Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116204833
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116204833.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: T. B., nar. X.X.XXXX,
bytom T. X, T., zast. JUDr. Lucia Anovčinová, advokátka, so sídlom Štefánikova 5, Bratislava, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie
5 306,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.

15C/29/2016-180 zo dňa 2. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalovaný domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 306,- € a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v
sume 5 000,- € s úrokom z omeškania zo sumy 5 306,- € vo výške 5,05 % ročne odo dňa nasledujúceho

po dni dourčenia žaloby. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch) a § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods.

1 a 2 a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za
preukázané, že došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o úvere, nebola sporná výška poskytnutého úveru,
poplatok za poskytnutie úveru, spôsob splátok, ani skutočnosť, že sa žalobca dostal do omeškania.

1.2. Spornou bola otázka, či predmetná zmluva bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, alebo v prípade žalobcu išlo o fyzickú osobu - nepodnikateľa,

a predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Súd mal za to, že pri vyhotovovaní zmluvy
v tejto súvislosti došlo k niekoľkých pochybeniam. I keď žalobca tvrdil, že finančné prostriedky
nemal v úmysle použiť na podnikateľské účely, že v tom čase už nepodnikal, žalobca nezdôvodnil,
prečo žalovanému poskytol údaj priamo súvisiaci s podnikateľskou činnosťou, a to identifikačné číslo
organizácie a zároveň svojím podpisom prehlásil (i keď pravdepodobne z dôvodu, že išlo o formulárové
vyhotovenie zmluvy), že tieto finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Napriek týmto

skutočnostiam mal súd za to, že v prípade pochybností, ktoré tu jednoznačne sú, je potrebné aplikovať
základné výkladové pravidlo upravené v ustanovení § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech
spotrebiteľa.

1.3. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal uplatňovaného nároku podľa súdu prvej inštancie z

titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v priebehu súdneho konania vzniesol námietku premlčania
nároku žalobcu, s ktorou sa súd musel primárne pred posúdením merita veci vysporiadať. Právo navydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe, ako aj v objektívnej
dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného
bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia

subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne a na sebe nezávislý je aj priebeh
plynutia, ako aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty je
rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého
úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné
obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih, keď

k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Subjektívna premlčacia doba je vo vzťahu k
objektívnej dobe určujúca, pretože oprávnený subjekt musí svoje právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatniť v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, najneskôr však do uplynutia trojročnej
objektívnej lehoty, v prípade úmyselného obohatenia desaťročnej objektívnej lehoty. Súd prvej inštancie
malzato,žepriposudzovanívedomostižalobcuovznikubezdôvodnéhoobohateniaaotom,vprospech
koho k obohateniu došlo, bolo treba z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo dňa,

kedy žalobca zaplatil žalovanému poslednú splátku. Dňa 4.12.2012 zaplatil žalobca „poslednú“ splátku
a napriek tomu, že nesplatil celú sumu, na ktorú sa v zmluve o úvere zaviazal, ďalšie splátky nezaplatil,
i keď mu žalovaný na jeho žiadosť posunul splátkový kalendár. Dvojročná subjektívna doba tak uplynula
dňa 4.12.2014. Pri posudzovaní začiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty vychádzal prvoinštančný
súd zo skutočnosti, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená spotrebiteľská úverová zmluva, v

ktorej absentujú viaceré náležitosti upravené zákonom o spotrebiteľských úveroch, v zmysle čoho sa
takto poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca čerpal úver vo výške 500,- €.
Dňa 15.5.2012 došlo k prvej splátke nad rámec istiny a v tento deň došlo prvýkrát k bezdôvodnému
obohateniu žalovaného. Ak by súd vychádzal z celkovej uplatňovanej sumy bezdôvodného obohatenia
vo výške 306,- €, tak k tomuto bezdôvodnému obohateniu došlo dňom 4.12.2012 a trojročná objektívna

premlčacia doba uplynula dňa 4.12.2015.

1.4. Žalobca sa domáhal, aby súd predmetný nárok posúdil z hľadiska úmyselného bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, nakoľko tento vystupoval ako podnikateľský subjekt, v rámci svojej
podnikateľskej činnosti sa dlhodobo orientoval na poskytovanie úverov a mal byť znalý práva. Občiansky

zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto pri posúdení úmyslu žalovaného je
potrebné vychádzať z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Podľa § 15 Trestného
zákona je zavinenie budované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej
zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa
Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojím

konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak
ten kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre
prípade, že sa tak stane, bol s takýmto následkom uzrozumený. Súd má za to, že na preukázanie úmyslu
žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nestačia tvrdenia žalobcu o zaužívanej praxi žalovaného pri
uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom

na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia
plnenia na základe takejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň mohol byť uzrozumený s tým, že sa
bezdôvodne obohacuje. Žalovaný podľa jeho tvrdení (a žalobca tieto tvrdenia dôveryhodne nevyvrátil)
uzavrel so žalovaným predmetnú zmluvu o úvere podľa typového označenia v zmysle ustanovenia
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Jedná sa o úverovú zmluvu, kde sa zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané,
že žalovaný skutočne mal záujem získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme poplatkov za
poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte nepreukazuje jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Keďže
je nespornou skutočnosť, že nároky z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, pri

ktorom sa zohľadňuje záujem slabšej strany, je potrebné a spravodlivé zachovať rovnosť strán. Pokiaľ
žalobca vyčíta žalovanému, že ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov mal poznať zákon
a zosúladiť zmluvy s právnym poriadkom, tak isto i žalobca mal poznať zákony (keďže platí fikcia -
neznalosť zákona neospravedlňuje) a mohol vedieť, že úver nie je výhodný a splátky neplatí v správnej
výške. K podpisu zmluvy o úvere pristúpil žalobca zo slobodnej vôle. S poukazom na skutočnosť, že

súd prvej inštancie mal za preukázané premlčanie nároku žalobcu najneskôr v trojročnej premlčacej
dobe dňa 4.12.2015, žalobca žalobu doručil súdu dňa 8.3.2016, žalovaný sa premlčania nároku v
prejednávanom spore dovolal, súd žalobu v celom rozsahu zamietol a už sa bližšie nezaoberal ostatnými
predloženými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany.1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal proti žalobcovi náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Vytkol súd

prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd správne vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu, avšak nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a nesprávne
vyhodnotil dĺžku objektívnej premlčacej lehoty. Prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil, že treba
vychádzať zo dňa, kedy žalobca zaplatil žalovanému poslednú splátku, teda zo dňa 4.12.2012. Tento

záver ani nijak neodôvodnil. Výklad ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvoinštančným
súdom, nie je správny, nakoľko pri takomto výklade by mohlo dôjsť aj k absurdným situáciám, keď
sa subjekt domáhajúci sa vydania bezdôvodného obohatenia „zhojí“ uplynutie subjektívnej premlčacej
lehoty zaplatením ďalšej splátky napríklad tesne pred podaním žaloby. Takýto výklad aj z tohto dôvodu
neobstojí, nakoľko týmto výkladom dochádza nielen k poškodzovaniu práv subjektu, ktorý sa domáha

vydania bezdôvodného obohatenia, ale aj subjektu ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať.
Žalobca je laikom, nemá právne vzdelanie, ani v zmluve so žalovaným sa nevyznal. Žalovanému plnil,
požiadal aj o odklad splátok. Až v roku 2014 zistil ako zamestnanec V., že má zablokovaný účet,
tiež že sú mu vykonávané zrážky zo mzdy. Mal za to, že žalovanému plnil i keď s omeškaním, tak
žalovaný od neho požadoval zaplatiť neprimerane vysokú sumu, čo sa mu javilo už ako úžera. Až

potom začal situáciu riešiť s Ministerstvom spravodlivosti SR, kde Komisia pre posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných podmienok mu poskytla písomné stanovisko k
jeho zmluve - úradný záznam bol vyhotovený dňa 25.9.2014, kde sa konštatovalo, že s vysokou
pravdepodobnosťou zmluvy neobsahujú náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch,
čo ich robí ex lege bezpoplatkovými a bezúročnými. Až z tohto úradného záznamu sa žalobca mohol

prvýkrát dozvedieť, že predmetná zmluva nie je v súlade s požiadavkami zákona, a aj o možnosti
vydania bezdôvodného obohatenia. Na Komisiu sa žalobca obrátil až po tom, čo sa voči nemu začalo
exekučné konanie vedené na základe rozhodcovského rozsudku na Okresnom súde Michalovce pod
sp. zn. 22Er/360/2014 (toto konanie bolo zastavené). Z Upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn.
EX 18592/1 je zrejmé, že exekučné konanie začalo dňa 7.4.2014. Z uznesenia Okresného súdu

Michalovce č. k. 22Er/360/2014-35 zo dňa 10.9.2014 je zrejmé, že okresný súd poveril dňa 4.6.2014
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca sa mohol prvýkrát
skutočne dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného až po tom, čo mu Komisia pre posudzovanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných podmienok mu poskytla písomné
stanovisko k jeho zmluve, datované na 25.9.2014, keď po začatí exekučného konania - zablokovaní

účtu,začalžalobcariešiťsituáciu.Dvojročnásubjektívnapremlčacialehotazačalaplynúťdňa25.9.2014,
uplynula dňa 25.9.2016. Žaloba bola doručená súdu 8.3.2016, teda žalobca si uplatnil právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.

