Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/35/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410010118
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8410010118.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.4.2019, v trestnej veci
proti obžalovanej P. A. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, o
odvolaniach okresného prokurátora a obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn.
6T/28/2010 zo dňa 24.5.2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanú P. A., nar. X.X.XXXX v J., ČR, trvale bytom W., F. XXX/XX, okres X.,

podľa§285písm.b)Tr.poriadkuspodobžalobyprokurátorkyOkresnejprokuratúryKežmarokpreskutok
kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mala
dopustiť tak, že

- dňa 15.5.2009 v čase o 12.25 hod. po tom, ako bez súhlasu vlastníčky rodinného domu č. XX v W.,
okres X., D. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bydliskom W. XX, okres X., vošla do dvora tohto rodinného domu,
aby s D. X. vyriešila nedorozumenie nosenia darov na prvom svätom prijímaní ich dcér, postupne slovne
napádala tam prítomných obyvateľov domu D. X., J.. D. Y. a H. X., ktorým vulgárne nadávala, pričom sa
vzoprela vôli vlastníčky domu D. X. a odmietla sa vzdialiť z dvora napriek jej opakovaným výzvam, aby
z jej dvora odišla preč, taktiež sa vzoprela vôli oprávneného užívateľa domu H. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvalé bydlisko W. XX, okres X., keď sa po výzve, aby ich dvor opustila, odmietla vzdialiť, následkom
čoho ju z dvora rodinného domu násilne vyviedol,

o s l o b o d z u j e, lebo skutok nie je trestným činom.

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnéhosúdubolaobž.P.A.uznanázavinnúzprečinuporušovaniadomovej
slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 15.5.2009 v čase o 12.25 hod. po tom, ako bez súhlasu vlastníčky rodinného domu č. XX v W.,
okres X., D. X., nar. XX. X. XXXX, trvale bydliskom W. XX, okres X., vošla do dvora tohto rodinného
domu, aby s D. X. vyriešila nedorozumenie nosenia darov na prvom svätom prijímaní ich dcér, postupne
slovne napádala tam prítomných obyvateľov domu D. X., J.. D. Y. a H. X., ktorým vulgárne nadávala,pričom sa vzoprela vôli vlastníčky domu D. X. a odmietla sa vzdialiť z dvora napriek jej opakovaným
výzvam, aby z jej dvora odišla preč, taktiež sa vzoprela vôli oprávneného užívateľa domu H. X., nar.
XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko W. XX, okres X., keď sa po výzve, aby ich dvor opustila, odmietla vzdialiť,

následkom čoho ju z dvora rodinného domu násilne vyviedol.

Za to jej bol podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona a § 56
ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný trest v sume 200,- eur. Pre prípad, že by výkon peňažného
trestu mohol byť úmyselne zmarený, jej bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona uložený náhradný trest odňatia

slobody v trvaní 1 mesiac.

Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolania prokurátor a obžalovaná a to prokurátor v neprospech
obžalovanej proti výroku o treste, a obžalovaná proti výrokom o vine a treste.

Prokurátor v písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol, že nie je možné súhlasiť s rozhodnutím

prvostupňového súdu o uložení trestu, pretože napriek tomu, že zákonné podmienky pre uloženie
peňažného trestu boli splnené, je podľa neho peňažný trest vo výmere 200,- eur neprimerane nízky.
Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť im v ďalšom páchaní
trestnej činnosti a vychovať ich k tomu, aby viedli riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných
členov spoločnosti. Trest uložený páchateľovi trestného činu je sankcia smerovaná výlučne voči

páchateľovi trestného činu a teda má postihovať výlučne páchateľa. Peňažný trest postihuje páchateľa
na majetku a majetková povaha tohto trestu naznačuje, že je vhodným prostriedkom na dosiahnutie
účelu trestu v prípadoch, kedy sa páchateľ dopustil trestného činu zo ziskuchtivosti alebo prejavil
trestným činom iné nedostatky vo vzťahu k nedotknuteľnosti obydlia a ochrane cudzieho majetku. Je
presvedčený, že Okresný súd Kežmarok pri ukladaní peňažného trestu neprihliadal na všetky okolnosti

