Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/530/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207213650
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4207213650.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu:
L.. N. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., A. XXX/XX, zast. advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, so
sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 13.
júna 2016 č. k. 7C/234/2007-139 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu prednesené na pojednávaní
dňa 16. 09. 2015 z č. l. 83 súdneho spisu, ktoré dňa 05. 10. 2015 na č. l. 106 - 126 súdneho spisu

doplnil a v ktorých sa domáhal prerušenia súdneho konania vedeného na OS Komárno pod sp. značkou
7C/234/2007 a postúpenia na vyjadrenie Ústavnému súdu SR k súladu ustanovení § 9 ods. 2 a § 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej
republiky a s medzinárodnými dohodami a zmluvami. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami §
109 ods. 1, 2 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a uviedol, že počas

konania žalobca doručil niekoľko podaní, ktorými sa domáhal prerušenia konania podľa § 109 ods. 2
OSP a podania návrhu na Ústavný súd SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vo veci nesúladu ustanovení § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012
Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. Žalobca
vo svojom podaní, ktoré doručil súdu dňa 11. 09. 2015 žiadal, aby súd konanie prerušil v zmysle

§ 109 ods. 2 OSP a spis postúpil Ústavnému súdu SR na vyjadrenie s otázkami: posúdenie zhody
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely vnesenej zákonom č. 412/2012 Z. z. s
účinnosťou od 01. 01. 2013 s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a citovanými medzinárodnými dohodami
azmluvamiaposúdeniazhodyustanovenia§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.vznenínovelyvnesenej
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2013 s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a citovanými
medzinárodnými dohodami a zmluvami. Žalovaný sa k návrhu na prerušenie konania ani na výzvu

súdu nevyjadril. Súd prvej inštancie tvrdil, že nakoľko žalobca v týchto svojich podaniach len citoval
znenia, či už Listiny základných práv a slobôd, tak aj Chartu práv EÚ, resp. Ústavu SR, ale bez bližšej
špecifikácie, a ak žalobca mal za to, že v prejednávanom prípade je potrebné konanie prerušiť, mal
nielen všeobecne skutkovo odkázať na preukázanie dôvodnosti svojich tvrdení na všeobecný predpis a
to, či už Listinu základných práv a slobôd, Ústavu SR, Chartu práv EÚ a konkretizovať, ktoré ustanovenia
ktorých medzinárodných dohôd a zmlúv boli v jeho prípade porušené postupom súdu, nakoľko ku

skutočnostiam, z ktorých podľa žalobcu malo dôjsť k porušeniu jeho práv, sa prijali konkrétne znenia
zákonov a bolo nevyhnutné zo strany žalobcu na tieto konkrétne skutkové okolnosti bezprostrednepoukázať, konkretizovať, nielen vo všeobecnej rovine poukázať na to, že osobne má za to, že je tu
rozpor medzi Ústavou SR a rozhodnutiami NS SR, ako aj ostatných súdov, preto súd prvej inštancie
takýto návrh považoval za neurčitý a nejasný. Súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania, resp.

postúpenienavyjadrenieÚstavnémusúduSRzamietolspoukazomnaúčastníkmikonaniavprocesnom
postavenížalobcuoznačenýdôvodvovzťahuknesúladuÚstavySRsListinouzákladnýchprávaslobôd,
nakoľko táto listina bola pojatá do textu Ústavy SR, a preto nemožno hovoriť o ich nesúlade. Podľa
názoru súdu prvej inštancie nie je možné hovoriť o nesúlade právnej úpravy SR s právnou úpravou EÚ
vo vzťahu k tzv. základnému predpisu (t. j. už pred prijatím jednotlivých noviel k zákonu č. 514/2003

Z. z.) a to zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci po
13. decembri 2002, t. j. odo dňa oficiálneho ukončenia prístupových rokovaní SR s EÚ (na kodanskom
summite Európskej únie) a zákon č. 514/2003 Z. z. bol prijatý dňa 28. 10. 2003 a v dôvodovej správe
pre NR SR, kedy sa osobitne skúmal súlad navrhovanej právnej úpravy s právom EÚ. Ďalej súd prvej
inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že vláda Slovenskej republiky ako predkladateľ
žalobcom namietanej novely zákona č. 514/2003 Z. z., predložila do NR SR dôvodovú správu zo dňa

22. augusta 2012, vrátane všetkých častí navrhovanej novely zákona NR SR prijala novelu zákona
pod č. 412/2012 Z. z. po predložení citovanej dôvodovej správy, ktorá v časti A. Všeobecná časť,
obsahuje: "DOLOŽKU ZLUČITEĽNOSTI návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev
a právom Európskej únie". Podľa citovaného materiálu bodu 3. problematika návrhu právneho predpisu:
a) nie je upravená v práve Európskej únie, b) nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej

