Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 19, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/543/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712202527
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7712202527.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu Agromaš, a.s., Trebišov, Švermová 2320,
IČO: 36 191 558, zastúpeného JUDr. Martinom Polákom, advokátom, Košice, Štúrova č. 7, proti
žalovaným 1. Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdkova č. 36, IČO: 17 335 345, 2. Pegas Team,
s.r.o., Michalovce, Užhorodská 7, IČO: 46 236 414, zastúpenému JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom,
Michalovce, Kpt. Nálepku 8, 3. Koan, spol. s r.o., Krásnovce 183, IČO: 31 711 855, o určenie neplatnosti
nájomných zmlúv, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 19C/17/2012-1349 z 24.10.2016 Okresného súdu
Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodnou žalobou proti žalovaným domáhal určenia neplatnosti nájomných zmlúv č.
00077/2011-PNZP40483/11/00 a č. 00067/2011-PNZP40473/11/00, čo odôvodnil tým, že na základe
nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade odovzdal Slovenský
pozemkový fond do užívania pozemky v okrese Michalovce, v k.ú. X., Š. M. Ž. o celkovej výmere
185,30 ha, z toho 23,9749 ha vo vlastníctve Slovenskej republiky a vo zvyšku pozemky vo vlastníctve

neznámych vlastníkov, a to pri dobe nájmu od 29.10.2011 do 31.12.2021 za účelom prevádzkovania
poľnohospodárskeho podniku a obdobne na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v
1. rade a žalovaným v 3. rade odovzdal Slovenský pozemkový fond do užívania pozemky v okrese
Michalovce v k.ú. Š. M. X. v celkovej výmere 174,6071 ha, z toho 35,2036 ha vo vlastníctve štátu a vo
zvyšku pozemky vo vlastníctve neznámych vlastníkov, a to tiež na dobu od 29.10.2011 do 31.10.2021.
Podľa žalobcu žalovaní v 2. a v 3. rade nespĺňali žiadnu z podmienok stanovených Nariadením vlády
č. 238/2010 Z.z. na prenájom poľnohospodárskej pôdy, pretože nezakúpili žiadne budovy a stavby

po úpadcovi, nevlastnia žiadne nehnuteľnosti v predmetných katastroch, v ktorých hospodáril úpadca,
nezrealizujú živočíšnu výrobu, nemajú nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy na predmetných parcelách a
oba tieto subjekty zavádzali žalovaného v 1. rade tvrdením, že na pôde už hospodárili.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom 19C/17/2012-484 z 31.7.2013 žalobu zamietol s tým, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Mal za to, že žalobca nemá právny
záujem na danej určovacej žalobe, keďže vyhovujúci výrok rozsudku by jeho postavenie nijakým

spôsobom nezlepšil ani by neodstránil jeho právnu neistotu, keďže uzatváranie nájomných zmlúv na
poľnohospodársku pôdu štátu a pôdu neznámych vlastníkov, či vlastníkov na neznámom mieste je v
právomoci Slovenského pozemkového fondu, keď len v právomoci žalovaného v 1.rade je uzatváraťnájomné zmluvy a ak by preto žalobe aj vyhovel, žalobca by bol podrobený postupu Pozemkového fondu
a nemá objektívnu istotu, že zmluva o nájme poľnohospodárskej pôdy by s ním bola uzavretá.

3. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu uznesením 11Co/552/2013-515 z 29.5.2014
zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Charakterizoval znaky určovacej
žaloby podľa § 80 písm.c/ OSP a poukázal na to, že v posudzovanej veci žalovaný v 1. rade
uzatváral nájomné zmluvy (s vopred neurčenými nájomcami) ohľadom pôdy patriacej štátu a neznámym
vlastníkom riadiac sa pravidlami vyplývajúcimi z právnej úpravy i ním definovanými a prijatými. O

uzavretie zmluvy sa mohli uchádzať rôzne subjekty, snažiac sa splniť podmienky rozhodujúce pre
žalovaného v 1. rade, ktoré nepochybne boli definované transparentne a jednoznačne. Žalovaný v 1.
rade pri výbere najvhodnejšieho nájomcu, spĺňajúceho požadované kritéria uprednostnil žalovaných v 2.
av3.rade,sktorýmiuzavrelžalobcomnapádanézmluvy.Podľanázoruodvolaciehosúduúčastník,ktorý
v rámci zákonom upraveného a vnútornými normami limitovaného „výberového“ konania žalovaného
v 1. rade, sledujúceho nájdenie čo najvhodnejšieho kandidáta (spĺňajúceho podmienky) neuspeje, je