prípadu. Obžaloba bola podaná pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona, ktorý chráni právo na domovú slobodu a chráni súkromie, ako základné práva v zmysle Ústavy
SR. U tohto ustanovenia Trestného zákona je stanovená trestná sadzba na trest odňatia slobody v trvaní
až na 2 roky. Berúc do úvahy okolnosti prípadu, osobu obžalovanej, motív jej konania, spôsob, akým
spáchala skutok, ktorý je jej kladený za vinu, pri ktorom bola opakovane viacerými osobami vyzvaná,

aby dvor opustila, čo neučinila a všetkým aj naďalej vulgárne nadávala, ako aj berúc do úvahy jej postoj
k celej udalosti na hlavnom pojednávaní, kde neprejavila žiadnu ľútosť ani inú formu ospravedlnenia
sa poškodeným a uviedla, že ona je nevinná, sa odvolateľ domnieva, že uloženie peňažného trestu na
spodnej hranici trestnej sadzby v sume 200,- eur je pre jej nápravu, neprimerane nízke. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec

mu vrátil, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alebo aby Krajský súd v Prešove, na
podklade doposiaľ vykonaného dokazovania, sám vo veci rozhodol.

Obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu v odôvodnení odvolania uviedla, že napádajú výroky
o vine i treste, pričom vytýkajú nesprávnosť a nejasnosť skutkových zistení. Poukázala na to, že

napadnutý rozsudok je od roku 2010 v poradí tretím rozhodnutím vo veci, pričom prvý rozsudok,
ako aj druhé uznesenie okresného súdu boli odvolacím súdom zrušené. V poradí tretie rozhodnutie
vo veci po 8 rokoch od podania obžaloby sa vrátilo k pôvodnému rozsudku tak, že bola opätovne
uznaná vinnou. Súd v tomto konaní iba opravil formálne nedostatky predchádzajúceho konania. Je
presvedčená, že súd v tomto konaní otázku viny nehodnotil objektívne na základe vykonaných dôkazov,

ale rozhodnutie súdu je založené na akejsi väčšej pravdepodobnosti výpovedí (čo súd sám uvádza
na str. 8 odôvodnenia) poškodenej, jej manžela a jej dcéry, pričom opätovne, i keď súd uvádza i
výpovede mal. dcéry poškodenej N. X. (ktorej výpoveď v plnom rozsahu odporuje výpovediam ostatných
členov rodiny) a mal. dcéry obžalovanej P.. Záver prvostupňového súdu, že na uznanie viny stačí
väčšia pravdepodobnosť, považuje za nezákonný, pretože ide iba o domnienky, nie o preukázané

skutočnosti a takéto domnienky nemôžu postačovať na uznanie jej viny. Vina musí byť dokázaná a
nemôže sa opierať o viac pravdepodobnejšie výpovede poškodenej, jej manžela a dcéry, ku ktorým sa
súd podľa odôvodnenia priklonil. Poukazuje na to, že sa súd vôbec nezaoberal skutočnosťou vytknutou
aj odvolacím súdom uvedenou na str. 4 uznesenia zo dňa 21.06.2016, v ktorej odvolací súd uvádza,
že skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu predmetného trestného činu poškodení neoznámili ihneď a ani

v priestupkovom konaní spočiatku poškodení netvrdili, aby ju D. X. vyzývala na opustenie pozemku.
Ku skutku malo dôjsť dňa 15.05.2009. Poškodená podala trestné oznámenie dňa 03.11.2009, teda
po 5 mesiacoch a 2 týždňov po tom, čo pôvodne bola poškodená v priestupkovom konaní spolu s
manželom podozrivá z ublíženia na zdraví jej. Teda súd vôbec nehodnotil a ani v rozsudku neuvádza,čo poškodená uviedla na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.02.2018, že na ňu podali trestné
oznámenie preto, lebo v priestupkovom konaní od nich žiadala náhradu škody, že oni to nechceli riešiť,
ale že tá náhrada škody ich nahnevala. Teda uvedená skutočnosť bola motívom pre podanie trestného

