Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, August 31, 2016

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 10C/182/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213484
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zuzan

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2016:6412213484.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom pred sudkyňou JUDr. Janou Zuzan v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Súd n e p o v o ľ u j e prerušenie konania vedeného na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod sp.

zn. 10C 182/2012 z dôvodu predloženia návrhu na vyslovenie nesúladu položky 17a Sadzobníka zák.
č. 71/4992 Zb. s článkami Ústavy SR na Ústavný súd SR.

III. Súd z a m i e t a návrh žalobkyne na odklad vykonateľnosti uznesenia č.k. 10C/182/2012-13
zo dňa 23.7.2014.

IV. Súd n e p o v o ľ u j eprerušenie konania vedeného na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod

sp. zn. 10C 182/2012 až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci.

V. Súd n e p o v o ľ u j eprerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR súdnemu dvoru
Európskej únii v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

VI. Žalovaná n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou tunajšiemu súdu 27.09.2012, sa žalobkyňa
domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 125,- € titulom majetkovej škody a sumy 275,- € titulom
nemajetkovej ujmy. Zároveň žiadala nahradiť trovy súdneho konania a rozsudkom rozhodnúť o základe
veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom
OkresnéhosúduŽiarnadHronom,pretožetentonerozhodoložiadostiovydaniepoverenianavykonanie

exekúcie pre pohľadávku žalobkyne, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. 6860046 dlžníkom ( povinným ) V. O., J.. XX.X.XXXX, v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Žalobkyňa
uviedla, že išlo o omeškanie o viac ako 179 dní. Podľa jej názoru v predmetnom prípade neexistovala
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmitak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetkovú škodu vyčíslila ako náklady
spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

o nej. Na správu pohľadávky poškodená vynaložila 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje 15,- eur (spolu 125,- eur). Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch odôvodnila žalobkyňa tým, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Výpočet uplatnenej

sumy náhrady nemajetkovej ujmy určila alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za
rok. Žalobkyňa uviedla, že postupovala v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorá na túto žiadosť
pozitívne nereagovala.

2. Žalovaná sa k návrhu vyjadrila, žiadala, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a priznal
jej náhradu trov konania. Dôvody na zamietnutie žaloby uviedla, že návrh na súd bol podaný
pred uplynutím lehoty 6 mesiacov odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody žalovanej. Uviedla, že žalobkyňa neposkytla žalovanej pri predbežnom prerokovaní
žiadnu súčinnosť a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody,

z toho dôvodu žalovaná nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej žalovaná
uviedla, že nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov v konaní pretože žalobkyňa by sa mohla
domáhať náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní len v prípade, že boli tieto prieťahy konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti
na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, t.j. v právoplatnom rozhodnutí

príslušného orgánu. Čo sa týka vyčíslenia škody podľa názoru žalovanej, žalobkyňa doposiaľ neuniesla
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaná
uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nepovažuje ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech a teda nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Považuje nárok na uplatnenie majetkovej škody za nadhodnotený a nepreukázaný. Podľa názoru

žalovanej, žalobkyňa nepreukázala jednak vznik a ani výšku škody. Žalovaná nemá za preukázaný
vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Uplatnenie nároku na
náhradu škody považuje žalovaná vzhľadom k charakteru podnikateľskej činnosti žalobkyne (negatívne
vnímaná podnikateľská aktivita) za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Keďže nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu a žalobkyňa nepreukázala vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) ani jej výšku,

nemôže medzi nimi existovať ani príčinná súvislosť.

3. Z obsahu podaného dovolania žalobkyne voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 12. 2. 2015, spisová značka 16 Co 1107/2014, ktoré podala žalobkyňa dňa 17. 3. 2015 vyplýva,
že žalobkyňa žiadala prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade položky 17a sadzobníka, ktorý tvorí prílohu Zákona
o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), s Ústavou Slovenskej
republiky. Dôvodil tým, že inštitút námietky zaujatosti predstavuje procesnú obranu proti sudcovi, u
ktorého má účastník konania pochybnosti o jeho nezaujatosti, ktorá sa nemá spoplatňovať, pretože
jediným prostriedkom, ktorým sa účastník môže domôcť preskúmania prípadného dôvodu na vylúčenie

sudcu. Poplatok za námietku zaujatosti má podľa nej povahu fakticky poplatku za vyjadrenie sa k otázke
nestrannosti sudcu v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo je neprípustný zásah do
základného práva na spravodlivý proces vrátane práva na nestranný súd, garantovaného článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

4. Zároveň žalobkyňa navrhla, aby bolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti napadnutého
uznesenia, t. j. uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom spisová značka 10C 182/2012 zo dňa
23. 7. 2014, ktorým súd zaviazal žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky
zaujatosti.

