Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 20, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/74/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403899961
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1403899961.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a
členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa:
Kresťanskodemokratické hnutie, Bratislava, Bajkalská č. 25, zastúpený spoločnosťou MST PARTNERS,
s. r. o., Bratislava, Laurinská č. 3, IČO: 36 861 545, za ktorú koná JUDr. Martin Timcsák, proti odporcovi:
R.. R. N. I. Y. X. K. , bytom U., Ľ. A. Č.. XX, zastúpený JUDr. Antonom Blahom, advokátom v Bratislave,

Mickiewiczova č. 6, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby s návrhom na priznanie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV. zo dňa 7. decembra 2011, č.k. 8 Coch 17/2003-939, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 7. decembra 2011, č.k. 8
Coch 17/2003-939, vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi primerané
zadosťučinenie v peniazoch v sume 15.000,-- € m e n í tak, že návrh z a m i e t a .

Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa p
o t v r d z u j e .

Dovolanie n e p r i p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 7.12.2011, č.k. 8
Coch 17/2003-939, uložil odporcovi povinnosť strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu poskytol na

uverejnenie prevádzkovateľovi televízneho vysielania na televíznej stanici „J.“ na odvysielanie v relácii
„W. Q.“, prevádzkovateľovi televízneho vysielania na televíznej stanici „W. X“ na odvysielanie v televíznej
relácii „Y.“, prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice „N. T.“ na odvysielanie v hlavnej spravodajskej relácii,
prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice ,,N. P.“ na odvysielanie v relácii „Z.“, vydavateľovi denníka „Y.“ na
uverejnenie na stránkach denníka „Y.“, vydavateľovi denníka „R.“ na uverejnenie na stránkach denníka
„R.“, ospravedlnenie v nasledovnom znení: „R.. R. N. sa ospravedlňuje Kresťanskodemokratickému
hnutiu za výroky prednesené pred novinármi po svojom výsluchu na Úrade špeciálneho prokurátora dňa

28.7.2003, uverejnené v správe tlačovej agentúry „SITA“ a v správe tlačovej agentúry „TASR“ zo dňa
28.7.2003, odvysielané dňa 28.7.2003 v relácii „Q. Y.“ televíznej stanice „Slovenská W.“, v relácii „W. Q.“
televíznej stanice „W. J.“, v relácii „Y.“ televíznej stanice „W. X“, v relácii „Z.“ rozhlasovej stanice „P.“, a
uverejnené dňa 29.7.2003 na stránkach denníkov „Y.“, „R.“, kde uviedol, že A. J. „je sponzorom KDH so
sumou, myslím, 10.000.000,-- Sk“. Toto tvrdenie je nepravdivé a za okolností, za ktorých bolo vyslovené,
neoprávnene zasiahlo do dobrej povesti Kresťanskodemokratického hnutia. Odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 15.000,-- € do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň si vymienil,že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Rozsudok vo veci samej odôvodnil ustanovením § 11, § 13, § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.

Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 7.4.2008, č.k. 8 Coch 17/2003-611, súd prvého stupňa uložil
odporcovi (pôvodnému odporcovi v I. rade R.. R. N.) povinnosť strpieť, aby navrhovateľ na jeho náklady
poskytolnauverejnenieoznačenýmmédiámospravedlnenievznenípodľapetitunávrhuatiežpovinnosť
zaplatiť mu primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 1.000.000,-- Sk (33.193,92 €). Vo zvyšku
uplatneného nároku vo vzťahu k (pôvodnému) odporcovi v I. rade a v celom rozsahu vo vzťahu

k (pôvodnému) odporcovi v II. rade (G. Q. K.) návrh zamietol; odporcovi v I. rade uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 1.165.816,-- Sk, navrhovateľovi uložil povinnosť
zaplatiť odporcovi v II. rade náhradu trov konania v sume 478.181,50 Sk. Na odvolanie odporcu v I. rade
proti danému rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť sa navrhovateľovi ospravedlniť,
zaplatiť mu primerané zadosťučinenie v sume 1.000.000,-- Sk, zaplatiť náhradu trov konania v sume
1.165.816,-- Sk, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade

trov konania odporcovi v II. rade, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14.1.2010, č.k. 6 Co
227/2008-714 (rozhodnutím v poradí prvým), rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenom rozsahu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal otázkou
naplnenia predpokladu úspešnosti návrhu na ochranu dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým je predovšetkým existencia dobrej povesti právnickej osoby od

jej vzniku až do doby, kedy došlo k zásahu; nezameral svoju pozornosť na zisťovanie, či navrhovateľ
disponuje dobrou povesťou aj napriek návrhom odporcu v I. rade, ktorý je v tomto smere zaťažený
dôkazným bremenom, čo však neznamená, že musí priamo dôkazom disponovať; postačí ak dôkaz
riadne označí a navrhne vykonať. Keďže v prejednávanej veci ide aj o realizáciu práva slobody prejavu
zo strany odporcu v I. rade, je potrebné v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

a vykonať dokazovanie k otázke, či je naliehavá potreba na zásah štátu do práva na slobodu prejavu a
podrobiť prejav odporcu v I. rade obmedzeniu a sankcii. Aj v prípade politickej strany je jej dobrá povesť
ovplyvňovaná verejnoprávnymi aktivitami strany, dôveryhodnosťou strany ako celku, skladá sa však aj
z osobných vlastností fyzických osôb reprezentujúcich stranu, a to nielen vo vedení strany, ale aj jej
radových členov, či iných reprezentantov. Po zistení, že dobrá povesť navrhovateľa existuje, uložil súdu

náležiteposúdiť,čivýrokomodporcuvI.radeo„osobe“(ktorúsícekonkrétnenemenoval,ale z
okolností, po ktorých bol výrok vyslovený, sa dá usúdiť, že išlo o A. J.), ktorá sponzorovala navrhovateľa
„myslím sumou 10.000.000,-- Sk“ mohlo dôjsť k zásahu do dobrej povesti navrhovateľa za situácie,
že odporca v I. rade tento výrok vyslovil dňa 28.7.2003, pričom už v roku 2002 o tejto okolnosti ako
medializovanej kauze z roku 2000 písala denná tlač (Y., R.) v spojitosti s kúpou nehnuteľnosti na Ž. ulici

v U.. Je preto potrebné posúdiť, či výrok odporcu v I. rade vzhľadom na skoršiu medializáciu v roku
2002 a v roku 2000 bol vôbec spôsobilý v roku 2003 zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti
navrhovateľa, za predpokladu, že táto dobrá povesť existuje. Samotné zverejnenie nepravdivého údaja,
ktorý sa dotýka dobrej povesti právnickej povesti nemusí automaticky byť neoprávneným zásahom do
dobrej povesti právnickej osoby. Takýto zásah je daný iba vtedy, keď presiahol určitú prípustnú intenzitu

takou mierou, ktorú už nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať. Aj z tohto hľadiska je treba
posudzovať, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k prekročeniu prípustnej intenzity, a teda
k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. Primeraným zadosťučinením v zmysle ustanovenia § 19b
ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom zásahu môže byť aj len samotné ospravedlnenie sa
subjektu zásahu, avšak ak by takéto zadosťučinenie nepostačovalo, vzhľadom na intenzitu, závažnosť,

konkrétnu situáciu, za ktorej k zásahu došlo, či vzhľadom na prípadné následky zásahu, môže byť
priznané zadosťučinenie v peniazoch. V súvislosti s textom ospravedlnenia odvolací
súd uviedol, že nie je možné, vzhľadom na obsah výroku, charakter prípadného zásahu, akceptovať
priznanie vyjadrenia ľútosti odporcu v I. rade. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil,
keď sa dôsledne neriadil ustanovením § 132 O.s.p. a nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy

uvedené na strane 5 napadnutého rozsudku (nevyhodnotil niektoré relevantné dôkazy, napr. výpoveď
odporcu v I. rade, výpoveď svedka E., listinné dôkazy - zmluvu o združení D. J., mandátnu zmluvu medzi
spoločnosťou J. a združením D. J. zo dňa 24.11.2000, spolu s jej dodatkom č. 1 zo dňa 12.1.2002
a faktúrou č. 9002/2000 zo dňa 24.11.2000, zmluvu o postúpení práv a povinností z vkladu
do združenia zo dňa 2.9.2002), a to jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Neprihliadol

teda na všetko, čo vyšlo v konaní najavo a ani v rozhodnutí neuviedol, prečo na niektoré z vykonaných
dôkazovneprihliadol.Súdprvéhostupňasícezdôvodnil,prečoniektoréznavrhnutýchdôkazovzostrany
odporcov v I., II. rade nevykonal, čo je postup v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
nestotožnil sa ale so záverom, že všetky odporcami navrhované dôkazy by bolo neúčelné vykonať,najmä dôkazy navrhované k otázke preukázania pravdivosti zverejneného výroku, resp. pravdivosti
skutkového základu napadnutého výroku, v situácii, ak odporca v I. rade navrhovanými dôkazmi priamo
nedisponoval a mohol ich zabezpečiť len cestou súdu. Súdu prvého stupňa uložil povinnosť vziať do

úvahy právo na slobodu prejavu zaručené čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd, vziať do úvahy v médiách zverejnené informácie pred vyslovením napadnutého
výroku odporcu v I. rade, v ktorých bolo uvádzané meno Z.. A. J. v súvislosti s navrhovateľom, doplniť
dokazovanie (prípadne i také, ktoré nebude navrhované účastníkmi podľa § 120 ods.
1 veta tretia O.s.p.) k otázke existencie dobrej povesti navrhovateľa, k otázke objektívnej spôsobilosti

napadnutého výroku odporcu v I. rade zasiahnuť do dobrej povesti navrhovateľa, teda či má obsah
výroku difamačný charakter, či uvedenému výroku chýba akýkoľvek skutkový základ, z ktorého odporca
v I. rade vychádzal, či ide o výrok neobvyklý v rámci zápasov v politickom živote (vzhľadom na povahu
navrhovateľa a odporcu v I. rade ako osôb v tom čase politicky činných), pri zohľadnení celkovej situácie
aspoločenskejatmosféry,zaktorejbolvyslovený,ariadnevyhodnotiťvšetkyvykonanédôkazyjednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach, všetky relevantné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, vrátane tvrdení

účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom,
že (len) odporca v I. rade (R.. R. N.) je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Na námietku zaujatosti
vznesenú odporcami v I., II. rade voči zákonnému sudcovi JUDr. Ondrejovi Krajčovi neprihliadal, pretože
sa týkala len postupu sudcu v konaní (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Konanie vo veci samej vo vzťahu k odporcovi v II. rade (G. Q. K.) zostalo teda právoplatne skončené
(vrátane náhrady trov konania, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením zo dňa 25.3.2010, č.k.
8 Coch 17/2003-724, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.7.2010, č.k. 6 Co
177/2010-747) a súd prvého stupňa ďalej konal len s navrhovateľom a odporcom R.. R. N. (pôvodne
odporcom v I. rade).

V ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) súd prvého stupňa
vykonal, zopakoval dokazovanie. Zostalo nepochybne preukázané, že dňa 14.5.2002 bol v denníku R.
uverejnený článok pod nadpisom „J. nevyvracia podozrenia o pôžičke pre KDH“, v ktorom bolo okrem
iného uvedené: „Desať miliónov korún od majiteľa D. A. J. zrejme pomohlo KDH získať budovu na

Ž. ulici v U.. KDH však odmieta tvrdenia, že by sa podieľalo na vlastníctve budovy a J. tvrdí, že pri
obchodoch ho politické prepojenia nezaujímajú. Za medializáciou zmluvy medzi D. a firmou J., ktorá
sídlo KDH formálne vlastní, vidí snahu poškodiť dobré meno D.. Firmu J. spravuje R. E., ktorý sa do roku
2000 v predsedníctve KDH staral o stranícke financie. Budovu bez verejnej súťaže získala od mesta v
roku 1997 jeho firma za 14 miliónov korún, čo bol len zlomok skutočnej hodnoty. Vtedajší primátor R.

