Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5018200354
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5018200354.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v

právnej veci žalobcu: Ing. T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX U., právne zast. JUDr.
Mariánom Ďurinom, advokátom, so sídlom I. X, XXX XX D., proti žalovanému: Ministerstvo obrany SR,
so sídlom Kutuzovova 8, 831 04 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. SEĽUZ-502-2/2018-OdSP zo dňa 03.08.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Sekcia ľudských zdrojov č.:
SEĽUZ-502-2/2018-OdSP zo dňa 3. augusta 2018 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.

Žalobca m á voči žalovanému právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca bol rozkazom Ministerstva národnej obrany ČSFR č. 104 z 22. júna 1992 podľa § 26 ods.
1 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb. prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka na vlastnú
žiadosť ku dňu 30. septembra 1992.
Rozhodnutím o priznaní výsluhového príspevku č. 65101323473908/2 z 27. októbra 1992 Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia Praha na základe žiadosti žalobcu o výsluhový príspevok zo 14. septembra
1992 priznal žalobcovi od 1. októbra 1992 výsluhový príspevok, ktorý mu bol vyplácaný po dobu dvoch

rokov od prepustenia zo služobného pomeru vo výške 30 % platu podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona č.
76/1959 Zb., a to od 1. októbra 1992 do 30. septembra 1994.
VÚSZ Praha pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku žalobcovi započítal dobu od 29. augusta
1977 do 30. septembra 1992 (od 29. augusta 1977 do 31. októbra 1989 v I. pracovnej kategórii,
od 1. novembra 1989 do 30. septembra 1992 v II. pracovnej kategórii), teda ku dňu prepustenia zo
služobného pomeru vykonával žalobca službu v ozbrojených silách celkom 15 rokov 1 mesiac a 3 dni,
t.j. 15 ukončených rokov. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca v zákonom stanovenej lehote opravný

prostriedok nepodal, o priznaní výsluhového príspevku bolo teda právoplatne rozhodnuté v roku 1992.
Dňa24.mája2016bolaVÚSZBratislavadoručenážiadosťžalobcuz23.mája2016,doplnenážiadosťou
z 22. júna 2016 a výzvou z 1. augusta 2016, ktorou žalobca žiadal dvojnásobné započítanie obdobia od
1. septembra 1981 do 30. júla 1989 z dôvodu, že „Práca s týmito žiaričmi sa má pre účely výsluhového
dôchodku posudzovať dvojnásobne.“
VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-201/2016-031 z 19. augusta 2016 konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d)
zákonač.71/1967Zb.a§84ods.5zákonač.328/2002Z.z.zastavil.ProtirozhodnutiuVÚSZozastavení

konania podal právny zástupca žalobcu odvolanie z 12. septembra 2016.
Žalovanýrozhodnutímč.SEĽUZ-4-75-2/2016-OdSPz18.novembra2016napadnutérozhodnutieVÚSZ
z 19. augusta 2016 zrušil.Opätovnou žiadosťou z 25. novembra 2016 požiadal žalobca o priznanie výsluhového dôchodku a o
zvýhodnené započítanie obdobia od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989.
VÚSZ vydal rozhodnutia č. 65101323473908/2017 z 26. januára 2017, č. VÚSZ-65101323473908/2017

z 31. januára 2017 a č. VÚSZ-65101323473908/2017 zo 17. februára 2017, ktorými výsluhový dôchodok
žalobcovi nepriznal. Proti všetkým rozhodnutiam podal žalobca odvolanie.
Rozhodnutím žalovaného č. SEĽUZ-24-16-2/2017-OdSP, č. SEĽUZ-24-18-2/2017-OdSP z 2. mája
2017 boli rozhodnutia VÚSZ z 26. januára 2017 a 31. januára 2017 zrušené. Rozhodnutím č.
SEĽUZ-24-23-2/2017-OdSP z 9. mája 2017 žalovaný zrušil rozhodnutie VÚSZ zo 17. februára 2017 a

vec vrátil VÚSZ na nové prejednanie a rozhodnutie.
Rozhodnutím VÚSZ č. VÚSZ-65101323473908-2/2017 zo 17. júla 2017 sa výsluhový dôchodok
žalobcovi nepriznal, voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca opätovne odvolanie 1. augusta 2017.
Žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-24-64-2/2017-OdSP z 30. októbra 2017 zrušil rozhodnutie VÚSZ zo
17. júla 2017 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-65101323473908/2017 z 5. decembra 2017 prerušil konanie z dôvodu

potreby zistenia, či žalobcom vykonávaná práca s rádioaktívnymi žiaričmi bola funkciou špeciálnej
povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, teda či zakladala nárok na zvýhodnený zápočet
žalobcom uvádzaného obdobia od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989.
VÚSZ ako vecne príslušný prvostupňový správny orgán vydal dňa 11. júna 2018 rozhodnutie č.
VÚSZ-65101323473908/2018, ktorým žalobcovi výsluhový dôchodok opakovane nepriznal vzhľadom

na to, že žalobca nesplnil a ani v prípade zvýhodneného započítania požadovanej doby by nemohol
splniť podmienky zakotvené zákonom č. 114/1998 Z.z. a zákonom č. 328/2002 Z.z..
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca 26. júna 2018 odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací orgán
napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil ho späť VÚSZ. Opätovne v ňom namietal, že podľa jeho názoru
mu malo byť obdobie od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 započítané dvojnásobne z dôvodu, že

vojenskú službu vykonávanú v predmetnom období považuje za výkon funkcie špeciálnej povahy alebo
mimoriadneho stupňa nebezpečnosti.
Ministerstvo obrany SR, Sekcia ľudských zdrojov (žalovaný) ako vecne príslušný druhostupňový orgán
vydalo dňa 3. augusta 2018 rozhodnutie o odvolaní č. SEĽUZ-502-2/2018-OdSP, ktorým odvolanie
žalobcu zamietlo a rozhodnutie VÚSZ č. VÚSZ-65101323473908/2018 zo dňa 11. júna 2018 potvrdilo.

V odôvodnení žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca listom z 23. mája 2016 požiadal o priznanie
výsluhového dôchodku. Podľa výkazu dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórii) žalobca od 9.
augusta 1977 do 28. augusta 1979 vykonával základnú vojenskú službu, od 29. augusta 1979 do 31.
augusta 1981 ďalšiu službu (vo vojenskej škole) a od 1. septembra 1981 do 30. septembra 1992 bol
v služobnom pomere. Spolu mu bola započítaná doba vojenskej služby v trvaní 15 rokov, 1 mesiac

a 3 dni. Zo služobného pomeru bol prepustený na vlastnú žiadosť. Pri skončení služobného pomeru
nespĺňal podmienky na priznanie starobného dôchodku podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.,
podľa ktorého sa pre vznik nároku na starobný dôchodok okrem iného požadoval výkon vojenskej služby
v trvaní najmenej 20 rokov a vek najmenej 55 rokov. Preto mu bolo rozhodnutím Vojenského úradu
sociálneho zabezpečenia Praha z 27. októbra 1992 podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb.

