Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, April 28, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4Cpr/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113243976
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Líšková
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1113243976.14

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Martinou Líškovou, v pracovnoprávnom spore žalobkyne:
B.. N. A., narodená XX.XX.XXXX, K. C. XX, XXX XX Bratislava, zastúpenej JUDr. Martinom Vavrom,
narodeným 25.09.1981, bytom Sibírska 18, 831 02 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie so sídlom Ulica 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013,
doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, j e n e p l a t n á .

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 20.12.2013, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 23.12.2013, žalobkyňa
žiadala, aby súd určil, že Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 1. júla 2013 je neplatná a pracovný
pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Žiadala tiež, aby súd zaviazal žalovanú nahradiť žalobkyni
trovy konania. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že pracovala u žalovanej v pracovnom pomere od

1. apríla 1992 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. marca 1992. Od 15. februára 1998 bola
žalobkyňa u žalovanej zamestnaná ako právnik odboru opravných prostriedkov, čiže cca 15 rokov (v
rokoch 2007 až 2008 pracovala ako konzultant na odbore zahraničných agend). Dňa 21. júna 2013
bolo žalobkyni na pracovisku oznámené, že rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne
č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013 došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového
poistenia o 4 zamestnancov, pričom k tomuto zníženiu došlo aj na odbore opravných prostriedkov, na

ktorom je žalobkyňa pracovne zaradená. V dôsledku tohto istého organizačného opatrenia sa žalobkyňa
stala nadbytočnou a bolo jej ponúknuté iné (podľa názoru žalovanej "vhodné" miesto - referent v
odbore dávkovej prevádzky v sekcii dôchodkového poistenia alebo možnosť prijať dohodu o skončení
pracovného pomeru. Žalovaná poskytla žalobkyni lehotu na vyjadrenie. Žalobkyňa dňa 1. júla 2013
oznámila žalovanej, že dohodu o skončení pracovného pomeru neprijíma, a že ponúknuté miesto
nepovažuje za vhodnú pozíciu. Žalobkyňa si vyžiadala fotokópiu rozhodnutia generálneho riaditeľa

Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013, na základe ktorého došlo k zníženiu počtu
zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia. Poskytnutie fotokópie žalovaná žalobkyni odmietla.
Umožnila však žalobkyni nahliadnuť do predmetného rozhodnutia generálneho riaditeľa. Z rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013, do ktorého žalobkyňa
dňa 26. júna 2013 nahliadla, bez ďalšej konkretizácie vyplývalo, že rozhodnutím generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne dochádza k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia

ústredia Sociálnej poisťovne o 4. V čase 21. júna 2013, kedy bolo žalobkyni oznámené rozhodnutie,
že došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia v dôsledku čoho sa stalanadbytočnou, bolo žalobkyni umožnené nahliadnuť do predmetného dôkazu, má žalobkyňa za to, že
nebol v ňom uvedený dátum, odkedy organizačné opatrenie, na základe ktorého je žalobkyňa údajne
nadbytočná, nadobúda účinnosť. Do predmetného dôkazu žalobkyňa nahliadla znovu až po doručení

výpovede 1. júla 2013. V predmetnom dôkaze sa už uvádzal dátum účinnosti organizačného opatrenia
- od 1. septembra 2013 (t. j. po dni 31. augusta 2013), kedy uplynula výpovedná doba M.. M. R.
(medzičasom vydatá Z.), ktorej rovnako bola daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, na základe toho
istého rozhodnutia generálneho riaditeľa. Dátum účinnosti organizačného opatrenia, na základe ktorého
sa mala žalobkyňa stať nadbytočnou, nie je uvedený nielen v zázname z prerokovania dôsledkov

racionalizačných opatrení, ale čo je rozhodujúce, nie je ani v samotnej výpovedi z pracovného pomeru
z 1. júla 2013. Žalobkyňa má tiež pochybnosti o spôsobe prerokovania jej výpovede so zástupcami
zamestnancov. Na základe oznámenia žalobkyne z 1. júla 2013, že dohodu o skončení pracovného
pomeru neprijíma a že ponúknutú pozíciu nepovažuje za vhodnú, bola žalobkyni v tom istom momente
doručená výpoveď z 1. júla 2013 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaná súčasne
žalobkyni oznámila, že k jej nadbytočnosti došlo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa č.

BA-116522/2013 z 20. júna 2013, že žalovaná nemá k dispozícii iné voľné miesta (okrem ponúknutého
miesta) a že výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, bez bližšej konkretizácie.
Vzhľadom na to, že zo žiadnych písomných dokumentov, ktoré boli žalobkyni predkladané v súvislosti s
jej výpoveďou, nevyplýva, kedy a s kým bola výpoveď prerokovaná (u žalovanej pôsobia dve odborové
organizácie), žalobkyňa má dôvodnú pochybnosť, či k prerokovaniu výpovede došlo platným spôsobom

v zmysle Zákonníka práce. Žalobkyňa považuje výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú v prvom
rade z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali jej uplatneniu.
Dňa 20. mája 2013 žalovaná prijala záväzný vnútorný predpis, ktorý upravuje postup zamestnancov
sekcie dôchodkového poistenia pri posudzovaní dôchodkových nárokov poistencov. M.. M. Z. (R.) spolu
so žalobkyňou a ďalšou skupinou zamestnancov odboru opravných prostriedkov sekcie dôchodkového

poistenia spísala dňa 22. mája 2013 podnet adresovaný generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne,
ktorého obsahom bolo upozornenie na možnú protizákonnosť predmetného vnútorného predpisu.
Pod tento podnet sa zamestnanci vlastnoručne podpísali (žalobkyňa na treťom mieste). V záujme
rešpektovania nadriadených zamestnancov bol podnet odovzdaný priamej nadriadenej - poverenej
riaditeľke odboru opravných prostriedkov - B.. V. O. so žiadosťou, aby tento postúpila ďalej až k jeho

adresátovi. B.. V. O. rozhodla, že v záujme rešpektovania jej nadriadených zamestnancov predloží
predmetný podnet poverenej riaditeľke sekcie dôchodkového poistenia - B.. E. Z., avšak oficiálne bez
vlastnoručných podpisov zamestnancov. B.. V. O. tak urobila dňa 27. mája 2013. Keď sa následne
žalobkyňa spolu s ďalšou skupinou zamestnancov dožadovala, aby sa vo veci konalo a aby bol
predmetný podnet spolu s vlastnoručnými podpismi zamestnancov predložený generálnemu riaditeľovi

Sociálnej poisťovne, JUDr. V. O. za prítomnosti žalobkyne a ďalších zamestnancov odboru opravných
prostriedkov vyhlásila, že predmetným podnetom aj s vlastnoručnými podpismi zamestnancov už
disponuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že JUDr. V. O. skutočne postúpila zoznam
vlastnoručne podpísaných zamestnancov odboru opravných prostriedkov cez jej nadriadenú - poverenú
riaditeľku sekcie dôchodkového poistenia až generálnemu riaditeľovi, je preukázateľná z toho, že

následne bolo dňa 5. júna 2013 iniciované zo strany poverenej riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia
JUDr. E. Z. stretnutie (aj za prítomnosti poverenej riaditeľky odboru opravných prostriedkov - JUDr.
V. O. a riaditeľky odboru metodiky dôchodkového poistenia - Mgr. M. O.) so štyrmi zamestnankyňami
odboru opravných prostriedkov, vrátane žalobkyne, ktoré boli na podnete podpísané na prvých štyroch
miestach (žalobkyňa, M.. M. Z. (R.), B.. M. A. Q. M.. J. M.). Stretnutie prebiehalo formou jednostranného

monológu poverenej riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia a na konkrétne položené otázky bolo
odpovedané spôsobnom: "Vy tu nie ste na to, aby ste kládli otázky." Keďže žalobkyni spolu s
ďalšou skupinou zamestnancov sekcie dôchodkového poistenia (odboru opravných prostriedkov) nebol
žiadnym spôsobom vyvrátený názor o možnej protizákonnosti vnútorného predpisu, listom zo 7. júna
2013 žalobkyňa, spolu s 85 zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia požiadala predsedníčku

základnej odborovej organizácie, aby v tejto veci ďalej konala a zastupovala zamestnancov. Žalobkyňa
je presvedčená, že dôvodom, pre ktorý žalovaná vo vzťahu k žalobkyni uplatnila kroky smerujúce k jej
výpovedi, je jej "nepohodlnosť" u vedúcich zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia práve kvôli
podnetu, ktorým zamestnanci upozornili na možný nesúlad vnútorného predpisu žalovanej so zákonom.
Svedčí o tom aj skutočnosť, že predsedníčke odborovej organizácie bol list zo 7. júna 2013 doručený 19.

júna 2013, rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o znížení počtu zamestnancov boli
prijaté ihneď na druhý deň 20. júna 2013 a následne dňa 21. júna 2013 bolo žalobkyni oznámené, že
sa stala nadbytočnou, na základe čoho bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru. Uvedené
poukazuje nielen na neprijateľné praktiky žalovanej voči osobe žalobkyne, ale vyvoláva aj pochybnostio tom, koho záujmy odborová organizácia, konkrétne predsedníčka odborovej organizácie, zastupuje.
Táto skutočnosť je zrejmá aj z viacerých vyjadrení priamej nadriadenej žalobkyne - JUDr. V. O., ktorá
sa opakovane pred žalobkyňou vyjadrila, že výpoveď bola daná práve v súvislosti s podnetom o

možnej protizákonnosti vnútorného predpisu žalovanej. Fakt, že zo strany žalovanej ide o postih voči
žalobkyni vo forme výpovede z pracovného pomeru, je preukázateľný aj zo skutočnosti, že žalovaná
vo výplatnom termíne 7/2013 žalobkyni nevyplatila odmeny "za plnenie úloh za 1 rok" pričom tieto
boli ostatným zamestnancom odboru opravných prostriedkov (okrem žalobkyne a zamestnankyne M..
M. Z. (R.), ktorej bola tiež daná výpoveď v súvislosti s rozhodnutím generálneho riaditeľa), vyplatené.

Dokonca boli vyplatené aj 2 zamestnankyniam, ktoré boli v uplynulom roku dlhodobo práceneschopné
v trvaní cca 5 mesiacov (jednou z týchto 2 zamestnankýň je aj už spomenutá predsedníčka odborovej
organizácie). Žalobkyni neboli odmeny vyplatené, hoci boli poskytnuté za uplynulý rok, kedy si žalobkyňa
svedomito plnila svoje pracovné úlohy. Dokonca žalobkyňa od 7/2011 vykonávala agendu navyše,
pridelenúnadrámecriadnychpracovnýchpovinností,týkajúcusaosobitneevidovanýchavybavovaných
sporov vo veci žiadateľov o dôchodok s medzinárodným prvkom, ktorí boli bývalými zamestnancami

pracoviska Slovenský plynárenský priemysel, Kompresorová stanica Ivánka pri Nitre. Za vykonávanie
tejto agendy žalobkyňa nebola zvlášť ohodnotená, keď jej však neboli vyplatené ani odmeny v 7/2013
ako ostatným zamestnancom, vykonávania uvedenej agendy sa na svoju žiadosť vzdala. Keďže
žalovaná žalobkyni bezdôvodne neposkytla odmeny, čím sa dopustila nerovnakého zaobchádzania,
potvrdila tým, že postupuje absolútne svojvoľne a naďalej postihuje žalobkyňu za podnet týkajúci sa

možnej protizákonnosti vnútorného predpisu. Skutočnosť, že konanie žalovanej vo vzťahu k žalobkyni,
rovnako ako k M.. M. Z.vej (R.) smerujúce k jej výpovedi, je postihom za to, že upozornili žalovanú na
možné riziká, ktoré vyplývajú z uplatňovania vnútorného predpisu z 20. mája 2013, bola Mgr. M. Z. (R.)
potvrdená na stretnutí generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, povereného riaditeľa odboru ľudských
zdrojov uskutočnenom dňa 21. augusta 2013 iniciovaného z podnetu samotného generálneho riaditeľa,

kedy bola Mgr. M. Z. (R.) v súvislosti s ponukou odvolania jej výpovede ponúknutá zatiaľ neexistujúca
pracovná pozícia, na ktorú by mala nastúpiť od októbra 2013. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne
vyjadril vôľu obdobným spôsobom postupovať aj voči žalobkyni, ktorej ale výpovedná doby mala uplynúť
až 31. októbra 2013. V tejto súvislosti poverený riaditeľ odboru ľudských zdrojov oznámil, že JUDr. V.
O., poverená riaditeľka odboru opravných prostriedkov, t. j. útvaru, na ktorom je žalobkyňa pracovne

zaradená, požaduje, aby žalobkyňa zotrvala na pozícii právnika odboru opravných prostriedkov až do
uplynutia jej výpovednej doby z dôvodu, že na odbore opravných prostriedkov je "akútny nedostatok
ľudí". (Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobkyňa naozaj naďalej zotrvala na pôvodnej pozícii
až do ukončenia výpovednej doby a pred jej ukončením koncom októbra 2013 jej bolo navrhnuté
odvolanie výpovede s preradením na inú prácu od novembra 2013). Následne sa uskutočnilo stretnutie