oznámenia poškodenou, ako pomsta poškodenej a nie konanie obžalovanej zo dňa 15.05.2009.
Namieta, že uvedenú skutočnosť súd v odôvodnení vôbec neuvádza, ale že uvádza niečo úplne iné, že
sa poškodenej, jej manžela a jej dcéry správanie obžalovanej dotklo a toto pociťujú doposiaľ (aj po 9
rokoch, avšak nie je zrejmé akým spôsobom), čo súd použil na odôvodnenie materiálneho korektívu v
zmysle prečinu podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, pričom takéto hodnotenie zo strany súdu je podľa nej v

rozpore s vykonaným dokazovaním. Ďalej namieta, že súd sa vôbec nezaoberal a nehodnotil podstatnú
okolnosť a to, že bezprostredne po skutku, ktorý sa mal stať dňa 15.05.2009 boli poškodená, jej manžel
H. X. a jej dcéra D. X. vypočutí políciou a to dňa 05.06.2009 vo veci priestupku, ktorý oznamovala ona
na poškodenú a H. X. z dôvodu podozrenia z ublíženia na zdraví. Poškodená v zázname polície zo dňa
05.06.2009 uviedla, že na nádvorie domu cez otvorenú bránu vošla obžalovaná s gitarou. Pred deťmi
obžalovaná vynadala poškodenej do píč a kuriev. Poškodená bola natoľko prekvapená, že sa nezmohla

ani na slovo, nie to aby A. napadla. Krik a nadávky A. boli natoľko hlasné, že to počul manžel H., ktorý
prišiel zo zadnej časti a povedal A., že „Už mám toho dosť a prataj sa z tade“. A. to odmietala, tak
ju chytil rukou za ruku pod pazuchou a kričiacu, že ich udá, A. vyviedol von. Poškodená uviedla, že
vôbec nie je pravdou, že by A. niekto fyzicky napadol. V uvedenej výpovedi vykonanej bezprostredne po
udalosti poškodená uviedla 2 podstatné veci, že do domu prišla cez otvorenú bránu a nie ako poškodená

uvádzala neskôr v trestnom konaní, že brána bola zatvorená a najmä že obžalovaná nič nepovedala, že
sa na nič nezmohla, teda je tu rozpor s tým, čo poškodená uvádzala od podania trestného oznámenia
a v trestnom konaní a to, že ju vyzývala na opustenie pozemku. Súd sa s týmto podstatným a podľa
jej názoru kľúčovým rozporom vôbec nezaoberal. D. X., dcéra poškodenej, v zázname polície zo dňa
05.06.2009 uviedla, že po príchode na dvor začala A. kričať, že mamu udá, pričom dôvodom malo

byť nastávajúce prvé sväté prijímanie. A. kričala, že ich udá, mame kričala do píč a kuriev, ako aj
jej, že ju ohovára na obecnom úrade. Bola svedkom ako H. X. povedal A., že „Už mám toho dosť a
prataj sa z tade“. Opätovne, ani vo výpovedi dcéry poškodenej vykonanej bezprostredne po udalosti
ani svedkyňa X. neuvádzala skutočnosti, ktoré uvádzala v trestnom konaní a to, že mala poškodená,
svedkyňa, alebo H. X. vyzývať obžalovanú na opustenie pozemku. H. X., manžel poškodenej v zázname

polície zo dňa 05.06.2009 uviedol, že sa P. A. veľmi nevhodne správala voči jeho rodine a po vete, už
má toho dosť a prataj sa z tade, chytil rukou za ruku obž. A. a vyviedol ju za bránu. Poukazuje na to,
že aj vo výpovedi manžela poškodenej H. X. absentuje akákoľvek zmienka o tom, že mal obžalovanú
vyzývať na opustenie pozemku. Považuje za zvláštne hodnotenie súdu, že výpovede poškodenej, jej
manžela H. X. a jej dcéry D. X., teda členov rodiny, sa javia viac pravdepodobnejšie napriek tomu, že

sú v rozpore so záznamami polície vykonanými bezprostredne po udalosti. Zatiaľ čo v bezprostredne
vykonaných úkonoch sa uvádza, že brána bola otvorená a že ona nebola nijako vyzývaná na opustenie
pozemku, ale v trestnom oznámení už poškodená, jej manžel a jej dcéra uvádzajú úplné iné (nové)
skutkové okolnosti a to, že brána bola zatvorená a že bola až 3-krát vyzývaná na opustenie pozemku,
tak tieto výpovede vykonané po 5 a pol mesiacoch od skutku sa súdu javia viac pravdepodobnejšie