priznaný výsluhový príspevok v sume 3.115,- Kčs mesačne po dobu dvoch rokov odo dňa priznania. Na
žalobcu sa nevzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. upravujúca sociálne zabezpečenie vojakov,
ale všeobecné ustanovenia uvedeného zákona. V zmysle § 21 ods. 3 a 6 zákona č. 100/1988 Zb. a § 60
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. sa doba vojenskej služby započíta žalobcovi do doby zamestnania pre
účely starobného dôchodku. Žalobca požiadal o priznanie výsluhového dôchodku. Výsluhové dôchodky

boli upravené najskôr až v zákone č. 114/1998 Z.z. a následne v zákone č. 328/2002 Z.z.. Aby sa
uvedené predpisy mohli na žalobcu vzťahovať, muselo by dôjsť ku skončeniu služobného pomeru
žalobcu až po nadobudnutí ich účinnosti. Ak by aj žalobca preukázal, že požadovaná doba vojenskej
služby, prípadne jej časť by sa mala započítať zvýhodnene, mohlo by to mať vplyv len na prípadné
splnenie podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Žalobca

sa domáhal priznania výsluhového dôchodku, pretože sa domnieva, že doba vojenskej služby vo VÚ
6020 by mu mala byť započítaná zvýhodnene. Príslušné orgány, oprávnené povoliť zvýhodnený zápočet
(rozhodnúť o prípadnom zvýhodnenom započítaní doby vojenskej služby), však v rozhodnom období
žalobcovi zvýhodnené započítanie nepriznali. Tým bolo o zvýhodnenom započítaní, ako o predbežnej
otázke, už rozhodnuté. V súčasnej dobe už nie je žiadny orgán oprávnený o zvýhodnenom započítaní

doby služby rozhodnúť a ani sa nedá objektívne zistiť prípadné splnenie stanovených podmienok.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 03.08.2018 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu
žalobuvsociálnychveciach.Vžalobeuviedol,žeMOSR(žalovaný)savosvojomobsiahlomodôvodneníspráva vyslovene obštrukčne voči žalobcovi, ktorý žiadal, aby časť jeho vojenskej služby z obdobia
od 01.09.1981 do 31.10.1989 sa z dôvodu priznania výsluhového dôchodku rátala dvojnásobne. V
tomto prípade žalobca vôbec necítil od žalovaného pomoc, ktorá by zmiernila spôsobené dôsledky

rádioaktívnym žiaričom pri činnosti potrubných vojsk na zdravie žalobcu, ale aj jeho najbližších
rodinných príslušníkov. V rozhodnom čase neexistovali ani kontrolné zložky, ktoré by pravidelne merali
a vyhodnocovali radiáciu a viedli o tom evidenciu, alebo posudzovali jeho zdravotný stav. Prečo sa
toto všetko utajovalo pred odborníkmi a verejnosťou? Je nepochybným faktom, že žalobca v rámci
ČSĽA plnil nezastupiteľné úlohy pri výcviku a preprave PHM. Taký rádioaktívny žiarič, s ktorým pracoval,

je totiž veľmi nebezpečný pre ľudské zdravie a až erudovaný súdny znalec by objektívne posúdil
dôsledky rádioaktívneho žiarenia na ľudské telo a tak vytvoril lepšie podmienky na pochopenie koreňov
tohto pálčivého problému. Ožiarením stabilného izotopu kobaltu 59Co energetickými neutrónmi (napr. v
jadrovom reaktore) vzniká nestabilný 60Co. Tento rádioizotop sa rozpadá s polčasom 5,2714 rokov za
súčasnéhouvoľňovaniasilnéhogamažiareniaoenergii1,17MeVaž1,33MeV.Kobaltbolztohtodôvodu
určený na použitie vo vrchnom plášti jadrovej bomby (tzv. kobaltovej bomby), po výbuchu ktorej, by došlo

kvyššieopísanejtransmutáciiaksilnémuzamoreniuoblastirádioizotopom60Co.Prekomerčnépoužitie
sarádioaktívnykobaltvyrábavlineárnychurýchľovačoch,ďalejvznikáakovedľajšíproduktpriožarovaní
rôznychmateriálovvjadrovýchreaktorochatiežjeobsiahnutývrádioaktívnomspadepoútokujadrových
zbraní hromadného ničenia. Rádioaktívny kobalt spôsobuje podobné poškodenie ľudskému organizmu
ako röntgenové žiarenie, napr.: popáleniny tela, rakovinu a génové mutácie, preto je bezpodmienečne

nutné sa pred jeho účinkami chrániť. Žiarenie gama z nukleárneho spadu, by pravdepodobne spôsobilo
najviac úmrtí a zranení v prípade použitia jadrových zbraní. Pri dlhodobej expozícii prachom boli
pozorované problémy s dýchaním podobné astmatickému záchvatu alebo trvalejším problémom, ako je
pľúcnafibróza.Kontaktspokožkoumôžespôsobiťpodráždenieakožnévyrážky,ktorélenpomalymiznú.
Môže spôsobiť aj nevoľnosť a zvracanie. Pri dlhodobom kontakte sú potom známe problémy so štítnou

žľazou, neurologické problémy a zvýšenie krvnej hustoty. To je práve prípad v rodine žalobcu - manželka
na to doplatila životom. Pretože rádioaktívny izotop 60Co je pomerne ľahko pripraviť a manipulácia s ním
nie je náročná, využíva sa v medicíne ako zdroj gama lúčov pre ožarovanie rakovinových a zhubných
nádorov a ďalších tkanív, alebo sa používa aj pri účinnej sterilizácii lekárskych nástrojov. Prístroj pre
ožarovanie sa nazýva kobaltové delo a jeho podstatou je silná olovená ochranná schránka valcovitého

tvaru, ktorá prepustí potrebné gama žiarenie iba v úzkom lúči určeným smerom. Preto rádioaktívne
žiariče môže používať len úzky okruh osôb.
Podľa žalobcu sa žalovaný úmyselne a cielene týmto nepochybným faktom vo svojom rozhodnutí vyhol,
ba ani ich nikde nespomenul. Neinformovaný a naivný človek potom nadobudne dojem, že rádioaktívny
kobaltový žiarič je úplne bezpečný. Žalobca upozornil na fakt, že rozhodnutie žalovaného musel

napísať amatér, neprofesionál a jeho pseudonázory na túto tému nie sú určujúce a záväzné. Navyše
nie sú podložené ani platnými právnymi predpismi a normami o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci a jej hygiene (BOZP). Na zvlášť nebezpečných prevádzkach, kde sa pracovalo sa s trhavinami,
nebezpečnými výbušninami, rádioaktívnymi žiaričmi a pod., žalobca mal svoje služobné pracovisko
situované priamo pri skladovaní nebezpečných rádioaktívnych žiaričov - vo svojej kancelárii. S týmito

rádioaktívnymi žiaričmi dennodenne prichádzal do styku po dobu 8 rokov a dvoch mesiacov a je toho
názoru, že má nárok na 8 rokov a dva mesiace zvýhodneného zápočtu, t. j. posudzovať túto dobu
dvojnásobne. Žalobca kladie žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu otázku, akú konkrétnu
výhodu a aké konkrétne benefity mu priniesla táto zvlášť nebezpečná profesia, ktorú vykonával od
01.09.1981 u VÚ 6020 Bělá pod Bezdězem na prápore potrubnej dopravy vo funkcii zástupcu pre veci

technické veliteľa potrubnej roty? VÚ 6020 bol rámcový vojenský útvar, ktorý mal cca 120 vojakov
(20-25 vojakov z povolania a dve roty, potrubnú a veliteľskú vojaci ZVS). V prípade potreby by vojenský
útvar zmobilizoval dva prápory k výstavbe 300 km poľného diaľkového potrubia. V septembri 1981 si
žalobca oproti podpisu prevzal kobaltové rádioaktívne žiariče a vo funkcii zástupcu veliteľa potrubnej
roty, intenzívne neustále praktickým výcvikom prebral odbornú funkciu k výstavbe, riadeniu PDP. Od

roku 1982 bol veliteľom potrubnej roty a výcvik vojakov základnej služby (ZVS) a vojakov v zálohe mal až
do roku 1989 vo svojich povinnostiach. Bol aj veliteľom veliteľskej roty, ale výcvik vojakov k otázke PDP
mu v povinnostiach ostala. Odborný výcvik prebiehal v postupe, a to družstvo, čata, rota a organický
celok celoročne a taktiež ich stmeľovanie a súčinnosť. Od cca roku 1985 bol menovaný na štábe
ako náčelník oddelenia technickej skupiny. Počas výkonu vojenskej činnej služby musela byť činnosť

a manipulácia s rádioaktívnymi žiaričmi zaradená v najrizikovejšej pracovnej kategórii. S kobaltovým
rádioaktívnym žiaričom mohol manipulovať len dobre vyškolený vojak z povolania. Vojaci základnej
služby, alebo vojaci v zálohe mali prísny zákaz manipulácie s kobaltovým žiaričom (kvôli predchádzaniu
mimoriadnych udalostí). Dozimetrista vojak ZVS a VZ, by mal povolenú činnosť len v prípade, ak byboli potrubné prápory zmobilizované z dôvodu mimoriadnych udalostí, alebo priamo v čase vojnových
udalostí. Argument MO SR, že vraj žalobca bol vo „veliteľských funkciách“ a nemohol dochádzať do
styku s rádioaktívnymi žiaričmi, je vizitkou zjavnej nekompetentnosti a dôkazom neznalosti problému.