X. (vtedy KDH) pri predajnej zmluve nerešpektoval rozhodnutie mestského zastupiteľstva o zaplatení
kúpnej ceny do 20 dní. Neskôr k zmluve doplnil dodatky, ktoré umožňovali si splácať 10 miliónov šesť
rokov. Prípadom sa zaoberala aj finančná polícia. Po medializovaní kauzy v roku 2000 sa E. rozhodol,
že si požičia peniaze a dlžnú sumu splatí naraz. Denník Q. Č. v pondelok napísal, že D. previedol firme
J. 10 miliónov korún na rekonštrukciu a prevádzkovanie podkrovia na Ž. ulici. Dá sa predpokladať, že

peniaze slúžili na splatenie dlhu za budovu. J. nevyvrátil, že sa spomínaný obchod uskutočnil. Pred
dvoma rokmi však v rozhovore priznal, že firmu J. pokladá za firmu KDH“. Dňa 27.11.2002 bol v denníku
R. uverejnený článok pod názvom „R. X. U.“, kde sa uvádza tiež predaj budovy na Ž. ulici, kde sídlia
viaceré politické strany, za 14 miliónov slovenských korún firme J. (v pozadí KDH), cena je
hlboko pod trhovou hodnotou objektu firme Č., G.. Y.., prenajalo mesto R. J. v centre len za 50,-- Sk/m2

ročne; dňa 18.06.2002 v tom istom denníku bol uverejnený článok pod názvom „R. X.: R. K. E.urovi“ a
dňa14.5.2002bolauverejnenáinformácia,žebývalýpokladníkKresťanskodemokratickéhohnutia(ďalej
len KDH) R. E. od nástupu predsedu KDH R. F. do funkcie na jeseň roku 2000 nie je členom žiadneho
celoslovenského orgánu strany, čo predstavuje stanovisko KDH k tejto kauze, podľa ktorej majiteľ D. A.
J.Š. prispel 10 miliónmi korún na kúpu sídla KDH na Ž. ulici firme J. a jej vlastníkom je práve E.. Z.. A. J.

podal na odporcu ako fyzickú osobu trestné oznámenie, ktorým sa zaoberal špeciálny tím vyšetrovateľov
pre odhaľovanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti a odporca, ktorý bol v tom čase predsedom politickej
strany Aliancia nového občana a podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky, sa dňa 28.7.2003
dostavil na vlastnú žiadosť na Úrad špeciálneho prokurátora a po výpovedi pred prokurátorom predstúpil
pred novinárov, kde okrem iného uviedol, že podľa jeho názoru to už nie je konflikt medzi odporcom a p.

J., ale medzi p. J. a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na jednej strane a odporcom na strane
druhej, že je potrebné začať hovoriť o veciach, ktoré do veľkej miery indikujú podozrenie, že tu ide o
politický obchod, že tu ide o spojenie medzi p. J. a štátnou mocou proti politickým oponentom. Následne
si položil rečnícku otázku: „akým spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam, drzým klamstvám, ktorévám do očí hovorí človek, ktorý je podozrivý sám z miliardových únikov, ktorý je sponzorom KDH so
sumou, myslím, 10 miliónov korún, ktorý bol vždy blízky k tomuto hnutiu a ktorý svojim spôsobom nemá
čo stratiť, práve naopak, v prípade pozitívnej výpovede môže iba získať“. Výrok odporcu spočívajúci v

rečníckej otázke obsahujúce aj slová “ktorý je sponzorom KDH so sumou, myslím, 10 miliónov korún“
uverejnili televízne stanice Y., W. J., W., tlačové agentúry W. a Y., rozhlasové stanice P., W., F. A. a
nasledujúci deň aj denníky R., Y. a Q. K.. Na výroky odporcu týkajúce sa sponzorstva Z.. A. J. vo
vzťahu k navrhovateľovi k sume 10 miliónov slovenských korún navrhovateľ odpovedal, že Z.. A. J.
mu nikdy nedaroval žiadne peniaze a z výpovede svedka Z.. A. J. vyplynulo, že svedok navrhovateľa

nesponzoroval.

Dôvodil ďalej, že odporcom navrhnuté dokazovanie obsahom vyšetrovacích spisov týkajúcich sa
obvinení voči Z.. A. J., obsahom žiadosti o zbavenie imunity poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky R. X., obsahom vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa obvinení voči R. X., obsahom monitoru
medializovaných informácií týkajúcich sa navrhovateľa a sídla navrhovateľa v budove na Ž. Č.. X, U.,

obsahomvšetkýchlistíntýkajúcichsanavrhovateľaabudovysídlanavrhovateľanaŽ.Č..X,U.,právnych
vzťahov navrhovateľa so spoločnosťou J., G..Y.., najmä zmluvy o nájme nehnuteľnosti na Ž. Č.. X, U.,
uzavretých navrhovateľom ako nájomcom, príslušnými výpismi z bankových účtov a pokladničných kníh
navrhovateľa, obsahom zmluvy o kúpe nehnuteľnosti na Ž. Č.. X, U., vrátane všetkých jej dodatkov
a dohôd o splátkach a splátkového kalendára, na zistenie časovej ceny budovy na Ž. Č.. X, U.,

obsahom vyšetrovacích spisov týkajúcich sa obvinení voči R. U., výsluchom svedkov R. Ď. a Ľ. N.,
ďalších navrhnutých svedkov, nevykonal, keď dospel k záveru, že ich vykonanie nemohlo mať význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej, a preto by bolo ich vykonanie neúčelné a
nehospodárne. Vykonaním uvedených dôkazov totiž nemohol súd zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by
mohli mať význam pre rozhodnutie súdu a ani privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre ktoréhokoľvek z

účastníkov; nemohlo by priniesť tzv. dôkaz pravdy, teda pravdivosť tvrdení odporcu nemohla mať za
následok preukázanie pravdivosti výroku o tom, že Z.. A.Š. J. (teda fyzická osoba) sponzoroval KDH.
Keďže iba preukázanie toho, že Z.. A. J.Š. ako fyzická osoba poskytol KDH sponzorský príspevok,
prípadne iné plnenie, ktoré by mohlo byť hodnotené ako určitá forma nepriameho sponzoringu, mohlo
zvrátiť závery súdu o nepravdivosti predneseného výroku, a tým aj celý výsledok sporu. Vykonanie

dôkazov navrhovaných odporcom (a to aj so zreteľom na rozsah navrhovaného dokazovania) by bolo
neúčelné,nehospodárneaviedlobylenkďalšiemuzbytočnémupredĺženiutrvaniasporu.Naviacsvedok
Z.. A. J. uviedol, že žiadny sponzorský dar, v peňažnej ani v nepeňažnej forme, navrhovateľovi
neposkytol. Nestalo sa, že by do KDH prišiel, dal im nejaké peniaze, majetky, ani mu neposlal na účet
žiadnu peňažnú sumu a nevedel ani o žiadnom vecnom plnení. Jedinou výhodou, ktorú im

mohol dať, bol prípadný hlas vo voľbách, ale či sa tak stalo, k tomu sa nevyjadril. Nevedel uviesť, či
niektorá zo spoločností, v ktorých sa angažoval buď ako spoločník alebo ako člen štatutárneho orgánu,
poskytla v minulosti akékoľvek plnenie v prospech navrhovateľa alebo v prospech právnických
osôb, v ktorých sa angažoval navrhovateľ, a to pre odstup času, a tiež z dôvodu, že nevedel, v akých
spoločnostiach sa malo KDH angažovať. Pre ustálenie skutkového stavu veci, ktorý bol pre posúdenie

návrhu rozhodujúci, teda pre ustálenie toho, či Z.. A. J. sponzoroval navrhovateľa a ak áno, akou sumou,
výpoveď svedka nepriniesla žiadne relevantné skutkové zistenia. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
zdôraznil, že odporca na adresu navrhovateľa vyslovil skutkové tvrdenia a nie hodnotiaci úsudok.

Navrhovateľ bol a je politickým hnutím pôsobiacim v Slovenskej republike, pričom v čase

zverejnenia sporného výroku bol súčasťou vládnej koalície, odporca bol predsedom politickej strany G.
Q. K. (člen vládnej koalície) a podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Z oficiálnych výsledkov
volieb za roky 2002, 2006 a 2010 vyplynulo, že vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v roku
2002 navrhovateľ získal 237.202 hlasov, v roku 2006 získal 191.443 hlasov, v roku 2010 získal 215.755
hlasov; vo voľbách do orgánov samosprávy v roku 2006 získal navrhovateľ 2.605 zvolených poslancov,

čo predstavuje podiel 12,24 % platných hlasov. Volebné preferencie navrhovateľa v roku 2011 sa natoľko
líšia, že nemohli poskytnúť hodnoverný podklad pre zistenie popularity, či dôveryhodnosti navrhovateľa v
súčasnosti (v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom), keď navyše túto otázku
trebaajvintenciáchodôvodneniazrušujúcehorozhodnutiaodvolaciehosúduhodnotiťkudňu,kedymalo
dôjsť k zásahu. Z článkov uverejnených v denníku R., Y. v roku 2011 predložených odporcom

s názvami: X. Y. X. R., R. X. X. T. X., X. Ž. J. O., X. M. svoj Z., F. R.Á., Ž. X. J. R., je zrejmé, že navrhovateľ
je predmetom článkov v dennej tlači, pričom články sú zväčša ladené kriticky. Táto okolnosť však nemala
pre rozhodnutie súdu zásadnejší význam. Vo vzťahu k vytýkanému pochybeniu súdu prvého stupňa pri
hodnotení dôkazov (napr. výpoveď odporcu v I. rade, výpoveď svedka R. E., listinné dôkazy - zmluva ozdružení D. J., mandátna zmluva medzi spoločnosťou J. a združením D. J. zo dňa 24.11.2000, spolu s
jej dodatkom č. 1 zo dňa 12.1.2002 a faktúrou č. 9002/2000 zo dňa 24.11.2000, zmluva o postúpení práv
a povinností z vkladu do združenia zo dňa 2.9.2002) poukázať na to, že z týchto dôkazov vyplynulo, že

bolo založené združenie D. J., kde predsedom predstavenstva spoločnosti D., G..Y.. bol v minulosti Z..
A. J., podpredsedom predstavenstva spoločnosti J., G..Y.. U. R. E. starší, spoločnosť D., G..Y.., vložila
do združenia D. J. 10 miliónov korún, teda, že tvrdenia odporcu, ktorými sa v tomto konaní bránil, sú
v tejto časti pravdivé. Tým však nebola preukázaná pravdivosť odporcom predneseného tvrdenia, že
Z.. A.P. J. sponzoroval KDH. Preto aj skutočnosti zistené z týchto dôkazov neboli spôsobilé poskytnúť

pre odporcu tzv. dôkaz pravdy.

Splnenie predpokladov pre priznanie ochrany dobrej povesti právnickej osoby prichádza do úvahy
len vtedy, ak dotknutá právnická osoba disponuje dobrou povesťou, ktorej sa takto ochrana má
poskytnúť. Bolo preukázané, že navrhovateľ takouto dobrou povesťou, ktorej treba poskytnúť ochranu,
disponuje. Z vykonaných dôkazov (pričom naviac ide o všeobecne známe skutočnosti ohľadne

výsledkov parlamentných a komunálnych volieb) totiž vyplynulo, že navrhovateľ pravidelne dlhodobo
(dlhoročne, keďže súd zohľadnil voľby konané v rokoch 2002 až 2010) získava vo voľbách do Národnej
rady Slovenskej republiky i v komunálnych voľbách volebný výsledok zodpovedajúci spravidla
viac než 200.000 oprávnených voličov. Pokiaľ právnická osoba (bez zreteľa na jej formu, zameranie, či
predmet činnosti) disponuje v krajine veľkosti Slovenska dôverou viac než 200.000 občanov, vyjadrenou

v parlamentných i komunálnych voľbách, iný záver neprichádza do úvahy a na tomto závere nemôže
nič zmeniť ani to, že táto právnická osoba - politické hnutie u iných osôb, ktoré ju napríklad nevolili,
prípadne volili inú stranu, či hnutie, dôveru nemá. Tento predpoklad pre poskytnutie ochrany dobrej
povesti bol preto v prejednávanej veci naplnený. K námietke odporcu, že navrhovateľ a ani žiadna
iná politická strana v skutočnosti vzhľadom na samotný charakter politickej strany ako subjektu, ktorý

má svojich sympatizantov, ale aj odporcov, preto nemôže disponovať dobrou povesťou, keď aby bolo
možné hovoriť o dobrej povesti, je nevyhnutné, aby táto povesť bola dobrá bezvýhradne, že je to pri
politickej strane nemožné, a navrhovateľ to ani nepreukázal, súd prvého stupňa dôvodil tým, že ak by
sa pripustila čo i len sčasti správnosť týchto právnych záverov odporcu, znamenalo by to, že politické
strany ako osobitný typ právnickej osoby by boli z ochrany podľa §19b Občianskeho zákonníka celkom

vylúčené. Ak by to tak malo byť, muselo by to byť výslovne obsiahnuté v Občianskom
zákonníku, prípadne v inom právnom predpise. Keďže sa však ustanovenie § 19b Občianskeho
zákonníka vzťahuje na všetky právnické osoby bez akejkoľvek výhrady či výnimky (politická strana je
tiež takouto právnickou osobou), výklad ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka, ako ho prezentoval
odporca, nemá oporu v zákone a táto obrana odporcu je neudržateľná. K zásahu do dobrej povesti

určitej právnickej osoby dochádza (obdobne ako pri zásahoch do osobnostných práva fyzickej osoby)
predovšetkým nepravdivými tvrdeniami, ktoré majú vo vzťahu k dotknutej osobe difamujúci charakter.
Nepravdivé skutkové tvrdenie je spravidla spôsobilé privodiť dotknutej osobe ujmu na jej právach.
Uvedené však neplatí absolútne a bez ďalšieho a zásah treba hodnotiť vždy so zreteľom na konkrétne
okolnosti danej veci. K povahe predmetného výroku dôvodil, že je síce pravdou, že toto tvrdenie odznelo

v rámci rečníckej otázky, avšak vo vzťahu k otázke sponzoringu KDH zo strany Z.. A. J. o rečnícku
otázku v skutočnosti nejde. V predmetnej otázke sa totiž významovo odporca nepýta
na to, či je Z.. A. J. sponzorom KDH so sumou 10 miliónov korún, ale na to, „Akým spôsobom sa
budete brániť proti tvrdeniam, drzým klamstvám, ktoré vám do očí hovorí človek, ktorý je podozrivý
sám z miliardových únikov ....“ Predmetom otázky je teda „polemika“, akým iným spôsobom (než

