Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414221404
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414221404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XXXX/XXX, XXX XX U. Q., zastúpenej Mgr. Helenou Farkašovou, advokátkou so sídlom Žerotínova
bašta 1, 940 02 Nové Zámky, proti žalovanej: Ing. Helena Hudecová, súkromný podnikateľ podnikajúci
pod obchodným menom Ing. Helena Hudecová Dominika, s miestom podnikania Dostojevského
1543/22, 940 02 Nové Zámky, IČO: 11 733 331, zastúpenej Advokátskou kanceláriou KADUC &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, o zaplatenie náhrady
mzdy a náhrady stravných lístkov, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.

k. 5Cpr/4/2014-217 zo dňa 07.12.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p
o t v r d z u j e .

Žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni 2.913,33 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom žalobu vo zvyšku
zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 59 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 118

ods.1,2,3,§119ods.1,§120ods.1,4,§134ods.1,2,3,4,5zákonač.311/2001Z.z.Zákonníkapráce
a § 1, § 2 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. V odôvodnení
uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia náhrady mzdy s príslušenstvom z
dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume jej priemerného mesačného zárobku, ktorý
predstavuje 405,24 eura, a to za obdobie od 16.03.2013 do 23.10.2013 vo výške 2.934,72 eura, stravné
lístky v počte 188 kusov v celkovej sume 564 eur a zaplatiť úroky z omeškania vo výške 5,75 % zo
sumy 202,62 eura od 21.04.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 405,24 eura od 21.05.2013

do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 405,24 eura od 21.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo
sumy 405,24 eura od 21.07.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 405,24 eura od 21.08.2013
do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 405,24 eura od 21.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo
sumy 405,24 eura od 21.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 300,66 eura od 21.11.2013
do zaplatenia.

2. Súd konštatoval, že konanie o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedené na Okresnom

súde Nové Zámky pod sp. zn. 5Cpr/1/2013, bolo skončené rozsudkom zo dňa 19.12.2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7CoPr/2/2014-91 zo dňa 24.04.2014, v zmysle ktorého súd
určil, že je neplatné skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni zo dňa 29.11.2012. Z toho
dôvodu má žalobkyňa nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Žalobkyňabolapodoručenívýpovededňa30.11.2012,oktorejneplatnostisúdrozhodol,dočasnepráceneschopná,
preto si uplatnila náhradu mzdy až odo dňa nasledujúceho po ukončení práceneschopnosti, t.j. od
16.03.2013 do 23.10.2013. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobkyni

náhrada mzdy prináleží vo výške minimálneho mzdového nároku určeného pre príslušný 2. stupeň
náročnosti práce, t.j. vo výške 1,2 násobku minimálnej mzdy. Podľa Nariadenia vlády SR č. 326/2012
Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2013, minimálna mzda na rok 2013 bola vo
výške 337,70 eura, t.j. 1,2 násobok je vo výške 405,24 eura. Žalobkyni patrí za ňou uplatnené obdobie
náhrada mzdy mesiace apríl až september v celej výške za príslušný mesiac, t.j. vo výške 2.431,44 eura

(6 x 405,24 eura) a za mesiace marec a október 2013 jej patrí náhrada v alikvotnej časti; za marec 2013
to bolo 9 pracovných dní, čo predstavuje sumu 182,36 eura, a za október 2013 to bolo 17 pracovných
dní, čo predstavuje sumu 299,53 eura. Náhrada mzdy spolu teda činí 2.913,33 eura.

3. Nad uvedenú sumu súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol. V súvislosti s uplatneným
nárokom na náhradu stravných lístkov súd uviedol, že zamestnanec má nárok na náhradu stravných

lístkovlenvprípadeskutočnéhovýkonupráce.Žalobkyňavšakvdotknutomobdobízdôvoduneplatného
skončenia pracovného pomeru prácu reálne nevykonávala. Čo sa týka úrokov z omeškania, Zákonník
práce predstavuje špeciálnu právnu úpravu, ktorá inštitút úroku z omeškania priamo neupravuje.
Námietky žalovanej v predmetnom konaní súd vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaná tvrdila, že po tom,
ako bola žalobkyni daná neplatná výpoveď, došlo v roku 2013 k opätovnému ukončeniu pracovného

