Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/151/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016201041
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6016201041.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov

senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: GEOSTAV DETVA, s.r.o.,
so sídlom Piešť I. 274, 962 12 Detva, IČO: 36 647 250, zast. Advokátskou kanceláriou Krnáč s.r.o.,
so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293 proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016 a č. 103861249/2016 zo dňa
08.09.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016 a

rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 103315364/2016 zo dňa 09.06.2016, rozhodnutie
žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 103861249/2016 zo dňa 08.09.2016 a rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 103315468/2016 zo dňa 09.06.2016 z r u š u j e a veci vracia žalovanému
na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, o výške ktorých rozhodne správny súd po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Administratívne konanie: Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu
v dňoch 14.11.2013 až 17.06.2014 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa
zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.“) za zdaňovacie
obdobie november 2010 a opakovanú daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2010. V rámci
daňových kontrol správca dane zistil, že žalobca si v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach uplatnil
právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od daňového subjektu (dodávateľa) LIBENZ s.r.o.
Rožňava za nákup motorovej nafty nasledovne: za mesiac november 2010 z faktúry č. 03/11/10/02 z

03.11.2010 vo výške 1322,40 €, z faktúry č. 16/11/10/02 z 16.11.2010 vo výške 819,89 €, z faktúry č.
22/11/10/01 z 22.11.2010 vo výške 826,50 €, z faktúry č. 30/11/10/01 z 30.11.2010 vo výške 743,85
€, spolu za november 2010 vo výške 3.712,64 € a za mesiac december 2010 z faktúry č. 09/12/10/01
z 09.12.2010 vo výške 495,90 € a faktúry č. 27/12/10/01 z 27.12.2010 vo výške 769,50 €, spolu
za mesiac december 2010 vo výške 1265,40 €. Správca dane preveroval dodanie motorovej nafty
dodávateľom LIBENZ s.r.o. pre žalobcu, pričom zistil, že konateľom spoločnosti dodávateľa bol do dňa
18.11.2010 R. F., Q. a od 18.11.2010 Z. R., E.. Na základe dožiadania z 21.11.2013 adresovanému

Daňovému úradu Prešov správca dane zistil, že bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese sídla
dodávateľa LIBENZ s.r.o., Jovická cesta č. 1744 v Rožňave, pričom bolo zistené, že na predmetnej
adrese sa nachádza areál, v ktorom sídli spoločnosť LIG-OIL s.r.o. a spoločnosť AUTOSPOL Rožňava
s.r.o. Zamestnancom Daňového úradu Rožňava nebolo umožnené vstúpiť do predmetného areálu,pričom D. F. a R. F. uviedli, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. už nemá na uvedenej adrese sídlo a bola
pred tromi rokmi predaná. Správca dane z tohto zistenia vyvodil, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. sa na
adrese sídla zapísaného v obchodnom registri nenachádza a adresa sídla spoločnosti LIBENZ s.r.o. je

len fiktívna. Ďalej bolo z dožiadania zistené, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. podávala daňové priznania
DPH do septembra 2012 osobne neznámou osobou a nepreberá písomnosti od správcu dane. Zo
zápisnice o začatí daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie november a december 2010 a január
až december 2011 u daňového subjektu LIBENZ s.r.o. Rožňava z 18.11.2013 vyplýva, že terajší konateľ
Z. R. nemal žiadne informácie o činnosti a sídle spoločnosti, bývalého konateľa R. F. videl len jeden

krát pri podpise dokladov u notára a neprevzal od neho žiadne doklady. Ďalej zo zápisnice o ústnom
pojednávaní z 18.11.2013, predmetom ktorého bolo preverenie ekonomickej činnosti a obchodných
transakcií spoločnosti LIBENZ s.r.o. za zdaňovacie obdobie november až december 2010 a január až
december 2011 Z. R. opísal okolnosti, za ktorých sa stal konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. Uviedol,
že v krčme ho oslovili dvaja neznámi páni, aby za 100 € prevzal spoločnosť LIBENZ s.r.o., bol odvezený
do Rožňavy, kde čakal na neho p. F. a na notárskom úrade podpísal nejaké papiere o prevode firmy.

Na riadení spoločnosti sa nový konateľ nepodieľal, neprevzal žiadne doklady, nemá žiadne informácie
o podnikaní spoločnosti, nevedie účtovníctvo, nikdy nebol v sídle firmy. Nebol si istý, či podpisoval
nejaké plnomocenstvo na zastupovanie spoločnosti. Uviedol, že nevystavoval za spoločnosť žiadne
faktúry, nepodával daňové priznanie, spoločnosť GEOSTAV s.r.o. nepoznal, nevystavil pri nich faktúry,
ani dodacie listy, nepoznal spoločnosť AUTOSPOL Košice s.r.o. a o preprave nafty nemal vedomosť.

Uvedené skutočnosti Z. R. potvrdil aj na ústnom pojednávaní dňa 07.04.2014, na ktorom bol prítomný aj
zástupca žalobcu. Z dožiadania z 19.03.2014 správca dane zistil, že bankový účet uvedený na faktúrach
vystavených spoločnosťou LIBENZ s.r.o. pre GEOSTAV s.r.o. nepatrí spoločnosti LIBENZ s.r.o., ale
spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ku ktorému účtu mal podpisové právo R. F. a R. F.. Správca dane oboznámil
žalobcu so zisteniami z daňovej kontroly na ústnom pojednávaní 11.04.2014, žalobca sa k nim písomne

vyjadril a predložil fotokópiu splnomocnenia z 18.11.2010, ktorým konateľ M. R. splnomocnil R. F. na
zastupovanie spoločnosti LIBENZ s.r.o. Z úradného záznamu vyhotoveného dňa 24.04.2014 vyplýva,
že správca dane z databázy Notárskej komory SR zistil, že podpis Z. R. bol osvedčený 18.11.2010
notárom JUDr. Farkašovským v Rožňave. Správca dane na návrh žalobcu predvolal na výsluch R. F.,
ktorý sa však na výsluch nedostavil. Správca dane následne oboznámil žalobcu s výsledkami daňovej

kontroly za zdaňovacie obdobie november 2010 a opakovanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
december 2010, o čom svedčia zápisnice z ústneho pojednávania č. 9614401/5/2020787/2014/Sed z
20.05.2014 (daňová kontrola za zdaňovacie obdobie november 2010) a č. 9614401/5/1465053/Sed zo
dňa 11.04.2014 (opakovaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie december 2010), ku ktorým sa
žalobca písomne vyjadril, pričom správca dane jeho pripomienky prejednal na ústnych pojednávaniach

dňa 10.06.2014. Správca dane o výsledku daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie november 2010
vyhotovil Protokol č. 9614401/5/2696733/2014/Sed z 11.06.2014 (ďalej aj „Protokol daňová kontrola
november 2010“) a za zdaňovacie obdobie december 2010 Protokol č. 9614401/5/2696993/2014/Sed
z 11.06.2014 (ďalej aj „Protokol daňová kontrola december 2010“), ktoré boli žalobcovi doručené dňa
17.06.2014 spolu s výzvami na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokoloch zo dňa 12.06.2014.

Žalobca sa k predmetným protokolom písomne vyjadril podaniami zo dňa 07.07.2014, nesúhlasil so
závermi správcu dane vyplývajúcimi z predmetných daňových kontrol a žiadal doplniť dokazovanie.

2. Správca dane následne vo vyrubovacom konaní vypočul bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.
R. F.. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 15.10.2014 vyplýva, že R. F. mal vedomosť o vykonávaní

ekonomickej činnosti, uzatváraní zmlúv a skladových priestoroch spoločnosti LIBENZ s.r.o. Rožňava.
Vo výpovedi uviedol, že spoločnosť obchodovala s minerálnymi olejmi, odberateľov a dodávateľov
si nepamätal, za spoločnosť konal sám. Ďalej uviedol, že všetky účtovné a daňové doklady boli pri
prevode spoločnosti odovzdané novému konateľovi Z. R. u notára a pri prevode obchodného podielu
mu bola zároveň udelená plná moc na zastupovanie spoločnosti, ktorej originál bol zadržaný colníkmi

v Košiciach. K obchodovaniu so spoločnosťou GEOSTAV s.r.o. Detva uviedol, že s touto spoločnosťou
spolupracoval, dodával jej motorovú naftu, zmluvy boli uzavreté, faktúry a dodacie listy má odberateľ,
zmluvy uzatváral najskôr ako konateľ a neskôr na základe plnej moci. Prepravu nafty zabezpečovala
spoločnosť LIBENZ s.r.o. prostredníctvom spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o., kde T. F. robil
vedúceho dopravy a evidenčné čísla vozidiel by mali byť uvedené na dodacích listoch. Mená vodičov

nevedel. Nafta mala byť dodaná na prevádzku vo Vígľaši, kde bola odčerpaná do nadzemnej nádrže.
Nevedel uviesť, od koho spoločnosť LIBENZ s.r.o. nakupovala naftu, doklady mal odovzdať novému
konateľovi. Úhrady od žalobcu boli podľa T. F. vykonávané na účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o., nakoľko
spoločnosť LIBENZ s.r.o. mala účet vo VÚB a.s. zablokovaný. Následne spoločnosť LIG-OIL s.r.o.odovzdala finančné prostriedky v hotovosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktorú zastupoval T. F. na základe
splnomocnenia. Potvrdil, že podpisoval doklady týkajúce sa obchodných vzťahov so spoločnosťou
GEOSTAV s.r.o., potvrdil plnú moc, na základe ktorej zastupoval spoločnosť LIBENZ s.r.o., doklady však

odovzdal M. R., meno účtovníčky nechcel uviesť. Správca dane prostredníctvom dožiadania Daňovým
úradom Košice zabezpečil výsluch bývalej konateľky spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. G. K.,
o čom bola vyhotovená zápisnica zo dňa 14.04.2015, podľa ktorej sa svedkyňa nevedela vyjadriť k
účtovníctvuspoločnosti,anikúhradámfaktúr,potvrdilaexistenciumotorovýchvozidielnaprepravunafty,
avšak ich evidenčné čísla nevedela uviesť, pretože doklady mala odovzdať p. F., ktorý pracoval ako

vedúci dopravy. Z následného výsluchu R. F., ktorého výpoveď bola zaznamenaná do zápisnice zo
dňa 12.03.2015 vyplýva, že spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o., kde vykonával funkciu vedúceho
dopravy, vykonávala prepravu nafty pre spoločnosť LIBENZ s.r.o. do spoločnosti GEOSTAV s.r.o.,
spoločnosť mala 12 vozidiel na prepravu nafty, účtovné doklady nevedel predložiť, pretože bol vo väzbe.
Správca dane ďalej na návrh žalobcu vykonal dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov
A. Z., A. R., A. E., B. E. a M. L.. Svedkyňa A. E. vo výpovedi uviedla, že v rozhodnom období pracovala u

žalobcu ako administratívna pracovníčka, potvrdila, že žalobcovi bola dodávaná nafta pre vozový park,
ktorú niekedy preberala aj ona osobne a podpisoval aj dodacie listy. Vozidlá ani vodičov nepoznala.
Uviedla, že faktúry odovzdával osobne T. F.. Nafta bola skladovaná vo Vígľaši v benkalore, pri vykladaní
nafty bol prítomný šofér, zamestnanci žalobcu a p. F.. Dodacie listy boli potvrdené po dodaní nafty
a následne T. F. priniesol faktúry, ktoré boli uhrádzané prevodom. Označení svedkovia A. Z. a P. R.

