Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216219565
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216219565.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, v mene ktorej koná
advokátka a konateľka JUDr. Veronika Kubriková, PhD., proti žalovanému: Z. X., nar. XX. XX. XXXX,
bytom P., U. XXX/XX, o zaplatenie 1 968,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 3. októbra 2017, č. k. 13Csp/177/2016 - 71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Komárno (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len "CSP") rozsudkom zo dňa 3. októbra 2017, č. k. 13Csp/177/2016 - 71 rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1968,40 eur ako aj sumu 449,93 eur s 5,25 % úrokom z
omeškaniaročnezosumy1968,40 eur od11.11.2016dozaplatenia,tovšetkodo3dníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.

1.2. Žalobu v časti 24,5 % úroku ročne od 11.11.2016 ako aj v časti poplatkov vo výške 30,86 eur a v
prevyšujúcej časti vyčísleného úroku zamietol.

1.3. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10,22 % náhradu trov
konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Po vykonanom dokazovaní zistil, že medzi žalobcom (pozn.: predtým Poštová banka a.s.) a
žalovanýmboladňa27.8.2013uzavretázmluvaoúveredostupnápôžičkač.XXXXXXXXXX,na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal
splatiť72mesačnýmisplátkamipo57,29eura,splatnýmiv25.deňkalendárnehomesiaca,pričomtermín
splatnosti 1. splátky bol 25.9.2013 a konečná splatnosť úveru bola určená na 25.8.2019, pri úrokovej
sadzbe vo výške 24,50% p.a., pri RPMN 27,45% a priemernej RPMN vo výške 18,84%, pri celkovej

výške nákladov 1.762,93 eura so základným súborom poistenia.

3. Listom zo 14.4.2014 žalobca vyhlásil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX za predčasne
splatnú v celom rozsahu s tým, že túto špecifikoval ako dlžnú istinu vo výške 1.968,40 eura, úrok vovýške 187,20 eura, poplatky za upomienky vo výške 39,28 eura, poistné vo výške 6,58 eura, úhrnom
dlh žalovaného vyčíslil sumou vo výške 2.201,46 eura. Žalobca súčasne vyzval žalovaného k úhrade
vyčíslenej dlžnej sumy najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy. Z doručenky na č. l. 17 vyplýva, že

uvedená výzva bola žalovanému doručená 17.4.2014.

4. Z aktuálneho stavu úveru z 10.11.2016 vyplýva, že žalovaný na splátky splatné od 25.9.2013 do
25.10.2013 vrátane plnil riadne a včas, avšak nasledujúcu splátku uhradil (len) vo výške 43,51 eura a
uhradil aj sumu poistného po 3,29 eura splatnú nielen 25.11.2013, ale splatnú aj 25.12.2013 a 25.1.2014.

Žalobca z úhrad žalovaného započítal sumu vo výške 24,87 eura na nešpecifikované poplatky. Po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru dňa 14.4.2014 žalovaný uhradil dňa 10.7.2015 sumu vo výške 15
eur a ďalšie platby nerealizoval.

5. Žalobca nešpecifikoval, aká suma, z tej ktorej mesačnej splátky splatnej do vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru pripadla z úhrad žalovaného na splátku istiny, a aká suma pripadla na splátku úroku,

rovnako nešpecifikoval výšku istiny úveru zahrnutú v predčasne zosplatnených splátkach. V rozpore s
§ 132 ods. 2 CSP odkazoval na listinné dôkazy pripojené k žalobe.

