Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/290/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010898605
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7010898605.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne H. C., C.. XX.XX.XXXX, S. A. I., O.. T. Č.. X, proti
žalovanému Š. B., C.. XX.XX.XXXX, S. A. I., H. Č.. X, zast. JUDr. Patrikom Holingom, advokátom v
Košiciach, Hlavná č. 6, o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 07. júla 2010 č.k. 34C/1/2003-188 t a k t o

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby

v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom:

1/ ulož il žalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynisumu2.120,23eura(63.874,-Sk)so17,6úrokomz
omeškania zo sumy 123,48 eura (3.720,-Sk) od 30.05.2000 do zaplatenia, zo sumy 246,96 eura (7.440,-

Sk) od 30.06.2000 do zaplatenia, zo sumy 370,44 eura (11.160,-Sk) od 30.07.2000 do zaplatenia, zo
sumy 493,93 eura (14.880,-Sk) od 30.08.2000 do zaplatenia, zo sumy 617,41 eura (18.600,-Sk) od
30.09.2000 do zaplatenia, zo sumy 740,89 eura (22.320,-Sk) od 30.10.2000 do zaplatenia, zo sumy
864,37 eura (26.040,-Sk) od 30.11.2000 do zaplatenia, zo sumy 987,85 eura (29.760,-Sk) od 30.12.2000
do zaplatenia, zo sumy 1.111,33 eura (33.480,-Sk) od 30.01.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.234,81
eura (37.200,-Sk) od 30.02.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.358,30 eura (40.920,-Sk) od 30.03.2001

do zaplatenia, zo sumy 1.481,78 eura (44.640,-Sk) od 30.04.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.605,26
eura (48.360,-Sk) od 30.05.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.728,74 eura (52.080,-Sk) od 30.06.2001
do zaplatenia, zo sumy 1.852,22 eura (55.800,-Sk) od 30.07.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.975,70
eura (59.520,-Sk) od 30.08.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.099,18 eura (63.240,-Sk) od 30.09.2001 do
zaplatenia, zo sumy 2.222,66 eura (66.960,-Sk) od 30.10.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.346,15 eura
(70.680,-Sk) od 30.11.2001 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku;

2/ v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t o l ;

3/ u l o ž i l žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 142, eur na účet Okresného súdu
Košice I do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a

4/ účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n a l .

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že účastníci konania uzavreli dňa 24.09.1999 pracovnú zmluvu
s dohodnutým pracovným pomerom na dobu určitú do 31.12.1999, dňa 31.12.1999 uzavreli ďalšiu
pracovnú zmluvu s pracovným pomerom v trvaní do 29.02.2000 a so skúšobnou dobou dva mesiace
a ďalej, že žalovaný na skončení pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú uplynutím doby

dňa 29.02.2000 upozornil žalobkyňu listom zo dňa 25.02.2000. Následne žalobkyňa listom zo dňa
04.04.2000 požiadala žalovaného o pridelenie práce s odôvodnením, že podľa Okresného úradupráce Košice I je i naďalej zamestnaná a to na dobu neurčitú alebo o zaslanie dokladu o rozviazaní
pracovného pomeru. Žiadosť o pridelenie práce bola žalovanému doručená dňa 06.04.2000. Žalovaný
vyzval žalobkyňu telegramom, ktorý jej bol doručený dňa 10.04.2000 na nastúpenie do zamestnania

dňa 12.04.2000. Keď sa však žalobkyňa uvedeného dňa v prítomnosti svedka Y.. Ľ. N. polhodinu
pred začiatkom pracovnej doby (so začiatkom o 10.00 hod.) dostavila na pracovisko, žalovaný jej
povedal, že si rozmyslel a že ju nezamestná. Následne jej doručil list zo dňa 11.04.2000 ako oznámenie
o skončení pracovného pomeru ku dňu 15.04.2000. Žalobkyňa dňa 26.04.2000 sa zaevidovala do
evidencie uchádzačov o zamestnanie na Okresnom úrade práce Košice I z dôvodu hmotnej núdze,

avšak podpora v nezamestnanosti jej nebola vyplácaná z dôvodu, že podľa Okresného úradu Košice
I jej pracovný pomer naďalej trval. Po vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie poberala len
dávky v materstve, lebo sa starala o dieťa vo veku do troch rokov. Žalobkyňa bola nemocensky poistená
ako zamestnankyňa žalovaného v období od 01.10.1999 do 29.02.2000, práceneschopná bola od
07.02.2000 do 31.03.2000 a podporu pri ošetrovaní člena rodiny poberala v období od 10.04.2000 do
16.04.2000. Od 07.02.2000 do 31.03.2000 poberala dávky nemocenského poistenia, t.j. nemocenské v

sume 8.723,- Sk a od 10.04.2000 do 16.04.2000 podporu pri ošetrovaní člena rodiny v sume 946,- Sk.

