Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/89/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217205724
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1217205724.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského, v právnej veci žalobcu: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti
žalovanému: H.. K. Y., X.. XX.XX.XXXX, L. J. N.. Č.. XX, L., zastúpený: Matejka Friedmannová s.r.o.,
Svätoplukova ul. č. 28, Bratislava, IČO: 47 248 998, o zaplatenie istiny 905,98 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. februára 2018, č. k.
11C/21/2017 - 105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o

trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 905,98 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 770 eur od 04.11.2016 do zaplatenia a vo výške
5 % ročne zo sumy 135,98 eur od 30.05.2017 do zaplatenia, v zostávajúcej časti žalobu zamietol a

priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % . Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 198 ods. 1, 2, § 205 ods. 1, 2, § 397 ods. 1 až 3 a § 398 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 31.12.1991, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 663, § 680 ods. 2 a § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 149, §
150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1 až 3, § 167 ods. 4 a § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a vecne tým, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti čo do zaplatenia istiny 905,98 eur, nakoľko žalovaný
užíval bez právneho dôvodu pozemok žalobcu spolu o výmere 35 m2 (17+18 m2), pričom žalobca si

uplatnil nárok za dva roky spätne od doručenia výzvy žalovanému dňa 04.11.2016, čo predstavuje sumu
840 eur (35 x12 x 2) a zároveň si žalovaný uplatnil v žalobe bezdôvodné obohatenie aj za obdobie
po doručení výzvy a pred podaním žaloby, a to od 05.10.2016 do 31.10.2016 v sume 30,98 eur a od
01.11.2016 do 31.01.2017, čo predstavuje sumu 105 eur, t. j. spolu 135,98 eur, avšak žalovaný už pred
podaním žaloby uhradil 70 eur, a preto neuhradená zostala práve žalovaná suma istiny 905,98 eur.
Súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané, že na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu sú zriadené
garáže vo vlastníctve žalovaného a pokiaľ žalovaný ako nový vlastník stavieb (garáží), postavených na

cudzom pozemku, nepristúpil k úprave náhrady za užívanie pozemku žalobcu, resp. k uzatvoreniu novej
nájomnej zmluvy k uvedenému pozemku, bolo potrebné právne posúdiť záväzkovo právny vzťah medzi
stranami sporu ako vzniknutý titulom bezdôvodného obohatenia, a nie nájmu tak, ako to žiadal žalovaný,
ktorý svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že jeho právny predchodca a právny predchodca žalobcuupravili právny vzťah k parcelám, na ktorých ležia garáže, uzatvorením Zmlúv o prenechaní pozemku
do dočasného užívania z r. 1971 podľa ust. § 397 a § 398 vtedy platného Občianskeho zákonníka
s tým, že prvoinštančný súd sa s týmto právnym názorom žalovaného nestotožnil a uviedol, že z

nájomných zmlúv, na ktoré žalovaný poukázal, nie je možné vychádzať, pretože nájomný vzťah je zo
svojej podstaty vzťahom záväzkovým, a teda viaže len samotné strany a ich (univerzálnych) právnych
nástupcov, najmä dedičov a nemôže prejsť na tretiu osobu len v dôsledku zmeny vlastníctva prenajatej
veci s tým, že u nájomcu sa plne presadí záväzkovoprávna povaha nájomného vzťahu, t. j. na jeho
osobu nemá vplyv prevod veci - stavby ležiacej na prenajatom pozemku. Uviedol, že žalovaný sa

nemohol stať účastníkom nájomného vzťahu len na základe tej skutočnosti, že stavby spočívajúce
na dotknutých pozemkoch kúpil od ich predchádzajúceho, resp. pôvodného vlastníka, s ktorým bola
nájomná zmluva uzavretá (NS ČR 28 Cdo 337/2011, 28 Cdo 837/2012, 28 Cdo 1613/2007), a preto
k tomu, aby právo užívať cudzí pozemok bez ďalšieho prešlo na nadobúdateľa stavby, slúži odlišný
právny inštitút - vecné bremeno ako vecné právo k cudzej veci a nakoľko nedošlo k zmene nájomnej
zmluvy, pri ktorej v dôsledku zmeny v osobe nájomcu by sa žalovaný stal novým nájomcom a ostatný

