Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 21, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213551
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312213551.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Pribinova ul.č. 25, Bratislava, IČO: 35807598, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.2.2015, č.k.

45C/101/2012-147, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 125 eur titulom majetkovej škody a sumy 275 eur titulom nemajetkovej ujmy
uplatnenej podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. §1, §3 ods.1, 2, § 4ods.1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.1,
§ 16 ods.1, § 17 ods. 1, 2, 3,4,5, § 18 ods.2,3, § 19 ods.1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 36 ods.2, § 41
ods.1,2, § 44 ods. 1,2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok (ďalej „Exekučný poriadok„), §
119 zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a vecne nedôvodnosťou podanej

žaloby. Z exekučného spisu konajúceho súdu sp. zn. 49Er/553/2009 zistil, že dňa 2.6.2009 podal súdny
exekútor H.. N. X.Ý. na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 116708/08, vydaného Slovenskou
rozhodcovskou, a.s. Bratislava dňa 18.12.2008 (právoplatného dňa 19.1.2009 a vykonateľného
dňa 22.1.2009) a zápisnice spísanej pred súdnym exekútorom dňa 6.5.2009 vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava proti povinnému: P. R.Č., na vymoženie peňažného plnenia vo
výške 842,44 eur s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, ktorý bol zaregistrovaný pod EX

2568/09.Exekučnýsúdvyzval dňa16.6.2009oprávneného ozaslanielistinnýchdôkazov,trovprávneho
zastúpenia v exekučnom konaní, predexekučnej upomienky, návrhu na exekúciu, ktoré oprávnený
(žalobca) doručil súdu dňa 7.9.2009. Okresný súd Bratislava III dňa 23.9.2009 vydal poverenie č.XXXX
XXXXXX v zmysle § 45 ods.1 zákona.č.233/1995 Z.z. a vykonaním exekúcie na základe uvedeného
vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
Bratislava poveril súdneho exekútora H.. N. X., so sídlom Exekútorského úradu, M. XX, U.. Súd prvej

inštancie poukázal predovšetkým na správanie sa samotného žalobcu, ktorý bol vo veci nečinný a
riadne neposkytol súčinnosť pri vybavovaní veci. Zistený postup súdu v danom období nepovažoval
za nesprávny úradný postup majúci za následok prieťahy v súdnom konaní, ktorý bol plne odôvodnenýpotrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu a vzhľadom
na množstvo exekučných konaní iniciovaných žalobcom je ústavne akceptovateľná relatívne dlhšia
lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II ÚS 245/2013,

IV ÚS 606/2012). Podľa názoru súdu prvej inštancie bol postup exekučného súdu opodstatnený, tento
správne skúmal vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorá si vyžaduje osobitnú právnu úvahu
najmä z dôvodu, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Zdôraznil,
že na potrebu skúmania exekučného titulu so zákonom reagoval aj zákonodarca legislatívnou zmenou
v § 44 ods. 2 zákona č.144/2010 Z.z. v znení účinnom od 1.6.2011 s tým, že v zmysle § 41 ods. 2

písm. c/, d/ Exekučného poriadku, pokiaľ bol titulom pre exekúciu rozhodcovský rozsudok, spomínaná
lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozhodcovské rozsudky neplatila. Z
uvedených dôvodov nemal súd prvej inštancie za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z hmotnoprávnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
mánevyhnutnezanásledokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov

zaručeného ústavou v čl. 48 ods. 2 (II.ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III ÚS 59/05). Pri posudzovaní nároku
na náhradu škody z dôvodu existencie prieťahov v súdnom konaní je možné vychádzať len v prípade,
ak by tieto boli konštatované Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý skúma porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznáva finančné zadosťučinenie, alebo ak by tieto boli
konštatované predsedom súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Vzhľadom na uvedené a

na to, že v súdnom spise sa nenachádza sťažnosť oprávneného (žalobcu) na prieťahy v konaní, nemal
v danom prípade preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

3. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú náhradu škody vo výške 125 eur predstavujúcu náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutie o ňom z dôvodu, že poškodený vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 15 eur, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou

stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur, táto paušalizácia vecných nákladov nie je zmenšením
majetku poškodeného a ani ušlým majetkovým prospechom. Naviac z obsahu spisu nemal súd
prvej inštancie za preukázané, že v danej veci žalobca zaslal urgencie adresované exekučnému súdu
a postup súdu nevykazoval znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by mal štát zodpovedať.

