Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20Csp/38/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417203199
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6417203199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: A. Z.,

H.. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom bytom T. XXX/X H. C., doručovacia adresa Š. XX, C., v konaní
zastúpený Občianskym združením Centrum správnej pomoci Galanta, so sídlom Staničná 1702/10,
Galanta, IČO: 51 412 802, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, IČO: 00 151 653, v konaní právne zastúpený Advokátska kancelária Mária Grochová a
partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, v konaní o
určenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadal žalobca určiť, že úver zo zmluvy č. 5030765306 je bezúročný a bez
poplatkov a súčasne žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 199,- Eur z titulu bezdôvodného
obohatenia. Žalobu zdôvodnil tým, že ako spotrebiteľ uzavrel so žalovaným dňa 12.09.2012 zmluvu o
splátkovom úvere, ktorá však s ním nebola individuálne dojednaná, všeobecné obchodné podmienky
nečítal, lebo mu neboli poskytnuté, nepoznal čo sú neprijateľné zmluvné podmienky a zmluvné
podmienky majúce takýto charakter v uzavretej zmluve mu boli zatajené. Konkrétne poukázal na to, že

takými sú dojednania o jednostrannej zmene zmluvných podmienok, rozhodcovská doložka, poplatok
za upomienku a dohodnutý zmluvný režim Obchodného zákonníka. Tvrdil, že zmluva neobsahuje údaj
o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom splátkový kalendár k zmluve
neexistuje, RPMN je vypočítaná nesprávne a preto je úver bezúročný a bezpoplatkov.

2. Žalovaný sa vo svojich písomných vyjadreniach a ústnom prednese na pojednávaní bránil okrem (z
opatrnosti) vznesenej námietky premlčania tým, že žalobcom požadované určenie právnej skutočnosti

(bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) je z procesného hľadiska neprípustné, lebo v zmysle § 137
písm. d) CSP niet osobitnej právnej normy, ktorá by možnosť takéhoto určenia pripúšťala. Ohľadne
žalobcom požadovanej sumy 199,- Eur z titulu bezdôvodného obohatenia celý čas namietal, že žalobca
nedostatočne skutkovo vymedzil tento svoj nárok a preto by mal súd žalobu odmietnuť.

3. Súd súhlasí so žalovaným, že žaloba ako podanie vo veci samej podľa § 123 ods. 2 CSP má v zmysle
§ 132 ods. 1 CSP (okrem iného) obsahovať aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, no

podľa § 129 ods. 3 CSP možno po príslušnej výzve odmietnuť len takú žalobu, z ktorej nie je zrejmé,
čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, prípadne je neúplná alebo nezrozumiteľná. V prejednávanej veci
však tieto chyby žaloba podaná žalobcom nemala a preto nebol dôvod na odstraňovanie vád a jej
prípadné odmietnutie. Podľa názoru súdu žalovaný nedostatočne rozlišuje medzi náležitosťami žalobya skutkovými tvrdeniami, ktoré má strana predniesť, aby bolo možné žalovaný nárok hmotnoprávne
kvalifikovať podľa príslušnej právnej normy. Potom je faktom, že ohľadne žalovaného bezdôvodného
obohatenia ani súdu nebolo z obsahu inak prejednateľnej žaloby žalobcu zrejmé, ako dospel k výpočtu

žalovanej sumy (toto totiž žalobca neuviedol) a preto súd postupoval podľa § 150 ods. 2 CSP a písomne
vyzval žalobcu (dňa 03.05.2018 a 18.06.2018) na doplnenie skutkových tvrdení v tomto smere. Na to
žalobca nereagoval.

4. Na pojednávaní potom na opätovnú výzvu súdu žalobca cestou svojej zástupkyne konkretizoval,

že žalovaná suma 199,- Eur predstavuje rozdiel medzi sumou 8.743,42 Eur, ktorú už na predmetný
úver zaplatil a sumou 8.544,42 Eur, na ktorú má žalovaný podľa žalobcu nárok ku dňu podania žaloby
vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