6. Pokiaľ v zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.8.2013 nie sú uvedené žiadne
poplatky, žalobca s poukazom na § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 30.4.2014

nemohol od žalovaného ako od spotrebiteľa požadovať poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve,
ktorá navyše, podľa textu zmluvy, nemá ani žiadne prílohy. Prílohou úverovej zmluvy nie sú ani VOP
žalobcu, ani OP SÚ, pričom tieto nie sú ani opatrené podpismi zmluvných strán, a preto nemôžu
tvoriť zmluvnú dokumentáciu vzťahu strán sporu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/15 z 9.11.2016 dostupný na www.curia.europa.eu). Z uvedeného dôvodu súd nárok žalobcu v časti

uplatneného poplatku nepovažoval za dôvodný.
7. Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej úverovej istiny vo výške 1.968,40
eura a dlžného úroku vyčísleného do predčasného zosplatnenia úveru dňa 14.4.2014 vo výške 184,98
eura (zahrnutý v splátkach splatných od 25.11.2013 až do 25.3.2014 vrátane vo výške 156,04 eura
a od 26.3.2014 do 14.4.2014 vo výške 28,94 eura), keď žalovaný v splátkach splatných 25.8.2013,

25.9.2013 a 25.10.2013 uhradil na úrok sumu vo výške 119,41 eura, spolu s úrokom z omeškania
do zosplatnenia vo výške 2,21 eur a s vyčísleným úrokom z omeškania (5,25% p.a.) zo sumy dlžnej
istiny vo výške 1.968,45 eura od 28.4.2014, teda od prvého dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 10
dňovej lehoty od doručenia oznámenia o predčasnom zosplatnení úveru, až do 10.11.2016 (žalobcom
vymedzené obdobie konca vyčíslenia úroku z omeškania) vo výške 262,74 eura, považoval za dôvodný,

preto žalovaného zaviazal nielen na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 1.968,40 eura, ale aj na zaplatenie
uvedených dlžných úrokov za špecifikované obdobie v úhrnnej výške 449,93 eura (184,98eura +
2,21eura + 262,74eura).

8.1. S poukazom na § 502 ObZ uviedol, že pokiaľ si strany sporu v zmluve dohodli úrokovú sadzbu

24,50% ročne, podľa názoru súdu zostal nepreukázaným nárok žalobcu na 24,5 % úrok ročne zo sumy
dlžnej istiny úveru odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru, teda od 15.4.2014 až
do jej zaplatenia. Uvedeným úrokom sa úročí len istina čerpaného úveru a to len do splatnosti úveru,
v danom prípade do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 14.4.2014, pričom úrok zahrnutý v
splátkach splatných do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, s úhradou ktorého sa žalovaný dostal

do omeškania, bol žalobcovi prisúdený v prísudku sumy 449,93 eura, pozostávajúcej z úroku a úroku
z omeškania.

8.2. Po márnom uplynutí lehoty splatnosti splátok úveru a splátok úroku z úveru splatných do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru a po márnom uplynutí lehoty splatnosti predčasne zosplatnenej istiny úveru

má veriteľ dlžníka nárok už len na úrok z omeškania, keďže omeškanie dlžníka sa odmena za úver,
ktorou nepochybne úrok z úveru je, nezvyšuje. Navyše, je už notoricky známe, že podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod R 59/98 veriteľovi patria dohodnuté zmluvné
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, v danom prípade do 14.4.2014
(deň, ku ktorému bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru). Po uvedenom dni žalobcovi už nevznikol

ďalší nárok na úrok z úveru. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti osobitne žalovaného 24,50% úroku
z úveru od 11.11.2016 do zaplatenia, ale aj v prevyšujúcej časti úroku vyčísleného sumou 1.696,94
eur nepovažoval za dôvodnú a zamietol ju. V súlade s týmto právnym názorom súd poukázal aj na
rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 25Co/307/2013-51 z 22.1.2014, rozsudok Krajského súdu v Nitreč.k. 5Co/175/2013-146 z 30.4.2014, č.k. 9Co/927/2015-78 zo 14.9.2016, ale aj rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. 5. 2012 a v súvislosti s tým aj na uznesenie Ústavného súdu
SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012, v ktorých bola už právoplatne riešená otázka nároku veriteľa

na úrok z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.