2.1. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj dĺžku objektívnej premlčacej lehoty

ako trojročnú, pričom vyhodnotil, že nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného,
zároveň vyslovil, že žalobca mal poznať zákony (keďže platí fikcia - neznalosť zákona neospravedlňuje)
a mohol vedieť, že úver nie je výhodný a splátky neplatí v správnej výške. Tento záver súdu nebol
správny. Žalobca v tejto otázke zhodne so stanoviskom zo dňa 11.1.2018 poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.1.2013, sp. zn. 6MCdo/9/2012 a na uznesenie Najvyššieho súd SR sp.

zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.3.2012. Uplatnenie desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty je dané tým,
že žalovaný ako dodávateľ, t.j. silnejšia strana v spotrebiteľskom vzťahu, vedome predložil spotrebiteľovi
formulárovú zmluvu a predtlačené, vopred pripravené zmluvné podmienky obsahujúce neprijateľné
zmluvné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Následne od žalobcu nútene vymáhal plnenie z neplatného právneho úkonu a na základe nulitného

exekučného titulu.

2.2. V závere svojho odvolania žalobca poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal ani sa nevyjadril k žalobcom uplatnenému nároku na finančné zadosťučinenie. Nie je zrejméz akého dôvodu potom žalobu aj v tejto časti zamietol, nakoľko nie je zrejmé, či sa žalobou v tejto často
vôbec zaoberal. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na súdnu ochranu podľa článku
46 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti absentuje.

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožňoval s napadnutým rozsudkom.
Mal za to, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia. Žalobca plnil

na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú.
Rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol a majetkový prospech získal
žalovaný z poctivých zdrojov. Žalobca do dnešného dňa nepreukázal úmysel žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť. Všeobecný argument ohľadom uzatvárania spotrebiteľských zmlúv, ktoré neobsahovali
obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy považovali za bezúročné a bez poplatkov, je
právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť.

Pri úmyselnom obohatení musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel, a to či už
priamy alebo nepriamy, smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Takéto úmyselné konanie musí byť posudzované na každom
jednotlivomprípadespoukázanímnaokolnostiuzatvoreniaúverovejzmluvy.Zmluvaoúvereuzatvorená
medzi stranami sporu sa riadila od počiatku režimom Obchodného zákonníka. Je nesporný záujem

veriteľa získať za poskytnutie finančných prostriedkov odplatu vo forme úrokov, čo však nepreukazuje
úmysel získať bezdôvodného obohatenie. V tom čase platná právna úprava zákona o spotrebiteľských
úveroch vyžadovala pre platnosť zmluvy o úvere splnenie prísnych náležitostí s cieľom ochrany
spotrebiteľa, avšak žiadny právny predpis nestanovoval ako dôsledok absencie obligatórnych náležitostí
v spotrebiteľskej zmluve, že dochádza ex lege k predĺženiu objektívnej trojročnej premlčacej lehoty na

desaťročnú. Zákon o spotrebiteľských úveroch obsahoval sankciu, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

4. K vyjadreniu žalovaného zaslal súdu svoju repliku žalobca. Uviedol, že žalovaný do dnešného dňa
nijakým spôsobom nepreukázal, že úver má nespotrebiteľský charakter a žalobcovi bol poskytnutý
na účel podnikania. Naopak, z produkovaných dôkazov ako aj z výpovede žalobcu je zrejmé, že

predmetný úver mu nebol poskytnutý na podnikanie. Predmetná zmluva je absolútne neplatná, na
neplatnosť prihliada súd ex offo, takáto zmluva nemá za následok vznik práv a povinností a teda plnenia,
ktoré poukazoval žalobca žalovanému nad rozsah poskytnutej istiny, sú bezdôvodným obohatením
na strane žalovaného. Z rozhodovacej praxe súdov je známe konanie žalovaného, ktorý dlhodobo
poskytuje spotrebiteľské úvery, pričom veľakrát sa dostáva do situácií, kedy účelovo vyznačuje účel

úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie. Preto je zrejmé, že žalovaný zneužíva svoje silnejšie
postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi, a to z dôvodu, aby sa na jeho úkor obohatil. Žalovaný má
dlhoročné skúsenosti a zamestnáva množstvo právnikov, právne služby mu poskytujú aj externé právne
kancelárie, a teda si musel byť vedomý, že ak predloží úverovú zmluvu žalobcovi, spotrebiteľovi s
tým, že účelovo vyznačí účel úveru - krížikom, bez toho, aby žalobca, spotrebiteľ žiadal poskytnúť

finančné prostriedky na účel výkonu podnikania, tak postupuje v rozpore so zákonom. Rovnako si
musel byť vedomý, že spotrebiteľovi takto odníma ochranu, ktorú mu poskytujú predpisy na ochranu
spotrebiteľa. Taktiež výška úrokov a niekoľkonásobné zabezpečenie úveru, keď si žalovaný uplatňuje z
toho istého titulu, z tej istej zmluvy plnenie viackrát tak zo zmluvy, tak zo zmenky, pričom jednu z dvoch
vyhotovení blankozmeniek (ktorú mal podľa zmluvy vydať žalobcovi) postúpil na zahraničnú spoločnosť

CD Consulting, s.r.o., ktorá uplatňuje pohľadávku od žalobcu dosiaľ každodennými SMS správami a
telefonátmi. Teda konanie žalovaného pred a pri uzavretí zmluvy, ako aj konanie následné keď sa
žalobca dostal do omeškania (aj keď poskytnutá suma bola splatená nad rozsah), bolo v rozpore s
dobrými mravmi, s čestným a poctivým obchodným stykom. Takémuto konaniu žalovaného nemôže byť
poskytnutá právna ochrana, pričom toto konanie je vedomé a účelové. Žalobca netvrdil, že by malo dôjsť

„ex lege k predĺženiu trojročnej premlčacej lehoty na desaťročnú ako dôsledok absencie obligatórnych
náležitostí v zmluve“, ako sa domnieva žalovaný. Desaťročná objektívna premlčacia lehota je stanovená
zákonom pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. To, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatil, je dôsledne odôvodnené v odvolaní vo veci samej, na ktoré žalobca poukázal.

5. K replike žalobcu zaslal súdu dupliku žalovaný. Uviedol, že žalobca v zmluve uviedol svoje obchodné
meno,identifikačnéčíslo,miestopodnikaniaatietoúdajeuviedolvprvomoddieleuzavretejzmluvy,ktorá
sa týkala identifikačných údajov dlžníka. Svoje osobné údaje uviedol až v treťom oddiele predmetnej
zmluvy. Je dôvodné sa domnievať, že žalobca podľa chronológie identifikačných údajov uzatváralzmluvu prioritne ako podnikateľ. K takému záveru v obdobnej veci prišiel i Krajský súd v Žiline v
rozhodnutí č. k. 7CoE 3/2017-53 zo dňa 19.4.2017. Žalovaný mal za to, že sa dodatočne nemožno
dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere

podľa Obchodného zákonníka) sám svojím konaním Žalobca vyvolal a inicioval. Žalovaný uzavieral
zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami, ktoré sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného
procesu prejavia túto vôľu, t.j. nekonajú v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

5.1. Žalovaný považoval tvrdenie, že sa na úkor žalobu bezdôvodne obohatil, za nepravdivé, nesprávne

a zavádzajúce, tak aby to žalobcovi prinieslo úspech v spore. V prípade ak je to práve žalobca, kto
vlastnoručne prehlásil, že si úver berie na účely výkonu podnikania, následne tento účel vlastnoručne
podpísal, v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o úmyselnom obohatení na strane žalovaného,
pretože žalovaný v čase uzatvorenia spornej zmluvy nemohol mať vedomosť, ani predpokladať, že
žalobca sa po viac ako 5 rokoch od uzatvorenia oboch zmlúv bude domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia, bez toho, aby vôbec sám preukázal, že mu neuplynula subjektívna premlčacia lehota na

uplatnenie tohto nároku. V prípade, ak teda žalobca popiera, že úver použil na účely výkonu podnikania
(ako to uviedol v spornej zmluve) nepostačuje jeho jednostranné a ničím nepodložené tvrdenie, ale je
povinný ho preukázať aj relevantnými dôkazmi, napr. doklad o kúpe tovaru či služby z tohto obdobia.
Žalovaný poukázal na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX sa stal
premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 14.9.2014, nakoľko posledná splátka

premlčaná v subjektívnej premlčacej lehote bola uhradená dňa 14.9.2012. Žalobcovi zo zmluvy o úvere
subjektívnapremlčacialehotazačalaplynúťododňa16.4.2012,vzhľadomkskutočnostižeod16.4.2012
(uhradením istiny vo výške 500 €) mal žalobca vedomosť o skutočnostiach uvádzaných v žalobe,
nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky. Rovnako sú
premlčané v subjektívnej premlčacej lehote aj ostatné splátky. Skutočná vedomosť žalobcu o tom, kto na

jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových
okolnostiach. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Zbierke zákonov SR, o všetkom čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to
týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje požadované údaje, je potrebné na strane žalobcu viazať k

okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav
súhlasulogickyzahŕňaajprejavznalostiobsahu.Zákonč.129/2010Z. z.ospotrebiteľskýchúveroch,bol
vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého,
koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy sa dozvedel, že ak
v zmluvách chýbajú obligatórne náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., úver je bezúročný a

bez poplatkov. V prípade tvrdení žalobcu, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel až po vysvetlení,
ktoré mu podal právny zástupca je účelové. Žalobca sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatil sumu nad rámec istiny. Rovnaký názor týkajúci sa
vedomosti o bezdôvodnom obohatení spotrebiteľa zastáva aj Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1
Cdo 67/2011 ako aj 5 Cdo 121/2009.