povereného riaditeľa odboru ľudských zdrojov a M.. M. Z. (R.) dňa 23. augusta 2013 za účelom
spresnenia ústnej ponuky generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorá sa týkala možného odvolania
výpovede z 26. júna 2013 a zmeny pracovného zaradenia (druhu práce). Skutočnosť, že k určeniu
žalobkyne a Mgr. M. Z. (R.) ako nadbytočnej a následnej výpovedi došlo z dôvodu ich upozornenia
na možnú protizákonnosť vnútorného predpisu žalovanej, potvrdil M.. M. Z. (R.) na tomto stretnutí aj

sám poverený riaditeľ odboru ľudských zdrojov v rozhovore "medzi štyrmi očami", pričom nezabudol
dodať, že ak by tieto jeho tvrdenia niekedy použila, poprie ich. K rozhovoru žalobkyne a povereného
riaditeľa ľudských zdrojov došlo v súvislosti s ponukou odvolania výpovede danej žalobkyni, ktorá
však bola podmienená preradením žalobkyne na iné pracovné miesto. Uvedené len potvrdzuje, že
správanie žalovanej voči žalobkyni a M.. M. Z. (R.), ktoré vyústilo do výpovede, je postihom na ich

podnet, ktorým upozornili žalovanú na možný nesúlad vnútorného predpisu so zákonom. Konanie
žalovanej je zneužitím jej postavenia v pracovnom pomere, čo je absolútne v rozpore s dobrými mravmi.
Výpoveďou pre nadbytočnosť, ktorá bola žalobkyni doručená, sa v skutočnosti len zastiera skutočný
dôvod výpovede, ktorým je postih za prejavenie názoru a za upozornenie na možné porušovanie
zákona v súvislosti s vydaním a uplatňovaním vnútorného predpisu zamestnávateľa. Aj z toho dôvodu

považovala žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru za absolútne neplatnú. Žalobkyňa si je vedomá
skutočnosti, že určenie nadbytočnosti zamestnanca, pri dodržaní ostatných zákonných predpokladov, je
v kompetencii zamestnávateľa. Žalobkyňa odkazom na článok 9 Dohovoru Medzinárodnej organizácie
práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorým je Slovenská republika viazaná

od 22.02.2011, poukázala na to, že príslušný orgán (súd) je oprávnený preskúmať nielen dôvody
skončenia zamestnania, ale aj okolnosti vzťahujúce sa na prípad a je oprávnený určiť, či zamestnanie
bolo skutočne skončené z prevádzkových (organizačných) dôvodov. Žalobkyňa považuje výpoveď z
pracovného pomeru doručenú jej 1. júla 2013 za neplatnú aj z dôvodu, že z nej nevyplýva príčinnásúvislosť medzi organizačným opatrením žalovanej a nadbytočnosťou žalobkyne, ktorú § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce vyžaduje na uplatnenie platnej výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca.
Žalobkyňa upriamila pozornosť, že vo výpovedi sa len nezrozumiteľne a neurčito uvádza, že: "v rámci

racionalizačnýchopatrenígenerálnyriaditeľSociálnejpoisťovnerozhodnutímč.BA-116522/2013zodňa
20. júna 2013 rozhodol o znížení počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia...", z čoho nie je
zrejmé, že z celkového počtu skoro 800 zamestnancov zamestnaných v sekcii dôchodkového poistenia
práve pracovná pozícia (pracovné miesto), ktorú zastáva žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy v znení jej
dodatkov, je pre zamestnávateľa nadbytočná, resp. nepotrebná, a preto by bol daný vo vzťahu k osobe

žalobkynevýpovednýdôvodprenadbytočnosť.Žalobkyňapoznamenala,žezo4zrušenýchmiestvcelej
sekcii dôchodkového poistenia, boli reálne zrušené 3 pracovné miesta právnika na odbore opravných
prostriedkov napriek tomu, že to z rozhodnutia generálneho riaditeľa č. BA-116522/2013 zo dňa 20.
júna 2013 vôbec nevyplýva. Žalobkyňa mala preto za to, že zo skutkového vymedzenia výpovedného
dôvoduazamestnávateľomprijatéhoorganizačnéhoopatrenianevyplývakonkrétnenadbytočnosťpráce
(pracovnej pozície právnik), ktorú žalobkyňa vykonávala podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov,

čím nebol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto je výpoveď
aj z tohto dôvodu neplatná. Poukázala na to, že právna úprava vyžaduje, aby právny úkon ako
jednostranný prejav vôle, ktorým je aj výpoveď, bol urobený zrozumiteľne a určite, inak je neplatný.
Za neurčitý sa považuje taký prejav, z ktorého nie je zrejmý obsah prejavu. Nadbytočnosť pracovnej
pozície (pracovného miesta) žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou a organizačným

opatrením nie je vo výpovedi skutkovo vymedzená a konkretizovaná tak, aby bola identifikovaná podľa
výkladového pravidla obsiahnutého v § 15 Zákonníka práce. Určitosť a zrozumiteľnosť skutkového
vymedzenia výpovedného dôvodu, z ktorého je zrejmá príčinný súvislosť medzi nadbytočnosťou a
organizačným opatrením, je dôležitá aj z pohľadu, že výpovedný dôvod podľa § 61 ods. 2 Zákonníka
práce nemožno dodatočne meniť. Preto žalobkyňa považuje výpoveď za neplatnú nielen z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi, ale aj z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Za ďalší dôvod neplatnosti
výpovede žalobkyňa považuje nesplnenie povinnosti ponúknuť žalobkyni pred doručením výpovede inú
vhodnúprácu,hocivhodnouprácoužalovanádisponovala.Žalobkyňanamargotohodôvoduneplatnosti
výpovede dôvodila, že žalovaná pri doručení výpovede žalobkyni oznámila, že okrem pozície "referent
v odbore dávkovej prevádzky", nemá iné voľné miesta. Pracovná pozícia, ktorá bola žalobkyni s 15

ročnou praxou na pozícii právnika ponúknutá, bola pozícia s navrhovanou mzdou 500,- eur mesačne,
cca o 800 eur nižšej, ako bola doterajšia mzda žalobkyne na pozícii právnika. Ponúkaná pozícia bola
pre žalobkyňu absolútne nevhodná z hľadiska schopností, kvalifikácie ako aj navrhovanej mzdy. Na
základe žalovaná vedela, že toto bude pre žalobkyňu absolútne neakceptovateľné. Žalovaná zrejme
počítala s tým, že žalobkyňa bude akceptovať dohodu o skončení pracovného pomeru s lákavým

päťmesačným odstupným. Preto išlo z jej strany len o formálne splnenie povinnosti ponúknuť inú vhodnú
prácu bez naplnenia obsahovej stránky tejto povinnosti. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na § 63
ods. 2 Zákonníka práce a na to, že o vhodnú prácu ide vtedy, ak zodpovedá zdravotnej spôsobilosti
zamestnanca, jeho schopnostiam a kvalifikácii. Odhliadnuc od toho, že zdravotná spôsobilosť na
ponúkanú prácu nebola u žalobkyne posúdená, pracovná pozícia, ktorú žalovaná žalobkyni ponúkla,

nespĺňa absolútne zákonné požiadavky na vhodnosť ponúkanej práce, preto je výpoveď aj z tohto
dôvodu neplatná. Skutočnosť, že žalovaná mala k dispozícii voľné vhodné pracovné miesta, avšak
pred doručením výpovede ich neponúkla, potvrdila žalobkyňa skutočnosťou, že od 1. mája 2013 došlo
na sekcii dôchodkového poistenia k organizačnej zmene zmenou organizačného poriadku Sociálnej
poisťovne ako jedného zo základných vnútorných dokumentov Sociálnej poisťovne. Zrušením odboru

metodického riadenia a opravných prostriedkov k 30. aprílu 2013. Bývalému riaditeľovi uvedeného
odboru (B.. M.. U. R.) K.olo ako iné vhodné miesto ponúknuté miesto konzultanta na odbore zahraničnej
agendy v sekcii dôchodkového poistenia a miesto kontrolóra na odbore kontroly a sťažností od 1.
mája 2013, ktorý však ani jedno z ponúkaných miest neprijal a skončil pracovný pomer k 30. aprílu
2013 dohodou. Žalobkyňa je presvedčená, že pracované miesto konzultanta na odbore zahraničnej

agendy v sekcii dôchodkového poistenia obsadené a zrušené pred doručením výpovede nebolo.
Rovnako žalobkyňa je tohto názoru, že ak ani miesto kontrolóra na odbore kontroly a sťažností
v čase pred doručením výpovede žalovaná neobsadila a ani ho nezrušila, potom je nepochybné,
že žalovaná v čase ponukového konania disponovala voľnými pracovnými miestami. Žalobkyňa tiež
poukázala na skutočnosť, že v máji 2013 bola pod číslom 1485672 na portáli www.profesia.sk

zverejnená ponuka pracovnej pozície odborný referent odboru opravných prostriedkov, pri ktorej
bolo predpokladom získané vysokoškolské vzdelanie v odbore právo. Je teda zrejmé, že žalovaná
disponovala aj ďalšími voľnými vhodnými pracovnými miestami. Okrem uvedeného, pri nahliadnutí
do rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013 sa v rozhodnutíuvádzalo, že sa znižuje počet zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia o štyroch zamestnancov.
Poverený zástupca žalovanej pri doručení výpovede žalobkyni oznámil, že zo štyroch nadbytočných
zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia sú traja na odbore opravných prostriedkov a jeden na

inom organizačnom útvare sekcie dôchodkového poistenia, kde zamestnanec skončí pracovný pomer
dohodou. Zo štyroch zrušených pracovných miest, boli aj skutočne prepustené z dôvodu nadbytočnosti
len dve zamestnankyne, a to žalobkyňa a jej kolegyňa M.. M. Z. (R.), zamestnané na odbore opravných
prostriedkov. Tretie pracovné miesto, ktoré bolo rozhodnutím generálneho riaditeľa č. BA-116522/2013
zo dňa 20. júna 2013 zrušené, bolo tiež na odbore opravných prostriedkov. Je to pracovné miesto, ktoré

vykonával M.. Z. Ž., ktorý ukončil pracovný pomer dohodou ku dňu 30. júna 2013, na základe vlastnej
žiadosti podanej ešte pred rozhodnutím generálneho riaditeľa zo dňa 20. júna 2013 o organizačnej
zmene.Aknaodboreopravnýchprostriedkovdošlokzníženiupočtuzamestnancovo3(pracovnémiesto
žalobkyne, M.. M. Z. Q. M.. Z. Ž.), potom je nepochybné, že na odbore opravných prostriedkov zostalo
minimálnejednomiestoprávnikaneobsadené.Jednásaomiesto,ktorézostalopoJUDr.V.O.,ktorábola
súčinnosťouod1.mája2013preradenázpozícieprávnik(resp.právnikbezpraxe)naodboreopravných

prostriedkov a bola poverená vykonávaním funkcie riaditeľa odboru opravných prostriedkov. Uvedené
uvoľnenémiestoprávnikanaodboreopravnýchprostriedkovpoJUDr.V.O.tiežspadápodokruhvoľných
a vhodných pracovných miest, ktoré mala žalobkyňa ponúknuť. Pretože nebola splnená podmienka
ponuky inej vhodnej práce, žalobkyňa považuje výpoveď aj z tohto dôvodu za neplatnú. Žalobkyňa má
za to, že organizačnou zmenou sa sledoval len jediný cieľ, a to zbaviť sa nepohodlných zamestnancov,

žalobkyne a Mgr. M. Z. (R.), za vyslovenie vlastného názoru, ktoré si pritom len dovolili (s podporou
ďalších zamestnancov) upozorniť žalovanú ako zamestnávateľa na možný nesúlad vnútorného predpisu
so zákonom, čo bola pritom ich povinnosť. Účelovosť a nedôvodnosť organizačnej zmeny o "znížení"
počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia o štyri potvrdzuje aj skutočnosť, že dňa 4. júna
2013, t. j. v období cca 2 týždne pred prijatím organizačného opatrenia žalovanej, sa uchádzali o

zamestnanie na rovnakú pracovnú pozíciu, akú vykonávala žalobkyňa, t. j. na pozíciu právnik na
odbore opravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia dvaja uchádzači Mgr. W. A. Q. M..
O. U.. Žalobkyňa má vedomosť o tom, že dňa 4. júna 2013 uchádzačom bolo oznámené, že na
odbore opravných prostriedkov sú voľné pracovné miesta, ale s nástupom do pracovného pomeru od
1. septembra 2013, kedy sa budú prijímať noví zamestnanci. Neexistenciu nadbytočnosti vo vzťahu

k osobe žalobkyne ďalej potvrdzuje aj to, že ak v rozhodnutí generálneho riaditeľa o znížení počtu
zamestnancov, no najmä vo výpovedi doručenej žalobkyni, nie je uvedený dátum, od ktorého sa jej
miesto zrušuje, je zrejmé, že toto sa ruší dňom rozhodnutia generálneho riaditeľa, t. j. od 20. júna
2013. Ak by aj žalovaná tvrdila, že miesto žalobkyne sa zrušilo od 1. septembra 2013, žalobkyni bola
naďalej prideľovaná práca až do ukončenia výpovednej doby (presne do 29. októbra 2013, kedy sa