9. Z dlžnej sumy istiny vo výške 1.968,40 eura vznikol žalobcovi nárok na 5,25% úrok z omeškania ročne
až do zaplatenia (aj) od 11.11.2016, keď úrok z omeškania do uvedenej doby vo výške 262,74 eura súd
žalobcovi aj prisúdil. Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, v spojení s

§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a to o 5 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky, ktorá k 28.4.2014 (začiatok omeškania s úhradou predčasne zosplatnenej
istiny úveru, na úhradu ktorej bol žalovaný vyzvaný v lehote 10 dní od doručenia výzvy, ktorá bola
žalovanému doručená 17.4.2014) bola 0,25%. Súd o úroku z omeškania rozhodol tak ako je to uvedené
vo výroku rozsudku.

10. V spore bol žalobca len čiastočne úspešný (55,11%), pričom neúspech žalobcu v časti vyčísleného
úroku, ako aj poplatku a v časti 24,50% úroku ročne od 11.11.2016 (do rozhodnutia súdu vo veci samej
predstavuje sumu vo výške 433,37 eura) je úspechom žalovaného (44,89%), ktorý sa odrátava od
úspechu žalobcu. S poukazom na § 262 ods. 1 CSP súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1, 2 CSP tak, že procesné úspešnejšiemu žalobcovi priznal 10,22% náhradu trov konania.

11. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti (druhý výrok napadnutého rozsudku) podal žalobca v
zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu, alebo zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu.
Podľa jeho právneho názoru je napadnuté rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné.

12. Poukázal na bod 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku a uviedol, že poplatky boli účtované v
súlade so Sadzobníkom poplatkov úvery pre obyvateľstvo „Dostupná pôžička“. Uvedené poplatky boli
žalovanému účtované za upomienky pri omeškaní splátky, pričom účelnosť týchto poplatkov je daná
najmä predchádzaním vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Žalobca si voči žalovanému neuplatňuje

nárok na zmluvnú pokutu. Zoznam poplatkov sa nachádza na 2. strane listiny aktuálny stav úveru.
Žalobca odovzdal žalovanému všetky predzmluvné dokumenty, vrátane obchodných podmienok, ktoré
boli predtlačené na druhej strane žiadosti. Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky ako
aj Sadzobník poplatkov upravujú vo svojich ustanoveniach spôsob aj výšku sankcií za omeškanie so
splnením zmluvnej povinnosti.

13.1. Ďalej poukázal na bod 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že je nepreskúmateľný a
arbitrárny, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal keď uzavrel, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a
akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto

právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Poukázal na § 503
ods. 2 ObZ a uviedol, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len
zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by
bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v
splátkach,odporujelogickémuvýkladu,abybolodtohooslobodenývprípadeoprávnenejzmenytermínu

splatnosti. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa
stane úver predčasne splatným, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou
sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“

13.2. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného

splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný.

14.1. Uviedol, že platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na
okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku (rozsudok NS SR z 26. marca 2009, sp. zn. IM Obdo
V 16/2006). Na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zh. Občiansky zákonník, sa vzťahuje

zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred
1.4.2015. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Na
všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka.14.2. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať
takú ochranu, ktorá by viedla k jeho strannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch

zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť
výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť
spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto
povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

16. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len "CSP") po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď

v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a o trovách konania podľa § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 187 ods. 2 CSP).

19. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,

ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

20. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy ako aj judikatúru a vo veci aj
správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšku žaloby, uvedenými
v jeho odôvodnení.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že napadnutý
rozsudok je odôvodnený v súlade s požiadavkami na zákonné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v
zmysle § 220 ods. 2 CSP.