„začať hovoriť o veciach, ktoré do veľkej miery indikujú podozrenie, že tu ide o politický obchod, že tu ide
o spojenie medzi p. J. a štátnou mocou proti politickým oponentom“) sa odporca môže brániť proti Z.. A.
J.. Výraz „ktorý je sponzorom KDH sumou myslím 10 miliónov korún“ potom nie je rečnícka otázka, ale
konštatovanie (teda skutkové tvrdenie), ktoré slúži na poskytnutie charakteristiky, prívlastku, označenej
osoby, teda Z.. A. J.. Toto konštatovanie je v rámci danej rečníckej otázky svojím charakterom totožné

napríklad so slovným spojením „ktorý je podozrivý z miliardových únikov“. Súd prvého stupňa
uzavrel, že v prípade sporného výroku, ktorý jediný je predmetom tohto konania, ide o konštatovanie
a nie o rečnícku otázku. V tejto súvislosti v nadväznosti na obranu odporcu spočívajúcu v odkaze na
právny názor Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého nikdy nemožno zasiahnuť do osobnostných
práv vyslovením rečníckej otázky (bez zreteľa na absurdné dôsledky, ktoré by tieto závery znamenali v

prípade ich zovšeobecnenia), zdôraznil, že táto obrana neobstojí. Vzhľadom na všetko uvedené dospel
k záveru, že predmetný výrok je skutkové tvrdenie so všetkými dôsledkami, vrátane následkov v oblasti
prípustných obmedzení slobody prejavu. Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu
konania, z vykonaných dôkazov k otázke pravdivosti tvrdenia odporcu o tom, že Ing. A. J. je sponzoromKDH sumou 10.000.000,-- Sk, dôvodil, že tento výrok (skutkové tvrdenie) je nepravdivý; odporca v
konanínepreukázalpravdivosťsvojhoprednesenéhoskutkovéhotvrdenia.Vkonanínebolopreukázané,
že Z.. A. J. poskytol navrhovateľovi sponzorský príspevok, dar, prípadne iné plnenie, ktoré by mohlo

byť takto hodnotené. Slovo sponzorovať znamená materiálne podporovať, podporiť istú činnosť. Pokiaľ
však odporca vyslovil to, že Z.. A. J. (nie D., G..Y.., ani združenie D.-J.), ktorý je podozrivý z miliardových
únikov, sponzoruje navrhovateľa, teda ho materiálne podporuje, nemožno ako preukázanie pravdivosti
tohto tvrdenia akceptovať preukázanie prepojenia D., G..Y.. a spoločnosti J. a finančného plnenia medzi
nimi, a to ani ak by sa skutočne spoločnosť J. nejakým spôsobom podieľala na financovaní navrhovateľa

(čo však preukázané tiež nebolo, naviac táto skutočnosť nebola pre rozhodnutie súdu významná).

Takéto nepravdivé tvrdenie je nesporne súčasne aj tvrdením difamujúcim. Ide totiž o tvrdenie,
že sponzorom KDH je Z.. A. J.Š., teda osoba, o ktorej bolo v čase vyslovenia daného výroku širokej
verejnosti dobre známe, že je trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania mimoriadne závažných
trestných činov, je sponzorom politickej strany KDH sumou 10 miliónov korún, pričom niet pochybností

o tom, že vo verejnosti sa zodpovednosť za tieto trestné činy zosobňovala práve v osobe Z.. A. J.. Z..
A. J. bol preto v širokej verejnosti (bez ohľadu na to, že nebol vtedy právoplatne odsúdený) vnímaný
ako páchateľ mimoriadne závažnej trestnej činnosti s negatívnym dopadom na mnohých ľudí. Naviac,
aj samotný odporca vo svojom výroku označil Z.. A. J. za osobu podozrivú z miliardových únikov.
Pokiaľ potom odporca takto vo verejnosti vnímanú osobu označil nepravdivo za sponzora navrhovateľa,

nesporne išlo o tvrdenie difamujúce, ktoré stavalo navrhovateľa pred občanmi do veľmi nepriaznivého,
odsúdeniahodného svetla. Naviac, takéto tvrdenie mohlo oprávnene vzbudiť pochybnosti aj o
otázkach súvisiacich s financovaním KDH ako politického hnutia, keďže takýto príjem v
oficiálnej správe o príjmoch hnutia nefiguroval. Význam slova difamácia znamená utŕhanie na cti,
tupenie, ohováranie, hanobenie, krivé obvinenie; znevažovanie, zneuctievanie. V súvislosti

s posúdením zásahu do dobrej povesti právnickej osoby výraz „difamačný, difamácia“ možno chápať len
vo význame „znevažujúci, hanobiaci“. Pokiaľ je vyslovené nepravdivé tvrdenie, no nemá znevažujúci,
či hanobiaci charakter (keď tvrdenie nevyznieva vo vzťahu k dotknutej osobe negatívne), spravidla
nepredstavuje zásah do dobrej povesti. Naopak, pokiaľ je nepravdivé tvrdenie súčasne aj znevažujúce,
či hanobiace, teda vyznieva vo vzťahu k dotknutej osobe negatívne, spravidla takýto zásah predstavuje.

Otázka, či určitý výrok pôsobí, alebo môže pôsobiť znevažujúco, je potom vecou úvahy súdu. Súd pri
tejto úvahe vychádza z konkrétnych skutkových okolností danej veci, predovšetkým z obsahu sporného
výroku a reakcie, ktoré tento výrok väčšinou so zreteľom na všeobecne známe skutočnosti vyvolá vo
vonkajšom prostredí. Predmetom dokazovania preto nemôže byť samotný difamačný charakter výroku
(ten je vecou úvahy súdu), ale iba skutkové okolnosti, na základe ktorých súd dospeje k záveru o tom,

či sporný výrok je alebo nie je difamačný. Vychádzajúc z uvedeného preto súd v prejednávanej veci
nemohol zamerať dokazovanie na otázku difamačného charakteru prednesených výrokov.

V nadväznosti na obranu odporcu, podľa ktorej skutočnosť, že navrhovateľ prijímal sponzorské dary
od osôb, ktoré boli trestne stíhané, vyplýva priamo z jeho údajov, ktoré zverejňuje, pričom poukázal

napr. na dar od R. U., ktorý bol v rovnakom období trestne stíhaný, a napokon bol oslobodený, mal za
to, že táto obrana neobstojí. Nemožno totiž porovnávať neporovnateľné, keďže nemožno porovnávať
verejné označenie Z.. A. J.Ž., ktorého aj odporca pred vyslovením sporného výroku označil za osobu
podozrivú z miliardových únikov a uvedenie člena KDH a vtedy starostu mestskej časti
Bratislava - Rača, ktorému, ako bolo verejne známe, KDH pozastavilo členstvo v hnutí pre začatie

trestného stíhania voči nemu. Keďže teda odporca vyslovil verejne uvedené difamujúce nepravdivé
tvrdenie, ktoré sa týkalo navrhovateľa, zasiahol tým do jeho dobrej povesti, keďže takéto tvrdenia sú
nepochybne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho právach na ochranu dobrej povesti. V
predmetnej veci boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia
v podobe ospravedlnenia za nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi. Ako nedôvodný

zamietol návrh v časti, v ktorej ospravedlnenie odporcom obsahovalo vyjadrenie úprimnej ľútosti; aj bez
vyjadrenia ľútosti text ospravedlnenia plne zodpovedá okolnostiam zásahu. Ďalej zamietol návrh v časti,
v ktorej sa navrhovateľ domáhal povinnosti strpieť poskytnutie ospravedlnenia na odvysielanie v Y.,
pretože Slovenská W. ako samostatný subjekt práva (právnická osoba), ktorá by bola vysielateľom, ktorý
jediný je oprávnený rozhodnúť o prípadnom odvysielaní ospravedlnenia, už neexistuje; navrhovateľ túto

skutočnosť nezohľadnil.

Nesúhlasil s tvrdením odporcu v tom, že len vykonával právo na slobodu prejavu. Pre posúdenie
odôvodnenosti zásahu so slobody prejavu bolo rozhodujúce, že zo strany odporcu išlo o vyslovenienepravdivého a difamujúceho skutkového tvrdenia a nie kritiky alebo hodnotiaceho úsudku. V prípade
nepravdivých difamujúcich tvrdení totiž na rozdiel od hodnotiacich úsudkov, či kritiky, v zásade
neprichádza do úvahy hodnotenie prípustnosti zásahu zo strany štátu do slobody prejavu z hľadiska

prekročenia prípustnej intenzity takou mierou, ktorú už nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať.
Uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení je totiž vždy prekročením prípustnej intenzity, ktoré
zakladá naliehavú potrebu na zásah štátu do práva na slobodu prejavu v podobe podrobenia
daného prejavu obmedzeniu a sankcii, a to aj v prípade verejne činných osôb, pri ktorých sú inak
hranice prípustnej kritiky širšie. Obmedzenie slobody prejavu je namieste v prípade dehonestujúcich

a nepravdivých skutkových tvrdení na adresu právnickej osoby, resp. v prípade neprípustnej kritiky na
adresu právnickej osoby, ktorá má difamačný charakter. S týmto súvisiaca otázka nastolená odvolacím
súdom, či ide o výrok neobvyklý v rámci zápasov v politickom živote, je v prejednávanej veci bez
významu, nakoľko hodnotenie výroku z tohto hľadiska by mohlo byť významné iba pri skúmaní, či došlo
k prekročeniu prípustnej intenzity takou mierou, ktorú už nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať
a takéto skúmanie vzhľadom na vyššie uvedené nebolo na mieste.

Po vrátení veci odvolacím súdom (rozhodnutím v poradí prvým) predmetom konania zostalo tiež
zaplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch v sume 1.000.000,-- Sk (33.193,92 €). Zostalo
nepochybné, že navrhovateľ sa pôvodne domáhal zaplatenia zadosťučinenia v peniazoch v sume
10.000.000,-- Sk rozsudkom (v poradí prvým) súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi sumu

1.000.000,-- Sk a vo zvyšku návrh zamietol (vo zvyšku teda zostalo konanie právoplatne skončené).
Nárok navrhovateľa v uvedenej časti súd analogicky posudzoval podľa ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskehozákonníka.Predpokladynapriznanietejtonáhradysúvprípadeprávnickejosobynaplnené
vtedy, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté zadosťučinenie sa nejaví ako
postačujúce vzhľadom na okolnosti danej veci. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, podľa ktorého

súdpriprávnickejosobenemôžeosobitneskúmať,čidošlokukonkrétnymnásledkomzásahu a
pokiaľ došlo k zásahu a je uplatnený nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch, vždy a bez
ďalšieho musí tento nárok priznať. Podľa neho by musel súd priznať náhradu nemajetkovej ujmy
aj prípadoch v podstate bagateľného rozsahu závažnosti zásahu, kedy síce zverejnené výroky sú
objektívne spôsobilé spôsobiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, avšak je nepochybné, že žiadna

konkrétna ujma právnickej osobe nevznikla ani nemohla vzniknúť. Takýto výklad by nezodpovedal
zásade proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo základných zásad právneho štátu. Jediným, podľa
názoru súdu prijateľným, s vyššie uvedenými princípmi súladným a udržateľným výkladom predmetných
ustanovení, je výklad, podľa ktorého v prípade, ak právnická požaduje v súvislosti so zásahom do jej
dobrej povesti aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba pri skúmaní splnenia predpokladov pre

priznanie tejto náhrady primerane vychádzať z obdobných (analogických) kritérií, ako pri osobe fyzickej
(ochrane osobnosti) a skúmať splnenie predpokladov vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej veci.
V prejednávanej veci súd vychádzal z preukázanej skutočnosti, že k vysloveniu daného výroku zo strany
odporcu došlo vedome pred zástupcami celoštátnych médií a tlačovej agentúry, pričom s vedomím a
súhlasom odporcu bol z tohto jeho vystúpenia vyhotovený zvukovo-obrazový záznam; mal tak vedome

najširšiu možnú publicitu. Bolo všeobecne známe, ktoré skutočnosti nebolo treba dokazovať (§ 121
O.s.p.), že v čase vyslovenia daného výroku odporcom, R.. R. N., odporca v
parlamentných voľbách v roku 2002 získal 121.320 preferenčných hlasov, bol v tom čase predsedom
jednej z koaličných strán - G.Q. K. a bol aj podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. Nesporne
teda išlo o osobu, ktorá požívala vo verejnosti značnú dôveru. Už len táto skutočnosť sama osebe

v daných súvislostiach preukazuje, že prejav takejto osoby bol spôsobilý do značnej miery negatívne
ovplyvniť názory verejnosti na nazeranie subjektu, do ktorého práv bolo zasiahnuté, teda nazeranie
na navrhovateľa a nepochybne sa tak aj stalo. Samotné ospravedlnenie sa
preto nejavilo ako postačujúce a bolo okrem ospravedlnenia plne na mieste aj priznanie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch. Pri určení výšky náhrady uplatnil úvahu súdu, keď súd nemá k dispozícii

žiadnu exaktnú metódu pre jej výpočet; riadil sa ustanovením § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práv došlo, osobou navrhovateľa.