vecne legitimovaným na podanie návrhu na určenie neplatnosti uzavretých zmlúv o nájme. Pokiaľ sa
žalobca zúčastnil predmetného procesu vyhľadávania vhodného nájomcu (čo v konaní sporné nebolo),
je tiež daný jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože prípadný záver o neplatnosti
predmetných nájomných zmlúv môže ovplyvniť jeho právne postavenie, vrátane eventuálnej možnosti
uzavretia nájomných zmlúv v ďalšom „výberovom“ konaní.

4. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 19C/17/2012-1349 z 24.10.2016 (t.j. teraz preskúmavaným
rozhodnutím) opätovne návrh zamietol a priznal žalovaným ako stranám plne úspešným trovy konania,
ktoré je povinný im nahradiť žalobca.

5. Zrekapituloval priebeh konania a vychádzal z toho, že žalobca sa pôvodnou žalobou z 20.2.2012
domáhal proti žalovaným určenia neplatnosti nájomných zmlúv č. 00077/2011-PNZP40483/11/00 a
č. 00067/2011-PNZP40473/11/00, pričom podaním zo dňa 30.10.2014 žalobu rozšíril aj o určenie
neplatnosti zmluvy č. 05944/2013-PNZ-P40548/13.00. Podrobne popísal zistenia vyplývajúce mu z
nájomných zmlúv uzavretých medzi žalovaným v 1.rade a žalovanými v 2. a 3.rade dňa 19.10.2011

a 8.1.2014 ako aj obsah príloh na ne sa vzťahujúcich. Podrobne ďalej reprodukoval obsah vyjadrení
sporových strán. ako aj výpovedi svedkov F.. H. O., F.. M. Q. M. G.. S. I.. Právne vec posúdil podľa § 37
ods.1, § 39, § 139 ods.2, § 663 a § 671 ods.1 Obč.zák. a dospel k záveru, že nárok žalobcu je potrebné
zamietnuť. Otázku naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení mal vyriešenú právnym
názorom odvolacieho súdu, a preto posudzoval platnosť nájomných zmlúv z hľadiska hmotného práva.

Bol toho názoru, že dotknuté nájomné zmluvy obsahujú všetky požadované náležitosti a sú v súlade s §
37 ods.1 Obč.zák., keď obsahujú identifikáciu prenajímateľa a nájomcu, identifikáciu predmetu nájmu,
výšku nájomného a dobu jeho trvania. Rovnako predmet nájmu v zmluvách bol dostatočne určitý, keď ich
prílohy špecifikovali predmet nájmu identifikovaním katastrálneho územia, č. parc. reg. „C“, ich výmer,
výmer vo vlastníctve štátu a výmer vo vlastníctve neznámych vlastníkov a celkovo prenajatú výmeru

parcely. Z jeho činnosti mu bolo známe, že niektoré parc. reg. „C“ nemajú evidovaný list vlastníctva, ale
sú evidované v katastri nehnuteľností a keďže údaje katastra majú podľa ust. § 70 Zákona o katastri
nehnuteľností hodnoverný a záväzný charakter, ak nie je preukázaný opak, bol toho názoru, že žalobca
ničím nepreukázal, aby parcely reg. „C“ uvedené v nájomných zmluvách neexistovali a neboli súčasťou
údajov katastra podľa § 7 zákona. Pokiaľ predmet zmluvy bol jasný a určitý pre účastníkov zmluvného

vzťahu a vychádzal z údajov katastra nehnuteľností, nemožno prisvedčiť žalobcovi, aby takýto predmet
zmluvy bol vyhodnotený ako neurčitý. Dospel tiež k záveru, že žalobca ničím nepreukázal porušenie
povinnosti pri nakladaní s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom nájmu zo strany žalovaných podľa
ust. § 139 ods.2 Obč.zák. Žalobca ani po opakovaných výzvach neuviedol ani nepreukázal konkrétne,
pri ktorých zmluvách a ktorých parcelách bolo porušené právo podľa § 139 ods.2 Obč.zák., hoci mu