ako jej výpoveď obžalovanej. Považuje pritom za logické, že rodina X., okrem mal. N., ktorá nebola
schopná klamať, celá rodina zmenila výpovede o podstatnej skutočnosti tak, aby vyhovovali im a boli
proti nej. Súd tieto dôkazy ignoroval a pri hodnotení dôkazov postupoval v jej neprospech. Súd nijako
nevysvetlil, prečo neprihliadal na prvotné výpovede, ktoré sú úplne odlišné a sú dôkazom v jej prospech.
Súd považoval za viac pravdepodobnú výpoveď poškodenej, i keď táto podala trestné oznámenie až

dňa 03.11.2009, teda po 5 a pol mesiaci od skutku. Poškodená začala tvrdiť, že obžalovanú vyzvala 3x
na opustenie jej pozemku až dňa 03.11.2009 v priestupkovej veci vedenej voči poškodenej a následne
pri podaní trestného oznámenia, ktoré podala v deň, keď sa dozvedela, že priestupkové konanie voči nej
bude zastavené. Za nedôveryhodné považuje tvrdenie poškodenej o trojnásobnej výzve na opustenie
pozemku, ktoré prvýkrát spomenula až po 5 a pol mesiaci od skutku. Na hlavnom pojednávaní pred

druhým zrušením poškodená uviedla vo svojej priamej výpovedi, že obžalovanú vyzvala na odchod 2 x,
ale na priamu otázku prokurátora už opäť tvrdila, že 3 x, čo opätovne potvrdzuje, že tvrdenie poškodenej
ohľadne výziev na opustenie pozemku sú nedôveryhodné. Ďalej poukazuje na to, že v prípravnom
konaní tvrdil svedok H. X., že jej 1 x povedal, aby vypadla, ale na hlavnom pojednávaní pred zrušením
na priamu otázku odpovedal, že ju vyzval 2 x na opustenie pozemku. V priestupkovom konaní voči svojej

osobe pritom neuviedol, aby mu povedala, že je kokot vyjebaný, ale toto začal tvrdiť až v priestupkovom
konaní voči D. X. a následne v trestnom konaní, kde toto ho nahnevalo a preto ju chytil za ruku a vyviedol
von. Svedkyňa mal. N. X. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní neuviedla, že jej otec alebo mama
obžalovanú vyzývali nato, aby od nich odišla. Takisto mal. N. uvádzala, že v uvedenej dobe im zvončeknadomenefungoval,zatiaľčopoškodenáajejmanželuvádzali,žeimfungoval.Zuvedenýchskutočností
je podľa jej názoru dokázané, že prvýkrát sa o výzvach poškodenej a svedka J. X. na opustenie pozemku
je možné dozvedieť až z ich výpovedí v priestupkovej veci proti H. X. a D. X. z 11.08.2009 a 03.11.2009,

taktiež z trestného oznámenia dňa 03.11.2009, teda po 3 mesiacoch od skutku. Nesúhlasí so záverom
súdu o tom, že výpovede poškodenej a svedkov sú viac pravdepodobné, ak si navzájom odporujú a
ako celok odporujú prvotným úkonom. Ona nevošla do domu neoprávnene, samotná poškodená v prvej
výpovedi uviedla, že vošla na nádvorie cez otvorenú bránu domu, pretože ako to potvrdili obe maloleté
svedkyne, zvonček na dome v čase skutku nefungoval, vchodové dvere neboli zamknuté ani pri ohliadke

vykonanej políciou dňa 03.12.2009, keď to je aj zaznamenané v zápisnici a mal. N. X. uviedla, že
návštevy nečakajú na pozvanie, ale vždy priamo vojdú do domu cez bránu, ako je to pri starých domoch
bežné, o to viac v malej obci. Záverom poukazuje aj na to, že pre prečin podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona sa
vyžaduje v subjektívnej stránke úmysel, ktorý nebol v konaní dokázaný, pretože v deň skutku išla odniesť
svojou dcéru, ktorú predtým vybrala zo školy, na hudobnú školu do Popradu, mala na sebe jej gitaru
a ruksak, teda nebolo jej úmyslom zotrvať na pozemku poškodenej (toto potvrdila aj poškodená X. vo