uviedli, že v r. 2010 neboli zamestnancami žalobcu a k veci sa nevedeli vyjadriť. B. E. sa nevedel
vyjadriť k dodávkam nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o. Svedok M. L. uviedol, že nebol zamestnancom
žalobcu, bol zamestnancom spoločnosti WORLD WOOD s.r.o., kde pracoval ako dispečér. Potvrdil,
že nafta bola privezená do benkaloru a delila sa pre spoločnosti GEOSTAV s.r.o. a WORLD WOOD
s.r.o. Cisterna doviezla motorovú naftu do areálu vo Vígľaši, prečerpala sa do benkaloru, podpísali

sa dodacie listy. Prepravu zabezpečovala spoločnosť LIBENZ s.r.o., pri nakládke bol prítomný vodič a
zástupca spoločnosti GEOSTAV s.r.o. a WORLD WOOD s.r.o., dodací list podpisovali vodič a zástupca
preberajúceho. Konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. videl dva krát. Správca dane vo vyrubovacích
konaniach zistil, že žalobca následne v r. 2012 obchodoval so spoločnosťou LIG-OIL s.r.o., pričom platby
za motorovú naftu poukazoval na ten istý bankový účet, ako v r. 2010. Ďalej zistil, že spoločnosť LIBENZ

s.r.o. nebola evidovaná na spotrebnej dani, spoločnosť LIG-OIL s.r.o. bola zaevidovaná ako predajca
pohonných látok dňa 06.03.2012 a prevádzkovala jednu čerpaciu stanicu na adrese Jovická cesta,
Rožňava. Prostredníctvom Colného úradu Košice správca dane zistil, že pri miestnom zistení R. F. ako
dodávateľov nafty označil spoločnosti RMS Group s.r.o. Košice, EL-SAD s.r.o. Košice, D-GROUP s.r.o.
Košice, doklady nemal k dispozícii. Preverovaním týchto subjektov bolo zistené, že nemali obchodnú

činnosť s pohonnými hmotami a na adrese sídiel sa nenachádzali.

3.Správcadanerozhodnutímč.103315468/2016zodňa09.06.2016(ďalejaj„prvostupňovérozhodnutie
- november 2010“) podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 3712,64
€ na DPH za zdaňovacie obdobie november 2010. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca

dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie november 2010, o výsledku
ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 9614401/5/2696 zo dňa 11.06.2014. V rámci daňovej
kontroly správca dane zistil, že žalobca si za zdaňovacie obdobie november 2010 uplatnil právo na
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. Rožňava (špecifikovaných v
bode 1 tohto rozsudku) za nákup motorovej nafty vo výške 3712,64 €. Správca dane následne v

odôvodnení predmetného rozhodnutia podrobne (na 41 stranách) opísal všetky úkony, ktorými počas
daňovej kontroly i vyrubovacieho konania preveroval dodanie tovaru - motorovej nafty žalobcovi od
dodávateľa LIBENZ s.r.o. tak, ako boli podrobne uvedené v bode 1 a 2 tohto rozsudku (miestne
zisťovania, dožiadania, vyjadrenia, výsluchy bývalého i súčasného konateľa dodávateľa LIBENZ s.r.o.,
bývalého a súčasného konateľa spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o., výsluchy konateľov žalobcu,

výsluchy svedkov - bývalých i súčasných zamestnancov žalobcu). Správca dane následne v odôvodnení
doslovne odcitoval obsah jednotlivých vyjadrení, výpovedí i zápisníc z miestneho šetrenia i ústnych
pojednávaní, z ktorých vyvodil nasledovné závery: dodávateľ žalobcu LIBENZ s.r.o. nevykonával žiadnu
ekonomickú činnosť, sídlo tejto spoločnosti je len fiktívne, došlo k zmene konateľov, pričom terajší
konateľ Z. R. nemal žiadne informácie o činnosti spoločnosti, nevystavoval žiadne odberateľské faktúry

pre žalobcu, ani spoločnosť žalobcu nepoznal, neprevzal od bývalých konateľov žiadne doklady,
nevedel, kto vedie účtovníctvo, nemal žiadne informácie o dodávkach a preprave nafty, nevedel
sa vyjadriť k udeleniu plnej moci pre bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. R. F., ktorý bol
konateľom tejto spoločnosti do 18.11.2010. Ďalej, že majiteľom účtu uvedeného na dodávateľskýchfaktúrach vystavených spoločnosťou LIBENZ s.r.o. pre žalobcu nie je spoločnosť LIBENZ s.r.o.,
ale spoločnosť LIG-OIL s.r.o. Rožňava, ktorej jediným konateľom a spoločníkom je R. F., pričom
úhrady za dodávky motorovej nafty od žalobcu prebehli na účet jeho spoločnosti LIG-OIL s.r.o. R.

F. preberal aj úhrady v hotovosti a to aj v čase, keď mal byť podľa predloženej neoverenej kópie
plnej moci zástupcom spoločnosti LIBENZ s.r.o. Správca dane spochybnil hodnovernosť predmetného
plnomocenstva s odôvodnením, že žalobca ho nepredložil už na začiatku daňovej kontroly, nešlo
o originál, ale o neoverenú kópia a plná moc nebola evidovaná ani u správcu dane (Daňový úrad
Rožňava), ani u Slovenskej pošty a.s. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že

vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosťou LIBENZ s.r.o. v zdaňovacom období november 2010
nebolo preukázané a samotné deklarovanie zdaniteľných plnení v daňovom priznaní tejto spoločnosti
za kontrolované zdaňovacie obdobie pri zistení existencie prvkov indikujúcich zneužívajúce konanie
neznamená, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru pre žalobcu a bez predloženia dôkazov preukazujúcich
preverované dodania tovaru nepredstavuje hodnoverný podklad k naplneniu deklarovaných skutočností.
Ďalej uviedol, že preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania

daňovej výhody a v takýchto prípadoch si subjekty nemôžu uplatniť právo na odpočítanie dane. Zároveň
konštatoval, že v rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú
zneužitiu práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť
LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ, majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane žalobcom.
Správca dane poukázal na povinnosť žalobcu vo vzťahu k správcovi dane preukázať reálnosť dodania

tovaru - motorovej nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o. vo všetkých prvkoch, t.j. že dodávateľ LIBENZ
s.r.o. mohol reálne dodať preverované deklarované množstvo tovaru deklarovaným spôsobom, a to aj
vzhľadom na vyjadrenie R. F. pri miestnom zisťovaní, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nemá na adrese
uvedenej v obchodnom registri sídlo a bola predaná, ďalej na skutočnosť, že tržby za tovar boli
prijímané iným subjektom (LIG-OIL s.r.o.) a na to, že pôvod tovaru je neznámy a nebola preukázaná

ani jeho preprava. Správca dane konštatoval, že vykonaným dokazovaním počas výkonu daňovej
kontroly bolo zistené, že dodávateľom preverovaného tovaru nebol a ani nemohol byť dodávateľ LIBENZ
s.r.o. Na preukázanie práva na odpočet DPH z dodávateľskej faktúry nepostačuje iba predloženie
faktúry, žalobca musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou
na faktúre. V odôvodnení rozhodnutia správca dane opakovane na viacerých miestach konštatoval,

že preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. V
tejto súvislosti poukázal na uznaný cieľ Smernice č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len
„Smernica“), ktorú Zákon o DPH transponoval, a ktorým cieľom je boj proti daňovým podvodom. Správca
dane argumentoval, že ak finančné orgány v daňovom konaní zistia objektívne skutočnosti, ktoré
nasvedčujú zneužitiu práva (umelý charakter transakcií alebo personálne prepojenie platiteľov dane

alebo nepreukázanie sídla ekonomickej činnosti alebo nekontaktnosť platiteľa dane alebo nepodávanie
daňových priznaní alebo neplatenie vlastnej daňovej povinnosti a mnohé ďalšie objektívne skutočnosti)
sú oprávnené tieto skutočnosti uviesť vo svojich rozhodnutiach ako dôkazy nasvedčujúce zneužitiu
práva, ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie. Podľa správcu dane
pre účely zneužitia práva nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je to pri daňových

trestných činoch, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré Súdny dvor EÚ definoval v rozhodnutí vo veci
C-255/02 Halifax, pričom poukázal na jeho odseky 66 a 69. Správca dane v tejto súvislosti poukázal
na zistenia získané počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania s tým, že zároveň zistil, že po
zrušení registrácie DPH z úradnej moci miestne príslušným správcom dane platiteľovi LIBENZ s.r.o. (k
31.10.2012) vystavované faktúry za dodanie tovaru motorovej nafty zneli na dodávateľa LIG-OIL s.r.o.

a platby za tovar boli žalobcom uhrádzané na identický bankový účet, aký bol uvedený na faktúrach
od dodávateľa LIBENZ s.r.o., z čoho správca dane vyvodil, že žalobca mal vedomosť o tom, že platby
poukazuje na totožný bankový účet a mohol predpokladať, že dochádzalo k zneužívajúcemu konaniu.

4. Z vykonaného dokazovania správca dane vyvodil, že v rámci daňovej kontroly boli zistené objektívne

skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na
ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ tovaru majú čisto umelý charakter s cieľom
získať odpočítanie dane platiteľom dane GEOSTAV DETVA s.r.o. so súčasným utajením totožnosti
skutočného dodávateľa tovaru s možným cieľom umožniť mu vyhnúť sa odvedeniu DPH ako osobou
povinnou platiť daň správcovi dane podľa § 69 ods. 1 Zákona o DPH z dodania tovaru v tuzemsku.

Opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane je možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje
zneužívajúce konanie. V tejto súvislosti správca dane poukázal aj na ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku.
Zo získaných dôkazov a vyššie opísaných zistených skutočností správca dane vyvodil, že žalobcovi
nevzniklo právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr, nakoľko bolo zistené, že nedošlo kdodaniu tovaru - motorovej nafty - deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. Keďže v uvedenom období
nebolo deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti, tento
subjekt nesídlil na adrese uvedenej v obchodnom registri a ani nevystavil preverované faktúry, ktoré

boli predložené žalobcom k výkonu daňovej kontroly, nebolo podľa správcu dane preukázané reálne
vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., štatutárny orgán tejto spoločnosti nemá
žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu pojmu
podnikania a preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej
výhody, správca dane uzavrel, že k dodaniu tovaru - motorová nafta - týmto dodávateľom nedošlo a

ani nemohlo dôjsť, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si kontrolovaný daňový
subjekt ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu
jeho dodania a k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, keď žalobca ako platiteľ odpočítal od
dane, ktorú bol povinný platiť daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorý mu
ním nebol a ani nemohol byť dodaný. Správca dane k možnosti odpočítania DPH oprávnenou osobou
uviedol, že samotná existencia faktúry neznamená, že prijímateľ má právo na odpočítanie dane, nakoľko

je potrebné, aby boli stanovené podmienky na odpočítanie dane ustanovené v § 49 Zákona o DPH.
Právo na odpočet dane možno uplatniť len vo vzťahu k splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim
plneniu podliehajúceho DPH. V tejto súvislosti poukázal správca dane na rozhodnutie Súdneho dvora
ES vo veci C-342/87 „Genius Holding BW“, z ktorého o.i. vyplýva, že nemožno odpočítať daň, ktorú
platiteľ uskutočňujúci zdaniteľné obchody musí odviesť len preto, že bola uvedená na faktúre. Vo vzťahu

k splneniu podmienok na odpočítanie dane správca dane akcentoval, že platiteľ je zaťažený dôkazným
bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej
stránke (vystavenými dokladmi), ale aj po stránke obsahovej. Ten, kto požaduje od štátu vrátenie
nadmerného odpočtu je povinný preukázať, že na jeho vrátenie má právny nárok. Žalobca, ktorý je v
pozícii odberateľa musí preukázať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo tak, ako je deklarované

na dokladoch. Keďže žalobca nepredložil takéto dôkazy, správca dane mu právo na odpočítanie dane z
faktúroddodávateľaLIBENZs.r.o.zazdaňovacieobdobienovember2010vovýške3712,64€nepriznal,
nakoľko došlo k porušeniu § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň
z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu jeho dodania a § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o
DPH, keď ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ

v tuzemsku z tovaru, ktorý mu ním nebol a ani nemohol byť dodaný.

5. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal všetky úkony vykonané v rámci
vyrubovacieho konania, opísal resp. odcitoval obsah jednotlivých dôkazov (zápisnice o ústnych
pojednávaniach, zápisnice o výsluchu svedkov R. F. - bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.,

bývalého vedúceho dopravy spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. a t.č. konateľa tejto spoločnosti, G.
K. - bývalej konateľky EUROTRANS Košice s.r.o., bývalých i súčasných zamestnancov žalobcu A. E.,
A. Z., P. R., B. E. a zamestnanca spoločnosti WORLD WOOD s.r.o. M. L., listiny predložené Colným
úradom Košice), pričom konštatoval, že všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov vo
vzájomnej súvislosti v kontexte s ďalšími zistenými skutočnosťami svedčia o existencii zneužívajúceho

konania, o ktorom mal mať žalobca pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti vedomosť. Podrobné
vyhodnotenie vyjadrení kontrolovaného daňového subjektu, ním navrhnutých svedkov, ako aj ďalšie
skutočnosti zistené vykonaním preverovaním, poskytnutých správcovi dane v celom priebehu výkonu
daňovej kontroly, poukazuje na zrejme logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach svedčiacich o tom, že
kontrolovaný daňový subjekt ignoroval zrejmé a jasné disproporcie a odchýlky od dodržiavania bežného

štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných
transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú náležitú starostlivosť, pričom za súčasného zistenia vzájomnej
prepojenosti zainteresovaných daňových subjektov na strane deklarovaného dodávateľa (tvrdenia, že
osoba R. F. dojednávala obchody tak, že fakturovala dodanie tovaru za spoločnosť LIBENZ s.r.o.,
preberala platby za tovar za spoločnosť LIG-OIL s.r.o. a zabezpečovala a riadila jeho fyzickú prepravu za

spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o.), pričom neboli predložené žiadne relevantné dôkazy o pôvode
tovaru, ani o jeho reálnej fyzickej preprave, sú namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Správca
dane uzavrel, že nespochybňuje použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti u žalobcu, ku
ktorým boli predložené daňové a účtovné doklady, ale nie je možné preveriť pôvod nakúpeného tovaru
- motorovej nafty, nakoľko bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že deklarovaný

dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca ako platiteľ dane odpočítal daň podľa § 51
ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť podľa § 3
ods. 2 Zákona o DPH, pričom protihodnota za tovar bola obdržaná iným daňovým subjektom, o čom
kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, nakoľko s ním (s prijímateľom protihodnoty) v ďalšom obdobíobchodoval a poukazoval mu peňažné prostriedky na totožný bankový účet, pričom buď úmyselne alebo
z nedbanlivosti uvedenej skutočnosti nevenoval pozornosť a nevyužil ani možnosť podať dodatočné
daňové priznania za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Vykonané dokazovanie a zdokladované zistenie

nekontaktnosti u spoločnosti LIBENZ s.r.o. podľa správcu dane vyvracia vierohodnosť a preukaznosť
dokladov znejúcich na jeho meno a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a o pravdivosti údajov v
nich uvedených. Ďalej argumentoval, že úhrady dodávateľských faktúr za motorovú naftu znejúcich
na dodávateľa LIBENZ s.r.o. pre odberateľa GEOSTAV DETVA s.r.o. boli poukazované na účet, ktorý
nepatrí majiteľovi LIBENZ s.r.o., ale spoločnosti LIG-OIL s.r.o. a oprávnenou osobou pre podpisový

vzor je R. F., ktorú transakciu správca dane označil za takú, ktorá nesie prvky zneužívajúceho konania
za účelom získania daňovej výhody. S poukazom na výpoveď bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ
s.r.o. R. F. a súčasného konateľa spoločnosti Z. R., ako aj rozpory z nich vyplývajúce, ako aj s
poukazom na to, že R. F. vystupoval ako údajný zástupca splnomocnený na zastupovanie spoločnosti
LIBENZ s.r.o. (dodávateľ žalobcu), zodpovedný zástupca, garant a vedúci prepravy v spoločnosti
EUROTRANS Košice s.r.o., ktorá vystupuje ako prepravca motorovej nafty, nadobúdateľ obchodného

podielu spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. na základe zmluvy o prevode obchodného podielu z
27.03.2012 a súčasne ako konateľ spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ktorej účet bol uvedený na odberateľských
faktúrach spoločnosti LIBENZ s.r.o. a bol použitý pre úhrady faktúr za dodanie motorovej nafty pre
spoločnosť GEOSTAV DETVA s.r.o., ako aj s poukazom na zistené skutočnosti v rámci daňovej
kontroly a vykonané dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania, správca dane uzavrel, že doklady

predložené kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly na
DPH za zdaňovacie obdobie november 2010 sa stali vo svetle vykonaných dôkazov s poukázaním
na vyššie uvedené zistené skutočnosti a na doklady získané správcom dane v priebehu výkonu tejto
daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nedôveryhodnými. Správca dane konštatoval,
že správcovi dane neboli počas výkonu daňovej kontroly žalobcom, ani následným preverovaním

preukázané: pôvod motorovej nafty, vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa
motorovej nafty spoločnosti LIBENZ s.r.o., táto spoločnosť nebola zaregistrovaná na Colnom úrade
Košice na spotrebnej dani a nemala povolenie na obchodovanie s pohonnými hmotami, nebola
preukázaná reálna existencia splnomocnenia pre R. F. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o.,
keďže neexistuje originál a plnomocenstvo nebolo predložené ani k registrácii správcovi dane, platby,

ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli preukázateľne poukazované na bankový
účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o., ale personálne a geograficky prepojená
spoločnosť LIG-OIL s.r.o., spoločnosť LIBENZ s.r.o., ktorá motorovú naftu mala dodávať, nepreukázala,
že disponovala personálnym, materiálno-technickým a finančnými prostriedkami na uskutočnenie
deklarovaných dodávok, nepodala daňové priznanie na dani z právnickej osoby za r. 2011 a nie sú

k dispozícii účtovné a daňové doklady a ani nie je potvrdená ich existencia a tvrdenia bývalého a
súčasnéhokonateľaspoločnostiLIBENZs.r.o.súprotirečivéanevierohodné,pričomkonateľspoločnosti
LIBENZ s.r.o. v preverovanom období nemal žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti tejto spoločnosti.
Všetky doterajšie zistenia z daňovej kontroly a z vyrubovacieho konania preto podľa správcu dane
vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere, na

ktoré opakovane poukazuje Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre ako na nevyhnutný a neopomenuteľný
predpoklad pre nezamietnutie uplatnenia práva na odpočítanie dane na vstupe alebo práva na
oslobodenie dane dodávky v rámci Spoločenstva alebo práva na zníženie základu dane, spolu s právom
na akúkoľvek potenciálnu zodpovedajúcu náhradu. Správca dane s poukazom na ciele Smernice a
judikatúru Súdneho dvora EÚ konštatoval, že vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť právo na

odpočítanie dane v prípadoch, ak sa preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný
na dodávkach poznačených daňovým únikom. Správca dane uzavrel, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1
Zákona o DPH, keď si žalobca ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla
daňová povinnosť z titulu jeho dodania, § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, keď žalobca ako platiteľ
odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň ktorú voči nemu uplatnil iný dodávateľ v tuzemsku z

tovaru,ktorýmunímnebolaaninemoholbyťdodanýa§51ods.1písm.a/ZákonaoDPH,keďsižalobca
ako platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane napriek tomu, že nesplnil podmienky na jej odpočítanie
podľa § 49 a to na základe faktúr od platiteľa, ktorých vyhotovenie týmto daňovým subjektom nebolo
potvrdené, a preto správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane vo výške 3712,64 €.

6.Správcadanerozhodnutímč.103315364/2016zodňa09.06.2016(ďalejaj„prvostupňovérozhodnutie
- december 2010“) podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 1265,40 €
na DPH za zdaňovacie obdobie december 2010. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane
vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie december 2010, o výsledkuktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 9614401/5/2696993/2016/Sed zo dňa 11.06.2014. V
rámci opakovanej daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobca si za zdaňovacie obdobie december
2010 uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. Rožňava

(špecifikovaných v bode 1 tohto rozsudku) za nákup motorovej nafty vo výške 1265,40 €. Správca
dane odôvodnil prvostupňové rozhodnutie - december 2010 zhodne, ako rozhodnutie správcu dane za
november2010uvedenévbodoch3,4a5tohtorozsudkustýmrozdielom,žesprávcadanepredmetným
rozhodnutím vyrubil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobie december 2010 vo výške 1265,40 €.

7. Proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane za obdobie november 2010 a
december 2010 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 103861249/2016 zo dňa 08.09.2016 (rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia
november 2010) a rozhodnutím č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016 (rozhodnutie týkajúce sa
zdaňovacie obdobia december 2010) tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodnení vyššie
uvedených rozhodnutí žalovaný odcitoval text odvolaní žalobcu a text prvostupňových rozhodnutí

správcu dane, v ktorých bol opísaný podrobne priebeh daňových kontrol i vyrubovacieho konania.
Žalovaný uviedol, že po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že správca dane v daňovom
konaní i vyrubovacom konaní postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi určil rozdiel DPH za
kontrolované zdaňovacie obdobia, pretože žalobcom neboli splnené podmienky na uplatnenie práva
na odpočítanie dane z preverovaných dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. v období

november a december 2010 za dodanie motorovej nafty. Ďalej uviedol, že správca dane pri vydaní
prvostupňových rozhodnutí vychádzal zo správne zisteného skutkového i právneho stavu, ktorý zistil
u žalobcu a zároveň preveril prostredníctvom dožiadaní a výsluchov svedkov, pričom žalobcovi počas
daňovej kontroly i vyrubovacieho konania umožnil, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a
predložil dôkazy. Z dôkazov predložených žalobcom i získaných správcom dane podľa žalovaného

vyplýva, že žalobca nepreukázal nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o. uvedeného na
dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Následne sa žalovaný vyjadril k
jednotlivým odvolacím námietkam. K námietke týkajúcej sa rozsahu a obsahu napadnutých rozhodnutí
správcu dane žalovaný uviedol, že rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového
poriadku, o.i. popisuje vykonané dokazovanie, výsledky zistení vyplývajúce z vykonaného dokazovania

a z nich vyplývajúce závery. Ďalej odôvodnenie rozhodnutí obsahuje úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov, pričom správca dane pri týchto úvahách vychádzal z vnútroštátnych predpisov, ale sústredil
sa aj na ich eurokonformný výklad, poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ v prípadoch
obsahujúcich prvky (zhodu) ako je posudzovaný prípad. Námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú.
K námietke žalobcu týkajúce sa fiktívnosti sídla dodávateľskej spoločnosti LIBENZ s.r.o. uviedol, že

tento záver správca dane vyvodil na základe informácií poskytnutých Mestským úradom Rožňava a
FNM SR, ako aj dožiadaného správcu dane. Ani výsluchom konateľa M. R. nebolo potvrdené sídlo,
ani ekonomická činnosť dodávateľa a neboli mu pri predaji spoločnosti odovzdané žiadne doklady.
Ani bývalý konateľ R. F. nevedel preukázať ekonomickú činnosť spoločnosti LIBENZ s.r.o. Námietku
vyhodnotil ako neopodstatnenú. K námietkam týkajúcim sa dodania motorovej nafty žalovaný uviedol,

že jej dodanie dodávateľom LIBENZ s.r.o. nebolo preukázané, pretože spoločnosť LIBENZ s.r.o.
nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce dodanie nafty žalobcovi, spoločnosť nebola registrovaná na
spotrebnej dani. Žalovaný poukázal na zistenia správcu dane, z ktorých vyplývajú okolnosti predaja
spoločnosti LIBENZ s.r.o., keď nový konateľ neprevzal žiadne doklady, nevedel potvrdiť ekonomickú
činnosť, nevystavoval žiadne faktúry ani dodacie listy, nevedel potvrdiť, či udelil plnomocenstvo T.