únie. Vzhľadom na to, že problematika návrhu zákona nie je upravená v práve Európskej únie a nie je
obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4., 5.
a to k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej
únie. Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta OSP upravuje
procesnú situáciu, kedy všeobecný súd využije svoje právo v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy

Slovenskej republiky a požiada Ústavný súd o výklad všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý
aplikuje a o ktorého ústavnej konformnosti nadobudol všeobecný súd pochybnosti. S poukazom na
uvedené skutočnosti však v danom prípade nemožno mať žiadnych pochybností o súlade namietaného
zákonného ustanovenia so žalobcom poukazovaným článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, či
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto tu ani nie je dôvod na

prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Nakoľko právna úprava obsiahnutá v novele
zákona č. 412/2012 nie je upravená v práve Európskej únie a nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho
dvora Európskej únie, ako je zrejmé z dôvodovej správy písomného podania vlády SR, ako aj z prijatia
Národnou radou SR, preto súd prvej inštancie považoval návrh na prerušenie konania za účelový, a
preto tento návrh na prerušenie konania a na predloženie návrhu na Ústavný súd SR zamietol, ako je

to zrejmé aj z postupu účastníkov konania v tomto konaní a aj v iných konaniach. Len pre úplnosť vo
vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom prerušenia konania, súd prvej inštancie týmto poukázal
na to, že v zmysle ustanovenia § 110 OSP platí, že ak to účastníci zhodne navrhnú alebo ak
sa neustanovia bez predchádzajúceho ospravedlnenia na pojednávanie, súd konanie preruší, ak sa to
neprieči účelu konania. Ak ide o konanie o rozvod, preruší súd v týchto prípadoch konanie vždy. Súd

prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že návrh žalobcu nie je dôvodný aj v zmysle ustanovenia § 110
OSP, nakoľko žalovaný sa k návrhu žalobcu na prerušenie konania nepripojil, čím v zmysle § 110 OSP
neboli splnené zákonom predpokladané podmienky na prerušenie konania, a to v časti, ak to účastníci
konania zhodne navrhnú. V zmysle návrhu žalobcu s odkazom na § 109 ods. 2 OSP, podľa
názoru súdu prvej inštancie, platí, že súd môže konanie prerušiť, avšak z vyššie uvedených skutočností

mal za to, že nie je potrebné konanie prerušiť, ako je zrejmé z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia.
Záverom dodal, že ako je rovnako zrejmé zo skutočností uvedených v tomto rozhodnutí, nie je potrebné
predložiť spisový materiál na vyjadrenie o preskúmaní súladu s právom ES.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním zrušenia

napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že vo vzťahu k prerušeniu konania je odôvodnenie

rozhodnutia síce rozsiahle rozsahom, argumentácia súdu však smeruje k iným skutočnostiam než tým,
ktoré boli dôvodom žiadosti žalobcu na prerušenie konania a na ktoré poukazoval ako na nesúlad
s potenciálom zásahu do svojich práv. Žalobca poukázal na znenie samotných podaní, v ktorých
namieta, že sa mu aplikáciou novelizovaného zákona ukladá plnenie povinností so spätnou účinnosťou,ktoré nemohol v čase vzniku žalovaného nároku, resp. ani v čase podania žaloby, predpokladať,
nieto ešte ich splniť so spätnou účinnosťou. Posudzovanie jeho nároku podľa novelizovaného znenia
zákona č. 514/2003 Z. z. mu znemožňuje reálne uplatnenie jeho práv v dôsledku ustanovenia, ktoré

je ako retroaktívne v rozpore s princípom právneho štátu. Tvrdil, že pri rozhodovaní o jeho návrhu
súd neposkytol v rozhodnutí adresnú odpoveď na jeho špecifické argumenty, ako je jeho povinnosťou,
ktoré žalobca vo svojom podaní uvádzal. Mal za to, že vyvodzovať účelovosť návrhu žalobcu z
toho, že zákon č. 412/2012 „nie je upravený v práve Európskej únie“, ako aj zamietnutie návrhu zo
„zrejmosti postupu účastníkov konania“ v bližšie nešpecifikovaných konaniach hraničí s odopretím