na to bol poskytnutý dostatočný časový priestor. Povinnosť dôkazu pritom zaťažovala jeho. Nebolo
preukázané ani porušenie nariadenia č. 238/2010 Z.z., či ďalších relevantných právnych predpisov zo
strany žalovaného v 1.rade pri uzatváraní nájomných zmlúv a postup ich uzatvárania podrobne popísali i
svedkovia vypočutí v konaní. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o tom, aby žalovaní v 1. a 3.rade boli
dlžníkmi fondu, keď podľa žalovaného v 1.rade zvyšní žalovaní nikdy neboli jeho dlžníkmi. Posúdenie

tejto otázky je navyše v právomoci fondu a aj v čl. 4 bode 4 dotknutých zmlúv prenajímateľ prehlásil, že
k užívaniu pozemkov bez nájomného vzťahu nedošlo z dôvodov na strane nájomcov, ale z objektívnej
nemožnosti uzavrieť zmluvu na strane prenajímateľa. Keďže napadnuté nájomné zmluvy sú platné,
žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP.6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a určiť neplatnosť ním
špecifikovaných nájomných zmlúv, uplatniac pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm.f/ a

h/ CSP. Trval na tom, že nájomné zmluvy uzavreté medzi žalovanými trpia vadou neurčitosti, čo do
identifikácie ich predmetu. S poukazom aj na judikatúru všeobecných súdov mal za to, že predmet
zmluvy musel byť špecifikovaný katastrálnym územím, listom vlastníctva, parcelnými číslami, resp.
kultúrou a výmerou. V danom prípade predmetom nájmu mali byť aj parcely reg. „E“ KN, prípadne
podiely k nim a ani z príloh nájomných zmlúv nevyplýva, o ktoré parcely reg. „E“ vlastne má ísť a

že týmito je oprávnený nakladať žalovaný v 1.rade a táto zmluvná neurčitosť sa nedá odstrániť ani
výkladom. Nepostačovalo pre identifikáciu predmetu nájmu uvedenie čísla parcely reg. „C“ KN bez
uvedenia listu vlastníctva, nakoľko súčasťou takto vymedzených parciel je veľké množstvo parciel reg.
„E“ KN vedených na príslušných listoch vlastníctva a ak by bol akceptovaný názor súdu prvej inštancie
o dostatočnej identifikácii predmetu nájmu je sporné, ako by bolo rozhodnuté napr. pri nútenom výkone
rozhodnutia pri vyprataní alebo vydaní pozemkov z hľadiska určenia, ktoré konkrétne parcely registra

EKN tvoria konkrétnu parcelu registra CKN a nie je možné podľa neho zaobísť sa bez geometrického
plánu. Výsledkom je, že žalovaný v 1.rade uzavrel nájomné zmluvy s predmetom nájmu, ktorého
identifikácia je v smere jeho nezameniteľnosti nie jednoznačná a minimálne sporná, čo predstavuje
popri dôvode neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Obč.zákonníka ďalší dôvod neplatnosti zmlúv
s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Obč.zákonníka. Citoval ďalej § 139 ods. 2 Obč.zákonníka a bol toho

názoru, že žalovaný v 1.rade pri uzatváraní zmlúv nesprávne a zjavne nezákonne v rozpore s týmto
ustanovením disponoval výmerou prevyšujúcou súčet výmer vo vlastníctve Slovenskej republiky, resp.
neznámych vlastníkov a nerešpektoval princíp, podľa ktorého žiadny spoluvlastník nesmie byť vylúčený
z rozhodovania bez ohľadu na to, či ide o bežnú vec alebo nie. Naďalej bol i toho názoru, že pri
uzatváraní zmlúv nájomcovia nespĺňali kritériá stanovené nariadením vlády SR č. 238/2010 Z.z., keďže

boli dlžníkmi fondu. Vo všetkých troch napadnutých nájomných zmluvách je totiž uvedené, že nájomca
sa na úkor prenajímateľa bezdôvodne obohatil, preto už len z tohto deklarovaného tvrdenia je zrejmé, že
žalovaní boli dlžníkmi pozemkového fondu a tak bolo porušené ust. § 2 ods. 10 písm. b/ nariadenia vlády
č. 238/2010 Z.z.. Pre naplnenie predpokladov podľa § 37 ods. 1 a § 39 Obč.zákonníka mal za to, že
súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a tieto následne aj nesprávne právne posúdil.

7. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

10. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 / písm. f/ a h/
CSP(účinného od 1.7.2016).

11. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas
konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistenéspôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval

na daný prípad.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je
možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov.

14. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP nebol naplnený , keďže súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods
1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom
prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol
zistenýžiadenlogickýrozpor.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuzhľadiskaskutkových

záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo
že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli
najavo.

15. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy

avyvodilznichsprávneprávnezáveryoprávachapovinnostiachúčastníkovkonania,t.j.nebolnaplnený
ani odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP. Preskúmavaný rozsudok obsahuje všetky
podstatné dôvody, ktoré viedli prvoinštančný súd k zamietnutiu žaloby a tieto sú dostatočne zrozumiteľne
podané. Odôvodnenie tak možno pokladať za úplné v zmysle, že sa vyporiadalo so všetkými otázkami
riešenými v konaní a rozsudok tak nemožno vyhodnotiť ako nepreskúmateľný.

16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

17. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

18. Žalobca v odvolaní okrem iného argumentoval neplatnosťou ním spochybňovaných zmlúv pre
ich neurčitosť. Žiada sa dodať, že túto námietku pôvodne v žalobe neuplatnil a na neurčitosť a
nezrozumiteľnosť zmlúv, pokiaľ išlo o vymedzenie ich predmetu upozornil až v podaní z 10.3.2015 (č.l.
941 spisu). Odhliadnuc od toho, že zmluvné strany (žalovaní) evidentne nemali problém s identifikáciou
predmetu sporných zmlúv, jeho identifikácia zrejme nerobí ťažkosti ani žalobcovi, ktorý o obrábanie

dotknutých parciel sám má záujem.

19. Obsahom právneho vzťahu vzniknutého na podklade spochybňovaných nájomných zmlúv bola
dohoda žalovaných realizovaná v písomnej podobe o prenájme pozemkov (vo vlastníctve Slovenskej
republiky, v správe prenajímateľa - žalovaného v 1.rade a pozemky neznámych vlastníkov tiež

spravované týmto žalovaným) na poľnohospodárske využitie žalovanými v 2. a 3.rade. Je nesporným
a žalovanými nespochybňované, že nimi uzavreté dohody boli vyjadrením ich vôle. Vychádzajúc z
ust. § 1 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podnikualesnýchpozemkovnájomnázmluvaonájmepozemkunapoľnohospodárskeúčelysaspravuje
ustanoveniami § 663 až 684 Obč. zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Obč.zákonník osobitne

nevyžaduje, čo má nájomná zmluva obsahovať, nevyžaduje sa ani jej písomná forma, je ale potrebné,
aby nájomná zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti platného právneho úkonu uvedené v
ust. § 37 a nasl. Obč.zákonníka. Zmluvy v tomto prípade vyjadrovali predovšetkým vôľu žalovaných
v 2. a 3.rade, ktorí si chceli prenajať poľnohospodárske pozemky spravované žalovaným v 1.rade avedeli tak, ku ktorým konkrétnym pozemkom im vzniká právo dočasného užívania. Predmet nájmu
(nájomného vzťahu) musí byť primerane individualizovaný a konkretizovaný. Pri nájme pozemkov
sa vždy vychádza z údajov katastra nehnuteľností. V súdenej veci predmet nájmu v zmluvách bol

charakterizovaný ako poľnohospodárske pozemky na poľnohospodárske účely, zapísané v katastri
nehnuteľností pod príslušným číslom, v konkretizovanom katastrálnom území, o príslušnej výmere podľa
príloh k nájomným zmluvám. Predmet nájmu bol teda individualizovaný a konkretizovaný katastrálnym
územím, číslom parcely a príslušné pozemky boli charakterizované i výmerou a druhom pozemku.
Vo všeobecnosti na závadu nie je, ak predmetom zmluvy o nájme poľnohospodárskych pozemkov pri

prevádzkovaní podniku sú parcely označené údajmi o parcelách registra „E“. Nájomná zmluva totiž
neslúži ako podklad na vklad, prípadne záznam práv k nehnuteľnostiam a tak nie je vždy nevyhnutné,
aby geometrický plán slúžil ako podklad tohto právneho úkonu.

20. Aj podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavané nájomné zmluvy sú dostatočne určité a
predstavujú platný právny úkon a je zrejmé, čo bolo ich predmetom. Zo zmlúv je možné zistiť, o

prenájom akých nehnuteľností išlo, keď ich súčasťou boli prílohy, tieto nehnuteľnosti špecifikujúce (podľa
katastrálneho územia, parcelných čísiel, druhu pozemkov a výmer) a tieto prílohy tvorili súčasť zmlúv.