Kobaltové rádioaktívne žiariče boli prísne sledované a evidované a len žalobca ako veliaci dôstojník,
ich mohol používať. Nikto iný s nimi nedochádzal do styku. V prípade straty, poškodenia by vznikla
mimoriadnaudalosťsosúdnoudohrouavysokýmtrestom.Činnosťskobaltovýmrádioaktívnymžiaričom
pri PDP nebolo len vloženie do potrubia a sledovanie čela kvapaliny, ale aj vytesňovanie - čistenie,
zmena kvapaliny a pri každej čerpacej stanici (ČS) sa žiarič musel z PDP vybrať a za ČS znovu vložiť.

Vzdialenosť ČS bola vypočítaná podľa hydraulického trojuholníka, vo vzdialenosti cca 1 km až 4 km. S
kobaltovým rádioaktívnym žiaričom bol žalobca neustále v kontakte, aby vedel, kde v PDP sa nachádza.
Osobne mal IT-65 pri sebe a zisťoval, kde sa manžetový rozdeľovač práve nachádza v PDP. Okrem
výcviku sa žalobca podieľal na prezbrojovaní spoločne zo Sigmou š.p., ktorý nové potrubie vyvíjal, ako
aj KD 200 a vševojskové skúšky. V tom čase pracovná doba nebola a prvoradá úloha bol výcvik vojsk a
splnenie úloh. Pracovná doba bola od 07:00 hodiny do 16:30 hodiny a pri výcviku bol žalobca rád, keď

sa doma vyspal cca 4 hodiny aj s rádioaktívnym žiaričom. Toto v dnešnej dobe nie je možné.
Žalobca sa na IT-65 nesťažoval a k detekcii kobaltového rádioaktívneho žiariča iný prístroj nemal,
len IT-65 na ochranu osôb. Tu žalovaný sám upozornil na skutočnosť, aký prístroj sa používal a
aký silný bol kobaltový žiarič. Žalovaný sa venoval hodnoteniu len prístroju IT-65, ale takmer o 40
ks rádioaktívnych kobaltových žiaričoch mlčal, o nich sa nikde nezmienil. Sledovanie rádioaktívneho

žiariča robil žalobca osobne. Bol sám dozimetristom a zároveň aj veliteľom skupiny, spojárom a na
čele pracovnej skupiny k odstraňovaniu porúch. Po práci s kobaltovým rádioaktívnym žiaričom aj
na osobe žalobcu odev reagoval IT-65 pri prepnutí na menšie jednotky, zaznamenal signál, ktorý
signalizoval ožiarenie. Detekčný prístroj IT-65 neslúžil len k ochrane osôb, ale k sledovaniu žiariča.
Je iná situácia počas mieru a iná v prípade vyhlásenia vojny, kedy pôsobenie rádioaktívneho žiariča

na ľudský organizmus nie je podstatné pre dosiahnutie kladného výsledku a ľudské straty sa vo vojne
predpokladajú. Pri práci s kobaltovými rádioaktívnymi žiaričmi neboli k dispozícii ochranné pracovné
pomôcky, rukavice, ochranný oblek, kliešte, záznam o používaní, ba ani lekárske prehliadky neboli
žiadne. MO SR ich malo detailne popísať a podrobne vymenovať, ak sú mu známe. Je iba príznačné, že
MOSRchybneuviedlo,ževložkasrádioaktívnymizotopombolaumiestnenávpuzdre,kdebolauzavretá

skrutkou. Rádioaktívny žiarič C-60 bola skrutka a zaskrutkovala sa do manžetového rozdeľovača a
skrutkovač bol okamžite kontaminovaný od rádioaktívneho žiariča. Prístroj IT-65 potom ešte dlhú dobu
vykazoval rádioaktivitu. Žalobca dennodenne dochádzal do svojej kancelárie, kde sa vždy čerstvo
nakontaminoval rádioaktívnymi látkami zo 40-tich ks rádioaktívnych žiaričov a služobným odevom
(uniformou), to nevedomky prinášal aj domov. Práve toto malo fatálne následky. Za toto jeho manželka

zaplatilasvojimživotom,pretožalobcavyjadrujeneskrývanýúdivnadargumentáciouMOSR,ktorýtento
hrozný prípad iba zľahčuje a bagatelizuje.
Poukázal na ust. § 120 zákona FZ ČSSR č. 121/1975 Zb., konkrétne ods. 2, podľa ktorého ministri
Národnej obrany a vnútra ČSSR určia vo svojej pôsobnosti, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie
a ako sa zaradenie uskutočňuje; pritom môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby

výkonného letca a doba výkonu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti do
doby zamestnania. Kvôli tomu boli spracované smernice schválené MNO ČSSR s vyjadrením Krajskej
vojenskej správy, ktoré sú v súlade s platným rozkazom MNO ČSSR č. 1 zo 04.01.1976 a prílohou č. 1
Rozkazu MNO ČSSR č. 17 z 23.09.1988. Z tohto dôvodu vojenskej činnej služby žalobcu z obdobia od
01.09.1981 do 31.10.1989 v zmysle rozkazu MNO ČSSR č. 1/1976, sa musí posudzovať dvojnásobne.

Rádioaktívny žiarič, ak sa práve nepoužíval, bol uložený v olovenom kontajneri a zamknutý v trezore,
v kancelárii žalobcu. U práporu bolo až 36 - 40 ks týchto rádioaktívnych izotopov. Žalobca bol osobne
so žiaričom v pracovnej dobe v kontakte 8,5 hodiny, rozkazy svojich veliteľov, ktoré neustále dostával,
musel bezvýhradne plniť, inak by bol potrestaný. Izotop, žiarič sa preberal výhradne na podpis a strata
sa tvrdo a nekompromisne trestala, preto sa pri rôznych vojenských cvičeniach v poľných podmienkach

rádioaktívny žiarič musel dokonca nosiť stále pri sebe z dôvodu obavy straty. V osobnom spise žalobcu
nie je žiada zmienka o kobaltovom rádioaktívnom žiariči, školenia, lekárske prehliadky a podobné
skutočnosti. V tej dobe to boli vraj nepodstatné veci, ale z dôsledkami dnes a bez práce s kobaltovým
rádioaktívnym žiaričom by PDP neplnilo funkciu, na ktoré PDP bolo určené. Žalobca poberal príspevok,
ale vo výkaze sú preškrtnuté, alebo prázdne príslušné kolónky. Žalobca dodnes nevie aké kolónky sú

prázdne, alebo preškrtnuté. Žalobca nič nevedel o rozkaze MNO ČSSR č. 1/1976, ako ani o možnosti
dvojnásobného zápočtu rokov. O činnosti potrubných jednotiek jednal vojenský predpis PHM 2-2 a PHM
51-2,kdesúdetailnéinformácieorádioaktívnomžiaričiaojehopoužívaní.Poučenia,smernicearozkazy
veliteľov k rádioaktívnemu žiariču neboli takmer žiadne, ani sa na eventuálne hrozby z rádioaktívnehoožiarenia veľmi nedbalo. Jediné dôležité bolo, aby nedošlo k strate, t.j. mimoriadnej udalosti. Počas
celých 8 rokov svojho života s rádioaktívnym žiaričom si žalobca ani neuvedomoval aká nebezpečná je
prácasožiaričomaakénepriaznivénásledkyadôsledkynajehozdravotnýstavmárádioaktívnežiarenie