svojej výpovedi v priestupkovej veci proti nej dňa 03.11.2009). K hádke došlo medzi osobami navzájom
si známymi (spolužiačky zo ZŠ), na pozemku bola maximálne 5 minút, keďže sa ponáhľala na autobus
s dcérou do Popradu, kde ich čakal na zastávke svedok J.. R., otec mal. E. A.. Súd hodnotil výpovede
poškodenej a svedkov H. X. a D. X. ako viac pravdepodobné a nevzal do úvahy to, že tieto osoby sú
manželka, manžel a dcéra, a že sa voči poškodenej a svedkovi H. X. viedlo priestupkové konanie na

podnet obžalovanej. Súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, ako aj právnu kvalifikáciu skutku. Má
zato, že v tejto veci nejde o prečin podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a) - f) Tr. poriadku zrušil a podľa §
322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí
dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie obžalovanej.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia založil na
svedeckých výpovediach poškodenej D. X., jej manžela H. X. a dcéry D. X., ktoré predniesli na hlavnom
pojednávaní. Ich verzia sa súdu prvého stupňa javí ako pravdepodobnejšia, než verzia obžalovanej,
pretože ňou popísané správanie poškodenej nepotvrdzuje ani svedkyňa N. X., ďalej že X. boli zo

správania obžalovanej rozhorčení ešte aj na hlavnom pojednávaní, títo bez rozporov konzistentne a
logicky opisujú skutkový dej a zranenia obžalovanej korelujú s konaním H. X..

Uvedené zistenia súdu prvého stupňa však obsahu spisu a vykonanému dokazovaniu nezodpovedajú.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pre uznanie viny nepostačuje len záver o väčšej či menšej

pravdepodobnosti jednotlivých, z dokazovania vyplývajúcich verzií skutkového deja. Každá okolnosť
dôležitá pre rozhodnutie musí byť spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek
pochybnosť. Vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľne a musí sa opierať o
dôveryhodné dôkazy. Súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú
sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky

okolnostižalovanéhoskutkuausvedčujezjehospáchaniaobžalovaného,alesúčasnevylučujemožnosť
akéhokoľvek iného záveru. V opačnom prípade sú dané predpoklady pre aplikáciu zásady in dubio pro
reo.

Hodnotenie vykonaných dôkazov pritom musí byť vykonané v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

V zmysle tohto ustanovenia nielen orgány činné v trestnom konaní, ale aj súd má povinnosť
hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Uvedená zásada voľného hodnotenia
dôkazov neznamená ľubovôľu v hodnotení dôkazov, ale vnútorné presvedčenie súdu sa musí vytvárať

prísne logicky a opierať sa o všestranné a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s
prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu, pričom úvaha súdu nesmie vybočiť z medzí a hľadísk
stanovených zákonom, konkrétne ustanovením § 2 ods. 12 Tr. poriadku. V rámci voľného hodnoteniadôkazov súd nemá ani na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z
vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie.

V predmetnej veci okresný súd v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku nepostupoval. Vykonané
dôkazy hodnotil jednostranne vždy zásadne v neprospech obžalovanej, pričom z hodnotenia vynechal
tie dôkazy, ktoré vinu obžalovanej vyvracali, alebo z dôkazu vyvodil takú skutočnosť, ktorá z neho
nevyplýva. Svoje závery o vine obžalovanej pritom založil na úvahách o vyššej pravdepodobnosti
alternatívy skutkového deja podľa poškodenej, oproti alternatíve skutkového deja podľa obžalovanej,

opomínajúc skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o vine obžalovanej zo skutku popísanom v obžalobe.

Odvolací súd preto čiastočne zopakoval dokazovanie prečítaním lekárskej správy o zraneniach
obžalovanej z 15.5.2009 a po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
plynúcich z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že bez rozumných pochybností nebolo dokázané, že
skutok uvedený v obžalobe spáchala obžalovaná.