Odporca sa vyjadroval k sporu medzi ním a Z.. A. J.Ž., nie k osobe navrhovateľa. Ak v súvislosti s Z..
A. J. po skončení výsluchu v trestnej veci, v ktorej navrhovateľ nemal účasť, odporca okrem výrokov

týkajúcich sa Z.. A. J. predniesol aj výrok, ktorý s danou trestnou vecou nemá nič spoločné, nemožno
to hodnotiť inak, než ako vedomý slovný útok na navrhovateľa, naviac pred zástupcami celoštátnych
médií. Navrhovateľ je politickou stranou a mal a má k dispozícii prostriedky, ktorými sa môže brániť a
ktorými sa aj bránil, keďže sa k danému výroku vyjadril prostredníctvom svojej hovorkyne. Zdôraznil, že kzásahu došlo vylovením nepravdivého tvrdenia pred zástupcami celoštátnych médií a tlačovej agentúry,
pričom navrhovateľ bol označený ako politické hnutie, ktoré je sponzorované (v tom čase) kriminálne
závadnou osobou; tým mu nepochybne vznikla v dôsledku zásahu závažná ujma. Mal za preukázané,

že v ďalšom konaní (pri rozhodovaní odvolacieho súdu rozhodnutím v poradí prvým a neskôr) vyplynuli
nové skutočnosti, ktoré mali nesporný význam pre ustálenie výšky tejto náhrady, a síce zverejnenie
článkov o navrhovateľovi v denníku R. dňa 14.5.2002, 18.6.2002 a 27.11.2002. Ak sa
o navrhovateľovi v období, ktoré predchádzalo zásahu zo strany odporcu, v tlači okrem iného písalo,
že desať miliónov korún od majiteľa D. Z.. A. J. zrejme pomohlo KDH získať budovu na Ž. I. T. U. so

sumou 10.000.000,-- Sk, verejnosť už mala k dispozícii určité informácie a kritiku
navrhovateľa vsúvislostisbudovounaŽ.aspoločnosťouD.,G..Y..,iosobouZ..A.J.,ktorývšak,
ako to vyplynulo z jeho výpovede, pred rokom 2002 nebol trestne stíhaný. Vzhľadom na tieto zverejnené
články potom už určitá vedomosť ohľadne budovy na Ž. I.. T. U. a vzťahov navrhovateľa a spoločnosti
D., G..Y.., i Z.. A. J. vo verejnosti existovala. Je síce pravdou, že výroky odporcu, ktorými zasiahol do
práv navrhovateľa, sa netýkali spoločnosti D., G..Y.., ale priamo Z.. A. J., avšak pri zjednodušení, ktoré

možno u bežných občanov predpokladať, mohlo do určitej miery dôjsť k navodeniu určitých pochybností
občanov o navrhovateľovi, a preto následky zásahu v konečnom dôsledku síce treba považovať za
závažné, avšak nie natoľko, než aké by boli bez zverejnenia uvedených článkov denníka R. v roku 2002.
Uverejnenie predmetných článkov v roku 2002 nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by mala za
následok, že navrhovateľ mal už v čase zásahu dobrú povesť natoľko poškodenú, že predmetný zásah

mu už žiadnu ďalšiu ujmu spôsobiť nemohol. Na druhej strane však nemožno pri hodnotení závažnosti
následkov zásahu túto skutočnosť opomenúť. Nadväzne na všetko uvedené ustálil, že lepšie (než
pôvodne) zodpovedá zadosťučinenie v peniazoch v sume 15.000,-- €. Priznaná suma náhrady
je súčasne primeraná aj z hľadiska nevyhnutného zachovania primeraného a rozumného zohľadnenia
a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré nemožno pri rozhodovaní opomenúť; návrh

navrhovateľa potom v rozsahu presahujúci sumu 15.000,-- € rovnako ako nedôvodný zamietol.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť sa navrhovateľovi
ospravedlniť vrátane spôsobu ospravedlnenia, vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť
navrhovateľovi primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 15.000,-- €, vo výroku o trovách konania,

podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. [v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., podľa § 221 ods. l písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), podľa § 221 ods. l písm.
g/ O.s.p. (rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát), podľa § 221 ods. l písm. h/ O.s.p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy)], § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
(súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností), § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.

[doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a)], § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvého stupňa, že bez návrhu navrhovateľa zmenil
predmet konania, keď svojvoľne pozmenil text, ktorý navrhovateľ žiadal uverejniť, ktorý tvoril predmet
konania; namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Podľa odporcu súd nemôže priznať niečo iné ako sa

navrhovateľ v konaní domáhal. V tejto súvislosti zároveň namietal, že vo výroku rozsudku súdu prvého
stupňa absentuje časové ohraničenie a ohraničenie rozsahu, v akom by mal strpieť uverejnenie textu
(napríklad televízna stanica „W.“ vysiela reláciu „Y.“ počas dňa niekoľkokrát opakovane); text, ktorý sa
má uverejniť, nie je vymedzený úvodzovkami. Nemožno opomenúť, že rozsah a množstvo informačných
prostriedkov, v ktorých má byť ospravedlnenie uverejnené, je neprimeraný a neadekvátny. Nesúhlasil s

obsahom ospravedlnenia, nakoľko z uverejneného textu sa časť verejnosti dozvie informácie, ktoré sú
nad rámec poskytnutia primeranej súdnej ochrany a týmto súd prvého stupňa uložil povinnosť strpieť
rozširovanie informácie o ňom, ktorá môže pôsobiť difamačne, čo je neprípustné; nespĺňa zákonnú
požiadavku primeranosti. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa je nepravdivý, a teda nezákonný, nakoľko
v spornej vete neuviedol žiadne meno a priezvisko, a teda konštatovanie súdu prvého stupňa, že

uviedol meno Z.. A. J. je nepravdivé. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný, keď súd prvého stupňa
poukázalnaokolnosti,zaktorýchmalibyťjehovyjadreniavyslovené,pričomichnešpecifikoval.Namietal
tiež záver súdu prvého stupňa, že aplikácia ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka za
účelom poskytnutia ochrany dobrej povesti právnickej osoby je vylúčená, keďže Občiansky zákonníkobsahuje samostatnú, úplnú úpravu poskytnutia ochrany dobrej povesti právnickej osoby v ustanovení
§ 19b. Podľa odporcu nestačí existencia akejkoľvek, t.j. zlej alebo neutrálnej povesti právnickej osoby;
nevyhnutnou podmienkou je faktická existencia dobrej povesti právnickej osoby, pričom poukázal na

známe kauzy navrhovateľa (predaj nehnuteľnosti, v ktorej mal sídlo navrhovateľ, kauzy brania úplatku,
z ktorej bol podozrivý U., kauzy prideľovania bytov v Y. J. U., za ktoré má zodpovedať pán Ď. a pod.).
Navrhovateľ preto neuniesol dôkazné bremeno, že jeho dobrá povesť v daných súvislostiach existuje
a je nesporná. Zároveň neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu dobrej povesti v prípadoch stretu
s právom na slobodu prejavu je vylúčená, ak je zásah vo verejnom záujme alebo sa týka určitých

okolností, šírenia myšlienok, informácií, názorov alebo tzv. verejných osôb, ktorou navrhovateľ je, a teda
podlieha oveľa väčšej miere verejnej kontroly a zodpovednosti, kde hranice zásahu do chránených práv
politikov a politických strán sú širšie ako u súkromnej osoby. Charakter výrokov bol vyjadrený použitím
výrazu myslím, ktorý nemožno vykladať inak ako prejav mienky, názoru a výroky boli vyslovené formou
rečníckej otázky. Zdôraznil, že vo všeobecnosti sa prijatie sponzorstva nepovažuje za znevažujúce
konanie,pričomnavrhovateľspomedzipolitickýchstrándostalnajviacsponzorskýchdarov,ktoréobdržal

aj od iných následne trestne stíhaných osôb. Namietol, že súd prvého stupňa nezabezpečil ani jeden
z ním navrhnutých dôkazov, čím neúplne zistil skutkový stav veci. Bezvýhradne akceptoval vyjadrenie
svedka Z.. A. J., ktorého vierohodnosť je vážne spochybnená, pričom Z.. A. J. je voči nemu zaujatý.
Poukázal na ustanovenie § 17 ods. 9 písm. a/ zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických
stranách a v politických hnutiach, podľa ktorého za príjem z daru pre stranu alebo hnutie sa považuje

aj rozdiel medzi cenou obvyklou a cenou dojednanou, ktorú jej poskytne právnická osoba alebo občan
pri odplatnom plnení. Vyslovil presvedčenie, že existuje naliehavá spoločenská potreba a záujem na
poskytovaní a šírení informácií, myšlienok a názorov týkajúcich sa verejného života a politickej diskusie,
pričom verejnosť bola o súvislostiach, ktoré napáda navrhovateľ, informovaná už dávno pred tým,
ako boli napadnuté výroky verejne prezentované. Sám len realizoval právo na slobodu prejavu, ktoré

priznáva Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, č. 5 a č. 8,
Listina základných ľudských práv a slobôd, Ústava Slovenskej republiky, a to právo klásť otázky a žiadať
vysvetlenia voči komukoľvek, najmä voči politickej strane, akou je aj navrhovateľ. Zadosťučinenie v
peniazoch priznané navrhovateľovi považoval za neopodstatnené a neprimerané, nakoľko prichádza do
úvahy iba v prípade skutočného vzniku ujmy, ktorú nemôže vyvážiť morálna satisfakcia a navrhovateľ

nepreukázal žiadnu ujmu, pričom ani riadne neoznačil ani neprodukoval dôkazy na preukázanie vzniku
ujmy.Namietol,žesúdprvéhostupňarozhodnutieopriznanízadosťučineniavpeniazochzároveňriadne
neodôvodnil a ani výslovne nekonštatoval, že by v dôsledku vyslovenia napadnutej rečníckej otázky
došlo k zníženiu dobrej povesti navrhovateľa; vyjadroval sa len v hypotetickej rovine. V závere odvolania
vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. Ondrejovi Krajčovi, nakoľko mu ním bolo odopreté

právo na rovnosť účastníkov v konaní, keď súd vykonal dôkazy v prospech navrhovateľa, ktoré nenavrhli
účastníci konania a sudca v rozpore so závermi odvolacieho súdu, ktorými bol viazaný, nezabezpečil ani
jeden z ním navrhnutých dôkazov. Sudca JUDr. Ondrej Krajčo uprednostňoval navrhovateľa a vytváral
mu priaznivejšie podmienky na prezentovanie návrhu, čo považuje za rozpor s právom odporcu na
súdnu ochranu. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom

rozsahu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť; resp. ho navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Podaním zo dňa
29.6.2012, doručeným odvolaciemu súdu dňa 3.7.2012 odporca uviedol, že navrhovateľ v súčasnosti
nedisponuje dobrou povesťou, nakoľko o navrhovateľovi bolo uverejňované prostredníctvom tlače,
rozhlasu a televízie množstvo negatívnych informácií; v tejto súvislosti zdôraznil ustanovenie § 154 ods.