6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., teda v celom rozsahu, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

7. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

8. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

9. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.10. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

11. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

13. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 8.3.2016 sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 306,- € titulom vydania bezdôvodného obohatenia a sumy

5 000,- € titulom primeraného finančného zadosťučinenia spolu s príslušenstvom. Žalobca ako dlžník
a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 18.5.2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný žalobcovi
poskytol úver v sume 500,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť navýšený o poplatok vo výške
484,- €, spolu teda 984,- €. Žalobca zaplatil žalovanému na splátkach úveru celkovo sumu 806,-
€. Nakoľko žalobca sa dostal do omeškania s plnením splátok v zmysle zmluvy, inicioval žalovaný

rozhodcovské konanie, v ktorom rozhodol Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a.s. rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 07306/13 zo dňa 19.11.2013. Na podklade predmetného
rozhodcovského rozsudku bolo na Okresnom súde Michalovce vedené exekučné konanie voči žalobcovi
ako povinnému a v prospech žalovaného ako oprávneného pod sp. zn. 22Er/360/2014. Exekučný
súd vyhovel námietkam žalobcu (povinného) a vyhlásil exekúciu za neprípustnú rozhodnutím č. k.

22Er/360/2014-67 zo dňa 6.10.2015, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil neplatnosťou rozhodcovskej
zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Košiciach č. k. 13CoE 289/2016-102 zo dňa 30.12.2016.

15.Predovšetkýmjepotrebnépotvrdiťsprávnosťzáverusúduprvejinštancie,pokiaľmalzato,žezmluva

o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, pričom v tomto zmluvnom vzťahu
vystupovalžalobcavpostaveníspotrebiteľaažalovanývpostavenídodávateľa.Uvedenéplatíajnapriek
tomu, že žalobca bol v predmetnej zmluve označený (aj) ako fyzická osoba - podnikateľ (živnostník) a
zároveň obsahom zmluvy bolo vyhlásenie, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania.

15.1. Občiansky zákonník v § 52 v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy ustanovoval,
že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Spotrebiteľ je v tomto ustanovení definovaný ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Z predmetného ustanovenia teda vyplýva, že samotná skutočnosť, že fyzická

osoba má postavenie podnikateľa (typicky držiteľ živnostenského oprávnenia) neznamená, že každá
takouto osobou uzavretá zmluva sa považuje za vyňatú z okruhu spotrebiteľských zmlúv. Na to, aby sa
zmluva nepovažovala za spotrebiteľskú, je potrebné, aby bola zmluva uzavretá alebo plnená v rámci
predmetu obchodnej či podnikateľskej činnosti danej fyzickej osoby podnikateľa.

15.2. Odvolaciemu súdu je z jeho činnosti dobre známa bežná dlhodobá prax žalovaného, ktorý pri
uzatváraní zmlúv s fyzickými osobami, ktoré mali zároveň postavenie podnikateľa, zámerne vypĺňal
svoje vopred pripravené formulárové zmluvy i údajmi vzťahujúcimi sa na podnikateľskú činnosť dlžníkov
(IČO, obchodné meno atď.) a zároveň do takýchto zmlúv zahŕňal vyhlásenie, že finančné prostriedky
sú poskytované za účelom výkonu podnikania. Priemerný spotrebiteľ pritom nemá predstavu o tom, aké

právne dôsledky sú spojené s takýmto spôsobom vyplnenia formulárovej zmluvy o úvere a nerozumie
tomu, ako ovplyvňuje jeho postavenie podpísanie vyhlásenia, že finančné prostriedky tvoriace predmet
úverovej zmluvy, majú byť použité na účel výkonu podnikateľskej činnosti. Pokiaľ formulárová zmluva
obsahuje už predtlačené kolónky s miestom na vyplnenie údajmi o podnikateľskej činnosti, spotrebiteľmôže byť ľahko vmanipulovaný do poskytnutia týchto údajov, pričom zmluvu vždy vypĺňa zamestnanec
či zástupca dodávateľa (žalovaného) a spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť ovplyvniť predtlačené údaje
prítomné v zmluve. Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom celého spotrebiteľského práva, ak by sa

