkov právneho konania účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pretože v dobre viere a s poctivým
zámeromprejavenejvôlijepotrebnéprisúdiťúčinkypokiaľlentojemožné. Odvolacísúdvtejtosúvislosti
poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný
právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska

akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej
voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil,
že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy,
pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť
zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú

tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť,
preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy.
Obsahovo výstižnými a inšpiratívnymi k prejednávanej veci sú tiež závery Ústavného súdu ČR v jeho
rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 340/2012 podľa ktorých preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v
platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon

vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho
dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti
právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie
procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z
ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie

platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti,
ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych
úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája
právny následok v podobe jeho neplatnosti. Tieto závery boli síce prijaté pri riešení otázok, týkajúcich
sa spôsobu posudzovania vôle z hľadiska platnosti právnych úkonov, niet však podľa odvolacieho

súdu rozumného dôvodu posudzovať prejavy vôle z hľadiska vzniku právnych úkonov podľa odlišných
kritérií. To potom znamená, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu nemôžu
mať priestor ani pri posudzovaní prejavov vôle urobených účastníkmi v súvislosti so vznikom právnych
úkonov, v prípade nejasností je potrebné uprednostniť ich výklad vedúci k zachovaniu sledovaných
účinkov a prípadný záver, že tieto prejavy do právneho úkonu nevyústili, by mal byť celkom krajným

spôsobom posúdenia, ktorý je potrebné zvlášť presvedčivo zdôvodniť.

12. V bode 5 úverová zmluva podľa jeho označenia obsahovala údaje o požadovanom úvere a v bode
6 údaje o schválenom úvere. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že po vyplnení údajov o úverev bode 5 podpísal úverovú zmluvu (jej koncept) žalobca, že v takejto podobe bol tento návrh úverovej
zmluvy predložený žalovanému, ktorý v úverovej zmluve vyplnil údaje podľa pretlače v bode 6, návrh
zmluvy podpísal a v takejto podobe prijatie úverovej zmluvy došlo žalobcovi. RPMN úveru je v bode

5 vyjadrená údajom 70,01 a v bode 6 úverovej zmluvy údajom 66,80. Ostatné údaje o úvere, včítane
objemu poskytnutých peňazí, výšky úroku, počtu a frekvencie splátok a celkovej sumy, ktorú mal žalobca
žalovanému zaplatiť, boli v oboch týchto častiach úverovej zmluvy uvedené rovnako. Ostávalo teda
posúdiť otázku, či za týchto okolností pre túto disproporciu došlo alebo nie k stretu prejavov vôli strán,
potrebnej pre vznik úverovej zmluvy.

13. Negatívna odpoveď súdu prvej inštancie na túto otázku vychádzala z úvahy, že uvedenie iného údaja
o RPMN v akceptácii oproti návrhu zmluvy predstavuje modifikáciu obsahu parametrov úveru. Prijatie
návrhu s touto zmenou preto nevyhnutne považoval v zmysle ust. § 44 ods. 2 veta prvá Občianskeho
zákonníka, za odmietnutie návrhu ako celku. Odvolací súd sa s týmto spôsobom právneho posúdenia
povahy a následkov uvedenia rôzneho údaja o RPMN v akceptačnom úkone žalovaného nestotožňuje.

Bez potreby hlbšej analýzy totiž možno podľa názoru odvolacieho súdu objektívne vzaté vylúčiť, aby
uvedením iného údaja o RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalovaný vzniesol proti návrhu výhrady alebo
návrhy smerujúce k rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Faktom totiž je, že
úverovázmluvamáformulárovúpodobu,ktorúžalovanýsámpripravilaivčasti5sámvyplnil(poverenou
osobou), pričom žalobca je v hmotnoprávnej pozícii navrhovateľa tohto právneho úkonu len preto, že

si žalovaný v rámci rokovaní o uzavretí zmluvy vymienil ešte posúdiť schopnosť žalobcu splácať úver
v žiadanej výške a skrz toho podpísať zmluvu až druhý v poradí. Za tohto stavu je teda nelogické, aby
žalovaný nesúhlasil s vlastnými zmluvnými podmienkami, alebo aby z vlastnej vôle chcel do formulára
zmluvy doplniť alebo z nej vypustiť niektoré jej ustanovenie. Preto z pohľadu znenia ust. § 44 ods. 2 veta
prvá Občianskeho zákonníka možno podľa posúdenia odvolacieho súdu úvahy o povahe a následkoch