v tomto období, keď bol nútený platiť vysoké čiastky len z dôvodu, aby nemal sústavné bolesti. Školenia
k manipulácii so žiaričom neboli žiadne. Manipulácia s rádioaktívnym žiaričom bola vykonávaná iba
holými rukami a neexistovali žiadne ochranné pomôcky ako odev alebo špeciálne rukavice. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že nepochopil otázku VÚSZ, aby do 28.02.2017 predložil doklady dokazujúce,
že bezprostredne vykonával prácu s rádioaktívnym žiaričom, ako keby po skončení služby, mu veliteľ

vojenského útvaru vystavil potvrdenie, koľko so žiaričom pracoval a manipuloval. Náčelník služby PHM
MNO pán Ing. D. U. poznal vysokú odbornosť žalobcu a nasadenie pri činnosti potrubného práporu a
od 01.11.1988 ho premiestnil ako vojenského zástupcu do n. p. Slovnaft Bratislava. Tieto fakty doložil
písomným svedectvom pána Ing. Q. ako náčelníka štábu a Ing. N., ktorý rádioaktívny žiarič po odchode
žalobcu prevzal PHM 2-2, PHM 51-2 a odborné príručky k prevádzke poľného diaľkového potrubia.
Nijaký iný právny predpis, ani zákon striktne neurčuje, že sa musí vychádzať len z údajov evidenčného

listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich tvrdenú skutočnosť.
A to môžu byť aj svedecké výpovede svedkov, ktoré majú rovnakú dôkaznú silu. Na záver žalobca
opakovane pripomenul, že rádioaktívny žiarič nikto nepovažoval za nebezpečný a aj keď bol silný a bol
považovaný nadriadenými veliteľmi len ako technická pomôcka. Dnes si žalobca uvedomuje, že aj slabé,
minimálne žiarenie je veľmi nebezpečné pre organizmus a žalobca s oveľa silnejšími rádioaktívnymi

žiaričmi žil a manipuloval od roku 1981 až do roku 1988. Toto rádioaktívne žiarenie sa nedalo nijako
„vypnúť“, bolo rádioaktívnym stále, nepretržite, v rovnakej intenzite a bol s ním v styku denne 100
% pracovného času. Je presvedčený, že rádioaktívne žiariče mu spôsobili výraznú ujmu na zdraví a
jeho najbližšia rodina bola vystavená vážnemu zdravotnému postihnutiu, v dôsledku čoho museli užívať
množstvo silných liekov na bolesť a mohlo sa stať, že pri použití toľkých liekov ochabne jeho myslenie.

V závere prepúšťacej správy Kliniky pracovného lekárstva sa uvádza „Profesionálne poškodenie zdravia
sme t.č. nezistili“. Ako mohli zdravotné poškodenia uzavrieť iným spôsobom, keď nemali žiadny podklad
ku kobaltovému rádioaktívnemu žiariču, aj napriek skutočnosti, že žalobca o podklady písomne žiadal
vo Vojenskom ústrednom archíve Praha. O kobaltových rádioaktívnych žiaričoch C-60 nemajú v ústave
žiadny záznam. MO SR na tomto základe môže konštatovať, že kobaltové žiariče sa nepoužívali

a vojenský útvar ich vraj ani „nemal“. Žalobca má svedectvo, že v roku 1990 sa tieto rádioaktívne
žiariče v tichosti zlikvidovali, pre svoju nebezpečnosť. V opačnom prípade by vo VÚA Praha a tiež vo
Vojenskom archíve v Olomouci, dokumenty o kobaltovom rádioaktívnom žiariči C-60 boli určite uložené.
Jedna súprava s pôvodným kobaltovým rádioaktívnym žiaričom bola v roku 1991 presťahovaná do
Zemianskych Kostolian, ale už bez kobaltového žiariča. Táto skutočnosť sa dá síce overiť, ale žalobca

si nevie predstaviť aká fiktívna náhrada sa za kobaltový rádioaktívny žiarič dnes používa pri prevádzke
PDP.
Žalobca sa v dôsledku rozhodnutia MO SR o zamietnutí jeho žiadosti vo veci priznania výsluhového
dôchodku domnieva, že MO SR rieši len časť skutočností, o ktoré síce žiada, ale dostatočne sa
nezaujíma a ani nerieši ostatné kľúčové skutočnosti, na ktoré má právny nárok. Žalobca tvrdí, že podľa

zákona č. 100/1988 Zb. mu vznikol nárok na starobný dôchodok už dovŕšením fyzického veku 55 rokov,
t.j. dňom 22.07.2012. Vo vojenskej činnej službe odslúžil 15 rokov a 1 mesiac + k tomu treba pripočítať
zvýhodnenú dobu (bezprostrednú činnosť s rádioaktívnymi žiaričmi po dobu 8 rokov a dva mesiace),
teda spolu 23 rokov a 2 mesiace. Pokiaľ žalovaný nevie odborne a kvalifikovane posúdiť problém pri
posudzovaníprávetejtoexponovanejdoby,žiadaustanoviťsúdnehoznalcanaposúdenietohtoobdobia,

kedy bol vystavený bezprostrednému rádioaktívnemu žiareniu. Rovnako žiadal vypočuť navrhovaných
svedkov (čestné vyhlásenia dvoch svedkov v konaní predložil). Žalovaný podľa žalobcu prevažnú časť
jeho dôkazov vynechal, alebo dokazovanie radšej nevykonal. Napriek žalobcovmu písomnému návrhu
žalovaný neustanovil ani erudovaného súdneho znalca z odboru služobného práva, aby mu pomohol
objasniť, aký druh služby žalobca konal, od kedy ju vykonával a v akej kategórii funkcií a porovná ju s

režimom platného práva a režimom ľudských práv a slobôd. Žalovaný nedokáže spoľahlivo identifikovať
životnú situáciu žalobcu, v ktorej sa dnes kvôli vojenskej činnej službe ocitol. Napadnuté rozhodnutie
žalovaného je podľa žalobcu založené len na dohadoch a fikciách. Má za to, že vydané rozhodnutie bez
vykonávania dôkazov - je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných
princípov materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany

zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu
predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu
ochrany legitímnych očakávaní legitímnej dôvery a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť z bezprávia
a nespravodlivosti.3.Žalovanývosvojomvyjadreníksprávnejžalobeuviedol,žežalobcaukončilslužobnýpomerkudňu30.
septembra 1992 a k tomu to dňu nedosiahol vek aspoň 55 rokov, preto mu nárok na starobný dôchodok

podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. nevznikol. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. dňom
1. mája 1998 boli upravené podmienky pre vznik nároku na výsluhový dôchodok, ktoré v súčasnosti
upravuje zákon č. 328/2002 Z.z. účinný od 1. júla 2002. Nárok na dávku sa posudzuje podľa právnych
predpisov účinných v čase vzniku nároku na jej priznanie, v čase ukončenia služobného pomeru žalobcu
dňa 30. septembra 1992, výsluhový dôchodok preto nebolo možné žalobcovi priznať, vzhľadom na to,

že v tomto období skončenia služobného pomeru žalobcu inštitút výsluhového dôchodku neexistoval.
Na výsluhový dôchodok mali nárok profesionálni vojaci, ktorých služobný pomer skončil až po účinnosti
zákona č. 114/1998 Z.z., t.j. po 30. apríli 1998. O započítaní doby trvania vojenskej činnej služby
rozhoduje príslušný veliteľ alebo riaditeľ organizačnej zložky služobného úradu vojaka z povolania, v
ktorej naposledy vojak z povolania pôsobil. Rozhodovanie v personálnych záležitostiach vojakov tvorí
predbežnú otázku vo vzťahu k rozhodovaniu VÚSZ o dávke výsluhového dôchodku. Pre vznik nároku

na výsluhový príspevok je teda možné zhodnotiť žalobcovi ako dobu trvania služobného pomeru doby,
ktoré predstavujú spolu celkom 15 rokov, 1 mesiac a 3 dni. Žalobca proti výkazu námietky nevzniesol a
svojim podpisom 21. júla 1992 výkaz potvrdil. Ku dňu skončenia pracovného pomeru vojaka z povolania
žalobcu, teda k 30. septembru 1992 bola preukázaná doba služobného pomeru žalobcu v trvaní 15
rokov, 1 mesiac a 3 dni. Pre nárok na výsluhový príspevok bolo žalobcovi zhodnotené obdobie od 29.