23. V súvislosti s odvolacou argumentáciou ohľadne aplikácie ust. § 52 ods. 2 OZ v znení do, resp.
od 1.4.2015 týkajúce sa prednostnej aplikácie Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch,
odvolací súd prednostne uvažuje, že legislatívny proces a prijatie konkrétneho zákona zvykne vzísť v
zásade z dvoch základných dôvodov. Prvým dôvodom je potreba konštituovania nových normatívnych

úprav, ktoré dovtedy upravené, aplikované a právne riešené neboli. Druhým dôvodom môže byť potreba
potvrdenia (ústavnoprávne akceptovateľného a existujúceho) právneho stavu „užívania (výslovne
neupraveného) práva“ (ku ktorému je možné sa ale dopracovať napr. ústavne konformným výkladom)
za situácie, že konkretizovaný dosah rozhodnutí orgánov verejnej moci alebo napĺňanie tohto stavuadresátmi práva sa dostane do relatívne ostrého konfliktu s časťou relevantných aplikantov práva. Tak
tomu bolo aj za situácie uvedeného ust. § 52 ods. 2 OZ.

24. Nemožno prehliadnuť, že hoci súd priamo neaplikuje ust. § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom
od 1.4.2015, považuje tento spotrebiteľský vzťah za právny vzťah, na ktorý sa aplikujú ustanovenia
spotrebiteľského práva (zák.č. 129/2010Z.z.) a tiež Obchodného zákonníka, ale prednostne (vzhľadom
na subsidiaritu všeobecného kódexu súkromného civilného práva) aplikuje Občiansky zákonník. Tak
tomu bolo aj pred novelou zavedenou zákonom č. 102/2014 Z.z.

25. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014
„Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou“.

26. V ďalšom odvolací súd poukazuje (pokiaľ ide o zamietnutú časť týkajúcu sa poplatkov), na správne
zistenie súdu prvej inštancie týkajúce sa absencie jednoznačnej špecifikácie poplatkov, ktoré neboli
žalobcom v rámci povinnosti tvrdenia (aj po výzve súdu) realizované. V tomto prípade nepostačuje, ak
žalobca označí výšku poplatkov, ktoré požaduje zaplatiť od žalovaného sumou, bez opísania právneho

dôvodu ich vzniku (poukázaním na konkrétne ustanovenia zmluvy, podmienok alebo sadzobníka) a
skutočností (omeškanie, výzva, upozornenie), ktoré nárok na ich zaplatenie zakladajú. Prvoinštančný
súd tieto poplatky charakterizoval ako „nešpecifikované“ poplatky, k čomu odvolací súd dodáva, že
ak by také boli súdom priznané, nebolo by ich možno identifikovať ani z hľadiska totožnosti na účel
posudzovania negatívnej procesnej podmienky - absencie veci rozhodnutej (res iudicatea).

27. K zmluvnému úroku odvolací súd, považujúc napadnutý rozsudok za správny, uvádza, že zmluvný
úrok je plnenie, ktoré má akcesorickú povahu a je spojený s istinou úveru, od ktorej závisí aj samotný
zmluvnýúrok.Zmluvnýúrokjevlastneodmenaveriteľazaposkytnutiefinančnýchprostriedkovdlžníkovi.
Ak teda veriteľ poskytne dlžníkovi úver, má nárok na vrátenie poskytnutej sumy úveru, ako aj právo

na zmluvné úroky, ak sa tak s dlžníkom dohodli, a to v dohodnutej výške. Úrok z omeškania je však
odlišným právnym inštitútom oproti úroku z úveru a je definovaný v ustanovení § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,vzmyslektorého"Akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis".

28. Splatením úveru sa rozumie vrátenie úveru veriteľovi aj s úrokmi z úveru, ak boli dohodnuté medzi
veriteľom a dlžníkom, pričom úroky z úveru treba chápať ako odplatu za poskytnutý úver. Zosplatnením
úveru je však treba rozumieť určenie splatnosti celého dlhu, ktorého plnenie bolo dohodnuté v splátkach.
Pri zosplatnení úveru s dohodnutými úrokmi z úveru teda dochádza k zrušeniu povinnosti splácať dlh v

splátkach,vktorýchbolizakomponovanéúrokyzúveruaveriteľovivznikánároknajednorazovévrátenie
istiny úveru, vrátane úrokov z úveru, ktoré boli kapitalizované ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ má tak
právo získať hneď späť požičanú peňažnú sumu a dlžník, v danom prípade spotrebiteľ, už nemá žiaden
právny titul na to, aby mal naďalej veriteľom poskytnuté finančné prostriedky a veriteľ už nemá právo,
aby si voči dlžníkovi uplatňoval nárok na úroky z úveru, ktoré by mu patrili, keby ich naďalej mal u seba

dlžník, v danom prípade spotrebiteľ. Odvolací súd zastáva právny názor, že po zosplatnení
úveru už veriteľ nemá nárok na úroky zo splátok úveru po zosplatnení, keďže od zosplatnenia úveru
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.