uvedenia iného údaja o RPMN v návrhu zmluvy a v jeho prijatí sústrediť do otázky, či túto disproporciu
možno považovať za zmenu zmluvných podmienok oproti návrhu zmluvy. Podľa názoru odvolacieho
súdu tak tomu nie je, pretože údaj o RPMN, napriek tomu, že podľa zákona v zmluve o spotrebiteľských
úveroch musí byť uvedený, nie je výsledkom dohody strán, ale matematickým vyjadrením parametrov
(úverovej odplaty a nákladov), na ktorých sa účastníci spotrebiteľskej zmluvy dohodli. Pokiaľ preto pri

tom istom okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahuje
iný údaj o RPMN, jedná sa podľa úvahy odvolacieho súdu nad akúkoľvek pochybnosť buď o omyl
alebo o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja, a nie jeho zmenu. Takáto oprava či
zrejmá nedôslednosť nepredstavujú výhradu, doplnenie a ani zmenu návrhu zmluvy, a preto ju nemožno
považovať za jeho odmietnutie. Zároveň nemohla negatívne ovplyvniť právne postavenie spotrebiteľa,

pretože opravou došlo k zníženiu hodnoty RPMN. Z týchto dôvodov záver súdu prvej inštancie, že k
uzavretiu písomnej úverovej zmluvy medzi stranami nedošlo, nemožno považovať za správny.

14. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve nie je
vyjadrená konečná splatnosť úveru. V tomto závere vyšiel súd prvej inštancie z nesprávnej interpretácie

ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., ktoré stanovovalo (v čase uzavretia úverovej zmluvy)
ako jednu z obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o konečnej splatnosti úveru.
Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel prísne z textu tohto zákonného
ustanovenia a dospel k záveru, že pod údajom o konečnej splatnosti úveru nemožno rozumieť iné, než
označenie presného dňa konečnej splatnosti úveru. Odmietol pritom pripustiť, aby vyjadrenie presného

údaja o konečnej splatnosti úveru mohlo byť nahradené údajmi o zročnosti a o počte splátok, hoc
umožňujú objektívnu určiteľnosť konečnej splatnosti úveru.

15. V prvom rade je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že spôsob výkladu dotknutej normy v
odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nevysvetlil. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text

právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu (zmyslu) a preto jazykový výklad nevyhnutne
nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné
používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým záverom. NS SR vo svojom
uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným
momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového

výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii
právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne
slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd
teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorýchprípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku,
ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné,

inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží
alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu
(zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou
snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a
následnéhosprávnehopoužitiaprávnejnormyvpraxi.PodľanázoruformulovanéhoÚSSRvjehonáleze

sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna
z výkladových metód jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a
racionálnezdôvodnenémuvysvetleniutextuprávnehopredpisu.Interpretačnýzáversúduprvejinštancie
týmto požiadavkám právnej praxe podľa posúdenia odvolacieho súdu nezodpovedá. Prvoinštančný
súd si pri aplikácii dotknutej normy dostatočne razantne neuvedomil, že aj v spotrebiteľských sporoch

musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán tak,
aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného
rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Súd prvej inštancie bezpochyby opomenul
na vec nazerať takouto optikou spravodlivosti, keďže vo svojich úvahách nereflektoval, že zákonná
požiadavka uvedenia v úverovej zmluve tiež údaja o konečnej splatnosti úveru nebola samoúčelná,

ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho
posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne aby mohol bezproblémovo realizovať
práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či
vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti môže objektívne viesť

k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o
počte splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a
bez osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej
splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho vôbec dôležitý, odvodiť.
Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o

konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo
i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej
splatnosti neprimerane sťažujú.

16. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie celkom dôvodne vytýkal, že pri interpretácii rozhodujúcej

vnútroštátnejúpravy,ktorájevýsledkomtranspozíciesmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“),
nezohľadnil ňou stanovený cieľ. Žalovaný sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie na
ustanovenia smernice výslovne odvolával, ale i bez toho bolo povinnosťou prvoinštančného súdu
posúdiť jej zhodu s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či táto smernica bola

transponovaná správne a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Odvolací
súd sa v tejto súvislosti nemohol stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý bol
bezpochyby rozhodujúci pri formovaní napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého explicitné vyjadrenie
pravidla správania sa vo vnútroštátnej norme vylučuje možnosť hľadania jej účelu a zmyslu cestou
jej eurokonformného výkladu. V tomto názore nie je podľa odvolacieho súdu dostatočne premietnutá

skutočnosť, že ustanovenia smernice v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských
štátov EÚ musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou
právnou silou, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení sp.
zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho

sudu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nielen ústavne konformná, ale
aj eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je
tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací
súd pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ,
ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu

otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v
tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2),
avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ
a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESDpodávaprávnyvýkladustanoveníeurópskehopráva,čiužvjednotlivýchrozhodnutiach,alebonažiadosť
súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To
znamená,žetýmtovýkladomESDsamusíriadiťnielensúd,ktorýovýkladpožiadalčištátaleboinštitúcia

EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné
orgány EÚ. Možno preto uzavrieť, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň
platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia
už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením

prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter
(Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod
21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd
konštatuje,žežalovanýsavrámcisvojejobrany vpriebehukonaniapredsúdomprvejinštanciedôvodne
dovolával nie len eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúceho cieľom
smernice, ale v jeho intenciách tiež použitia interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutia ESD

vo veci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Žalovaný v tejto
súvislosti výstižne poukázal na interpretačné závery formulované ESD v tomto rozhodnutí vo vzťahu k
určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy i k následkom absencie niektorých jej
náležitostí. ESD v tomto smere skonštatoval, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky

tejtozmluvyumožňujúspotrebiteľovibezťažkostíasistotouidentifikovaťdátumytýchtosplátok.Zároveň
tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy
a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii
niektorejználežitostíuvedenýchvčlánku10ods.2smernicelenpokiaľideookolnosť,ktorejneuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba

eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej
splatnosti úveru tak rigorózne, ako to urobil súd prvej inštancie.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd naproti úsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že úverová
zmluva žalobcom postrádanú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení

účinnom v čase jej uzavretia, má, keďže je determinovaná v zmluve vyjadrenými počtom a splatnosťou
úverových splátok.

18. Inak je tomu ale v prípade údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov, vo vzťahu ku ktorému súd
prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu dospel k správnym záverom.

19. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka obsahovať (tiež) údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.

20. Podľa ust. § 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumie celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského

úveru podľa § 19.

21. Podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto
zákona rozumie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré

musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

22. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluveo spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

23. Súd prvej inštancie v otázke rozsahu celkových nákladov spojených s úverom dospel k správnemu
záveru, že pri poskytnutej peňažnej sume 1.132,51 Eur, výške mesačnej splátky 77,05 Eur a pri počte
splátok 48 nepredstavuje RPMN v úverovej zmluve uvedených 66,80 %, ale podľa prepočtu odvolacieho
súdu takmer dvojnásobok tejto hodnoty (112,13 %). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že k
rovnakému výsledku je možné dospieť i za predpokladu, že by sa odplata za službu možnosti odkladu

splátok nepremietla v znížení úverovej sumy, ale bola by uvažovaná ako náklad spojený s úverom. Hoc
obe varianty vedú k rovnakému záveru, odvolaciemu súdu sa na tomto mieste žiada kriticky ozrejmiť
samotnú podstatu tejto obchodnej praktiky žalovaného. V zmysle zmluvného vymedzenia odplata za
službu možnosti odkladu maximálne 3 splátok mala byť zaplatená dopredu, vo výške zodpovedajúcej
takmer5splátkamaokamžitemalabyťzapočítanánaposkytnutúúverovúsumu.Pritomnárokovateľným
z pohľadu žalobcu mal byť odklad splátok len pri jeho dlhodobej pracovnej neschopnosti a inak odklad

splátok podliehal súhlasu žalovaného. Logicky sa vynára otázka, akú to výhodu či hodnotu vlastne
možnosť odkladu splátok pre žalobcu predstavovala? Pokiaľ by si totiž žalobca odplatu za službu
možnosti odkladu troch splátok vo výške rovnajúcej sa takmer piatim splátkam ponechal, za predpokladu
ak by nepotreboval odložiť splátky, peniaze by mu zostali, a ak by sa predsa len dostal do finančných
ťažkostí, takto ušetrené peniaze by mohol použiť na splatenie ohrozených splátok a ešte by mu z

uvažovanej odplaty veľká časť zostala. Podľa názoru odvolacieho súdu sa v skutočnosti nejedná zo
strany žalovaného o službu, ale len o spôsob, akým skreslil podmienky poskytnutia úveru v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že v okolnostiach prípadu podľa jeho názoru
niet skutočnosti, ktorá by z pohľadu ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. odôvodňovala záver, že
posudzovaná služba odkladu splátok nie je takou, na ktorú by žalobca mohol nepristúpiť bez vplyvu na

možnosť uzavrieť úverovú zmluvu, i keď to je v úverovej zmluve formálne deklarované (v jej časti 8.6).

24. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná „podmienka“).

25. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

26. Citované normy zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je teda obmedzená tiež i
tým, že nedovoleným a teda neplatným je i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom
postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal
všetku zmluvnú dokumentáciu, všeobecné obchodné podmienky nevynímajúc, že podpisom s nimi

vyjadril súhlas, a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi,
alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého
z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu
na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno vôbec predkladať a
pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné

podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou
zaoberal a v akej podobe na ňu pristúpil. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust.
§ 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. nazerať aj na zmluvnú podmienku služby odkladu splátok. Táto
nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa,
pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty.

Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu
na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú
podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové
návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú
spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení

obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo nemajú reálne na výber a v záujme
poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani
v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by tento inak paušálne
sa vyskytujúci obraz pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožnoinak ako skonštatovať, že žalobca rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani
iný dôvod, pokiaľ by o dohode o službe možnosti odkladu splátok bolo rokované, a to korektne natoľko,
aby tomu i porozumel, a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto, ako už bolo vysvetlené na inom

mieste logicky ťažko udržateľnú podmienku, pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne
nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu
spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, či na oddelenom mieste v úverovej zmluve, v ktorom naviac
vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá
dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných

záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované
zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade
je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver so službou odkladu
troch splátok (3 x 77,05 = 231,15 Eur) za cenu zodpovedajúcu bezmála piatim splátkam (367,49 Eur)
a ten istý úver bez tejto služby avšak lacnejší o viac ako tretinu z poskytnutých peňazí, vyberie tú prvú,
napriek tomu, že preňho nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady,

absolútne nemysliteľná, a preto o zmluvnej slobode spotrebiteľa vo význame existencie skutočného
priestoru pre výber medzi niekoľkými alternatívami, nemožno ani len uvažovať.

27. Preto je záver súdu prvej inštancie, že z dôvodu skreslenia podmienok poskytnutia úveru v
neprospech spotrebiteľa, vyjadrením čoho je v úverovej zmluve v podstatne nižšej výške vyjadrený údaj

o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm.
d) zák. č. 129/2010 Z. z., plne opodstatnený. Na škodu veci však tento rozhodujúci záver nevyústil do
úplnevecnesprávnehorozhodnutia,pretožesasúdprvejinštancienevysporiadalsprávnesožalovaným
vznesenou námietkou premlčania.

28. Prvoinštančný súd totiž pri posudzovaní začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
vyšiel z úvahy, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa bezdôvodne obohatil sa
dozvedel žalobca v okamihu, keď mu to v súvislosti so splnomocnením na zastupovanie v spore
dňa 24.2.2017 oznámil advokát. Táto úvaha však nereflektuje, že oprávnený sa dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vtedy, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie, pričom skutočnosť získania informácií tiež o právnej stránke možnosti
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať
jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec
relevantná (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018). V právnej praxi

tento názor pri posudzovaní nárokov na vrátenie neprávom zaplatených úrokov alebo poplatkov zo
spotrebiteľských zmlúv viedol k záveru, že nakoľko sa znalosť zákona sa predpokladá, spotrebiteľ
disponuje už pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy skutkovými informáciami, čo v zmluve chýba alebo
odporuje zneniu zákona a preto pokiaľ plnil na základe zmluvy neplatnej z týchto dôvodov, od počiatku
plnil s vedomím skutočností objektívne umožňujúcich poznanie, že sa tým veriteľ na jeho úkor obohatil.

V prípade posúdenia úverových zmlúv ako bezúročných a bezpoplatkových, preto začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby časovo splýva s okamihom úhrady tej ktorej sumy, ktorú nad rámec
skutočne poskytnutých peňazí dlžník veriteľovi zaplatil. V kontexte viacerých rozhodnutí, v ktorých NS
SR vyšiel z tohto názoru (mimo už zmieneného uznesenia sp. zn. 3 Cdo 169/2017 tiež v rozhodnutiach
1 Cdo 67/2011, 5 Cdo 121/2009 a 8 Cdo 163/2018) ho možno podľa názoru odvolacieho súdu

