Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 29, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/116/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415209886
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415209886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: V. I., S. X/A, S., zastúpeného
Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., Blumentálska 8, Bratislava, proti žalovanému: W.. B. B., M.
XX, S., zastúpenému Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, o
určenie, že nájomný vzťah trvá, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
18C/235/2015-245, zo dňa 13.1.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou
doručenou súdu 3.8.2015 domáhal, aby súd určil, že nájomný vzťah žalobcu k bytu č. XXX
nachádzajúceho sa vo vchode S. X/A, na XX. M. S.ytového domu súpisné číslo XXXX na S. P. A. S.,
postaveného na parc. registra „C“ č. 1674/58 so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/XXXXXX
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území
I. A. a sú zapísané Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom na T. Č.. XXXX (ďalej len

„byt“), založený 23.2.2000 medzi žalobcom a vtedajšími vlastníkmi bytu trvá. Žalobca žalobu odôvodnil
tým, že 23.2.2000 s predchádzajúcimi vlastníkmi bytu Y.. M. N., C.. XX.X.XXXX, S. X/A, S. X. Y..
Š. N., C.. XX.X.XXXX, N. Č.. X, O. W., uzatvoril dohodu, že od nich odkúpi do svojho vlastníctva
predmetný byt po tom, ako ho manželia N. nadobudnú do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
od Stavebného bytového družstva Bratislava IV a zároveň sa dohodli, že do toho času bude žalobca byt
užívať a uhrádzať všetky poplatky spojené s užívaním bytu (vrátane poplatkov správcovi, v ktorých bola
zahrnutá tzv. anuita a príspevky do fondu opráv). Dňa 23.02.2000 uhradil manželom N. preddavok na

kúpnu cenu vo výške 200 000,- Sk a prevzal od nich byt do užívania. Od tohto momentu platil všetky
poplatky spojené s užívaním bytu, vrátane poplatkov správcovi, v ktorých bola zahrnutá tzv. anuita a
príspevky do fondu opráv. Hradil teda nielen všetky mesačné energetické náklady za byt (elektrina,
plyn, voda, koncesionárske poplatky), ale aj finančné povinnosti pôvodných vlastníkov vyplývajúce z ich
vlastníckeho vzťahu k bytu. Následne im uhradil ďalšie preddavky na kúpnu cenu - dňa 10.3.2000 vo
výške 150 000,- Sk, 26.5.2000 vo výške 100 000,- Sk, 17.6.2000 vo výške 100 000,- Sk, 28.11.2001 vo
výške 150 000,- Sk, 20.3.2002 vo výške 100 000,- Sk, 16.5.2003 vo výške 300 000,- Sk, spolu 1.100

000,- Sk. Po tom, čo manželia N. byt nadobudli do osobného vlastníctva, ich žiadal o uzatvorenie kúpnej
zmluvy, čo oni stále posúvali pre časové okolnosti a neskôr sa snažili o modifikáciu dohody a žiadali
zvýšenie kúpnej ceny. Manželia N. k užívaniu bytu ním nikdy nemali žiadne námietky, jeho užívacie
právo k bytu nikdy nenapadli. Dňa 16.7.2015 sa od žalovaného dozvedel, že manželia N. byt predaližalovanému, 27.7.2015 ho žalovaný kontaktoval s tým, že chce vidieť pivnicu a počas toho, ako mu
ukazoval pivnicu, žalovaný vpustil do bytu tri neznáme osoby, ktoré vymenili na byte zámok a začali
vypratávať jeho veci. Napriek privolanej hliadke polície ho z bytu vypratal iba v oblečení, ktoré mal na

sebeasnotebookom.Žalobcamalzato,žekpredmetnémubytumáužívaciepráva,naktoréjepotrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa k nájomným zmluvám, k čomu je možné
dospieť jedným z nasledovných výkladov: 1. právo žalobcu držať a užívať byt je nutné posudzovať ako
nájomný vzťah s poukazom na § 853 ods. 1 a § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo 2. podmienkou
platnosti nájomnej zmluvy nie je jej písomná forma, prejav vôle uzatvoriť nájomnú zmluvu môže byť

vyjadrený nevýslovne, tzn. konkludentne, pričom medzi ním a pôvodnými vlastníkmi bola uzatvorená
nájomná zmluva na čas, kým nepríde k odpredaju bytu, čo je zrejmé z jeho vyše 15 ročného užívania
bytu, zo skutočnosti, že predchádzajúci vlastníci bytu užívanie bytu rešpektovali, nikdy si voči žalobcovi
neuplatnili žiadne práva na vypratanie bytu alebo na úhradu dlžného nájomného. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení odôvodnil tým, že bez rozhodnutia súdu je jeho právne postavenie
neisté.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie po
skonštatovaní existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení uviedol, že
vzhľadom na žalobou vymedzený petit sa v konaní zameral na skúmanie otázky, či žalobcovi vznikol
k spornému bytu nájomný vzťah, ktorý by mal trvať až do súčasnosti. Po vykonanom dokazovaní a

zhodnotení jednotlivých dôkazov osobitne ako aj v ich vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, keďže v konaní
nebolo preukázané, že by sa žalobca s predchádzajúcimi vlastníkmi bytu dohodol na nájme bytu, a
to či už písomne, ústne alebo konkludentne. Poukázal na to, že manželia N. v čase, keď malo dôjsť
podľa žalobcu ku vzniku jeho nájomného vzťahu k bytu (v roku 2000) neboli vlastníkmi sporného

bytu; byt bol družstevný a jeho vlastníkom bolo Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, od ktorého
manželia N. nadobudli byt do vlastníctva (bezpodielového spoluvlastníctva) až v roku 2007. Pokiaľ
ide o existenciu nájomného vzťahu žalobcu k spornému bytu, uzavretie písomnej nájomnej zmluvy
nebolo v konaní ani tvrdené a jej existencia ani nevyšla v konaní najavo; uzavretie ústnej nájomnej
zmluvy manželia N. popreli; rovnako nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy

konkludentným spôsobom.