pomerusožalobkyňou;tototvrdenievšakrelevantnýmspôsobomnadvšetkupochybnosťnepreukázala.
V tejto súvislosti súd opätovne poukázal na konanie vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru
a už aj tam uvádzané námietky žalovanej, že nespochybňuje neplatnosť v konaní napádanej výpovede,
ale podľa nej k ukončeniu pracovného pomeru došlo neskôr, a to okamžitým skončením pracovného
pomeru zo dňa 30.03.2013, t.j. v čase, kedy ešte nebolo právoplatne skončené konanie o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru vedeného na súde pod sp. zn. 5Cpr/1/2013. Počas súdneho konania o
neplatnosť výpovede až do jeho právoplatného skončenia, kým súd právoplatne nerozhodne o tom, či
bola skoršia výpoveď daná platne, nemôže byť daná zamestnancovi ďalšia výpoveď, resp. skončený
pracovný pomer iným spôsobom. Dokiaľ totiž nie je rozhodnuté, že táto na súde napadnutá výpoveď,
resp. skončenie pracovného pomeru, je neplatné, jej účinky trvajú a právny úkon, na základe ktorého

malo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru, je naďalej účinný, až kým súd nevysloví jeho neplatnosť.

4. Tretím výrokom rozsudku súd rozhodol o trovách konania tak, že úspešnejšej žalobkyni priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66 %, a to s odkazom na ustanovenie § 251, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016

(ďalej len „CSP“) V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia náhrady mzdy vo výške
2.934,72 eura a náhrady stravných lístkov v sume 564 eur, t.j. spolu vo výške 3.498,72 eura, z čoho
bola úspešná v časti vo výške 2.913,33 eura (83 %), pričom vo zvyšku (17 %) bola neúspešná, lebo
žaloba bola vo zvyšku zamietnutá. Preto jej patrí náhrada trov konania v rozsahu 66 % (83 % - 17
%). Napokon štvrtým výrokom rozsudku súd žalovanú zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v sume

174,50euranaúčetOkresnéhosúduNovéZámkydo3dníodprávoplatnostirozsudku.Keďžežalobkyňa
bola oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh, súd zaviazal v časti neúspešnú žalovanú na
úhradu pomernej časti poplatku vypočítanej ako 6 % z priznanej sumy 2.913,33 eura. Tento výrok súd
odôvodnil podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

5. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podala v zákonnej
lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne v
celom rozsahu. Podané odvolanie odôvodnila s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), e),
f), g) a h) CSP a vytýkala súdu prvej inštancie viaceré pochybenia. Namietala, že súd jej nesprávnym

postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 266/2009 zo dňa 31.05.2011, podľa ktorého súd musí
riešiť spornú otázku s ohľadom na všetky individuálne okolnosti prípadu. Podľa nej bolo hodnoverne
preukázané, že umožnila žalobkyni pokračovať v práci, ale žalobkyňa túto prácu na základe vlastného
rozhodnutia nevykonávala, pričom po skončení práceneschopnosti do práce nenastúpila a neoznámilajej ani skončenie práceneschopnosti, a teda jej nárok na náhradu mzdy nevznikol. Poukázala tiež na
to, že žalobkyňa ešte pred oznámením skončenia práceneschopnosti zamestnávateľovi požiadala Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ktorá

jej bola schválená odo dňa 16.03.2013, čo je v rozpore s jej prejavom, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

6. V odvolaní žalovaná ďalej uviedla, že neochotu žalobkyne pracovať naznačujú aj jej vyhlásenia
pred zamestnancami, z ktorých bolo zrejmé, že do práce sa už nechystá vrátiť. Nie je spravodlivé
udeliť sankciu žalovanej, ktorá sa rozhodla ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, keďže sa svojvoľne

rozhodla nenastúpiť do práce, a to aj bez ohľadu na skutočnosť, ako sa okresný súd vysporiadal
s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 30.03.2013. Navyše žalobkyňa mohla súbežne
poberať aj podporu v nezamestnanosti. Žiadne ustanovenie Zákonníka práce nepojednáva o zákaze
výpovede počas konania o neplatnosti výpovede na súde. Ak žalobkyňa bola presvedčená, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.03.2013 je neplatné, mala jeho neplatnosť napadnúť na súde,
a keďže tak neurobila, uplynula jej zákonná prekluzívna lehota a súd by mal prihliadať na to ex offo.