dali jeho ustanovenia obísť jednoducho tým, že v zmluve je spotrebiteľ dodávateľom označený ako
podnikateľ, bez toho aby bolo zrejmé, že fyzická osoba si je vedomá toho, že vstupuje do záväzku
nespadajúceho do okruhu spotrebiteľských zmlúv. Konanie, ktorým žalovaný manipuluje dlžníkmi, aby
s ním vstupovali do právnych vzťahov ako podnikatelia, odporuje dobrým mravom a nemožno mu
priznať právnu ochranu. Súčasne nakoľko je žalobca ako zmluvná strana označená tak údajmi o ňom

ako fyzickej osobe, ako aj údajmi o ňom ako fyzickej osobe podnikateľovi, takáto jeho identifikácia je
rozporná a spôsobilá vyvolávať pochybnosti. Na situácie tohto druhu pamätá ustanovenie § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

15.3. Pokiaľ teda súd skúma zmluvu uzavretú medzi fyzickou osobou na jednej strane a podnikateľom

konajúcim v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti na druhej strane, takúto zmluvu je potrebné
považovať za spotrebiteľskú, kým nie je preukázaný opak. Zo samotnej skutočnosti, že dlžník je
v predmetnej zmluve označený i údajmi vzťahujúcimi sa k jeho podnikateľskej činnosti, nemožno
vyvodiť, že predmetná zmluva nie je spotrebiteľská. Aj fyzická osoba podnikateľ môže vstúpiť a
pravidelne vstupuje do spotrebiteľských právnych vzťahov. Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere

nemožno vyvodiť ani zo zmluvného ustanovenia obsahujúce vyhlásenie dlžníka o účele úveru „na
výkon podnikania“. Takéto ustanovenie je nedostatočne určité, nevyplýva z neho, na aký konkrétny účel
je použitie finančných prostriedkov viazané, preto z neho nemožno zistiť, či tento účel súvisel alebo
nesúvisel s podnikateľskou činnosťou dlžníka, resp. či spadal do dlžníkovho predmetu podnikateľskej
činnosti. Nevyplýva z neho ani spôsob skutočného využitia finančných prostriedkov. Žalobca teda v

konaní preukázal, že ako fyzická osoba vstúpil do záväzkového vzťahu so žalovaným ako dodávateľom,
čím tento záväzkový vzťah spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka. Samotný obsah zmluvy nebol spôsobilý preukázať nespotrebiteľský charakter touto zmluvou
založeného právneho vzťahu. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal,
že úver bol skutočne poskytnutý na konkrétny účel súvisiaci s výkonom podnikateľskej činnosti dlžníka

- žalobcu. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalovaného, ktorý z tvrdenia popierajúceho
spotrebiteľských charakter posudzovaného zmluvného vzťahu pre seba vyvodzoval priaznivé právne
následky a navyše v ktorého neprospech musí byť v prípade pochybností (§ 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a contratio) zmluva vykladaná.

15.4. Odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste aspoň stručne sa vyjadriť k otázke právomoci
všeobecných súdov konať o predmetnom spore, ktorá síce nebola predmetom odvolacej argumentácie
strán sporu, avšak súd sa ňou musí zaoberať z úradnej povinnosti, pričom súd prvej inštancie sa k
nej výslovne nevyjadril. Hoci nárok zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu bol predmetom
rozhodcovského konania, ktoré bolo ukončené vydaním rozhodcovského rozsudku, a to na základe

rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 18.5.2011, odvolací súd považuje predmetnú
rozhodcovskú zmluvu za neplatnú a rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 07306/13 zo dňa 19.11.2013
za nulitný právny akt nezakladajúci prekážku rozhodnutej veci. K rovnakému záveru dospel i exekučný
súd konajúci na základe predmetného rozhodcovského rozsudku, ktorý v dôsledku jeho nulity exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Odvolací súd sa stotožňuje s jeho právnym závermi o neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Neplatnosť tohto typu formulárovej rozhodcovskej zmluvy opakovane uzatváranej žalovaným je súdmi
dlhodobo a stabilne judikovaná. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, pretože i
keď sa nachádza na samostatnej listine, bola súčasťou širšej formulárovej zmluvnej dokumentácie
predloženejžalobcoviakospotrebiteľovinapodpis(samotnázmluvaoúveresovšeobecnýmizmluvnými

podmienkami na rubovej strane, splátkový kalendár, dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov,
rozhodcovská zmluva). V zmysle predmetnej zmluvy má právo výber medzi rozhodcovským súdom a
všeobecnýmsúdomžalujúcastrana.Pokiaľježalobcomdodávateľ,spotrebiteľnemáinúmožnosťakosa
podrobiť právomoci dodávateľom určeného rozhodcovského súdu. Spotrebiteľ sa v jej dôsledku dostáva
do nevýhodnejšieho postavenia, nakoľko sa mu v postavení žalovaného upiera možnosť domáhať sa