Na hlavnom pojednávaní dňa 22.2.2018 poškodená D. X., jej manžel H. X. a dcéra J.. D. X. (predtým Y.)
v podstate uviedli, že obžalovaná bez zazvonenia na zvončeku na bráne vošla do dvora ich rodinného
domu, hoci návštevy bežne stoja pred bránou, tam stojac na tráve im vulgárne vynadala a keďže na ich
opakované výzvy obžalovaná dvor odmietala opustiť, tak ju H. X. chytil za ľavú ruku a vyviedol z dvora.

Lekárska správa, svedecká výpoveď druhej dcéry poškodenej N. X., ale aj svedecké výpovede J.. J.
R. a P. A., zápisnica o obhliadke a obsah priestupkových spisov však uvedené tvrdenia spochybňujú
alebo priamo vyvracajú.

Z lekárskej správy z 15.5.2009 J.. J. J. vyplýva, že u obžalovanej P. A. boli zistené zranenia a to
pohmoždenie hrudníka vľavo, pohmoždenie pleca vľavo a oderka krku vzadu. Podľa ošetrujúceho lekára
tieto zranenia zodpovedajú mechanizmu úrazu podľa údajov pacienta, teda obžalovanej, ku ktorých
vzniku pred lekárom uviedla, že ju pri dome rodiny X. D. X. a H. X. bili päsťami do hrudníka, pleca vľavo
a krku.

Uvedený obsah lekárskej správy tak vyvracia tvrdenia poškodenej D. X., jej manžela H. X. a dcéry J..
D. X., že obžalovanú neudreli, že takéto zranenia si u nich nemohla spôsobiť a že ju H. X. len chytiac
za ruku či rameno vyviedol za bránu.

Naproti tomu skutočnosti plynúce z lekárskej správy zodpovedajú výpovedi obžalovanej a svedkov mal.
P. A. a J.. J. R., ktorí bezprostredne po skutku tieto zranenia na tele obžalovanej videli a ktorým uplakaná
obžalovaná bezprostredne po skutku aj povedala, že ju X. zbili.

Vzhľadom na uvedené je tak nepreskúmateľný záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého zranenia

obžalovanej korelujú s konaním H. X.. Pohmoždenie mala obžalovaná totiž aj na hrudníku. H. X. pritom
tvrdil, že obžalovanú chytil len za ľavú ruku, že ju neudrel a že jej zranenia určite nespôsobil on.

Ďalšie pochybnosti o tvrdeniach poškodenej D. X., jej manžela H. X. a dcéry J.. D. X. vyvoláva aj
svedecká výpoveď mladšej dcéry poškodenej - N. X.. Táto aj keď počula obžalovanú nadávať a

videla ocka vyviesť obžalovanú pred dom, tak nepočula, aby obžalovanú niekto vyzýval na opustenie
dvora. Napadnutý rozsudok a obžaloba kladie obžalovanej za vinu pritom práve skutočnosť, že napriek
opakovaným výzvam odmietla odísť z dvora preč a že tam neoprávnene zotrvala.

Svedkyňa mal. N. X., v rozpore s tvrdeniami poškodenej D. X., H. X. a J.. D. X., ďalej uviedla, že zvonček

pri bráne do ich dvora v ten deň skutočne nefungoval, že prichádzajúce návštevy vchádzajú do vnútra
dvora a tiež že poškodenej mamke vtedy povedala, že ju hľadá obžalovaná, ktorá ju požiadala zavolať
mamku.

Prehliadnuť nie je možné ani to, že D. X., H. X. a J.. D. X. v priestupkovom konaní (vedenom voči D.

X. a H. X.) spočiatku neuvádzali skutočnosť, že D. X. opakovane obžalovanú vyzývala na opustenie
dvora, alebo aby vynadala H. X.. H. X. dokonca neuvádzal pôvodne ani to, aby dal obžalovanej možnosť
dobrovoľne opustiť dvor.Trestné oznámenie podala D. X. až 3.11.2009, teda takmer po polroku. Táto skutočnosť nesvedčí až o
takom veľkom rozhorčení D. X. a D. X., akú mali vyjadriť na hlavnom pojednávaní a ktorá prvostupňový
súd presvedčila o ich vierohodnosti. Podľa poškodenej motívom trestného oznámenia bola skutočnosť,

že právna zástupkyňa obžalovanej od nich požadovala náhradu škody 189,- eur.