29. Ak teda spotrebiteľ už po zosplatnení úveru nemá právny titul mať u seba peňažné prostriedky z

úveru, potom už ani nie je dôvod na to, aby dodávateľ (veriteľ) inkasoval úroky z úveru, ktoré by mu
patrili len vtedy, ak by ich oprávnene mal a užíval ich dlžník (spotrebiteľ). V opačnom prípade
by došlo k ústavne nekonformnému a nezákonnému stavu, kedy by sa de facto popreli účinky veriteľom
vyvolanej zmeny v obsahu záväzku (zosplatnenie úveru) a veriteľ by mal právo na úroky,
ako keby k zmene záväzku nedošlo, avšak spotrebiteľ by nemal garantované žiadne práva, ktoré by

mu vyplývali zo zmluvy pred takouto zmenou.

30. Jednorazovým zosplatnením úveru zo strany dodávateľa vzniká spotrebiteľovi povinnosť vrátiť celú
sumu poskytnutého úveru, navýšenú o úroky ku dňu zosplatnenia a ak sa potom (po zosplatnení)spotrebiteľ omešká s plnením, má dodávateľ (veriteľ) nárok len na z omeškania zo sumy uvedenej v
zosplatnení.

31. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že ak by došlo k dohode medzi dodávateľom (veriteľom)
a spotrebiteľom (dlžníkom) o tom, že spotrebiteľ má popri úrokoch z omeškania platiť po splatnosti
pohľadávky aj úroky z úveru od zosplatnenia až do splatenia úveru, takáto dohoda by spôsobovala
značnú nerovnováhu na škodu spotrebiteľa, ktorého postavenie by výrazne zhoršovala a tak by
vyvolávala hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany, ktorou spotrebiteľ nesporne je.

V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v
podobeúrokovzúveru,akoajúrokovzomeškania,čobyspôsobovaloznačnúnerovnováhuvovzťahoch
medzi stranami sporu. Na tomto výklade sa ustálila aj súdna prax a nič na tom nemení ani ustanovenie
§ 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť
uhradiť úrok za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Tento výklad
považuje za ústavne akceptovateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri uznesenie IV. ÚS

476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012).

32. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietavej časti výroku rozsudku zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

33. K tvrdeniam, že žalobca má nárok na odplatu v podobe riadnych úrokov dohodnutých v zmluve v
zmysle Obchodného zákonníka odvolací súd poznamenáva, že toto právo mu nebolo upreté, pokiaľ ide
o dohodnuté úroky do zosplatnenia istiny, avšak iná je situácia pokiaľ ide o nárok na úroky z úveru po
zosplatnení úveru, na ktoré už nárok nemá, keďže úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré

poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu, a teda ak dôjde k
zosplatneniu úveru, dochádza tým aj k zmene v obsahu tohto záväzkového vzťahu ohľadne dohodnutej
doby, a práve preto už nemôže veriteľ požadovať úroky z úveru po zosplatnení, ale má nárok len na
úroky z úveru do zosplatnenia úveru, keďže na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy majú použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa mali použiť normy obchodného

práva, v danom prípade Obchodného zákonníka.

34. Odvolací súd poukazuje na obdobnú právnu argumentáciu vyslovenú v rozhodnutiach napr. KS v
Prešove č.k. 6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015, alebo KS v Banskej Bystrici č.k. 15Co/40/2015 zo dňa
28. 7. 2015.

35. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a výroku o náhrade trov konania
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako správny potvrdil.

36. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP)
odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu v odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

37. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).