Oznámenie žalovaného o zrušení pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 15.04.2000 listom zo
dňa 11.04.2000 vyhodnotil ako neúčinné oznámenie s poukazom na to, že aj sám žalovaný ho považoval
za právne neúčinný úkon v odvolaní zo dňa 06.12.2004 a s poukazom na rozsudkom Okresného súdu

Košice I zo dňa 11.07.2002 č.k. 15C/276/2000-37, ktorým vyslovil neplatnosť pracovnej zmluvy zo dňa
31.12.1999 uzavretej na dobu určitú a určil, že pracovná zmluva zo dňa 31.12.1999 bola uzavretá na
dobu neurčitú. So zreteľom na uvedený záver k platnému skončeniu pracovného pomeru u žalobkyne
doposiaľ nedošlo a pokiaľ žalovaný napriek tomu odmietol žalobkyni prideľovať práce dohodnuté v
pracovnej zmluve, išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa s právom žalobkyne na náhradu

mzdy podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy dňom 06.04.2000,
kedy žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní (listom zo dňa 04.04.2000, ktorý mu bol
doručený dňa 06.04.2000) do 31.11.2001.

Pri určení výšky náhrady mzdy s poukazom na ust. § 130 ods. 1, § 275 ods. 2 Zákonníka práce

(zák. č. 65/1965 Zb.), § 17 ods. 1, 2 a 5 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť
a priemernom zárobku v znení neskorších právnych predpisov vychádzal z hrubej mzdy žalobkyne
zúčtovanej na výplatu v rozhodnom období a mal za to, že rozhodným obdobím bola doba od vzniku
zamestnaniadokoncakalendárnehoštvrťroka,lebožalobkyňazačalaužalovanéhopracovaťvpriebehu
kalendárneho štvrťroka. Výška jej hrubej mzdy za október 1999 predstavovala 4.830,- Sk, za november

1999 4.410,- Sk a za december 1999 1.920,- Sk. Priemerný hrubý mesačný zárobok žalobkyne bol vo
výške 3.720,- Sk (4.830 + 4.4410 + 1.920 Sk : 3) a priemerný denný zárobok žalobkyne vo výške 171,40
Sk (3.720 Sk : 21,7 dní v mesiaci). Žalobkyni priznal náhradu mzdy od 06.04.2000 do 31.11.2001, lebo
žalobkyňa vymedzuje v žalobe rozsah náhrady mzdy ako dominus litis. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške 2.120,23 eura (63.874,- Sk), keďže pri zisťovaní priemerného zárobku

sa priemerný hrubý mesačný zárobok 3.720,- Sk násobil počtom mesiacov, za ktoré žalobkyňa žiadala
náhradu mzdy (3.720 x 20 mesiacov) mínus 857,- Sk (mzda od 01.04.2000 do 05.04.2000, t.j. 171,40
x 5 dní, ktorá žalobkyni nepatrí), mínus 946,- Sk (podpora pri ošetrení člena rodiny) a mínu 8.723,- Sk
(nemocenské vyplácané od 07.02.2000 do 31.03.2000).

Pokiaľ žalovaný oznámil podaním zo dňa 18.03.2010 súdu, že trvá na svojom prejave zo dňa 11.04.2000
a svoj prejav neberie späť má za to, že zrušenie pracovného pomeru nevzal späť.

Keďže žalovaný sa nezaplatením mzdy riadne a včas dostal do omeškania, žalobkyni priznal (okrem
náhrady mzdy) aj úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou

Slovenska platnej k prvému dňu omeškania, t.j. 8,8 % (dvojnásobok 17,6 %) a priznal úroky z omeškania
z jednotlivých náhrad miezd v mesiaci a v prevyujúcej časti žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

Rozhodnutie o súdnom poplatku odôvodnil poukazom na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a podľa výsledku konania uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

súdny poplatok vo výške 142,- eur.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo
úspešnej žalobkyni trovy konania nevznikli a neúspešný žalovaný na náhradu trov konania nemá právo.Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalovaný. Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhol rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené zrušiť a

vec vrátiť na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods.
2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. vytýkal súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Menovite namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou jeho zrušovacieho prejavu
zo dňa 11.04.2000, ktorým okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou. Okamžité skončenie