Obsahu spisu nezodpovedá ani konštatovanie prvostupňového súdu, že D. X., H. X. a J.. D. X. opisujú
skutkový dej konzistentným a logickým spôsobom bez rozporov. Rozpory vo výpovediach totiž boli,
len ich súd neobjasňoval. Týkali sa napríklad toho, či poškodenej dcéra N. povedala, že za ňou ide

obžalovaná, koľkokrát mala vyzývať obžalovanú na opustenie dvora, alebo či povedala H. X., aby nechal
obžalovanú, lebo sa bude báť.

Na strane druhej však je možné konštatovať, že odo dňa skutku vždy rovnaké tvrdenia vyjadrovala
obžalovaná a to nielen v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní.

Ako s logickou nie je možné súhlasiť ani s úvahou prvostupňového súdu, že z hľadiska bežného
sociálneho správania je veľmi nepravdepodobné agresívne správanie sa D. X. a H. X.. Naopak, pokiaľ
v ich dvore obžalovaná so zvýšeným hlasom vytýkala domnelé šikanovanie svojej dcéry, bolo by možné
logicky očakávať, že na to D. X. a H. X. budú reagovať a to či už zvýšeným hlasom alebo aj vyhodením
obžalovanej z ich dvora s použitím násilia. Takáto skutočnosť pritom vyplýva aj zo svedeckej výpovede

P. A. ml. (vtedy ešte maloletej dcéry obžalovanej), ktorá čakajúc na mamu pred bránou počula krik D.
X. a videla, ako H. X. sotil obžalovanú rukami von z dvora.

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že proti sebe stoja dve skupiny dôkazov, z ktorých je
možné vyvodiť dve alternatívy skutkového deja. Ani po starostlivom vyhodnotení všetkých dôkazov vina

obžalovanej nie je nepochybná. Nie je síce vylúčené, že sa skutok stal spôsobom opísaným v obžalobe
a že ho spáchala obžalovaná, ale súčasne je rovnako možné, že skutok (teda konanie významné
z hľadiska Trestného zákona) obžalovaná nespáchala. Pochybnosti pritom trvajú aj po vykonaní a
zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k objasneniu skutkového stavu.
Od skutku pritom uplynulo takmer 10 rokov a tak nie je možné ani očakávať, že by konanie bolo možné

doplniť takými dôkazmi, ktoré by umožnili spoľahlivý záver o vine či nevine obžalovanej. Vzhľadom
na dobu, ktorá od spáchania skutku uplynula, už nie sú dostupné také dôkazy, ktoré by vierohodne
preukázali niektorú z alternatív skutkového deja.

Za danej dôkaznej situácie, po starostlivom uvážení všetkých uvedených skutočností jednotlivo i v ich

súhrne, teda podľa odvolacieho súdu nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z alternatív skutkového deja
zodpovedá skutočnosti. Preto pokiaľ by skutok bol trestným činom, tak by bolo potrebné pri zachovaní
zásady „in dubio pro reo“ zvoliť alternatívu pre obžalovanú najpriaznivejšiu a podľa § 285 písm. c) Tr.
poriadku ju spod obžaloby oslobodiť.

Poposúdenížalovanéhočinuzhľadískuvedenýchv§10ods.2Tr.zákonajevšakpotrebnékonštatovať,
že skutok uvedený v obžalobe ani nie je trestným činom.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť

nepatrná.

Z uvedených ustanovení je zrejmé, že aby bolo možné určité konanie trestne zodpovedného subjektu
kvalifikovať ako prečin porušovania domovej slobody, nestačí len naplnenie znakov uvedených v § 194
ods. 1 Tr. zákona, ale súčasne je potrebné, aby toto konanie bolo závažné a jeho závažnosť bola vyššia

akonepatrná.Závažnosťsapretomusíobligatórnezvažovaťprikaždomkonaní,ktorévykazujeformálne
znaky prečinu porušovania domovej slobody.