F. na zastupovanie spoločnosti. R. F. síce potvrdil, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. dodávala žalobcovi
motorovú naftu, ale nepredložil o tom žiadne doklady a jeho tvrdenia odporujú vyjadreniam konateľov
žalobcu ohľadne prebiehajúcich obchodov. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí uviedol, že správca dane
správne poukázal na zistenia vzbudzujúce pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti
na konanie v dobrej viere, na judikatúru Súdneho dvora EÚ, judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj

na to, že predchádzať daňovým podvodom, únikom a zneužitiu je cieľom Smernice Rady 2006/112/
ES o DPH a práva Spoločenstva sa nemožno dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom,
a preto vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť právo na odpočítanie dane v prípadoch, ako vo
veci samej, ak sa preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný na dodávkach
poznačených daňovým únikom. Žalovaný poukázal na to, že konatelia žalobcu nikdy nejednali s novým

konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. M. R., nevedeli o zmene konateľa (od 18.11.2010) a ďalej jednali s
R. F., ktorý im na začiatku prišiel naftu ponúknuť a ktorému aj uhrádzali finančné prostriedky za naftu na
bankovýúčet,ktorývšaknepatrilspoločnostiLIBENZs.r.o.Uvedenépodľažalovanéhosvedčíoabsencii
náležitej pozornosti a odbornej starostlivosti zo strany žalobcu. Žalovaný poukázal v tejto súvislostina judikatúru Súdneho dvora EÚ a konštatoval, že predstavuje výklad Smernice Rady č. 112, pričom
správca dane podľa neho správne vychádzal z dôkazov získaných v rámci rozsiahleho dokazovania a
tieto vyhodnotil v zmysle Zákona o DPH, pričom správne poukázal najmä na rozsudok vo veci C-255/02

Halifax, pretože okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že cieľom obchodnej transakcie mohlo byť získanie
neoprávneného prospechu. Žalovaný konštatoval, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil
objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, pretože obchodné transakcie,
ktoré sú predmetom preverovania v rámci daňových kontrol, neboli bežnými obchodnými transakciami,
ale boli len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - vrátenie DPH na vstupe z faktúr znejúcich na

nekontaktnéhododávateľaLIBENZs.r.o.,ktorýsanaadresesídlanezdržiava,ktorýnemázistenéžiadne
miesto výkonu ekonomickej činnosti a ktorého štatutár o ekonomickej činnosti nemá žiadne vedomosti,
pričom žalobca platil za tovar, ktorého dodávateľom mala byť nekontaktná spoločnosť LIBENZ s.r.o. a
táto úhrada bola vykonávaná na bankový účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ktorá odberateľské faktúry
za dodávku tovaru nevystavovala a vyhla sa tak odvedeniu dane na výstupe. Vyhodnotenie výpovedí
i ďalšie zistené skutočnosti podľa žalovaného poukazujú na zrejme logické rozpory. Svedkovia E. a L.

síce potvrdili dodávky nafty, ale nevedeli uviesť mená vodičov, evidenčné čísla motorových vozidiel,
nevedeli sa vyjadriť k osobe konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. Ani výsluchom žalobcom navrhnutých
svedkov, ani bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. R. F., podľa žalovaného nebolo preukázané
dodanie nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., a teda ani reálne uskutočnenie fakturovaných plnení. R. F.
síce potvrdil dodávky nafty pre žalobcu, nevedel však uviesť, od koho naftu kupoval, ani mená vodičov

a ani evidenčné čísla motorových vozidiel. Tieto skutočnosti neboli zistené ani preverovaním správcu
dane. Námietky žalobcu preto žalovaný považoval za neopodstatnené.

8. Žalovaný k námietkam žalobcu ďalej uviedol, že správca dane už v Protokoloch z daňových kontrol
i v prvostupňových rozhodnutiach uviedol dôvody, pre ktoré výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť

o ich vierohodnosti, pričom súčasne poukázal na to, že ani preverovaním v spoločnosti EUROTRANS
Košice s.r.o. nebolo potvrdené vykonanie prepravy nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o. pre žalobcu. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že preverovaním bolo zistené, že žalobca poukazoval finančné prostriedky za
dodanú naftu na bankový účet uvedený na dodávateľských faktúrach, avšak tento bankový účet nepatril
spoločnosti LIBENZ s.r.o., ale spoločnosti LIG-OIL s.r.o. Žalovaný poukázal na konkrétne zistenia, z

ktorých podľa neho vyplýva, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o.,
o.i. na skutočnosť, že žiadne splnomocnenie udelené R. F. na zastupovanie spoločnosti LIBENZ s.r.o.
nebolo správcovi dane predložené. K námietkam žalobcu týkajúcich sa dôkazného bremena žalovaný
uviedol, že dôkazné bremeno je na žalobcovi a keďže správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti,
úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom dôkazy vyhodnotil

jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Ak správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť
a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a opäť
bolo na žalobcovi, či predložením ďalších dôkazov vyvráti toto spochybnenie. Podľa žalovaného sa
to žalobcovi nepodarilo. Žalovaný konštatoval, že nepostačuje, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na
odpočet DPH z dodávateľských faktúr, iba predloženie faktúr a dodacích listov, ale musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúrach uvedenou. Žalovaný
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa dôkazného bremena v daňovom konaní a
konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 3 ods. 3 a ods. 6 Daňového poriadku. Zdôraznil,
že samotná existencia faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, ak nie je
podloženáreálnymdodanímtovaru.Správcadanemalprávopreveriťpôvodtovaruaodstrániťvzniknuté

pochybnosti a bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy preukazujúce, že predmet obchodu skutočne
existoval. Námietky žalobcu v súvislosti s unesením dôkazného bremena žalovaný vyhodnotil ako
neopodstatnené.

9. Žalovaný napokon v rozhodnutiach konštatoval, že pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane

bolo podstatné, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., nebola
preukázaná preprava motorovej nafty k žalobcovi, nebol preukázaný pôvod nafty a tieto skutočnosti
nepreukázal ani samotný žalobca. Nebol preukázaný pôvod motorovej nafty a dodávateľovi LIBENZ
s.r.o. nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované
plnenie. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadne

reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Žalovaný sa
stotožnil so závermi správcu dane, že v danom prípade neboli splnené podmienky Zákona o DPH na
uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr za nákup motorovej nafty znejúcich nadodávateľa LIBENZ s.r.o. a námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené. Z uvedených dôvodov
rozhodnutia správcu dane žalovaný potvrdil.

10. Žalobca sa žalobami doručenými správnemu súdu 23.11.2016 domáhal, aby správny súd zrušil
rozhodnutie žalovaného č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie správcu dane č. 103315364/2016 zo dňa 09.06.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený
rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie december 2010 vo výške 1265,40 € (žaloba č. 24S/151/2016)
a ďalej aby zrušil rozhodnutie žalovaného č. 103861249/2016 zo dňa 08.09.2016, ktorým bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 103315468/2016 zo dňa 09.06.2016, ktorým bol
žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie november 2010 vo výške 3712,64 € (žaloba
č. 24S/152/2016). Žalobca v žalobách v bodoch 1-116 namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí
žalovaného, ako aj im predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane s odôvodnením, že sú dané dôvody
prezrušenienapadnutýchrozhodnutípodľa§191ods.1písm.c/,d/,e/,f/ag/SSP.Dôvodynezákonnosti
boli v obidvoch žalobách uvedené úplne zhodne a to v časti VI (body 23-105).

11. V časti VI. A žaloby žalobca uviedol dôvody nezákonnosti rozhodnutí spočívajúce vo vadách
rozhodnutia (error in iudicando), pričom vyslovil nesúhlas so zisteniami žalovaného uvedenými v
napadnutých rozhodnutiach žalovaného a tvrdil, že žalovaný i správca dane nepostupovali pri výkone
daňovej kontroly podľa § 44 Daňového poriadku, pretože nesprávne zistili a nesprávne preverili

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Namietal, že dôkazy a zistenia uvedené v
napadnutých rozhodnutiach neboli zo strany žalovaného, ani zo strany správcu dane hodnotené v
ich vzájomnej súvislosti, dôkazy znejúce v prospech žalobcu boli hodnotené účelovo a jednostranne.
Žalobca namietal, že napriek rozsiahlemu odôvodneniu rozhodnutí správcu dane i žalovaného, ktoré
predstavujú spolu 100 strán (za každé zdaňovacie obdobie), v ktorom sa orgány verejnej správy

odvolávajú na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Súdneho dvora EÚ v úplne odlišných veciach, sú
posudzované zistenia vyplývajúce z dokazovania zásadne v neprospech žalobcu. Správca dane i
žalovaný podľa žalobcu počas daňovej kontroly, vyrubovacieho konania i v odvolacom konaní konali v
rozpore so základnými zásadami správy daní, konkrétne s § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Rozhodnutia
správcu dane i žalovaného sú podľa žalobcu tak obsiahle, až je to zbytočné a neefektívne a v rozpore

s § 63 Daňového poriadku, nakoľko sa v nich orgány verejnej správy zameriavajú takmer výlučne na
sumarizáciu priebehu daňovej kontroly, odkazujú na nezáväzné rozhodnutia v úplne iných veciach a
minimálne sa venujú úvahám, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, čo spôsobuje podľa žalobcu ich
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Vo vzťahu k záveru o fiktívnosti sídla dodávateľa žalobcu
(LIBENZ s.r.o. Jovická cesta 1744, Rožňava) žalobca poukázal na to, že táto spoločnosť má uvedenú

adresu zapísanú ako sídlo v obchodnom registri a platí princíp materiálnej publicity vyjadrený v §
27 Obchodného zákonníka. Žalobca tvrdil, že existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom boli v
rámci daňového konania preukázané listinnými dôkazmi: dodávateľskými faktúrami, dodacími listami,
výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu a svedkov. Žalobca poukázal na to, že orgány verejnej
správy spochybňujú pôvod zakúpeného tovaru - motorovej nafty s odôvodnením, že „ vykonaným

dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých
si žalobca odpočítal daň, nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, pričom protihodnota
za tovar bola obdržaná iným daňovým subjektom, o čom žalobca mohol vedieť, nakoľko s ním v
ďalšom období obchodoval a poukazoval mu finančné prostriedky na totožný bankový účet, pričom buď
úmyselnealeboznedbanlivostitejtoskutočnostinevenovalpozornosť“.Žalobcaktýmtozáveromorgánu

verejnej správy namietal, že odpočítanie DPH nemôže byť podmienené preukázaním skutočností,
ktoré môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Tvrdil, že vyčerpal vlastné dôkazné
bremeno tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tovaru zodpovedajúcu faktúru s
položkovitým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku
v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné

bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 z 19.08.2010, ako aj na rozhodnutia sp. zn. 4Sžf/52/2014 z 02.06.2015
a 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012. Navyše mal za to, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť LIBENZ s.r.o.
vykonávalvpreverovanomobdobíekonomickúčinnosť,čopodľažalobcuvyplývazvýpovedeR.F.,ktorú
potvrdili aj konatelia žalobcu a ďalší svedkovia. Skutočnosť, že svedok R. F. nepredložil pri výsluchu