obsah nájomného pomeru by zostal nezmenený, súd prvej inštancie považoval pre výsledok konania
za irelevantné preukázanie existencie zmlúv o prenechaní pozemku na dočasné užívanie z roku 1971
vzťahujúcich sa k predmetným parcelám, a preto z dôvodu hospodárnosti nevyhovel návrhu žalovaného
na zaobstaranie tohto dôkazu od Štátneho archívu, resp. z Archívu mesta Bratislavy a pre úplnosť
konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že označené archívy o poskytnutie predmetných zmlúv vôbec

požiadal, keď úlohou súdu nie je dôkazy navrhované stranami zaobstarať, ale ich v konaní vykonávať.
Vychádzajúc z povinnosti strany sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas, súd prvej inštancie na omeškané skutkové tvrdenie žalovaného, že právny predchodca
žalobcu a prvotný vlastník garáže uzavreli dohodu o osobnom užívaní, neprihliadol, avšak pre úplnosť
konštatoval, že jeho obrana by ani nemohla byť úspešná, nakoľko na základe právnej úpravy účinnej do

31.decembra1991vznikaloprávoosobnéhoužívaniapozemkunazákladedvochprávnychskutočností:
rozhodnutia o pridelení pozemku a dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ku ktorej
bola navyše nevyhnutná registrácia štátnym notárstvom a splnenie uvedených predpokladov žalovaný
nielenže nepreukázal, keď nenavrhol v tomto smere žiadne dôkazy, ale dokonca ani netvrdil. V súvislosti
s výškou bezdôvodného obohatenia, resp. výškou obvyklého nájmu súd prvej inštancie vychádzal zo

skutkového tvrdenia žalobcu, podľa ktorého výška nájmu v danej lokalite zodpovedá ním uplatnenej
výške bezdôvodného obohatenia, t. j. 12 eur/m2/rok s tým, že žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o
obvyklej cene nájmu v danej lokalite a ani nenavrhol v tomto smere žiadne dôkazy, pričom prvýkrát
sporoval výšku bezdôvodného obohatenia až po uplynutí lehoty v zmysle výzvy súdu podľa § 167
ods. 4 C. s. p., hoci mu nebránili žiadne objektívne dôvody, aby prostriedky procesnej obrany uplatnil

včas. Priznanie príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil právne ust. § 563 Občianskeho zákonníka
a vecne tým, že sa žalovaný s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania s tým, že nakoľko
splatnosť pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia nie je stanovená zákonom a nebola dohodnutá
ani stranami sporu, k omeškaniu žalovaného došlo uplynutím lehoty na plnenie, ktorá nasledovala
po tom, ako bola žalovanému doručená výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od

04.10.2014 do 04.10.2016, kde výška bezdôvodného obohatenia predstavuje 840 eur, z dôvodu ktorého
k omeškaniu žalovaného v tejto časti žalobného nároku došlo dňa 04.11.2016 (výzvu na plnenie prevzal
dňa 04.10.2016 a lehota 30 dní stanovená výzvou žalobcu mu uplynula dňa 03.11.2016). Zamietnutie
žaloby v zostávajúcej časti úroku z omeškania odôvodnil vecne jej nedôvodnosťou, nakoľko žalobca
nepreukázal, že žalovaného vyzval aj na zaplatenie náhrady za užívanie pozemku za obdobie od

05.10.2016 do 31.01.2017, kde výška bezdôvodného obohatenia predstavuje sumu 135,98 eur, a teda
lehota na plnenie v tejto časti žalobného nároku začala žalovanému plynúť až deň po tom, ako mu bola
doručená žaloba, t. j. od 30.05.2017. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods.
1, 2 v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žalobca bol neúspešný v časti uplatneného nároku
na úrok z omeškania, čo predstavuje neúspech v pomerne nepatrnej časti, z dôvodu ktorého žalobcovi

proti neúspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2.

Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania podal žalovaný

odvolanie v zákonnej lehote z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. e/, h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu
zamietnuť a zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dôvodoch svojhoodvolania uviedol, že od začiatku konania sa bránil tvrdeniami, ako aj predloženými dôkazmi, ktoré
preukázali, že Zmluvy boli uzavreté v zmysel ust. § 397 a 398 Občianskeho zákonníka, platného
v roku 1971 a upravovali dočasné užívanie jednej nehnuteľnosti - časti pozemku parc. č. 10447

vo výmere potrebnej k postaveniu garáže vo vzťahu k druhej nehnuteľnosti - stavbe garáže, t. j.
Zmluvy upravovali právny vzťah garáže k pozemku, mali teda vecnoprávny charakter, pričom výška
náhrady za dočasné užívanie pozemku bola Zmluvami stanovená na 2,- Kčs/m2/ročne. Vytkol súdu
prvej inštancie, že zamietol jeho žiadosť zo dňa 12.12.2017 o zabezpečenie dôkazného prostriedku -
Zmlúv upravujúcich právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho právnym predchodcom,

ktoré sa snažil zabezpečiť, avšak archívy mesta Bratislava s ním nekomunikujú, a preto tieto dôkazné
prostriedky nevedel zabezpečiť sám. Poukázal na skutočnosť, že archívy mesta Bratislava sú archívmi
žalobcu, a preto je zrejmé, že žalobca nemá v úmysle zabezpečovať dôkazy vo svoj neprospech,
a preto požiadal o zabezpečenie dôkazu súd. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil Zmluvy uzatvorené v zmysle ust. § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka platného v roku
1971, keď ich podriadil právnemu režimu nájomnej zmluvy, nakoľko Zmluvy sú zmluvami o prenechaní

nehnuteľnosti na dočasné užívanie a majú vecnoprávny charakter, t. j. právo na dočasné užívanie časti
pozemku parc. č. 10447 na postavenie garáže sa pri predaji garáže prevádza na nového vlastníka
garáže, pričom Zmluvy boli uzatvorené na dobu neurčitú a do dnešného dňa neboli vypovedané, a
preto sú platné a účinné. Vytkol súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z interpretácie a komentára k
ust. § 151 C. s. p., neprihliadol na ním popretú výšku bezdôvodného obohatenia s tým, že zároveň

nesprávne identifikoval spornosť tvrdení medzi stranami, nakoľko výška bezdôvodného obohatenia
nebola medzi stranami sporná do pojednávania dňa 13.02.2018, keď výška žalobcom uplatneného
nároku je medzi stranami sporná od jeho prvého úkonu (odpor proti platobnému rozkazu) a tento
procesný rozpor nebol v konaní odstránený súhlasným stanoviskom strán sporu. Poukázal na to,
že popretie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré vykonal na pojednávaní dňa 13.02.2018, bolo

uskutočnené so zámerom konzistentne zotrvať na skoršom popretí uskutočnenom v jeho odpore
proti platobnému rozkazu a so zámerom poukázať na zákonnú úpravu určenia výšky bezdôvodného
obohatenia s tým, že je dôkazným bremenom žalobcu preukázať objektivitu ním uplatňovanej výšky
bezdôvodného obohatenia, avšak žalobca argumentoval iba vnútornou organizačnou smernicou, ktorá
nemá výpovednú a dôkaznú hodnotu k výške bezdôvodného obohatenia. Žalovaný spochybnil aj

dôkaznú silu žalobcom predložených nájomných zmlúv s inými vlastníkmi garáží s tým, že nájomné
zmluvy preukazujú záväzkový vzťah subjektov odlišných od strán sporu, zmluvné dojednania týchto
subjektov sú prejavom ich zmluvnej voľnosti, a teda konštituujú medzi nimi zmluvný záväzkový vzťah,
pričom nároky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia nie sú zmluvnými vzťahmi. Namietol nesprávny
postup súdu prvej inštancie, keď nezamietol žalobu z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal výšku

ním uplatňovaného nároku.

