Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117206206
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117206206.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
R. XX, zastúpeného T. W., bytom XXX XX R. XX,. proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy,
o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.672,97
eura a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 25C/15/2017-99 zo dňa 13.07.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neplatnosti úverovej zmluvy, určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov, zaplatenia bezdôvodného
obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia. Zároveň žalovanému priznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 2 písm. g), § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods.
1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),

§ 39, § 43a ods. 1, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488,
§ 517 ods. 1, 2, § 559 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1, § 879j Občianskeho zákonníka, § 497, § 499, § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd v odôvodnení uviedol, že zmluva č. XXXXXXXXXX zo
dňa 29.10.2010, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver, je v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka spotrebiteľskou zmluvou, keďže bola uzavretá medzi žalovaným ako dodávateľom konajúcim
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a medzi žalobcom ako spotrebiteľom, ktorý nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

2. V časti určenia neplatnosti zmluvy ako aj určenia, že zmluva je bez úrokov a bez poplatkov, súd prijal
záver, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na danom určení. Uviedol, že nie je dôvod
rozhodovať o určení, keď je možné rozhodovať o plnení, ktorého sa žalobca aj domáhal. Zmluva bola

ukončená úhradou dlhu a medzi stranami neexistuje žiadny zmluvný vzťah. Určovacie výroky by nijako
neovplyvnilizmluvnéstrany,kebysazároveňnedomáhaliajplnenia.Preabsenciunaliehavéhoprávneho
záujmu na určení preto v tejto časti žalobu zamietol.3. V časti zaplatenia sumy 1.672,97 eura, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutou a uhradenou
sumou úveru, súd považoval nárok žalobcu vzhľadom na námietku vznesenú žalovaným za premlčaný,
a preto aj v tejto časti žalobu zamietol. Žalobca totiž uhradil dlh v septembri 2011 a žaloba bola

podaná až dňa 02.03.2017. Objektívna premlčacia doba bola 3 ročná, nie 10 ročná. Zo strany
žalovaného nebol preukázaný úmysel sa obohatiť. Aj keby zmluva neobsahovala zákonom stanovené
náležitosti, nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že žalovaný mal úmysel obohatiť sa. Úmysel
musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného
obohatenia. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívna. V súvislosti s tým súd poukázal aj

na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/207/20151, Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/90/2015, sp. zn. 14Co/1128/2014 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

4. V časti uplatnenia finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa súd
žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by bol donútený zmluvu alebo dohodu podpísať a

iné dôvody pre priznanie finančného zadosťučinenia neuvádzal. Navyše aj tento nárok je kvôli uplynutiu
3-ročnej premlčacej doby premlčaný.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie

veci, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov, nesprávny
procesný postup, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj inú vadu konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nakoniec, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré

neboli uplatnené. Namietal, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa zákonom stanovené podmienky podľa §
220 ods. 2, 3 CSP. Nesúhlasil ani s aplikáciou 3-ročnej premlčacej doby namiesto 10-ročnej, ktorá sa
vzťahuje na úmyselné bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe poukázal na
rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove. Z činnosti žalovaného je známe, že dlhodobo ignoruje
právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov, čo sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie

zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Aj keby súd pripustil, že
žalovaný nechcel dojednať zmluvu v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže
takýmto konaním spôsobiť, a pre prípad, že sa tak stane, s tým nebol uzrozumený. Spoločnosť, ktorá
poskytuje úvery, musí postupovať aj s povinnosťou riadneho hospodára a sledovať zmeny právnej
úpravy, a to predovšetkým pokiaľ ide o hlavný predmet podnikania danej spoločnosti. Ohľadne trov

žiadal, aby žalovanému neboli priznané, pretože nie sú účelne vynaložené, keďže žalovaný vystupuje
hromadne vo viacerých sporoch a jeho podania majú charakter formulárovej odpovede.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že toto odvolanie neobsahuje žiadnu skutočnosť,
ktorá by preukazovala nesprávnosť napádaného rozsudku. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal

prejednávanou vecou a na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zistených skutočností
rozhodol spôsobom, ktorý je logický, presvedčivý a má oporu v zákone. Žiadny z označených odvolacích
dôvodovanámietokniejerelevantnýaoprávnený.Záveratvrdeniežalobcuo10-ročnejpremlčacejdobe
z dôvodu, že malo dôjsť k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, nemá oporu v žiadnej skutkovej
okolnosti alebo dôkaze. Rovnako nie je pravdivé ani tvrdenie o akejsi konštantnej judikatúre v tomto

smere.