1 O.s.p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Navrhovateľ odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu vo vzťahu k nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie odporcu zdôraznil, že odporca vyslovil difamujúce výroky ako fyzická osoba (občan)
a nie ako politik, predseda politickej strany alebo podpredseda parlamentu. Odvolací súd vo svojom

prvom rozhodnutí vyvodil záver, že odporca napadnutý výrok vyslovil ako súkromná osoba a nedá
sa zo všetkých okolností prípadu vyvodiť, že by ich predniesol v mene politickej strany, ktorej bol v
tom čase predseda. Ak súd prvého stupňa nepovažoval rozsah ospravedlnenia s vyjadrením hlbokej a
úprimnej ľútosti za potrebný, bol oprávnený rozsah poskytnutého morálneho zadosťučinenia zúžiť; tým
neprekročil jeho návrh a rovnako je zrejmé, že zverejnenie ospravedlnenia je odporca povinný strpieť

len v jednej relácii a len jeden krát a samotný text ospravedlnenia je uvedený slovami „ospravedlnenie
v nasledovnom znení“. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti ospravedlnenia preto považuje za
určitý, zrozumiteľný a vykonateľný. K rozsahu a množstvu informačných prostriedkov, v ktorých má byť
ospravedlnenie zverejnené, dôvodil, že výroky boli prednesené za výrazného záujmu takmer všetkýchmienkotvorných elektronických a printových médií pôsobiacich v Slovenskej republike a rozsah médií,
v ktorých je odporca povinný strpieť uverejnenie ospravedlnenia, zodpovedá rozsahu, v akom boli
difamujúce výroky publikované. Prvá časť výroku „akým spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam,

ktoré Vám do očí hovorí“ možno gramaticky považovať za otázku, nakoľko gramatická stavby tejto
časti výroku má charakter opytovacej vety (rečníckej otázky) a druhá časť výroku „človeka, ktorý je
sponzorom KDH so sumou myslím 10 miliónov korún“ nemožno z gramatického hľadiska považovať
za otázku, nakoľko gramatická stavba tohto výroku je gramaticky nezávislá od prvej časti výroku a
má charakter oznamovacej vety. Bolo potrebné prihliadnuť na celkový slovný prejav odporcu, ktorý sa

z podstatnej časti týkal aj názorov odporcu na osobu Z.. A. J., v kontexte s osobou navrhovateľa. K
námietke odporcu o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka za účelom poskytnutia
ochrany právnickej osobe navrhovateľ uviedol, že z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) vyplýva, že úvaha súdu pri vyčíslovaní výšky náhrady
ujmy nesmie byť neobmedzená, že súd musí mať stanovené kritériá, ktoré musí pri vyčísľovaní výšky
náhrady zohľadniť. Nakoľko ustanovenie § 19b Občianskeho zákonníka upravuje kritérium ohraničenia

výšky poskytnutia peňažného zadosťučinenia len z hľadiska primeranosti, súd prvého stupňa využitím
analógie legis naplnil obsah pojmu primeranosť pre určenie výšky náhrady a svoj právny názor riadne
odôvodnil. Ako politický subjekt pôsobiaci na politickej scéne viac ako dve desaťročia si udržal počas
tohto obdobia trvalú a stabilnú úroveň voličského elektorátu, pričom zdôraznil, že žiadna politická strana
nie je hodnotená pozitívne u všetkých členov spoločnosti a jej vnímanie je u niektorých

pozitívne, u iných neutrálne, u inej skupiny odmietavé. Ak by aj existovali určité skutočnosti, ktoré
potenciálne mohli spôsobiť poškodenie jeho dobrej povesti, nie je možné odhliadnuť od trvalej snahy
presadzovať v politickom živote určité hodnotové prvky, akceptovateľné niekoľko stotisíc aktívnymi
voličmi a priaznivcami. Odporca v konaní nepreukázal, žeby nemal dobrú povesť a nemožno súhlasiť
s odporcom, že politicky subjekt je povinný strpieť uverejňovanie nepravdivých skutočností, a to zvlášť,

ak tieto verejnosti oznamuje osoba, ktorá bola v danom čase jedným z ústavne najvyššie postavených
činiteľov v Slovenskej republike, vnímaná verejnosťou ako mimoriadne vplyvná, nielen v politickom
živote, ale aj v hospodárskej a mediálnej sfére. Nie je pravdivý ani záver odporcu v tom, že kritériá a
hranice pri posudzovaní zásahu do chránených práv politikov a politických strán sú voľnejšie, širšie ako
u súkromnej osoby. Tieto kritériá a hranice sú v zmysle stabilizovanej judikatúry širšie iba pri zásahoch,

ktoré majú povahu hodnotiacich úsudkov, nie pri zásahoch, ktoré sú skutkovými tvrdeniami. Napadnutý
výrok odporcu pritom bol skutkovým tvrdením. K povahe výrazu „myslím“ použitom v napadnutom
výroku poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lingens v. Rakúsko, podľa
ktorého treba rozlišovať fakty (ich pravdivosť možno dokázať) a hodnotiace úsudky (ich pravdivosť
nemožno dokázať), pričom ich aplikáciou možno vyvodiť záver, že výrok vyslovený odporcom mal

povahu skutkového tvrdenia, na ktorý možno aplikovať dôkaz pravdy. Odporca poskytol dostatočnú
predstavu o vnímaní osoby Z.. A. J., nakoľko ho označil ako človeka uvádzajúceho drzé klamstvá,
podozrivého z miliardových únikov, človeka, ktorý je vyšetrovaný pre nezákonné praktiky a činnosti v D.,
pričomvšetkyaspektysúspôsobilévplývaťnegatívnenajehopovesť(navrhovateľa).Návrhyodporcuna
vykonanie dokazovania (ktoré súd prvého stupňa nevykonal a ktoré mu vytýkal) smerovali k preukázaniu

skutočností týkajúcich sa prevodu budovy na Ž. ulici v U. a k okolnostiam sponzorských príspevkov iných
poskytovateľov; nesmerovali k preukázaniu pravdivosti tvrdení odporcu a sponzorovaní navrhovateľa
Z.. A. J.. S poukazom na článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd navrhovateľ zdôraznil, že sloboda prejavu nie je absolútna, ale podlieha obmedzeniam, ktoré
sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany povesti a práv iných a ktoré ustanovuje

zákon (§ 19b odsek 3 Občianskeho zákonníka). Obmedzenie slobody prejavu je namieste v prípade
dehonestujúcich a nepravdivých skutkových tvrdení na adresu právnickej osoby, resp. v prípade
neprípustnej kritiky na adresu právnickej osoby, ktorá má difamačný charakter, o ktorú v danom prípade
išlo. Ak by aj napadnutý výrok odporcu bol hodnotiacim úsudkom, musia aj hodnotiace úsudky spĺňať
kritériá vecnosti, konkrétnosti a primeranosti, čo nebolo splnené. Pri neoprávnenom zásahu do dobrej

povesti právnickej osoby nie je potrebné pre priznanie peňažnej satisfakcie preukázať, že morálna
satisfakcia sa nejaví dostačujúca a primerané zadosťučinenie je potrebné vnímať tak, že súdu je daná
možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, závažnosť
vzniknutej ujmy, intenzitu zásahu, spôsob jeho uskutočnenia, dobu jeho trvania, jeho teritoriálny dopad,
prípadne stanoviť ďalšie kritériá pre posúdenie každého konkrétneho prípadu. Súd by mal objektívne a

komplexne zhodnotiť konkrétny prípad tak, aby bolo možné povedať, že vzniknutú nemajetkovú ujmu
spočívajúcu v neoprávnenom zásahu do dobrej povesti právnickej osoby by pociťovala každá právnická
osoba, ktorá by sa nachádzala na mieste a v postavení dotknutej právnickej osoby a podľa tohto
hodnotenia súd potom prizná primeranú výšku peňažnej satisfakcie. S ohľadom na závažnosť ujmy vpodobeciteľnéhozníženiadobrejpovesti,ktorábolaspôsobenáneoprávnenýmzásahomuskutočneným
verejne, považuje takto objektívne dané skutočnosti za spôsobilé vyvolať porušenie alebo ohrozenie
jeho (navrhovateľa) dobrej povesti bez ohľadu na to, aby konkrétne dôsledky tohto zásahu bol nútený

preukazovať. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch zakladá v televíznom vysielaní tvrdená,
avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázaná, trestná činnosť dotknutej fyzickej osoby a vždy
je potrebné vychádzať z toho, že televízne vysielanie malo širokú publicitu (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.6.1998 sp. zn. 1Co 15/1997). K vznesenej námietke zaujatosti
sudcu JUDr. Ondreja Krajča navrhovateľ uviedol, že pokiaľ sudca nevykonal všetky odporcom navrhnuté

dôkazy, neporušil právo odporcu na zachovanie „rovnosti zbraní“, čo vylučuje nezákonný postup sudcu,
pričom nemožno vzniesť námietku zaujatosti, ktorá má základ v okolnostiach spočívajúcich v postupe
súdu. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť a priznať mu
náhradu trov konania. Podaním zo dňa 18.10.2012 dôvodil, že jeho dobrú povesť je potrebné skúmať
k okamihu napadnutého zásahu odporcom, čo vyplýva aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 14.1.2010, sp. zn. 6 Co 227/2008.

Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2016, ďalej len O.s.p.; § 355
O.s.p.) súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (vo výroku o uložení povinnosti odporcovi
ospravedlniť sa, v spôsobe ospravedlnenia, vo výroku, ktorým súd odporcovi uložil povinnosť poskytnúť
navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,-- €, vo výroku o náhrade trov

konania), na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie (§ 214 ods. l písm. a/ O.s.p.), zopakoval,
doplnil dokazovanie (§ 213 ods. l, 3, 6 O.s.p.) vyjadrením účastníkov prostredníctvom ich právnych
zástupcov, podstatným obsahom listinných dôkazov (rozsudku súdu prvého stupňa v poradí prvý,
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v poradí prvé, rozsudku súdu prvého stupňa v poradí druhý,
odvolania odporcu, vyjadrenia navrhovateľa), a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu v časti týkajúcej

sa ospravedlnenia, vo výroku o náhrade trov konania, úspech priznať nemožno a v časti týkajúcej sa
primeraného zadosťučinenia vo finančnom vyjadrení je odvolanie odporcu dôvodné.

Odporca okrem dôvodov uvedených v odvolaní zdôraznil právny názor odvolacieho súdu vyslovený v
uznesení zo dňa 14.1.2010, č.k. 6 Co 227/2008-714, v otázke vykonaného dokazovania súdom prvého

stupňa a výsledkov vykonaného dokazovania. Osobitne stranu 13 uznesenia odvolacieho súdu, keď po
zistení, že dobrú povesť navrhovateľa treba náležite posúdiť, či výrokom odporcu o osobe, ktorú síce
konkrétne nemenoval, ale ide o Z.. A. J., ktorá sponzorovala navrhovateľa, mohlo dôjsť do zásahu dobrej
povesti navrhovateľa, a síce výrokom, ktorý vyslovil, že Z.. A. J. jej sponzorom KDH so sumou myslím
10.000.000,-- Sk, pričom aj predtým v denníku Y. a R. v roku 2002 o tejto okolnosti, ako o medializovanej

z roku 2000, sa hovorilo. Súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, či vôbec bol v roku 2003 spôsobilý
zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa. Rozsudok nie je riadne odôvodnený, neboli
dôsledne vyhodnotené všetky vykonané dôkazy podľa § 132 O.s.p., ďalej sa neriadil úlohou, ktorú
mu uložil odvolací súd, a síce že má vykonať aj iné dôkazy pre vec podstatné, ale aj dôkazy, ktoré
navrhli účastníci. Za tohto stavu rozsudok nespĺňa požiadavku zákonnosti a správnosti. Naďalej trval

na nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, pretože dňa 28.7.2003 bol predseda politickej strany.
Ním položená otázka, slovné spojenie, sa nijako nevymyká z politického súboja politických konkurentov.
Malo by byť celkom bežné, že si politické strany kladú otázky a politickí konkurenti na ne odpovedajú.
Ak má byť postihnutý za otázku, išlo by o porušenie demokratických princípov. Nemožno nahliadať na
povesť navrhovateľa ako dobrú povesť bezvýnimočne. Neustále prebieha medzi jednotlivými politickými

subjektami politický boj. Ak aj malo dôjsť k zníženiu dobrej povesti navrhovateľa, stalo sa tak krátkodobo.
Navrhovateľ dlhodobo v prieskumoch preferenčných hlasov nedosahuje ani 10 % preferenčných hlasov,
to znamená, že u 90 % voličov má zlú povesť, resp. nie dobrú povesť. Nemožno preto akceptovať
tvrdenienavrhovateľaoexistenciijehodobrejpovesti.Dobrápovesťpolitickejstranyjezávisláodpovesti
a konania fyzických osôb, ktoré za politickú stranu vystupujú. Ako osoby medializované nemali dobrú

povesť, o čom svedčia v neskoršom období medializované veci ohľadne pána A., Ď., X.. Pri prijímaní
sponzorských darov navrhovateľ nesledoval, od koho dary prichádzajú, ich povesť, dobré meno, pretože
prijal sponzorský dar aj od pána U., ktorý bol neskôr stíhaný, rovnako tak od pána X., P. X., ktorý je tiež
trestnestíhanýamásapostaviťpredsúd.Ajvsúčasnostijenavrhovateľopakovanevystavovanýrôznym
otázkam, invektívam rôznych osôb a nevníma, žeby sa proti tomu bránil prostredníctvom súdu. Napokon

aj sám navrhovateľ rozdáva voči svojim politickým konkurentom rôzne slovné údery, nehovoriac o tom,
že voči navrhovateľovi sa negatívne opakovane v médiách vyslovili aj predstavitelia tých politických
strán, s ktorým bol navrhovateľ predtým v koaličnej vláde. Aj z tohto pohľadu je nevyhnutné zvažovať
existenciu povesti navrhovateľa.V prípade, že odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí,
navrhol podľa ustanovenia § 238 O.s.p. pripustiť dovolanie, pretože ide o otázku zásadného právneho

významu: „Navrhujem, aby súd rozhodol, že je nevyhnutné z právnej stránky posúdiť, či položenie otázky
je možné posudzovať podľa ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka.“