3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že uzavretie nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom predpokladá,
že existuje konkludentný prejav vôle, a to tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane nájomcu, ktorý
smeruje k uzavretiu nájomnej zmluvy o nájme určitého bytu; konkludentným prejavom vôle smerujúcim

k uzavretiu zmluvy nie je mlčanie, prípadne skutočnosť, že vlastník bytu od osoby bývajúcej v byte
požaduje nájomné za užívanie bytu, ktoré hradí a ktoré vlastník bytu prijíma. Účinky právne záväzného
prejavu vôle smerujúceho k uzatvoreniu nájomnej zmluvy nie je spôsobilá vyvolať ani tá skutočnosť,
že vlastník podal žalobu o vypratanie bytu až so značným časovým odstupom. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že pokiaľ manželia N. výslovne popreli uzavretie nájomnej zmluvy so žalobcom, nemohla

ani skutočnosť, že žalobca platil poplatky spojené s užívaním bytu, a ani tá skutočnosť, že manželia
N. nepodali žalobu o vypratanie bytu, vyvolať účinky právne záväzného prejavu vôle na ich strane
smerujúceho k uzatvoreniu nájomnej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca sa 23.2.2000 aj so

svojou vtedajšou družkou Y. V. ústne dohodol s manželmi N., že od nich odkúpia sporný byt po tom,
ako ho manželia N. nadobudnú do bezpodielového spoluvlastníctva manželov od Stavebného bytového
družstva Bratislava IV a ustálil, že zmluvnou stranou bol aj žalobca. Rovnako mal preukázané, že
zmluvné strany sa ústne dohodli, že do tohto času bude žalobca aj s Y. V. v byte bývať a budú znášať
náklady na bývanie v tomto byte. Platenie uvedených platieb však nepovažoval pre rozhodnutie za

podstatné (skutočnosť, že žalobca resp. Y. V. platili poplatky spojené s užívaním bytu a manželia N.
to akceptovali, nemohla vyvolať účinky právne záväzného prejavu vôle smerujúceho k uzatvoreniu
nájomnej zmluvy). Za podstatné považoval to, že medzi žalobcom a manželmi N. nebolo dohodnuté
platenie nájomného ako odplaty za prenechanie bytu do užívania; poplatky spojené s užívaním bytu,
ktoré platil žalobca resp. Y. V.Á., totiž nepredstavujú nájomné ako odplatu prenajímateľa za prenechanie

bytu do užívania nájomcovi, ale predstavujú náklady spojené s užívaním bytu, ktoré by musel znášať
aj samotný vlastník bytu (ak by byt neprenajímal, resp. ich úhradu nepreniesol na iný subjekt osobitnou
zmluvou). Pokiaľ ide o anuitu, ktorá bola hradená žalobcom resp. Y. V. v rámci zálohových platieb,
táto bola súčasťou budúcej kúpnej ceny (resp. preddavkov na ňu), na ktorej sa dohodli manželiaN. so žalobcom X. Y. V.. Anuita pritom predstavovala opakovanú platbu, ktorou sa postupne splácal
investičný úver pripadajúci na sporný byt (ktorý bol družstevný) a jeho splatenie bolo predpokladom
toho, aby byt mohol byť prevedený do vlastníctva (bezpodielového spoluvlastníctva) manželov N. a

následne do vlastníctva žalobcu a Y. V.; platenie týchto platieb žalobcom resp. Y. V. v rámci zálohových
platieb preto nemožno považovať za platenie nájomného ako odplaty za užívanie bytu; z povahy
platieb za elektrinu a telekomunikačné služby prirodzene vyplýva, že ich mal uhrádzať ten, kto tieto
služby využíval. Pokiaľ ich teda hradil žalobca spolu s Y. V., ktorí v spornom byte bývali a tieto služby
využívali, ani toto nemožno považovať za platenie nájomného. Súd prvej inštancie uzavrel, že týmto

nebola splnená zákonná podmienka pre vznik platnej zmluvy o nájme bytu, ktorou je dohoda o výške
nájomného resp. o spôsobe jeho výpočtu. Objasnil, že podstatnými náležitosťami zmluvy o nájme bytu
sú okrem iného výška nájomného a výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich
výpočtu. Vzhľadom na to, že podstatnými náležitosťami zmluvy o nájme bytu sú obidve vyššie uvedené
skutočnosti, a tiež s prihliadnutím na to, že každá z nich má sama o sebe význam pre práva a povinnosti
prenajímateľa a nájomcu v existujúcom nájomnom vzťahu, musí zmluva o nájme bytu obsahovať zvlášť

stanovenie nájomného a zvlášť stanovenie úhrady za služby. Výška nájomného (spôsob jeho výpočtu)
a výška úhrady za služby (spôsob jej výpočtu) predstavujú samostatné obsahové náležitosti zmluvy o
nájme bytu a tomu musí zodpovedať aj ich vyjadrenie v nájomnej zmluve. Spôsobom výpočtu úhrady
za plnenia spojené s užívaním bytu je potrebné rozumieť také dojednanie, ktoré obsahuje údaje, na
základe ktorých možno pomocou objektívne určiteľných hľadísk vykonať výpočet úhrady za služby, t.j.

