Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 18, 2015

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/105/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413213977
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2015:6413213977.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľky:

Ľ. H., V.. XX.XX.XXXX, P. O. XXX/XX, O., proti odporcom: 1/ MUDr. Tibor Ďurian, bytom Jána
Kollára 551/21, Kremnica, 2/ Psychiatrická nemocnica Prof. Matulaya, so sídlom Čsl. armády 236/139,
Kremnica, IČO: 00 606 987, v konaní o zaplatenie 50.000,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.

II. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom žiadala navrhovateľka od odporcov 1/ a 2/ zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy
50.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy tvrdiac, že v roku 1981 jej bolo ako sedemnásťročnej vykonané

bez jej súhlasu na psychiatrii v Kremnici umelé prerušenie tehotenstva.

Odporcovia 1/ a 2/ žiadali návrh zamietnuť popierajúc, že by k navrhovateľkou uvedenému zákroku
došlo. Navrhovateľka nebola v roku 1981 hospitalizovaná v ich nemocnici, jediná hospitalizácia bola
v roku 1984, no dokumentácia vzhľadom na 20 ročnú archivačnú dobu nie je dostupná. Poukázali na
to, že navrhovateľka bola v rokoch 1995 až 2002 v ich ambulantnej psychiatrickej starostlivosti a preto
navrhli, aby bol preskúmaný jej duševný stav.

Súd po vypočutí navrhovateľky, odporcu 1/, ktorý ako riaditeľ je štatutárnym zástupcom odporcu 2/ a po
vypočutí svedka N. Š. a oboznámení listinných dôkazov vrátane správy psychiatričky MUDr. Štrbianovej
nemal preukázané, že by zo strany odporcov 1/ a 2/ došlo k navrhovateľkou tvrdenému zásahu do jej
práva na ochranu osobnosti.

V roku 1981 Občiansky zákonník v ust. § 11 určoval, že občan má právo na ochranu svojej osobnosti,

najmä života a zdravia, občianskej cti, ako aj svojho mena a prejavov osobnej povahy. Občianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby (občana) boli upravené v ust. § 13 Občianskeho zákonníka
tak, že má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
jeho osobnosti a aby sa následky týchto zásahov odstránili. Súd mohol tiež rozhodnúť, aby sa dalo
primerané zadosťučinenie.

Rovnako ako podľa súčasnej právnej úpravy ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka

(odlišnej len v tom, že namiesto pojmu „občan“ používa klasické označenie fyzická osoba) boli (a sú)
predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti a teda aj predpokladmi použitia občianskoprávnych sankcií podľa § 13 OZ neoprávnený zásah
do niektorého z čiastkových práv spojených s osobnosťou fyzickej osoby, spôsobilosť zásahu ohroziťalebo narušiť právo na ochranu osobnosti dotknutej fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi nimi.
Občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je založená na
objektívnom princípe, čo znamená, že sa popri neoprávnenom zásahu nevyžaduje aj zavinenie pôvodcu

neoprávneného zásahu, pôvodca zásahu je zodpovedný bez ohľadu na to, či ho zavinil alebo nie. Za
neoprávnený zásah právna teória aj súdna prax považujú taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym,
platným právom.

V prípade, ak je pôvodcom zásahu fyzická osoba vykonávajúca úlohy, ktorými bola poverená v rámci

činnosti právnickej osoby, právna teória aj súdna prax analogickou aplikáciou ust. § 421 ods. 2
Občianskeho zákonníka jednoznačne uzavrela, že za takýto zásah nezodpovedá sama fyzická osoba
ale osoba právnická (t.j. organizácia v zmysle § 421 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.12.1991).

Súd preto musel už len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1/, ktorý bol podľa

svojej výpovede v roku 1981 sekundárnym lekárom na psychiatrii v Kremnici, návrh voči nemu
zamietnuť. Odporca 2/ nezodpovedá za navrhovateľkou tvrdený zásah, lebo ako lekár bol osobou
poverenou plnením úloh v rámci „organizácie“.

Vykonanými dôkazmi sa však nepreukázalo, že by bol v roku 1981 vykonaný zásah do práva na ochranu

osobnosti navrhovateľky a už vôbec nebolo preukázané, že sa jednalo o zásah neoprávnený.

Ani zo správy psychiatričky MUDr. Anny Štrbianovej ani z výpovede svedka Š., ktorý mal byť podľa
navrhovateľky otcom jej nenarodeného dieťaťa nevyplynulo, že navrhovateľka v roku 1981 podstúpila
umelé prerušenie tehotenstva. Podľa správy menovanej psychiatričky sa v zdravotnej dokumentácii

navrhovateľky nenachádza žiaden záznam o takomto zákroku zo rokov 1981, resp. 1982 a svedok
Š. uviedol, že o skutočnosti, že mala byť navrhovateľka v tom čase tehotná doteraz vôbec nevedel a
dozvedel sa to od nej iba nedávno, kedy ho navštívila v súvislosti s týmto konaním.

I keď z vykonaných dôkazov - výpoveď svedka, nepriamo aj vyjadrenia odporcu 1/ a lekárskej správy z

roku 1983 (č.l. 6 spisu) - vyplýva (keď zdravotná dokumentácia navrhovateľky z toho obdobia nie je k
dispozícii), že navrhovateľka zrejme bola skutočne v okolo roku 1981 hospitalizovaná na psychiatrickom
oddelení v Kremnici, žiaden dôkaz nepreukazuje, že navrhovateľka tam podstúpila aj nedovolené
prerušenie tehotenstva.

Súčasne súd poukazuje na právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva platnú v tom čase - zákona
č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti. Podľa § 2 cit. zákona platilo, že tehotnosť možno umele
prerušiť len so súhlasom tehotnej ženy a po predchádzajúcom povolení; ak je tehotná žena celkom
pozbavená svojprávnosti alebo pre duševnú poruchu vôbec neschopná obstarávať svoje veci sama,
možno jej súhlas nahradiť súhlasom jej zákonného zástupcu. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona platilo, že o

povolení umelého prerušenia tehotnosti rozhodovala na žiadosť tehotnej ženy (jej zákonného zástupcu)
komisia na to zriadená.

Z uvedeného je zrejmé, že o nedovolené prerušenie tehotenstva (a teda neoprávnený zásah do práva
na ochranu osobnosti) mohlo z hľadiska práva platného v tom čase ísť len vtedy, keď nebol daný

súhlas dotknutej ženy, resp. v určených prípadoch jej zákonného zástupcu, pričom z výpovede samotnej
navrhovateľky (č.l. 87 spisu), ktorá v tom čase ešte nebola plnoletou vyplynulo, že práve jej matka ako
zákonná zástupkyňa bola o danej veci informovaná.

Už len záverom treba poukázať na skutočnosť, že súd musel návrh voči odporcovi 1/ zamietnuť už aj

preto, že podľa verejne dostupného registra organizácii odporca 1/ ako právnická osoba (príspevková
organizácia) vznikol dňa 01.01.1991 teda dávno potom, ako mal byť navrhovateľkou tvrdený zákrok
uskutočnený a ničím nebolo preukázané, že odporca 1/ je právnym nástupcom „psychiatrie v Kremnici“,
na ktorej mal byť zásah v roku 1981 vykonaný.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd považoval za nadbytočné vykonávať ďalšie navrhovateľkou
označené dôkazy - výsluch matky N. Š. a manželky odporcu 1/.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešným
odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu nepožadovali.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.