Navrhovateľ sa pridržiaval svojho vyjadrenia k odvolaniu odporcu, ako dôvodov tam uvedených.
Zdôraznil, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku reagoval na požiadavky odvolacieho súdu

vyslovené v predmetnom konaní, osobitne na články vydané v roku 2002, pozornosť venoval hodnoteniu
dôkazov, vyporiadal sa so všetkými úlohami uloženými odvolacím súdom. Sám odporca sa nepridržiava
daného uznesenia odvolacieho súdu, keďže odvolací súd uložil skúmať dobrú povesť navrhovateľa od
jeho vzniku po zásah, ale odporca hodnotí jeho povesť naďalej. Nespochybnil, že tieto výroky odzneli
v rámci politického zápasu, avšak právna úprava, dohoda, neustanovujú výnimku, žeby výroky v rámci
politického zápasu boli výnimkou z občianskoprávnej ochrany. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.8.2014, č.k. III. ÚS 491/2014-40, z ktorého vplýva, že
v sporoch o ochranu osobnosti, kde dotknutou osobou je politik, ktorý má v zmysle medzinárodných
dohovorov a medzinárodnej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zníženú mieru
ochrany, v prípade, ak sú na jeho adresu vyjadrované kritické názory (teda hodnotiace úsudky), že
aj v takých prípadoch je nevyhnutné, aby pôvodca preukázal pravdivosť svojho tvrdenia (pokiaľ ide o

skutkové tvrdenie), resp. pravdivú premisu svojho hodnotiaceho úsudku. Ak takýto dôkaz nepredloží,
podliehajú jeho výroky postihu v zmysle občianskoprávnych predpisov. V prejednávanej veci odporca
pravdivosť svojho tvrdenia nepreukázal. Odporcom položená otázka v jeho výroku dňa 28.7.2003 je len
v prvej časti, avšak druhá časť výroku už nemá charakter otázky, ale tvrdenie o niečom vo vzťahu k
navrhovateľovi. K namietaným preferenciám zdôraznil, že v ostatných voľbách bolo zúčastnených 60

% voličov, čo znamená, že zvyšných 40 % voličov má ambivalentný vzťah k voľbám. Ak si volič vybral
niektorú politickú stranu, neznamená, že druhú hodnotí negatívne, ale že má bližší vzťah k programu
danej politickej strany. Nie je mu jedno, aké má meno, kto mu poskytuje sponzorský dar, chcel len
povedať, že môže dôjsť k ľudskému zlyhaniu.

V odvolacom konaní skutkové okolnosti prípadu, rozhodujúce právne skutočnosti, tak ako boli zistené
v konaní pred súdom prvého stupňa, ním vyhodnotené, boli nezmenené; podrobne vyplývajú z
napadnutého rozsudku uvedeného vyššie.

Odvolací rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť ospravedlniť sa

spôsobom tam uvedeným, vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil, pretože je vo výroku vecne
správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku v tomto rozsahu, ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Na zdôraznenie
správnosti ale odvolací považuje za nevyhnutné uviesť nasledovné.

Podľa čl. 10 ods.1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej aj „Dohovor“) každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie
alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni
štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam
(ods. l). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo
verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Podľa § 19b Občianskeho zákonníka právnické osoby majú svoj názov, ktorý musí byť určený pri
ich zriadení (ods. l). Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde,
aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať
primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch (ods. 2). Odsek 2 platí primerane

aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby (ods. 3).

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa pôvodne svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa
dňa 28.8.2003 domáhal voči odporcovi morálneho ospravedlnenia a zároveň poskytnutia primeranéhozadosťučinenia v sume 331.939,19 € (10.000.000,-- Sk) titulom zásahu do dobrej povesti navrhovateľa
s tým, že Okresný súd Bratislava IV. svojím, v poradí druhým, rozsudkom zo dňa 7.12.2011, č.k.
8 Coch 17/2003-939, v časti ospravedlnenia navrhovateľovi v plnom rozsahu vyhovel s výnimkou

vysloveniaúprimnejahlbokejľútostiodporcomasvýnimkouuverejneniaospravedlneniavY.W.;vyhovel
navrhovateľovi aj v časti zaplatenia primeraného zadosťučinenia v sume 15.000,-- € a vo zvyšku, nad
tentorozsah(vsume18.193,92€),súdprvéhostupňanávrhnavrhovateľaprávoplatnezamietol,nakoľko
predmetom konania bolo v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa poskytnutie
primeraného zadosťučinenia už len v sume 33.193,92 € (1.000.000,-- Sk).

Predmetom odvolacieho konania v konaní o ochranu dobrej povesti navrhovateľa proti odporcovi zostalo
posúdiť dôvodnosť nároku navrhovateľa na poskytnutie priznania morálneho zadosťučinenia vo forme
ospravedlnenia a tiež primeraného zadosťučinenia vo forme peňažnej náhrady v sume 15.000,-- € (§
19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka). V prípade neoprávneného zásahu do dobrej
povesti právnickej osoby ochranu proti takýmto zásahom poskytuje súd, ktorého úlohou je posúdiť, či

neoprávnený zásah je objektívne spôsobilý privodiť právnickej osobe ujmu na chránených imateriálnych
hodnotách.

Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané a zároveň nebolo medzi navrhovateľom a odporcom v
priebehu konania sporné, že Z.. A. J. podal na odporcu trestné oznámenie pre trestný čin vydierania, že

dňa28.7.2003 bol odporca v tejto veci vypovedať na Úrade špeciálneho prokurátora, pričom po skončení
výpovede predstúpil pred zástupcov televíznych, rozhlasových a tlačových médií s celoslovenskou
pôsobnosťou, v súvislosti s čím okrem iného uviedol: „akým spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam,
drzým klamstvám, ktoré vám do očí hovorí človek, ktorý je podozrivý sám z miliardových únikov, ktorý
je sponzorom KDH so sumou, myslím, 10 miliónov korún, ktorý bol vždy blízky k tomuto hnutiu a ktorý

svojim spôsobom nemá čo stratiť, práve naopak, v prípade pozitívnej výpovede môže iba získať.“ Súd
prvého stupňa vychádzal zo správneho záveru, že názov a dobrá povesť právnickej osoby sú obdobou
mena a cti fyzickej osoby a ako také patria k primárnym individualizujúcim znakom každej právnickej
osoby. Dobrá povesť právnickej osoby predstavuje významnú hodnotu, ktorá má v živote právnickej
osoby zásadný vplyv na jej existenciu - prispieva k vytváraniu celkového obrazu o právnickej osobe

a jej individuálnosti. Obsahom dobrej povesti právnickej osoby, vrátane politických strán a hnutí ako
právnických osôb, sú predovšetkým určité kvalitatívne a morálne vlastnosti, ktoré právnickú osobu
charakterizujú a podľa ktorých je hodnotená spoločnosťou. Dobrá povesť je teda pojem, ktorý aj v
politickej sfére zahŕňa také hodnoty nehmotnej povahy (dôveryhodnosť, poctivosť, slušnosť, vážnosť,
spoľahlivosť, profesionalitu), ktoré sú dôležité pre vybudovanie si spoločenského rešpektu a priaznivej

mienky verejnosti o hodnotách, smerovaní či myšlienok politického hnutia, ktoré konkrétne politické
hnutie, politická strana, prezentuje a reálne vo vzťahu k verejnosti agituje. Podstatou ochrany dobrej
povesti právnickej osoby je potom jej právo na zachovanie dobrej povesti, na disponovanie s dobrou
povesťou a v prípade neoprávneného zásahu do práva na dobrú povesť tiež právo na ochranu proti
neoprávnenému zásahu.

Každá právnická osoba má právo na ochranu svojej dobrej povesti. Za zásah do tohto práva sa považuje
každétakékonanie,ktoréjeobjektívnespôsobilépoškodiťjejdobrúpovesť.Podpojmomzásahjepritom
nutné chápať konanie, ktoré je spôsobilé smerovať k určitej zmene existujúceho stavu k
horšiemu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu dobrej povesti je v zásade každé konanie či

opomenutie, ktoré zasahuje do práv právnickej osoby chránených zákonom a ktoré je zároveň v rozpore
s povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovenými právnym poriadkom. Samotné uverejnenie nepravdivého
tvrdenia,ktorésadotýkadobrejpovestiprávnickejosoby,spravidlazakladáneoprávnenýzásahdopráva
na jej ochranu, ktorý potom odôvodňuje požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia v zmysle citovaného
ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka. Porušenie práva na ochranu dobrej povesti môže spočívať v

akomkoľvek oznámení, ktoré môže byť vykonané buď písomnou formou (napr. publikovaním) alebo tiež
ústnou formou (napr. verejným vyslovením), ktoré obsahuje informácie, schopné objektívne poškodiť
dobrú povesť právnickej osoby v spoločnosti. Praktický život ukazuje, že informácie o
právnických osobách sa prinášajú najčastejšie cez masovokomunikačné prostriedky, buď kladné alebo
záporné, preto aj v prípade práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby

sú najrozšírenejšími formami zásahov skutkové tvrdenia často difamujúcej povahy alebo hodnotiace
úsudky od subjektov (pôvodcov zásahov) prostredníctvom masmédií.V súdenej právnej veci je nevyhnutné zdôrazniť, že právo na ochranu dobrej povesti (bona fama)
patrí každej právnickej osobe a jej dobrá povesť sa predpokladá do tej doby, kým nie je úspešne
vykonaný dôkaz opaku, tzn. platí prezumpcia dobrej povesti právnickej osoby. Navrhovateľ je politickou

stranou, ktorá pôsobí v pluralitnom politickom systéme Slovenskej republiky v rámci parlamentnej
demokracie, od roku 1990 a je zapísaná v zozname politických strán a politických hnutí na Ministerstve
vnútra Slovenskej republiky. V čase vyslovenia sporného výroku odporcom bol navrhovateľ člen
vládnej koalície, ktorému prislúchalo riadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Odporcovi sú a aj boli

tieto skutočnosti nepochybne známe, v čase vyslovenia predmetného výroku si bol nepochybne vedomý
toho, že navrhovateľ by v prípade absencie dobrej povesti nemohol ako politická strana, naviac v prípade
vyznávania hodnôt, ktoré sú charakteristické pre ideológiu navrhovateľa, reálne pôsobiť na politickej
scéne ako registrovaná politická strana s takýmto úspechom. Pokiaľ sa odporca v konaní pred súdom
prvého stupňa a následne v podanom odvolaní v tejto súvislosti bránil poukazovaním na novinové články
o tvrdenom negatívnom dopade na dobrú povesť navrhovateľa (tzv. „M. R., W. Y. Y. Q. navrhovateľom“),

je nevyhnuté uviesť, že odporca týmto článkom priradil vlastný význam, zostali len v rovine tvrdení
odporcu prezentovaných prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov a ich pravdivosť nebola
hodnoverným spôsobom preukázaná. Aj v prípade preukázania ich pravdivosti, ktorá podmienka nebola
splnená, by uvedené nebolo spôsobilé vyvodiť záver o existencii výlučne „zlej“ povesti navrhovateľa.
Bez právneho významu je rovnako snaha spochybniť dobrú povesť navrhovateľa ohľadom volebných

preferencií, keď na základe samej skutočnosti, že občan Slovenskej republiky uprednostní svojím
hlasom v parlamentných voľbách inú politickú stranu (hnutie), argumentum a contrario nemožno dospieť
k záveru, že navrhovateľ nepožíva dobrú povesť. Vyjadrením podpory zo strany voliča svojím hlasom
volič len uprednostňuje konkrétnu politickú stranu (hnutie), ktorá mu je najviac blízka či už programom
alebo personálnym obsadením pred ostatnými a uvedené nemá žiadny vzájomný súvis. Súd prvého

stupňa zároveň správne posudzoval existenciu dobrej povesti navrhovateľa do doby neoprávneného
zásahu v zmysle záverov odvolacieho súdu vyplývajúcich z uznesenia zo dňa 14.1.2010, č. k. 6
Co 227/2008-714. Na tomto mieste pre úplnosť je potrebné pripomenúť, že politická strana G. Q.
K., ktorej predstaviteľom bol odporca, bola v danom čase rovnako členom vládnej koalície, odporca
zastával funkciu podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Osobitne sa odvolací súd nevenoval

námietke odporcu v tom, že nemá vo veci pasívnu legitimáciu, pretože táto otázka bola už právoplatne
vyriešená (rozsudkom súdu prvého stupňa v poradí prvým, uznesením odvolacieho súdu). Rovnako
bolo potrebné a pre vec nevyhnutné vyriešiť otázku dobrého mena navrhovateľa (len) k okamihu zásahu
(dňa 28.7.2003) a nie v neskoršom období. Bolo preukázané, že od svojho vzniku po zásah navrhovateľ
dobré meno mal. Akékoľvek tvrdenie odporcu o činnosti navrhovateľa, resp. jeho predstaviteľov, členov,

sponzorov, v ďalšom období, nemalo pre vec žiaden právny význam a akékoľvek dokazovanie by
rovnako nemalo pre vec žiaden právny význam, zostávalo by len v rovine nehospodárneho, neúčelného
konania, ako správne uviedol súd prvého stupňa.