spravodlivosti v dôsledku nepreskúmania obsahu, zmyslu a významu podania. Žalobca poukazoval na
konkrétne skutkové okolnosti, ktoré namietal ako neprijateľný zásah do svojich základných a ústavných
práv. Ani na jeden z týchto konkrétnych namietaných argumentov však v odôvodnení rozhodnutia
odpoveď nedostal, hoci nejde o argumenty „vo všeobecnej rovine“, ako tvrdí súd prvej inštancie, ale o
argumenty navýsosť konkrétne, pomenované a aplikované na prejednávanú vec. Žalobca nenapádal
vzájomný nesúlad Ústavy SR a Listiny základných práv, ako súd argumentoval v rozhodnutí. Tvrdil, že

argumentáciu súdu, že „dôvodová správa obsahuje doložku zlučiteľnosti návrhu s právom EÚ“ nemá a
nesmie mať v rozhodovanej veci zásadný význam. Ide o formálnu podmienku v zmysle legislatívnych
pravidiel, bez ktorej nie je možné návrh zákona prejednať v zákonodarnom zbore a zákon prijať. Mal
za to, že odôvodnenie neobsahuje jediný konkrétny argument vo vzťahu ku konkrétnym zákonným
ustanoveniam, na ktoré žalobca poukazoval, a ani čo i len naznačenie odpovede na námietky žalobcu

vo vzťahu k rozpornosti zákonnej úpravy so základnými právami, a to ani vo vzťahu k namietanej
retroaktivite právnej normy, Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva ani názor súdu, o ktoré opiera výrok
svojho rozhodnutia, čím sa rozhodnutie dostáva aj do kolízie s právom účastníka konania na jasné,
zrozumiteľné, presvedčivé a úplné odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého by pochopil, aké úvahy súd
viedli k tomu, aby jeho návrh zamietol a ako sa vysporiadal s prednesenými argumentmi, ktoré sú pre

rozhodnutie v danej veci podstatné. Rozhodnutie súdu považoval žalobca za neodôvodnené v súlade
so štandardami danými zákonnou úpravou a nepreskúmateľné.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlenCSP),viazanýodvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP)prejednal

odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03. 12. 2007

domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 47.326,16 eura (1.425.748 Sk), ako aj úrokov z omeškania
a trov konania, opierajúc svoj nárok o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, majúc za to, že nesprávnym úradným postupom,
ako aj nezákonným rozhodnutím súdu mu bola spôsobená škoda v občianskom súdnom konaní sp.
zn. Nc 1005/96 vedenej na Okresnom súde Komárno. Na pojednávaní konanom dňa 16. 09. 2015

žalobca navrhol konanie prerušiť. Svoj návrh na prerušenie konania doplnil podaním zo dňa 27. 09.
2015. Žalobca predmetným podaním žiadal v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 veta druhá OSP
prerušiť konanie a podať návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, vo veci nesúladu ustanovení § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení

zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými
zmluvami. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Počnúc dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý

zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu CSP.8. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

9. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

10. Podľa § 165 ods. 1, 2 CSP len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd
v konaní i bez návrhu. Ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony; plynúce procesné
lehoty sa prerušujú. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

11. Nová právna úprava rovnako ako doterajšia úprava rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym

prerušením konania. Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 CSP a osobitný
prípad obligatórneho prerušenia konania v ustanoveniach § 163 a § 445 CSP. Fakultatívne prerušenie
konania je upravené v ustanovení § 164 CSP.

12. Prerušenie konania v súvislosti s predložením návrhu na ústavný súd je ustanovené v § 162 ods.

1 CSP, účinného od 01. 07. 2016 (predtým ustanovenie § 109 ods. 1 OSP). Ide teda o zákonom určenú
povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov.
Táto povinnosť nie je obmedzená. Súd musí vždy prerušiť konanie, ak sa splnia podmienky uvedené v
ustanovení § 162 ods. 1 písm. b) CSP.

13. V prípade pochybnosti o súlade všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR má
všeobecný súd právo podať návrh na konanie pred Ústavným súdom SR, ak sám od seba sa domnieva,
že taký prameň práva odporuje Ústave SR alebo mu vznikne povinnosť konanie prerušiť a predložiť
návrh ústavnému súdu, ak účastník konania právne relevantným spôsobom odôvodní požiadavku, aby
všeobecný súd konanie prerušil a podal návrh na konanie pred ústavným súdom o neplatnosti zákona

alebo všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR.

14. Podľa § 164 CSP súd môže sporové konanie prerušiť podľa úvahy, pokiaľ neurobí iné vhodné
opatrenia, a to v prípade, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. Toto ustanovenie

upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie
nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť,
no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené
len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných
vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú

prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

15. Ustanovenie § 162 a § 164 OSP sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že
prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní
procesného postupu podľa ustanovenia § 164 CSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je
zakotvenávtomtočlánkuÚstavySlovenskejrepublikyaktoráukladápovinnosťprijaťpríslušnéopatrenia
umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS. 21/2000, z 20. septembra

2000).