dospieť ku konkrétnej čiastke. Vzhľadom na zistený skutkový stav neuznal argumentáciu žalobcu a
skonštatoval, že v prejednávanej veci nielenže medzi stranami nebolo dohodnuté nájomné (výška ani
spôsob jeho výpočtu), ale nebola ani dostatočne určitým spôsobom stanovená výška úhrady za plnenia
spojené s užívaním bytu (resp. spôsob jej výpočtu). Poukázal na to, že ak by uznal existenciu nájomného
vzťahu žalobcu k spornému bytu, iba ťažko by si bolo možné predstaviť, akú platbu by vlastne žalobca v

súčasnosti platil žalovanému ako odplatu za užívanie bytu (nájomné) a akú za služby spojené s užívaním
bytu.

5. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené nemal za preukázané, že by medzi žalobcom (spolu
s Y. V.) a manželmi N. bola uzatvorená zmluva o nájme sporného bytu (či už písomne, ústne alebo

konkludentným spôsobom), pričom takáto nájomná zmluva by bola navyše neplatná pre absenciu
podstatných zákonných náležitostí zmluvy o nájme bytu; a súčasne v čase, keď malo dôjsť ku vzniku
nájomného vzťahu žalobcu k bytu (v roku 2000) manželia N. neboli vlastníkmi sporného bytu (byt bol
družstevný a vlastníkom bolo Stavebné bytové družstvo Bratislava IV), nemohli manželia N. uzatvoriť
platnú zmluvu o nájme sporného bytu.

6. K argumentácii žalobcu, že na jeho užívací vzťah k spornému bytu je potrebné za použitia analógie
(§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) aplikovať ustanovenia o nájme, a preto je jeho žaloba dôvodná,
súd prvej inštancie poznamenal, že vzhľadom na petit žaloby, ktorým bol viazaný, a ktorým sa žalobca
domáhal určenia, že jeho nájomný vzťah k spornému bytu založený medzi ním a vtedajšími vlastníkmi

bytu trvá, nebola táto argumentácia dôvodná; aj keď v konaní bolo preukázané, že manželia N. umožnili
žalobcovi a Y. V. bývať v spornom byte (teda im umožnili užívať predmetný byt), súd prvej inštancie
nemohol „pretransformovať“ užívací vzťah na nájomný a svojím výrokom deklarovať, že medzi žalobcom
a vtedajšími vlastníkmi bytu (čo manželia N. vtedy navyše ani neboli) vznikol nájomný vzťah, ktorý trvá
až doposiaľ.

7. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu v zmysle § 685 ods. 1 veta prvá, § 686 ods. 1, § 680
ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Proti rozsudku žalobca podal odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec
vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

9. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)

možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci
a prílišný formalizmus; vyčítal súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že mal v konaní preukázané, že
manželia N. umožnili žalobcovi a Y. V. bývať v spornom byte (teda im umožnili užívať predmetný byt)
dospel k záveru, že svojím určovacím výrokom nemohol „pretransformovať“ užívací vzťah na nájomnývzťah, aj keď bolo nanajvýš evidentné, čoho sa žalobca v konaní domáha; súd prvej inštancie tomuto
nevyhovel z dôvodu že je viazaný petitom žalobného návrhu. Ak by aj žalobca uznal, že petit žaloby
neformuloval úplne správne (má však za to, že jeho formulácia bola namieste a správna s ohľadom

na skutkový stav) zo strany súdu išlo o (až) prílišný formalizmus, ktorým vzhľadom na skutočnosť,
že v konaní bolo preukázané oprávnené užívanie predmetného bytu žalobcom, spôsobil extrémny
zásah do práv a oprávnených záujmov žalobcu; žalobca je tak nútený opätovne podať takmer totožný
žalobný návrh s pozmenenou formuláciou petitu, a tým zbytočne zaťažiť súd ďalším zdĺhavým konaním.
Namietal, že konajúcemu súdu bolo nanajvýš jasné, čo chce žalobca svojim návrhom dosiahnuť, pričom

aj sám konštatoval, že sa hodnoverne preukázalo, že žalobca bol oprávnený užívať predmetný byt; ak
mal danú skutočnosť za preukázanú a mal dôvodné pochybnosti o správnej formulácii petitu žaloby,
mohol v záujme ochrany porušených práv žalobcu, ako aj hospodárnosti konania žalobcu o tejto
skutočnosti poučiť. Nevyhovenie žaloby kvôli formulácii petitu aj napriek daným skutkovým zisteniam
žalobca považuje za „prepiaty“ formalizmus. Súd prvej inštancie mal možnosť, patričné dôkazy, ako aj
oporu v slovenskej judikatúre, aby rozhodol, že nájomný vzťah medzi žalobcom a pôvodnými vlastníkmi