5. Žalobkyňa navrhla podaním zo dňa 23.4.2015 prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Navrhla prerušiť konanie aj z dôvodu,že Súdny dvor Európskej únie rozhoduje na základe podnetu žalovanej v konaní, ktoré je vedené na
Okresnom súde Prešov sp. zn. 7C/6/2010, o prejudiciálnych otázkach, ktoré majú podstatný význam
pre rozhodnutie súdu o návrhu žalobkyne v predmetnom konaní.

6. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C 182/2012 zo dňa 29.4.2015 tak, že žalobu
zamietol a žiadnej zo sporových strán nepriznal právo právo na náhradu trov konania. Na odvolanie
žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 15Co/570/2015-148 zo dňa 20.1.2016 zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že prvostupňový súd rozhodoval

o nároku žalobkyne, ktorý nebol predmetom konania. Súd v ďalšom konaní rozhodne o návrhoch na
prerušenie konania, vykoná dokazovanie v súlade so zákonom, doručí vyjadrenie žalovanej žalobcovi
a rozhodne o nároku žalobcu, ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom (udelením poverenia
na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty).

7. K procesným návrhom žalobkyne na prerušenie konania súd uvádza, že prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je obligatórne a dopadá
na situácie, kedy rozhodnutie v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako
predbežnú. Prerušenie konania podľa § 164 CSP je naproti tomu fakultatívne a bude namieste vtedy,
ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd na také konanie dal podnet.
8. Prerušenie konania z dôvodu že žalobkyňa podala Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade položky 17a sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch s Ústavou Slovenskej
republiky, súd nepovolil, a to z dôvodu, že položka 17a bola do sadzobníka znovu zavedená zákonom
číslo 621/2005 Z.z., pretože dochádzalo k zneužívaniu inštitútu námietky zaujatosti a tak k zbytočnému

predlžovaniu konania. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu predmetný poplatok by mal mať povahu
kaucie, ktorá by sa mala poplatníkovi vrátiť, ak by námietku podal odôvodnenie. Takéto obmedzenie
podľaNajvyššiehosúdu(uznesenie8Cdo689/2015zodňa10.decembra2015)jeprimeranéaprispieva
k zachovaniu iného ústavou zaručeného práva a to práva na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Daný poplatok za námietku sa naviac v prípade jej oprávnenosti účastníkovi konania podľa § 11 ods.

1 zákona o súdnych poplatkoch vráti. Otázkou vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou
zaplatiť súdny poplatok sa zaoberal aj Eeurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v rozsudku zo dňa 19.
júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku uviedol, že nikdy nevylúčil možnosť,
že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup
jednotlivca k súdu a konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno

pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (odseky 59, 60).
9. K ďalšiemu dôvodu na prerušenie konania, nie je podľa názoru súdu otázka (ne)vylúčenia
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci svojim charakterom takou predbežnou otázkou
ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci.

Okrem toho, tie isté dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov tunajšieho súdu z rozhodovania
prejednávanej veci žalobkyňa predostrela už v žalobnom návrhu, pričom predpísaným postupom podľa
§ 14 a nasl. O.s.p. bola táto jej výhrada už vyriešená nadriadeným súdom (uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 5NcC/346/2012) s tým, že námietku zaujatosti aktuálne vec
prejednávajúceho sudcu žalobkyňa nepodala.

10. Čo sa týka návrhu na prerušenie konania vo vzťahu k zodpovedaniu prejudiciálnych otázok
Súdnym dvorom Európskej únie, je treba uviesť, že v tomto konaní žalobkyňa vyvodzuje uplatnené
nároky z tvrdenia, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Žalobkyňa
neuviedla a preto nie je zrejmé, aký súvis s prejudiciálnymi otázkami aktuálnymi v konaní Okresného

súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 má posúdenie toho, či poverenie súdneho exekútora bolo vydané v
určenej lehote alebo nie, lebo táto fundamentálna okolnosť sa ani okrajovo nedotýka potreby aplikácie
komunitárneho práva. Aj tu súd poukazuje na ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP konštatujúc, že
neprebieha žiadne konanie riešiace predbežnú otázku majúcu význam pre rozhodnutie vo veci, pre ktorú
by bolo namieste obligatórne či fakultatívne prerušenie tohto konania.