3.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný síce predložil súdu Zmluvu

o prenechaní pozemku do dočasného užívania zo dňa 27.09.1971 na J.. Č.. XXXXX, avšak nijakým
spôsobom nepreukázal, že sa jedná o pozemok, z ktorého údajne vznikli pozemky, na ktorých stoja
garáže vo vlastníctve žalovaného a skutočnosť, že J.. Č.. XXXXX bola parcelou, z ktorej vznikli parcely,
na ktorých stoja garáže, žalovaný uviedol až v odvolaní, keď predtým túto skutočnosť neuvádzal.
Uviedol, že z uvedenej Zmluvy o prenechaní pozemku do dočasného užívania zo dňa 27.09.1971

nevyplýva ani skutočnosť, že bola uzavretá s predchádzajúcim vlastníkom stavieb garáží, ktoré stoja
na pozemkoch v jeho vlastníctve. K žalovaným prezentovanej včasnej procesnej obrane a uneseniu
dôkazného bremena k tvrdeniu, že užívanie pozemkov nepodlieha právnemu režimu bezdôvodného
obohatenia, žalobca uviedol, že v odpore sa žalovaný odvolával len na zmluvy uzatvorené s jeho
právnym predchodcom - zmluvy o prenechaní pozemku do dočasného užívania z roku 1971, avšak tieto

k odporu nepredložil, pričom až k svojmu vyjadreniu zo dňa 18.08.2017 pripojil Zmluvu o prenechaní
pozemku do dočasného užívania zo dňa 27.09.1971, ktorá však nepreukazuje tvrdenia žalovaného
o existencii nájomného vzťahu, resp. o existencii zmlúv týkajúcich sa predmetných garáží. Žalobca
spochybnilajžalovanýmpredloženýdôkaz-listObvodnéhonárodnéhovýboruBratislavaII,zktoréhonie
je možné zistiť jednak dátum napísania, ani adresáta s tým, že žiadne iné dôkazy žalovaný nepredložil,

keď žalovaný ani nepreukázal, že o predloženie zmlúv, ktorými nedisponuje a na ktoré sa odvoláva,
požiadal Štátny archív, resp. Archív mesta Bratislavy, a preto nie je zrejmé, z čoho vyvodil tvrdenie,
že ich vzájomný právny vzťah je upravený nájomnými zmluvami. K objektívnej výške bezdôvodného
obohatenia a jeho preukázaniu uviedol, že v danom prípade je skutkovou podstatou bezdôvodnéhoobohatenia plnenie bez právneho dôvodu - užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy a užívateľ je povinný
bezdôvodné obohatenie nahradiť peňažnou formou, čiastkou, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným
obvykle v danom čase a mieste za užívanie veci s tým, že pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia

vychádzal z rozhodnutí primátora hlavného mesta SR Bratislavy č. 28/2011 a č. 33/2015, ktorými sa
ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno a na preukázanie nájomného
vynakladaného obvykle v danom čase a mieste na užívanie veci predložil Zmluvy o nájme pozemku
Č.. XX XX XXXX XX XX, Č.. XX XX XXXX XX XX C. Č.. XX XX XXXX XX XX, ktoré uzavrel s tretími
osobami a boli nimi prenechané do nájmu jeho pozemky pod stavbami garáží vo vlastníctve tretej osoby

(12 eur/m2/rok), ktoré sa nachádzajú v blízkosti stavieb garáží vo vlastníctve žalovaného. Poukázal na
skutočnosť, že žalovaný nenamietal výšku bezdôvodného obohatenia riadne, nakoľko v rozpore s ust.
§ 151 C. s. p. až na pojednávaní dňa 13.02.2018 prvýkrát sporoval výšku bezdôvodného obohatenia,
avšak bez uvedenia vlastných tvrdení o obvyklej výške nájomného v danom mieste a čase, z dôvodu
ktorého odvolanie žalovaného nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

4.