žalobkyňa stala práceneschopnou). Žalobkyni bola prideľovaná jej práca a dokonca bola nadmerne
zaťažovanázastupovanímzamestnancovčerpajúcichdovolenkuvletnýchmesiacoch,resp.chýbajúcich
z dôvodu práceneschopnosti, od 1. septembra 2013 aj zastupovaním prepustenej kolegyne Mgr. M. Z.
(R.yiovej). Hoci žalobkyňa má za to, že dátum účinnosti organizačného opatrenia z 20. júna 2013 bol
zrejme dodatočne doplnený na 1. september 2013, pracovné miesto žalobkyne od 1. septembra 2013

zaniklo, čím objektívne zanikla pre žalovanú možnosť prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy, ak
vo výpovedi deklarovala, že je nadbytočná. Ak žalovaná aj po "zrušení pracovného miesta", t. j. po 31.
auguste 2013 naďalej prideľovala žalobkyni prácu (svoju a ešte aj zastupovanie za kolegov), poprela
tým fakt, že nepotrebuje je výkon práce a že by bola žalobkyňa pre ňu nadbytočná. Žalobkyňa poukázala
na to, že žalovaná nielenže aj po 31. auguste 2013 naďalej prideľovala žalobkyni prácu, dňa 14. októbra

2013priamanadriadenáB..O.písomnemailomvyzvalažalobkyňunaurýchlené vybaveniespisov,ktoré
neboli žalobkyňou vybavené v lehote viac ako 5 dní od pridelenia. Vzhľadom na túto písomnú urgenciu,
ktorú žalobkyňa považovala za neoprávnenú navyše aj z dôvodu, že počas 13 pracovných dní, za ktoré
bola urgovaná (od 25. septembra 2013 do 14. októbra 2013) v priebehu 4 dní (24.09.2013, 03.10.2013,
08.10.2013 a 14.10.2013) zastupovala žalovanú pred krajskými súdmi (a spisy sú prideľované aj

v týchto dňoch), žalobkyňa nemohla objektívne včas vybaviť všetky pridelené spisy. Žalobkyňa po
neoprávnenom písomnom upozornení oznámila priamej nadriadenej JUDr. O., že nesúhlasí s tým,
aby jej odteraz bola prideľovaná práca a nebude ju vykonávať, pretože podľa organizačnej zmeny je
od 1. septembra 2013 nadbytočná. Na to bolo žalobkyni priamou nadriadenou JUDr. O. oznámené,
že musí prácu vykonávať až do uplynutia výpovednej doby a žalovaná je povinná jej naďalej prácu

prideľovať. Žalobkyňa v snahe vyhnúť sa ďalším konfliktom, prácu naďalej vykonávala až do 29. októbra
2013, kedy sa stala práceneschopná. Zároveň v tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti súdu
i tú skutočnosť, že celá "pracovná agenda", ktorú vykonávala do skončenia výpovednej doby, t. j.
do 31.08.2013, prepustená kolegyňa Mgr. M. Z. (R.), bola počas septembra 2013 a októbra 2013pomerne zadávaná medzi zvyšných zamestnancov odboru opravných prostriedkov a bola prideľovaná
aj žalobkyni ako zastupovaná agenda. Ak sa Mgr. M. Z. (R.) stala od 1. septembra 2013 nadbytočnou,
pretože potreba práce, ktorú vykonávala podľa pracovnej zmluvy zanikla, potom nebol dôvod, aby

vybavovanie jej pracovnej agendy "zastupovali" ostatní právnici na odbore opravných prostriedkov,
vrátane žalobkyne. Žalovaná sa týmto len usvedčila, že potreba práce, ktorú vykonávala žalobkyňa
(a jej kolegyňa Mgr. M. Z. /./, naďalej trvá aj po 31. auguste 2013 a ich nadbytočnosť neexistuje
a ani nikdy neexistovala, a preto dôvod uvedený vo výpovedi je vymyslený a je namierený výlučne
voči osobe žalobkyne (a jej kolegyni). Ďalej žalobkyňa dôvodila, že dňa 21. októbra 2013, t. j. tesne

pred uplynutím výpovednej doby, žalovaná predložila žalobkyni písomný návrh na odvolanie výpovede.
Návrh odvolania výpovede však bol podmienený preradením na inú prácu v pozícii referent v odbore
pohľadávok, za tých istých mzdových podmienok. Žalovaná poskytla žalobkyni lehotu na vyjadrenie.
S takto podmieneným odvolaním výpovede nemohla žalobkyňa súhlasiť, čo žalovanej oznámila dňa
29. októbra 2013, pretože v odbore pohľadávok jej pri osobnej návšteve bola poskytnutá informácia, že
na odbore pohľadávok sa jedná o dočasne vytvorené pracovné pozície a predpokladá sa organizačná

zmena. Tým, že žalovaná odmietla žalobkyňu zaradiť na pôvodnú prácu a súčasne odmietla poskytnúť
akúkoľvek garanciu v prípade preradenia na inú pracovnú pozíciu, že plánované organizačné zmeny sa
jej opätovne nebudú dotýkať v krátkom čase po zmene pracovného zaradenia, žalobkyňa nesúhlasila
s odvolaním výpovede, ktorú žalovaná výslovne podmieňovala preradením na inú pracovnú pozíciu.
Žalobkyňa je presvedčená, že vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k skončeniu jej pracovného

pomeru, bola oprávnená žiadať poskytnutie garancií. Zároveň, ak by zo strany žalovanej išlo o korektnú
ponuku, k realizácii garancií by nedošlo. Odmietavé stanovisko k poskytnutiu garancií pri preradení na
inú prácu žalovaná žalobkyni oznámila pri predložení návrhu na odvolanie výpovede dňa 21. októbra
2013 a opakovane aj 29. októbra 2013. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na písomnú komunikáciu
s M.. M. Z. (R.), ktorá na písomný návrh na odvolanie výpovede s podmienkou preradenia na inú prácu,

písomne žiadala žalovanú o poskytnutie záruk, že sa voči jej osobe nebude postupovať obdobným
spôsobom (výpoveď z organizačných dôvodov) a to vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k skončeniu
pracovného pomeru. Žalobkyni bolo ústne oznámené, že žalobkyni a rovnako ani Mgr. M. Z. (R.) záruky
a garancie, že nebude znova prepustená, nemôžu byť poskytnuté. Písomným odvolaním výpovede
žalobkyňa nedisponuje, bolo jej predložené len k nahliadnutiu. Keď dňa 29.10.2013 žalobkyňa oznámila

žalovanej, že nesúhlasí s odvolaním výpovede podmieneným preradením na inú prácu, nebolo jej už
odvolanie výpovede doručené. Žalobkyňa listom zo 30. októbra 2013 oznámila žalovanej, že výpoveď zo
dňa1.júla2013považujezaneplatnúatrvánaďalšomprideľovaníprácevzmyslejejpracovnejzmluvyv
znení jej dodatkov. Žalovaná na predmetný list reagovala podaním zo dňa 14. novembra 2013, v ktorom
žalobkyni oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru číslo 051/2013-49 podľa ustanovenia § 63 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť, ktorú žalobkyňa prevzala dňa 1. júla 2013, považuje
za platnú a pracovný pomer žalobkyne končí uplynutím zákonnej výpovednej doby s poskytnutím
odstupného v súlade s platnou kolektívnou zmluvou. Zároveň žalovaná poukázala na skutočnosť, že
vo veci ďalšieho zamestnávania pred uplynutím výpovednej doby žalovaná ponúkla žalobkyni pracovné
zaradenie zodpovedajúce jej kvalifikácii v odbore pohľadávok s nezmeneným mzdovým zaradením

a dňa 21. októbra 2013 bol zo strany žalovanej v súlade s § 61 ods. 4 Zákonníka práce predložený
písomný návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru spolu s návrhom na pracovné zaradenie
v odbore pohľadávok. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa dňa 29. októbra 2013 ústne vyjadrila, že
neprijíma ponúknuté pracovné miesto a zároveň oznámila, že sa stala dočasne práceneschopnou,
podľa oznámenia žalovanej pracovný pomer žalobkyne skončí v súlade s § 64 ods. 2 Zákonníka práce

uplynutím posledného dňa ochrannej doby, ak žalovanej neoznámi, že na predĺžení pracovného pomeru
netrvá. Žalobkyňa v súvislosti s podaním žalovanej zo dňa 14. novembra 2013, kde žalovaná poukazuje
na skutočnosť, že ponúkla žalovanej pracovné zaradenie na iné pracovné miesto, ktoré žalobkyňa
neprijala (dôvody, pre ktoré neprijala žalobkyňa odvolanie výpovede s preradením na iné pracovné
miesto, už žalobkyňa uviedla vyššie), podotýka, že tu nešlo o ponuku inej vhodnej práce, ktorú musí

zamestnávateľ v súlade s § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponúknuť zamestnancovi pred tým, ako mu dá
výpoveď. Zo strany žalovanej ponukou zmeny pracovného zaradenia išlo naopak o určenie podmienok,
za akých odvolá výpoveď, čo nie je v súlade s § 61 ods. 4 Zákonníka práce, na ktorý sa žalovaná
odvoláva.Záveromžalobyžalobkyňadodala,žeakbyišlookorektnúponuku,ajtakútoponukubyprijala,
pretože chce byť zamestnaná, čo aj ústne oznámila žalovanej dňa 21. októbra 2013 a 29. októbra 2013.

2. Žalovaná sa k žalobe a jej prílohám písomne vyjadrila podaním zo dňa 6. februára 2014, doručeným
súdu dňa 10. februára 2014. Žiadajúc žalobu zamietnuť pre jej nedôvodnosť uviedla, že s účinnosťou
od 1. mája 2013 došlo v Sociálnej poisťovni k zmene organizačnej štruktúry, ktorou došlo, okreminých zmien, aj k zrušeniu odboru metodického riadenia a opravných prostriedkov a ku vzniku nových
útvarov v rámci sekcie dôchodkové poistenia. Okrem toho, bol Rozhodnutím generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne č. BA-83952/2013 záväzne určený počet zamestnancov na jednotlivé útvary, ktoré

riadia vedúci zamestnanci v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, a
ktorí majú tento stanovený počet rozpísať na jednotlivé organizačné útvary nimi riadené. V súvislosti
s neustálou snahou o zvýšenie efektívnosti práce, racionalizáciu činností v nadväznosti na úsporu
nákladov, bolo dňa 20. júna 2013 vydané generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne Rozhodnutie
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni č.

BA-116522/2013 (ďalej len "rozhodnutie GR SP"), ktorým znížil celkový počet zamestnancov v sekcii
dôchodkového poistenia o 4 zamestnancov na počet 777 zamestnancov a súčasne zvýšil o 4
zamestnancov počet v sekcii ekonomiky na počet 128 zamestnancov. Rozhodnutie GR SP nadobudlo
platnosť dňom vydania a účinnosť dňom 1. septembra 2013. Predmetné rozhodnutie GR SP bolo po
jeho podpísaní zaslané riaditeľke sekcie dôchodkového poistenia hneď v deň jeho platnosti na jeho
realizáciu, z čoho vyplýva, že rozhodnutie GR SP bolo vydané, podpísané a boli v ňom uvedené

všetky skutočnosti, teda bolo platné a nebolo dodatočne menené. Z rozhodnutia GR SP vyplýva
povinnosť vedúcim zamestnancom dotknutých útvarov v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne vykonať opatrenia tak, aby sa v príslušných organizačných útvaroch
dosiahol záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov. Na základe tejto skutočnosti predložila dňa
20. júna 2013 riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia rozpísaný limit počtu 777 zamestnancov na

jednotlivé odbory a oddelenia v rámci sekcie dôchodkového poistenia v súlade s rozhodnutím GR SP a
súčasne zaslala zoznam zamestnancov, korí sa z pohľadu stanoveného limitu 777 zamestnancov stali
následne nadbytočnými. Ešte v deň 20. júna 2013 bola požiadaná odborová organizácia pôsobiaca v
ústredí Sociálnej poisťovne (výbor Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov peňažníctva
a poisťovníctva) o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a M.. M. R., pre prípad, že

uvoľňovaní zamestnanci nepríjmu ponúknuté pracovné miesta. Zástupcovia zamestnancov na svojom
zasadnutí dňa 20. júna 2013 prerokovali výpovede z pracovného pomeru u uvedených zamestnankýň,
pričom príslušnosť na prerokovanie výpovede uvedených zamestnankýň vyplýva výboru Základnej
organizácie odborového zväzku pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva z článku 3 Kolektívnej
zmluvy. Na základe uvedených skutočností bol dňa 21. júna 2013 vykonaný pohovor so žalobkyňou,

v rámci ktorého bola žalobkyni ponúknutá iná vhodná práca, resp. možnosť skončiť pracovný pomer
dohodou s poskytnutím odstupného v súlade s kolektívnou zmluvou. Žalobkyňa na tomto prerokovaní
dôsledkov racionalizačných opatrení uviedla, že k predmetným skutočnostiam a možnostiam sa
vyjadrí do 25. júna 2013, čo nedodržala a až dňa 1. júla 2013 dopísala do záznamu, že ponúkanú
prácu neprijíma, nakoľko ju nepovažuje za vhodnú. Následne bola žalobkyni doručená výpoveď z

pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť. K žalobkyňou
tvrdenému účelovému vydaniu rozhodnutia GR SP žalovaná uviedla, že žalobkyňa v žalobe uvádza
veľké množstvo tvrdení ohľadom nerovnakého zaobchádzania s ňou ako zamestnankyňou, resp.
ohľadom jej diskriminácie. Naráža na údajnú nepohodlnosť jej osoby u jej nadriadených zamestnancov
v súvislosti s jej pracovnou iniciatívou a s pracovanou iniciatívnou M.. M. R. a rovnako uvádza

veľa tvrdení týkajúcich sa konania, resp. porovnávania a odvolávania sa vo svojej situácii na
situáciu Mgr. M. R., ktoré sú v tomto spore irelevantné. Odvoláva sa aj na údajné tvrdenia jej
nadriadenej, resp. riaditeľky odboru ľudských zdrojov o skutočnom dôvode skončenia pracovného
pomeru, ktoré mali byť prednesené Mgr. M. R.. Predmetné tvrdenia sú len v rovine nepodložených
tvrdení, domnienok a subjektívnych presvedčení žalobkyne. Zo žaloby vyplýva len skutočnosť, že

ona je presvedčená o účelnosti konania žalovanej, toto však nie je podložené žiadnymi dôkazmi,
len jej tvrdeniami, do ktorých jej zahrali nepriamo okolnosti, ku ktorým dochádzalo u žalovanej v
predmetnom období, a to bez toho, aby ich mohla žalobkyňa ovplyvniť svojou pracovnou činnosťou.
Žalobkyňa namieta diskriminačné konanie a tým neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi a to v súvislosti s konaním jej nadriadených v rámci sekcie dôchodkového

poistenia. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene vydáva štatutárny
orgán, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne a nie priamy nadriadený žalobkyne, resp. riaditeľ
sekcie, kde bola žalobkyňa zaradená, teda osoby, ktoré mali byť voči žalobkyni údajne zaujaté. V
prípade, že by malo byť rozhodnutie GR SP zo strany GR SP účelové, znelo by na zníženie počtu
zamestnancov na konkrétnom organizačnom útvare, na ktorom bola zaradená žalobkyňa. Zo stany

GR SP teda nedošlo k organizačnej zmene účelovo, nakoľko na takéto konanie ani nebol dôvod a
organizačná zmena sa netýkala žalobkyne. GR SP objektívne uskutočnil organizačnú zmenu za účelom
celkového zníženia počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia. V zmysle rozhodnutia GR
SP bola riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia povinná rozpísať určený počet zamestnancov najednotlivé organizačné útvary sekcie dôchodkového poistenia, nakoľko ona je zodpovedná za vedenie
predmetnej sekcie a je oprávnená a kompetentná posúdiť potrebu práce v jednotlivých organizačných
útvaroch. Táto mala teda právo označiť nadbytočného konkrétneho zamestnanca sekcie dôchodkového

poistenia podľa posúdenia potreby práce, resp. posúdenia potreby práce jej podriadených vedúcich
zamestnancov, pričom v predmetnom prípade boli označení zamestnanci útvaru, ktorý prešiel k 1.
máju 2013 organizačnou zmenou. Ak by sa jednalo o účelové konanie riaditeľky sekcie dôchodkového
poistenia, resp. riaditeľky odboru opravných prostriedkov v tej súvislosti, že žalobkyňa bola podpísaná
na podnete adresovanom GR SP, tieto by museli vybrať viac ako 4 zamestnancov na rozviazanie

pracovného pomeru, nakoľko na ňom neboli podpísaná len štyria zamestnanci. Predmetný podnet
nasmerovaný ku GR SP prostredníctvom JUDr. B. C., predsedníčky zástupcov zamestnancov, bol
podpísaný 85 zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia. Žalovaná poznamenala, že pri skúmaní
platnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti je právo zamestnávateľa vybrať, ktorý
zamestnanec sa stane nadbytočným a túto skutočnosť súd preskúmavať nemôže. Výpoveď by bola
neplatná, len keby jej nepredchádzala organizačná zmena, no táto u žalovanej prebehla a žalobkyňa

sa stala nadbytočná práve v súvislosti s touto organizačnou zmenou. Toho dôkazom je aj skutočnosť,
že v rámci organizačnej zmeny došlo k zníženiu počtu pracovných miest a v konečnom dôsledku k
ukončeniu pracovného pomeru až do štyrmi zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia a nie len so
žalobkyňou. V zmysle Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 je síce súd oprávnený preskúmať dôvody skončenia zamestnania,

okolnosti vzťahujúce sa na prípad a je oprávnený určiť, či zamestnanie bolo skutočne skončené z
prevádzkových (organizačných) dôvodov, ale nie je oprávnený skúmať výber zamestnanca a dôvody,
pre ktoré bol zamestnanec vybraný za nadbytočného. V zmysle tohto dohovoru môže súd skúmať
existenciu dôvodu skončenia zamestnania, teda existenciu organizačnej zmeny zamestnávateľa, dôvod
prečo k organizačnej zmene došlo a ich príčinnú súvislosť. Žalovaná v rámci svojej obrany v spore

podala výklad § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce a poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2011 a sp. zn. 5Cdo/232/2008, judikát R 57/1968. K náležitostiam
výpovede z pracovného pomeru žalovaný uviedla, že v súvislosti s rozhodnutím GR SP a rozpisom
miestnajednotlivéorganizačnéútvarysekciedôchodkovéhopoisteniabolažalobkynidoručenávýpoveď
z pracovného pomeru z dôvodu je nadbytočnosti. Vo výpovedi je jednoznačne a nezameniteľne,

určite a zrozumiteľne uvedený dôvod, ktorý je § 63 ods. 1 písm. b). Tento výpovedný dôvod je aj
odôvodnený, a to organizačnou zmenou, rozhodnutím GR SP, ktorým sa jednoznačne určuje postup
naplnenia tohto rozhodnutia GR SP, teda že zostávajúci počet zamestnancov je povinná rozpísať
riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary, a tým určiť výkon ktorých
konkrétnych pracovných pozícií je nadbytočný. Vzhľadom na uvedené, mala žalovaná za to, že exituje

príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnou zmenou. K ponukovej povinnosti
žalovanej a vhodnosti ponúkaného pracovného miesta žalovaná s odkazom na B 51/1975 a R 15/1978
uviedla, že v sekcii dôchodkového poistenia bolo voľné trvalé pracovné miesto len v odbore dávkovej
prevádzky, ktoré bolo žalobkyni ponúknuté. V odbore zahraničných agend, ktoré žalobkyňa uvádza,
žiadne voľné miesta neboli a to ani na dobu zastupovania počas čerpania materskej alebo rodičovskej

dovolenky inej zamestnankyne. V čase skončenia pracovného pomeru B.. U. R. v apríli 2013 bola
situácia v odbore zahraničných agend sekcie dôchodkového poistenia iná, táto skutočnosť však nie
je podstatná, nakoľko sa posudzuje stav ku dňu doručenia výpovede z pracovného pomeru. Vo veci
pracovných miest na odbore kontroly a sťažností bola v čase skončenia pracovného pomeru JUDr. U.
R. koncepcia výkonu kontroly plánovaná na riadenie a výkon z jedného centra - z ústredia žalovanej,

na základe čoho bol počet zamestnancov v odbore kontroly a sťažností v tom čase plánovaný v počte
69 zamestnancov, avšak po rokovaní vo vedení žalovanej a v Dozornej rade žalovanej došlo v tomto
smere k zásadnej zmene, ktorej výsledkom bolo, že od 1. júla 2013 sa výkon vonkajšej kontroly u
platiteľov poistného komplexne presunul na pobočky žalovanej v rámci celej Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti došlo k zmene počtu pracovných miest na odbore kontroly a sťažností a to zníženia z počtu

69 na počet 21 zamestnancov. O tejto skutočnosti bol riaditeľ odboru ľudských zdrojov informovaný
v čase prerokovávania výpovede žalobkyne, a preto pracovné miesto žalobkyni na odbore kontroly
a sťažností nebolo ponúknuté, nakoľko toto miesto by nebolo na dobu neurčitú, keďže dochádzalo k
zníženiu plánovaného počtu zamestnancov, teda nejednalo sa o vhodné pracovné miesto. Ohľadom
tvrdení žalobkyne o zverejnení ponuky pracovnej pozície na portáli www.profesia.sk žalovaná uviedla,

že sa jednalo o pracovné miesto v oddelení opravných prostriedkov v odbore výberu poistného, ktoré
sa uvoľnilo skončením pracovného pomeru inej zamestnankyne na tomto oddelení. Výberové konanie
bolo uzatvorené dňa 19. mája 2013 a v dobe od 20. mája 2013 do 5. júna 2013 prebehli na tomto
oddelení pohovory k uchádzačmi o zamestnanie a dňa 5. júna 2013 sa aj výber ukončil a vybratejuchádzačke bolo aj v tento deň oznámené vedúcou oddelenia opravných prostriedkov, že je prijatá na
predmetné pracovné miesto na základe výsledku výberového konania. Z toho vyplýva, že predmetné
pracovné miesto v čase pohovoru so žalobkyňou už nebolo voľné. K voľnému pracovnému miestu po

JUDr. O. žalovaná uviedla, že systematizácia pracovných miest sa nevypracováva na mená, ale na
počet pracovných miest na príslušnom organizačnom útvare a v odbore opravných prostriedkov bolo
v súvislosti s určením limitu 777 zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia stanovený limit 17
zamestnancov, pričom ku dňu vydania rozhodnutia GR SP bolo v evidenčnom počte 20 zamestnancov,
t. j. 3 zamestnanci nadstav a je potrebné poznamenať, že okrem tohto 2 zamestnankyne boli, resp.

ešte stále sú na rodičovskej dovolenke, teda kmeňový počet zamestnancov bol ešte vyšší. Pokiaľ
žalobkyňa uvádza, že má vedomosť, že na pracovnom pohovore 4. júna 2013 sa zúčastnili minimálne
Mgr. W. A. Q. M.. O. U., v tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žiadny pracovný pohovor sa nekonal
a menovaní neboli pozvaní na pohovor z iniciatívy žalovanej. Spomínané osoby boli predstavené
poverenej riaditeľke odboru opravných prostriedkov prostredníctvom JUDr. O.j svojvoľne a iniciatívne
zamestnancami odboru opravných prostriedkov (JUDr. C. a žalobkyňa), a to bez toho, aby žalovaná

akýmkoľvek spôsobom avizovala potrebu prijatia nových zamestnancov. Títo zamestnanci u žalovanej
nepracujú a nepracovali, rovnako, ako neboli požadovaná zvýšená potreba práce na odbore opravných
prostriedkov. K prideľovaniu práce počas výpovednej doby žalobkyni žalovaná uviedla, že je pravdou, že
žalobkyňa počas výpovednej doby vykonávala prácu na odbore opravných prostriedkov. Táto však bola
až do uplynutia výpovednej doby zamestnankyňou odboru opravných prostriedkov a za túto prácu jej

bola vyplácaná mzda. Žalovaná bola žalobkyni, ako zamestnankyni, povinná prideľovať prácu. Tvrdenie
žalobkyne, že oznámila priamej nadriadenej, že prácu počas výpovednej doby nebude vykonávať a
priama nadriadená oznámila žalobkyni, že pridelenú prácu vykonávať musí, nie je založené na pravde.
Toto tvrdenie nie je ničím podložené. Medzi žalobkyňou a priamou nadriadenou neboli žiadne konflikty,
ktoré by bolo potrebné eliminovať a žalobkyňa prácu vykonávala dobrovoľne a v prípade písomného

upozornenia na nedostatky, tieto dobrovoľne odstránila. Pokiaľ by tak nebolo, žalobkyňa mala právo
túto prácu po účinnosti rozhodnutia GR SP odmietnuť vykonávať s tým, že žalovaná by nemohla
jej rozhodnutie ničím ovplyvniť. Tvrdenie žalobkyne, že bola nadmerne zaťažovaná zastupovaním
zamestnancov čerpajúcich dovolenku rovnako nie je ničím podložené. Práca bola a je prideľovaná podľa
zaužívaných štandardných postupov. Vzhľadom na charakter práce vykonávanej v odbore opravných

prostriedkov je práca denne prerozdeľovaná medzi prítomných zamestnancov, a tak pridelená aj
žalobkyni. Agendu, ktorú vykonávala žalobkyňa vo veci žiadateľov o dôchodok, ktorí boli bývalými
zamestnancami pracoviska Slovenský plynárenský priemysel, Kompresorová stanica Ivánka pri Nitre,
vykonávala v súlade s pracovnou činnosťou, ktorú vlastnoručne podpísala. Tejto agendy sa žalobkyňa
nevzdala, ale požiadala zo zdravotných dôvodov - časté návštevy lekára, o jej pridelenie ostatným

zamestnancom a aj napriek tomu, že plat žalobkyne bola na odbore opravných prostriedkov najvyšší v
porovnanísostatnýmizamestnancami,jehovýškazostalanezmenenáajpotom,čotútoagenduprevzali
ostatní zamestnanci odboru. Podľa žalovanej si žalobkyňa zmätočne vysvetľuje pojem "nadbytočnosť",
keď tvrdí, že zaniknutím jej pracovného miesta zanikla aj práca, ktorú vykonávala a v súčasnosti
jej prácu vykonávajú iní zamestnanci. Práca sa nedá zrušiť a zamestnanec sa stane nadbytočným,