Závažnosť, ako materiálny znak prečinu, je pritom daný súborom viacerých skutočností, ktoré treba
v každom jednotlivom prípade zvážiť ako jeden celok, aj keď v každom prípade môže byť pomer, s

ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé skutočnosti a na vzájomný vzťah medzi nimi, rôzny. Vychádzajúc
z ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona je materiálny znak určený spôsobom vykonania činu a jeho následkami,
okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, mierou zavinenia a pohnútkou páchateľa.Aplikujúc uvedené hľadiská na predmetný prípad a vychádzajúc z vykonaných dôkazov je podľa
krajského súdu zrejmé, že materiálna podmienka prečinu splnená nebola.

Za potrebné krajský súd považuje zdôrazniť, že obžalovaná šla za poškodenou nie za účelom páchať
trestnú činnosť, ale z dôvodu ochrany dcéry obžalovanej pred šikanovaním (ktoré sa malo udiať zo
strany rodiny poškodenej v škole a na 1. svätom prijímaní). Svoju návštevu obžalovaná ohlásila u dcéry
poškodenej N. X., pričom zvonček na bráne nefungoval (potvrdila to N. X. a toto povedala obžalovanej
P. A. ml.). Obžalovaná vstúpila len do dvora poškodenej (čo podľa N. X. bolo pri návštevách bežné) a

zostala stáť na tráve, teda nevstúpila do domu. Prišla tam cez neuzamknutú bránu a len na pár minút,
kým nepríde autobus, na ktorom šla dcéru odprevadiť do Popradu do hudobnej školy (bola vo dvore
3 až 5 minút). Pri vstupe do dvora vedela, že sú doma dospelé osoby (od N. X. a pred domom bolo
zaparkované auto). Z týchto skutočností a z toho, že obžalovaná mala v ruke gitaru a na chrbte ruksak,
je zrejmé, že nešla nikomu ublížiť a ani inak páchať násilie, niečo odcudzovať či poškodzovať. Voči nej
stáli tri dospelé osoby, z ktorých jednou bol chlap. Preto ani nehrozilo, aby obžalovaná niekomu ublížila,

ale naopak tu bola reálna hrozba, že môže byť ublížené jej. Napokon aj skutočne bola z dvora násilím
vyvedená H. X. a boli jej spôsobené zranenia. Nikomu inému žiadne zranenia spôsobené neboli.

K uvedeným skutočnostiam je potrebné doplniť, že obžalovaná sa nikdy predtým, ale ani potom,
nedopustila žiadneho protiprávneho konania, nedopustila sa trestného činu a ani priestupku. V súlade s

tým aj v pracovnom posudku je hodnotená vysoko pozitívne, okrem iného ako bezkonfliktný typ človeka,
veselej povahy a v kolektíve veľmi obľúbená.

Je síce pravdou, že starosta obce Toporec v správe o povesti uviedol, že obžalovaná patrí medzi menej
obľúbených a konfliktných občanov, ale obžalovaná takéto hodnotenie poprela a aj ho vysvetlila tým, že

so starostom mala spor, ktorý bol medializovaný. Medializovaný spor obžalovanej so starostom potvrdila
aj J.. D. X., ktorá pracuje na obecnom úrade. Napriek tomu, že prvostupňovému súdu pochybnosti o
hodnovernosti správy obce o povesti boli známe, skutočnosti z nej plynúce si nepreveril a nezisťoval
dôvody takéhoto hodnotenia. Hodnotenie je pritom v rozpore s pracovným posudkom, ale aj registrom
trestov i priestupkov. Správu o povesti tak odvolací súd za vierohodnú nepovažoval.

Na základe uvedených skutočností nie je možné žalovaný čin označiť inak, ako za banálny prípad,
ktorý nemôže dosahovať zákonom požadovaný stupeň závažnosti trestného činu. Aj keby teda bolo
preukázané, že skutok uvedený v obžalobe obžalovaná spáchala, tak jej konanie by zjavne nenapĺňalo
materiálnu stránku prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, lebo jeho

závažnosť je len nepatrná.

Keďže od skutku uplynula doba dlhšia ako dva roky, do úvahy už neprichádza ani postúpenie veci inému
orgánu na prejednanie priestupku (§ 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do
1.2.2014).

Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. b), c),
d) Tr. poriadku zrušil a podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovanú spod obžaloby oslobodil, pretože
skutok nie je trestným činom. Súčasne z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, zamietol odvolanie
prokurátora.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.