Žalovaný k uvedenému vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach obsiahnutých v
odvolaní s tým, že medzi stranami je v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p. nesporná skutočnosť, že na Zmluvu

o prenechaní pozemku do dočasného užívania zo dňa 27.09.1971 poukázal už vo svojom vyjadrení zo
dňa 18.08.2017 a zopakoval svoju argumentáciu k právnemu posúdeniu Zmlúv o prenechaní pozemku
do dočasného užívania z roku 1971, ktorú uviedol vo svojom odvolaní s tým, že neobstojí požiadavka
žalobcu, aby mu vydal bezdôvodné obohatenie, pretože uvedené zmluvy sa spravujú ustanoveniami §
397 a § 398 Občianskeho zákonníka platného k roku 1971 (v zmysle § 868 Občianskeho zákonníka

časť vety za bodkočiarkou) a tieto majú vecnoprávny charakter, z čoho vyplýva, že právo jeho právneho
predchodcu na dočasné užívanie pozemku za účelom postavenia garáže, sa pri predaji garáže prevádza
na nového vlastníka garáže. K výške bezdôvodného obohatenia požadovaného žalobcom uviedol, že
zotrváva na svojich vyjadreniach a poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní nepredložil žiadne
dôkazy na preukázanie oprávnenosti výšky ním uplatneného nároku na bezdôvodné obohatenie, napr.

dôkaz znaleckým posudkom o obvyklej cene nájmu a pod., teda nepreukázal, že výška požadovaného
bezdôvodného obohatenia zodpovedá skutočnej (objektívnej) výške nájomného v porovnateľných
nájomných zmluvných vzťahoch (t. j. v danom čase a mieste za užívanie porovnateľnej veci). Poukázal
na skutočnosť, že preukázal účinné popretie výšky bezdôvodného obohatenia prostredníctvom tvrdenia
inej sumy za prenechanie pozemku do dočasného užívania v sume 2,- Kčs/m2/rok, pričom toto

tvrdenie je v súlade s teleologickým výkladom § 151 C. s. p., a k vyjadreniu žalobcu, že poprel výšku
bezdôvodného obohatenia bez uvedenia vlastných tvrdení o obvyklej výške nájomného v danom mieste
a čase uviedol, že dôkazné bremeno preukázania výšky uplatňovaného bezdôvodného obohatenia
zaťažuje žalobcu.

5.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa názoru žalovaného malo dôjsť k
prechodu práva užívania k pozemku, avšak žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal ani len uzavretie
zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie s predchádzajúcim vlastníkom stavby garáží a

zároveň nepreukázal ním tvrdenú existenciu nájomného vzťahu, resp. existenciu zmlúv týkajúcich sa
predmetných stavieb garáží a vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia opätovne poukázal na
skutočnosť, že jeho majetkovým vyjadrením je peňažná čiastka zodpovedajúca sumám vynakladaným
v danom čase a mieste za užívanie veci s tým, že na preukázanie tejto sumy predložil konkrétne Zmluvy
o nájme pozemku, ktoré uzavrel s tretími osobami, ktorými boli prenechané do nájmu jeho pozemky pod

stavbami garáže vo vlastníctve tretej osoby, ktoré sa nachádzajú v blízkosti stavieb garáží vo vlastníctve
žalovaného.

6.

Uvedené vyjadrenie žalobcu súd prvej inštancie dňa 27.08.2018 doručil žalovanému na vedomie.

7.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods.
l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01.07.2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a

nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2018 podľa § 378
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený
stranám sporu zákonným spôsobom.

8.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.
s. p.).

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
vyhovel žalobnému nároku žalobcu na zaplatenie istiny 905,98 eur titulom bezdôvodného obohatenia,

nakoľko dospel k záveru, že nie je možné vychádzať z nájomných zmlúv, na ktorých založil svoju
procesnú obranu žalovaný, pretože nájomný vzťah je vo svojej podstate záväzkovým vzťahom, ktorý
viaže len samotné strany a ich univerzálnych právnych nástupcov, najmä dedičov, a teda právo z tohto
vzťahu nemôže prejsť na tretiu osobu len v dôsledku zmeny vlastníctva prenajatej veci s tým, že u
nájomcu sa plne presadí záväzkovoprávna povaha nájomného vzťahu, t. j. na jeho osobu nemá prevod

veci na prenajatom pozemku žiadny vplyv, a preto sa žalovaný nemohol stať účastníkom nájomného
vzťahu len z dôvodu, že stavby spočívajúce na pozemku vo vlastníctve žalobcu kúpil od pôvodného
vlastníka, keď nedošlo k zmene pôvodnej nájomnej zmluvy v tom, že by sa žalovaný stal novým
nájomcom.