Súd však na tieto námietky žalovanej nereflektoval. Žalobkyňa pritom podľa žalovanej potvrdila, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.03.2013 jej bolo doručené, a doklad o doručení
je založený v spise. Žalovaná oznámila žalobkyni, že netrvá na výpovedi, čím vyhlásila ukončenie
pracovného pomeru zo dňa 29.11.2012 za neplatné. Súd v súvislosti s posudzovaním prostriedkov
procesnej obrany žalovanej postupoval neprimerane reštriktívne, čo sa prejavilo v jeho výraznej laxnosti

a nedôslednosti pri vyhodnocovaní argumentov a relevantnosti písomných dokumentov. Napadnutý
rozsudok súd dostatočne neodôvodnil a tým jej znemožnil, aby uskutočňovala procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd sa totiž zameral len na posudzovanie a
vyhodnotenie relevancie procesných útokov žalobkyne, ale posudzovaniu nástrojov procesnej obrany
žalovanej venoval minimálny priestor. Nebral do úvahy ani kontrolu Inšpektorátu práce Nitra, kam

žalovanápodalapodnet.Neskúmaltiežskutočnýzáujemžalobkyneoprácuanavyšezamietolajvýsluch
svedkov, ktorí by potvrdili tvrdenia žalovanej.

7. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, §
219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené. Preto tento
rozsudok v napadnutej časti v I. výroku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, a v súvisiacom III. výroku

o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo veci postupoval v súlade
s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň
aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok v zamietajúcom výroku nadobudol z dôvodu absencie odvolania
žalobkyne právoplatnosť.

9. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na
podklade skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.
Na dôvažok odvolací súd uvádza nasledovné:

10. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 07.11.2014 domáhala náhrady mzdy

s príslušenstvom a náhrady stravných lístkov z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru
zo strany žalovanej ako jej zamestnávateľa. O neplatnom skončení pracovného pomeru právoplatne
rozhodol Okresný súd Nové Zámky rozsudkom č. k. 5Cpr/1/2013-78 zo dňa 19.12.2013, ktorý bol
potvrdený aj Krajským súdom v Nitre č. k. 7CoPr/2/2014-91 zo dňa 24.04.2014. Náhrady mzdy sa v
tomto následnom konaní žalobkyňa domáhala za dobu od 16.03.2013 do 23.10.2013 vo výške 2.934,72

eura s príslušenstvom a náhrady stravných lístkov v počte 188 ks v sume 564 eur. Súd vo veci samej
rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým žalobe vyhovel v časti zaplatenia 2.913,33 eura a vo zvyšku
žalobu zamietol. Predmetom odvolacieho konania je odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku a
v súvisiacemu výroku o trovách konania.11. Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 01.07.2016 v treťom diele druhej hlavy upravuje
individuálne pracovnoprávne spory. V ustanovení § 316 ods. 1 CSP sa uvádza, že individuálny

pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom
vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. V zmysle § 319 CSP súd
môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci, a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný
poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Podľa § 320 CSP zamestnanec

môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej
koncentrácii konania sa nepoužijú. Pri individuálnych pracovných sporoch sa teda v zmysle uvedenej
právnej úpravy uplatňuje osobitná právna úprava, ktorá vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie
konania, typického pre všeobecnú úpravu sporového konania. Podľa tejto úpravy sa prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa dokazovanie končí. Neuplatní sa ani zásada sudcovskej koncentrácie konania, podľa ktorej
súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ak ich strana nepredložila
včas, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov
súdu. Uvedená úprava vychádza z potreby ochrany slabšej strany sporu, ktorou je v tomto prípade
nesporne zamestnanec. Podľa § 323 CSP sa na konanie podľa tohto dielu primerane použijú všeobecné

ustanovenia o konaní, len ak nie je ustanovené inak.

12. Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je právoplatné rozhodnutie súdu o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom

skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou
alebo zrušením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, a zvlášť pre prípad, že na tom netrvá. Oznámiť zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, môže zamestnanec kedykoľvek po tom, čo mu zamestnávateľ
dal neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej

dobe, najneskôr do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného
pomeru je neplatné. V prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne, je povinný poskytnúť mu
náhradu mzdy (vo výške priemerného mesačného zárobku) až do doby, kedy mu umožní pokračovať
v práci, alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho možno vyvodiť záver,

že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
ďalej zamestnával, a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa.
Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával, a trvá až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v

práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

13. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý zistil vykonaným dokazovaním
súd prvej inštancie, pričom konštatoval, že námietky žalovanej uvedené v podanom odvolaní v
smere nedostatočne zisteného skutkového stavu nie sú namieste. Podľa názoru odvolacieho súdu

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je odôvodnené dostatočne v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP, podľa ktorého: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Odvolací súd sa s daným odôvodnením s prihliadnutím na
obsah spisu stotožnil. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistenia, že právoplatným rozsudkom
súdu bolo rozhodnuté o tom, že výpoveď žalovanej zo dňa 29.11.2012 daná žalobkyni je neplatná.

Žalobkyňa neplatnosť výpovede z pracovného pomeru uplatnila na súde včas, pričom podaním zo dňa
02.01.2013 žalovanej preukázateľne oznámila, že namieta neplatnosť výpovede z pracovného pomeru
a že trvá na ďalšom zamestnávaní. Od tohto prejavu nikdy neustúpila, a to bez ohľadu na to, že
po skončení práceneschopnosti 15.03.2013 sa zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie na Úradepráce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky. V spore o určenie neplatnosti výpovede zotrvala a na
podanej žalobe naďalej trvala. Žalovaná jej listom zo dňa 11.03.2013 oznámila, že výpoveď skutočne
obsahujeformálnenedostatky,čímvšaknezanikázávažnéporušeniepracovnejdisciplína,alistukončila

tým, že na výpovedi zo dňa 29.11.2012 netrvá. Na podklade takejto formulácie bez výslovného odvolania
výpovede, nebolo možné akceptovať obranu žalovanej, že netrvaním na výpovedi ona vlastne vyhlásila
ukončenie pracovného pomeru zo dňa 29.11.2012 za neplatné. Je totiž evidentné, že voči žalobkyni
výpoveď neodvolala a žalobkyňa teda ani nemohla právne významným spôsobom prejaviť svoj súhlas
s odvolaním výpovede. Zároveň je evidentné, že žalovaná preukázateľne žalobkyňu nevyzvala, aby po

ukončení práceneschopnosti do práce nastúpila. V konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru a ani v súčasnom konaní relevantné odvolanie výpovede a ani písomný súhlas žalobkyne s
odvolaním výpovede s následnou výzvou na nástup do práce preukázané neboli.

14. Vykonaným dokazovaním v tomto spore boli preukázané predpoklady vyžadované zákonom pre
vznik nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1

Zákonníka práce, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku citoval. Bolo totiž právoplatne
rozhodnuté o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zároveň bola splnená aj podmienka, že
žalobkyňa žalovanej písomne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaná žiadnym dôkazom
nepreukázala, že by žalobkyňa s výnimkou doby práceneschopnosti odmietla nastúpiť do práce u
žalovanej, a nepreukázala ani to, že žalobkyňu na nástup do práce nevyzvala. Tvrdenia žalovanej, že

žalobkyňa nemienila nastúpiť do práce, ako to sama povedala pred ďalšími zamestnancami, v konaní
preukázané neboli a žalovaná v tomto smere nenavrhla žiadnym právne významným spôsobom výsluch
konkrétne označených svedkov (menom, priezviskom, bydliskom). Odvolací súd však v tomto smere
poznamenáva, že za právne významný prejav zo strany žalobkyne by mohol byť posúdený taký prejav,
ktorý by bol vznesený a určený žalovanej ako zamestnávateľovi. Pre posúdenie, že žalobkyňa nemala