predmetného bytu naďalej trvá. Zotrval na tvrdení, že medzi ním a pôvodnými vlastníkmi predmetného
bytu vznikol platný nájomný vzťah, ktorý mal žalovaný rešpektovať. Stotožnil sa s názorom súdu prvej
inštancie, že v čase, kedy mala byť ústna nájomná zmluva uzatvorená, pôvodní vlastníci predmetného
bytu tento byt ešte nevlastnili, pričom v danom čase bol vlastníctvom Stavebného bytového družstva
Bratislava IV; avšak s pôvodnými vlastníkmi, v čase keď ešte predmetný byt nevlastnili, sa dohodol na

jeho legitímnom užívaní, a to o. i. za podmienky, že bude hradiť poplatky spojené s užívaním bytu ako aj
poplatky, ktoré boli pôvodní vlastníci povinní platiť Stavebnému bytovému družstvu Bratislava IV titulom
ich vzájomného družstevno-právneho vzťahu, ktorý nemal na žalobcu žiaden dosah. Nakoľko takto
dohodnutý užívací vzťah nie je upravený právnymi predpismi Slovenskej republiky, súd prvej inštancie
bol povinný naň aplikovať § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka; súd prvej inštancie však takúto analógiu

neakceptoval, nakoľko mal za to, že žalobca neplatil pôvodným vlastníkom nájomné (resp. ho nevedel
určiť), ktoré predstavuje jednu z podstatných náležitostí nájomnej zmluvy, a bez ktorého nemohlo dôjsť
k uzatvoreniu nájomnej zmluvy; pričom platby za elektrinu, plyn či telekomunikačné služby, ktoré boli
preukázateľne hradené, nepovažoval za nájomné; rovnako ani platby spojené s predmetným bytom
(fond opráv, anuita, dane atď.), ktoré žalobca s p. V. pravidelne poukazoval Stavebnému bytovému

družstvu Bratislava IV, a ktorých úhrada zaväzovala výlučne pôvodných vlastníkov, titulom družstevno-
právneho vzťahu. Mal za to, že na čas, dokým sa pôvodní vlastníci predmetného bytu stali jeho
vlastníkmi, je nutné na užívací právny vzťah (neupravený slovenským právom), ktorý vznikol medzi
žalobcom a pôvodnými vlastníkmi k predmetnému bytu, analogicky aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k takémuto užívaciemu vzťahu, a to

ustanovenia o nájme. Od 27.9.2007, kedy predmetný byt nadobudli manželia N. do vlastníctva, žalobca
sosvojouvtedajšoupartnerkoupaniV.stáleoprávnene,podľadohodybytužívali,platilipoplatkyspojené
s jeho užívaním, ako aj „nájomné“ v podobe poplatkov správcovi bytovému domu (podporne odkázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.11.2009, sp. zn. 1Co/297/2008 „odobrené“ Ústavným
súdom SR zo dňa 31.3.2010, I. ÚS 76/2010-12); ich dohodnutý užívací vzťah k predmetnému bytu

(analogicky nájomný vzťah) sa automaticky pretransformoval na riadny nájomný vzťah nakoľko odpadla
prekážka, kvôli ktorej nemohol vzniknúť riadny nájomný vzťah od začiatku. Dôvodil, že pôvodní vlastníci
neprejavili vôľu, že chcú zmeniť svoju ústnu nájomnú zmluvu so žalobcom, pričom žalobca naďalej hradil
nájomné a poplatky spojené s užívaním predmetného bytu a naďalej ho legitímne so svojou partnerkou
užívali. Je preto pochopiteľné a logické, že žalobca sformuloval svoj žalobný petit ako určenie, že

nájomný vzťah trvá, nakoľko v čase podania žalobného návrhu (2015) tento jestvoval a pretrváva
dodnes. Bol názoru, že nájomný vzťah bol založený ústnou nájomnou zmluvou, ktorá obsahovala všetky
podstatné náležitosti vrátane stanoveného výpočtu výšky a formy nájomného, miesta platenia, ako aj
dohody o úhrade poplatkov spojených s užívaním predmetného bytu. Bol názoru, že žalobca užíval
predmetný byt oprávnene, a že tento užívací vzťah možno plne legitímne označiť ako vzťah nájomný,

ktorýspĺňalvšetkypodstatnénáležitostivyžadovanézákonom,vrátanepožiadavkynájomného;nájomný
vzťah naďalej trvá a má byť žalovaným rešpektovaný.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k pochybeniu súdu prvej inštancie ohľadne poučovania o

(ne)správnej formulácií petitu v spojení s vyhláseniami žalobcu, že „konajúcemu súdu bolo nanajvýš
jasné, čo chce žalobca svojim návrhom dosiahnuť“. Pripomenul, že na pojednávaniach niekoľkokrát
uvádzal, že nová právna úprava vyžaduje prísne formalistické uvedenie správneho petitu. Ak teda
žalobca požaduje rozhodnúť o nájomnom vzťahu, bude sa aj žalovaný orientovať výlučne na predmetsporu a sústredí sa tak na dokazovanie pojmových náležitostí nájomnej zmluvy a základné predpoklady
vzniku a trvania nájomného vzťahu. Bez ohľadu na uvedené, je povinnosťou žalobcu špecifikovať
žalobný návrh (žalobca je navyše riadne zastúpený advokátom; je teda odôvodnené predpokladať, že

odborne vie petit sformulovať); nejedná sa o prílišný formalizmus, ak tento formalizmus zavádza nová
právnaúpravaato§132C.s.p.Zdôraznil,žepoučovaciapovinnosťsúduvovzťahukstranámsporuplatí
v takom vymedzení, že súd vyzve na doplnenie a opravu vád (stranu sporu) vtedy, ak nie je zrejmé, čoho
sa týka, čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. Podanie žalobcu však
bolo úplné a zrozumiteľné. Bolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje. Poukázal na to, že samotný