21. K tvrdenej neplatnosti nájomných zmlúv z dôvodu porušenia ust. § 139 ods. 2 Obč.zákonníka
je nutné uviesť, že vôľou zákonodarcu v predmetnej právnej norme bolo upraviť práva a

povinnosti spoluvlastníkom pri nakladaní so spoločnou vecou predstavujúcou predmet ich podielového
spoluvlastníctva.

22. Podľa § 139 ods. 1 Obč.zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a
povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

23. Podľa § 139 ods. 2 Obč.zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda
nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

24. Podľa § 139 ods. 3 Obč.zákonníka ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní
spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

25. Právne pomery všetkých spoluvlastníkov k tretím osobám týkajúce sa celej veci upravuje ust. § 139
ods. 1 Obč.zák. tak, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci

spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (solidárne). Toto zákonné ustanovenie je právnou skutočnosťou,
ktorá zakladá uvedený solidárny záväzok. Nie je rozhodujúce, či tento právny úkon vybavoval niektorý
zo spoluvlastníkov z vlastnej vôle alebo so súhlasom ostatných, alebo či konali v nejakej záležitosti
všetci spoluvlastníci spoločne. Je však potrebné, aby tento právny úkon bol platný nielen v zmysle
všeobecných ustanovení Obč.zákonníka (§ 34 a nasl.), ale aj podľa § 139 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka.

Vo vzájomnom vzťahu medzi spoluvlastníkmi je všeobecne rozhodujúci pomer ich podielov. O spôsobe
hospodárenia so spoločnou vecou rozhoduje predovšetkým dohoda a keď sa nedosiahne, potom
väčšina spoluvlastníckych hlasov, ktorá sa počíta podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp) a
nie podľa počtu spoluvlastníkov. Pri domnienke platnosti úkonu vzťahujúceho sa k spoločnej veci sa
vychádzazovšeobecnéhoaleboväčšinovéhokonsenzu(dohody)dotknutýchspoluvlastníkovaabybola

splnená podmienka upravená v § 139 ods. 2 Obč.zákonníka musí prebehnúť mechanizmus súhlasu
väčšiny. Pokiaľ nie je daný súhlas väčšiny spoluvlastníkov získaný postupom podľa § 139 ods. 2
Obč.zákonníka, nemožno hovoriť o platnom právnom úkone.

26. V prejednávanej veci možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca, ktorého

zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno musel tvrdiť a preukazovať, ohľadom ktorého
konkrétnehopozemku(parcely),ktorýbolpredmetomskúmanýchnájomnýchzmlúvbolporušenýpostup
podľa § 139 ods. 2 Obč.zákonníka. V opačnom prípade nastupuje domnienka platnosti právnych úkonov
vychádzajúc z toho, že žalovaný v 1.rade bol oprávnený disponovať so svojimi poľnohospodárskymi
pozemkami.

27. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, podľa ktorého žalovaní v 2. a 3. rade boli dlžníkmi
Slovenského pozemkového fondu - žalovaného v 1.rade, a preto s nimi nemohli uzavreté nájomné
zmluvy. Záver o tom, že žalovaní 2/ a 3/ boli dlžníkmi fondu vyvodzuje pritom žalobca len z textovpredmetných nájomných zmlúv, podľa ktorých nájomcovia (žalovaní 2/ a 3/) v určitom období užívali
pozemky bez nájomného vzťahu a mali sa tak na úkor prenajímateľa bezdôvodne obohatiť. Odvolací
súd má za to, že vyššie uvedeným výkladom nemožno žalovanému v 1.rade autoritatívne určovať a až

vnucovať, koho má pokladať za svojho dlžníka, pokiaľ sám takto situáciu, vychádzajúc z jemu známych
podkladov, nevyhodnocuje. Navyše podľa textu nájomných zmlúv (článok 4) nájomcovia (žalovaní 2/
a 3/) pozemky užívali so súhlasom prenajímateľa - žalovaného v 1.rade a tento výslovne v zmluvách
deklaroval, že k užívaniu pozemkov bez nájomného vzťahu nedošlo z dôvodov na strane nájomcu, ale
z objektívnej nemožnosti uzavrieť zmluvu na strane prenajímateľa.

28. Keďže žalobca nepreukázal žiaden z dôvodov neplatnosti posudzovaných nájomných zmlúv,
správne súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol.

29. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a

žalovaným preukázateľne trovy nevznikli.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).