vôľu do práce nastúpiť a že pracovať odmietla, by v konaní bolo podstatné najmä skutkové zistenie, že
žalovaná ju po podaní výpovede preukázateľne skutočne na nástup do práce vyzvala a že žalobkyňa
aj napriek výzve do práce nenastúpila. List žalovanej s oznámením, že na výpovedi žalobkyne netrvá,
totiž - ako je uvedené aj vyššie - neobsahuje ani odvolanie výpovede a ani výzvu na nástup do práce.
Námietku žalovanej, že jej žalobkyňa ukončenie dočasnej práceneschopnosti neoznámila, a teda jej

nevznikol nárok na náhradu mzdy, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za účelovú.
Žalobkyňa doložila mailové podanie (v spise na č.l. 59), zaslané dňa 19.03.2013 o 12.52 hod. na
adresu: [email protected] s oznámením, že v období plynutia výpovednej lehoty bola v čase od
2. januára 2013 do 15. marca 2013 práceneschopná. Žalovaná na pojednávaní dňa 25.05.2017 sama
k tomu uviedla, že na toto podanie nebola povinná nijako reagovať, lebo akceptovala, že žalobkyňa

namietala neplatnosť výpovede a že žalobkyňa sama mala nastúpiť do zamestnania. Nesporne však
potvrdila aj prijatie listu žalobkyne s oznámením o ukončení práceneschopnosti, keď poukázala na list
(v spise na č. l. 54) zo dňa 11.03.2013 (zrejme nesprávny dátum), kde žalobkyni oznámila, že dňa
28.03.2013 obdŕžala list, ktorým žalobkyňa odpovedala na list zo dňa 11.03.2013 a oznámila ukončenie
práceneschopnosti ku dňu 15.03.2013. Žalobkyňa po tom, ako oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby

ju ďalej zamestnávala, bola z právneho hľadiska pripravená na výkon práce, avšak od žalovanej ako jej
zamestnávateľa nedostala po skončení práceneschopnosti právne významným spôsobom žiadny pokyn
na nástup do práce, resp. jej žalovaná prácu ani nepridelila.

15. K námietke žalovanej uvedenej v podanom odvolaní spočívajúcej v tvrdení, že ona umožnila

žalobkyni pokračovať v práci, no táto nenastúpila, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej súdnej
praxe bola žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyne a zároveň ako silnejšia stránka pracovnoprávneho
vzťahu povinná preukázateľne vyzvať žalobkyňu k tomu, aby nastúpila do práce, a prideľovať jej prácu
podľa pracovnej zmluvy. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by si uvedenú povinnosť
jasne a dostatočne určito splnila, a z toho dôvodu ani nebolo možné stotožniť sa s jej tvrdením,

že žalobkyni umožnila pokračovať v práci. Zároveň nebolo možné sa stotožniť ani s jej tvrdením,
že následne so žalobkyňou pracovný pomer skončila okamžitým skončením pracovného pomeru pre
absencie v práci listom zo dňa 30.03.2013 (v spise na č. l. 107). Pokiaľ v priebehu konania bolo
do spisu založené okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.03.2013, nazvané zmätočne
ako „výpoveď“, nebolo rovnako žiadnym právne významným dôkazom preukázané, že by žalovaná

túto listinu žalobkyni doručila a že by mala priestor na prípadné uplatnenie práva na súde o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu, že žalovaná v odvolaní tvrdila,
že tento list bol žalobkyni doručený a že pracovný pomer skončil v priebehu plynutia súdneho konania
o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru,odvolací súd tejto námietke nemohol prikladať podstatný význam, lebo z obsahu spisu skutočne nie
je zrejmý žiadny dôkaz o doručení listu zo dňa 30.03.2013 žalobkyni v súlade s ustanovením § 38
Zákonníka práce. Žalobkyňa jeho prevzatie totiž poprela a žalovaná nedoložila žiadny právne významný

dôkaz svedčiaci o doručení. Žalovaná by pracovný pomer so žalobkyňou pre absenciu v práci mohla
ukončiť len v prípade, ak by ju vopred preukázateľne vyzvala na nástup do práce, prácu jej pridelila
v súlade s pracovnou zmluvou a žalobkyňa by odmietla nastúpiť a pridelenú prácu vykonávať, čím by
skutočnedošlokporušeniupracovnejdisciplíny.Zároveňbymuselobyťokamžitéskončeniepracovného
pomeru žalobkyni v súlade so zákonom doručené. Keďže v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného

pomeru zo dňa 29.11.2012 bola táto výpoveď určená za neplatnú, potom k ukončeniu pracovného
pomeru zo strany žalovanej by v priebehu súdneho konania mohlo dôjsť za uvedenej podmienky a
zároveň aj v dôsledku toho, že by žalobkyňa nebola včas napadla novou žalobou na súde neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru. V predmetnom prípade tieto okolnosti preukázané neboli.

16. Ani skutočnosť, že žalobkyňa bola evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako

nezamestnaná od 18.03.2013, nemení nič na opodstatnenosti jej nároku na náhradu mzdy, pričom
do zamestnania u žalovanej už nenastúpila a ďalší pracovný pomer uzatvorila až od 24.10.2013
so spoločnosťou HsH Veľké Zálužie. Náhrady mzdy sa teda domáhala len za čas od skočenia
práceneschopnosti 15.03.2013 do dňa, kedy sa znovu zamestnala u iného zamestnávateľa, t. j. ešte
v čase trvania pracovného pomeru u žalovanej. Okolnosť, že medzi stranami sporu napokon nedošlo

preukázateľne ku riadnemu skončeniu pracovného pomeru niektorým so zákonných spôsobov, možno
len predpokladať, že sa tak stalo konkludentnou dohodou strán sporu. V súvislosti s uvedeným
odvolací súd poukazuje aj na svojím zmyslom obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
266/2009 zo dňa 31.05.2011, v ktorom dovolací súd konštatoval, že ak zamestnanec podal žiadosť o
starobný dôchodok, v ktorej uviedol, že jeho zamestnanie sa skončilo, nemožno z toho ešte vyvodiť, že

zamestnanec v rozhodujúcom čase netrval na ďalšom zamestnávaní. Prejav vôle zamestnanca treba
vykladať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých k nemu došlo. So zreteľom na individuálne
okolnosti prípadu treba vziať do úvahy, či vôľa zamestnanca prejavená v jeho právnom úkone bola vážna
a či chcel alebo nechcel zotrvávať na ďalšom zamestnávaní.

17. Aj s prihliadnutím na tento názor Najvyššieho súdu SR odvolací súd zastal názor, že zaevidovanie
žalobkyne na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako nezamestnanej nemalo vplyv na ňou prejavenú
vôľu voči žalovanej, že trvá na tom, aby ju i naďalej zamestnávala, keď túto vôľu predtým vyjadrila
dostatočne jasným spôsobom. Dôkazné bremeno v tomto smere bolo na žalovanej, avšak táto bola
v priebehu konania pomerne pasívna, keďže k žalobe sa vyjadrila písomne listom zo dňa 30.01.2015

len stručne a bez toho, aby navrhla vykonanie dôkazov (v spise na č. l. 22), rovnako tak aj listom
zo dňa 19.02.2016 (v spise na č. l. 45). Doložený list zo dňa 11.03.2013 (zrejme s nesprávnym
dátumom, v spise na č.l. 54) zaslaný žalobkyni, jednoznačne podľa obsahu nie je podaním, ktorým by
so žalobkyňou rozviazala pracovný pomer, a jeho obsah je z právneho hľadiska zmätočný. Žalovaná
sa potom ešte vo veci vyjadrila listom zo dňa 14.06.2016 (v spise na č. l. 85) a zo dňa 21.10.2016