žalobca uvádzal, že má záujem na rozhodnutí o nájomnom vzťahu, hoci malo ísť o akýsi nešpecifikovaný
vzťah užívací. Dožadoval sa uplatnenia analógie; ale ani žalobca iný petit, resp. iný rozsudok neočakával
a nemal na inom znení rozsudku (iba na určení nájomného vzťahu) záujem. Preto tvrdenie, že ho súd
mal poučiť o zlej formulácií petitu, neobstojí. Nielen, že to súdu prvej inštancie neprikazuje súčasný
C.s.p., ale ani podľa O.s.p. by nebolo možné takto „radiť“ jednej stane sporu, aby napríklad upustila
zo svojich nárokov, nech nežaluje určenie, že nájomný vzťah trvá, ale nech radšej žaluje určenie, že

trvá akési nešpecifikované užívacie právo. Jednoznačne by išlo o neprimerané zvýhodňovanie strany
sporu, poskytovanie právneho poradenstva, na čo súd nie je oprávnený. Navyše sám žalobca v odvolaní
tvrdí, že aj napriek tejto „výtke“ ku konaniu súdu prvej inštancie, by naďalej trval na takom petite, ako
ho uviedol v žalobe; aj keby ho súd mal poučiť o nesprávnosti petitu a neurobil tak, nebol by nijako na
svojich právach ukrátený, pretože by výzvu na úpravu petitu neakceptoval, čo deklaroval v samotnom

odvolaní. Upriamil pozornosť na znenie § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., ktoré predpokladá nielen nesprávny
procesný postup súdu, ktorým by súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva,
ale musí ísť o taký zásah do práv strany sporu, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Inými slovami, aj keby súd prvej inštancie mal žalobcu vyzvať na odstránenie vád petitu a neurobil tak a
žalobca sám vyhlási, že aj tak trvá na svojom a petit podľa neho vadu nemá, nemôže ísť o dôvod, ktorý

by zakladal právo na podanie odvolania s odôvodnením, že žalobcovi bolo odňaté právo na spravodlivý
proces.

11. Namietal, že v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 1Co/297/2008 (dostupné z obsahu
rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 76/2010), na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní sa riešila

otázka, či je možné jednostranne zvýšiť zo strany prenajímateľa nájomné, pričom súd vychádzal z toho,
že nájomná zmluva musí byť písomná a zmluva písomná aj bola. Označený rozsudok nepojednáva o
tom, že je možné nájomný vzťah kreovať analógiou, bez existencie nájomnej zmluvy, dokonca písomnej.
Zdôraznil, že v tam uvedenej veci existencia nájomného vzťahu nebola spornou skutočnosťou a nebolo
sporné ani to, že nájomca uhrádza nájomné. Ide teda o rozdielny skutkový stav, rozdielny predmet

sporu a rozdielne sporné skutočnosti. V súdenej veci žalobca nedisponuje žiadnou nájomnou zmluvou,
žalovaný od počiatku rozporuje skutočnosť, že by žalobca mal s predchádzajúcimi vlastníkmi dohodnuté
akékoľvek nájomné a že by toto nájomné platil; tieto skutočnosti rozporujú aj predchádzajúci vlastníci
bytu, ktorí vonkoncom nepripúšťajú, že by mali čo i len záujem uzatvoriť nájomnú zmluvu na byt so
žalobcom, resp. s pani V.. Naopak, svedkyňa N. priamo uviedla, že takémuto právnemu vzťahu sa mala

záujem od počiatku vyhýbať a to preto, že sama vie, aké sú s nájomcami problémy; obaja svedkovia N.L.
zhodne potvrdili, že žalobca neplatil žiadne platby spojené s bytom, ani platby do fondu údržby a opráv,
ani anuitu, skrátka nič (čiže ani to, čo sa snaží žalobca prezentovať ako nájomné). Neexistenciu platenia
nájomného potvrdzuje aj svedkyňa V.. Okrem uvedených skutočností mal za nepravdivé zavádzajúce
tvrdenie žalobcu, že manželia N. neprejavili záujem zmeniť ústnu dohodu o dočasnom užívaní bytu.

Naopak, mal za to, že z výpovedí svedkov N., ako aj z listinného dôkazu založeného do spisu - z
výzvy manželov N., aby žalobca byt opustil vyplýva, že byt bol užívaný žalobcom proti vôli manželov N..
Považoval za nepochybné, že svedkovia - manželia N. a pani V. mali dohodu o užívaní na čas do kúpy
bytu. Kúpa sa však nezrealizovala a bolo zjavné, že sa už ani nezrealizuje (čo svedkyňa V. nepopiera,
resp. sama vlastným konaním - odídením z predmetného bytu túto skutočnosť potvrdila). Nepovažoval

preto za pravdivé tvrdenie, že žalobca užíva byt legitímne. Zdôraznil, že len skutočnosť, že manželia N.
nie sú konfliktní a nechceli žalobcu žalovať o vypratanie bytu, nemôže byť vykladaná tak, že s užívaním
bytu žalobcom súhlasili.