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na
spravodlivý proces.17. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

19. Podľa § 236 CSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal,
označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie,
poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

20. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany v konaní na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma

možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

21. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých

alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

22. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je
vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený
a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký
považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti

dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce,
že výrok by bol pri správnom odôvodnení správny. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na
spravodlivý proces a táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania.

23. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky

kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

24. Po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru,

že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože obsahuje nesprávny výrok a odôvodnenie
rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 220 ods. 2 CSP. V prvom rade odvolací súd
poukazujenato,žesúdprvejinštancienesprávnevovýrokunapadnutéhouzneseniauviedol,žezamieta
viacero návrhov žalobcu na prerušenie konania. Odvolací súd má však za to, že žalobca na pojednávaní
konanom dňa 16. 09. 2015 navrhol konanie prerušiť a tento svoj návrh na prerušenie konania doplnil

podaním zo dňa 27. 09. 2015. Žalobca tak podal jeden návrh na prerušenie konania, ktorý následne
doplnil jedným podaním. Žiadal v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 veta druhá OSP prerušiť konanie
a podať návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, vo veci nesúladu ustanovení § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení zákona č. 412/2012
Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. Výrok,
ktorým súd prvej inštancie zamietol návrhy na prerušenie konania, pôsobí zmätočne, nakoľko súd prvej

inštanciesícehovoríoviacerýchnávrhoch,novkonečnomdôsledku,ivodôvodnenísvojhorozhodnutia,
poukazuje na návrh zo dňa 16. 09. 2015, ktorý bol doplnený ďalším jedným podaním. Ďalej odvolací
súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je, čo do rozsahu obsiahle, súd prvej inštancie
sa v ňom však nezaoberá dôvodmi na prerušenie konania, o ktoré svoj návrh žalobca opieral a na
ktoré vo svojom návrhu na prerušenie konania poukazoval. Súd prvej inštancie neuviedol argumenty,

ktoré boli dôležité pre prijatie záveru o zamietnutí návrhu na prerušenie konania ako i argumenty k
tomu, že takýto postup súdu vyplýva z jeho presvedčenia o absencii potreby prerušiť konanie podľa
ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP. I keď je nesporné, že len ústavnému súdu prináleží vysloviť
právny záver o tom, z akého dôvodu je ten, či onen zákon v rozpore s ústavou, ústavným zákonom či
medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP nepochybne
je oprávnený túto otázku posudzovať, avšak iba za účelom, či netreba konanie prerušiť a požiadať

ústavný súd o zaujatie stanoviska. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia taktiež nevyplýva, ako sa
súd prvej inštancie vysporiadal s tým, či žalobcom namietané ustanovenia § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z. nebudú tvoriť právny základ pre rozhodnutie v danej veci, čo je hmotnoprávna
podmienka na začatie konania pred ústavným súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu, konštatovanie
súdu prvej inštancie, že návrh žalobcu na prerušenie konania nie je dôvodný, bez toho, že by sa

súd presvedčivým spôsobom vysporiadal s obsiahlymi argumentmi a dôvodmi žalobcu v podanom
návrhu na prerušenie konania, nemožno považovať za dostatočné pre ustálenie záveru o tom, že
takéto rozhodnutie je potrebné považovať za riadne odôvodnené. V rozhodnutí súdu prvej inštancie
tak absentuje odôvodnenie toho, z akých okolností vyvodil súd svoj právny záver o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania, ako i záver o tom, že nemal pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny

predpis (zákon č. 514/2003 Z. z.), ktorý sa týka veci, nie je v rozpore s ústavou, resp. s Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odôvodnenie rozhodnutia ako výklad myšlienkového
postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozhodnutia, má totiž spĺňať požiadavku, aby bol
objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo z neho možné preskúmať správnosť postupu
súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky podstatné argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi

konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ak
rozhodnutie takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, čím došlo
k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdom konaní. Postupom
súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pre nedostatok dôvodov nemohol
odvolací súd posúdiť správnosť záverov súdu prvej inštancie a musel napadnuté rozhodnutie podľa

§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v novom rozhodnutí bude
opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v zmysle požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, vrátane vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu,
zohľadňujúc všetky právne významné atribúty z hľadiska rozhodovania o návrhu na prerušenie konania

v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) OSP.

25. Súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci (§
396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).