(v spise na č. l. 115), opätovne bez návrhu dôkazov. Nariadených pojednávaní sa ona a ani jej
zástupkyňa nezúčastňovala, dostavila sa len na pojednávanie dňa 25.05.2017, kedy o. i. vypovedala,
že po ukončení práceneschopnosti žalobkyňu viackrát vyzvali, aby nastúpila do zamestnania, pritom
nijako nešpecifikovala, kedy a akým spôsobom sa tak malo stať, a k tomu nenavrhla ani žiadny dôkaz.
V rozpore s tým potom následne uviedla, že z dôvodu uznania výpovede z pracovného pomeru za

neplatnú nebola povinná žalobkyňu vyzývať na nástup do zamestnania a žalobkyňa bola povinná sama
nastúpiť do práce. Navrhla vykonať len dôkaz výsluchom manžela žalobkyne „pána Jókaya“ na okolnosť,
že žalobkyni doručili druhú výpoveď, lebo on bol prítomný, keď sa iný zamestnanec pokúšal doručiť
druhú výpoveď, ale sa nenachádzala doma. Potom jej to doručovali poštou s tým, že predloží príslušné
listinné dôkazy. Následne však listom zo dňa 27.09.2017 (v spise na č. l. 172) oznámila, že keď prisľúbila

dodať dôkaz o doručovaní výpovede, bola pod tlakom, a poukázala na obsah spisu zn. 5Cpr/1/2013,
ktorý podľa nej obsahuje požadované doklady a tie musia byť pre súd dostačujúce. Na ďalšie, posledné
pojednávanie vo veci sa potom dostavila už len jej zástupkyňa. Je zrejmé, že žalovaná nedoložila
žiadnyrelevantnýdôkazoskutočnomdoručenílistuzodňa30.03.2013obsahujúcehookamžitézrušenie
pracovného pomeru žalobkyne, obdobne ako napríklad žalobkyňa doložila doklad o doručení (tzv.

poštovú doručenku) oznámenia o neplatnosti výpovede a o trvaní na ďalšom zamestnávaní (v spise
na č. l. 105) s jasným dôkazom o prevzatí doručovanej listiny žalovanej. Žalovaná totiž poukazovala
len na podacie lístky, zväčša s nečitateľnými údajmi, bez dôkazu o prevzatí doručovanej písomnosti
žalobkyňou, čo súd prvej inštancie a ani odvolací súd nemohol akceptovať.18. Čo sa týka námietky žalovanej, že súd nevykonal všetky ňou navrhované dôkazy, odvolací súd v
tomtosmerepoznamenáva,žežalovanánielenževpriebehuprvoinštančnéhokonaniaaanivsamotnom

odvolaní relevantne neoznačila mená, priezviská a adresy navrhovaných svedkov, ale títo svedkovia (s
výnimkounavrhnutéhosvedka„pánaJókaya“naokolnosťdoručovaniaokamžitéhozrušeniapracovného
pomeru) ani nemali byť vypočutí na právne významné skutočnosti týkajúce sa podstaty veci, t. j. na
okolnosti svedčiace o tom, že ona sama ako zamestnávateľka preukázateľne žalobkyňu vyzvala na
nástup do práce, čo bolo podstatné pre rozhodnutie v tomto spore.

19. Poskytnutie náhrady mzdy je dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať
zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Uvedené platí aj v
predmetnom prípade, v ktorom došlo k strate žalobkyne na zárobku následkom nesplnenia povinnosti
žalovanej prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy za predpokladanej situácie, že žalobkyňa bola
pripravená, ochotná a schopná vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a čakala na pokyn žalovanej

k nástupu do práce alebo prejavenie ochoty jej prácu - po podaní výpovede z pracovného pomeru
a po uplynutí výpovednej doby - prideliť. Keďže k tomu nedošlo, a to ani listom zo dňa 11.03.2013,
súd prvej inštancie správne konštatoval, že boli preukázané zákonné predpoklady pre vznik nároku na
náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka
práce. Žalovanej, ktorá sa dostala do stavu dôkaznej núdze, vznikla teda povinnosť poskytnúť žalobkyni

náhradu mzdy vo výške, ktorú súd prvej inštancie vyčíslil a ktorú osobitne v odvolaní ani nenamietala.
Odvolacísúdsapretosúcviazanýdôvodmiodvolaniazaoberallensamotnýmvznikomnárokužalobkyne
na náhradu mzdy a s ohľadom na vyššie uvedené odôvodnenie napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku
súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

20. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej by patril nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (§ 255 ods. 1 CSP). V tomto štádiu konania jej však žiadne trovy nevznikli, a tak odvolací súd
rozhodol (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP), že sa jej nárok na ich náhradu nepriznáva.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).