keď pridelenú prácu zvládne vykonávať nižší počet zamestnancov v dôsledku organizačnej zmeny,
čo je podstatou organizačnej zmeny, ktorou sa sleduje zvýšenie efektívnosti činnosti zamestnávateľa.
Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo/71/2009. Ohľadom
údajného diskriminačného konania v prípade nevyplatených odmien žalovaná uviedla, že hodnotenie
zamestnanca nie je nemenné a závisí od dosiahnutých pracovných výsledkov, ktoré posudzuje vedúci

zamestnanec. Žalobkyňa nebolo jej nadriadenou hodnotená ako zamestnankyňa, ktorá si mimoriadne
uspokojivo plnila svoje pracovné povinnosti. Skutočnosť ohľadom nevyplatených odmien žalobkyni však
nemá so skončením pracovného pomeru žalobkyne nič spoločné. Navyše sa jednalo o nenárokovú časť
mzdy. Žalobkyňa až do podania žaloby nenamietala diskriminačné konanie v súvislosti s nepriznaním
odmien. Žalovaná mala za to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Žalovaná si splnila svoju ponukovú povinnosť rovnako aj povinnosť
jej vyplývajúcu z § 74 Zákonníka práce. Vzhľadom na skutočnosť, že u žalovanej dochádza k snahe
o zefektívnenie činností súvisiacich s racionalizáciou činností, došlo v podmienkach žalovanej s
účinnosťou k 1. septembru 2013 k potrebe obsadenia pracovného miesta na odbore pohľadávok, na
oddelení správy pohľadávok. V tejto súvislosti bola dňa 15. októbra 2013, t. j. ešte pred uplynutím

výpovednej doby, predostretá možnosť, že žalobkyňa by mohla byť pracovne zaradená na predmetné
pracovné miesto na výkon práce, pre ktorú sa požaduje právnické alebo ekonomické vzdelanie, a to
pri nezmenenej výške priznanej tarifnej mzdy a ak žalobkyňa prijme túto pracovnú ponuku, žalovaná
predloží žalobkyni návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru. Napriek ústretovému krokužalovanej, žalobkyňa návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru a ponuku práce neprijala a po
uplynutí výpovednej doby, listom zo dňa 30. októbra 2013 oznámila žalovanej, že výpoveď z pracovného
pomeru zo dňa 1. júla 2013 považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní, súčasne však oznámila,

že je práceneschopná. Dňa 13. januára 2014 bolo žalovanej doručené podanie žalobkyne, v ktorom
predostrela návrh na mimosúdnu dohodu vo veci skončenia jej pracovného pomeru. V tomto návrhu
požaduje žalobkyňa od žalovanej odvolanie výpovede a umožnenie návratu do zamestnania, nakoľko
sa dozvedela, že sa od 1. januára 2014 uvoľnilo na odbore opravných prostriedkov pracovné miesto,
vzhľadom na čo podľa nej vznikol dôvod na odvolanie jej výpovede, nakoľko pominuli dôvody je

nadbytočnosti. Žalovaná uviedla, že dôvody nadbytočnosti sa posudzujú v čase ukončenia pracovného
pomeru s konkrétnym zamestnancom a nie v inom čase, vôbec nie v čase po uplynutí výpovednej doby
ukončeného zamestnanca. Žalovaná považuje skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou za platné,
teda nemá dôvod na prehodnocovanie svojho rozhodnutia, najmä keď k údajnému zániku nadbytočnosti
žalobkyne nedošlo v priamej súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou, ale ukončením
pracovného pomeru s iným zamestnancom a po uplynutí výpovednej doby žalobkyne. Žalovaná dodala,

že napriek tejto skutočnosti je možné predpokladať, že by bolo bývalo zo strany žalovanej prehodnotiť
jej rozhodnutie a ponúknuť odvolanie výpovede a nastúpenie späť do zamestnania, avšak žalobkyňa
nebola v kontakte so žalovanou, o situáciu sa nezaujímala, rovnako tak nevyvíjala aktivitu na to, aby jej
mohla byť ponúknutá práca zo strany žalovanej v prípade, že dôjde k takej potrebe. Žalovaná nemala
vedomosť o tom, že žalobkyňa by bola ochotná a schopná nastúpiť späť do zamestnania k žalovanej, a

na uvoľnené pracovné miesto po zamestnankyni, ktorej skončil pracovný pomer na dobu určitú ku dňu
31. decembra 2013, prijal dňa 7. januára 2014 novú zamestnankyňu, o čom bolo rozhodnuté už pred
doručením návrhu žalobkyne na mimosúdne riešenie sporu, v ktorom predostrela svoju požiadavku.
Skutočnosť, že žalovaná nemohla predpokladať záujem žalobkyne reálne nastúpiť späť do zamestnania
k žalovanej je opodstatnená tým, že keď u žalovanej vznikla potreba práce od 1. novembra 2013,

žalovaná ponúkla počas plynutia výpovednej doby žalobkyni odvolanie výpovede a zaradenie späť do
pracovnéhoprocesusnezmenenýmmzdovýmohodnotením,nožalobkyňatentoústretovýkrokodmietla
a rovnako tým, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že je od 29. októbra 2013 práceneschopná. Z
neakceptovania ústretových krokov zo strany žalovanej je zrejmé, že žalobkyňa nemala a nemá vážny
záujem naďalej pracovať u žalovanej, na to v podstate znie jej žaloba o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Ústretové návrhy zo strany žalovanej si vykladá ako opodstatnenie jej tvrdení
ohľadom jej nenadbytočnosti. Tieto návrhy žalovanej však nemajú nič spoločné s rozhodnutím GR
SP, ktoré stále platí. Podanou žalobou, tak ako aj argumentmi v nej uvádzanými sleduje len prípadný
majetkový prospech avšak aj v prípade je úspechu v predmetnej veci, jej pôvodné pracovné miesto na
odbore opravných prostriedkov bolo s účinnosťou rozhodnutia GR SP zrušené a žalovaná by ju teda

nemohla zaradiť späť na toto miesto.

3. K písomnému vyjadreniu žalovanej k žalobe sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním zo dňa
14.05.2014, doručeným súdu dňa 16.05.2014, v ktorom reagovala na obranu žalovanej.

4. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadrením splnomocneného zástupcu
žalobkyne, vyjadrením povereného zástupcu žalovanej, svedeckými výpoveďami svedkov: JUDr. V. O.,
M.. M. Z. (P. R.),B..M. A., B.. B. Š., B.. M.. U. R., N. K., B.. I. K., M.. Ľ. I., B.. J. C., B.. J. M., B.. M. V., B.. N.
E.,B..B.C.,N.K.,T.Y.,B..K.C.dožiadanímOkresnéhosúduHumenné;B..A.V.dožiadanímOkresného
súdu Dolný Kubín; listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu, najmä: žaloba; Pracovná zmluva

zo dňa 30. marca 1992; posledná dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy č. 051/2013; zápis z
prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení; Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26. júna
2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013; Podnet z 22. mája 2013; Protokol z 27. mája 2013 o
odovzdaní podnetu z 22.mája 2013; List zo 7. júna 2013, v ktorom žalobkyňa, spolu s 85 zamestnancami
sekcie dôchodkového poistenia, požiadala predsedníčku základnej odborovej organizácie, aby vo veci

Podnetu z 22. mája 2013 (t. j. vo veci možnej protizákonnosti vnútorného predpisu) ďalej konala a
zastupovala zamestnancov; písomné oznámenie vtedajšej riaditeľky odboru opravných prostriedkov
B.. N. P. z 13. apríla 2011; mailové oznámenie zamestnancom odboru opravných prostriedkov z
25. júla 2013; mail JUDr. V. O. zo 14.10.2013; podanie žalovanej zo 14. novembra 2013; podanie
žalovanej z 11. septembra 2013 adresované M.. Z. (R.); L. M.. Z. (R.) adresovaný žalovanej zo dňa

23. septembra 2013; list žalobkyne z 30. októbra 2013 adresový žalovanej; Rozhodnutie generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013; Vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa
6. februára 2014, doručenej súdu dňa 10. februára 2014; Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej
poisťovne č. BA-83952/2013; výpis z e-mailovej korešpondenie zo dňa 20. júna 2013 a odpoveďna mail so zoznamom nadbytočných zamestnancov; rozpis zamestnancov sekcie dôchodkového
poistenia; Zápis z prerokovania výpovede z pracovného pomeru; zápis z prerokovania dôsledkov
racionalizačných opatrení; Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-119986/2013 z

27. júna 2013; návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru a návrh na dohodu o zmene obsahu
pracovnej zmluvy; návrh na mimosúdnu dohodu vo veci skončenia pracovného pomeru; písomné
podanie žalobkyne zo dňa 14.05.2014, doručené súdu dňa 16.05.2014; e-mail nadriadenej JUDr. O.j
zo dňa 25.07.2013; e-mail nadriadenej JUDr. O. zo dňa 14.10.2013, e-mailová odpoveď žalobkyne
zo dňa 15.10.2013; listinné dôkazy z informačného systému žalovanej - Požiadavka, Prístupové

práva používateľov IS; e-mail JUDr. O. J.o dňa 22.08.2013 adresovaný JUDr. C.; Upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2. septembra 2013 adresový JUDr. C. J. A. B.. O. Q. B.. Z.;
A. B.. C. zo dňa 9. januára 2014 na porušenie § 13 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov
o zákaze diskriminácie v pracovnopránych vzťahoch adresovaná Ing. V. M., generálnemu riaditeľovi
žalovanej s prílohou: Pracovná činnosť JUDr. C.; Skončenie pracovného pomeru JUDr. C. zo dňa 28.
februára 2014 adresovaná žalovanej, odboru ľudských zdrojov; Sťažnosť JUDr. C. zo dňa 19. marca

2014 adresovaná žalovanej, odboru ľudských zdrojov; Čerpanie dovolenky zo dňa 21. marca 2014
adresované JUDr. O. JUDr. C.; Ospravedlnenie z účasti na pojednávaní JUDr. C. doručené súdu dňa
29.09.2014, v ktorom sa vyjadrila písomne k predmetu sporu; Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniam
žalobkynezodňa22.10.2014doručenésúdukrátkoucestounapojednávanídňa27.10.2014;Vyjadrenie
žalobkyne k tvrdeniam žalovanej z 22.10.2014; Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniam žalobkyne zo

dňa 25.02.2015, doručené súdu 02.03.2015 s prílohami; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej
k 31.08.2013; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 30.06.2013; Prehľad o evidenčnom počte
zamestnancov žalovanej k 31.05.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov
žalovanej k 30.06.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k
31.08.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.10.2013 podľa

organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.12.2013 podľa organizačných
útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31. januáru 2014 podľa organizačných útvarov;
Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 30.04.2014 podľa organizačných útvarov; Dohoda o zmene
obsahu pracovnej zmluvy číslo: 051/2013-9 medzi žalovanou, ako zamestnávateľom, a M.. B. J., ako
zamestnancom; článok z http://www.hlavnespravy.sk/ s názvom SP: S M. Vavrovou sme nerozviazali

pracovný pomer kvôli jej názorom; Výpoveď Ing. V. K. zo dňa 23.04.2013; Oznámenie o skončení
pracovného pomeru zo dňa 30.04.2013 adresované žalovanou Ing. V. K.; Správa o plnení strategických
zámerov činnosti Sociálnej poisťovne v roku 2013 z februára 2014; Vyjadrenie žalovanej - návrh na
doplnenie dokazovania zo dňa 04.05.2015, doručené súdu toho istého dňa; Vyjadrenie žalobkyne k
návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania zo 04.05.2015 datované 29.07.2015, doručené súdu tohto

istého dňa; Vyjadrenie žalovanej k námietke žalobkyne k návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa
24.08.2015, doručené súdu 27.08.2015. Súd nevykonal dokazovanie svedeckými výpoveďami stranami
navrhnutých svedkýň JUDr. N. C. Q. M.. L. E., nakoľko obe strany sporu upustili od návrhov na doplnenie
dokovania ich výsluchmi.

5. Podľa článku 2 veta druhá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania
výpovede z pracovaného pomeru žalovanou žalobkyni dňa 1. júla 2013 (ďalej len "Zákonník práce v
znení účinnom v rozhodnom čase"), výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

6. Podľa článku 9 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnanci a zamestnávatelia,
ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva
uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že
zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.

7. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, ak
tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

8. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase dania výpovede
z pracovaného pomeru žalovanou žalobkyni dňa 1. júla 2013 (ďalej len "Občiansky zákonník v znení
účinnom v rozhodnom čase"), neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.9. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie

tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov
prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa
sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

10. Podľa § 15 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, prejav vôle treba vykladať tak, ako
to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

11.Podľa§63ods.1písm.b)Zákonníkaprácevzneníúčinnomvrozhodnomčase,zamestnávateľmôže
dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia,

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách.

12. Podľa § 63 ods. 2 písm. a), b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh,

pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť
pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to
ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec
nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

13. Podľa § 74 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do

siedmych pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie
pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom.
Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, pltí, že k prerokovaniu došlo.

14. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, právny úkon, na ktorý

neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný
súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami
zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný,
len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

15. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je

povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

16. Podľa článku 8 bod 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.
172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, pracovník, ktorý sa
domnieva, že jeho zamestnanie sa neoprávnene skončilo, má právo odvolať sa proti takému skončeniu
zamestnania na nestranný orgán, ako je súd, pracovný súd, rozhodcovská komisia alebo rozhodca.

17. Podľa článku 9 bodu 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z
podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, orgányuvedené v článku 8 tohto dohovoru sú oprávnené preskúmať dôvody skončenia zamestnania a ďalšie
okolnosti vzťahujúce sa na prípad a vydať rozhodnutie, či bolo skončenie zamestnania oprávnené.

18. Podľa článku 9 bodu 2 písm. a), b) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení
zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných
vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa
22.02.2011, aby sám pracovník nemusel dokazovať, že skončenie zamestnania nebolo oprávnené,
spôsoby uplatňovania uvedené v článku 1 tohto dohovoru ustanovia jednu alebo druhú, alebo obidve

nasledujúce možnosti: a) bremeno dokazovania existencie platného dôvodu na skončenie zamestnania,
ako je definované v článku 4 tohto dohovoru, spočíva na zamestnávateľovi, b) orgány uvedené v článku
8 tohto dohovoru sú oprávnené prijať záver o dôvode skončenia zamestnania s prihliadnutím na dôkazy,
ktoré označili účastníci, a podľa postupov, ktoré ustanovuje vnútroštátne právo a prax.

19. Podľa článku 9 bodu 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z

podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, v
prípadoch skončenia zamestnania z dôvodov prevádzkových potrieb podniku, inštitúcie alebo služby
orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru sú oprávnené určiť, či zamestnanie bolo skutočne skončené z
týchto dôvodov, ale v rozsahu ich právomocí je tiež rozhodnúť, či sú tieto dôvody dostatočne oprávnené,

aby sa skončenie zamestnania určilo spôsobmi uplatňovania uvedenými v článku 1 tohto dohovoru.

20. Predmetom tohto individuálneho pracovnoprávneho sporu (sporu s ochranou slabšej strany) bolo
posúdenie, či Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená
žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v

znení účinnom v rozhodnom čase, je platným právnym úkonom.

21. Neplatným právnym úkonom, v zmysle citovaných ustanovení § 1 ods. 4, § 13 ods. 3 a § 15
Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase v nadväznosti na citované ustanovenie § 39
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase, je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Výkon práv a
povinností v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi, práva
a povinnosti nesmú byť zneužívané na škodu druhého účastníka a nikto nesmie byť na pracovisku
prenasledovaný alebo inak postihovaný. Súčasne platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so
zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil zodpovedá dobrým mravom.

22. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú nadbytočnou
bezprostredne po tom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému
predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa tak v rámci odboru opravných prostriedkov žalovanej (pripomienky
z 22. mája 2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej. Cieľom týchto pripomienok

bolo pritom upozorniť žalovanú na možné riziká, ktoré pre ňu vyplývajú z uplatňovania tohto vnútorného
predpisu. Ďalej bolo v konaní preukázané, že žalobkyňa bola jednou z dvoch hlavných iniciátoriek
týchto odborných pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých kolegýň, a to konkrétne
svedecká výpoveď Z. (R.), A., C., V., C., Q. Q. O. Q. M.. Súčasne viacerí z vyššie uvedených svedkov,
ktorí sa podpísali pod predmetné pripomienky, sa jednoznačne vyjadrili (konkrétne A., C., V.. C.),

že vnímali postup žalovanej v podobe organizačnej zmeny a následného prepustenia žalobkyne a
jej kolegyne Mgr. Z. (R.ej) ako postih za iniciovanie odborných pripomienok. Zároveň dosvedčili, že
podpisom pod odborné pripomienky sa stali pre žalovanú taktiež nepohodlnými, resp. sa "pridali na
tú zlú stranu", čo sa následne prejavilo rôznymi formami diskriminačného správania sa žalovanej k
nim (absurdné upozornenia na údajné porušovanie pracovnej disciplíny; kladenie úloh nesúvisiacich s

pracovnounáplňou;spochybňovaniedôvodnostidočasnejpracovnejneschopnosti;overovanieodbornej
spôsobilosti takým spôsob, aby dotknutá zamestnankyňa žalovanej na skúškach odbornej spôsobilosti
neuspela; hľadanie akýchkoľvek chýb v ich práci; nadmerná kontrola pracovnej činnosti zo strany
priamych nadriadených v porovnaní s inými zamestnancami; ponižovanie a šikanovanie, ba aj fyzické
napadnutie svedkyne C.). Ak niektoré z dotknutých zamestnankýň žalovanej požiadali o preloženie

na iný organizačný útvar, nebolo im vyhovené. V prípade, ak dotknuté zamestnankyne žalovanej
podávali na správanie vedúcich zamestnancov sťažnosti, tieto sťažnosti boli vyhodnotené žalovanou
ako nedôvodné, resp. žalovaná na ne žiadnym spôsobom nereagovala. Výsledkom takéhoto správania
žalovanej k dotknutým zamestnankyniam bolo to, že tieto zamestnankyne (svedkyne) skončili pracovnýpomer u žalovanej výpoveďou zo strany zamestnanca, nakoľko sa pre ne stalo neznesiteľným pracovať
v takomto pracovnom prostredí žalovanej. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplynuli z ich svedeckých
výpovedí. Súd podotýka, že tieto dotknuté zamestnankyne žalovanej, v procesnom postavení svedkýň

v tomto civilnom procese, nemali dôvod nevypovedať pravdu, pretože z ich konania a správania
sa v rozhodnom čase je zrejmé, že sa proti praktikám žalovanej účinne bránili, či už podávaním
sťažností alebo reakciami na absurdné upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny. Pozornosti
súdu neuniklo, že zamestnanci žalovanej, ktorí pod pripomienky k vnútornému predpisu žalovanej
nepripojili svoje podpisy, alebo odmietli tieto pripomienky podpísať, alebo neboli vo veci pripomienok

nijako zainteresovaní; a preto nebol zo strany žalovanej žiaden dôvod, aby sa k nim žalovaná
správala diskriminujúco; vypovedali, že nemajú vedomosť, kto tieto pripomienky inicioval a fakticky si
nič nepamätajú. Preukázaným faktom je, že iniciatíva žalobkyne a jej kolegyne Z. (P. R.) presiahla
nielen vnútorné hranice žalovanej, t. j. hranice odboru opravných prostriedkov žalovanej a sekcie
dôchodkového poistenia žalovanej, ale aj vonkajšie hranice žalovanej, keďže vec bola aj medializovaná
aviackrátriešenávdozornejradežalovanej. Zosvedeckýchvýpovedítýchtozamestnancovžalovanejje

evidentné vyhovujúce správanie vedúcich zamestnancov na odbore opravných prostriedkov žalovanej,
resp. na sekcii dôchodkového poistenia žalovanej, vo vzťahu k ostatným zamestnancom, pričom títo
objektívne ani nemôžu mať priamu vedomosť o tom, ako konkrétne sa žalovaná správala k dotknutým
zamestnancom a aké konzekvencie toto jej správanie voči nim malo. V súvislosti so svedeckými
výpoveďami týchto svedkov zohral, podľa názoru súdu, významnú rolu psychologický aspekt, že títo

svedkovia sú stále v pracovanom pomere u žalovanej, a preto u nich mohla vyvstať dôvodná obava o
svoje pracované pozície v prípade ich iných výpovedí. Preto, ak by aj o správaní žalovanej voči žalobkyni
mali, či už priame alebo sprostredkované informácie, takéto by sa oprávnene (pod tlakom a strachom
zo straty zamestnania a s cieľom vyhnúť sa tomu, čo postihlo ich bývalé kolegyne, t. j. žalobkyňu a
ostatné dotknuté zamestnankyne), báli súdu poskytnúť v rámci svojich svedeckých výpovedí. Rozpor v

svedeckých výpovediach je však zrejmý z výsluchov svedkýň K., K.E. Q. I., ktoré si vzájomne protirečili.
Toto protirečenie, z ktorého vyplýva, že nevypovedali pravdu, je evidentné z toho, že svedkyňa K. Q. I. na
pojednávaní dňa 5. októbra 2015 svedčili o tom, že sa o predmete konania s nikým nerozprávali. Avšak
svedkyňa K. sa priznala, že sa o predmete konania rozprávala so svedkyňami K. Q. I.. Z tohto dôvodu
ich svedecké výpovede nespĺňajú kritérium hodnovernosti. Aj ďalšiu svedeckú výpoveď svedkyne O.

vyhodnotil súd ako nehodnovernú, čo preukázala aj žalobkyňa listinnými dôkazmi, resp. svedkyňou
tvrdené skutočnosti boli vyvrátené svedeckými výpoveďami iných osôb. Je zrejmé, že svedkyňa O. sa
pred svojou svedeckou výpoveďou oboznamovala s obsahom predmetného súdneho spisu, so žalobou,
ako aj s výpoveďami svedkov (zápisnicami z pojednávania). Táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice
z pojednávania zo dňa 27. októbra 2014. Je zjavné, že na svedkyňa O. bola na svoju svedeckú

výpoveďpripravovanásamotnoužalovanouvtomsmere,abyjejsvedeckávýpoveďzodpovedalaobrane
žalovanej v tomto spore.

23. Skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej iniciatívou je priama príčinná
súvislosť, resp. že jej nadbytočnosť je postih za predmetnú iniciatívu, nevyplynula iba zo svedeckých

výpovedí svedkýň Z. (P. R.), A., C., V. Q. C., ale taktiež z toho, že žalovaná sa snažila navodiť stav,
že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a Mgr. M. Z. (P. R.), ale aj ďalších zamestnancov,
ktorí s pripomienkami nemali nič spoločné, a preto neexistuje súvis medzi iniciatívou žalobkyne a jej
výpoveďou z pracovného pomeru u žalovanej. Toto zistenie je zjavné z vyjadrenia žalovanej k žalobe zo
6. februára 2014, doručeného súdu dňa 10. februára 2014 (strana 4, odsek druhý, veta posledná), kde

žalovaná vyslovene uviedla: "Tohto dôkazom je aj skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny došlo k
zníženiu počtu pracovných miest a v konečnom dôsledku k ukončeniu pracovného pomeru až so štyrmi
zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia a nielen s navrhovateľkou." Opakujúce sa tvrdenia
žalovanej, že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a M.. M. Z., potvrdzuje tiež vyjadrenie
žalovanej, konkrétne riaditeľa komunikačného odboru z roku 2013 (predložené na pojednávaní dňa 30.

marca 2015), ktorý zastupuje žalovanú v styku s médiami a je oprávnený na jej zastupovanie v tejto
oblasti, ktorý sa okrem iného vyjadril pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky, že: "S M. Z., ktorá tento
rok získala cenu Aliancie Fair-play Biela vrana, rozviazala Sociálna poisťovňa (SP) pracovný pomer z
organizačných dôvodov, a nie pre jej názor na odbornú problematiku. V reakcii na udelenie ocenenia to
pre TASR uviedol riaditeľ komunikačného odboru SP O. Z.. Z organizačných dôvodov v tejto sekcii, v

ktorej pani Vavrová pracovala, odišli aj ďalší traja zamestnanci." Táto skutočnosť zároveň vyplýva aj z
e-mailovej komunikácie medzi riaditeľom ľudských zdrojov a riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia
z 20. júna 2013. Listinnými dôkazmi preukazujúcimi opak a účelovosť konania žalovanej sú: Dohoda
o skončení pracovného pomeru s Mgr. Ž. bez uvedenia dôvodu a výpoveď Ing. K. z 23. apríla 2013.Za zistenia daných skutočností, možno prisvedčiť logickému záveru žalobkyne, že označením týchto
zamestnancov sa malo zo strany riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia navodiť, že organizačná
zmena vôbec nesmeruje len voči žalobkyni a jej kolegyni Mgr. M. Z. (P. R.), ale týka sa aj pána Ž.

Q. K.. Za dôvodný a na princípoch logiky postavený možno potom vyhodnotiť aj názor žalobkyne, že
takýmto konaním sa malo aj pred súdom navodiť, že organizačná zmena je skutočne reálna a štyria
zamestnanci sú nadbytoční. Takáto obrana žalovanej v spore nemôže nijako obstáť a dokonca v tejto
súvislosti bola žalovaná preukázateľne usvedčená žalobkyňou z klamstva, keďže O. Ž. Q. Q. O. K.Š. sa
nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať objektívne nemohli, pretože pán Ž. skončil pracovný

pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu a dohodu o skončení pracovného pomeru u žalovanej
podpísal ešte pred 20. júnom 2013. Súd považuje za žiaduce naviac poznamenať, že ak by bol naozaj
ukončený pracovný pomer s pánom Ž. z organizačných dôvodov, ako to tvrdí žalovaná, musela by
dohoda o skončení pracovného pomeru s ním obsahovať aj tento dôvod skončenia pracovného pomeru
dohodou z organizačných dôvodov, keďže táto povinnosť vyplýva žalovanej z ustanovenia § 60 ods. 2
Zákonníka práce. Čo sa týka skončenia pracovného pomeru pána K., bolo preukázané, že tento dal sám

výpoveď z pracovného pomeru dňa 23. apríla 2013.