10.

Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie napriek konštatovaniu, že žalovaný prostriedky procesnej
obrany spočívajúce v skutkovom tvrdení, že právny predchodca žalobcu a prvotný vlastník garáže
uzavreli dohodu o osobnom užívaní pozemku a tiež spočívajúce v popretí výšky bezdôvodného

obohatenia, neuplatnil včas v súlade s ust. § 153 ods. 1 C. s. p., sa vecne vysporiadal s uvedenými
prostriedkami procesnej obrany z hľadiska ich dôvodnosti i právnej relevancie pre posudzovaný spor.

11.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa nezabezpečenia dôkazného prostriedku
- Zmlúv upravujúcich právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom
žalovaného, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na súdom prvej inštancie správne deklarovaný
záväzkovoprávny charakter nájomných zmlúv, by bolo pre daný spor bezpredmetným zistenie, že právni
predchodcovia strán sporu uzavreli v roku 1971 zmluvu o prenechaní pozemku do dočasného užívania,

keďže táto by vypovedala a dokazovala existenciu záväzkového vzťahu práve a len medzi týmito
predchodcami, a nepreukazovala by existenciu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
Vzhľadom na uvedené v zhode s názorom súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že aj keby súd
prvej inštancie zaobstaral uvedený dôkaz, hoci túto povinnosť nemá, nemal by žiadnu dôkaznú silu a
význam pre výsledok sporu, nakoľko predmet týchto zmlúv by síce mohol byť totožný s pozemkami -

parcelami vo vlastníctve žalobcu, na ktorých sa nachádzajú stavby garáží žalovaného, avšak účastníci
hmotnoprávneho vzťahu, ktorý je obsahom týchto zmlúv (dočasné užívanie pozemkov), predstavujú
odlišné subjekty od strán sporu, resp. od osoby žalovaného, preto dotknuté zmluvy z roku 1971 nie
sú spôsobilým prostriedkom na preukázanie existencie nájomného, resp. užívateľského vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným.

12.Nebolo možné sa stotožniť ani s názorom žalovaného, že Zmluvy o prenechaní nehnuteľnosti na
dočasné užívanie majú vecnoprávny charakter a nemožno ich podriadiť pod právny režim nájomnej
zmluvy, nakoľko podstatou obsahu záväzku vyplývajúceho z nájomnej zmluvy je prenechanie veci do

jej dočasného užívania, a preto je nepochybné, že zmluvy, na ktoré poukazoval v priebehu konania
žalovaný, podliehajú režimu nájomných zmlúv a táto skutočnosť navyše nebola medzi stranami sporná,
nakoľko sám žalovaný vo svojom odpore podanom proti platobnému rozkazu zo dňa 03. mája 2017, č.
k. 11C/21/2017 - 43 skonštatoval, že nájomná zmluva v zmysle § 663 Občianskeho zákonníka ako typ
zmluvy nahradila zmluvu o prenechaní nehnuteľnosti na dočasné užívanie a z uvedeného vyvodil záver,

že právny vzťah žalobcu a žalovaného k predmetným pozemkom je upravený nájomnými zmluvami,
ktorými je nájomné dohodnuté v sume 2,- Kčs/m2/rok (0,066 eur/m2/rok).

13.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou poukazoval na včasnosť

ním popretej výšky bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že jeho námietka je nepravdivá, nakoľko z
obsahu spisu vyplýva, že v odpore podanom proti platobnému rozkazu žalovaný priamo nerozporoval
žalobcom uplatnenú istinu s prihliadnutím na sumu, ktorá by podľa názoru žalovaného mala zodpovedať
obvyklej sume nájomného za užívanie veci v danom mieste a čase, keď žalovaný iba uviedol, že podľa
zmlúv o prenechaní nehnuteľností na dočasné užívanie z roku 1971 bolo dohodnuté nájomné vo výške

2,- Kčs/m2/ročne, čím nereflektoval aktuálne časové a miestne podmienky pre určenie reálnej sumy
nájomného za užívanie veci, hoci skutočnosť, že výška bezdôvodného obohatenia sa má premietať v
peňažnej čiastke, ktorá zodpovedá sumám nájomného vynakladaným obvykle v danom mieste a čase,
nenamietal.