bezpochyby považovať už za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ názoroví oponenti tohto
riešenia akcentujú osobitosťou postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu z bezdôvodného obohatenia
v prípadoch bezúročných a bezpoplatkových úverov, odvolací súd poukazuje na to, že NS SR medzi
inými i v uznesení sp. zn. 3 Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018 formuloval závery o začatí plynutia
subjektívnej premlčacej doby v obdobnej právnej situácii, o akú ide aj v prejednávanej veci, teda v

prípade spotrebiteľa domáhajúceho sa vrátenia úrokov a poplatkov zaplatených na základe bezúročnej
a bezpoplatkovej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva tiež, že
zmyslom spotrebiteľskej ochrany je dosiahnuť rovnováhu práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa,
narušenú ich nerovnakou vyjednávacou silou a schopnosťou a nie narúšať rovnováhu účastníkov
právnych vzťahov, ktorá z podstaty všeobecnej záväznosti právnej úpravy prirodzene vyplýva. Podľa

názoru odvolacieho súdu niet právneho, ekonomického a ani iného rozumného dôvodu preto, aby
zákonné podmienky plynutia premlčacích lehôt boli posudzované vo vzťahu k spotrebiteľom inak ako v
prípade ostatných fyzickým a právnickým osôb.29. Premietnuté na daný prípad subjektívna premlčacia doba začala plynúť v prípade každej z 23 splátok
zaplatených v období mesiacov máj 2014 až marec 2016 nad rámec poskytnutých peňazí, vrátenia
ktorých sa žalobca domáhal, vždy odo dňa nasledujúceho po ich zaplatení žalovanému. Vychádzajúc

zo stranami dohodnutej zročnosti splátok vždy k 19. v mesiaci (vzhľadom na úhradu prostredníctvom
zrážok zo mzdy) a zo skutočnosti, že splátkou zaplatenou v mesiaci máj 2013 žalobca svoj úverový
záväzok splnil, možno konštatovať v prípade splátky zaplatenej žalobcom v mesiaci máj 2014, že
subjektívna dvojročná premlčacia doba pre jej uplatnenie začala plynúť dňa 20.5.2014 a márne uplynula
dňa 20.5.2016, nakoľko žalobu podal žalobca na súde až dňa 31.3.2017. Rovnako došlo k premlčaniu

ďalších 10 splátok zaplatených v období mesiacov jún 2014 až marec 2015. Naproti tomu v prípade
splátky zaplatenej v mesiaci apríl 2015 začala plynúť subjektívna premlčacia doba dňa 20.4.2015
a pred uplatnením nároku na súde (31.3.2017) rovnako ako je tomu aj v prípade nasledujúcich 11
splátok, neuplynula. Z toho v konečnom dôsledku vyplýva, že nepremlčanou je zo žalobcom uplatnenej
pohľadávky len jej časť zodpovedajúca posledným 12 splátkam, a teda suma 924,60 Eur (12 x 77,05
Eur). V ostatnej časti (845,55 Eur) je uplatnený nárok žalobcu premlčaný.

30. Odvolací súd z týchto dôvodov, majúc na zreteli i požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného
sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných
nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP
vo veci Adolf proti Rakúsku), s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý

rozsudok len v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiťžalobcovisumu924,60Eursúrokmizomeškaniavovýške5%ročneod25.4.2017dozaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti napadnutého vyhovujúceho výroku, nakoľko
procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené a nesprávnosť rozhodnutia spočívala vo
svojej podstate len na právnej vade, odvolací súd pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne

nesprávneho rozhodnutia tak, že žalobu v tejto časti žalobu zamietol.

31. Na záver odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že podľa judikatúry ÚS SR
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi (v danom prípade napríklad
žalobca nastolil tiež otázku úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska údaja o skladbe úverovej splátky a

žalovaný tiež i otázku platnosti dohody strán o úrokoch), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV.

ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

32. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací
súd tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

33. Podľa ust. § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

35. V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.772,15 Eur, z ktorej mu v konečnom dôsledku bola
priznaná suma 924,60 Eur (pozn. odv. súdu: uplatnené príslušenstvo nebolo samostatným predmetom
konania ani pozornosti strán ). Bol teda v konaní procesne úspešný v percentuálnom rozsahu 52,17 %

a vo zvyšku, v percentuálnom vyjadrení 47,83 %, bola sčasti procesne úspešnou žalovaná strana. Po
zohľadnení procesného výsledku konania odvolací súd s použitím ust. § 255 C.s.p. priznal nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania procesne úspešnejšiemu
žalobcovi v percentuálnom rozsahu 4,34 %, v ktorom jeho procesný úspech presiahol procesný úspech
protistrany.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)