24. Z uvedených zistení má súd za dostatočne preukázané, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo:
051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná pre jej

rozpor s dobrými mravmi so zreteľom na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Organizačná zmena z 20.
júna 2013 a následná výpoveď pre nadbytočnosť boli realizované tesne po tom, ako sa vypracovali
a iniciovali zo strany žalobkyne a Mgr. M. Z. (P. R.) pripomienky k vnútornému predpisu a situácia
sa v rámci sekcie dôchodkového poistenia vymkla z pod kontroly riadiacich zamestnancov. Žalobkyňa
sa stala pre žalovanú nepohodlnou, pretože bola jednou z hlavných iniciátoriek týchto pripomienok.

Súd mal z vykonaného dokazovania za náležite preukázané, že výpoveď svojím obsahom a účelom
odporuje Zákonníku práce, nakoľko sa úmyselným konaním žalovanej a jej riadiacich pracovníkov
formálne navodil stav že žalobkyňa s Mgr. M. Z. (P. R.) bola spolu s ďalšími dvoma zamestnancami
žalovanej prepustená z organizačných dôvodov, čo sa v konaní ukázalo ako nepravda. Súd mal tiež za
dostatočne preukázané, že prijatá organizačná zmena bola fiktívna s cieľom zbaviť sa nepohodlných

zamestnancov, pretože u žalovanej na sekcii dôchodkového poistenia nebol ku dňu prijatia organizačnej
zmeny (ku dňu 20. júnu 2013), a ani ku dňu účinnosti tejto organizačnej zmeny (ku dňu 1. septembra
2013), naplnený limit zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 781 zamestnancov. Z tohto zistenia
logicky vyplýva, že sa objektívne nemohol prepustením žalobkyne dosiahnuť stav zamestnancov vo
fyzických osobách na úrovni 777, pretože takýto počet zamestnancov vo fyzických osobách sa ku dňu

účinnosti organizačnej zmeny (ku dňu 1. septembra 2013) nedosiahol a ani nemohol dosiahnuť, nakoľko
počet zamestnancov vo fyzických osobách činil ku dňu 20. júnu 2013 iba 758 zamestnancov vo fyzických
osobách. Počet zamestnancov vo fyzických osobách v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej
od účinnosti organizačnej zmeny (od 1. septembra 2013), dokonca ani do 30. apríla 2014, nepresiahol
počet 777 zamestnancov vo fyzických osobách. Až k 30. júnu 2014 počet zamestnancov vo fyzických

osobách dosiahol stav 784. Tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov predložených žalobkyňou
na pojednávaní dňa 30. marca 2015 v súvislosti so svedeckou výpoveďou A. Š..

25. Súd ďalej konštatuje, že z výpovede žalovanej, ktorú dala žalobkyni pre nadbytočnosť vyplýva, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi pracovným miestom, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej

zmluvy (v jej prípade pracovná pozícia právnik) a rozhodnutím o organizačnej zmene z 20. júna 2013,
na ktoré sa odvoláva výpoveď z 1. júla 2013. Príčinná súvislosť je pritom hmotnoprávnou a materiálnou
podmienkou platnosti výpovede z organizačných dôvodov. Opodstatnenosť organizačnej zmeny, a tým
aj opodstatnenosť uplatneného výpovedného dôvodu, je tak nepreskúmateľná vo vzťahu k pracovnému
miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, čo robí výpoveď neplatnou aj z tohto dôvodu.

Súd zdôrazňuje, že nielen z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20. júna 2013 nevyplýva príčinná
súvislosť (t. j. aké pracovné miesta sa zrušujú, resp. pri akých pracovných miestach sa znižuje počet
zamestnancov), ale táto príčinná súvislosť absentuje aj v rozpise, resp. v tabuľke, predloženej žalovanou
k vyjadreniu zo 6. februára 2014. V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť aj na to, že zo svedeckej
výpovede riaditeľa odboru ľudských zdrojov z 30. marca 2015 vyplynulo, že systemizácia pracovných

miest neexistuje, čo znamená, že nie je vôbec zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej
štruktúre, boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary
na základe prijatej organizačnej zmeny z 20. júna 2013. Tieto zistenia svedčia v prospech argumentu
žalobkyne, že nie je daná príčinná súvislosť medzi konkrétnym pracovným miestom žalobkyne aorganizačnou zmenou, na ktorú sa odvoláva výpoveď pre nadbytočnosť. Za situácie, že žiadne
konkrétne pracovné miesta v určenom počte a štruktúre neboli rozpísané na jednotlivé organizačné
útvary vrátane odboru opravných prostriedkov a odboru metodiky dôchodkového poistenia, mohlo

dochádzať, a zjavne aj došlo, k tomu, že nadbytoční zamestnanci na odbore opravných prostriedkov
a na odbore metodiky dôchodkového poistenia sa určovali svojvoľne a účelovo v situácií, keď počet
zamestnancov vo fyzických osobách bol k 20. júnu 2013 len 758 a nie 781 vo fyzických osobách. Vo
svetle zistených skutočností je možné konštatovať, že sa určovali účelovo preto, aby sa navodil stav, že
organizačná zmena nie je namierená len proti žalobkyni a M.. M. Z.. Ďalším z dôkazov preukazujúcim

účelovosť konania žalovanej je aj tá skutočnosť, že sa určoval nadbytočný zamestnanec na odbore
metodiky dôchodkového poistenia, pričom sa tam preukázateľne prijímal od 1. júla 2013 Mgr. B. Ž.. Toto
logicky vyvracia obranu žalovanej postavenú na argumente, že dôvodom prepúšťania zamestnancov
na odbore opravných prostriedkov bolo to, že počet zamestnancov vo fyzických osobách presahoval
limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách o troch. Pričom na odbore metodiky dôchodkového
poistenia a ani na odbore zahraničných agend takto žalovanou obhajovaná "logika" už neplatila. Na

odbore zahraničných agend, na ktorom počet zamestnancov vo fyzických osobách presahoval určený
limit, sa paradoxne neurčoval nadbytočný zamestnanec. Vo vzťahu k týmto zisteniam odkazuje súd
na judikát uverejneného pod číslo 26 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2009, konkrétne sa jedná o Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. januára 2009, sp. zn. 3Cdo 33/2008, z ktorého právnej vety vyplýva, že v

prípade posudzovania dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť treba vychádzať z
obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by
robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Ak z
dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto, môže dať výpoveď
z tohto dôvodu iba zamestnancovi na zrušenom pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi,

ktorého pracovného miesta sa písomné rozhodnutie vyslovene netýka. Aplikáciou zistených skutočností
v tomto spore na daný judikát možno jednoznačne dospieť k záveru, že z rozhodnutia o organizačnej
zmene z 20. júna 2013, a ani z rozpisu, na ktorý sa žalovaná v rámci svojej obrany v spore odvoláva,
nevyplýva, že bola zrušená, resp. bol znížený počet právnikov na odbore opravných prostriedkov v
rámcisekciedôchodkovéhopoistenia.Takistoztýchtolistinnýchdôkazovnevyplývaanito,aképracovné

miesto sa zrušovalo na odbore metodiky dôchodkového poistenia. Dôvodnou je preto argumentácia
žalobkyne, že iba konkrétne rozhodnutie umožňuje zistenie, že výpoveď daná zamestnancovi pre
nadbytočnosť je v priamom súvise s rozhodnutím o organizačnej zmene a že sa nejedná o bianko
rozhodnutie s cieľom vyvíjať nátlak na zamestnancov pod hrozbou výpovede z organizačných dôvodov;
ako aj jej ďalšia argumentácia, že v danom prípade neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý

je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie
zamestnávateľa (žalovanej) preskúmavať, pretože zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca
rozhoduje zamestnávateľ, sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta alebo
určitého počtu pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom pracovnom
mieste. Súhlasne s názorom žalobkyne, aj súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej o organizačnej

zmene z 20. júna 2013 je formulované nekonkrétne a navodzuje stav, akoby boli nadbytoční všetci
zamestnanci na sekcii dôchodkového poistenia, čo možno označiť za absurdné a zároveň potvrdzujúce
účelové konanie žalovanej vzhľadom na okolnosti, za ktorých bolo vydané, naviac s poukazom na to, že
evidenčnýstavzamestnancovvofyzickýchosobáchbolstálenižší,akobolajzníženýzáväznýlimitpočtu
zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia vo fyzických osobách zo 781 na 777, čím nebola daná

nadbytočnosť žiadneho zamestnanca na sekcii, a už vôbec nie nadbytočnosť žalobkyne. Rozhodnutím
žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013 sa síce formálne deklarovala potreba zníženia počtu
zamestnancov, ale bez toho, aby bolo zrejmé, aké konkrétne pracovné miesto, resp. pracovné miesta,
sa zrušujú, alebo na akom pracovnom zaradení sa znižuje počet zamestnancov. Keďže z rozhodnutia
žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013, nie je zrejmé, do ako miery sa žalobkyne týkala

organizačná zmena, na ktorú sa odvoláva Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 1. júla 2013, daná
žalovanou žalobkyni, možno uzavrieť, že sa nejednalo o kvalifikovane uskutočnenú organizačnú zmenu,
ale o účelové konanie žalovanej pri prepúšťaní žalobkyne.

26.SúdvzhliadolakoďalšídôvodneplatnostiVýpovedezpracovnéhopomeručíslo:051/2013-49zodňa

26. júna 2013, doručenej žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, aj to, že žalovaná neponúkla žalobkyni vhodnú
prácu. Pracovná pozícia ponúknutá žalobkyni žalovanou na odbore dávkovej prevádzky nebola vhodnou
pracovnou pozíciou z hľadiska rešpektovania kritérií vymedzených v ustanovení § 55 Zákonníka prácev znení účinnom v rozhodnom čase. Súd prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že sa opätovne jednalo
o účelové konanie, resp. o konanie, ktoré má formálne navodiť splnenie zákonnej povinnosti bez
naplnenia obsahovej stránky ponukovej povinnosti, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že výkon práce na odbore dávkovej prevádzky spočíval vo výkone pomocných prác, čo znamenalo
nosenie spisov a manipulovanie so spismi, čo zvládne aj osoba s ukončenou povinnou školskou
dochádzkou.Tátožalovanouponúkaná"vhodná"prácavôbecnespĺňalaZákonníkomprácevyžadované
kritérium vhodnosti so zreteľom na schopnosti žalobkyne, ktorými v tom čase disponovala, vzhľadom
na dosiahnutý stupeň jej vzdelania a 15 ročnú odbornú právnickú prax na pozícii právnika. Z tabuliek

predložených v tomto spore samotnou žalovanou je pritom zjavné, že odbor dôchodkových dávok
disponoval voľnými pracovnými miestami. Skutočnosť, že na sekcii dôchodkového poistenia boli k
dispozícii voľné pracovné miesta, vyplýva nielen z tabuliek predložených žalovanou k jej vyjadreniam zo
6. februára 2014, z 24. júna 2014 a z 28. augusta 2014 v spore vedenom s Mgr. M. Z., ale aj z prijímania
zamestnancov na odbor dôchodkových dávok ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, tzn. po 31. auguste
2013. Na odbor dôchodkových dávok boli preukázateľne prijímaní úplne noví zamestnanci na pracovnú

pozíciu dávkový referent. Tieto skutočnosti sa diali aj do účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene.
Žalovanápreukázateľneprijímalanaodbordôchodkovýchdávokčleniacisanaoddeleniadôchodkových
dávok, nových zamestnancov nie z dôvodu, že sa držali miesta pre zamestnancov na materskej
dovolenke, ako to vo svojej svedeckej výpovedi uviedol svedok Šprto, ale z dôvodu, že na týchto
oddeleniach nebol dosiahnutý limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách. Pri odpovedi na otázku,

či bolo na odbore zahraničných agend vytvorené pracovné miesto, sám potvrdil, že tomu tak nebolo,
ak vychádza z predložených tabuliek, pretože limit bol dosiahnutý. Z týchto zistení jasne vyplýva, že ak
počet zamestnancov vo fyzických osobách bol nižší ako určený záväzný limit, oprávňovalo to žalovanú
prijímať zamestnancov na predmetný organizačný útvar. Tieto závery sú zrejmé z rozpisov predložených
žalovanou a z výpisu z informačného systému, ktorý preukazuje prístupové práva používateľov, tzn.