pracovného pomeru nie je možné platne odvolať. Poukázal na to, že zákonná úprava Zákonníka práce
neumožňuje, aby po zrušovacom prejave zamestnávateľa v zmysle § 68, pracovný pomer naďalej trval.
Zamestnávateľ nemôže vziať svoj prejav späť a nemôže ani učiniť iný relevantný zrušovací právny
úkon. Pokiaľ by neskorší právny úkon mal byť platný, mohlo by to byť jedine za predpokladu, že by
súd vyslovil neplatnosť predchádzajúceho zrušovacieho prejavu žalovaného zo dňa 11.04.2000, čo
sa nestalo. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, lebo pracovný pomer žalobkyne bol

platný skončením dňa 11.04.2000 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Podmienkami pre uplatnenie
nároku na náhradu mzdy je jednak rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jednak
oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.
Jedná sa o kumulatívne podmienky, ktoré v tomto prípade splnené neboli, keďže v predmetnej veci bol
pracovný pomer platne skončený. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Cdo/36/2000.

Z obsahu vyjadrenia žalobkyne k podanému odvolaniu vyplýva, že navrhla potvrdiť rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny. Pripustila, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou platného
skončenia pracovného pomeru a to aj napriek skutočnosti, že to sama navrhovala. Uviedla, že ku

dnešnému dňu má až dve výpovede, ale ani jedna z nich nie je akceptovateľná Zákonníkom práce,
teda nie je platná, či už ku dňu 29.02.2000, alebo ku dňu 15.04.2000. Nemá ani platný zápočtový list,
ktorý jej žalovaný bol povinný vystaviť a napriek jej výzvam a návrhom tak doteraz neučinil. Poukázala
na skutočnosť, že zrušenie pracovného pomeru zo dňa 11.04.2000 je právne neúčinné, lebo žalovaný
nemoholzrušiťpracovnýpomernazákladeskúšobnejdoby,pretožetátonemohlatrvaťsedemmesiacov.

Pokiaľ vo svojom odvolaní uviedol, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.04.2000 bolo na
základe porušenia pracovnej disciplíny, znovu poukázala na skutočnosť, že svedeckými výpoveďami
bolo preukázané, že žalovaný jej neumožnil normálne pracovať. Túto skutočnosť potvrdil Ing. Hargaš,
ktorý nie je a ani nikdy nebol s ňou v rodinnom zväzku, ako to uvádza žalovaný. Tiež poukázala na
dĺžku súdneho sporu a žalovaným spôsobené prieťahy v konaní a to že žalovaný trval roky na rozviazaní

pracovného pomeru ku dňu 29.02.2000, počas konania však pozmenil „platnú výpoveď“ a to ku dňu
15.04.2000, no ona aj tento jeho ďalší zrušovací prejav napadla a súd sa tým na pojednávaniach
zaoberal. Pripojila zrušenie pracovného pomeru - oznámenie z 11.04.2000 a jej žiadosť o zrušenie
pracovného pomeru zo dňa 01.05.2005 s pripojenou fotokópiou podacieho lístku.

Odvolacísúdnazákladepodanéhoodvolaniavecpodľaust.§214ods.2O.s.p.prejednalbeznariadenia
pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým
bolo žalobe vyhovené, aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zrušiť.

Súd prvého stupňa sa ani vo svojom v poradí treťom rozhodnutí o žalobkyňou oproti žalovanému
uplatňovanom nároku na náhradu mzdy správne a presvedčivo nevysporiadal s právnym dôvodom
uplatňovaného nároku.

Vykonanýmdokazovanímjepreukázané,žerozsudkomOkresnéhosúduKošiceIzodňa11.07.2002č.k.

15C/276/2000-37, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.09.2002 bola vyslovená neplatnosť pracovnej
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 31.12.1999 na dobu určitú a určené, že pracovná zmluva z
uvedeného dňa bola uzavretá na dobu neurčitú, preto pracovný pomer žalobkyne neskončil uplynutím
doby dňom, do ktorého bolo trvanie pracovného pomeru dojednané v tejto pracovnej zmluve, t.j. dňom
29.02.2000, ale trval naďalej ako pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Tiež je preukázané, že

následne bolo žalovanej doručené oznámenie žalovaného o zrušení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe zo dňa 11.04.2000, podľa ktorého mal pracovný pomer skončiť dňom 15.04.2000.Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil uvedené oznámenie o zrušení pracovného pomeru ako neúčinné
len všeobecným poukazom na vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 11.07.2002
č.k. 15C/276/2000-37 (potom čo žalovaný oznámil, že na tomto svojom prejave trvá, neuznáva jeho

