Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/277/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200690
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7118200690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: W. M., nar. X.X.XXXX, bytom
v O., Y.A. X, zast. JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti
žalovanej: Slovenská republika, v menej ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave,
Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 25.
mája 2018 sp. zn. 23C/2/2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.302,87
€ s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.9.2017 do zaplatenia v lehote tridsať dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania.

O d m i e t a odvolanie proti výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania
nad 5 % zamietol.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 25. mája
2018 č. k. 23C/2/2018-120 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.302,87 € s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne od 1.9.2017 do zaplatenia v lehote tridsať dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania nad 5 % zamietol. Výrokom III.
rozhodol, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.302,87 € s 5,5 % ročným
úrokom z omeškania od 1.9.2017 do zaplatenia titulom náhrady škody, spôsobenej pri výkone verejnej
moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
pričom žalovaná suma predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, ktoré
skončilo jeho oslobodením spod obžaloby.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach, odbor kriminálnej polície zo dňa 28.10.2014, ČVS: KRP-15/2-VYS-KE-2014, bolo
voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Trestnéhozákona,vočiktorémužalobcapodalprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuJUDr.Ľuboša
Petrovského sťažnosť a táto bola uznesením Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 31.12.2014 sp. zn.
4Pv/702/13/8802/26 zamietnutá a bola podaná obžaloba.4. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn 5T/113/2015 zo dňa 17.6.2016, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 9.9.2016, bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Košice I zo dňa 10.7.2015 sp. zn. 4Tv/702/13/8802 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin

sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Z
trestného spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 5T/113/2015 mal súd za preukázané, že na základe
plnej moci zo dňa 3.11.2014 advokát JUDr. Ľuboš Petrovský prevzal obhajobu žalobcu v predmetnej
trestnej veci a vypracoval sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Následne sa zúčastnil úkonov
v trestnom konaní tak, ako vyplynuli z vyúčtovania trov právneho zastúpenia zo dňa 7.11.2016, t. j. :

1) príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 3.11.2014 - 67,32 €
2) sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia dňa 6.11.2014 - 67,32 €
3) porada s klientom dňa 6.2.2015 - 27,24 €
4) účasť na výsluchu obvineného dňa 9.2.2015 - 67,32 €
5) účasť na výsluchu svedka T. T. dňa 9.3.2015 - 67,32 €
6) účasť na výsluchu svedka U. X. dňa 10.3.2015 - 67,32 €

7) účasť na výsluchu svedka S. T. dňa 16.3.2015 - 67,32 €
8) porada s klientom dňa 16.4.2015 - 27,24 €
9) návrhy na dokazovanie dňa 17.4.2015 - 67,32 €
10) účasť na výsluchu svedka F. O. dňa 24.4.2015 - 67,32 €
11) odpor proti trestnému rozkazu dňa 11.11.2015 - 67,32 €

12) porada s klientom dňa 6.01.2016 - 27,24 €
13) účasť na pojednávaní dňa 8.1.2016 (8:30 - 11:25) - 2 x 67,32 €
14) porada s klientom dňa 13.1.2016 - 27,24 €
15) návrhy na dokazovanie dňa 15.1.2016 - 67,32 €
16) účasť na hlavnom pojednávaní dňa 12.2.2016 (bez prejednania veci) - 22,23 €

17) podanie vo veci dňa 15.2.2016 - 67,32 €
18) účasť na hlavnom pojednávaní dňa 24.2.2016 - 67,32 €
19) účasť na hlavnom pojednávaní dňa 18.5.2016 - 67,32 €
20) porada s klientom dňa 30.5.2016 - 27,24 €
21) návrhy na dokazovanie dňa 16.6.2016 - 67,32 €

22) účasť na hlavnom pojednávaní dňa 17.6.2016 - 67,32 €.

5. Trovy obhajoby spolu tvorili sumu: 1.302,87 €, ktorú podľa listinného dôkazu - Pohyby na účte Prima
banka Slovensko, a.s. prijal dňa 6.2.2017 JUDr. Ľuboš Petrovský od žalobcu ako trovy obhajoby v
trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice II sp. zn. 5T/113/2015.

6. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zo dňa 21.2.2017 mal súd preukázané, že
žalobca si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil voči Generálnej prokuratúre SR náhradu
škody vo výške 1.302,87 €, spočívajúcu v zaplatených trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní.

K uvedenej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nebolo podané vyjadrenie.

7. Právne súd posudzoval vec podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a podľa §§1 až 6, 15 až 18 zák. č. 514/2003
Z.z.vspojenísust.§§12-14vyhl.č.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb.

8. Konštatoval, že pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené nasledujúce podmienky:
1) existencia nezákonného rozhodnutia,
2) právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom,

3) poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov (splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitého zreteľa),
4) žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.

9. Uzavrel, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré

neskončilo právoplatný odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z., účinného od 1.7.2004. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan činnespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného

stíhania,jeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.Vdanomprípadejetedasplnenápodmienkaexistencie
nezákonného rozhodnutia, pokiaľ ide o splnenie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona; tiež je splnená
podmienka podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, pokiaľ ide o
splnenie ust. § 6 ods. 2 citovaného zákona a podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, pokiaľ
ide o sumu 1.302,87 €.

10. Žalobca si svoj nárok uplatnil vo výške 1.302,87 € titulom trov právneho zastúpenia v predmetnom
trestnom konaní, ktoré právnemu zástupcovi zaplatil. Nárok žalobcu predstavuje skutočnú škodu v
podobe vynaložených (zaplatených) trov právneho zastúpenia v predmetnom trestnom konaní, ohľadne
ktorej súd posudzuje, či boli vynaložené účelne, či boli preukázané a či boli uplatnené v súlade s
Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších zmien a predpisov, na základe čoho sa posudzuje tiež ich príčinná súvislosť s
predmetným nezákonným rozhodnutím. Žalobca ako obvinený zo spáchania konkrétnej trestnej činnosti
mal právo tak, ako ktorýkoľvek iný obvinený, dať sa v konaní zastúpiť advokátom, a to bez ohľadu
na to, či v danom prípade išlo o prípad nutnej obhajoby alebo nie; z tohto pohľadu trovy právneho
zastúpeniavtrestnomkonanísúúčelnevynaloženýmiavpríčinnejsúvislostispredmetnýmnezákonným

rozhodnutím.

11. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.2.2013. Dospel k záveru, že žalovaná
sa ocitla v omeškaní s náhradou škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím až márnym uplynutím

lehoty šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia nároku žalobcom, t. j. uplynutím šiestich mesiacov od
21.2.2017, a teda do omeškania sa dostala prvýkrát dňom 22.8.2017, keďže lehota šiestich mesiacov
uplynula dňom 21.8.2017. Keďže však žalobca požadoval úrok z omeškania až od 1.9.2017, priznal mu
tento v zmysle žaloby žalobcu vo výške 5 %, keďže ide o spor vzniknutý po 16.3.2016 a v prevyšujúcej
časti úroku z omeškania (žalobca sa domáhal úroku z omeškania 5,5 % ročne) žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

12. V zmysle ust. § 232 ods 2. CSP na žiadosť žalovanej určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

13. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP
a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnej
žalovanej.

14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná proti všetkým výrokom rozsudku

z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd
žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.Argumentovalatým,žežalobcanepreukázalexistenciunezákonnéhorozhodnutia,keďžetýmto
nie je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS/162/2013, v zmysle ktorého nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce

uznesenie o vznesení obvinenia iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o
spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Odkázala aj
na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa 30.7.2008, v zmysle ktorého nejde o neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené
obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní, zasahujúce do práva

tejtofyzickejosoby,súvykonávanévmedziachzákona;natomsaničnemeníanivprípade,akbyneskôr
prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby
alebo k oslobodeniu spod obžaloby. Odkázala na ustanovenia Trestného poriadku o vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia, ktoré podľa jej názoru je nevyhnutným predpokladom vykonávania ďalších úkonov
trestného konania. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní postupujú v súlade s Trestným poriadkom,