Odporca sa v odvolaní bránil poukazom na právo na slobodu prejavu, ktoré mu garantuje citovaný

čl. 10 Dohovoru, ktorý je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a ktorým je Slovenská
republika viazaná. V predmetnej právnej veci sa tak do konfliktu dostali dva základné práva - právo na
slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Odporca v odvolaní argumentoval
tým, že neboli splnené podmienky pre obmedzenie jeho práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 10
Dohovoru, keď mal za to, že sám navrhovateľ nerešpektuje právo na slobodu prejavu. Zásah odporcu

dňa 28.7.2003 spočívajúci v tom, že Z.. A. J. (z celého kontextu výrokov sa odporca výslovne vyjadroval
o Z.. A. J., t.j. jeho výrok „človek“ sa bez akýchkoľvek pochybností týkal osoby Z.. A. J. ako reakcia
na podané trestné oznámenie z jeho strany a vtedajšiu výpoveď zistenú vykonaným dokazovaním)
je sponzorom navrhovateľa, mal povahu skutkového tvrdenia, t.j. faktu, ktorého pravdivosť možno
objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy a len vo vzťahu k výške sponzorstva 10.000.000,-- Sk možno

vyjadrenie odporcu považovať za hodnotiaci úsudok, keď odporca zároveň použil v tejto časti výraz
„myslím“. Nebolo dôvodu robiť rozdiel medzi jednotlivými výrazmi, ktoré použil odporca na adresu
navrhovateľa z pohľadu toho, či sú skutkovými tvrdeniami, alebo hodnotiacimi úsudkami; odporca všetky
spomínané výrazy použil za rovnakých podmienok, s rovnakým úmyslom a účelom. V predmetnej
právnej veci tak došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa

vyhlásením odporcu, že Z.. A. J. ako osoba podozrivá z miliardových únikov je sponzorom navrhovateľa
sumou “myslím“ 10.000.000,-- Sk. V predmetnom vyhlásení bol navrhovateľ výslovne označený ako
„KDH“, prezentovaný ako politické hnutie, ktoré sponzoruje osoba podozrivá z miliardových únikov
a na doplnenie uviedol približnú sumu sponzorstva vo výške 10.000.000,-- Sk. Skutkové tvrdenie osponzorstve navrhovateľa osobou podozrivou z miliardových únikov však bolo absolútne nepravdivé,
ako preukázali listinné dôkazy produkované v tomto súdnom konaní (najmä výsluch Z.. A. J., zmluva o
združení zo dňa 24.11.2000 uzavretá medzi spoločnosťou J., G.. Y.., a spoločnosťou D., G.. Y..). Z.. A. J.

navrhovateľa nikdy nesponzoroval, a teda ani sumou 10.000.000,-- Sk. Skutočnosť, že navrhovateľ mal
sídlo v nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom bola obchodná spoločnosť J., G.. Y.., a že na základe uvedenej
zmluvy obchodná spoločnosť D., G.. Y.., vložila 10.000.000,-- Sk do nehnuteľnosti vo vlastníctve
obchodnej spoločnosti J., G.. Y.., je irelevantná. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že všetky tri
subjekty - obchodná spoločnosť J. G.. Y.., D., G.. Y.., a navrhovateľ, sú samostatné právnické osoby

a navrhovateľ bol len v zmluvnom vzťahu k obchodnej spoločnosti J., G.. Y.., s právom nehnuteľnosť
užívať. Takéto skutkové tvrdenie v predmetnom vyhlásení, preukázateľne následne zverejnené v
rozhlasových, televíznych a printových médiách, jednoznačne obsahovali pre navrhovateľa negatívnu
publicitu, so zdôraznením, že ju mal sponzorovať človek podozrivý z miliardových únikov a ktorá mohla
navrhovateľa diskvalifikovať v politickom konkurenčnom boji. Nemožno pritom uprieť, že práve otázka
transparentnosti politických strán, politických hnutí, a teda aj otázka „čistoty“ financovania politických

strán, politických hnutí, nesporne predstavuje práve tú skutočnosť, ktorá logicky pre potenciálneho voliča
je jedným z určujúcich faktorov pri rozhodovaní o tom, či sympatiu k navrhovateľovi naďalej prejaví.
Išlo teda o nepravdivé skutkové tvrdenie difamujúcej (znevažujúcej, nactiutŕhačskej, ohováračnej,
hanobiacej) povahy. Nepravdivé skutkové tvrdenie o sponzorstve navrhovateľa osobou podozrivou z
miliardových únikov bolo nepochybne objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho dobrej

povesti. Samotná skutočnosť, či odporca ako pôvodca zásahu konal úmyselne alebo v dobrej viere,
je irelevantná, keď zodpovednosť za porušenie osobných práv právnických osôb stojí na princípe
objektívnej zodpovednosti. Právny záver prvostupňového súdu o tom, že odporca svojím konaním
zasiahol neoprávnene do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa, bol preto správny, tohto zásahu
sa odporca dopustil nepravdivými difamačnými skutkovými tvrdeniami v predmetnom vyhlásení.

Odvolací súd sa nestotožnil s obranou odporcu v podanom odvolaní spočívajúcou v poukazovaní na
právo odporcu na slobodu prejavu. Je síce pravdou, že medze prípustnej kritiky sú u verejne činných
subjektov širšie než u súkromných osôb, sú teda povinné strpieť intenzívnejšie zásahy do svojich
práv, lebo požívajú nižšiu mieru ich ochrany ako súkromné subjekty a musia počítať aj s verejnou

kritikou a disponovať tým vyššou mierou tolerancie v súvislosti s informovaním o svojej
osobe v rámci výkonu verejnej funkcie. Vstupom do verejného života musia síce strpieť, že sa stávajú
objektom častého i prísnejšieho posudzovania, avšak to ešte neznamená, že sa takáto osoba vzdáva
aj možnosti ochrany poskytovanej v prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, a pokiaľ
ide o nepravdivé údaje, je rovnako chránená pred neoprávnenými zásahmi;

navyše v tomto prípade išlo zároveň o difamujúce skutkové tvrdenie. Hoci teda nemožno pochybovať
o tom, že k zásahu do dobrej povesti môže dôjsť aj v súvislosti s výkonom iného zákonom priznaného
práva, t.j. v tomto prípade výkonom práva odporcu na slobodu prejavu, v súdenej právnej veci odporca
právo na slobodu prejavu využil na to, aby okrem informovania verejnosti o výsluchu, nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, ktoré boli difamujúce, poškodil dobrú povesť navrhovateľa; takémuto výkonu

práva na slobodu prejavu a práva na informácie nemožno priznať právnu a súdnu ochranu; za výkon
tohto práva nemožno v žiadnom prípade považovať tvrdenie nepravdivých skutočností. Z obsahu celého
kontextu vyjadrenia odporcu vyplýva, že realizoval výkon práva na kritiku, ktorá bola ale neprípustnou
kritikou, a keďže svojím obsahom výrok prekročil rámec prípustnej expresivity a zveličenia, bol spôsobilý
zasiahnuť do dobrej povesti navrhovateľa tak, ako to má na mysli ustanovenie § 19b Občianskeho

zákonníka. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 Dohovoru v rámci výkonu ľudských práv a
slobôd, a teda aj v rámci slobody prejavu, zahŕňa aj povinnosti a
zodpovednosť, preto môže sloboda prejavu podliehať aj takým obmedzeniam, ktoré ustanovuje zákon a
ktorésúvdemokratickejspoločnostinevyhnutné,napríkladajvzáujmeochranypovestialebopráviných.
Vo vzťahu k prejednávanej veci potom spôsob vyjadrenia odporcu na adresu navrhovateľa presiahol

prípustnú mieru, ktorú už nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať; cieľ,
ktorý svojím vyjadrením sledoval, kritiku spôsobu výsluchu odporcu zo strany štátu, mohol dosiahnuť
aj inými prostriedkami, takými, ktoré by nepôsobili znevažujúco, urážlivo a nebolo dôvodné obracať
kauzu výsluchu odporcu do roviny zlého svetla navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu v zhode so záverom
prvostupňového súdu dospel odvolací súd k záveru, že inkriminovaný výrok na adresu navrhovateľa

nepožíva ochranu spadajúcu pod čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Samotným uverejnením nepravdivého tvrdenia, ktoré bolo svojím charakterom difamačným a dotklo sa
dobrej povesti právnickej osoby, došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu dobrej povestinavrhovateľa a odôvodňuje priznanie zadosťučinenia podľa ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka.
Zadosťučinenievzmysleustanovenia§19b ods.2Občianskehozákonníkamôžepredstavovať
plnenie dvojakého druhu imateriálne, tiež peňažné. Oba tieto nároky sa navzájom nevylučujú a

môžu byť uplatňované súčasne. Najpoužívanejšia forma morálneho zadosťučinenia (satisfakcie) je
ospravedlneniezaneoprávnenýzásahdoosobnýchpráv.Peňažnézadosťučineniemárovnakoslúžiťna
zmiernenie a vyváženie nemajetkovej ujmy, ktorá vznikne ako dôsledok neoprávneného zásahu. Zákon
v tejto súvislosti stanovuje iba to, že zadosťučinenie má byť „primerané“, čo znamená, že jeho výška
je ponechaná na voľnú úvahu súdu. Aj keď zákon nestanovuje žiadne ďalšie kritériá, je možné z pojmu

„primerané“ vyvodiť, že súd má postupovať v každom prípade individuálne a musí hodnotiť a posudzovať
okolnosti konkrétneho zásahu, závažnosť vzniknutej ujmy, intenzitu zásahu, spôsob, akým k zásahu
došlo, dobu jeho trvania, jeho teritoriálny dopad, prípadne brať do úvahy ďalšie kritériá, v závislosti od
posúdenia každého jednotlivého prípadu.

Pokiaľ ide o primeranosť požadovaného morálneho zadosťučinenia za neoprávnený zásah do ochrany

dobrej povesti právnickej osoby, musí súd vychádzať z celkovej povahy a z jednotlivých
okolností konkrétneho prípadu (t.j. prihliadať k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu,
k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty). Odvolací súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že
navrhovateľom navrhovaný rozsah ospravedlnenia a text ospravedlnenia spĺňa kritérium primeranosti.
Keďže súd pri otázke primeranosti a jej určení nie je viazaný návrhom, súd prvého stupňa správne

návrh navrhovateľa - text ospravedlnenia modifikoval, ako je uvedené vo výroku rozsudku, a to tak, že
vypustil z textu ospravedlnenia navrhovaného navrhovateľom a priznaného súdom prvého stupňa slová,
resp. slovné spojenia, ktoré vyhodnotil ako denunciačné, a teda neprimerané, t.j. vyjadrenie úprimnej
ľútosti, čím nebola dôvodná námietka odporcu o prekročení petitu navrhovateľa. Súd prvého stupňa
sa podľa názoru odvolacieho súdu týmito kritériami riadil a primeranosť jednorazového ospravedlnenia

dôsledne posúdil. Navyše, vyjadreniam odporcu na adresu navrhovateľa bola daná široká publicita -
boli šírené celoštátnymi televíznymi (J., Y.), rozhlasovými (rádio P., W., F. A.), tlačovými (Y., W., R.,
Y.), masovokomunikačnými prostriedkami a vedomosť o nich získal každý prijímateľ informácií z týchto
masovokomunikačných médií (v podstate neohraničený okruh osôb, nešlo o zúženú účasť pár ľudí
na malom, obmedzenom, priestore), čo samo osebe maximalizuje dopad použitých výrazov na dobrú

povesť navrhovateľa. Išlo o hlavnú správu dňa v hlavnom vysielacom čase, jej obsah adresovaný širokej
verejnosti zásadne spochybňoval renomé navrhovateľa. Priznané morálne zadosťučinenie nastoľuje
podľa odvolacieho súdu rovnováhu medzi výkonom práva slobody zo strany odporcu a právom na
zachovanie dobrej povesti navrhovateľa, čo napomáha tomu, aby sa do spoločenského života vrátili
také hodnoty ako pravdivosť, serióznosť, korektnosť, kultivovanosť, dôveryhodnosť, čo si okrem iného

vyžaduje, aby neoprávnené zásahy do týchto hodnôt nezostali nepovšimnuté.