neúčinnosť a svoj prejav neberie späť) je tento jeho záver o neúčinnosti uvedeného oznámenia
nepreskúmateľný. Rozhodnutie súdu vo veci 15C/276/2000 mal totiž len ten dôsledok, že pracovný
pomer medzi účastníkmi trval naďalej aj po 29.02.2000 a oznámenie o zrušení pracovného pomeru
v skúšobnej dobe ku dňu 15.04.2000 je novým zrušovacím prejavom, s ktorým sa, ako to odvolací
súd vyslovil už vo svojom uznesením, ktorým zrušil prvé rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci (zo

dňa 19.01.2006 sp.zn. 4 Co/44/2005), bolo potrebné osobitne vysporiadať. Právne posúdenie nároku
žalobkyne podľa ust. § 130 ods. 1 Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 v znení platnom v čase
vzniku nároku, ktorý bolo potrebné na vec aplikovať) by totiž obstálo len v prípade ničotnosti daného
právneho úkonu žalovaného, t.j. ako úkonu v podstate neexistujúceho, lebo len v takom prípade by
neexistenciu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebolo potrebné nutne riešiť podľa ust.
§ 64 Zákonníka práce v relevantnom znení. Súd prvého stupňa však z uvedeného hľadiska prejav

žalovaného neposudzoval a ani jeho záver o jeho neúčinnosti z takýchto úvah nevychádza.

Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd už vo svojom prvom zrušujúcom uznesení rovnako zdôraznil,
že predmetom žaloby podľa § 64 Zákonníka práce v relevantnom znení bude aj neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru v prípade, že zamestnanec svoj návrh sformuluje tak, že sa domáha priznania

náhrady mzdy, pričom svoj návrh opiera o skutkové tvrdenie, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal
pracovný pomer a o ďalšie skutočnosti významné z hľadiska vzniku nároku na náhradu mzdy podľa § 61
Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti usmernil súd prvého stupňa zaoberať sa aj otázkou, či zrušovací
prejav žalovaného z 11.04.2000 bol žalobkyni riadne doručený a kedy sa tak stalo (dôkazné bremeno
v tomto smere zaťažovala žalovaného), keďže uvedené bolo podstatné aj pre posúdenie následného

plynutia lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 64 Zákonníka práce
v relevantnom znení. V uvedených súvislostiach poukázal aj na okolnosti vyplývajúce z obsahu spisu
15C/276/2000, najmä na podania žalobkyne zo dňa 30.08.2000 na č.l. 7 - 8, zo dňa 23.08.2001 na
č.l. 23 a zo dňa 10.09.2001 na č.l. 24, s ktorými sa bolo potrebné zaoberať pre účely posúdenia, či
žalobkyňa v uvedenom konaní domáhala sa náhrady mzdy s poukazom aj na neplatnosť zrušenia jej

pracovného pomeru práve zrušovacím prejavom zo dňa 11.04.2000. V takom prípade totiž predmetom
žaloby bola aj neplatnosť tohto rozviazania pracovného pomeru, o ktorej mal súd rozhodnúť výrokom
rozsudku. Dôsledkom takéhoto rozhodnutia by bol vznik nároku na náhradu mzdy podľa § 61 Zákonníka
práce v relevantnom znení a nie podľa ust. § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Napriek tomu, že na zistenie
uvedených skutočností bol súd prvého stupňa opakovane usmernený aj druhým zrušujúcim uznesením

odvolacieho súdu (zo dňa 18. júna 2009 sp. z n. 4Co/277/2007), z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva ako sa s týmito otázkami vyporiadal.

Nedostatok odôvodnenia v uvedených smeroch a s tým spojená nepreskúmateľnosť rozhodnutia má za
následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom (v tomto prípade žalovanému), a preto vždy

vedie k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacich výrokoch o súdnom
poplatku a o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa odstrániť vytýkané pochybenia, dôsledne sa
vyporiadať s okolnosťami dôležitými pre posúdenie právneho dôvodu uplatňovaného nároku tak,
ako to bolo vyššie naznačené a ako bolo usmernený v oboch predchádzajúcich rozhodnutiach
odvolacieho súdu, na základe doplnenia dokazovania, najmä výsluchom žalobkyne k jej podaniam v

spise 15C/276/00 na č.l. 7 - 8, 23 a 24, ozrejmiť, či predmetom konania nie je aj neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru zrušovacím prejavom žalovaného zo dňa 11.04.2000, v kladnom prípade aj o tomto
nároku rozhodnúť a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodniť podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bol
vo všetkých podstatných otázkach preskúmateľný.

Kvôli úplnosti je potrebné dodať, že neobstoja odvolacie námietky žalovaného v časti, kde poukazuje
na to, že so žalobkyňou prejavom z 11.04.2000 okamžite skončil pracovný pomer, lebo uvedený jeho
prejav nie je ani podľa označenia, ale ani podľa obsahu okamžitým skončením pracovného pomeru, ale
skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe.V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.