11. Súd z uvedených dôvodov procesné návrhy žalobkyne na prerušenie konania nepovolil.

12. Čo sa týka návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia č.k. 10C/182/2012-13 zo dňa23.7.2014, súd má za to, že podľa § 412 CSP môže súd rozhodnúť o odklade vykonateľnosti v prípade
existencie okolností hodných osobitného zreteľa len v prípade, ak bol podaný opravný prostriedok -
žaloba na obnovu konania, čo nie je daný prípad. Z tohto dôvodu, súd tento návrh zamietol.

13. Súd nasledovne posúdil skutkové tvrdenia sporových strán, vychádzal z nasledovných dôkazov a
vec právne posúdil a vyhodnotil dôkazy nasledovne:

14. Súd z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4Er/988/2010 má za preukázané, že

žalobkyňa ako oprávnená dňa 5.8.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhla vykonanie exekúcie voči povinnému V. O., na podklade exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11.5.2010 sp. zn. SR/03494/10, a ktorým bola
povinnému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 287,05 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor v

zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.10.2010
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd následne dňa 19.10.2010 poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie.

15. Podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

16. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej
republiky) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné)
splnenie troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako
peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu
nesprávneho úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo
za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup
orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý
spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa
najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri

nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

17. Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola daná

zodpovednosť žalovanej za žalobkyňou tvrdenú škodu (resp. ujmu).

18. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobkyne, že by postupom
tunajšieho súdu v exekučnom konaní sp. zn. 4Er/988/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora
o udelenie poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov,

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 14.10.2010. V tom čase
účinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) určovalo povinnosť súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia jeho žiadosti, pričom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)

a d) tohto zákona.

19. V danom prípade súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora do 15 dní odo dňa jej doručenia,
keď písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 19.10.2010.20. Ešte je potrebné v tejto súvislosti dodať, že zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto

rovine garanciu ústavného práva každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný
súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky

alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na jednej strane všeobecný
súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane
ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré

majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto zmysle
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať
proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne

nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

21. Vychádzajúc z uvedeného súd preto uzavrel, že v danom prípade postup exekučného súdu
v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

22. Súd však nielenže nemal preukázaný nesprávny úradný postup ale nemal preukázané ani
splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobkyňou
tvrdené ujmy. Žalobkyňa v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa §
120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, nielenže nepredložila ale ani neoznačila žiadne dôkazy,

ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho
úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o poverení súdneho exekútora utrpela konkrétne
vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo
namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Za škodu, pri
vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba

subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou
informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému v čiastke 40,-
eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke 15,- eur. Skutočnou škodou je totiž
ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie

majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou. Preto
pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by nebolo
nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobkyňou uvedených nákladov pod ušlý zisk
neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým je zmarený
majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastal v

dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu).
Treba tiež uviesť, že žalobkyňa nielenže nepreukázala ale ani nijako bližšie nevysvetlila ako paušálne
náklady na správu pohľadávky voči povinnému konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu, keď exekútor bol v konečnom dôsledku poverený vykonaním exekúcie v zákonnej
lehote. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná

súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne
nákladynasprávupohľadávkymalažalobkyňanezávisleodtoho,kedyexekučnýsúdrozhodoložiadosti
súdneho exekútora.

23. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyňa tiež nijako nepreukázala

žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľky pohľadávky voči povinnému
v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V návrhu síce poukázala na určité riziká vo
vzťahu k povinnému (riziko zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratukontaktu s povinným“), no nijako netvrdila ani nedokázala, že k takýmto následkom aj skutočne došlo
v dôsledku postupu exekučného súdu.

24. Pretože súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobkyne ani
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej
ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, žalobu zamietol.

25. Len záverom súd k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žaloby zo dňa 17.9.2012 je

evidentné čoho sa žalobkyňa v konaní domáhala a z akých dôvodov, pričom súdu je z rozhodovacej
činnosti známe, že žalobkyňa ešte pred začatím tohto súdneho konania podala na Ministerstvo
spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie
nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania
žiadosti sa ich žalobkyňa mohla domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas
tohto súdneho konania už uplynula.

26. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na
náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaná bola
v konaní úspešná, avšak zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto súd rozhodol tak, že žalovaná

nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Odvolanie proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Žiar nad Hronom v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 § 365 CSP, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.