5. I keď tento procesný postup zástupca žalovaného na pojednávaní namietal, tak súd odôvodňuje
svoj postup tým, že v súdenej veci sa jednalo o spotrebiteľský spor podľa § 290 CSP medzi žalobcom

ako spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“) a žalovaným ako dodávateľom
(§ 52 ods. 3 OZ) a v takýchto typoch sporov platí ust. § 296 CSP, podľa ktorého spotrebiteľ môže
predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
vyhláseniarozhodnutiavovecisamej,pričomustanoveniaosudcovskejkoncentráciikonaniaazákonnej
koncentrácii konania sa nepoužijú. Z toho vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ bol oprávnený aj v

tomto štádiu konania uviesť relevantné skutkové tvrdenie ohľadne spôsobu výpočtu žalovanej sumy a
súd to bol povinný akceptovať, lebo v spotrebiteľskom spore sa neuplatňuje sudcovská ani zákonná
koncentrácia konania, ktoré by umožňovali súdu na takéto doplnenie skutkových okolností neprihliadať.

6. Na pojednávaní potom žalobca cestou zástupkyne (v rámci záverečnej reči) rozšíril žalobu aj o

určenie, že predmetná zmluva č. 5030765306 je neplatná. Túto zmenu žaloby (ako návrh, ktorým sa
rozširuje uplatnené právo podľa § 140 ods. 1CSP) súd nepripustil s poukazom na ust. § 143 ods. 1
CSP, pretože výsledky dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o takto zmenenej
žalobe. Zástupkyňa žalobcu totiž až v záverečnej reči uviedla, že má za to, že (žalobca) „bol podľa
§ 49a Občianskeho zákonníka uvedený do omylu dodávateľom - bankou“ a tiež, že vzhľadom na

množstvo neprijateľných podmienok je zmluva ako celok neudržateľná a neplatná. Dovtedy ale žiadne
tvrdenie ohľadne neplatnosti zmluvy zo strany žalobcu predostreté nebolo, preto žiadne dokazovanie
sa v tomto smere nevykonávalo, keďže žalobca žiadal vysloviť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a
zaplatiť sumu 199,- Eur a teda nebol podklad na konanie o zmenenej (rozšírenej) žalobe. Odhliadnuc
od toho, že požiadavka na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z logického hľadiska vylučuje

(úspešnú) žiadosť o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, ktorou bol tento istý úver poskytnutý (lebo
bezúročný a bezpoplatkový môže byť úver len v prípade platnosti úverovej zmluvy a zasa naopak, ak
je úverová zmluva neplatná, nemôže byť úver bezúročný a bezpoplatkový), ust. § 49a OZ upravuje
relatívnuneplatnosť,ktorejsatrebarelevantnýmspôsobomdovolaťsuvedenímkonkrétnychskutkových
okolností a tieto žalobcom v spore špecifikované neboli (v čom konkrétne mal byť uvedený do omylu).

7. Súd ešte dodáva, že nerozhodoval o zmene žaloby (ako na to poukazoval právny zástupca
žalovaného) vo vzťahu k vyjadreniu zástupkyne žalobcu ohľadne vyslovenia označených zmluvných
ustanovení ako neprijateľných zmluvných podmienok, pretože v tejto časti podľa súdu o žiadnu zmenu
žaloby nešlo. Už totiž v podanej žalobe poukazoval žalobca na (vtedy už neúčinný) § 153 ods. 3 OSP,

podľaktoréhosúdmôževrozsudku,ktorýsatýkasporuzospotrebiteľskejzmluvy,ajbeznávrhuvysloviť,
že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Tým žalobca
podľa súdu nežiadal, aby samotným predmetom konania bolo vyslovenie neprijateľnosti označených
zmluvných podmienok, lebo žalobný petit vymedzil jednoznačne na strane 7 žaloby (to isté uviedol aj
vo svojom vyjadrení zo dňa 01.07.2017 na č.l. 50 a nasl. spisu) ako určovací návrh na bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru a na zaplatenie sumy 199,- Eur, čím len sledoval, aby súd takto bez návrhu
postupoval a vyslovil neprijateľnosť zmluvných podmienok a tak v tomto kontexte treba chápať aj
vyjadrenie zástupkyne žalobcu na pojednávaní - že teda podľa žalobcu ide o neprijateľné zmluvné
podmienky a súd ich má konštatovať vo výroku rozsudku (podľa terajšej úpravy § 298 CSP).

8. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov (nakoľko žalovaný žiadne nepredložil ani
neoznačil trvajúc na tom, že súd vôbec nemá o žalobe meritórne konať ale ju odmietnuť) mal súd
preukázané, že žalobca ako dlžník uzavrel dňa 19.07.2012 (nie ako bolo tvrdené v žalobe, že to bolo dňa
12.09.2012) so žalovaným ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. 5030765306. Jej predmetombolo poskytnutie spotrebiteľského úveru (ako to vyplýva aj zo súvisiaceho žalobcom podpísaného
formulára štandardných európskych informácií na č.l. 15 a nasl. spisu) žalobcovi vo výške 12.500,-
Eur, ktorý sa zaviazal vrátiť v 79 mesačných splátkach po 237,86 Eur so splatnosťou prvej splátky dňa

12.09.2012 s tým, že ďalšie splátky boli splatné 12. dňa v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť
úveru bola v zmluve uvedená na deň 12.03.2019, výška úrokovej sadzby fixná 9,90 % ročne, RPMN
11,69 %, priemerná RPMN 12,55 % a celková čiastka spojená s úverom 17.818,21 Eur. Súčasne sa
žalobca v zmluve zaviazal uhradiť poplatok za správu úveru vo výške 2,99 Eur mesačne, poplatok za
poistenie k úveru vo výške 12,40 Eur mesačne a spracovateľský poplatok v sume 239,- Eur.

9. Z hľadiska právneho posúdenia predmetnej zmluvy o splátkovom úvere je nepochybné, že ide
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, teda o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ktorý v § 1 ods. 2 stanovuje,
že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Žalobca mal pri uzavretí zmluvy postavenie spotrebiteľa podľa § 2
písm. a) cit. zákona a žalovaný postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit. zákona, pričom
podľa § 2 písm. d) cit. zákona sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

10. Súčasne ako už bolo uvedené, išlo o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorý stanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalovaný pri jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa

a žalobca v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je
dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

11. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, možno žalobou požadovať, aby sa rozhodlo o
určení či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý netreba preukazovať ak
vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku platí, že žalobou tiež
možno požadovať rozhodnutie o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

12. V situácii kedy mal súd za preukázané uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobcom ako
spotrebiteľom a tento ešte neuhradil celú istinu poskytnutého úveru (čo nebolo v konaní sporným), mal
žalobca naliehavý právny záujem na podanej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP, lebo tento vyplýva z
osobitného právneho predpisu. Týmto je § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch (ktorý je účinný

od 01.01.2018) stanovujúci, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Podľa súdu žalobcom podaná žaloba má totiž určovací charakter v zmysle § 137 písm. c) CSP,
nakoľko inými slovami vyjadruje v podstate určenie, že žalovaný nemá nárok na úrok a poplatky z
uzavretej úverovej zmluvy (žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zasa žalobou

podľa § 137 písm. d) CSP, lebo v takom prípade ide o určenie subjektívnej právnej skutočnosti, ktorou
zmluva o spotrebiteľskom úvere je). Ust. § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch je síce účinné
až od 01.01.2018 a teda nebolo ešte účinné v čase podania žaloby, no nakoľko prechodné ustanovenia
k tejto novele absentujú a ide o právnu normu procesného charakteru, tak ju bolo potrebné aplikovať
aj v čase rozhodovania súdu.

13. Súd potom z hľadiska vecnej stránky preskúmal stranami v písomnej forme uzavretú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a dospel k záveru, že obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v takej
podobe, že umožňovali žalobcovi ako spotrebiteľovi ľahko posúdiť rozsah svojho záväzku, pretože
jednotlivé ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch obsiahnuté v jeho § 9 ods.

2 pojednávajúcom o náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy) je treba vykladať v nadväznosti na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EU (najmä prípad č.
C-42/15), či Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018).
Konkrétne zmluva obsahuje určenie, že ide o splátkový úver, riadne označuje žalobcu ako spotrebiteľaa žalovaného ako veriteľa, obsahuje dobu trvania zmluvy aj výšku úveru, úrokovú sadzbu a podmienky
jej uplatňovania, RPMN a celkovú čiastku, ktorú treba zaplatiť, výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a poplatkov a tiež priemernú hodnotu RPMN, teda všetky náležitosti, ktorých absencia v zmluve

inak spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd na tomto mieste pritom zdôrazňuje, že táto sankcia nemá byť pravidlom
ale výnimkou v tých prípadoch, kedy zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti, ktorých
absencia je spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a do takej
situácie sa žalobca uzavretím zmluvy nedostal.