14.

Nie je možné prisvedčiť ani odvolacej námietke žalovaného, že nájomné zmluvy s inými vlastníkmi
garáží, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť výšky uplatneného nároku - bezdôvodného
obohatenia, sú bez dôkaznej sily z dôvodu, že podľa žalovaného nároky vyplývajúce z bezdôvodného

obohatenia nie sú zmluvnými nárokmi, nakoľko odvolací súd má za to, že žalovaný si účelovo prispôsobil
koreláciu inštitútu bezdôvodného obohatenia a zmluvného vzťahu, resp. zmluvnej slobody. Súvislosť
medzi bezdôvodným obohatením a záväzkovým vzťahom totiž vyplýva zo samotnej legálnej definície
inštitútu bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, pričom právnym dôvodom - titulom je aj nájomná zmluva, ktorej absencia v danom
prípade zakladá plnenie bez právneho dôvodu, t. j. bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na uvedené, ak
žalobca v snahe preukázať oprávnenosť ním uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia, príkladmo
predložil nájomné zmluvy uzatvorené s inými vlastníkmi garáží, ktorými boli prenechané do nájmu
pozemky žalobcu pod stavbami garáží vo vlastníctve tretej osoby, komparáciou žalovanej istiny a

obdobnej výšky nájomného podľa predložených zmlúv, riadne preukázal dôvodnosť žalovanej istiny.

15.

Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že hoci žalovaný vo svojom odvolaní spochybnil

skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k nevykonaniu dôkazov, ako aj právne posúdenie
veci, majúc za to, že v posudzovanom spore nešlo o bezdôvodné obohatenie, zhrnutím odvolacích
dôvodov, z ktorých sa mal súd prvej inštancie dopustiť nesprávneho postupu, dospel k záveru, že žaloba
mala byť zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku ním uplatňovaného nároku. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný v skutočnosti rozporoval iba výšku uplatneného nároku a vnútorne bol stotožnený

s povahou uplatneného nároku žalobcu, keď si bol vedomý, že žalobca sa legitímne domáha žalovanej
istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia, preto aj svoju procesnú obranu postavil výlučne na
účelových námietkach. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že žalovaný uvedomujúc si,
že kupuje predmetné stavby garáží bez toho, aby vyriešil právny základ pre užívanie s nimi spojených
pozemkov, je povinný poskytnúť žalobcovi za užívanie jeho pozemkov bez právneho dôvodu náhradu

zodpovedajúcu trhovej sume nájomného obvyklej v danom mieste a čase.

16.Vecnú správnosť vyhovujúcej časti rozhodnutia súd prvej inštancie podporil aj tým, že právo osobného
užívania pozemku vznikalo na základe právnej úpravy účinnej do 31.12.1991 na základe dvoch
právnych skutočností - predpokladov, ktorých splnenie žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani

netvrdil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd pre úplnosť dodáva, že odhliadnuc od neopodstatnenej
argumentácie žalovaného založenej na tom, že jeho právny vzťah so žalobcom je upravený zmluvami o
prenechaní nehnuteľnosti na dočasné užívanie, ktoré majú vecnoprávny charakter, nie je možné mu v
posudzovanom spore priznať úspech tiež so zreteľom na skutočnosť, že ani prípadná existencia dohody
o zriadení práva osobného užívania pozemku bez ďalšieho nezakladá uvedené právo, nakoľko vznik

práva osobného užívania pozemku vyžadoval registráciu dohody štátnym notárstvom, ktorú právotvornú
skutočnosť žalovaný pri svojej procesnej obrane ani nevzal do úvahy.

17.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku
prvoinštančného súdu a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej

zistil skutkový stav vykonaním potrebných dôkazov, a žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie, odvolací súd sa obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto
odvolací súd tento rozsudok v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

19.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2,
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania

(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).