12. Upriamil pozornosť na svedecké výpovede svedkyne V. a svedkov N., ktoré sa odlišujú v zásadnej

otázke a síce, kto bol vlastne účastníkom rokovaní o predaji bytu, resp. akýchkoľvek rokovaní, ktoré
manželia N. v súvislosti s bytom viedli. Mal za to, že vyhodnotením týchto svedeckých výpovedí možno
dospieť k záveru žalobca a žalovaní nemajú s týmto vzťahom a teda predmetom konania vlastne vôbec
nič spoločné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne aj z dôvodu nedostatkuaktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko všetky rokovania, dohovory a dohody uzatvárali medzi sebou
osoby, ktoré sú v tomto sporovom konaní svedkami a nie stranami sporu.

13. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že na užívací vzťah je nutné aplikovať za každých okolností
ustanovenia o nájomnej zmluve podľa analógie, nakoľko slovenský právny poriadok pozná aj inštitút
nepomenovaných zmlúv. Zdôraznil, že iba nájomný vzťah ako špecifický vzťah má za následok prechod
povinností prenajímateľa na nového vlastníka bytu. Mal za to, že pokiaľ sa svedkovia N. dohodli so
svedkyňou V. na nešpecifikovanej zmluve o užívaní bytu s tým, že doslovne vyhlásili, že sa vedome

vyhýbali uzatvoreniu nájomnej zmluvy, pretože sa chceli vyhnúť problémom s nájmom spojeným,
je nutné právne posúdiť túto vec tak, že svedkovia uzatvorili nepomenovanú zmluvu o dočasnom
užívaní bytu s pani V.. Dôvody a zmysel takejto dohody, ako aj skutočnosť, že nejde o nájom, nebol
medzi svedkami sporný. Upriamil pozornosť na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo iba to, že
zamýšľanú kúpu bytu pre pani V. mal financovať žalobca; on však nemal byť jeho vlastníkom a na
neho sa nevzťahovali ani rokovania svedkov N. X. V. o užívaní bytu. Takýto zmluvný vzťah nemôže

nahrádzať nájomnú zmluvu, ktorá má svoje špecifiká a právne následky, ktoré v tom čase ani konajúce
osoby nemienili vyvolať, teda napríklad následok, že by tretia osoba, t.j. žalovaný mal vstupovať do práv
a povinností svedkov N. a umožniť užívanie bytu svedkyni V.; následne malo dôjsť ešte aj k akémusi
prechodu práva nájmu zo svedkyne V. na žalobcu. Inými slovami, nový vlastník bytu na seba berie práva
a povinnosti prenajímateľa, avšak toto nemôže platiť analogicky na každého, kto umožní bez odplaty

užívať dočasne byt osobe, s ktorou rokuje o predaji bytu a už vôbec nie je zrejmé, z čoho žalobca
vyvodzuje, že sa mal stať účastníkom tohto nájomného vzťahu. Bol preto názoru, že žalovaný nie je v
spore pasívne legitimovaný.

14. Namietal dodatočné tvrdenie žalobcu, že bol z bytu násilným spôsobom vyprataný. Uviedol, že

právny zástupca žalobcu na pojednávaní 13.1.2017 nepoprel, že by sa žalobca dohodol so žalovaným
na vyprataní bytu a to 15.7.2017 (existencia dohody, ktorá je obsiahnutá v čestnom prehlásení nie
je teda spornou skutočnosťou). Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu však dodatočne
vyhlasuje, že uvedené mal podpísať „v tiesni“, ktorú však nijako ani len bližšie nešpecifikoval. Podčiarkol,
že právne úkony musia zodpovedať požiadavke právnej istoty medzi účastníkmi; nedá sa dohodnúť na

vysťahovaní, potom si to premyslieť a myslieť si, že svoj právny úkon „anulujem“ iba samotným vágnym,
bližšie nešpecifikovaným, dodatočným vyhlásením, že „to bolo v tiesni“; teda niečo v zmysle: „Ja som
si to za týždeň rozmyslel, takže to neplatí, bolo to v tiesni“. Opísané konanie žalobcu, v kontexte so
spísaním čestného prehlásenia pre svedkyňu V. a s tým, že žalobca sa na pojednávaní ani len nemal
záujem zúčastniť, vypovedá o jeho snahe skresľovať skutkový stav, vytvárať, resp. minimálne dotvárať

skutkový stav a dôkazy, účelovo vystupovať ako utiahnutý človek, ktorý „musí znášať násilie“, a preto
koná v tiesni, aby tak opäť účelovo vzbudil ľútosť a dosiahol na škodu žalovaného bezplatné užívanie
bytu.