prístupové práva do informačného systému žalovanej, ktoré sa zabezpečujú pre nových zamestnancov,
ktorí boli prijatí na pozíciu dávkový referent. V tomto kontexte je potrebné poukázať na skutočnosti
vyplývajúce z týchto listinných dôkazov, že napríklad na oddelení dôchodkových dávok I (111) prijatý
nový zamestnanec od 1. júla 2013, počet zamestnancov na materskej dovolenke sa pritom vôbec
nezmenil (6-6), počet zamestnancov vo fyzických osobách sa od júla 2013 zvýšil z dôvodu prijatia

nového zamestnanca na 56, stále však nebol dosiahnutý limit počtu zamestnancov na 57; na oddelení
dôchodkových dávok II (112) zamestnankyňa žalovanej pani P. odišla na materskú dovolenku, znížil sa
počet zamestnancov o jedného vo fyzických osobách, od 1. septembra 2013 preukázateľne prijatí noví
traja zamestnanci (pani Q., O. C., pani Z.), pričom táto skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom
prístupových práv používateľov, že na sekciu boli prijímaní na pozíciu dávkových referentov, čím sa

dosiahol limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách na 53; na oddelení dôchodkových dávok IV
(114) sa počet zamestnancov na materskej dovolenke zmenil tým, že sa zvýšil na 54 vo fyzických
osobách z dôvodu, že pani W. sa vrátila do práce z materskej dovolenky, a súčasne bol prijatý na
oddelenie minimálne jeden nový zamestnanec (pani C. M.) na pozíciu dávkového referenta, čím sa
naplnil limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách na 55; na oddelení dôchodkových dávok VI (116)

sa počet zamestnancov zmenil (5-6). Pani I. nastúpila na materskú dovolenku, čím sa znížil evidenčný
počet zamestnancov, od 1. septembra 2013 však boli prijaté ďalšie tri nové zamestnankyne dávkové
referentky (pani Mgr. Y., O. A., O. M.. G.), pričom táto skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom
prístupových práv používateľov; na oddelení dôchodkových dávok VII (117) od 16. septembra 2013
prijaté na odbor dôchodkových dávok na pozíciu dávkový referent pani Q. C. Q. O. V. G. A., pričom táto

skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom prístupových práv používateľov. Súd ďalej konštatuje, že
žalobkyňa preukázala splnenie odbornej spôsobilosti na výkon práce na odbore dôchodkových dávok,
čo je zrejmé aj z príkazu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 20/2012 z 22. augusta 2012, podľa
ktorého odborná spôsobilosť zamestnanca na pracovnej pozícií právnik musí dosahovať vyššiu úroveň
akouzamestnancanapracovnejpozíciídávkovýreferent,čojezjavnézčlánku6ods.4a5tohtopríkazu.

Popritom, u žalobkyne nebol dôvod absolvovať ani odbornú udržiavaciu prípravu, pretože vykonávala
pracovnú činnosť v sekcii dôchodkového poistenia v rámci odboru opravných prostriedkov. Táto
požiadavka sa vzťahuje na zamestnancov, ktorí nevykonávali v sekcií dôchodkového poistenia činnosť,
na ktorú sa vyžaduje odborná spôsobilosť, čo nebol prípad žalobkyne. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že žalovaná neponúkla v rámci ponukového konania žalobkyni prácu dávkového referenta

na odbore dôchodkových dávok odo dňa účinnosti organizačnej zmeny t. j. od 1. septembra 2013,
hoci na tento odbor preukázateľne prijímala nových zamestnancov a disponovala na tomto odbore
voľnými pracovnými miestami. Takisto si žalovaná nesplnila ponukovú povinnosť tým, že neponúkla
žalobkyni pracovné miesto na odbore dôchodkových dávok, a to na zastupovanie počas materskej arodičovskej dovolenky. Na materskej dovolenke alebo rodičovskej dovolenke bolo 74 zamestnankýň a
niektoré zamestnankyne (pani P., O. I.) nastupovali na materskú dovolenku v priebehu júla a augusta
2013, čo muselo byť žalovanej vopred známe, keďže zamestnankyňa oznamujeme tehotenstvo

zamestnávateľovi spravidla v prvom trimestri tehotenstva. V období ponukového konania žalovaná
neponúkla žalobkyni ani pracovné miesta na sekcii ekonomiky, na ktorej sa vytvorili pracovné miesta s
účinnosťou od 1. septembra 2013. Z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé, že žalovaná neponúkla
žalobkyni pracovné miesto právnika oddelenia opravných prostriedkov odboru výberu poistného, a ani
nepreukázala súdu pracovnú zmluvu preukazujúcu obsadenie tohto pracovného miesta. Súd je tohto

názoru, že vhodné pracovné miesto na účely ponukového konania podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce
je aj pracovné miesto, ktoré sa vytvára ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, v súvislosti s ktorou sa
zamestnanec stáva nadbytočný, resp. k miestu, ktoré bude voľné v dohľadnej dobe (uvedený záver
rezultuje aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 4897/2009 zo dňa 11. marca
2011).

27. Súd napokon uznal za dôvod neplatnosti Výpovede z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49
zo dňa 26. júna 2013, doručenej žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, aj tú skutočnosť, že nebola
prerokovaná odborovou organizáciou žalovanej. Ak je totiž táto výpoveď datovaná, t. j. vyhotovená
dňa 26. júna 2013, a žalobkyni bola doručená dňa 1. júla 2013, čo nebolo medzi stranami sporné,

logicky nemohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dna 20. júna 2013. Toto
zistenie svedčí o tom, že odborová organizácia žalovanej predmetnú výpoveď vôbec neprerokovala.
Podľa citovaného ustanovenia § 74 v spojení s citovaným ustanovením § 17 ods. 2 Zákonníka
práce v znení účinnom v rozhodnom čase, predmetom prerokovania je konkrétny právny úkon, t. j.
konkrétna výpoveď so všetkými obsahovými náležitosťami týkajúcimi sa konkrétneho zamestnanca.

Výpoveď, ktorá bola vyhotovená dňa 26. júna 2013 mohla byť predmetom prerokovania odborovej
organizácie žalovanej najskôr v deň jej vyhotovenia, čiže najskôr dňa 26. júna 2013, a nie o šesť
dní skôr, t. j. dňa 20. júna 2013, ktorý dátum je uvedený ako dátum prerokovania výpovede z
pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnankýň odboru opravných prostriedkov JUDr. N.
A. Q. M.. M. R., na listinnom dôkaze "Prerokovanie výpovedí z pracovného pomeru" zo dňa 25.

júna 2013 adresovanom Výborom ZO OZPPaP Sociálnej poisťovne pánovi JUDr. B. Š., poverenému
výkonom riaditeľa odboru ľudských zdrojov. Tento listinný dôkaz bol predložený žalovanou spolu s
jej písomným vyjadrením k žalobe. Nakoľko objektívne nemohlo dôjsť k prerokovaniu tejto výpovede
odborovou organizáciou žalovanej, robí ju, existencia tejto skutočnosti, neplatnou. Súd, na doplnenie
preukázateľnosti neplatnosti výpovede z tohto dôvodu, poukazuje osobitne na svedeckú výpoveď

predsedníčky odborovej organizácie žalovanej, pani C., ktorá na otázku, akých pracovných miest sa
týkala organizačná zmena, nevedela odpovedať, z čoho možno vyvodiť jej nevedomosť o tom, čo 20.
júna 2013 prerokovávala.

28. Dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči žalobkyni je aj tá skutočnosť, že po účinnosti

rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, t. j. po 1. septembri 2013, bola žalobkyni naďalej
prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom rozsahu, ako pred účinnosťou organizačnej
zmeny. Od 1. septembra 2013 bola žalobkyňa, podľa tvrdenia žalovanej, nadbytočná. Prideľovanie
práce žalobkyni po 31. auguste 2013 bolo preukázané listinnými dôkazmi - emailovou komunikáciu
zo 14. októbra 2013 medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou, a svedeckými výpoveďami T. Y.

Q. N. K., pričom sa jednalo o svedkyne navrhnuté žalovanou. Na margo tohto je žiaduce ozrejmiť,
že nadbytočnosť nie je iba formálny stav, ale aj faktický stav vo vzťahu ku konkrétnemu pracovnému
miestu, ktoré ak bolo reálne rušené ku dňu účinnosti organizačnej zmeny a účinnosť organizačnej
zmeny predchádzala dňu skončeniu pracovného pomeru žalobkyne, ktorej bola daná výpoveď pre
nadbytočnosť, nie je potom objektívne možné, aby žalobkyni bola prideľovaná práca podľa pracovnej

zmluvy po 31. auguste 2013, pretože pracovné miesto žalobkyne, ktoré zodpovedá druhu práce
dohodnutého v pracovnej zmluve, už neexistovalo, resp. prestalo existovať. V tomto kontexte treba
prisvedčiť názoru žalobkyne, že ak žalovaná myslela vážne prepustenie žalobkyne, tak žalobkyňa mala
byť na prekážke v práci podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom
čase, čo sa nestalo. Takýmto konaním žalovanej samotná žalovaná vlastne dosvedčila, že nadbytočnosť

vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, neexistuje ani
reálne, čo robí výpoveď rovnako neplatnou, ako ju robí neplatnou už deklarovaná neexistencia príčinnej
súvislosti medzi pracovným miestom žalobkyne a rozhodnutím žalovanej o organizačnej zmene z 20.
júna 2013, na ktorú sa odvoláva výpoveď z pracovného pomeru.29. Záverom súd konštatuje, že dostatočným dôkazom preukazujúcim žalobkyňou tvrdenú skutočnosť,
že sa jej chcela žalovaná zbaviť, je aj to, že žalovaná nepristúpila k mimosúdnemu vyriešeniu veci, aj

tým že by žalobkyňu zaradila späť na pôvodné pracovné miesto v čase trvania pracovného pomeru,
ktoré sa uvoľnilo odchodom pani A. V.. Žalovaná radšej uprednostnila prijatie nového zamestnanca ako
žalobkyňu. Toto konanie žalovanej svedčí o tom, že organizačná zmena žalovanej postrádala akúkoľvek
efektívnosť, racionálnosť a hospodárnosť, a jej hlavným cieľom bolo zbavenie sa nepohodlných
zamestnancov. Podstatným v tejto súvislosti je taktiež zistenie, že žalovaná mala vedomosť v čase

plynutia výpovednej doby žalobkyne, t. j. od 25. októbra 2013, kedy p. A. V. neuspela v skúške odbornej
spôsobilostinavýkonprácenaodboreopravnýchprostriedkov,žeod1.januára2014sauvoľnípracovné
miesto z dôvodu skončenia pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú s pani A. V., ktorá nezískala
odbornú spôsobilosť na výkon práce na odbore opravných prostriedkov.

30. Zo všetkých uvedených dôvodov mal súd za preukázanú dôvodnosť žaloby v časti požadovaného

určenia, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni
dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom
v rozhodnom čase, je neplatná. Súd preto žalobe v tejto časti vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené
v prvom výroku enunciátu tohto rozsudku, v ktorom určil, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo:
051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni

podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom
čase, je neplatná.

31. Súd nevzhliadol dôvodnosť žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u
žalovanej naďalej trvá. Súd mal za to, že určením, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49

zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1
písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná (prvý
výrok enunciátu tohto rozsudku), sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou dostal do
stavu pred daním Výpovede z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručenej
žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.

z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. do stavu k 25. júnu 2013). Týmto súd vyriešil
otázku právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností v prospech žalobkyne, čím došlo k odstráneniu
právnej neistoty, preto podľa názoru súdu, žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle §
137 písm. c) CSP aj na určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Z tohto dôvodu
preto súd v druhom výroku enunciátu tohto rozsudku žalobu vo zvyšku zamietol.

32.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolsúdvtreťomvýrokuenunciáturozsudkupodľa§255ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Žalobkyňa mala vo veci neúspech len v časti, v ktorej súd žalobu zamietol ako nedôvodnú (v
časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá). Nakoľko mala
žalobkyňa úspech v časti požadovaného určenia, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49
zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods.

1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná,
pričom dôvodom zamietnutia žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne
u žalovanej naďalej trvá, bolo iba to, že keďže určením, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo:
051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni
podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom

čase, je neplatná (prvý výrok enunciátu tohto rozsudku), sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou
a žalovanou dostal do stavu pred daním tejto výpovede z pracovného pomeru (t. j. do stavu k 25. júnu
2013), a preto žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP aj na
určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá; súd jej priznal plnú náhradu trov konania.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.33. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.

Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

34. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby súd nerozhodol podľa § 2 ods. 2 veta prvá

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon č. 71/1992 Zb."), nakoľko žalovaná je osobne oslobodená od poplatku v
zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.

Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb., ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho
žalobealebonávrhuvyhovel,zaplatípodľavýsledkukonaniapoplatokalebojehopomernúčasťžalovaný

alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., od poplatku sú oslobodení: a) Slovenská republika,
štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, právnická osoba vykonávajúca konsolidáciu

pohľadávok verejného sektora, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva
v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa.

Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb., od poplatku sú oslobodení: d) žalobca v konaní o
náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného
skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.

Keďže na žalobkyňu sa v tomto pracovnoprávnom spore vzťahuje osobné oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb., a súd jej žalobe

vyhovel, prešla povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa výsledku konania na neúspešnú
žalovanú v súlade s citovaným ustanovením § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. Nakoľko je však
aj neúspešná žalovaná od poplatku osobne oslobodená podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a) zákona č. 71/1992 Zb., súd nemohol uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby,
pretože to explicitne vylučuje citované ustanovenie § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb.

Poučenie:

Proti prvému a druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je
prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).

Protitretiemuvýrokutohtorozsudku,ktorýmsúdrozhodolonárokunanáhradutrovkonania, jeprípustné

odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§
362 ods. 2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a
ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/

(§ 363 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie

(§ 366 CSP).