7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 12Co/161/2016, podľa ktorého „žalovaná obchodná spoločnosť je poskytovateľom pôžičiek a úverov
na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná

úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Žalovaný ako odborná organizácia a
nebankový subjekt pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto
takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z
porušenia zákonných povinností“.

8. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu následne uviedol, že záver o aplikácii desaťročnej premlčacej doby
v zmysle uvedeného rozsudku Krajského súdu v Prešove nemá reálny skutkový a ani vecný základ
vo vzťahu k prejednávanej veci. Na preukázanie či už vôľovej alebo vedomostnej zložky úmyslu
žalovaného sa bezdôvodne obohatiť nepostačuje iba všeobecné a paušálne konštatovanie o zaužívanejpodnikateľskej praxi a znalosti relevantnej právnej úpravy s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov. V
danom prípade je naopak potrebné s poukázaním na konkrétne okolnosti uzavretia predmetnej zmluvy
o revolvingovom úvere medzi stranami sporu preukázať, že on, ako veriteľ, v čase jej uzavretia a prijatia

plnenia na základe tejto zmluvy skutočne chcel, resp. vedel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že sa
na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalobca bol povinný uniesť dôkazné bremeno, avšak záver o
jeho úmysle sa bezdôvodne obohatiť nemá oporu v žiadnej skutkovej okolnosti alebo v dôkaze, ktorý by
predložil či označil v konaní pred súdom prvej inštancie. Nárok žalobcu je z dôvodu uplynutia dvojročnej
subjektívnej a trojročnej objektívnej premlčacej doby v celom rozsahu premlčaný. Na podporu svojich

tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia rôznych krajských súdov.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto

tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa obsahu spisu strany sporu uzatvorili Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej žalovaný mal poskytnúť žalobcovi úver v sume 1.200 eur (v skutočnosti mu poskytol
1.027,21 eura), pričom žalobca uhradil žalovanému sumu 2.700,18 eura. Žalobca si žalobou uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.672,97 eura, ktorá predstavuje rozdiel medzi
sumou skutočne poskytnutého úveru a sumou, ktorú žalobca žalovanému vrátil (2.700,18 eura -

1.027,21 eura). Okrem tohto nároku sa žalobou domáhal aj určenia neplatnosti samotnej zmluvy, určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej
inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe,
keďže žalobca sa žalobou môže domáhať plnenia a aj sa ňou plnenia domáha. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia súd zamietol z dôvodu uplynutia

trojročnej objektívnej premlčacej doby a neunesenia dôkazného bremena o úmysle žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť.

11. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, z akého dôvodu nebol podľa záveru súdu
daný naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach a prečo súd považoval nároky žalobcu

za premlčané. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) sa zaoberal len tými
námietkami žalobcu, ktoré sa týkali premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca
síce v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, avšak citoval len zákonné znenie zákona, konkrétne
ustanovenia § 365 ods. 1 CSP bez priamej aplikácie na daný spor. Žalobca teda neuviedol konkrétne,
v čom mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nešpecifikoval ani to, prečo
má podľa neho konanie inú vadu (a akú), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, k
akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd dospel, prečo zistený skutkový stav neobstojí, aké ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, sú
podľa neho prípustné. Uvedenie dôvodov odvolania len vo všeobecnej rovine znamená, že odvolací súd

nemôže so znalosťou posúdiť, čo konkrétne vo vzťahu k prejednávanej veci vlastne odvolateľ namieta.
Na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva (§ 373 ods. 1 CSP) a prihliada len na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). Z podaného odvolania v tejto veci
je zrejmé, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie aplikácie všeobecnej premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože v odvolaní výslovne nesúhlasil len s 3-ročnou objektívnou

premlčacou dobou, lebo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného došlo úmyselne, a preto mal súd
správne aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu.

12. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho

úkor obohatil. Ide o subjektívnu premlčaciu dobu, pre ktorej začatie plynutia je rozhodujúci deň, kedy sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje objektívnu premlčaciu dobu, ktorá môže byť
3-ročná pri nepriamom - nedbanlivostnom bezdôvodnom obohatení - a tiež 10-ročná v prípade, že ideo úmyselné bezdôvodné obohatenie. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci
okamih, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne došlo. Pre aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby
na daný prípad by bolo potrebné preukázať úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor

žalobcu, ktorý by musel byť žalovanému zrejmý pri uzatváraní zmluvy a pri prijatí plnenia z tejto zmluvy.
Takýto dôkaz však žalobca v spore nepredložil. Žalobca síce tvrdil, že žalovaný poskytuje úvery a jeho
povinnosťou je sledovať zmeny právnej úpravy, a preto musel vedieť, čo môže svojím konaním spôsobiť,
a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým aj uzrozumený. Na preukázanie úmyslu žalovaného získať
bezdôvodné obohatenie sú však tvrdenia žalobcu bez jeho preukázania nepostačujúce. Na preukázanie

takéhoto úmyslu je potrebné vychádzať z okolností každého jednotlivého prípadu uzatvorenia zmluvy
medzi zmluvnými stranami, teda nielen zo všeobecných tvrdení o znalostiach žalovaného, ktorého
predmetomčinnostijeposkytovanieúverov.Nietpochýb,žežalovanýakopodnikateľskýsubjektsasnaží
získať odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úrokov, avšak snaha o získanie odplaty
ešte sama o sebe nepreukazuje aj úmysel získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Ústavný
súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 448/2017 uviedol, že vedomosť žalovaného o tom, že plnenie mu

nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje, a ten, kto sa domáha vrátenia plnenia, musí
preukázať, že žalovaný vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí“.

13. Keďže v tomto konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovaného získať
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej

premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver súdu prvej inštancie, že právo žalobcu je
premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť v septembri 2011 (uhradením
dlhu) a uplynula v septembri 2014, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 02.03.2017. Súd
prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu a správne posúdil aj plynutie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú legitímne a právne

akceptovateľné. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) sa zaoberal len tými
námietkami žalobcu, ktoré sa týkali rozhodnutia v otázke premlčania. Nezaoberal sa teda záverom
súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach a nedôvodnosti žaloby
v časti zaplatenia primeraného zadosťučinenia, pretože k tejto časti zamietajúceho rozhodnutia žalobca
neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré rozhodnutie napáda. Bližšie sa odvolací súd nevenoval ani

všeobecne formulovaným dôvodom žalobcu obsiahnutým v § 365 ods. 1 CSP, a to z dôvodov uvedených
v bode 11. tohto rozhodnutia.

14. Čo sa týka trov konania, vo všeobecnosti platí, že o ich náhrade rozhoduje súd na základe pomeru
úspechu strany v spore (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Keďže v tomto prípade bola žaloba v celom rozsahu

zamietnutá, žalovaný bol plne úspešný. Nie je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že trovy zo strany
žalovaného boli neúčelne vynaložené. Tento spor vyvolal žalobca, ktorý žalovaného označil ako druhú
stranu sporu. Obe strany sporu mali právo vyjadrovať sa k veci a skutočnosť, že žalovaný vystupuje
vo viacerých konaniach, nemôže mať za následok nepriznanie jeho trov podľa § 255 ods. 1 CSP, ktorý
zohľadňuje pomer úspechu bez ohľadu na to, ako často daná strana vystupuje pred súdmi. V opačnom

prípade by takáto úvaha viedla k tomu, že strana, ktorá je v sporoch vždy úspešná, by nikdy nemala
nárok na náhradu trov konania, keďže jej vyjadrenia a argumentácie sú totožné, resp. podobné.

15. Odvolací súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nedáva podklad pre
prijatie názoru žalobcu, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej

inštancie totiž v dôvodoch svojho rozhodnutia zhrnul podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty,
pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodol daným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku má
všetky zákonné náležitosti, a teda námietka žalobcu v tomto smere neobstojí. Zo strany súdu nedošlo
k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd preto

považoval námietky žalovaného vznesené v odvolaní za neopodstatnené a nedôvodné.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

17. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému podľa § 255 ods. 1 CSP patrí náhrada účelne
vynaložených trov konania. Odvolací súd preto v zmysle § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP rozhodol
tak, že mu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O ichvýške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).