Ako je uvedené vyššie, v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených
záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo navrhovateľa domáhať sa zákonu zodpovedajúcim
spôsobom ochrany dobrého mena právnickej osoby, na druhej strane ide o slobodu prejavu odporcu

ako jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti a rozvoja každého človeka. V
konaniach o ochranu dobrého mena právnickej osoby (ale aj o ochranu osobnosti) vo všeobecnosti
je nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi ochranou dobrého mena právnickej osoby a slobodou prejavu.
Sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu dobrého mena právnickej osoby v prípadoch, keď
na jej adresu (osobitne v masovokomunikačných prostriedkoch) je verejnosť informovaná napr. len za

účelom vyvolania senzácie, bez toho, aby výsledok sledoval legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach
verejného záujmu. Predpokladom správneho rozhodnutia súdu slúži test proporcionality. Na tento účel
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky využíva test
proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY, AKO v danom
prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (m.m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

IV. ÚS 107/2010, IV. ÚS 492/2012). V súvislosti s otázkou KTO bol kritizovaný, O KOM
bola uverejnená informácia, KTO kritizoval, vychádzajúc zo súdom prvého stupňa zisteného skutkového
stavu veci možno nepochybne vyvodiť, že kritika bola vznesená na adresu právnickej osoby, ktorá
bola verejne činná, zastávala v spoločnosti a v štáte vysoké postavenie a realizovala (jej predstavitelia,
členovia) Ústavou Slovenskej republiky dovolené vysoké ústavné funkcie (členovia Národnej rady

Slovenskej republiky, vlády), bola členom vládnej koalície. Kritiku vzniesla fyzická osoba, rovnako v
danomčasezastávajúcavysokúspoločenskú,ústavnú,funkciu(R.Q.N.Y.N.),tiežpredstaviteľpolitickej
strany, ktorá rovnako bola členom vládnej koalície. Je pravdou, že tieto osoby musia zniesť väčšiu
mieru kritiky, než súkromné osoby, ale na druhej strane ako verejne známe osoby, verejne činnéosoby, sa musia vyvarovať akýchkoľvek unáhlených reakcií pri výkone svojho povolania, poslania, ale
aj v súkromnom živote, musia vážiť slová tak, aby neznižovali vážnosť, dôveryhodnosť, dobré meno
vo všeobecnosti, druhého. Neobstojí tvrdenie odporcu v tom, že išlo o politický boj a v rámci neho

dochádza k rôznym prejavom. Totiž aj vtedy musia právnické osoby, fyzické osoby vystupujúce v ich
mene, v mene svojom, voliť, vážiť slová, chovať sa tak, aby nekonali contra bonos mores. Napokon v
danom čase (28.7.2003) ani nešlo o predvolebný súboj, ale o dvoch koaličných partnerov, ktorí o.i. aj
zakladali vzor, ako sa majú radoví občania chovať na verejnosti, vo vzťahu k sebe navzájom. Treba
v tejto súvislosti ešte uviesť, že volič dáva kandidátom mandát na to, aby spravovali ich záležitosti,

záležitosti celej spoločnosti čo najlepšie, aby v prípade koalície boli koaliční partneri schopní a ochotní
viesť konštruktívne dialógy, hľadali čo najlepšie riešenia v prospech štátu a spoločnosti; vôbec nie
na to, aby sa urážali, osočovali, zverejňovali nepravdivé informácie medzi sebou, o sebe, tým viac v
masovokomunikačných prostriedkoch. V podstatne odpoveď na tieto otázky súčasne dala aj odpoveď
na otázku ČO, KDE, KEDY, AKO s doplnením, že skutkové tvrdenie odporcu nebolo založené na
pravde, chýbal mu akýkoľvek skutkový základ, išlo o tvrdenie majúce difamačný charakter, ktoré bolo

objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby (navrhovateľa), bolo uverejnené
v masovokomunikačných prostriedkoch, išlo o otázku verejného záujmu, pretože sa vzťahovalo na
jedného z koaličných partnerov, ktorý mal zobrať sponzorský dar od fyzickej osoby, ktorá čelila obvineniu
zo závažného trestného konania. Táto skutočnosť nepochybne bola spôsobilá ohroziť dobré meno
navrhovateľa, ktorého bol v čase zásahu nositeľom. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa

pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia
§ 19b ods. l Občianskeho zákonníka stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby.

Vo výroku o priznanom peňažnom zadosťučinení v sume 15.000,-- € rozsudok súdu prvého stupňa nie
je vecne správny. Medzi právne prostriedky ochrany dobrej povesti právnickej osoby nepatrí náhrada

nemajetkovej ujmy, ako to vyplýva z rozsudku prvostupňového súdu (č. l. 19 druhý riadok napadnutého
rozsudku), túto je možné priznať len fyzickej osobe v súvislosti s ochranou jej osobnostných práv;
v prípade právnickej osoby ustanovenie § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka dovoľuje domáhať
sa primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Pre úvahu súdu stanovuje Občiansky zákonník v
ustanovení § 19b ods. 3 len hľadisko primeranosti posúdenia neoprávneného zásahu do

dobrej povesti právnickej osoby, táto musí byť založená na konkrétnych okolnostiach neoprávneného
zásahu na podklade hodnotenia vykonaných dôkazov. V konaní nebolo sporné, že odporca vyslovil
inkriminovaný výrok pre médiá so širokou pôsobnosťou, ktorému výroku bola následne daná široká
publicita v masovokomunikačných prostriedkoch. Navrhovateľ požadoval priznanie zadosťučinenia v
peniazoch pôvodne v sume 331.939,19 € (v odvolacom konaní trval na priznaní sumy 15.000,-- €), keď v

konaní pred súdom prvého stupňa bol úspešný v sume 15.000,-- €. Navrhovateľ odôvodňoval právo na
priznanie zadosťučinenia v peniazoch, pokiaľ ide o vyvolané následky, citeľným znížením dobrej povesti,
ktorá bola spôsobená verejne bez ohľadu na to, aby konkrétne dôsledky bol povinný preukazovať;
ktoré negatívne následky však navrhovateľ v konaní v rámci dokazovania nepreukázal. Predložené
výsledky voličských preferencií nepreukázali, že by preferencie navrhovateľovi (v období vyslovenia

inkriminovaného výroku a po ňom) výrazne poklesli; citeľné zníženie dobrej povesti zostalo len v
rovine všeobecných tvrdení, bez bližšej konkretizácie negatívneho dopadu odporcovho výroku na ne;
predovšetkým však nebolo preukázané, že práve inkriminovaný výrok spôsobil navrhovateľovi tvrdené
negatívne následky tohto neoprávneného zásahu do dobrej povesti navrhovateľa zo strany odporcu.
Kritérium subjektívneho tvrdenia navrhovateľa o výraznom zásahu do jeho dobrej povesti nemôže

byť určujúcim kritériom pri rozhodovaní o priznaním peňažnej satisfakcie poškodenému subjektu.
Skutočnosť publicity výrokov odporcu pred zástupcami celoštátnych médií, na ktorú poukazoval pri
peňažnej náhrade súd prvého stupňa, bola zohľadnená už v rámci ospravedlnenia a spĺňalo kritérium
primeranosti. Odvolací súd preto závery prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa priznania peňažného
zadosťučinenia navrhovateľovi vyhodnotil ako dôkazne nepodložené, z ktorého dôvodu rozsudok súdu

prvého stupňa v tejto časti zmenil a návrh navrhovateľa zamietol (§ 220 O.s.p.).

Bez opodstatnenia daného povahou preskúmavanej veci sa odporca domáhal vykonania dokazovania
prostredníctvom vyšetrovacích spisov Z.. A. J.ša, predloženia zmluvy o nájme nehnuteľnosti, v ktorej
sídlilnavrhovateľ,vyhotoveniaznaleckéhoposudkunaocenenietejtonehnuteľnosti,resp.zabezpečenia

žiadosti o zbavenie imunity poslanca Národnej rady Slovenskej republiky R. X. a iné. V zmysle
ustanovenia § 120 ods. 1, 3 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o
nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Vzhľadom na uvedené súd nie jeviazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by bol povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov
vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj
dôkazy, ktoré sú zjavne navrhované len preto, aby bol účelovo predlžovaný právny spor. Odvolací súd
poukazuje na to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere zistil skutkový
stav veci, správne rozhodol, keď nevykonal odporcom vyššie navrhované dôkazy, ktorý boli pre vec
nerozhodujúce, a z rovnakých dôvodov ani odvolací súd nemal za potrebné v zmysle ustanovenia §

213 ods. 4 O.s.p. doplniť týmito dôkazmi dokazovanie. Vykonať ocenenie nehnuteľnosti, v ktorej mal
sídlo navrhovateľ, nemá vzájomný súvis s predmetom sporu (tento ani odporca dôvodmi nešpecifikoval),
zmluva o nájme je uzavretá medzi navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou J., G..Y.., pričom Z.. A. J.
nebol nikdy štatutárnym orgánom, akcionárom alebo členom dozornej rady tejto spoločnosti.

Je zároveň právne irelevantná skutočnosť, s akým výsledkom skončilo vyšetrovanie Z.. A. J., keď

odporca navrhoval vyžiadať si vyšetrovacie spisy, nakoľko Z.. A. J. nesponzoroval navrhovateľa, a teda
navrhovateľa nemohla sponzorovať osoba (v tom čase) podozrivá z miliardových únikov; ktoré tvrdenie
vrhlo na navrhovateľa zlé svetlo. Malo sa totiž jednať, a to bolo aj podstatné v prejednávanej veci, o
osobu podozrivú z miliardových únikov, ktorá sponzorovala navrhovateľa, a to či to bol Z.. A. J. alebo
iná osoba, nebolo primárne určujúce.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

Odvolacie dôvody odporcu neboli spôsobilé privodiť mu úspech v odvolacom konaní. Súd prvého

stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a
vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne také
skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z
obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám
odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací

súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa rozhodol o celom predmete konania, výrok
rozsudku je jasný, presný, materiálne vykonateľný. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 157 O.s.p. Vysvetlil, prečo návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa imateriálnej náhrady
vyhovel, prečo mu priznal aj finančnú náhradu v sume 15.000,-- €, prečo vo zvyšku návrh zamietol.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008].

Na odporcom v odvolaní (opätovne) vznesenú námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi
súduprvéhostupňaJUDr.OndrejoviKrajčovineprihliadalvôbec.Zákonnénáležitostinámietkyzaujatostistanovuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 15a ods. 3, podľa ktorého v námietke
zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa
účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré

nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá. Zároveň § 14 ods. 3 O.s p. ustanovuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Z obsahu odporcom vznesenej námietky zaujatosti vyplýva, že namieta (opätovne len) procesný postup
zákonného sudcu v konaní. Takýto dôvod však neobstojí, nakoľko priamo Občiansky súdny poriadok

ustanovuje v § 14 ods. 3 nemožnosť vylúčenia sudcu pre jeho postup v konaní o
prejednávanej veci. Dôvodom samotným (bez ďalšieho) zakladajúcim vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci nemôže byť ani prípadná procesná nesprávnosť, ktorej by sa sudca v konaní
dopustil, pretože na dosiahnutie nápravy rozhodnutí súdov v občianskom súdnom konaní slúži systém
opravných prostriedkov, nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne iný. Pre úplnosť treba
uviesť, že odporca vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. Ondrejovi Krajčovi v roku 2004, 2005, kedy

nadriadený súd zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci nevylúčil, na následnú
námietku zaujatosti vznesenú odporcom v roku 2008 voči JUDr. Ondrejovi Krajčovi už nadriadený súd
neprihliadal.

V závere odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte to, že osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu

správnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, pretože súd prvého stupňa
využil zákonom dovolenú možnosť v zložitých prípadoch o náhrade trov konania rozhodnúť až po
právoplatnom skončení konania vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Znamená to, že v ďalšom konaní
súd prvého stupňa bude rozhodovať o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím
súdom samostatným rozhodnutím (§ 224 ods. l, 4, § 142 a nasl. O.s.p.). Napokon hoci odvolateľ podal

odvolanie proti rozsudku aj vo výroku o náhrade trov konania, v odvolaní vôbec jeho vecnú a právnu
správnosť nenamietal.

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za

peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevzhľadal otázku zásadného právneho
významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a sám odporca ani žiadnu takúto otázku neuviedol.

Odporcom vymedzená otázka nedáva podklad pre postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, ak by sa skutočne jednalo len o
položenú otázku, rozhodujúci je vždy jej obsah. Nie je tu viacero rovnakých ani obdobných sporov, ktoré
by boli rozhodnuté súdmi rozdielne, nie sú iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať
danú vec za vec po právnej stránke zásadného významu.

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.