Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216467
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216467.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/342/2012-52 zo dňa 18.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/342/2012-52 zo dňa 18.02.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou zo dňa 28.09.2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci
tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnej A. M. a ďalej žiada, aby súd
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,-- eur
a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 322,70 eura. V žalobe namietal vecnú a miestnu príslušnosť
Okresného súdu Levice. Vo veci samej odôvodnil žalobu tým, že ako oprávnený subjekt navrhol
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných
ustanovení zo strany dlžníka, povinnej A. M.. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by

mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, návrh
na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 18.11.2010 napriek tomu, že konanie začalo 27.05.2010 a to zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia, s omeškaním viac ako 175 dní. Žalobcovi vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,-- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-- eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgenciíadresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-- eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy
a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,-- eur. Žalobca postupoval podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania žaloby na žiadosť
pozitívne nereagoval.

Žalovaná v písomnom vyjadrení namietala zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách sa vyskytujú
viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných a exekučných konaní, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd. Žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy, odkazuje na exekučný spis, celú dôkaznú povinnosť prenáša na úd napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej poukazuje na nejasnosť, neexistenciu titulu nároku

na náhradu škody, nakoľko zo žaloby nie je jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje
škodu, keďže v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si svoj
nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu
z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci sa môže poškodený domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti obdržala žalovaná dňa
23.04.2012. Keďže žaloba bola podaná už v mesiaci september 2012, je zrejmé, že žalobca ju nepodal
po uplynutí šesť mesačnej lehoty, ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou
podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto žalovaná tvrdí, že

ideopredčasneuplatnenýnároknasúde.Zároveňžalovanáuviedla,ženapriekopakovanýmvýzvamna
doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR zaslalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená iba
všeobecná odpoveď. Žalovaná vo vzťahu k náhrade škody z titulu nesprávneho úradného postupu
vzniesla námietku premlčania dôvodiac, že právo na náhradu škody sa podľa § 19 ods. 1 zákona číslo

514/2003 Z.z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Žalovaná k uplatnenej
materiálnej škode uviedla, že žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa §
17 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk, v ktorom sme by musel žalobca
produkovať dôkazy preukazujúce existenciu tejto škody.

V predmetnej veci vykonal súd dokazovanie a to najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi.

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného
poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia
bola súdu doručená 16.07.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 05.10.2010, t.j. rozhodol takmer
troch mesiacoch. Je nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto prípade je potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia (16.07.2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v
lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol
exekučnýmtitulomrozhodcovskýrozsudok(§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadku).Samotnéznenie
zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho,
ale aj z vecného hľadiska. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že exekučný súd
rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 175 dní, je nepravdivé a zavádzajúce.

V danej veci je potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci
po viac ako troch mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil
nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V spise
sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, okremvšeobecnej sťažnosti zo dňa 30.08.2010. Súd ďalej poukazuje na to, že oprávnený voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie podal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nie je

možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-
dňovej lehote ako nesprávny.

Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a
nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so

zákonom.

V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 125,-- eur, keď
síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva (70,-- eur na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-- eur na udržiavanie a
správu informačného systému, 15,-- eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde), avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Okrem toho súd poznamenáva,
že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť, či sťažnosť oprávneného, z ktorého
dôvodu nemohli oprávnenému vzniknúť náklady na administratívne spracovanie textov urgencií. Iba

samotné tvrdenie žalobcu o existencii vyššie uvedenej škody nie je možné považovať za preukázanú
existenciu výšky škody. Súd vyčíslenú výšku škody vynaloženú na správu pohľadávky, ako aj výšku
škody na udržiavanie a správu informačného systému považoval za účelovú, nepreukázanú.

Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného

súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za
uplatňovanú ujmu.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.

1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2002 Z.z., § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému ich
nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo

zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 17.02.2015.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra

žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol

a nekonkretizoval, v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil

(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.