4. V posudzovanom prípade žalobca vo vzťahu k celému uplatnenému nároku na náhradu škody
nepreukázal ani priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním exekučného súdu,
nakoľko vzťah príčiny a následku musí byť podľa súdnej praxe priamy, bezprostredný, neprerušený
a nestačí ak je sprostredkovaný. Žalobca k svojej činnosti využíva informačný systém na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, výška nákladov prevádzkovania na správu informačného

systému a udržiavanie systému patrí do podnikateľskej činnosti ktorú musí žalobca vykonávať. Nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel
vymáhať pohľadávku formou exekúcie, t.zn. že sa nejedná o náklady ktoré by bolo možné zahrnúť do
náhrady trov exekúcie. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal vznik škody ani výšku
škody v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

5. K žalobe v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 275 eur ( 55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu) súd prvej inštancie uviedol, že pri uplatňovaní nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Poukazujúc na judikatúru podľa ktorej odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo (rozsudok NS ČR sp.zn. 30 Cdo 675/2011) zdôraznil, že žalobca v konaní nepreukázal, že
by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, dôvodom

neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť, ide o všeobecne známe riziká, ktoré sú i rizikom
podnikateľského subjektu. Žalobca v konaní nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mu
mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p..

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac ust. § 205 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že
súd prvej inštancie odňal strane sporu možnosť konať pred súdom; súd prvej inštancie nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej

účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v
neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

8. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že
v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z
dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. vo veci
vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil

všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na
prejednanie Okresnému súdu Galanta). Žalobca ďalej poukázal na to, že nakoľko podal ústavnú
sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej neprichádzalo

do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. Súd prvej
inštancie sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdujedôležitéskúmaťnielensamotnýmoment,kedyexekučnýsúdrozhodolopoverení,aleajmoment,
kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.

9. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za

stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvejinštancievykonaldokazovanie,ktoréhoobsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať strany sporu a umožniť

im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.

10. Pokiaľ ide o žalobu na náhradu majetkovej škody, podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie
ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného

systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje
spojenésvyhotovovanímurgencií,poštovnéatelekomunikačnévýdaje).Vtejtočasti malrozhodnutieza
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, s potrebou jeho zrušenia. V konaní mienil na pojednávaní
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex

offo a žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvej
inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv naprejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie sám zistil, že o jeho návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné i v tom,

že napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní majetkovej ujmy. Žalobca napokon v odvolaní poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti , bol súd povinný pred rozhodnutím o veci o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadril.

12. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „C.s.p.“), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie alebo nariadenie pojednávania by si vyžadoval dôležitý verejný záujem a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po
nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok zohľadňujúc stav v čase vydania
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie rozhodujúci za

účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov riadne zistil
skutkovýstavveci,keďvykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností
(§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil
(§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom

rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

13. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu
prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 1, 2

C.s.p.)sdôvodmitýkajúcimisaodvolanímnapadnutého rozsudku,vktoromsúdprvejinštancie zamietol
žalovaný nárok uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní
nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. K doplneniu dôvodov
rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd
uvádza nasledovné.

14. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)

splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

15. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.9.2012 sa žalobca domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 125 eur z titulu majetkovej

škody a 275 eur z titulu nemajetkovej ujmy, vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bratislava III, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti oprávneného (žalobcu) o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku zo Zmluvy
o úvere č. XXXXXXX dlžníčkou (povinnou) P. R., nar. XX.X.XXXX. V podaní žalobca zároveň žiadal
o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z

prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak
oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim
nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže
byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.

16. V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 10. 2012, č. k.
4NcC/314/2012- 19 o tom, že vo výroku rozhodnutia menovaní sudcovia Okresného súdu Bratislava
III (vrátane sudkyne H.. D. S.) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v danej veci.17. Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.4.2014, č.k. 45 C/101/2012-80 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.9.2014 č.k. 4 Co/575/2014-115 bol zamietnutý návrh
žalobcu zo dňa 22.4.2014 na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR

o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd.

18. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie stanovil v danej veci dva termíny pojednávania,
a to na deň 22.4.2014 o 10, 30 hod. a na deň 10.2.2015 o 10,30 hod.. Predvolanie na v poradí

druhé pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 5.1.2015 (viď doručenka na č.
l. 118). Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 8.2.2015 (č. l. 125 a nasl.) požiadal
o zrušenie pojednávania z dôvodu, že v danej veci nie sú splnené podmienky podľa § 115 ods.2
O.s.p.. Podaním zo dňa 6.2.2015 doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.2.2015 žalobca opakovanú
žiadosť o zrušenie pojednávania odôvodnil tým, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III sú podľa
neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, poukazujúc na sťažnosť podanú na

Ústavný súd Slovenskej republiky, týkajúcu sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 10.
2012, sp.zn. 4NcC/314/2012-16 . V podaní zároveň žiadal, aby súd prvej inštancie podľa ust. § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 10.2.2015 vyplýva,
že súd prvej inštancie na pojednávaní prejednal vec podľa § 101 ods.2 v spojení s § 119 ods. 1 O.s.p. v

neprítomnosti strán sporu, v jeho priebehu zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, oboznámil sa
s obsahom spisu a pripojeným exekučným spisom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 49 Er/553/2009
a po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania vyhlásil rozsudok.

19. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor navrhnúť

a predložiť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie nariadené na
deň 10.2.2015 predvolal obe strany riadne a včas so zachovaním lehoty na prípravu pojednávania (§
115 ods.2 O.s.p.), pričom sám žalobca z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Žalobca nemôže
svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej
veci súdprvejinštancieposkytolstranámsporu(ajprávnemuzástupcovižalobcu)možnosťchrániťsvoje

práva a oprávnené záujmy a ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili,
zákonodarca ju v odvolacom konaní nedovoľuje zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací
súd zdôrazňuje, že žalobca v žalobe a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne prieťahov
spôsobených v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval
vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý svoj zamietajúci výrok právne a skutkovo

odvodzoval od skutočnosti, že v konaní síce bolo preukázané nedodržanie zákonnej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom, avšak tento
nie je možné s prihliadnutím na okolnosti prípadu (potrebu skúmania vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku týkajúceho sa právneho vzťahu podliehajúcemu režimu spotrebiteľských zmlúv) kvalifikovať
ako nesprávny úradný postup exekučného súdu, ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

20. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie žalobcu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej
majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou strany

sporu je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca si túto
povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku v žalobe ani nepoukázal a tento v priebehu
prvoinštančného konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvej inštancie
preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. o veci rozhodol len na základe listinných
dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia.

21. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sanepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súduSlovenskejrepublikyzodňa17.6.2009,sp.zn.5MCdo8/2008).Právonaspravodlivýsúdnyproces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
právanaspravodlivýprocesalenepatríprávostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným
požiadavkám vyhovuje a námietky žalobcu sú nedôvodné a nepodložené.

22. V danom konaní sa žalobca domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako
správne uviedol aj súd prvej inštancie, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem
orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným

zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného
zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto

zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej
zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené
aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,

štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený
konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

23. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie o
tom, že v posudzovanom prípade žalobca nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú
súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie
je opodstatnený jeho názor, že súd prvej inštancie ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody.
V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a dodáva, že ak žalobcovi v

dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci
vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím
neoverených a nepreukázaných tvrdení - žalobca totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti
na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená žalobcom
nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že žalobca škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného

zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ale ju vyčíslil paušálne.

24. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca uvádza, že situácia vyvolaná
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a

spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však tieto svoje tvrdenia
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že neexistencia účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov
a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba
poukázať na to, že sám žalobca nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a

ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná
súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011).25. Záverom odvolací súd dodáva, že za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom a za vadu v
procesnom postupe súdu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) nie

je možné považovať ani žalobcom namietanú okolnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím o veci samej. Súd prvej inštancie totiž v prejednávanej
veci o návrhu na prerušenie konania doručeného súdu prvej inštancie dňa 22.4.2014 rozhodol ešte pred
vyhlásením meritórneho rozhodnutia, a to uznesením zo dňa 22.4.2014, č.k. 45 C/101/2012-80 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.9.2014 č.k. 4 Co/575/2014-115, ktorým návrh

vyhodnotil ako nedôvodný. Žalobca nemohol byť preto úspešný ani s druhým návrhom na prerušenie
konania, ktorý odôvodnil rovnakými skutkovými a právnymi skutočnosťami, a o ktorom bolo zhodne
rozhodnuté uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 10.2.2015, č. k. 45C/101/2012-144 vyhláseným v
priebehu pojednávania nariadeného na deň 10.2.2015.

26. Za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe súdu nie je možné

posúdiť ani ním namietanú okolnosť, že súd prvej inštancie v danej veci nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, nakoľko na takýto postup neboli splnené
zákonné podmienky.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 C.s.p. (vrátane rozhodnutia o trovách konania) ako vecne správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej

inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).