pričom sú povinné, ak sú na to splnené podmienky, vzniesť obvinenie konkrétnej osobe a následne na
ňu podať obžalobu, nie je namieste vyhodnocovať tento ich postup, ako aj rozhodnutie takto vydané ako
nezákonnélenpreto,ževkonanípredsúdomdôjdekoslobodeniuobvinenéhospodobžaloby.Legálnosť
rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní preto nemožno posudzovať na základe konečnéhovýsledku trestného konania, ale len na základe toho, či boli splnené zákonné podmienky, stanovené
pre jeho vydanie. Z toho dôvodu nemožno rozhodnutie o vznesení obvinenia vyhodnotiť ako nezákonné
výlučne na základe výsledku trestného konania, hoci celé dovtedajšie konanie prebiehalo zákonným

spôsobom a všetky subjekty trestného konania postupovali v zmysle Trestného poriadku. Odkázala na
rozhodnutieLavrechovc/aČeskárepublikazodňa20.6.2013,vktoromajEurópskysúdpreľudsképráva
dospel k záveru, že skutočnosť, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená,
že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku vadné. Argumentovala ďalej tým, že súčasná
prax súdov, spočívajúca v tom, že pokiaľ dôjde k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu

obvineného spod obžaloby, považuje sa uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné, nemá oporu v
žiadnomustanovenízákona514/2003Z.z.Vzmysle§6citovanéhozákonatotižprávonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tzv. fikcia
nezákonnosti rozhodnutia, vytvorená súdnou praxou, nemá oporu v zákone 514/2003 Z.z. Poukázala
na niekoľko rozhodnutí okresných súdov, ktoré z tejto fikcie nevychádzali.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že žalovaná argumentuje skutočnosťami, uvádzanými už
v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd v odôvodnení rozsudku správne vysporiadal. Ním
uplatnený nárok sa opiera o konštantnú judikatúru, podľa ktorej, ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a
že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania (odkaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.10.2010 sp.zn. 4 M Cdo

15/2009 a nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 320/2016 a sp. zn. I. ÚS 395/2016). Podľa jeho
názoru nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013, predložený žalovanou, je vzhľadom na
neskoršie nálezy Ústavného súdu nepoužiteľný. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovanej, že až po vznesení
obvinenia sa otvára priestor na zistenie skutkového stavu, nakoľko už v čase vznesenia obvinenia musí
byť ustálený skutkový stav v takom rozsahu, aby bolo možné dospieť k odôvodnenému záveru, že

bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala určitá konkrétna osoba. Vznesením obvinenia sa otvára
priestor len pre obvineného, aby uplatnil svoje právo na obhajobu a svoju procesnú obranu. Orgány
činné v trestnom konaní sú povinné využiť všetky možné prostriedky na spoľahlivé zistenie skutkového
stavu v rozsahu potrebnom na vznesenie obvinenia už pred jeho vznesením, a nie až po ňom. Tak
tomu bolo aj v jeho prípade, kedy pred vznesením obvinenia poskytol vyšetrovateľom všetky listinné

dôkazy, na základe týchto dôkazov bol obvinený a na základe tých istých dôkazov bol následne spod
obžaloby oslobodený. V jeho prípade sa teda pravdepodobnosť spáchania trestného činu bez zmeny
dôkaznej situácie nepotvrdila, keď súd konštatoval, že skutok nie je trestným činom. Odvolávanie sa na
právne názory vyslovené v neprávoplatných rozhodnutiach okresných súdov, predložených žalovanou,
považuje žalobca za exces z konštantnej judikatúry, ktorý bude celkom určite korigovaný odvolacími

súdmi. V množstve rovnakých prípadov bol nárok právoplatne priznaný, o čom žalobca predložil aj
právoplatné rozsudky tak okresného súdu, ako aj krajských súdov, ktoré potvrdzujú, že uznesenie o
vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím, ak trestné stíhanie bolo zastavené alebo obžalovaný
bol spod obžaloby oslobodený. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok.

16. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

18. Rozsudok je vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania vecne
správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. apríla 2019 o 9.40 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhláseniarozhodnutia boli zverejnené dňa 24. apríla 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

20. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

23. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
byvýsledokjehohodnoteniadôkazovnezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz
ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

24. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191
CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok
vo vyhovujúcomn výroku I. a výroku o trovách konania III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

25.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

26. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto

právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

27. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

28. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez

ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

29.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).30. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je

objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s
nezákonným rozhodnutím.

31. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej

rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía

skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako

príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť.

32.Vprejednávanomsporežalobcaoznačilakonezákonnérozhodnutieuznesenieovzneseníobvinenia
Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach, odbor kriminálnej polície sp. zn. ČVS: KRP-15/2-VYS-KE-2014
zo dňa 28.10.2014, na základe ktorého bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný
ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona.

33. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že
uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila.

34. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie
pri rozhodnutí vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a odvolací súd nemal dôvod sa od
tejto judikatúry v prejednávanej veci odchýliť.

35. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

36. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra
dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola

odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhraduškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo
53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery,
prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj

rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

37. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

38.Zmyslomaúčelomzák.č.514/2003Z.z.boloustanoviťvsúladesčl.46ods.3ÚstavySRpodmienky,
za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím,
ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS
25/2011).

39. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom
štáteurčujepostuporgánovverejnejsprávytak,abyneboliporušovanéprávaobčanov(nálezÚstavného
súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).

40. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené(arovnakoajvprípade,keďdošlokoslobodeniuspodobžaloby),trebavykladaťnielenvčl.46
ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).

41. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného
súdu Košice II, sp.zn. 5T 113/2015 zo dňa 17.6.2016 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože
skutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa

v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného
dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci
niet nezákonného rozhodnutia - právneho titulu, ktorého existenciou by mohol žalobca dôvodiť žalobou
uplatňovanú náhradu škody s poukazom na zák. č. 514/2003 Z.z..

42. Súd prvej inštancie dôsledne posudzoval nárok žalobcu s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax,
na ktorú vo svojom rozhodnutí poukázal. Zdôraznil pritom, že v prejednávanom spore bol žalobca
oslobodený spod obžaloby, pretože skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom. Z
uvedeného vyplýva, že pri posúdení uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného nepovažoval
uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod

obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, t.j., že skutok nie je
trestným činom a ide o spor medzi spoločníkmi obchodnej spoločnosti, ktorý neprináleží riešiť v trestnom
konaní, ale v obchodnom konaní, pokiaľ sa spoločníci nevedia dohodnúť.

43. K odkazu žalovanej na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej

republike zo dňa 20.6.2013 odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj z rozhodovacej činnosti
NS SR vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym postupom nie je právom absolútnym (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 20/2009). Súdna
prax od publikovania judikátu R 37/2014 sa ustálila v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania.44. Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri

rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného konania (uznesenie NS SR z 30. marca 2011 sp. zn 3 Cdo 194/2010).

45. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku
žalobcu na náhradu škody považoval výsledok trestného konania, a prihliadol pritom na ustálenú
rozhodovaciu prax, a nevychádzal „iba“ zo žalovanou označeného rozhodnutia ESĽP.

46. Odvolacie námietky žalovanej nesmerovali voči výške a spôsobu určenia škody žalobcu,
predstavujúcej vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a ani odvolací súd zo spisu
nezistil žiadne skutočnosti, spochybňujúce správnosť výpočtu výšky škody.

47. Žalovaná v odvolaní nespochybnila ani záver súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pri posúdení tohto predpokladu existencie zodpovednosti
štátu za škodu súd rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uhradené
žalobcom obhajcovi boli v rozsahu sumy 1 302, 87 € vynaložené účelne a v priamej súvislosti s vedením
trestného konania voči osobe žalobcu, v ktorom bol napokon spod obžaloby oslobodený.

48. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o príslušenstve a o nároku na náhradu trov konania.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, poukazuje naň
a na tomto mieste ho neopakuje.

49. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej
inštancie, odvolací súd rozsudok, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.302,87 € titulom náhrady trov obhajoby a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
1.302,87 € od 01.09.2017 do zaplatenia, vrátane výroku o trovách konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

50. O odmietnutí odvolania proti výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, rozhodol
odvolací súd podľa ust. § 386 písm. b/ CSP v spojení s ust. § 359 CSP, v zmysle ktorého odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, je rozhodnutím vydaným v prospech žalovanej, z ktorého dôvodu nie

je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací
súd toto jej odvolanie odmietol.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu

odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej. O výške tejto
náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).