augusta 1977 do 30. septembra 1992, kedy bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania.
Žalobca v podanej žalobe uvádza, že „V septembri 1981 si oproti podpisu prevzal kobaltové rádioaktívne
žiariče a vo funkcii zástupcu veliteľa potrubnej roty, intenzívne neustále praktickým výcvikom prebral
odbornú funkciu k výstavbe, riadeniu PDP. Od roku 1982 bol veliteľom potrubnej roty a výcvik vojakov
základnej služby (ZVS) a vojakov v zálohe mal až do roku 1989 vo svojich povinnostiach. Bol aj veliteľom

veliteľskej roty, ale výcvik vojakov k otázke PDP mu v povinnostiach ostala. Od cca roku 1985 bol
menovaný na štábe ako náčelník oddelenia technickej skupiny.“ Žalobca v období od 1. septembra
1981 do 31. októbra 1989 nepretržite vykonával službu vo vedúcej pozícii ako veliteľ roty, dôstojník
štábu, náčelník operačnej skupiny. Táto skutočnosť nebola žalovaným spochybnená a nie je preto
dôvod dokazovať ju výpoveďami svedkov ako navrhuje žalobca. VÚSZ pre úplnosť správneho konania

zaslal Vojenskému ústavu hygieny a epidemiológie Bratislava žiadosť z 29. januára 2018 o doplnenie
odborného vyjadrenia, ktorý vo svojom stanovisku č. VÚHE-63-2/2018 z 26. februára 2018 okrem
iného uvádza „Činnosti vkladania a vyťahovania vložky s rádioaktívnym izotopom mohol vykonávať
len dozimetrista výhradne na rozkaz veliteľa skupiny pre sledovanie manžetového rozdeľovača. Iné
osoby sa pri tejto činnosti mohli zdržiavať len vo vzdialenosti 2 metre od manipulačného miesta.“

Z predmetnej správy ďalej vyplýva, že „dozimeter IT-65 bol určený na meranie úrovne okamžitej
hodnoty radiácie v zamorenom teréne a na dozimetrickú kontrolu stupňa kontaminácie povrchov osôb a
techniky. Tieto prístroje boli vyrobené ako merače kontaminácie s využitím v radiačnej ochrane, pričom
nemohli predstavovať zdravotné riziko. Dozimeter IT-65 slúžil na ochranu osôb a techniky.“ Žalobca
vo svojej žalobe uvádza, že „dozimeter IT-65 signalizoval žiarenie aj v kancelárii, kde bol dennodenne

prítomný na 100 % pracovného času. Rádioaktívny žiarič, ako aj zbraň mal neustále a nonstop u
seba.“ Zo stanoviska VÚHE rezultuje, že „Rádioizotop mal byť uskladnený vo vyhradenej miestnosti s
kontrolovaným vstupom, nie v kancelárii, manipuláciu s ním mohol vykonávať len odborne spôsobilý
pracovník,prípadnepracovníkvybavenýosobnýmdozimetromapotrebnýmiochrannýmiprostriedkami.“
Podľa žalovaného žalobca pracoval v rozhodnom období vo vedúcej pozícií a jeho úlohou bolo okrem

iného aj riadiť prácu postupného prečerpávania pohonných hmôt potrubím, pričom výkon a manipuláciu
s rádioaktívnym žiaričom mal vykonávať dozimetrista. Na podporu svojich tvrdení žalobcu predložil aj
lekársku správu svojho syna, list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí svojej manželky
a taktiež jeho prepúšťaciu správu z Univerzitnej nemocnice Martin, konkrétne z Kliniky pracovného
lekárstva a toxikológie z 2. mája 2018, v ktorej závere je uvedené, že „Profesionálne poškodenie zdravia

sme t.č. nezistili.“
Prílohu č. 2 Rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23. septembra 1988 tvorí Smernica
pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti federálneho ministerstva národnej obrany.
V článku 10 časti C tejto smernice je ustanovené, že „Pro zvýhodněný zápočet dob (s výjimkou
dob uvedených v čl. 8 a 9) před 1. říjnem 1988 platí předpisy, za jejichž účinnosti byla vykonávána

služba, která se započítávala zvýhodněně. O zápočtu těchto dob rozhoduje náčelník příslušné správy
FMNO pokud o něm nebylo již rozhodnuto. Také v těchto případech platí ustanovení čl. 5.“ Podľa
žalovaného v prípade štátnej služby žalobcu neboli splnené ani identické podmienky na zvýhodnený
zápočet služobnej doby stanovené v Směrnici pro zvýhodnený zápočet služební doby strávené v míru vevýkonné letecké, výsadkové a pyrotechnické službě, při bezprostřední práci s nebezpečnými výbušnými,
chemickými, otravnými a radioaktivními látkami, laserovým zářením, nebezpečným elektromagnetickým
zářením a púvodci zvlášť nebezpečných nákaz v Čs. lidové armádě vydanej Nařízením náčelníka

generálního štábu Čs. lidové armády 1. zástupce ministra národní obrany č. 11 z 2. augusta 1985. Ani
z dôchodkového spisu žalobcu nevyplýva, že by žalobcom vykonávané funkcie boli funkcie osobitnej
povahy alebo osobitného stupňa nebezpečnosti. Žalobca by musel vykonávať funkciu zahrňujúcu
bezprostrednú prácu s nebezpečnými bojovými rádioaktívnymi látkami, ktorá by tvorila trvale viac ako
50 % práce s rádioaktívnymi látkami a navyše by musel poberať príplatky podľa predpisov o peňažných

náležitostiach vojakov viac ako polovicu kalendárnych dní v kalendárnom roku. Žalobca však poberal len
príplatok za prácu v zdraviu škodlivom prostredí. Zvýhodnená služba vojakov z povolania sa uvádzala
vo výkaze, avšak vo výkaze žalobcu sú príslušné kolónky „zvýhodněné započítatelné doby“ preškrtnuté
alebo prázdne. Predmetný výkaz žalobcu bol spracovaný príslušným (kádrovým) orgánom, schválený
veliteľom a žalobcom podpísaný dňa 21. júla 1992.
Žalobca ako vojak z povolania vykonával výlučne len veliteľské funkcie v období od 1. septembra 1981

do 31. októbra 1989. Táto doba by sa podľa jeho názoru mala započítať zvýhodnene, a to dvojnásobne,
pričom pomerne rozsiahlo poukázal v časti II. žaloby na problematiku o rádioaktívnych žiaričoch, ktorú
však z pohľadu konania vedeného pred príslušnými správnymi orgánmi, ako aj správneho súdneho
konania s odkazom na argumentáciu obsiahnutú vyššie, považuje žalovaný za nekonštruktívnu a
zmätočnú v celom rozsahu. Žalovaný zastáva názor, že z vyššie uvedeného nevyplýva zákonný rámec

na vznik dôvodu pre nárok na výsluhový dôchodok žalobcu zvýhodneným započítaním doby služobného
pomeru v období od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989. Ak vojak z povolania stanovené podmienky
splnil, čo nebol prípad žalobcu, zvýhodnený zápočet povoľoval príslušný nadriadený na základe návrhu.
Záverom žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o nepriznaní výsluhového dôchodku v prípade žalobcu
postupoval výhradne v súlade s príslušnou zákonnou úpravou a internými predpismi vydanými na ich

základe, pričom žalobca nebol žiadnym spôsobom postihnutý na svojich právach a právom chránených
záujmoch. Žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú v zmysle § 190 SSP v celom rozsahu zamietol.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného na pojednávaní konanom dňa 27. júna
2019 v zmysle § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), pričom

dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne.
Na pojednávaní sa právny zástupca žalobcu v plnom rozsahu pridržiaval podanej žaloby a k tomu
uviedol, že v čase vojenskej služby žalobcu platila vyhláška č. 34/1963, vyhláška Ministerstva
zdravotníctva SR č. 65/1972 Zb. a jej analóg v Českej republike č. 59/1972 Zb..
Táto vyhláška bola zrušená vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 12/2001.