14. Zmluva pre žalobcu ako spotrebiteľa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností určuje, úver s
akými parametrami si od žalovaného zobral, inak povedané, žalobca nemohol mať z obsahu úverovej
zmluvyžiadnepochybnostiakývýhodnýavakejvýškeúvermužalovanýposkytolazaakýchpodmienok
je povinný ho žalobca vrátiť. Preto súdu vôbec nie je zrejmé, v čom mala byť podľa žalobcu cena úveru
neurčitá, pokiaľ táto určuje úrokovú sadzbu ako „cenu“ poskytnutých peňazí.

15. Zmluva konkrétne určuje aj žalobcom vytýkanú splatnosť splátok (tak prvej aj ostatných splátok
vrátane poslednej) úveru k 12. dňu v mesiaci (kedy sú podľa čl. I. bodu 6 zmluvy splatné aj úroky a
poplatky) s tým, že aj aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. uvádzané rozhodnutie sp. zn. 3
Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018) uvádza, že zmluva nemusí samostatne rozčleňovať splátky istiny,

úrokov a iných poplatkov. Tieto sú pritom prehľadne uvedené v zmluve. Pokiaľ sa týka RPMN v zmluve,
tak súd prepočtom nezistil, že by bola vypočítaná nesprávne, pričom ani sám žalobca neuviedol, aká je
podľa neho správna výška RPMN a ako ju vlastne určil. Do RPMN podľa súdu nebolo možné započítať
poistenie, lebo zo samotným žalobcom podpísaného formulára štandardných európskych informácií o
spotrebiteľskom úvere (č.l. 16 spisu) je zrejmé, že uzavretie poistenia povinným pre poskytnutie úveru

nebolo (žalobca opak nepreukázal).

16. Súd preto zamietol žalobu žalobcu, keďže nezistil dôvod pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru. Nedošlo na strane žalovaného k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu podľa § 451
ods. 2 OZ tým, že by mu žalobca plnil niečo, na čo nebol povinný (teda bez právneho dôvodu). Okrem

toho, žalobca neuhradil sumu prevyšujúcu súčet 74 úverových splátok, ktoré sa ku dňu vyhlásenia
rozsudku stali splatnými (nepreukázal, že by zaplatil viac než tvrdených 8.743,42 Eur, ktorá suma súčet
74 úverových splátok nepresahuje). Súd ešte dodáva, že bolo bezpredmetným skúmať, či žalovaný
postúpil nejakú pohľadávku zo žalovanej úverovej zmluvy (a komu), pretože na jeho pasívnej legitimácii
vo vzťahu k žalovanému nároku by sa tým nič nezmenilo. Súd takisto nevykonal ďalšie žalobcom

navrhované dôkazy (najmä výsluch pracovníkov žalovaného), lebo pre vyhodnotenie obsahu písomnej
zmluvy (t.j. či má alebo nemá všetky zákonom stanovené obsahové náležitosti) bolo postačujúce už
dosiaľ vykonané dokazovanie a preto iné dôkazy by boli nadbytočnými a na iné vyhodnotenie žalobcom
uvádzaných skutočností (vád zmluvy) by nemali žiaden vplyv.

17. Vzhľadom na nedôvodnosť žaloby súd nepovažoval za potrebné bližšie skúmať, či úverová zmluva
obsahuje nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, navyše ust. § 298 ods. 1 CSP zakotvuje možnosť
(nie príkaz) takéto niečo vysloviť v rozsudku a súdu je známe, že obdobné podmienky už boli súdmi
viackrát judikované ako neprijateľné, takže by nemalo praktický význam toto znovu konštatovať. Len
ešte poznamenáva, že stanoviská MS SR posudzujúce spotrebiteľské zmluvy (ako je to predložené

žalobcom) nemajú pre súd záväzný (a ani odporúčací) charakter.

18. O trovách konania súd rozhodol vzhľadom na procesné zavinenie žalobcu v zastavujúcej časti podľa
§ 256 ods. 1 CSP a vzhľadom na úspech žalovaného vo zvyšnej časti podľa § 255 ods. 1 CSP a preto
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, t.j. v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.