ochrany svojich práv na všeobecných súdoch; vzdáva sa tým svojich práv, pričom nedostáva za tento
úkon žiadnu protihodnotu, naopak dodávateľ, ktorý vo väčšine prípad je žalujúcou stranou, má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovských a všeobecným súdom a navyše sám si v predtlačenej rozhodcovský
zmluve zvolil i konkrétny rozhodcovský súd, do výberu ktorého spotrebiteľ nemohol nijako zasiahnuťa navyše je spotrebiteľ nútený obrátiť sa naň aj v prípade, ak by sám mienil iniciovať rozhodcovské
konanie.

16. Súd prvej inštancie napriek tomu, že správne posúdil uzavretú zmluvu ako spotrebiteľskú a
neprihliadal na nulitný rozhodcovský rozsudok, sa dopustil pochybenia pri posudzovaní žalovaným
vznesenej námietky premlčania.

16.1. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (jeho súdnu vymáhateľnosť)

možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho
k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno
oprávnenému súdne priznať. V prejednávanej veci ide o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy.
Napriek tomu, že ide o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, v súlade s § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka je v súvislosti s premlčaním nutné aplikovať pre spotrebiteľa priaznivejšie
ustanovenia § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

16.2. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí v subjektívnej lehote dvoch rokov odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil,
teda že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Oprávnený na vydanie bezdôvodného obohatenia
musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť záver

o tom, že sa konkrétny povinný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním, kedy nastala skutočnosť rozhodujúca pre začatie plynutia premlčacej lehoty zaťažuje tú
stranu sporu, ktorej je existencia tejto tvrdenej skutočností na prospech, teda žalovaného, ktorý v rámci
svojej procesnej obrany vzniesol v konaní námietku premlčania.

16.3. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku nie je v podstate vôbec zrejmé, prečo súd prvej
inštancie považoval deň splnenia poslednej splátky zo strany žalobcu za skutočnosť, od ktorej sa
odvíja začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, preto sa s týmto jeho názorom nedá polemizovať.
Nepochybne je však možné vyvrátiť žalovaného argumentáciu týkajúcu sa premlčania. Žalovaný
nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by mohol byť preukázaný začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

lehoty. Iba formalisticky poukazoval na deň, kedy žalobca uhradil prvú splátku nad rámec istiny s tým,
že pokiaľ sa zmluva považuje zo zákona za bezúročnú a bez poplatkov a súčasne platí fikcia, že
dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov sa každý právny predpis stáva známy tomu, koho sa týka, musel
žalobca nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil
dňom splnenia danej splátky. Tento názor žalovaného zjavne nemôže obstáť, nakoľko by úplne popieral

zmysel inštitútu subjektívnej premlčacej lehoty v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hypotéza tejto
právnej normy predpokladá ako podmienku začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty skutočnú
(reálnu, faktickú) vedomosť oprávneného o relevantných skutkových okolnostiach, nie nastúpenie
účinkov nevyvrátiteľnej právnej domnienky o všeobecnej známosti právnych predpisov publikovaných
v Zbierke zákonov. Právny princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť práva neospravedlňuje),

na ktorý poukazoval žalovaný, nemá žalovaným naznačovaný priamy súvis s posudzovaním začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k právu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ako už
bolo uvedené, rozhodujúca je vedomosť oprávneného o skutkových, nie právnych okolnostiach. V tomto
prípade teda vedomosť oprávneného o tom, že plnil žalovanému bez právneho dôvodu nad rámec istiny
úveru. Pravdaže predpokladom pre vznik takejto skutkovej vedomosti žalovaného je právne posúdenie

predmetnej zmluvy z hľadiska splnenia náležitostí vyžadovaných § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch
ako bezúročnej a bez poplatkov. Oprávnený (spotrebiteľ) ako osoba neznalá práva nemohol túto
vedomosť nadobudnúť sám od seba a už vôbec túto vedomosť uňho nemožno prezumovať, ale musel
ju získať od tretieho subjektu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor Najvyššieho
súdu prezentovaný v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, zo 16. januára 2013, podľa ktorého kým

rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc

z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže
byť na ujmu.16.4. Nakoľko teda nie je správny žalovaného názor o začatí plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
odo dňa splnenia prvej splátky žalobcom nad rámec istiny a žalovaný neuviedol žiadnu inú skutočnosť,

od ktorej by bolo možné odvodiť začatie plynutia tejto lehoty, súd musí akceptovať tvrdenie samotného
žalobcu, ktorý uviedol, že subjektívnu vedomosť o tom, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil v
určitej výške nadobudol na základe písomného stanoviska Komisie pre posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných podmienok pri Ministerstve spravodlivosti SR.
Úradný záznam o stanovisku bol vyhotovený dňa 25.9.2014. Najskôr tohto dňa teda mohla začať plynúť

subjektívna premlčacia lehota, ktorá je dvojročná a jej posledným dňom by bol 25.9.2016. žaloba bola
podaná dňa 8.3.2016, teda zjavne pred uplynutím premlčacej lehoty.