15. Žalobca v stanovisku na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu nesúhlasil s názorom žalovaného

o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Mal za to, že súd prvej inštancie túto otázku posúdil správne;
žalobca bol preukázateľne zmluvnou stranou ako pri dohode s bývalými vlastníkmi o kúpe predmetného
bytu, tak aj pri dohode o jeho nájme do času prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu na
žalobcu. Zotrval na vyjadrení, že žalobca užíval predmetný byt oprávnene a tento „užívací“ vzťah možno
plne legitímne označiť za nájomný, ktorý jednak spĺňal všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy

(vrátane platenia nájomného); nájomný vzťah naďalej trvá a má byť žalovaným rešpektovaný. Oponoval
argumentácii žalobcu, že malo ísť o inominátnu zmluvu, a nemožno na ňu aplikovať ustanovenia o
nájme; s poukazom na § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal za nesporné, že pôvodní vlastníci bytu
umožnili žalobcovi užívať predmetný byt, ktorý toto právo využíval oprávnene vyše 15 rokov, za tento
čas platil so svojou vtedajšou partnerkou poplatky spojené s užívaním bytu, ako aj nájomné (v podobe

poplatkov správcovi bytového domu, ktoré mali hradiť výlučne pôvodní vlastníci), o byt sa náležité staral.
Mal za to, že ak by aj medzi žalobcom a manželmi N. bola uzatvorená „nepomenovaná zmluva o
dočasnom užívaní bytu“, nebola by v súlade s § 51 Občianskeho zákonníka, nakoľko by odporovala
obsahu a účelu Občianskeho zákonníka; podľa § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka by išlo o zastretie
právneho úkonu a platil by práve zastretý právny úkon, nakoľko pôvodní vlastníci bytu prejavili vôľu, aby

žalobca užíval predmetný byt a boli naplnené všetky podstatné náležitosti zastretého úkonu (nájomnej
zmluvy).16. Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobcu nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že pri dohode
účastníkov o dočasnom užívaní bytu išlo o zastretie právneho úkonu. Zdôraznil, že ak sa raz svedkovia
N. vyjadrili, že nemali v žiadnom prípade v úmysle uzatvoriť nájomnú zmluvu, ale súhlasili s tým, aby

v byte, na určitý čas, určité osoby bývali, nemožno im vnucovať vôľu uzatvoriť nájomnú zmluvu, keď ju
uzatvoriť nechceli. Poukázal na to, že vôľa je jednou z podstatných náležitostí právneho úkonu (§ 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade prejav vôle, ako ďalšia podstatná náležitosť právneho
úkonu nemal ani predpísanú písomnú formu - § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nespĺňa zákonné
predpoklady.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2018
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

18. Podľa § 685 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou
prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.

19. Podľa § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu

a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob
ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva
neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.

20. Podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje

nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov
voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná.

21. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, zhodnotením výsledkov

vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na
ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti podanej žaloby; na vec náležite aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce
k zamietnutiu žaloby aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil.

22. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu
v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie),
s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že
ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a

právnych okolností, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby založenej o.i. na úvahe o tom,
že manželia N. v čase, kedy malo dôjsť ku vzniku nájomného vzťahu (v roku 2000) neboli vlastníkmi
sporného bytu (byt bol družstevný a vlastníkom bolo Stavebné bytové družstvo Bratislava IV), a preto ani
nemohli uzatvoriť platnú zmluvu o nájme sporného bytu, sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou
žalobcu o legitímnom užívaní bytu v období, kedy manželia N. neboli vlastníkmi bytu (do 27.9.2007),

a ktorý je potrebné s použitím analógie považovať za vzťah nájomný, ani s tvrdením žalobcu, že po
nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu (od 27.9.2007) sa dohodnutý užívací vzťah (analogicky nájomný)
automaticky pretransformoval na riadny nájomný vzťah, nakoľko odpadla prekážka, kvôli ktorej nemohol
vzniknúť riadny nájomný vzťah.

23. V nadväznosti na uvedené (s poukazom na žalobcom vymedzený predmet konania - posúdenie
trvania nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a manželmi N. 23.2.2000), odvolací súd na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poznamenáva, že jedným z predpokladov platne
uzatvorenej nájomnej zmluvy je vlastnícke právo prenajímateľa k veci, ktorá je predmetom nájmu,
pretože iba vlastníkovi veci patrí právo vec držať (ius possidendi), vec užívať a požívať jej plody a úžitky

(iusutendietfruendi)aprávovecoudisponovať(iusdisponendi).NakoľkomanželiaN.nebolivroku2000
vlastníkmi sporného bytu, neprináležalo im právo (zmluvné ani zákonné) uzatvoriť so žalobcom nájomnú
zmluvu, či akýmkoľvek iným spôsobom s vecou disponovať. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom
prvej inštancie preto konštatuje, že ak by aj v konaní bola preukázaná vôľa zmluvných strán uzatvoriťnájomnú zmluvu, bola takáto zmluva absolútne neplatným právnym úkonom (rovnako ako akákoľvek iná
zmluva umožňujúca užívanie bytu jeho nájomcami bez súhlasu prenajímateľa). Absolútna neplatnosť
právneho úkonu pôsobí voči každému a neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne účinky (vznik,

zmenu, či zánik práv a povinností), ktoré boli týmto úkonom sledované. Absolútna neplatnosť právneho
úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený; absolútne neplatný
právny úkon nemôže byť zhojený dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným
odpadnutímdôvoduneplatnosti.Možnotedauzavrieť,žeanineskoršienadobudnutievlastníckehopráva
manželmi N. (27.9.2007) a tým odpadnutie dôvodu absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, nemohlo

viesť ku konvalidácii tohto neplatného právneho úkonu.

24. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa poučovacej povinnosti súdu a vymedzenia
žalobného petitu, odvolací súd konštatuje, že poučovacia povinnosť súdov je principiálne zakotvená
v ustanovení § 160 C.s.p. a vzťahuje sa výlučne len na procesné práva a povinnosti strán sporu
vyplývajúce pre nich zo samotného priebehu sporového konania. Otázka voľby procesného nástroja,

ktorý zvolí žalobca na ochranu alebo uplatnenie svojich práv a oprávnených nárokov, ako aj jeho
obsah, t.j. vymedzenie čoho konkrétne sa bude v konaní domáhať sú otázky, ktoré zasahujú do
hmotného práva a preto sa na nich poučovacia povinnosť súdu nevzťahuje. Žaloba je vždy vyjadrením
predstáv žalobcu o jeho práve vyplývajúcom z hmotnoprávnej normy. Poučenie súdu preto nemôže
reagovať na nevhodne zvolený procesný prostriedok, ktorý neobstojí z hľadiska hmotného práva,

či omyl strany pri výbere spôsobu ochrany svojich práv, ktorý nepovedie k cieľu ňou sledovanému,
ak inak možno na základe takejto žaloby konať a rozhodovať, hoci s negatívnym výsledkom pre
stranu sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 774/2015). Ak by súd poučil žalobcu
ohľadne naformulovania znenia petitu žaloby, a teda vymedzil by inak predmet konania, takéto
poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. (§ 160 C.s.p.) a bolo by v

rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 125/2011).
Hodno zdôrazniť, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je
viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými
žalobca svoj nárok odôvodňuje; skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným
petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Ak

je predmetom sporového konania zákonom uplatnené právo (procesný nárok), ktoré zahrňuje základ
(žalobou tvrdené právne významné skutočnosti) a predmet (žalobný petit), potom opísaním týchto
rozhodujúcich skutočností žalobca určuje, o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť.
Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným petitom, čo znamená, že v sporovom
konaní (až na stanovené výnimky), nemôže žalobcovi priznať viac ako požadoval v žalobnom petite a

žalovanému nemôže uložiť inú ako žalobcom navrhovanú povinnosť; zároveň nemôže priznať plnenie
z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom petite. Priznanie
iného plnenia, než akého sa žalobca domáhal žalobným návrhom alebo priznanie plnenia na základe
iného skutkového stavu, než ktorý bol tvrdený v žalobe a bol predmetom dokazovania je prekročením
žalobného petitu, ktorým je súd viazaný a porušením dispozičnej zásady konania; takýto postup súdu

by bol zároveň v rozpore s právom na spravodlivý proces a s právom na rovnosť účastníkov konania;
žalovaný totižto realizuje úkony v konaní, ktorého predmet je zásadne vymedzený práve petitom
žaloby. Neprípustnou modifikáciou predmetu konania by súd, obdobne ako v prípade tzv. prekvapivých
rozhodnutí, upieral žalovanému, ktorý sa do toho času zaoberal predmetom konania vymedzeným
žalobcom, možnosť na uplatnenie relevantných námietok. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu

o prílišnom formalizme súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie konal o takom predmete, ktorý žalobca
(ako dominus litis) vymedzil žalobným petitom. Žalobca vymedzil predmet konania tak, že úlohou súdu
prvej inštancie bolo posúdiť, či bola 23.2.2000 medzi žalobcom a manželmi N. uzatvorená nájomná
zmluva a či v dôsledku takto uzatvorenej nájomnej zmluvy (v prípade záveru o jej platnosti) nastali vo
vzťahukžalovanémuúčinkyvyplývajúcez§680ods.2Občianskehozákonníka.Konkretizáciaprávneho

úkonu, o ktorom má súd konať spočíva nielen v označení právneho úkonu, ale aj v označení dátumu
jeho uzavretia; aj zmena dátumu uzavretia právneho úkonu znamená zmenu predmetu konania, ktorá
je možná len na základe výslovného procesného úkonu žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 27.6.2018, sp. zn. 8 Cdo 37/2018).

25. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva záver, že žalobca bol v konaní neúspešný iba z dôvodu nesprávnej formulácie žalobného
petitu, resp. že by bol úspešný, ak by žalobný petit formuloval inak (podľa predstáv žalobcu zrejme
podľa poučenia súdu); súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia iba skonštatoval, že vzhľadomna vymedzenie predmetu konania, argumentáciu žalobcu ohľadom použitia § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka považuje za nedôvodnú. Analógia legis (možnosť analogického použitia zákona) neznamená
(ako sa nesprávne domnieva žalobca), že občianskoprávne vzťahy Občianskym zákonníkom osobitne

neupravené sa transformujú/menia na občianskoprávne vzťahy Občianskym zákonníkom upravené;
teda,že„užívací“vzťahkbytu(vlaickejverejnostibežneponímanýakoužívaniebytuzaúhradunákladov
bez povinnosti platby nájomného ako odplaty za užívanie) sa mení na vzťah „nájomný“. Zároveň
nemožno opomenúť, že pri zmene vlastníka bytu, zákon poskytuje ochranu iba riadnemu nájomcovi
bytu; žiadne iné modifikované spôsoby a formy užívania bytu dohodnuté s vlastníkom bytu nepožívajú

ochranu podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k nadobúdateľovi bytu (ktorý nie je
ich účastníkom) nespôsobujú žiadne právne následky; právne následky vyplývajúce z § 680 ods. 2
Občianskeho zákonníka nemožno preto rozširovať na iné právne vzťahy ani s použitím analógie.

26. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní

nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).