žiadne doklady, keďže bol v tom čase vo väzbe, nemôže správca dane ani žalovaný vyhodnocovať
v neprospech žalobcu. Rovnako v neprospech žalobcu nemôže byť vyhodnotená ani skutočnosť, že
spoločnosť LIBENZ s.r.o. nepredložila účtovné a daňové doklady. Žalobca ďalej namietal, že skutočnosť,
že na faktúrach spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktoré boli žalobcovi doručené prostredníctvom R. F., konateľaa neskôr splnomocneného zástupcu dodávateľa, nebol uvedený účet spoločnosti LIBENZ s.r.o., ale
účet iného daňového subjektu (LIG-OIL s.r.o.), si žalobca objektívne nemohol preveriť a nemohol ani
zistiť, komu účet patrí. Žalobca navyše nezodpovedá za údaje uvedené na faktúrach dodávateľských

subjektov. Žalobca objektívne nemohol ani vedieť, že protihodnota za tovar bola obdržaná iným
subjektom. Argumentáciu žalovaného i správcu dane, že žalobca so spoločnosťou LIG-OIL, ktorej patril
účet, v ďalšom období (v r. 2012) obchodoval a na totožný účet mu poukazoval finančné prostriedky,
je podľa žalobcu nelogická, pretože žalobca v roku 2010, kedy uhrádzal finančné prostriedky na
účet uvedený v dodávateľských faktúrach vystavených spoločnosťou LIBENZ s.r.o. nemohol vedieť,

na aký účet bude uhrádzať platby za tovar dodaný od dodávateľa LIG-OIL s.r.o. v roku 2012. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na Rozsudok Súdneho dvora č. C-277/14. Žalobca ďalej namietal
nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci zo strany orgánov
verejnej správy. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť
preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť,
že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. Žalobca ďalej namietal,

že správca dane i žalovaný sa opomenuli vysporiadať s tvrdeniami svedka R. F. ohľadne okolnosti
poukazovania platieb za dodávku motorovej nafty. Podľa žalobcu celé odôvodnenie rozhodnutí správcu
dane i žalovaného poukazuje na nedostatky, ktoré orgány verejnej správy zistili vo vzťahu k dodávateľovi
LIBENZ s.r.o., pričom žalobca si zodpovedne a svedomite plní svoje povinnosti voči daňovej správe.
V odôvodnení rozhodnutí nie je uvedený ani jeden dôkazný prostriedok, ktorý by vyznel v prospech

žalobcu. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že počas výkonu daňovej kontroly žalobcom, ani následným
preverovaním správcomdanenebolpreukázanýpôvodnafty.Podľažalobcusavšakjednáoskutočnosť,
ktorá sa týka iného subjektu, pretože žalobca deklaroval pôvod tovaru od dodávateľa LIBENZ s.r.o. V
tomto prípade bola preukázaná materiálna existencia tovaru, ktorý žalobca použil následne pre potreby
svojich zdaniteľných plnení. Žalobca s poukazom na to, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. je v konkurze a

orgány verejnej správy si voči tejto spoločnosti i voči spoločnosti LIG-OIL s.r.o. uplatňujú pohľadávky
vo výške viac ako 2,2 mil. Eur vyslovil názor, že orgány verejnej správy si uplatňujú tieto pohľadávky aj
voči žalobcovi, ktorý je súčinný a plní si riadne povinnosti voči štátu. Jedná sa preto o určitú duplicitu.
Žalobca zároveň vyslovil nesúhlas s hodnotením dôkazov správcom dane i žalovaným vo vzťahu k
vykonávaniu ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., jeho sídlu a existencii splnomocnenia

pre Tibora F. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o. Podľa žalobcu predložené a aj získané
dôkazy preukazujú opak. Žalobca tvrdil, že preukázal personálne a materiálno technické predpoklady
na uskutočnenie deklarovaných dodávok. Prípadné podvodné konanie dodávateľa žalobcu, o ktorom v
rozhodnom čase nemal vedomosť ani samotný správca dane, nemožno pričítať na úkor žalobcu, ktorý
o takomto podvodnom konaní nevedel, resp. ani nemohol vedieť. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Optigen Ltd., Fulcrum Electronics Ltd., Bond House Systems Ltd.
Pokiaľ správca dane i žalovaný v odôvodneniach konštatujú, že preverované obchodné transakcie
nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, neobjasnili, akým spôsobom
malo u žalobcu k získaniu daňovej výhody dôjsť. Žalobca vyslovil nesúhlas so záverom správcu dane
i žalovaného, že „v rámci daňovej kontroly boli zistené objektívne skutočnosti nasvedčujúce zneužitiu

práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o.
ako dodávateľ tovaru majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane žalobcom“. Namietal,
že žalobca v rámci daňovej kontroly preukázal dodanie tovaru a aj jeho spotrebovanie na dosahovanie
vlastnej ekonomickej činnosti. Ďalej tvrdil, že preukázal všetky zákonné predpoklady na uplatnenie
odpočtu DPH (§ 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH) a to preukázal, že daň bola voči nemu uplatnená

iným platiteľom (v čase obchodovania bola spoločnosť LIBENZ s.r.o. evidovaná ako platca DPH a jeho
registrácia bola zrušená až 31.10.2012) a preukázal, že tovar - motorová nafta mu bola skutočne dodaná
(preukázanie dodacími listami, výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu, výpoveďami svedkov a
pod.). Žalobca má za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu Zákona o DPH.

12. V časti VI. B žalôb žalobca uviedol dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí spočívajúce vo
vadách konania (error in procedendo), t.j. v procesných pochybeniach správcu dane i žalovaného.
Žalobca namietal, že správca dane i žalovaný nepostupovali podľa základných zásad daňového
konania (zásada zákonnosti, zásada súčinnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada rovnosti
účastníkov). Konkrétne namietal, že prostredníctvom dožiadaného správcu dane bola 18.11.2013

spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. M. R., o ktorom úkone
nebol žalobca informovaný a tým mu bolo znemožnené klásť svedkovi otázky (§ 45 ods. 1 písm.
a/ Daňového poriadku). Ďalej namietal, že správca dane doručoval žalobcovi v jednej obálke dve
rozhodnutia týkajúce sa rôznych kontrolovaných mesiacov, čím mu malo byť znemožnené počítaniezákonnýchlehôt(napr.napodanieodvolania).Ďalejnamietalneprimeranúdĺžkuvyrubovaciehokonania,
ktoré trvalo od 18.06.2014 do 27.06.2016, t.j. viac ako 2 roky, čím bolo podľa žalobcu porušené ust. § 3
ods. 1 a § 65 ods. 1 Daňového poriadku. Vyššie uvedeným konaním orgánu verejnej správy bol podľa

žalobcu porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

13. V časti VI. C žalôb žalobca uzavrel, že rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane boli
vydané orgánmi verejnej správy v rozpore so základnými zásadami daňového konania, ktoré vyplývajú
z Daňového poriadku. Tvrdil, že orgány verejnej správy nespoľahlivo zistili stav veci, rozhodnutia

sú neurčité, nepresvedčivé, tvrdené skutočnosti nevyplývajú z iných, ako z daňovými orgánmi
tvrdených skutočností, ktoré sú posudzované jednostranne v neprospech žalobcu. Konštatovanie
daňových orgánov žalobca považuje za ničím nepodložené, vyjadrujúce subjektívny pohľad správcu
dane i žalovaného na posudzovanú otázku. Napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci a tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Z
administratívneho spisu je podľa žalobcu nepochybné, že daňové orgány nevykonali vo veci náležité

dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotili každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a záver, ku ktorému dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a
uvažovania. Závery vyplývajúce z rozhodnutí považuje žalobca za nepreukázané, nepravdivé a účelovo
prezentované, ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívnych spisov, v
ktorých nemajú oporu. V konaní žalovaného a rovnako v konaní správcu dane došlo podľa žalobcu k

podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonných rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby
správnysúdrozhodnutiažalovanéhoirozhodnutiasprávcudanezrušilavecivrátilžalovanémunaďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

14.Žalovanývpísomnýchvyjadreniachkžalobámnavrholžalobyzamietnuťakonedôvodné.Uviedol,že
žalobné dôvody uvedené v žalobách sú v podstate zhodné s odvolacími námietkami, a preto zopakoval
argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Mal za to, že správca dane v daňových
konaniach i vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Správca dane dodržal zásadu zákonnosti i súčinnosti so žalobcom, hodnotil získané dôkazy podľa

svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, skutkový stav bol zistený dostatočne,
daň bola určená správne a napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s § 68 ods. 5 Daňového
poriadku. Námietky týkajúce sa postupu správcu dane v daňovom konaní i vo vyrubovacom konaní,
námietky týkajúce sa rozsahu i obsahu napadnutých rozhodnutí správcu dane i žalovaného, fiktívnosti
sídla dodávateľa LIBENZ s.r.o., pôvodu a dodania motorovej nafty, vlastníctva bankového účtu a úhrady

za dodanie motorovej nafty i námietky týkajúce sa dôkazného bremena žalovaný vyhodnotil zhodne,
ako je uvedené v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného i v bodoch 7,8 a 9 tohto rozsudku.
K námietkam týkajúcim sa judikatúry Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že z ustálenej judikatúry
vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených
nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak

s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov
DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním zdaniteľných plnení na vstupe.
Žalovaný ďalej uviedol, že Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu
prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že
platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to

aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru
platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling). Ďalej poukázal na rozsudky vo
veciach TELEOS plc a spol., Mahageben Kft. a Halifax. Žalovaný poukázal na § 3 ods. 6 Daňového
poriadku, v zmysle ktorého pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právnych úkonov
alebo iné skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, pričom na úkon alebo

inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom
je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Žalovaný konštatoval, že v
rámci daňových kontrol správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva

v oblasti DPH, pretože obchodné transakcie, ktoré sú predmetom preverovania v rámci daňových
kontrol, neboli bežnými transakciami, ale len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - vrátenie
DPH na vstupe z faktúr znejúcich na nekontaktného dodávateľa LIBENZ s.r.o., ktorý sa na adrese
sídla nezdržiava, ktorý nemá zistené žiadne miesto výkonu ekonomickej činnosti a ktorého štatutárnemá žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti tejto obchodnej spoločnosti, pričom úhrada platieb za
tovar (ktorého na faktúrach deklarovaným dodávateľom mala byť nekontaktná spoločnosť LIBENZ s.r.o.)
bola vykonávaná na bankový účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o. (personálne prepojenej so spoločnosťou

deklarovaného dodávateľa LIBENZ s.r.o. cez osobu R. F.), ktorá odberateľské faktúry za dodanie tovaru
nevystavovala a vyhla sa tak odvedeniu dane na výstupe. Po vyhodnotení žalobcom predložených
dôkazov a preverovania vykonaného správcom dane žalovaný uviedol, že sú namieste pochybnosti
o konaní v dobrej viere. K námietke žalobcu týkajúce sa daňových pohľadávok daňových orgánov
voči spoločnosti LIBENZ s.r.o. a LIG-OIL s.r.o., ktoré si podľa žalobcu daňové orgány uplatňujú voči