Dovtedy platili tieto vyhlášky, ktoré upravovali dôsledky z rádioaktívneho žiarenia. Okrem týchto civilných
vyhlášok a noriem platili aj špeciálne vojenské predpisy - sociálne zabezpečenie vojakov z povolania
č. 61 z roku 1966, v čase služby platil rozkaz ministra Národnej obrany ČSSR č. 1 z roku 1976 a
potom Nařízení náčelníka Generálneho štábu Československej ľudovej armády č. 4 z 05. marca 1985.
Všetky tieto špeciálne vojenské právne normy majú v texte napísané, že sa vzťahujú na osoby, ktoré

bezprostredne pracujú s nebezpečnými bojovými, trhavými, otravnými, rádioaktívnymi látkami ... Už
od roku 1966 je ministerstvu obrany známe, že rádioaktívny žiarič je rádioaktívny a zdraviu škodlivý.
Žalovaný mal uviesť, aké opatrenia existujú na prácu s rádioaktívnymi žiaričmi, ktoré upravujú, že to
môže byť len úzky okruh osôb, prípadne rotácia kádrov, ktoré sú k tomu určené, určený priestor, kde sa
s tým môže narábať, určené ochranné prostriedky, nosiť dozimetre, aby vedel, akú dávku dostal. Lenže

takto to nefungovalo. Žalobca bol veliteľ, ustanovený do funkcie na prácu s týmito žiaričmi a počas 8
rokov a 2 mesiacov ho nikto nevymenil, nikto s ním nerotoval, vždy bol zodpovedný za to sám. Mal asi
40 kusov týchto rádioaktívnych žiaričov, bolo porušovaných niekoľko paragrafov zákona č. 71 z roku
1967. Ministerstvo obrany vydalo rozhodnutie bez dokazovania, rozhodnutie doslova od zeleného stola
a toto rozhodnutie je aj v rozpore s civilnými predpismi a vojenskými predpismi. Žalobca je autentický

účastník, ktorý manipuloval s rádioaktívnymi žiaričmi. Ministerstvo obrany nemá ani jedného pracovníka,
ktorý by mal s tým znalosti.
Žalobca na pojednávaní uviedol, že je jedinou žijúcou osobou na Slovensku, ktorá má skúsenosti s
rádioaktívnym žiaričom. Podrobne opísal spôsob manipulácie s rádioaktívnym žiaričom, ktoré je úplne
odlišné od popisu žalovaného. Poukázal na to, že ministerstvo nepozná celú technickú problematiku

potrubného vojska, nevie, čo je vyrovnávacia kapacita, ako sa začisťuje, ako sa vytesňuje, ako sa
zatesňujú výdajné miesta, ako je to pri čerpačkách, nikto to nevie, lebo to nikto nepozná. On je jediný tu
na Slovensku, zopár ľudí je v Čechách vo veľmi zlom zdravotnom stave.Poverená pracovníčka žalovaného sa v plnom rozsahu pridržiavala svojho vyjadrenia zo dňa 18.12.2018
a rovnako ďalších stanovísk, ktoré sú obsiahnuté v ňom a žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

5. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí
vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú
žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.

Podľa § 26 ods. 1 písm. f) citovaného zákona zo služobného pomeru vojaka z povolania sa prepustia

vojaci na vlastnú žiadosť po splnení prevzatého záväzku.

Podľa § 33 ods. 1 písm. b) citovaného zákona vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru
podľa § 26 ods. 1 písm. a) až c) a e) až g) a ods. 2 patrí výsluhový príspevok po dobu dvoch rokov od
prepustenia zo služobného pomeru vo výške 30 % platu, ak konali službu v ozbrojených silách po dobu
najmenej 10 rokov, ale kratšiu ako 20 rokov.

Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. služba vojakov z povolania (ďalej len „služba“) vykonávaná
pred 1. januárom 2000 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných
funkcií do I. alebo II. kategórie. Služba vykonávaná po 31. decembri 1999 sa na účely dôchodkového
zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie.

Podľa § 130 ods. 3 citovaného zákona doba služby vykonávanej od 9. mája 1945 do 31. decembra 1964
sa hodnotí ako výkon funkcie I. kategórie; služba vykonávaná od 1. januára 1965 do 31.
decembra 1999 sa zaraďuje do I. alebo II. kategórie funkcií.

Podľa § 132 ods. 1 citovaného zákona vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol
zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z. výška dávok výsluhového zabezpečenia poskytovaných
profesionálnym vojakom závisí od doby výkonu vojenskej služby v ozbrojených silách,2) služby v
ozbrojených bezpečnostných zboroch a služby v ozbrojených zboroch a od výšky služobného príjmu,
príplatkov k nemu a odmien za výkon služby, ktoré profesionálni vojaci dosiahli v ustanovenom období
pred vznikom nároku na dávku. Výška dávok výsluhového zabezpečenia poskytovaných vojakom, ktorí

sa štúdiom alebo výcvikom pripravovali na výkon profesionálnej služby, závisí od výšky služobného
príjmu za výkon vojenskej služby, ktorý by dostali bezprostredne po prijatí do služobného pomeru
profesionálneho vojaka.

Podľa § 26 ods. 1 citovaného zákona profesionálny vojak prepustený zo služobného pomeru má nárok

na výsluhový dôchodok, ak vykonával službu (§ 47) najmenej 20 rokov.

Podľa § 47 ods. 1 písm. a) citovaného zákona dobou výkonu služby rozhodujúcou pre vznik nároku
na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre
výšku týchto dávok je doba výkonu služby v ozbrojených silách a doba výkonu služby v ozbrojených

bezpečnostných zboroch a v ozbrojených zboroch Československej republiky, Československej
socialistickej republiky, Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pred 1. januárom 1993.

Podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej
lehote neodstránil nedostatky svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený.

Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom
rozsahu.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie

konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde
možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

Podľa § 84 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia
začaté z podnetu účastníka konania sa zastaví aj vtedy, ak účastník konania v lehote určenej útvarom
sociálneho zabezpečenia ministerstva a Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia
a) nepredložil príslušné doklady,
b) neoznámil požadované údaje,

c) nepodrobil sa vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku
na výplatu dávky.

6. Z administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil nasledovné:
Žalobca žiadal podaním z 23. mája 2016 označeným ako Žiadosť o zvýhodnené započítanie doby
vojenskej služby od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 z dôvodu zabezpečenia nároku výsluhového

dôchodku voči VÚSZ a nároku zo starobného dôchodku voči Sociálnej poisťovni. V žiadosti uviedol, že
vykonával funkcie ZVPR, veliteľ potrubnej roty a náčelník OTS u logistiky potrubnej dopravy a táto doba
vojenskejčinnejslužbybysamalanaúčelyvýškyjehovýsluhovéhodôchodkuposudzovaťdvojnásobne.
O žiadosti žalobcu bolo Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia, ako prvostupňovým správnym
orgánom, viackrát rozhodnuté - zamietnuté, tieto boli žalobcom napadnuté odvolaním a následne

žalovaným zrušené a vrátené prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Naposledy prvostupňový správny orgán (VÚSZ) rozhodol rozhodnutím č. VÚSZ-65101323473908/2018
dňa 11. júna 2018 tak, že žalobcovi výsluhový dôchodok nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol,žeodvolacíorgánrozhodnutímč.SEĽUZ-24-64-2017-OdSPz30.októbra2017predchádzajúce
rozhodnutie VÚSZ zrušil pre procesné vady, pretože VÚSZ sa nezaoberal návrhom účastníka konania

na zvýhodnené započítanie doby vojenskej služby od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989. Odvolací
orgán uložil VÚSZ :
1. vysporiadať sa s námietkou o údajnom nesprávnom započítaní doby vojenskej služby od 01.09.1981
do 31.10.1989 tým, že zistí, či funkcia, ktorú vykonával účastník konania v predmetnom čase, bola
funkciou špecifickej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, a teda či zakladá nárok na

zvýhodnený zápočet,
2. zistiť, v akom období a v akej výške poberal účastník konania príplatok za prácu v škodlivom prostredí
a
3. zistiť, či k poškodeniu zdravia účastníka konania, ktoré je dôvodom vzniku jeho invalidity, došlo v
príčinnej súvislosti s odvolateľom vykonávanou prácou s rádioaktívnymi žiaričmi.