16.5. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil i objektívnu premlčaciu lehotu. V danom prípade išlo
zo strany žalovaného bez akýchkoľvek pochybností o úmyselné bezdôvodné obohatenie, preto
je objektívna premlčacia lehota desaťročná (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zo zmluvy

uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že žalovaný podnikal aktívne a nedobromyseľné kroky
smerujúce k tomu, aby sa predmetná zmluva javila ako nespotrebiteľská (uviedol v nej ako účel úveru
podnikanie, označil dlžníka i údajmi identifikujúcimi jeho podnikateľskú činnosť). Zároveň žalovaný, ako
podnikateľský subjekt ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, do
úverovej zmluvy, o ktorej musel vedieť, že ju uzatvára so spotrebiteľom, a teda že ide v skutočnosti

o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nezahrnul údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Žalovaný napokon tiež musel vedieť, že následkom absencie daných náležitostí zmluvy vyžadovaných
zákonom o spotrebiteľských úveroch (najmä údajov o RPMN úveru), je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
dojednaného úveru. Napriek tomu, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že na základe takejto zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky, zahrnul do zmluvy poplatok vo výške

484,- € a jeho časť od žalobcu i prijal. Dopustil sa tak úmyselného konania, ktorým pre seba získal
bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na to, že ani prvá splátka nad rámec istiny predmetného úveru
(splatná dňa 15.5.2012) nebola splnená skôr ako desať rokov pred podaním žaloby (8.3.2016), nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný ani v objektívnej premlčacej lehote.

17. Z dôvodu nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa s otázkou premlčania žalovaného
nároku sa súd prvej inštancie následne nezaoberal samotnou zmluvou o úvere uzatvorenou medzi
stranami sporu, nepodrobil ju prieskumu z hľadiska jej súladu s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch
upravujúcimnáležitostizmluvyospotrebiteľskomúvereani,akbytosúdpovažovalzaúčelné,prieskumu
zmluvných podmienok z hľadiska ich prípadnej neprijateľnosti podľa § 53 Občianskeho zákonníka. K

otázke či sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sa súd prvej inštancie vyjadril
iba hypoteticky v súvislosti so skúmaním premlčania. Samotným nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia a jeho výškou sa nezaoberal vôbec. V odôvodnení napokon úplne opomenul uviesť dôvody,
pre ktoré zamietol žalobu v časti nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z., v tejto časti teda zamietajúci výrok nemá podklad v odôvodnení rozsudku.

Zrejme sa týmto nárokom súd prvej inštancie nezaoberal z dôvodu, že nepriznal žalobcovi základný
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale výslovne sa k tomu v odôvodnení rozsudku nevyjadril,
pričomodvolacísúdnemôževychádzaťpriposudzovanísprávnostiodvolanímnapadnutéhorozhodnutia
zo svojich domnienok o tom, prečo prvoinštančný súd rozhodol tak, ako rozhodol. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva/ napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A č. 303-A,

Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.5 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu
SR (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivý proces považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje vyššie
citované zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p.. Korektným a i ústavne konformným výkladom tohto

citovaného ustanovenia C.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že v ňom uvedenými požiadavkami je v
rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu
na druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právezvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
(v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov.

18. Z vyššie uvedených dôvodov a nakoľko následky porušenia práva na spravodlivý proces súdom
prvej inštancie nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní, musel odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ , c/ C.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
podľa § 391 ods. 1 C.s.p..

19. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je
podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Pretože právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie
je možné považovať za premlčané, bude úlohou súdu prvej inštancie najmä posúdiť danosť náležitostí
dotknutej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch a urobiť
záver o tom, či a v akej výške na strane žalovaného došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu. V prípade,

že súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je dôvodný, bude bez ďalšieho dôvodný i nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a bude úlohou súdu prvej inštancie iba posúdiť jeho primeranú
výšku, zohľadňujúc pri tom aktuálnu judikatúru vyšších súdov v obdobných veciach (odvolací súd dáva
do pozornosti napr. rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20Co 75/2018 alebo Krajského súdu

v Prešov sp. zn. 19Co 164/2018).

20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).