žalobcovi, žalovaný uviedol, že správca dane i žalovaný napadnutými rozhodnutiami uložili žalobcovi
povinnosť nahradiť vyrubený rozdiel DPH, ktorý vznikol z dôvodu, že žalobca nepreukázal právo na
odpočítanie dane zo sporných faktúr za motorovú naftu, ktoré si zahrnul do svojho účtovníctva. Z
týchto rozhodnutí nevyplýva, že by malo ísť o uplatnenie daňových pohľadávok takým spôsobom, ako
uviedol žalobca v žalobách. K námietkam týkajúcich sa ekonomickej činnosti deklarovaného dodávateľa
LIBENZ s.r.o., udeleného plnomocenstva pre R. F. a jeho výpovedí, sa žalovaný vyjadril zhodne, ako v

napadnutých rozhodnutiach (viď body 3 a 7 tohto rozsudku). K námietkam žalobcu, že došlo k potvrdeniu
fakturovaných dodávok a tým aj k splneniu podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane
podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH, žalovaný uviedol, že samotné vystavenie faktúry a jej
uvedenie do záznamov, nie je preukázaním uskutočnenia zdaniteľného obchodu a existencia faktúry
neznamená právo na odpočet. Faktúra je použiteľná ako dôkaz, ak údaje v nej uvedené pravdivo

odrážajú skutočnosť. Správca dane skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej
stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym, čo sa podľa neho v tomto
prípade nepreukázalo a tým neboli ani splnené podmienky odpočítania dane podľa § 51 ods. 1 písm.
a/ Zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo v tomto
prípade podstatné, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., nebola

preukázaná preprava motorovej nafty k žalobcovi, jej pôvod a tieto skutočnosti nepreukázal ani samotný
žalobca. Nebol preukázaný pôvod motorovej nafty a dodávateľovi LIBENZ s.r.o. nevznikla daňová
povinnosť a existujú len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované plnenie. K námietke žalobcu,
že nebol informovaný o úkone spísania zápisnice zo dňa 18.11.2013 s Z. R., žalovaný uviedol, že táto
zápisnica bola spísaná príslušným správcom dane počas daňovej kontroly vykonávanej v spoločnosti

LIBENZ s.r.o. a konateľ M. R. teda nebol predvolaný a vypočutý ako svedok. Správca dane preto žalobcu
nemusel o tomto úkone vopred informovať. O zisteniach z tohto úkonu však bol žalobca informovaný
v priebehu vyrubovacieho konania. K námietke doručovania dvoch rozhodnutí správcom dane v jednej
obálke žalovaný uviedol, že pri doručovaní správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom,
z doručeniek je možné určiť deň doručenia prvostupňových rozhodnutí žalobcovi a tým aj deň začatia

plynutia lehoty na podanie odvolania. Žalobca napokon odvolania podal v zákonom stanovenej lehote.
Námietkuneodôvodnenejdĺžkyvyrubovaciehokonaniažalovanýpovažovalzaneopodstatnenú,pretože
z administratívnych spisov je zrejmé, že vo vyrubovacom konaní nedošlo k zbytočným prieťahom a
správca dane sa zaoberal vyjadreniami i pripomienkami žalobcu, na základe jeho návrhov vykonával
a doplňoval dokazovanie a žalobcu so zisteniami z vykonaného dokazovania riadne oboznamoval.

Žalovaný navrhol žaloby zamietnuť.

15. Žalobca v replikách k vyjadreniam žalovaného v podstate zopakoval svoje argumenty uvádzané v
žalobách a navrhol napadnuté rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane zrušiť a veci vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

16. Žalobca v žalobách navrhol, aby súd v zmysle § 185 písm. a/ SSP priznal žalobám odkladný
účinok, pretože okamžitým výkonom napadnutých rozhodnutí žalovaného podľa žalobcu hrozí
žalobcovi závažná ujma. O návrhu žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č.k.
24S/151/2016-97 zo dňa 26.04.2017 a Uznesením č.k. 24S/152/2016-98 zo dňa 26.04.2017 tak, že

návrhy žalobcu na priznanie odkladného účinku správnym žalobám zamietol. Predmetné uznesenia
nadobudli právoplatnosť dňa 11.05.2017.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 24S/151/2016-121 zo dňa 30.10.2017 spojil
na spoločné konanie veci vedené na tunajšom súde žalobcu GEOSTAV DETVA s.r.o. Detva proti

žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Banská Bystrica pod sp. zn. 24S/151/2016 a 24S/152/2016 s tým,
že tieto sa ďalej vedú pod sp. zn. 24S/151/2016 a to s poukazom na § 65 ods. 1 SSP.18. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
správcu dane a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, aplikujúc ustanovenia SSP a po prejednaní
vecí na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné.

19. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe. Zdôraznil, že
daňové orgány si uplatňujú DPH duplicitne, čo je vzhľadom na neutralitu DPH neprípustné. Namietal,
že rozhodnutia žalovaného aj správcu dane sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, zistený skutkový stav nepostačuje na vyvodenie záverov, ktoré

orgány verejnej správy prijali a bol zistený v rozpore s obsahom administratívnych spisov, pričom orgány
verejnej správy podstatným spôsobom porušili právne predpisy (Daňový poriadok i Zákon o DPH) a to
aj vzhľadom na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ. Žiadal rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia
správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

20. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na dôvodoch uvedených v jednotlivých

rozhodnutiach i v písomných vyjadreniach k žalobám. Uviedla, že podstatou rozhodnutí je skutočnosť,
že žalovaný neuznal odpočet DPH z nákupu nafty žalobcom od spoločnosti LIBENZ s.r.o., pretože
žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet a okrem faktúr
nepreukazoval žiadnymi listinnými dôkazmi, že by táto nafta bola žalobcovi dodaná spoločnosťou
LIBENZ s.r.o. Ani preverovaním správcu dane sa nepreukázalo dodanie nafty žalobcovi dodávateľom

LIBENZ s.r.o., uvedené nebolo preukázané ani z výpovedí bývalého a súčasného konateľa spoločnosti
LIBENZ s.r.o. Ani žalobca, ani dodávateľ - LIBENZ s.r.o. a ani spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o.
nepredložili žiadne doklady preukazujúce dodanie tovaru, ani jeho prepravu. Po vyhodnotení všetkých
dôkazov správca dane i žalovaný dospeli k záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienok na
odpočet DPH. Žalobca mal povinnosť preukázať, že splnil podmienky na odpočet, t.j. že mu bol dodaný

tovar dodávateľom uvedeným na faktúre. Uviedla, že nedošlo k duplicitnému uplatneniu DPH. Navrhla
žaloby zamietnuť.

21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

23. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku v znení úč. do júna 2016
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a

poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon
alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého

daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

24. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

25. Podľa § 30 ods. 1, 2 Daňového poriadku
(1) Správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti

doručujú zamestnanci správcu dane.
(2) Ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť
prostredníctvom
a) poskytovateľa poštových služieb,
b) iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, 28)

c) verejnej vyhlášky.

26. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

27. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva
daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
právo
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy

dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo

navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

28. Podľa § 45 ods. 2 písm. d/, e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

29. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3, 5 Daňového poriadku
(1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno
len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti

ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis 1)neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa

rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o
zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú
právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto

právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušných
poskytovateľov platobných služieb, na ktorý má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie

odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca finančného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je
daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky,
ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce
s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje

elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným
elektronickým podpisom.
(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa

rozhodovalo.

30. Podľa § 68 ods. 1, 3, 4 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci
deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia

rozhodnutiadaňovémusubjektu;vyrubovaciekonanienezačne,aksavýzvapodľa§46ods.8nezasiela.
Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení
protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane,
ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné

riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný
správca dane.
(3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt

nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo
miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok
a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a
o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj

opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej
zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
(4) Daň je vyrubená
a) rozhodnutím správcu dane,
b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo

c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.

31. Podľa § 2 písm. a/ Zákona o DPH úč. do 31.12.2010 predmetom dane je dodanie tovaru za
protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

32. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o DPH (1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálnahodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným
kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a)
v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,

b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy,
c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej
zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

33. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania

tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

34. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

37. Podľa § 71 ods. 1, 2 Zákona o DPH
(1) Pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu,
ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru
aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.

Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci
vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru
alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to
najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo
dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak

ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
(2) Faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo

služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.

38. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené
rozhodnutia správcu dane, ktorými bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený rozdiel dane za zdaňovacie
obdobie november a december 2010. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako
aj rozhodnutia správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol
stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách.

39. Žalobca podľa uplatnených dôvodov namietal, že rozhodnutia žalovaného i správcu dane sú
nezákonné z dôvodu, že orgány verejnej správy nezistili spoľahlivo stav veci, rozhodnutia sú
neurčité, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzaliz nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebolo vykonané náležité dokazovanie, vykonané
dôkazy neboli vyhodnotené každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku
ktorému orgány verejnej správy dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického

myslenia a uvažovania. Ďalej, že závery orgánov verejnej správy sú nepreukázané, nepravdivé a
účelovo prezentované, sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívnych spisov,
v ktorých nemajú oporu. Žalobca napokon namietal, že v konaní žalovaného i správcu dane došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonných rozhodnutí.

40. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane s prihliadnutím
na obsah administratívnych spisov dospel k záveru, že rozhodnutia sú v namietanom rozsahu
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto sú dané dôvody na ich zrušenie
podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP.

41. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR.
Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(ďalejlen„Dohovor“)každýmá
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom (právo na spravodlivý súdny proces). Slovenská republika

je právny štát a musí presadzovať súladnosť správania orgánov verejnej správy so všetkými právnymi
predpismi v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a princípmi dobrej správy. Uplatnenie týchto princípov v
praxi znamená, že každé rozhodnutie orgánu verejnej správy musí byť náležite odôvodnené, aby bolo
transparentné a preskúmateľné. Uvedená požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia vyplýva z čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Dohovoru, ktoré je možné subsumovať pod právo na spravodlivý súdny

proces. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa citovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods.1 Dohovoru je v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR i ESĽP aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Podľa
konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Garcia Ruiz vs. Španielsko, rozsudok z 21.01.1999) pre správne

súdnictvo vyplýva záver, že na každý relevantný argument účastníka musí orgán verejnej správy
primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi
konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný a aký záver z toho pre konanie vyplýva. Rovnako aj na
každý irelevantný argument musí orgán verejnej správy reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne
objasniť, prečo je argument nedôvodný. Obdobne aj najvyšší súd prostredníctvom svojej judikatúry

vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie
rozhodnutia orgánu verejnej správy.... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ....
splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je
daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných
prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na

skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej
vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú
definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj
zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia.

42. Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno
len rozhodnutím, ktoré musí obsahovať náležitosti stanovené zákonom (§ 63 Daňového poriadku).
Podľa ods. 5 cit. ust. § 63 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, v ktorom sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa

rozhodovalo. Nedostatok dôvodov, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej
správy je dôvodom na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov je také rozhodnutie, ktorému úplne chýba odôvodnenie, alebo ktorého odôvodnenie nie
je dostatočné a v ktorom chýbajú skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k
skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich právne vyhodnotil. Nepreskúmateľné, a to aj

napriek veľkému rozsahu odôvodnenia čo do počtu strán, je však aj také rozhodnutie, ktorého dôvody a
úvahy v ňom uvedené si navzájom odporujú, pretože uvedená skutočnosť spôsobuje nezrozumiteľnosť
takéhoto rozhodnutia. Pre to, aby bolo možné rozhodnutie orgánu verejnej správy považovať za riadne
odôvodnené, sa vyžaduje, aby boli v rozhodnutí uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia,pričom musí byť zrejmé, aké dôkazy boli vykonané, či tieto dôkazy boli získané alebo vykonané v
súlade so zákonom, ako boli tieto dôkazy vyhodnotené a čo z nich bolo zistené. Správca dane je
pritom povinný hodnotiť dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo. Aby mohlo byť považované rozhodnutie za riadne odôvodnené je ďalej nevyhnutné,
aby z odôvodnenia bolo zrejmé, ako sa orgán verejnej správy vysporiadal s návrhmi a námietkami
daňového subjektu a aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa
ktorých orgán verejnej správy rozhodoval. V preskúmavanom prípade je zrejmé, že napriek tomu, resp.

práve preto, že jednotlivé rozhodnutia správcu dane i žalovaného za jednotlivé zdaňovacie obdobia
obsahujú každé cca 50 strán a obsahujú rozsiahle odôvodnenie, v ktorom tak správca dane, ako i
žalovaný doslovne citujú texty jednotlivých listín, vyjadrení, zápisníc z ústnych pojednávaní, výsluchov
svedkov i miestneho zisťovania, pričom opakovane na viacerých miestach uvádzajú a vyhodnocujú tie
isté dôkazy a svoje stanoviská, vrátane opakovaného poukazovania na judikatúru Súdneho dvora EÚ,
sú neprehľadné a nezrozumiteľné. Skutočnosť, že predmetné rozhodnutia sú pre žalobcu, resp. jeho

právneho zástupcu nezrozumiteľné, je zrejmá aj z obsahu odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam
orgánu verejnej správy, ako aj z obsahu žalôb i jeho prednesu na pojednávaní. Z vyjadrení žalobcu
i jeho právneho zástupcu totiž vyplýva, že nerozumejú, z akého dôvodu žalobcovi správca dane i
žalovaný nepriznali právo na odpočet DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia november a december
2010. Z odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobie november

a december 2010 (tak, ako bolo podrobne uvedené v bodoch 3 až 6 tohto rozsudku) vyplýva, že
správca dane po vyhodnotení dokazovania konštatoval, že všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaných
dôkazov vo vzájomnej súvislosti v kontexte s ďalšími zistenými skutočnosťami svedčia o existencii
zneužívajúceho konania, o ktorom mal žalobca pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti vedomosť.
Ďalej konštatoval, že preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania

daňovej výhody, resp. že správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva
v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o. ako
dodávateľ, majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane žalobcom. Zároveň správca
dane poukázal na cieľ smernice o spoločnom systéme DPH - boj proti podvodom, vrátane poukazu
na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Prakticky celé odôvodnenie rozhodnutí správcu dane, ktorými bol

vyrubený žalobcovi rozdiel dane (nebolo mu priznané právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa
LIBENZ s.r.o.) bolo založené na tom, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že dodávateľ žalobcu
LIBENZs.r.o.nepreukázalekonomickúčinnosť,pôvodtovaru,prepravutovaru,dodanietovaružalobcovi
a finančné prostriedky boli poukázané na účet tretej osoby), prepravca (EUROTRANS Košice s.r.o.)
nepreukázal prepravu motorovej nafty a preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania,

resp. je naznačené podvodné konanie s odkazom na príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, v
dôsledku čoho sa podľa správcu dane stali žalobcom predložené doklady (bližšie nešpecifikované)
nevierohodné. Len okrajovo a všeobecne správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie
podmienok na odpočet dane s argumentáciou, že faktúry a dodacie listy (rovnako bez bližšej špecifikácie
a bez vyhodnotenia obsahu žalobcom predložených dôkazov) nepostačujú na preukázanie splnenia

podmienok na odpočet dane podľa § 49 a § 51 Zákona o DPH. Správca dane zároveň v odôvodnení
prvostupňových rozhodnutí argumentoval (s poukazom na Smernicu a judikatúru Súdneho dvora
EÚ), že vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť právo na odpočítanie dane v prípadoch, ak sa
preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný na dodávkach poznačených
daňovým únikom. Z uvedeného vyplýva, že podstatnou skutočnosťou pre nepriznanie odpočtu DPH

žalobcovi v zdaňovacom období november a december 2010 boli správcom dane zistené „objektívne
skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach majú
čisto umelý charakter s cieľom získať odpočet DPH žalobcom so súčasným utajením totožnosti
skutočnéhododávateľatovarusmožnýmcieľomumožniťmuvyhnúťsaodvedeniuDPH“.Zodôvodnenia
prvostupňových rozhodnutí však nie je vôbec zrejmé, aké konkrétne dôkazy predložil žalobca na

preukázanie splnenia podmienok na odpočítanie dane stanovených Zákonom o DPH, keďže správca
dane v odôvodnení svojich rozhodnutí len všeobecne tieto dôkazy označuje ako „faktúry a dodacie
listy“ bez ich bližšej špecifikácie napr. označením čísla, dátumu, subjektu, ktorý ich vydal, obsahu
predloženého dôkazu a z odôvodnenia nie je ani zrejmé, aké okolnosti zo žalobcom predložených
dôkazov boli zistené, ako ich správca dane vyhodnotil a právne posúdil vo vzťahu k splneniu podmienok

na preukázanie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 Zákona o DPH.

43. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné pripomenúť, že zákonodarca požaduje pre ľahkú
zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktorépre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V zmysle § 24 ods.
1 Daňového poriadku dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, daňový subjekt je povinný

preukazovať všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v daňovom priznaní, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Z judikatúry
Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k otázke dôkazného bremena daňového subjektu vyplýva záver ( napr.
rozsudok 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011), že „ ...ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou s prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a

tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku
skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu
správca dane“. V tomto prípade žalobca tvrdil, že predložil v rámci dokazovania faktúry a dodacie listy,
ktorými osvedčil riadne dodanie tovaru a konateľ dodávateľa, resp. jeho splnomocnený zástupca, ako
aj žalobcom navrhnutí svedkovia dodávku motorovej nafty potvrdili a prijaté zdaniteľné plnenie reálne
existovalo, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa vyplývajúce z výsledkov preverovania vykonaného

správcom dane. Ak ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu ako žalobcu a za ktoré
zodpovedá iný daňový subjekt, v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali
a kontrolovali obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Všeobecné dôkazné
bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 24 Daňového poriadku je v danom prípade modifikované
právomEurópskejúnie.SúdnydvorEÚvosvojichrozhodnutiach/napr.OptigenLtd.(C-354/03),Fulcrum

Electronics Ltd. (C-439/04) a Bond House Systems Ltd. (C-482/03)/, na ktoré sa napokon odvolávali aj
správcadaneižalovaný,konštatoval,žeuplatnenienárokunaodpočetdanenavstupeuosôbpovinných
k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ
ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo
nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto

zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Súdny dvor EÚ toho názoru, že osobe
povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na
plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet
dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, resp.
k zneužívajúcemu konaniu, je na správcovi dane. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon totiž nedáva

prostriedky na sledovanie výrobných alebo obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť,
či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia podieľal na plnení,
ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v
rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.

44. Pokiaľ správca dane i žalovaný vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že všetky skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovania svedčia o existencii zneužívajúceho konania za účelom získania
daňovej výhody, správny súd uvádza, že Súdna dvor EÚ v rozhodnutí č. C-255/02 Halifax konštatoval, že
„ Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet zaplatenej

navstupe,keďplneniatohtoprávanapriekformálnemudodržaniupodmienokstanovenýchvpríslušných
ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu
daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej
strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú
výhodu“. Obdobný záver vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ ( napr. C-425/2006 Italservis

Srl .a pod.). Z uvedeného vyplýva, že nárok na odpočítanie DPH môže byť odmietnutý, ak sa konkrétne
obchody, z ktorých si daňový subjekt uplatňuje odpočet dane, vytvorili bez reálneho hospodárskeho
odôvodnenia za účelom získania daňovej výhody. Dôkazné bremeno na preukázanie zneužitia práva
je pritom na strane orgánu verejnej správy.

45. V preskúmavanom prípade žalobca podal odvolania proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu
dane, v ktorých bolo konštatované, že preverované transakcie (dodávka motorovej nafty) indikujú
konanie smerujúce k zneužitiu práva alebo účasti na podvodnom konaní. Žalovaný napadnutými
rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia správcu dane s odôvodnením, že nebolo preukázané dodanie
motorovej nafty spoločnosťou LIBENZ s.r.o., nebol preukázaný jej pôvod, ani jej preprava a toto

nepreukázal ani žalobca, pričom tieto skutočnosti neboli preukázané ani z dokazovania vykonaného
správcom dane. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí opätovne bez vyhodnotenia žalobcom
predložených dôkazov (faktúry, dodacie listy), resp. žalobcom navrhnutých dôkazov (výsluchy svedkov,
výsluch bývalého konateľa dodávateľa) len konštatuje, že žalobca nepreukázal splnenie podmienokna odpočet DPH. Takéto odôvodnenia nezodpovedajú požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Pre úplnosť správny súd poukazuje na skutočnosť, že
správca dane i žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uvádzajú (bez bližšieho označenia), že

žalobca predložil ako dôkaz o splnení podmienok na priznanie odpočtu dane „faktúry a dodacie listy“, v
administratívnom spise sa však originály ani fotokópie dodacích listov nenachádzajú.

46. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam
žalobcu (zopakovaním argumentácie uvedenej v rozhodnutiach správcu dane) a konštatoval, že neboli

splnené podmienky Zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr
za nákup motorovej nafty znejúcich na dodávateľa LIBENZ s.r.o. Žalovaný pritom konštatoval, že
z dokazovania vykonaného počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania vyplýva, že žalobca
nepreukázal nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o. uvedeného na dodávateľských
faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Žalovaný tak napadnuté rozhodnutie odôvodnil
skutočnosťami, na ktorých neboli rozhodnutia správcu dane založené. Na to, aby žalovaný mohol

potvrdiť rozhodnutia správcu dane, reagujúc na odvolacie námietky žalobcu, musel by konštatovať,
že došlo k zneužitiu práva, prípadne , že žalobca bol účastný daňového podvodu, ktoré skutočnosti
by museli byť správcom dane relevantne preukázané. V tomto prípade však žalovaný potvrdzujúce
rozhodnutia odôvodnil nepreukázaním dodania tovaru dodávateľom deklarovaným na faktúrach, z
ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane, žalobcom, hoci materiálna existencia dodania tovaru nebola

správcomdane,anižalovanýmspochybnená.Zasituácie,žecelérozhodnutiasprávcudanesúzaložené
na skutočnostiach, z ktorých správca dane vyvodil, že transakcie nasvedčujú podvodnému konaniu,
resp. zneužívajúcemu konaniu s cieľom získať daňovú výhodu, a následne je len v jednom odseku
uvedené konštatovanie, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky podľa § 49 a § 51 Zákona
o DPH na odpočet dane z deklarovaných faktúr, sú rozhodnutia správcu dane vnútorné rozporné,

čo spôsobuje ich nezrozumiteľnosť, a potom je nutné aj následné rozhodnutia žalovaného, ktoré sú
založené na skutočnosti, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na priznanie odpočtu dane v
zmysle Zákona o DPH považovať za vnútorne rozporné, zmätočné a nezrozumiteľné, čo má za následok
ich nepreskúmateľnosť.

47. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného i prvostupňových rozhodnutí správcu dane a
konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, správny súd dospel k záveru, že sú dané dôvody pre zrušenie
napadnutých rozhodnutí žalovaného i rozhodnutí správcu dane podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP v
spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, a preto vrátil veci žalovanému na ďalšie konanie (§ 191 ods.
4 SSP). Pokiaľ je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,

takýto nedostatok spravidla bráni posúdeniu dôvodnosti ďalších meritórnych námietok. Z uvedeného
dôvodu sa správny súd nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu týkajúcimi sa nesprávneho právneho
posúdenia veci. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej
vyplýva, že pokiaľ správny súd vysloví zrušujúci dôvod podľa písm. d/ (nepreskúmateľnosť rozhodnutia
pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov), tento zrušujúci dôvod vylučuje vysloviť súčasne aj

zrušujúci dôvod pre nesprávne právne posúdenie veci. Z rovnakého dôvodu sa správny súd nezaoberal
námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu, ani námietkou, že zistený skutkový stav je v
rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, ani dielčími námietkami uvedenými v časti VI.
A žalôb. Vzhľadom na uvedené správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania za
účelom zistenia, resp. preukázania titulu vzniku daňových pohľadávok správcu dane voči spoločnostiam

LIBENZ s.r.o., LIG-OIL s.r.o., ani návrhu na nahliadnutie do konkurzného spisu úpadcu LIBENZ s.r.o. a
ani návrhu na zabezpečenie uznesenia o vznesení obvinenia, resp. obžaloby voči R. F. prostredníctvom
orgánov činných v trestnom konaní, keďže navrhované dokazovanie nemá žiadny právny význam pre
posúdenie nezákonnosti napadnutých rozhodnutí správcu dane i žalovaného. Rovnako bez právneho
významu a nadbytočné by bolo opakované vypočutie R. F. ako svedka na tie isté otázky, ktoré už

boli predmetom jeho výsluchu vykonaného správcom dane (opakovane) v daňovom konaní. Nie je
úlohou správneho súdu, aby doplňoval dokazovanie za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre
posúdenie splnenia podmienok na odpočet DPH, čím by nahrádzal činnosť orgánu verejnej správy.

48. Pokiaľ žalobca v žalobách (v časti VI. B) namietal vady konania, resp. procesné pochybenia správcu

dane(ižalovaného),správnysúdtietonámietkyvyhodnotilakonedôvodné.Knámietke,žesprávcadane
v priebehu daňovej kontroly nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v § 45 ods.
1 písm. c/ Daňového poriadku (právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní dňa 18.11.2013,
z ktorého bola vyhotovená zápisnica č. 9701402/5121522/2013 vyhotovená Daňovým úradom Prešovs konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. Z.om R.) správny súd uvádza, že predmetná zápisnica bola
spísaná Daňovým úradom Prešov ako príslušným správcom dane počas, resp. v súvislosti s výkonom
daňovej kontroly vykonávanej v spoločnosti LIBENZ s.r.o., kde bol Z. R. vypočutý, resp. sa vyjadroval

ako konateľ kontrolovaného daňového subjektu, nejednalo sa teda o vykonanie výsluchu svedka
dožiadaným správcom dane. V takomto prípade nepostupoval správca dane v rozpore s Daňovým
poriadkom, ak o takomto úkone žalobcu vopred neupovedomil a nebolo porušené ani ust. § 45 ods. 1
písm. c/ Daňového poriadku. Z administratívneho spisu napokon vyplýva, že správca dane (Daňový úrad
Banská Bystrica) požiadal dožiadaného správcu dane (Daňový úrad Prešov) o preverenie daňového

subjektu LIBENZ s.r.o. pre účely daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie november a
december 2010 až listom z 21.11.2013, t.j. až po dni, kedy Daňový úrad Prešov spísal s Z. R. ako
konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o., u ktorého prebiehala daňová kontrola, predmetnú zápisnicu zo
dňa 18.11.2013. Navyše, k zásahu do práva žalobcu vykonaním tohto úkonu ani nemohlo dôjsť, pretože
správca dane v priebehu vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu s výsledkami zistení vyplývajúcimi
z predmetnej zápisnice o výsluchu a dňa 07.04.2014 opätovne vypočul Z. R. ako svedka za účasti

žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, kde mu bolo umožnené klásť svedkovi otázky, čo aj využil.
Námietka žalobcu, že správca dane nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď žalobcovi doručil
v jednej obálke dve prvostupňové rozhodnutia správcu dane za rôzne zdaňovacie obdobia, čím mu
mal znemožniť počítanie zákonných lehôt na podanie odvolania, je rovnako nedôvodná. Správny súd
nezistil porušenie žalobcom namietaných ustanovení § 68 ods. 1 a § 72 ods. 3 Daňového poriadku.

Správca dane doručoval prvostupňové rozhodnutia v súlade s § 30 a § 31 Daňového poriadku. Z
originálu doručenky, ktorá sa nachádza v administratívnom spise vyplýva, že predmetom doručovania
adresátovi (žalobcovi) na adresu jeho splnomocneného zástupcu, boli dve rozhodnutia označené
správcom dane na doručenke č. 103315364/2016 - rozhodnutie správcu dane za december 2010 a č.
1033155468/2016 - rozhodnutie správcu dane za november 2010, tieto písomnosti (dve prvostupňové

rozhodnutiasprávcudane)adresátprebraldňa27.06.2016,čopotvrdilsvojímpodpisom.Týmtodňomsa
považujú rozhodnutia za doručené a bolo teda možné presne verifikovať účinky doručenia jednotlivých
rozhodnutí pre počítanie zákonných lehôt, o.i. aj lehoty na podanie odvolania, resp. odvolaní. V
preskúmavanom prípade napokon žalobca odvolania proti predmetným prvostupňovým rozhodnutiam
správcu dane podal v zákonom stanovenej lehote, o týchto bolo rozhodnuté napadnutými rozhodnutiami

žalovaného, a preto postupom správcu dane pri doručovaní prvostupňových rozhodnutí nemohlo dôjsť
k zásahu do práv žalobcu a zvolený spôsob doručovania nemôže mať žiadny vplyv na zákonnosť
napadnutýchrozhodnutížalovaného.Rovnakoakonedôvodnúsprávnysúdvyhodnotilnámietkužalobcu
smerujúcu k dĺžke trvania vyrubovacieho konania a ním tvrdeného vydania rozhodnutí v rozpore
s § 65 ods. 1 Daňového poriadku. V preskúmavanom prípade začalo vyrubovacie konanie dňom

nasledujúcim po doručení Protokolu o daňovej kontrole za november 2010 a Protokolu o daňovej
kontrole za december 2010, t.j. dňom 18.06.2014. Vzhľadom na to, že žalobca predložil k predmetným
protokolom pripomienky a navrhol vykonať, resp. doplniť dokazovanie, správca dane ďalej postupoval vo
vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, prerokoval so žalobcom tieto pripomienky,
vykonal ním navrhované dokazovanie a na základe opakovaných návrhov na doplnenie dokazovania

vypočul žalobcom navrhnutých svedkov, o všetkých zisteniach a úkonoch bol žalobca správcom dane
oboznámený, naposledy dňa 27.05.2016, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Z
obsahu tejto zápisnice vyplýva (na str. 21), že táto zápisnica je poslednou zápisnicou pred vydaním
rozhodnutia. Následne správca dane v lehote stanovenej v § 68 ods. 3 Daňového poriadku, t.j. do 15 dní
odo dňa spísania poslednej zápisnice so žalobcom, vydal prvostupňové rozhodnutia dňa 09.06.2016.

Vyššie uvedený postup správcu dane nemal vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného
ani im predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane.

49. V ďalšom konaní bude povinnosťou orgánov verejnej správy opätovne preskúmať splnenie
podmienok na odpočet dane podľa ustanovení Zákona o DPH, ktorý si uplatnil žalobca z faktúr

vystavených dodávateľom LIBENZ s.r.o. za obdobie november a december 2010 s tým, že
predovšetkým označí žalobcom predložené, resp. navrhnuté dôkazy, ktorými žalobca preukazoval
splnenie podmienok na odpočet dane podľa § 49, § 51 a § 72 Zákona o DPH a tieto riadne vyhodnotí
v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach.
Daňový subjekt (žalobca) má povinnosť preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 Daňového

poriadku, najmä že tovar deklarovaný na faktúrach nadobudol od osoby uvedenej na faktúre a že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako boli deklarované, ako aj to, že sú splnené zákonné
podmienky na odpočet DPH podľa Zákona o DPH. Ak ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú iného daňového
subjektu, ako žalobcu, a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt, v zásade nie je spravodlivé požadovať,abytietopreukazovalžalobca.Vprípade,akžalobcadôkaznébremenovyplývajúcemuz§24Daňového
poriadku unesie, prechádza dôkazné bremeno na správcu dane a tento musí v prípade, že zistí
objektívne skutočnosti nasvedčujúce zneužívajúcemu konaniu alebo podvodnému konaniu u iného

subjektu, predložiť dostatočne objektívne dôkazy, t.j. musí preukázať, že žalobca vedel alebo mohol
vedieť, že sa prijatím plnenia podieľal na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom alebo, že vedel
alebo že mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného
predchádzajúceho subjektu. Nové rozhodnutie, resp. rozhodnutia následne riadne odôvodní tak, aby
odôvodnenie spĺňalo všetky zákonom stanovené náležitosti v § 63 ods. 5 Daňového poriadku a aby bolo

jednoznačné, na základe akých skutočností bolo vo veci rozhodnuté, t.j. bez zmätočnej a vzájomne si
odporujúcej argumentácii..

50. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd
prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v

celom rozsahu, správny súd mu priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

51. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na

Krajskom súde v Banskej Bystrici.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na

podaniekasačnejsťažnosti.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľamusiabyťspísanéadvokátom.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.