Aby mohol VÚSZ zabezpečiť dokazovanie v intenciách odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho orgánu,
rozhodnutímz5.decembra2017konanieprerušil.VrámciprerušeniakonaniapožiadalVÚSZoodborné
vyjadrenie Vojenský ústav hygieny a epidemiológie Ministerstva obrany SR (VÚHE) k skutočnostiam
uvedeným v 1. a 3. bode úloh uložených odvolacím orgánom, rovnako aj predsedu posudkovej komisie
sociálneho zabezpečenia VÚSZ.

Predseda posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia VÚSZ reagoval podaním z 10.
januára 2018, z ktorého vyplýva, že posudzovanie sporných otázok nepatrí do jeho kompetencie, ale
podľa § 31a ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z. do kompetencie Kliniky pracovného lekárstva, pričom nemá
kompetencie odoslať účastníka konania na vyšetrenie ani vyžiadať si posudok od Kliniky pracovného
lekárstva. Táto kompetencia bola zákonom zverená ošetrujúcemu lekárovi. Až na základe posudku

Kliniky pracovného lekárstva a určenia príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia účastníka konania
s výkonom profesionálnej služby môže PKSZ VÚSZ na základe žiadosti o invalidný dôchodok posúdiť,
či je účastník konania invalidný podľa zákona č. 328/2002 Z.z.. O invalidný výsluhový dôchodok podľa
zákona č. 328/2002 Z.z. účastník konania VÚSZ zatiaľ nepožiadal.
Z obsahu podania VÚHE z 15. januára 2018 vyplýva, že dozimeter IT-65 bol určený na meranie úrovne

(okamžitej hodnoty) radiácie v zamorenom teréne a na dozimetrickú kontrolu stupňa kontaminácie
povrchov osôb, výzbroje, techniky a pod.. Tieto prístroje boli vyrobené ako merače kontaminácie s
využitím v radiačnej ochrane, pričom nemohli predstavovať zdravotné riziko. Dozimeter IT-65 teda slúžil
na ochranu osôb. Poukázal tiež na obsah ust. § 31a ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z.. Podľa doplňujúceho
vyjadrenia VÚHE z 26. februára 2018 manžetový rozdeľovač s kobaltovým žiaričom 60Co sa používal

k postupnému prečerpávaniu pohonných hmôt. Vložka s rádioaktívnym izotopom bola umiestnená v
puzdre, kde bola uzatvorená skrutkou. Vkladala sa do potrubia bezprostredne pred vpustením. Pohyb
manžetového rozdeľovača potrubím bol kontrolovaný intenzimetrom. Činnosti vkladania a vyťahovania
vložky s rádioaktívnym izotopom mohol vykonávať len dozimetrista (výhradne na rozkaz veliteľa skupinypre sledovanie manžetového rozdeľovača). Iné osoby sa mohli pri tejto činnosti zdržiavať len vo
vzdialenosti 2 metre od manipulačného miesta. Pracovať s rádioaktívnym izotopom mohli len odborne
spôsobilé osoby, vybavené osobným dozimetrom, ktoré prešli lekárskou prehliadkou, v pravidelných

intervaloch absolvovali dozimetrickú kontrolu, pričom veliteľ potrubnej roty mal viesť o zistených dávkach
záznamy v knihe ožiarených osôb. Všetky osoby pracujúce s rádioaktívnym materiálom mali byť
oblečenévochrannýchodevoch.Ukladaťaprepravovaťmanžetovýrozdeľovačsvložkamiobsahujúcimi
rádioaktívny izotop bolo prísne zakázané. Ich uloženie bolo možné len v olovenom kontajneri vo
vyhradenej miestnosti, ktorá bola uzamknutá, zapečatená a strážená. Účastník konania pracoval v

posudzovanom období vo vedúcej pozícii. Jeho úlohou bolo okrem iného aj riadiť prácu postupného
prečerpávania pohonných hmôt potrubím, pričom bežný výkon a manipuláciu s rádioaktívnym žiaričom
mal vykonávať dozimetrista.
Žalobca predložil prvostupňovému správnemu orgánu prepúšťaciu správu Univerzitnej nemocnice
Martin, Klinika pracovného lekárstva a toxikológie z 11. mája 2018 so záveru, ktorej vyplýva:
„ Profesionálne poškodenie zdravia sme t.č. nezistili .“ V stanovisku zo dňa 15. januára 2018

Vojenský ústav hygieny a epidemiológie uviedol, že nedisponuje archívnymi materiálmi (obdobie z
pred 30. rokov), ktorými by v súčasnosti vedel podrobne posúdiť výkon pracovných činností účastníka
konania počas práce so žiaričom IT-65 z pohľadu časových expozícií vo vzťahu k hodnoteniu
zdravotných rizík a kategorizáciou prác. Materiál je možné dohľadať v českých vojenských archívoch.
VÚHE Bratislava, ako orgán verejného zdravotníctva, nemá kompetenciu nad posúdením vzniku

invalidity v príčinnej súvislosti s vykonávanou prácou. Podľa § 31a ods. 1 zákona č. 355/2007
Z.z., ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť fyzickej osobe
má podozrenie, že ochorenie súvisí s vykonávanou prácou, odošle ju na vyšetrenie lekárovi z
odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore
pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo, klinická toxikológia alebo v

špecializačnom odbore dermatovenerológia so sídlom najbližšie k miestu pracoviska fyzickej osoby.
Z dôvodu, že nemáme k dispozícii presný popis vykonávaných funkcií, nie je možné špecifikovať,
či ide o funkcie špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva a určiť ich nárok na
zvýhodnený zápočet. Príčinnú súvislosť poškodenia zdravia účastníka konania s vykonávanou prácou
s rádioaktívnymi žiaričmi môže stanoviť len lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných

pracovných činností určených v špecializačných odboroch. Žalobca na Klinikách pracovného lekárstva
žiadal o posúdenie invalidity s priamou činnosťou pri práci s rádioaktívnymi žiaričmi, kde však neuspel
pre technický nedostatok. Kliniky požadujú identifikačný list od kobaltových žiaričov (parametre a
ochrana zdravia). Pri vysvetlení, že v prípade poľného diaľkového potrubia nebolo možné, aby pri práci
s kobaltovými žiaričmi bol za olovenou stenou a že pracoval pre armádu v rokoch 1981 - 1989, bolo mu

odporučené, aby to riešilo vojsko a nie kliniky.
V stanovisku k Žiadosti o doplnenie odborného vyjadrenia zo dňa 26. februára 2018 Vojenský ústav
hygieny a epidemiológie okrem iného uviedol: Potvrdiť príčinnú súvislosť vykonávanej práce s
rádioaktívnym žiaričom a trvalými zdravotnými následkami účastníka konania je možné len z výsledkov
lekárskych preventívnych prehliadok, vrátane výsledkov dozimetrie a monitorovanie osobných dávok

jednotlivcov, ktoré orgánu verejného zdravotníctva nie sú dostupné.

7. Podľa názoru správneho súdu elementárnym základom správneho konania pred prvostupňovým
správnym orgánom, ako aj žalovaným je posúdenie otázky započítania doby vojenskej služby žalobcu
od 01.09.1981 do 31.10.1989, zistením, či funkcia, ktorú vykonával žalobca v predmetnom čase, bola

funkciou špecifickej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, teda či zakladá nárok na
zvýhodnený zápočet a zistenie, či k poškodeniu zdravia žalobcu, ktoré je dôvodom vzniku jeho invalidity,
došlo v príčinnej súvislosti s vykonávanou prácou s rádioaktívnymi žiaričmi.

8. Prvostupňový správny orgán (VÚSZ) na zabezpečenie dokazovania súvisiacich s uvedenou

problematikou rozhodnutím z 5. decembra 2017 konanie prerušil. Súčasne požiadal o odborné
vyjadrenie Vojenský ústav hygieny a epidemiológie Ministerstva obrany SR k uvedeným skutočnostiam,
ako aj predsedu posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia VÚSZ.
Predseda posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia VÚSZ k uvedenej problematike uviedol, že
posudzovanie sporných otázok nepatrí do jeho kompetencie, ale podľa § 31a ods. 1 zákona č. 355/2007

Z.z. do kompetencie Kliniky pracovného lekárstva, pričom on nemá kompetencie odoslať žalobcu na
vyšetrenie, ani vyžiadať si posudok od Kliniky pracovného lekárstva. Táto kompetencia bola zákonom
zverená ošetrujúcemu lekárovi. Až na základe posudku Kliniky pracovného lekárstva - určenia príčinnej
súvislosti medzi poškodením zdravia žalobcu s výkonom profesionálnej služby môže PKSZ VÚSZna základe žiadosti o invalidný dôchodok posúdiť, či je žalobca invalidný podľa zákona č. 328/2002
Z.z.. Podľa právneho zástupcu žalobcu však Klinika pracovného lekárstva bez parametrov kobaltového
žiariča sa nemôže kvalifikovane vyjadriť.

Prepúšťaciu správu Univerzitnej nemocnice Martin, Klinika pracovného lekárstva a toxikológie z 11.
mája 2018 nemožno považovať za dôkazný prostriedok preukazujúci odpoveď na spornú otázku v
správnom konaní - či k poškodeniu zdravia žalobcu, ktoré bolo dôvodom vzniku jeho invalidity, došlo/
nedošlo v príčinnej súvislosti s jeho prácou vykonávanou vo VÚ 6020. Predmetnú prepúšťaciu správu
z Fakultnej nemocnice Martin, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie z 11. mája 2018 považuje súd

za bežnú prepúšťaciu správu z prvohospitalizácie žalobcu vzhľadom k potrebe kompletného prešetrenia
zdravotného stavu a infúzneho preliečenia.
V tejto súvislosti mal prvostupňový správny orgán, resp. žalovaný vyzvať praktického lekára
žalobcu (MUDr. N. D.), aby poslal žalobcu na vyšetrenie k lekárovi s odbornou spôsobilosťou
na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, v
špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo, klinická toxikológia alebo v špecializačnom odbore

dermatovenerológia so sídlom najbližšie k miestu pracoviska žalobcu, a to aj s presným popisom
vykonávaných funkcií, za účelom stanovenia, či ide o funkcie špeciálnej povahy alebo mimoriadneho
stupňa nebezpečenstva na určenie nároku na zvýhodnený zápočet, nakoľko príčinnú súvislosť
poškodenia zdravia s vykonávanou prácou s rádioaktívnymi žiaričmi môže stanoviť len lekár s odbornou
spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností určených v špecializačných odboroch.

Túto problematiku mali správne orgány riešiť ako tzv. predbežnú (prejudiciálnu) otázku, od posúdenia
ktorej závisí rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetnom správneho konania. Na jej vecné rozhodnutie
však nie je príslušný správny orgán, pred ktorým prebieha dané správne konanie, ale iný správny orgán,
prípadne súd. Ide teda o otázku, ktorá môže byť predmetom samostatného konania. Príslušný orgán o
takejto otázke nerozhodol, konanie síce prerušil, ale následne si urobil úsudok o predbežnej otázke sám.

9. Podľa názoru správneho súdu však mal správny orgán konanie prerušiť a dať podnet inému orgánu
na začatie konania o tejto otázke. Následne mal správny orgán vyčkať na rozhodnutie o predbežnej
otázke. Ak takéto konanie možno začať len na návrh účastníka, správny orgán ho mal vyzvať, aby
taký návrh podal (v konkrétnom prípade prichádza do úvahy žaloba o určenie, či k poškodeniu zdravia

žalobcu, ktoré je dôvodom vzniku jeho invalidity, došlo v príčinnej súvislosti ním vykonávanou prácou s
rádioaktívnymi žiaričmi). Len v prípade, ak by tak žalobca v určenej lehote neurobil, si mohol správny
orgán urobiť úsudok o predbežnej otázke sám. Ak by príslušný správny orgán alebo súd o predbežnej
otázke rozhodol inak, táto skutočnosť je dôvodom na obnovu konania (§ 62 ods. 1 písm. b) alebo na
zmenu, prípadne zrušenie rozhodnutia na základe preskúmania rozhodnutia v mimo odvolacom konaní.

O otázke, ktorá by mala byť predmetom predbežnej otázky, je kompetentný rozhodnúť súd v občianskom
súdnom konaní.

10. V predmetom správnom konaní sa však prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný
zamerali, resp. obmedzili len na podrobnú citáciu zákonných ustanovení o priznávaní výsluhových

dôchodkov s konštatovaním, že príslušné orgány oprávnené povoliť zvýhodnený zápočet (rozhodnúť o
prípadnom zvýhodnenom započítaní doby vojenskej služby) v rozhodnom období žalobcovi zvýhodnené
započítanie nepriznali, čím bolo o zvýhodnenom započítaní (podľa žalovaného ako o predbežnej otázke)
už rozhodnuté. Správne orgány, poukazujúc na veliteľské funkcie žalobcu, v celom konaní konštatujú, že
žalobca bezprostredne nevykonával prácu s rádioaktívnym žiaričom, pričom bežný výkon a manipuláciu

s rádioaktívnym žiaričom mohol vykonávať len dozimetrista. Žalobca pracoval v posudzovanom období
vo vedúcej pozícii, jeho úlohou bolo okrem iného riadiť prácu postupného prečerpávania pohonných
hmôt potrubím. Počas služobného pomeru mohol prichádzať do styku len s dozimetrom IT-65. Ten
však, podľa žalovaného, zdraviu škodlivý nebol. Funkciu dozimetristu (ktorý mohol jediný pracovať s
kobaltovým žiaričom) žalobca preukázateľne nevykonával.

11. Správny súd opakovane uvádza, že v konkrétnom prípade dokazovanie prvostupňového správneho
orgánu ako aj žalovaného sa obmedzilo LEN na uvedenie povinností, ktoré žalobca vykonávať MAL.
Ako to v skutočnosti v rozhodnom období bolo, však absolútne nezisťoval, napriek tomu, že žalobca na
preukázanie týchto skutočností (ozrejmenia skutočného priebehu výkonu funkcií) ž i a d a l vypočuť

svedkov a kvôli objektívnemu a korektnému posúdeniu tohto odslúženého obdobia v exponovanom
prostredí rádioaktívneho žiarenia ustanoviť súdneho znalca.12. Konanie a rozhodovanie správneho súdu o žalobe podanej proti rozhodnutiu žalovaného je
konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a nie pokračovaním administratívneho konania. Nie
je preto úlohou správneho súdu doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného.

Úlohou správneho súdu je skúmať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. Účelom dokazovania v správnom konaní je zistiť čo najúplnejšie skutočnosti, ktoré sú
nevyhnutné pre správny orgán k rozhodnutiu. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že žalovaný sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu,
ktoré boli obsahom odvolania. Za týmto účelom mal vykonať rozsiahlejšie dokazovanie.

13. Na základe zisteného skutkového stavu, posúdenia vo veci najpodstatnejších námietok žalobcu
rozhodol správny súd vo veci tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 3. augusta 2018 zrušil podľa § 191
ods. 1 písm. d) a e) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

14. Žalobca mal v konaní úspech. Pri aplikácii § 175 ods. 1 vo väzbe na § 167 ods. 1 SSP priznal správny

súd žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia správny súd s poukazom na § 175 ods. 2 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia

(sťažnostný návrh).